WugWugs komentáře u knih

Všetky výhrady, ktoré by som mal, sa rozpadajú pod nákladom slov a viet pokladaných za sebou s nepochopiteľnou kamennou istotou do strašného celku, tejto strašnej knihy, strašnej ako Starozákonný Boh.

13 18.02.2022

Najväčší rešpekt Tomášovi Forróvi, ktorý je tam i dnes, zas a znova, aj pre nás.

11 24.04.2022

Ohlížení z nejaké nepředstavitelné budoucnosti

Táto cesta nalomí aj človeka sebaistého, pre ľudí depresívneho ladenia by mal úvod obsahovať varovanie. MacCarthyho minimalistický štýl zasahuje tak silno, pretože je bližší našemu spôsobu prežívania, najmä ak máme takpovediac zovreté srdce. Žiadne rozmáchané prirovnania, súvetné maľby snažiace sa o dojem. McCarthy vraj vystrihol najbrutálnejšiu scénu s koňom.

Nikdy sa nedozvieme príčinu, len dôsledky udalostí. Varovanie je tak všeobecné, možných príčin globálnej katastrofy je viac. Niektoré priamo ľudské, iné celkom mimo našu kontrolu. McCarthy sa vyjadril, že nezáleží na konkrétnom pôvode apokalypsy. Na jeho Ceste každý nejako vie, že koniec je nevyhnutný. Moja jediná výhrada je, že na príčine záleží, lebo poznať ju znamená - ´môcť´ mať aspoň malú nádej. Tento luxus nám však Cesta nedá. Je príhodné, že na konci sveta zdrojom najväčšieho strachu nie je univerzum, ktoré človeka s chladnou istotou pomaly premení na prach, ale iný človek, ktorý by ho chcel premeniť na svoje žrádlo. Na dne plechovky zostal posledný zdroj nádeje - dobrá vôľa.

11 16.04.2021

Písmo je historický výtvor, na rozdiel od ľudskej reči, ktorá je výtvorom evolučnej minulosti. Spoločnosť bez písma by oveľa ľahšie pochopila podstatu audioknihy ako knihy. Nejakú formu jazyka mala každá ľudská spoločnosť, naproti tomu písmo ako artefakt, je neskorší výdobytok a kľudne sa môže stať, že v tejto podobe sa zas znova vytratí, či možno celko ustúpi do pozadia. V podstate už máme vybavenie - nepotrebujeme písať, diktafón zabudovaný v bežnej elektronike porozumie všetkému povedanému a zapíše to do elektronickej formy. Nepotrebujeme čítať, predčítač s artikuláciou lepšou akú má drvivá väčšina živých ľudí zreprodukuje text, dokonca niekoľkonásobne rýchlejšie. Písmo ako nositeľ informácie niekde medzi tým zostane skryté - takže namiesto stránok textu zostanú len jednoduché obrázky, textová časť niekde v margináliách, ak vôbec (Instagram). Príklon od textovo-abstraktného myslenia ku všadeprevládajúcemu instatnému vizuálnu môže znamenať problém, ak hlúpnutie za problém považujeme.

10 14.04.2021

Pri čítaní neraz vzniká oveľa väčší - nazvem ho PROBLÉM JEDNÉHO TELESA-rozumej čitateľa- a to, že sa autorovi z nejakého dôvodu stráca príbeh. Liu Cixinovi sa to po veľmi sľubnom úvode stalo niekde v druhej tretine pri opakovaných zdĺhavých výletoch do virtuálnej reality. Jeho myšlienkové experimenty sú síce pekné a je za nimi kus práce, kto však pozná ich teoretické pozadie (tj. zväčša ide o dejiny vedy a filozofiu vedy a vedeckého objavu) nutne naráža na pocit, že autor namiesto budovania silného príbehu pôsobí ako zneuznaný bloger, ktorý ulietava na rozmanitých myšlienkových experimentoch recyklovaných z dejín vedy. A to som fanúšik žánru. Vôbec by som to nespomínal, ak by jeho text miestami nebol len čistým teoretickým pojednaním a príbeh a jeho postavy len jeho plochými funkciami. Keď po stovkách strán fyzikálnych úvah príde na zoznámenie sa s oveľa vyspelejšou civilizáciou, dostaneme len primitívnu formu antropomorfizmu. HA HA.

Pozitívne je, že dodatočne viac doceňujem Reynoldsove diela. Ako bývalý praktizujúci vedec nemá sklon ani potrebu plniť stránky svojimi "hlbokými" úvahami, namiesto toho píše hard sci-fi príbehy, v ktorých zúročuje svoje vedomosti, a nie naopak, ako Liu Cixin, ktorý len mimochodom posúva príbeh, ktorý ho len vyrušuje od úvah, a každá z postáv je len premenná rovnice. Pokračovania sú hádam lepšie. 2.5

9 08.09.2021

Dobrý príbeh potopený v haldách postáv, klišé a osobných histórií protagonistov.
Detektívka, ktorá je asi taká "literárna senzácia" ako Holger Munch schopný detektív. Ako sa vraví, keď niečo vieš, tak to musíš vedieť prekukázať, nestačí o tom len hovoriť. Autor je z tých, ktorí za účelom zapôsobenia na nepozorného čitateľa, radi vyťahujú vše možné (sekty a psychopati musia byť). Tak som si prečítal o všemožných vedľajších postavách, rodinných, nerodinných a iných príslušníkoch a ich vzťahoch, ale akosi som si nevšimol akékoľvek detektívne kvality vedúceho detektíva. Je to ako poslať Ramba do príbehu a nenechať ho ani raz vystreliť, veď stačí že autor nám neustále omiela, že Rambo je expert na strelné zbrane a dôležitejšie sú babrácke rozhovory o tom, že nový IT kolega "vyzerá byť expert" v tom, čo robí (akoby to vedel akokoľvek posúdiť, haha). Stavím sa tiež, že geniálna Mia Krugerová, ktorá pre zmenu trpí nejakou super intuíciou (ale aspoň niečo) bola pôvodne isto aj geniálna hekerka. Niekto však musel zaklopať Bjorkovi - haló, heck, havranie vlasy, ťažké boty, fragilná telesnosť, Lisbet S. - a tak vznikol mladík ajťák, sploštená postava Mii Krugerovej zostala len pri anemickej intuícii. Pre fanúšika žánru fajn oddychovka, na môj vkus však plná literárnych trápností 2.5

8 07.09.2021

Les mytág vrávoral na pomedzí reality, náznakov výletov do húštin minulosti a pochopiteľného. S Lavondyssom zažívame hĺbkový ponor do kolektívneho nevedomia, toho fantastického, čo v deťoch ešte tlie a dospievaním sa stráca na periférii príčetnosti. Holdstockov prístup je veľmi sympaticky a jedinečný, okrem toho, že na štandardy žánru píše veľmi dobre. Dokázal spojiť akýsi meta náhľad tradovaných mýtov a legiend nás ako ľudského druhu s pohlťujúcim príbehom, ktorý ich objavuje a znovu pretvára. Každá tradícia k nim čo to pridá, čo to vypustí, čo to zabudne. To čo sa nesie písomne, ústne alebo v symboloch vždy zostáva na interpretácii toho, kto príbehu verí. Ak vo všetkých verziách chýba nejaká postava, ktorá v ňom kedysi bola, prestáva existovať, presnejšie - akoby ani nikdy neexistovala. Záverečných asi 50 strán je už totálny mytágologický úlet. Výborne.

8 04.04.2021

Ešteže ho máme, Červenáka. Vždy sa vedel žánrovo vynájsť a nespreneveriť svojim koreňom. Zatiaľčo Dáni a pod. píšu ďalší to do počtu zárez v tom svojom chlieviku, Ďuro poctivo študuje novú látku, a neobáva sa ju použiť! Napríklad aj v slovníku na konci knihy. Treba oceniť, že fantasy žáner sa tu nadobro pretransformoval na všadeprítomnú ľudovú poverčivosť, a umne balancuje na hrane toho, čo sa k nám môže plížiť z tmavých húštin za súmraku. A možno aj nie.

8 17.02.2021

Harrison nás berie na výlet do časov pred tým, ako homo sapiens ovládli planétu a keď nebol jediným druhom hominida, ktorý chodil po zemskom povrchu a neraz prichádzalo ku stretu s inými rasami/druhmi. Na Západ od raja nemusí byť ďaleko od pravdy, keď takéto stretnutie vykresľuje násilne, až na hranici genocídy. Ak medziskupinové potýčky medzi ľuďmi samými končia masovými hrobmi, aké medze potom hľadať v násilí medzi podobnými, ale predsa rôznymi druhmi - najmä ak sa tie podobajú a vzájomne sa vnímajú ako ohrozujúce? Dnes vieme, že naše genetické dedičstvo (aspoň väčšiny z nás) obsahuje pozostatky neandrtálskeho genómu, inými slovami - boli časy, keď sa naši predkovia úspešne krížili s neandrtálcami. Či išlo skôr o vzájomné láskyplné objatia, alebo dominanciu silou, čiže znásilňovanie podrobených, nie je úplne jasné, ale celá ľudská história sa prikláňa na stranu druhej možnosti.

Ná západ od raja je presne tá dobrodružná prehistorická zábava, aká mi zostala v spomienkach z detstva a zároveň zaujímavé cvičenie v evolučnej fikcii. Naozaj je na počudovanie, že doteraz nebolo žiadne filmové spracovanie, pritom ponúka viac fantazijných možností ako Avatar - hominidi vs. jašteri, celý koncept biologických nástrojov krížených a pestovaných za určitým účelom, atď. Harrisonovi ťažko niečo vyčítať, dej nikde nezaháľa, prostredie pôsobí dôveryhodne, jeho nápady dávajú zmysel, je podrobný len do tej miery, aby čo to objasnil a nezabieha do zbytočných technických detailov. Koniec je možno trochu rýchlejší, ako by sme čakali, no uspokojujúci, pričom príjemne láka do čítania pokračovania - Zimy v raji.

https://en.wikipedia.org/wiki/Denisovan#Interbreeding

7 19.01.2018

"Poslyš, Jimmy? Už musím končit. Je mi blbě. Jsem unavená.“
„Fajn, holčičko.“
„Miluju tě.“
„Já tebe taky.“
„Jimmy? Že jsme nikdy neměli oranžový závěsy?“
„Ne.“
„Divný,“ řekla a zavěsila. Poslední, co mu kdy řekla: Divný.

Jo, bylo to divný. Mateřský znamínko, cos měla na ruce od kolíbky, když ses dívala na roztančené kousky lepenky zavěšené nad sebou, najednou ztmavne a o čtyřiadvacet týdnů později, skoro celé dva roky od chvíle, kdys naposled ležela v posteli se svým mužem a obtočila nohu kolem něho, tě strčí do truhly a pohřbí do země, zatímco manžel stojí padesát metrů od hrobu s ozbrojenými strážci po obou stranách a zápěstí i kotníky má svázané v želízkách."

Lehaneho spôsob rozprávania je obdivuhodný, jeho krátke plynulé retrospektívne prechody a návraty k súčasnej línii sú úplne prirodzené. Ani raz som nemal pocit, že sa v deji a postavách strácam. Vôbec sa nečudujem Clintovi, že po príležitosti sfilmovať silný materiál hneď skočil.

Vykonať zločin býva zvyčajne formálne oveľa ľahšie, ako tento istý zločin úspešne vyšetriť. Detektívky sú populárne lebo vyšetrovanie naskýta nepreberné možnosti, kdežto popis samého zločinu (aj s jeho genézou) ide po jednej línii, zriedka po slepej uličke. O to ťažšie je popis zločinu a jeho individuálny historický zmysel dostatočne ozvláštniť v knihe tak, ako sa to podarilo Lehanemu v Mystickej rieke, ktorá na nás dýchne autentickou atmosférou života na predmestí - detstva, dospievania, rodiny, potu, snov a zločinu, ktorý je v tom všetkom votkaný. Cítiť tú všadeprítomnosť kriminality. Vyústenie celému príbehu dáva zmysel bez toho, aby lacno šokovalo, čo je v časoch senzáciechtivých konšpiratívnych thrillerov a detektíviek veľmi nedostatková spisovateľská zručnosť. 4.5

6 29.03.2018

retardácia - vývin - trauma - psychológia - intelekt - genialita - šťastie - normalita

"Je lechkí mít přátelé gdyš človjek nechá lidi ať semu smňejou".
O retardovanom intelekte, o jeho vzostupe, páde a bolestnom uvedomení. Ale naozaj len o ňom? V inom zmysle, je to dráma o detstve, dospievaní a starnutí každého z nás. Každý z nás raz bol "hlúpe" dieťa vo svete dospelých, ktoré nevie správne písať, zakopáva a je zdrojom pre zábavu a smiech v každej svojej nevedomosti, zároveň je pýchou, či hanbou pre svojich rodičov a blízkych. Každý z nás mal niekedy pocit, že je hlúpy a tiež chcel, alebo chce byť múdrejší. Každý z nás raz bude, či bol na vrchole síl. Každému z nás je však jasné, že starnutie je nezastaviteľný proces, ktorý prináša fyzické a mentálne spomalenie a úbytok, nech sa snažíme ako chceme. A väčšina z nás si postupnú stratu schopností voči minulosti aj bolestivo uvedomuje.

Ruže pre Algernon je viacvrstvá vývinovo-psychologická dráma, ktorá využíva myšlienku liečby zaostalého intelektu ako sondu do abnormality a subnormality, podpriemeru a nadpriemeru vo svete priemerov. Zdôrazňujem, že drámou je v prvom rade. V zásade nie je dôvod hovoriť o science fiction, o to tu vôbec nejde.
Napísaná je pútavo, na môj vkus až príliš psychologizujúco, čo je mierna daň za rozšírenie pôvodne krátkej poviedky na dlhšiu novelu. Nakoniec však Algernon pobáda k zamysleniu rôznymi smermi, pretože má prirodzene viac interpretácií a nezostáva len dielkom s jednoduchou pointou. Kto pátra ďalej, napríklad zistí, že vynikajúca pamäť je zriedka spojená s vynikajúcim intelektom, schopným riešiť komplexné problémy, alebo že vedieť veľa údajov, neznamená rozumieť mnohému. Dnes už vieme o intelekte a šťastí v živote o niečo viac ako sme vedeli v roku 1966, ale Ruže pre Algernon stále pôsobia sviežo, ako každá z veľkých klasík literatúry.

"Inteligence vrazila klín mezi mě a všechny lidi, které jsem znal a měl rád...Teď jsem osamělejší než kdy předtím. Rád bych vědel, co by se stalo, kdyby vrátili Algernon do velké klece k ostatním myším. Obrátili by se i ony proti ní?"
NÁVRH: Celkom neznáme, tematicky veľmi blízke dielko, ktoré vyšlo dva roky pred Ružami https://www.databazeknih.cz/knihy/telepat-28586

6 22.01.2018

Príšerkami okorenený detektívny pulp. Súkromné očko, samotár, s neučesaným vzhľadom a vzťahom k ženám, čo som si všimol akurát pomer k alkoholu alebo iným látkam nahradili extratelesné (magické) schopnosti a lektvary. Oceňujem, že nadprirodzené zvieratká majú charakter a špecifiká, a nie sú len samoúčelný inventár.
Dej má spád, čítam nejaké výhrady, vraj každý ďalší diel je kvalitatívne lepší, ale Butcher už i tu píše žánrovo fajn - kto sa pri tomto nudí a príde mu kniha zdĺhavá, odporúčam už naozaj len leporelá, prípadne rovno animáky, niečo na chrúmanie, veľa koly (koky) a k tomu Monster.

5 29.08.2021

Každá kniha je svojím spôsobom stroj času. Aj preto ich čítame, nechať sa preniesť niekam, hocikam, úplne inam. Čím vzdialenejší je jej rok vydania, tým viac to na nej zvyčajne vidieť. Na Stroji času z roku 1895 je už zo spôsobu podania celkom jasné, že prichádza zo vzdialenejšej minulosti. Má však jednu výhodu (a preto mám rád sci-fi) - prišla z dôb pred našim moderným svetom, ale prenesie nás pekných pár tisícročí zaň.

Dlho som sa Wellsovi vyhýbal mysliac si, že to bude naivná science fiction, niečo ako nemé filmy, ktoré sú vždy chtiac, nechtiac aj trochu komické. Stroj času však spadá pod fantastiku, ktorá myšlienku cestovania v čase používa na preskúmanie sociálno-evolučných problémov ďalekej budúcnosti. Presnejšie, narába a polemizuje s vtedy aktuálnymi vedeckými výdobytkami - čas ako štvrtý rozmer, evolúcia druhov, triedny boj, kapitalizmus vs. socializmus. V tomto podhubí, prezentuje možno celkom nečakaný názor postupnej degenerácie ľudstva v hojnosti. V súčasnosti napríklad sledujeme možné zastavenie, či dokonca regres Flynnovho efektu (postupný nárast IQ skóre v populácii počas 20.storočia).
Wells nešiel do bizarných nápadov bez základu, držal sa pri zemi vedeckej špekulácie a aj preto je Stroj času klasikou; aj napriek trochu archaickému spôsobu rozprávania neuveriteľného príbehu si udržal svoje čaro aj v našom čase.

Flynnov efekt:
https://en.wikipedia.org/wiki/Flynn_effect#Possible_end_of_progression

5 15.03.2018

"Čo môžete robiť, keď vám päť zmyslov nestačí?"
Zaujímavé dielko napísané v mierne zablatených stopách klasík ako Piknik pri ceste alebo Solaris. Určite nie pre každého. Sám som prekvapený popularitou a vyšším hodnotením, pretože VanderMeerov prístup nie je celkom populárny, či prístupný. Rozdelenie na tri časti bol krok strategicky veľmi dobrý a priniesol úspech, kde by 700 strán tesného textu skončilo skôr v zabudnutí. Rozhodne neodporúčam nikomu, kto podľa hodnotení očakáva bombastickú sci-fi predlohu nejakému filmu (predsa musí byť super, keď natáčajú film, nie?!). Vety sú totiž husté, často zámerne zmätené a nejasné, balancujúce na nepochopiteľnosti a obmedzenosti našich zmyslov, a príbeh sa dá zhrnúť "Išli niekam, poblúdili, čo to pospomínali o svojej minulosti a zase poblúdili v nezmysloch" - pozor, popis deja hore je vystavaný na mnohých nejasných domnienkach, ako sa hlavná postava postupne dozvedá a my vieme "o skutočnosti" stále menej. Príčinou toho všetkého je, tak ako napríklad v Pikniku/Stalkerovi, že prostredie (X) nie je pasívne, ale pôsobí, mení sa a je menené okom pozorovateľa - čo sa autor snaží viac alebo menej úspešne sprostredkovať. To je prekladané osobným príbehom a osobnými úvahami hlavnej hrdinky, ktoré mi však záverom už prišli mierne nadbytočné, len aby vyplnili nejaké stránky pred koncom. Celkovo som však spokojný a rád za netradičnejšie podanie, avšak neverím, že je Anihilácia vhodná na filmové spracovanie. Popravde, buď bude film polopatistický a celkom iný ako kniha, alebo bude zlý a neúspešný.

5 10.01.2018

"Chováš se jako by se tvůj pták naučil sám vykouřit". Podľa všetkého sa takto nejako cítil autor pri písaní. Všetka česť prekladateľke - je radosť vidieť niekoho používať materinský jazyk, tak že výsledok neznie toporne, ani keď je jeho zdroj stoporený. HA HA.

Jediné ospravedlnenie, ktoré som dokázal nájsť pre autorov talent opakovane vkladať postavám ne-uveriteľné a pochybné motivácie len aby bol príbeh zaujímavý - je že ide o inú rasu, a čo ja ako človek môžem o myslení polorkov vedieť, nie?

Trošku vyčnieva aj jeho snaha o maskulínnu tvrdosť v úsmevnom protiklade k dobráckosti viacerých hlavných drsňákov (ochraniteľský komplex a nechať sa so stoickým pokojom nakopať do gúl od najlepšej kamarátky sú top). Šedí bastardi chcú byť drsňáckejšia akčná fantasy, v skutočnosti tam má asi každý povestné dobré srdce v chladnom obale, aby sa aj naše nežnejšie duše dokázali s postavami stotožniť.

Vo výsledku sú Šedí bastardi jednoduchá akčná fantasy jazda na zaplnenie prázdneho dňa - s určitými výhradami, obstojne napísaná, preložená, z hľadiska prvej osoby - číta sa sama. 2.5

4 06.10.2021

Alebo "Veľa úvah starého muža". Film čo-to vzal z neočakávaného podania, stále je to silné rozprávanie, ktoré má McCarthy tak zvládnuté. Úvahy sú však viackrát cez hranu, jedna nestačí zaznieť a hneď je prekrytá ďalšou a ešte ďalšou, že se nenazdám a celkom vypúšťam príbeh a že mi na ňom nejako záležalo. Jedno je isté, žiadna zem nie je pre starých. Starý si nie keď nestihneš siahnuť po kolt a vystreliť ako prvý, starý si keď na to hneď zapudíš myšlienku. Vieš, že nato nemáš. Či už si s tým zmierený, alebo nie. 3.5

4 20.04.2021

Klasický vesmírny príbeh o odkrývaní pozostatkov veľmi aj menej vyspelých bytostí a ich civilizácií, ktorý len balansuje na hrane tvrdšej sci-fi. Kniha je zvláštne rozdelená na tri príbehy spojené postavou pilotky Hutch, a každý z nich je kvalitatívne iný (po prvom som Motory takmer zavrhol, na čo ma ďalší prekvapivo potešil a záver už len fajn, ale zdĺhavý). Autor má ten klasický sklon uvádzať príliš veľa postáv, ktoré sú napokon úplne podružné, avšak vždy to robí otravne mechanicky opisne - obšmykne sa nová postava a k nej celostranová "psychologická" charakteristika alá horoskop. Táto stránka sci-fi je tiež už štandardne slabšou (odporúčam doplniť si niečo od C.J.Cherryh, ktorá oproti "klasikom" vyčnieva o dve triedy), občas niekto zomrie a ide sa ďalej. Xenoarcheologickú stránku však dokáže McDevitt podať zaujímavo a bez zbytočného preháňania(vedy) - celkový dojem je tak -pre sci-fi fanúšika- skôr dobrý, otáznikom je pokračovať, či nie? Téma horizontu udalostí a prázdneho vesmíru, ktorý by mal byť plný života je dostatočne príťažlivá, na rozdiel od McDevittovho podania.

4 03.03.2021

Ešte lepšie ako prvá časť, rozprávaniu pomohlo rozstrapkanie príbehu na súbežné línie a z geografického spoja na ceste Nové Zámky-Transylvánia sa stal Orientálny expres (a Indiana Kornél János). V Strážcoch Varadína sme sa pri zaujímavých vedľajších postavách nestihli veľmi ohriať, tu si teplých slov medziľudských vzťahov a ich príbehov užijeme trochu viac, občas s Báthorym takmer na vedľajšej koľaji - samozrejme až do chvíle keď je potreba znovu sekať a rúbať. 4.5

4 27.02.2021

Ako scenár k nejakému zlému modernému hororu zo slovenského prostredia. Toto je už vyslovene zo série "Známe meno a Ikar predávajú".

4 21.12.2018

Ja, robot časovo patrí na úplný začiatok sérií o Robotoch a Nadácii. Kapitoly spája vnútorná logika, i keď sú písané ako takmer samostatné poviedky. Každá z nich predostiera určitú etapu vzniku a zdokonaľovania robotov, zároveň je zamyslením o istom probléme z oblasti umelej inteligencie a strojov ňou obdarených.

Asimov je premýšľajúci spisovateľ, bavia ho problémy a zápletky, s ktorými tu pracuje. Čo je dobré, a cítiť to nadšenie v ľahkom až v mierne ľahkovážnom štýle (nie je tu nič "temné"), aj forma je zvolená akoby novinárska. Je tiež jasné, že Asimov všetko podriaďuje skúmaniu hlavných myšlienok, zákonov robotiky a ich dosahu. Krátkosť poviedok, teda jednotlivých historických kapitol mu však neumožňuje ísť hlbšie a pracovať s problémom na viac ako na pár stranách. Vyberiem napríklad zarážajúci fakt, že na viacerých miestach robopsychologička Susan Calvinová nariaďuje (či nahovára) robotovi, že by mal spraviť niečo, alebo ignorovať niečo, čo zjavne odporuje základným zákonom robotiky. Ak si roboti dokážu takto ľahko zdôvodniť a modifikovať základné správanie ("Nemusím zachrániť človeka, pretože mi istá osoba povedala, že to teraz nie je podstatné"), zmysel týchto zákonov je pochybný. Na druhej strane, z toho pramení zaujímavý fakt, že roboti v Asimovovom vesmíre sú do určitej miery uzavreté-nepoznané-samostatné bytosti, ktoré sú predmetom vedy skúmajúcej ich myslenie "robopsychológie";- a to aj napriek tomu, že v knihe sa viackrát opakuje ako na ich umelom mozgu pracujú matematici roky. Mozog to však nie je v zmysle dnešnej bežnej predstavy - akýsi harddisk a procesor vykonávajúci program pokynov, ale mozog simulujúci ten ľudský biologický, pracujúci do istej miery samostatne.

Aj keď myšlienkovo nezostarla a číta sa ľahko, Nemôžem Ja, robot považovať za samostatne hodnotnú knihu (preto ***), ale ako stručný náčrt k väčšiemu celku obstojí veľmi dobre - kvôli tomu a historickej hodnote pridávam hviezdičku.

4 21.03.2016