kurama45 komentáře u knih

Čierny humor par excellence. Sadlo mi to ako ri* na šerbeľ. Akurátny mix absurdizmu, čierneho humoru a dobrodružstva zasadený do studeného prostredia, avšak vďaka karikatúrnym postavičkám ma oblialo hrejivé teplo. Malo to správnu dávku mojej milovanej irónie a sarkazmu. U babky som podozrievavo hľadela na hnojisko a iné juntunenovské dúpätá a pelechy, veď čo keby?! No a v zime sa asi vyberiem na prechádzku do neďalekého lesa, možno si skrotím líšku. Alebo v našich končinách skôr medveďa.

6 06.11.2023

(SPOILER) Po mierne zmätočnom úvode nasledoval kvalitný spoločenský román. Až do poslednej tretiny som si nevšimla, že by mala autorka medzi dvoma matkami svoju obľúbenkyňu, ale ku koncu začala výrazne protežovať Miu (cez slová ázijského šoféra autobusu, až po Elenine vlastné deti). Našťastie nebol ťažidlom knihy rasizmus, aj keď samozrejme, aj túto povinnú americkú položku Ng zaškrtla. Celé som to vnímala ako konflikt konzervatívneho života verzus údajnej slobody. Nechápem, ako z toho autorke, väčšine postáv a čitateľov vyšlo, že je Mia tá dobrá. Ženská, ktorá najprv pre vlastný prospech prenajme svoju maternicu (wow, aké moderné), potom sa spamätá, že ups, vlastne mám city (wow, aké srdcervúce) a nakoniec aj tak decku odmieta poskytnúť dobrý život, lebo „umenie“ (wow, aké hippisácke). S rodičmi sa nestýka, pričom nikdy nebolo poriadne vysvetlené, čo jej vlastne spravili, normálnymi rodinami evidentne pohŕda, ale aj tak jej neprekáža parazitovať na nich. Od Pearl som na konci čakala väčšiu vzburu ako iba párkrát zopakované: „Nechcem sa sťahovať.“ Akoby sa z odseku na odsek zmenila na robota.
Pokiaľ ide o pokryteckú Elenu, aj napriek svojej falošnosti spravila miliónkrát viac dobra ako anjelská Mia. Vlastne len vďaka podobne zásadovým ľuďom posadnutým pravidlami a tým, čo je „správne“, si mohla veľká umelkyňa užívať životný štýl a tú svoju bombovú slobodu.
Druhá dejová línia bola zaujímavá, ale keď bolo najväčším problémom súdu, ako sa decku zabezpečí vplyv čínskej kultúry, musela som sa smiať.
Pokiaľ ide potratovú stránku príbehu, sklamala ma na plnej čiare. Aké zaujímavé a nenápadné, že sa všetci iba potľapkávali po pleciach, že nemali inú možnosť a vlastne sa nič nestalo Smutné. Absolútne absentoval akýkoľvek iný pohľad na vec, a to dokonca od postáv, ktoré sa doteraz v ničom nikdy nezhodli.
Väčšina knihy je napísaná dobre, iba nechápem, na kýho frasa bol v úvode spomínaný a popisovaný záverečný požiar Deju to nič nepridalo, ba práve naopak, finále tým prišlo o prekvapenie a celé to tak nejak vyšumelo do prázdna.

3 22.10.2023

Vezmite za hrsť záhady od Agathy Christie, štipku romantiky v štýle Charlotte Brontëovej a celú naberačku kradmej tajuplnej lovecraftovskej hrôzy a dostanete gotický román, aký by Catherine z Northangerského opátstva zhltla za jednu noc. Fascinovala ma bezmennosť hlavnej hrdinky, i jej sympaticko-iritujúca naivita. Čerešničkou na torte bol krásny jazyk prekladu.

5 22.10.2023

Medzi japonskou a naratívnou časťou príbehu sa týčila akási stena a namiesto toho, aby sa dopĺňali, pre mňa pôsobili rušivo. Nevedela som zbaviť pocitu, že je to celé trochu nasilu napasovaný obraz Japonska očami západného človeka. Klasický pokoj, pomalý život, hĺbavé úvahy, čajové rituály, chrámy, múdry starý šikmooký dedko atď. Hlavná hrdinka bola nesympatická, ale dobre napísaná. Iné postavy občas pôsobili vyslovene ako nejaké figuríny a často boli rovnako vyumelkované ako popisovaná krajina. Na druhej strane to malo neopísateľnú atmosféru a podvedome ma to upokojilo...

2 20.10.2023

V Afrike som nikdy nebola a ani do nej nepôjdem. Chcem si ju pamätať očami Karen Blixenovej. Ako romantickú krajinu s jednoduchými ľuďmi, krásnou prírodou, pokojným životom, divokými zvieratami a hrejivým hlasom Vilmy Cibulkovej v pozadí.
Kniha nie je určená pre čitateľov, pre ktorých je najdôležitejší dej, toho tam veľa nebolo. Ale ak máte radi poéziu v próze, je to to pravé orechové.

3 20.10.2023

Tak ako vo všetkých súboroch poviedok sú niektoré brilantné a iné trošku menej brilantné. Ani raz som sa však nenudila, niekedy mal záver šokoval, ale aj keď nie (viď poviedka o ministrovi financií) a zápletku som šťastnou náhodou rozmotala skôr, bavila som sa rovnako dobre. Myslím si, že ide o dobrý darček pre nadšencov žánru, balansuje to na pomedzí klasických a moderných detektívok.

18.10.2023

Prvé „domovské“ sci-fi, ktoré ma naozaj bavilo. Prvý šok prišiel hneď na začiatku, keď som vôbec neodhadla, kto bude protagonista a odvtedy sa príbeh uberal kľukatými cestičkami, pričom ma na každej zákrute prekvapoval viac a viac. Oceňujem hlavne to, že boli morálne rečičky zatlačené do úzadia, autor ich nepchal čitateľovi do uší každú minútu a keď už vyplynuli, bolo to prirodzené.
Bola to skrátka parádna jazda.

3 18.10.2023

Autora by iste potešilo, že veľa z názorov, ktoré boli v jeho dobe prelomové a šokujúce, sú už dnes bežne prijímané a minimálne v prírodovedeckých kruhoch aj bežne prezentované.
Kniha ma príjemne potešila a bavilo ma hľadať paralely v ľudskom správaní cez pochopenie správania zvierat. Rozbeh bol trošku pomalší, ale na konci môžem bez preháňania povedať, že takto si predstavujem kvalitnú populárno-vedeckú literatúru.

14.10.2023

Táto kniha by mala byť v slovníkoch vedľa definície zatrpknutosti. Pridajte štipku závisti, kopu prázdnoty, ktorú tá ženská vypĺňala neduchaplnými kydmi a vedro horkosti. Samozrejme, aj pokazené hodiny ukazujú dvakrát za deň správny čas, a tak mali jej poznámky občas niečo do seba:
„Dovolená znamená pro většinu lidí včetně mně vytvořit si na neznámych místech co možná nejrychleji důvěrné pocity.“
Veľmi rýchlo sme sa však opäť vrátili k negatívnemu tliachaniu a odsudzovaniu všetkých a všetkého, čo nebolo protagonistka a jej názory. Vtipné bolo, že sama seba napriek tomu považovala za tú naj, svoje názory za správne a svoju myseľ za otvorenú. Ale viete, mne by propagovaný cynizmus, nihilizmus a neempatickosť vôbec neprekážali, koniec koncov mi nie sú cudzie, avšak vytáčala ma na tom tá falošnosť.

14.10.2023

Postavy rovnako ploché a bez života ako šutre, v ktorých sa pohybovali. Nikam nevedúci príbeh ako slepá horská cestička. Opisy falošne filozofické, hĺbavé a prehnané ako ceny na horských chatách. A celé to bolo skrátka neskutočne nudné a jednotvárne ako túra na Slavkovský štít. Nabudúce by to chcelo menej umelej umeleckosti a viac pragmatizmu.

2 13.10.2023

Prekvapila, dojala, šokovala, rozplakala, naučila, vyvolala súcit aj zhnusenie. A to sa knihám s tématikou druhej svetovej vyhýbam, lebo zväčša iba ryžujú na histórii a precitlivených čitateľoch. Tento príbeh bol úžasný, rovnako ako všetci rozprávači, keďže som počúvala audioknihu. Tobôž hlas Alfreda, občas som z neho mala zimomriavky a žlč v hrdle...

12 13.10.2023

Príbeh samotný bol zaujímavý a verím, že aj vyvrcholenie a odhalenie zápletky mohlo byť pre niekoho šokujúce. Avšak všetko to ničilo nezmyselne farbisté vykresľovanie násilia. Pomaly v každej tretej kapitolke (boli vskutku kratučké) niekto niekomu, či dokonca sám sebe, lámal kosti, spaľoval kožu, vrážal ostrý predmet do tela a pod. Keby raz, chápem. Keby dvakrát, lebo sme na psychiatrii, chápem tiež. Avšak takáto kvantita mala jediný účel, šokovať, veď čitateľ tak možno zabudne na občasnú nelogickosť. No, nezabudne...
Po dlhom čase som skúsila novodobú trilerovo-detektívnu tvorbu a nabudúce radšej zase siahnem po klasike, prípadne po J. Deaverovi, ten väčšinou dokáže balansovať oboje.

1 13.10.2023

Príbeh pripomína časť zo seriálu Dr. House, kde sa pacient nedokáže ovládať a „čo na srdci, to na jazyku“. Lenže to bolo všetko. Boyeová síce nastolila otázku rozkolu medzi myšlienkami a činmi (ktoré „ja“ je to pravé?), ale vysporiadať sa s tým už veľmi nevysporiadala a samotná otázka novátorská nie je. Dokonca aj koniec s druhou superveľmocou vyšumel do prázdna, aj keď mal veľký potenciál. Bohužiaľ mi to neprinieslo do života ani tú pochmúrnosť, skľúčenosť a anxietu, akú som očakávala...

13.10.2023

Ak niekedy budete mať kopu času a ak chcete mať zlomené srdce, nech sa páči, Dům mrtvých je tu pre vás. Na konci ma až zamrazilo, aký žiaľ vo mne vyvolal vymyslený príbeh. Len málo kníh ma tak pohltilo a len málo hrdinov do mňa vlialo takú dôveru v ľudskosť ako Coltain.

Pod videami s epickou hudbou sa občas objavuje nasledovné:
„Vďaka činom sa stáva človek hrdinom,
smrťou sa hrdina mení na legendu,
z legendy sa časom stane mýtus
a po vypočutí mýtu človek začne konať.“

Alebo ako napísal Pratchett v Poslednom hrdinovi: „Vždycky jsme byli připravení umřít. Proto jsme žili tak dlouho.“

Vzdávam hold spisovateľovi a jeho postavám.

3 10.10.2023

Neviem, akú chodbu to na mňa Erikson otvoril, ale aj keď mi väčšiu polovicu knihy nič nedávalo zmysel (napriek tomu, že som sa v postavách rýchlo zorientovala), nedokázala som sa od toho odtrhnúť.

„Zoufalství, říkal si seržant, vždy vyžaduje směr, ohnisko. Najdi směr a zoufalství zmizí.“

7 10.10.2023

Draco Malfoy bol odjakživa moja najobľúbenejšia Potterovská postava, ale o hercovi som nič nevedela. Kniha ma príjemne prekvapila. Bola skrátka kúzelná a napriek tomu normálna. Začala som počúvať kvôli Dracovi, ale veľmi rýchlo som sa bavila a zaujímala aj o Toma. Potešilo ma, že aj niekto taký slávny viacmenej túži iba po pokoji a normálnom živote s priateľmi. A keď napokon došlo na temnejšie kapitoly pri konci, bol mi Tom už natoľko sympatický, že som pri slovách o psychických problémoch a závislostiach prekrútila očami iba raz :).

"Uvědomil jsem si, že předtím jsem byl ve stavu naprosté otupělosti. Nebylo to tak, že bych se chystal skočit z mostu. Problém byl v tom, že jsem neviděl žádný rozdíl mezi skokem z mostu a výhrou v loterii."

Táto kniha je skrátka magické klbko vrelých pocitov. Pútavo popísala obyčajné aj neobyčajné dospievanie a dúfam, že bude niekedy herec s perom v ruke čarovať znovu. Pokojne o ďalších 30 rokov.

11 10.10.2023

Je to profesionálne napísaná fan-fiction na Pána prsteňov. Bavila som sa, ale dej naozaj viacmenej kopíroval Tolkiena. Navyše bol ten finálny boj nemastný-neslaný a viac sa mi páčili skoršie dramatické scény. Kvitujem, že to Jordan v pôvodnom diele neprestrelil s núteným feminizmom tak ako sa im to (ne)podarilo v seriáli, tuto dávali činy hrdinov, popis sveta a vykreslená mágia zmysel.

1 10.10.2023

Hodnotenie audioknihy. Jedna z christioviek, ktorá mi doteraz unikala, ma príjemne prekvapila. Lukáš Hlavica bol očarujúci, strašne ma bavilo, ako dokázal hlasom rozlíšiť jednotlivé postavy tak, že mi ich rozpoznanie nerobilo žiaden problém. Páchateľ prekvapil. Christie v tomto prípade balansovala na hrane prekombinovanosti, ale v konečnom dôsledku to dopadlo majstrovsky. Najstrašidelnejšie boli občasné zvuky vŕtačky medzi kapitolami... Na záver si už iba vydýchnem, že mňa osobne zubár v dohľadnej dobe nečaká.

1 01.10.2023

S vervou sa púšťam proti prúdu nadšených čitateľov a chválospevov na autorkinu dokonalosť. Celý čas som čakala na nejakú úžasnú traumu a šokujúce odhalenie, ale stále sa na mňa valil iba nekonečný prúd martýrskych somarín. Autorka by dokonale zapadla do súčasnej generácie snehových vločiek. Preháňam? Čo bolo na jej detstve až také strašné v porovnaní s obeťami skutočného násilia, či už fyzického alebo psychického? Brat, ktorý jej dal občas facku? Medzi mojimi rovesníkmi boli bitky medzi súrodencami bežné. Na pomoci rodičom tiež nevidím nič zlé, okrem toho, že jej otec zjavne občas neodhadol hranice. Nejak som si už nevšimla, že by to robil schválne a opakovane ju týral. Navyše sa sama, dobrovoľne a s až prepiatou hrdosťou štylizovala do tejto role divošky. Jej matka bola inšpiratívna tým, ako držala rodinu pokope a sama sa naučila bylinkárstvu. Neskôr tiež skĺzla k istému fanatizmu, ale snáď sa z toho všetci neposkladáme do kocky. Dnes sú konšpirátori na každom rohu. Mno a to, že slečna študovaná nechodila do školy? Zas také peklo to asi nebolo, keď ju doma ani po odhalení, že sa učí, nikto nezmlátil, ani nevykopol. Nehovoriac o tom, že už mala jedného staršieho brata, ktorý jej v tomto smere takpovediac vyšliapal cestu a popravde by ma oveľa viac zaujímal jeho príbeh. Mám pocit, že je nejako v celej knihe, aj v oslavných recenziách a rozhovoroch zaznávaný.
Westoverová narobila zo smiešnych ultimát, čo jej občas rodičia dávali, hotový Damoklov meč. Prepánajána, koľkí z nás sme sa s niekým v živote pohádali, povykrikovali si všetko možné a keď sme sa upokojili, vzali sme to späť? Ale nie, slečinka študuje, vracia sa domov, so všetkými sa baví, ale ohŕňa perami, akí sú k nej všetci hnusní a strašní a nikto ju nemá rád. Skrátka mi to celé prišlo ako drsnejšie detstvo na vidieku, kde je väčšina detstiev drsných, ale hrdinka sa dočítala o hnutí #metoo a objavila feminizmus, tak prečo z toho neťažiť, všakže?

Kniha na mňa navyše pôsobila ako polotovar. Pasáže sa opakovali, nekonečne dlho sme sa točili v kruhu, stále sme sa vracali k tomu istému. Jazyk nezaujímavý, ale čo ma prekvapilo viac, neemotívny. Akoby to dala písať robotovi. Solženicyn písal Súostrovie Gulag tiež bez emócií, lebo peklo stačí opísať faktami, netreba vykrikovať na raty, že to bolo fakt peklo. A o to pôsobí jeho opus magnum emotívnejšie. Westoverá sa naopak svojím chladným vyjadrovaním snaží z čitateľa žmýkať pocity a toto citové vydieranie ma. Tak. Neskutočne. Štvalo. Na stej strane som si už trhala vlasy. Áno, chápem, mala si to fakt ťažké, ok, môžeme prejsť ďalej?!

Ale ktovie. Možno na toto dielo nie som dostatočne vzdelaná a mala by som ísť študovať. Najlepšie na nejakú americkú univerzitu, kde zjavne o normálnych prijímačkách jakživ nepočuli...

5 22.03.2023

Páči sa mi Hellerov prístup. Netrápi čitateľka nudnými a siahodlhými agitáciami za svoj názor, ba naopak, vyjadruje sa humorom. Bolo to vtipné, hlavne ak máte zmysel pre humor ladený na Pratchettovskú nôtu a nie ste príliš dospelý, ako by povedal Malý princ. A keď som sa smiala, zrazu prešiel príbeh bez varovania do niečo tak vážneho a smutného, že mi stislo srdce. Krásna kniha, jedna z mála, ktorú by som si nedbala prečítať znovu.
Najlepšie (najhoršie?) na tom je aj tak nekončiaca podoba s dianím okolo nás.

7 22.03.2023