kurama45 komentáře u knih

Reklama ma zjavne nezaujme nikdy a ani zasadenie do zaujímavého knižného prostredia tomu nepomôže. Príbeh mi prišiel ako snaha o napodobnenie klasických detektívkach typu Christie, ktoré tak veľmi všetci milujeme. Bohužiaľ bol však neprehľadnejší, menej nápaditý, žiadne veľké odhalenie sa nekonalo a vtip tomu dodával iba prejav rozprávača (počúvala som audioknihu), aj to nie vždy, keďže to občas so snahou až prestrelil. Nie veľmi sympatického hlavného hrdinu som si často mýlila s jeho ešte menej sympatickým príbuzným a občas (resp. skôr často) som sa pristihla, že som už nejaký čas vypla.
Zhrnuté a podčiarknuté, úplná oddychovka, ktorá nenadchne, ale ani neurazí. Ale koniec koncov je možno chyba vo mne, som príliš vynervovaná, aby som si to užila a potrebujem Nutrax (zasvätení vedia :D).

20.03.2023

Eddie Jaku nebol najšťastnejší človek na Zemi. Eddie Jaku bol jeden z najvytrvalejších ľudí na Zemi. Z podobných svedectiev, ako je to jeho sa začína časom vynárať rovnaký vzorec. Neprežili najzdravší, najšťastnejší, ba ani najväčší zlosynovia. Prežili nezlomní. Hľadať šťastie nemá zmysel. Nepovaľuje sa kdesi na ceste a nie je len osobnou voľbou, hoc mi to autor opakoval x-krát. Iste, bolo by to fajn, už len z hľadiska pacientov s depresiou…
Táto kniha je skvelá z iného dôvodu. Ukazuje, že nech sa už Eddiemu prihodila akákoľvek zlá vec, nepoložilo ho to. Vždy sa postavil, vždy šiel ďalej, vždy pokračoval a stal sa tak živým Hemingwayovým starcom.
To si z toho treba odniesť. Život je ťažký a temný. Ale vždy je lepšie vstať a bežať, ísť, alebo sa čo len plaziť po milimetroch ďalej, inak vás tá temnota pohltí.

6 17.12.2021

„Vyhlásenia sa robia s takou istotou a sebavedomím, že ľudia ani nemajú morálnu odvahu pozastaviť sa nad nimi a zistiť, či sú vôbec niečím podložené.“

Túto knihu veľmi nahlodal zub času. Kým Chestertonove Na ostrie argumentu v sebe malo istú gráciu, keď sa aj so svojimi nepriateľmi vysporiadal ako džentlmen, v tejto knihe občas bezostyšne napáda nové teórie. Možno je prechod od sarkazmu k číremu výsmechu spôsobený práve tým, že nerozprával o konkrétnych osobách, ale myšlienkach. Tak či onak, v dnešnej dobe sú na smiech skôr niektoré z jeho názorov. Týka sa to hlavne evolúcie, ak to už musíte vedieť. Jasné, v tých časoch mali všelijaké názory aj samotní evolucionisti a dnes sa už vie, že aj oni boli úplne mimo. Neporovnávam však vtedajších evolucionistov s Chestertonom, ale podobu jeho názorov so súčasným vedením. Bolo by fajn, ak by táto kniha nebola marketingom prezentovaná ako čosi nadčasové, nemenné a dokonalé. Z 20-30 % knihy sa stala skôr historická pamiatka, než žriedlo nových argumentov. Vlastne je to dobré svedectvo toho, ako o X rokov dopadneme my sami…

„V istom zmysle môže byť kresťan naozaj horší než pohan, Španiel horší než Indián alebo dokonca aj Riman potenciálne horší než Kartáginec. … Kresťan môže byť horší len preto, lebo je jeho povinnosťou byť lepší.“

Chcela by som mať Chestertona za priateľa. Zo svojich kníh pôsobí ako človek, čo si ide svoje, nechodí okolo horúcej kaše a hlavne nikomu neťahá popod nos medové povrázky. Ani cudzím, ani „svojim“. Páči sa mi, s akou iróniu veci konštatuje bez toho, aby sa z neho stal nihilista, práve naopak, svoj ostrovtip používa na to, aby čitateľa presvedčil, že život má zmysel, len ho musíme hľadať s pokorou a rozumom a nesmieme sedieť na zadku.

„Pesimizmus neznamená byť unavený zlom, ale byť unavený dobrom. Zúfalstvo nie je byť otrávený utrpením, ale byť otrávený radosťou. Spoločnosť začína upadať vtedy, keď z takého či onakého dôvodu dobré veci už v tejto spoločnosti nefungujú; keď jedlo nezasycuje, keď lieky neliečia, keď jej požehnania odmietajú požehnávať.“

Odporúčam, ale tak ako všetky nebeletristické diela. Čítať kriticky, s triezvym pohľadom – a hlavne v dnešnej dobe – s nadhľadom.

3 17.12.2021

Kúpila som si to s tým, že to bude milé a vtipné. Moje očakávania to splnilo, ba až prekonalo.
Odteraz doma nemáme vázu, ale valec smrti, čaj je upokojujúca tekutina a muži si neviažu kravatu, ale zdrap vážnosti.
Po prečítaní som si povedala, že keď je to také skvelé, požičiam to aj ďalším divným pozemšťanom. A tu som narazila na vážny problém. Zjavne som divný pozemšťan iba ja… Ostatní sa tak maximálne pousmiali. Vraj im to nepripadá vôbec vtipné. Ešte by som pochopila, keby som im nútila nejakú šialenú japonskú komédiu, ale toto? Vážne? Normálne strácam dôveru v ľudstvo. Malý princ by z nich teda nebol vôbec nadšený. Stratili všetku hravú detskosť. Alebo si to všetko iba namýšľam, aby som ospravedlnila svoju zvláštnosť :D.

6 25.07.2021

Necítim sa kvalifikovaná čokoľvek o tejto knihe písať. Je to neprekonateľný sladkobôľny príbeh o skutočnom priateľstve troch mužov a skutočnej láske k skutočnej žene. Neviem… Až ma to zahanbilo.

„Pekař přinesl ze zeleného plyšového alba několik ubrázků a ukázal mi je. Jeho žena jako nevěsta, on vedle ní s nakroucenými kníry – tady se ještě smála – pak jiný, na němž seděla hubená, upracovaná, s ustrašenýma očima na kraji židle. Pouhé dva malé obrázky – ale v nich celý život.“

7 25.07.2021

Veľmi veselo podaný neveselý príbeh života jedného muža. Vrchol Zeměplochy. Také dobré, že sa od prečítania bojím otvoriť ďalšiu časť…
Trochu mi to prišlo, akoby sa v dobe písania Pratchett stretol s niečím temným a vyrovnal sa s tým svojím obvyklým humorom a touto knihou, do ktorej to všetko vlial. Jediné mínus (pre ľudí neobľubujúcich absurdizmus) je, že aby sa k Noční hlídce človek dostal, bolo by fajn prehrýzť sa predchádzajúcimi časťami.

6 25.07.2021

Päť hviezdičiek za odsek popisujúci predajňu čokolády Wienrich a Boettcher. Jasné, Smrť, Lu-Tze, Lobsang a Zuza boli tiež fajn… Ale prepánajána, ten odsek. Nech sa vám páči:

„Nazvat firmu Wienrich a Boettcher „výrobci čokolády“ bylo jako nazvat Leonarda de Quirm „slušným malířem, který si hraje s věcmi“ nebo Smrtě „někým, s kým byste se pravděpodobně nechtěli setkávat každý den“. Bylo to přesné, ale neříkalo to ani polovinu příběhu. Tak především, oni „nevyráběli“, ale tvořili. To je velmi důležitý rozdíl*. A zatímco jejich vybraný obchůdek prodával výsledky tohoto tvoření, nedopustil se takové chyby, aby jimi naplnil výklad. To by naznačovalo jistou… nezdravou dychtivost. Obvykle měli W&B ve výkladní skříni celou paletu hedvábných a sametových závěsů, které obklopovaly jeden malý podstaveček, na němž byla vystavena jedna dokonalá pralinka nebo ne víc než tři nově vytvořené ledové karamely. Žádná cenovka. Pokud jste se museli ptát na cenu cukrovinek W&B, pak jste si je nemohli dovolit. A když jste jednu z nich okusili, a přitom jste si je nemohli dovolit, začali jste šetřit, škudlit, okrádat starší členy své domácnosti a prodávat je do otroctví, jen abyste získali další sousto těch sladkostí, do nichž se zamiloval váš jazyk a proměnil vaši duši v dokonalou šlehačku. V dláždění u stěny domu byl decentní kanálek pro případ, že by lidé při pohledu na vystavené vzorky slinili přespříliš.“
*Většinou se počítá ve stokorunách – tedy alespoň u bonbonů.

7 25.07.2021

Rozbeh bol trochu pomalší, než býva u Pratchetta zvykom – to si ešte asi Pravda obúvala topánky – ale potom to šlo ako z kopca, písmenko za písmenkom, klamstvo za klam- Ehm… Chcela som povedať pravda za pravdou.
Tak trochu si myslím, že by to mali mať žurnalisti ako povinnú literatúru. Len si nie som istá, koľkí by to pochopili…

„Mikuláš se zamyslel nad tím, proč nikdy neměl rád lidi, kteří vždycky říkali "bez urážky". Možná to bylo tím, že považovali za snazší říci "bez urážky" než přemýšlet, jak žádné urážky nepáchat.“

2 25.07.2021

Autorka bola Židovka. Počas vojny sa jej našťastie podarilo ujsť do Švédska, ale židovská tragédia ju i jej tvorbu navždy poznamenala.
Ak by som nevyrastala v kresťanskom prostredí obklopená Bibliou, asi by som sa pri čítaní Sachsovej cítila ako pri čítaní Seferisa (t. j. ako totálny hlupák). Niektoré narážky mi aj tak ušli, ale väčšinu z uvedenej tvorby som bola schopná vstrebať. Takmer všetky básne sa zmieňujú o Izraeli a židovskom národe a sú prepletené odkazmi na Starý zákon.

Hodina v Endore je veršovaná depresia. Sachsovej básne sú z pochopiteľného dôvodu smutné. Ale – i keď je strašné napísať to – je to krásny smútok. V básňach je až obludný kontrast pekných prirovnaní a ozdobných slov, ktoré ale opisujú nepredstaviteľné hrôzy („My zachránení, z ktorých dutých kostí si už smrť narezala flauty, šľachy ktorých si už smrť na luky natiahla, naše telá ešte žalujú zmrzačenou hudbou.“). Jazyk Sachsovej je ako jazyk Nabokova v Lolite. Absolútne sa nehodí k opisu danej situácie a človek má až výčitky svedomia, že sa mu to páči…

Osobne mi tieto básne dajú miliónkrát viac ako moderné pretrhnuté vrece románov o Osvienčime, ktoré si z tragédie spravili výnosný biznis. Smutná bodka na záver:

Komíny

Na dômyselne zastrešených príbytkoch smrti,
Keď telo Izraela tiahlo uvoľnené v dyme
Povetrím –
Miesto kominára skláňa sa nad ním
Hviezda sčernetá,
A či to bol lúč slnca?
Komíny!
Cesty slobody pre Jeremiáša a prach Jóbov –
Kto vás zastrešil a kameň po kameni zbudoval,
Cestu bežencov z dymu?
Príbytky smrti,
Lákavo vystrojené pre pána domu, ktorý bol však len hosťom v nich –
Prsty,
Ležiace na prahu dverí
Ako nôž medzi životom a smrťou –
Komíny, Prsty,
A telo Izraela v dyme povetrím!

1 25.07.2021

Poznáte ten pocit, keď sa cítite ako totálny dedinský ťuťmák? A teraz nemyslím pocit, keď človek stojí jednou nohou na pevnej zemi a druhou tápe v neistote, pocit, keď narazí na niečo, čo doteraz nepoznal, pocit, keď sa v niečom slabšie orientuje. To zažívam bežne a skôr ma to motivuje, aby som začala niečo robiť, trochu sa o danej veci niečo naučila a pod.
Nie, myslím situáciu, keď človek v podstate zo sekundy na sekundu stojí v bahne nevedomosti a vie, že je fakt totálny idiot. Myslím pocit, aký človek (pozn.: človek ako ja) zažije, keď sa súhrou osudu ocitne v prostredí, ako je napr. vysokoškolská fakulta Matematiky a fyziky, kde naňho zo všetkých kamenných stien zhliadajú velikáni svojej doby a človek jednoducho do morku kostí cíti svoju malosť, debilitu a nevzdelanosť. No, tak rovnaký pocit som mala pri čítaní Seferisových básní.

Pán autor je zjavne v klasickom umení ako ryba vo vode. Neustále odkazuje na hentú mytológiu, na onú grécku, či tamtú rímsku literatúru, do toho hodí poznámku o starovekej, či novodobej geografii… Naproti tomu ja som sa cítila ako na potápajúcom sa člne. Bez pádla a záchranného kolesa.

Ak ste rozhľadený inteligentný akademik, nech sa páči, Argonauti sa k vám už rútia cez Symplégady (aspoň niečo málo som z toho pochytila). Mne osobne to ale za hodiny štúdia a doháňania kultúrneho rozhľadu nestálo.

Pozn.: Hodnotenie teda sčasti odráža sklamanie zo zbierky, sčasti moju nevedomosť.

25.07.2021

Som strašne šťastná, že nejaký nositeľ Nobelovej ceny splodil báseň s názvom Veľký štiač. A áno, je to o moči. O močovej záplave… Hneď mám pocit, že nie sú všetci kdesi na piedestáloch vo výšinách nebeských.

Plavby a návraty sú úctyhodná zmes. Od pre mňa nezáživných erotických básní o láske a žene (teda o X ženách, ten cap bol das tri razy ženatý), cez v dnešnej dobe politicky nekorektné vyjadrenia („… nie sú to Spojené štáty, ale Krvou opojené štáty.“), až po nádherné osobné básne:

Je nás veľa

Z toľkých ľudí, čo som, čo sme,
ani jedného nenachádzam:
stratili sa mi pod odevom,
odišli do iného mesta.

Keď všetko mám už pripravené,
aby som predviedol, aký som múdry,
hlupák, ktorého nosím v sebe,
sa v mojich ústach ujme slova.

Neraz sa stane, že zaspím
uprostred vznešenej spoločnosti,
a len čo v sebe začnem hľadať statočného,
náhli sa zbabelec, ktorého nepoznám,
urobiť s mojou kostrou tisíce
rozkošných bezpečnostných opatrení.

Keď oheň zachváti vzácny dom,
namiesto požiarnika, ktorého volám,
sa do plameňov vrhne podpaľač,
a tým som ja. Nemám v tom poriadok.
Čo robiť, ako si v sebe vybrať?
Ako sa ospravedlniť?

Vo všetkých knihách, ktoré čítam,
sa oslavujú skvelí hrdinovia,
vždy presvedčení sami o sebe:
kvôli nim idem od závisti zomrieť
a vo filmoch, kde svištia guľky, víchry,
jednostaj závidím jazdcovi,
jednostaj obdivujem koňa.

No vždy, keď budím usilovného,
zjaví sa vo mne starý lenivec,
a tak už neviem, ktože som,
neviem už, koľko som či koľko je nás.
Veľmi rád by som zazvonil
a vytiahol zo seba to svoje pravé ja,
pretože ak sa ešte potrebujem,
nesmiem sám seba skrývať pred sebou.

Zatiaľ čo píšem, nie som tu,
a keď a vrátim, som už preč:
musím sa pozrieť, či aj iným ľuďom
sa vodí rovnako tak ako mne,
či sú tiež mnohí, tak ako som ja,
a či sa ponášajú sami na sebe.
Až tomu jedného dňa prídem na kĺb,
pochopím súvislosti natoľko,
že v snahe vysvetliť im svoje problémy,
budem rozprávať o celom svete.

Prišlo mi to ako fazuľky každej chuti z Harryho Pottera. Človek nevedel, aká bude ďalšia báseň. Odporúčam, bola to zábavná jazda. Ale trochu sa pred začiatkom obrňte, Neruda si nedáva servítky na ústa, tak aby vás ešte nakoniec nejak neurazil.

25.07.2021

Do tretice všetko dobré od Szymborskej. Tuto končím, v knižnici toho viac nemajú. Aj keď pani Poetka by určite stála aj za vybrakovanie kníhkupectva.
Krásne básne. Prečítanie trvá chvíľu, no ostanú vo vás roky.

25.07.2021

Poézia Szymborskej je nápaditá, vtipná, prirodzená a hlavne ľudská. Má v sebe pointu a myslím, že sa bude páčiť aj tým, ktorí básne veľmi nemusia. Neviem, čo by som k jej tvorbe viac napísala, snáď najlepšie bude dať sem malú ukážku:

Písanie životopisu

Čo treba?
Treba napísať žiadosť
a k žiadosti pripojiť životopis.
Bez ohľadu na dĺžku života
životopis má byť krátky.
Záväzná je stručnosť a selekcia faktov.
Premena obrazov krajiny na adresy
a hmlistých spomienok na nehybné dátumy.
Zo všetkých lások postačí tá manželská
a z detí len tie narodené.
Dôležitejšie je to, kto pozná teba, ako to, koho poznáš ty.
Z ciest treba uviesť len tie do zahraničia.
Príslušnosť k čomu, ale bez pretože.
Vyznamenanie bez za čo.
Píš tak, akoby si nikdy nerozprával sám so sebou
a sám sebe sa z diaľky vyhýbal.
Mlčaním obíď psy, mačky a vtáky,
rárohy odložené na pamiatku, priateľov a sny.
Uveď radšej cenu – než hodnotu,
radšej titul – než obsah.
Radšej číslo topánok – než kam kráča
ten, za koho ťa pokladajú.
Pripoj fotografiu s odhaleným uchom.
Vyhodnocuje sa jeho tvar, nie to, čo počuje.
A čo počuje?
Hrmot strojov, ktoré šrotujú papier.

2 25.07.2021

Vďaka rozhodnutiu prečítať aspoň jedno dielo od každého z nositeľov Nobelovej ceny za literatúru som sa pustila do poézie, ktorej som sa vyhýbala ako čert krížu. A vďaka tomu som objavila túto úžasnú poľskú dámu, ktorá už bohužiaľ nie je medzi nami. Jej krásne slová mi sadli na dušu ako riť na šerbeľ. (A presne takto nelyricky a neotesane sa pani Szymborska nevyjadruje.)
Odporúčam všetkými dvadsiatimi (rátam aj prsty na nohách).

25.07.2021

Carducci patrí ešte do úplne prvej vlny udeľovania Nobelových cien za literatúru. Vtedy človek nemá istotu na čo narazí, štandard sa ešte nevykryštalizoval. Čas slnka a búrok je taká tá stará poézia s typickým veršovým systémom. (Vždy som si vravela, že to musí byť nočná mora pre prekladateľa.)

Bolo to ok, ale nič hlboké som v tom nenašla. Typ poézie, akú žiakom pchajú v škole do gágorov. Nepovedala by som, že to bola prázdna krása ako Atticus, na nič sa to nehralo. Bola to skôr remeselnícka práca. Pekné verše, pravidelné rýmy a krásne obrazy. Ale občas aj trocha srandy:

„Klystír! Treba, prosím, dušu prepláchnuť…“

25.07.2021

Poetické fuj.

4 09.07.2021

Ok, všetci vieme, že je celý Twilight z objektívneho hľadiska absolútna kopa hnoja. Ale ja tú kôpku hnoja z celého svojho romantického srdiečka milujem a čítanie rovnakého príbehu tentokrát z Edwardovho pohľadu mi urobilo až neuveriteľnú radosť.
Polnočné slnko je lepšia kniha ako pôvodný Twilight. Predsa len Meyerová ako spisovateľka za tie roky dosť postúpila. A hlavne tam toľko (skoro vôbec) neoxiduje ten nesympatický pes, pardon, myslela som vlkolaka… :D
Edward je možno trochu šialený, ale zato sympatický, slušný a galantný a takých hrdinov nebudem mať nikdy dosť. Zisťujem, že v dnešnej dobe letia skôr dominantní hajzli a celkom nechápem ich popularitu, ale hádam, že každému podľa jeho gusta...
Oproti klasickému Twilightu je kniha akčnejšia, i keď stále sú tam samozrejme i niekoľkostranové vnútorné myšlienkové tirády.

Ak ste fanúšikom, budete podľa mňa nadšení, ak nie ste… Nuž, len blázon by sa dal dobrovoľne mučiť.

(Pozn.: Čítam tu kritiku na český preklad. Slovenský je podľa mňa super. Nevšimla som si žiadnu chybičku – to sa mi už dávno nestalo, navyše prekladateľka vybrala vhodné slová, aby bola Edwardova reč dokonale archaicko-moderná. Možno by stálo za to zistiť, či sú dialógy prebraté z pôvodného prekladu, ale do toho sa mi nechce a ani na tom veľmi nezáleží.)

3 04.07.2021

Wow, tak toto mi riadne zdvihlo tlak. Niektoré prasatá sú až neskutočné svine...

21 04.07.2021

Zaujímavé, zábavné, nie príliš kruté, ani prehnane jemné.
Z pôvodnej trilógie si pamätám iba úplne prvú knihu, zvyšné dve zjavne nestáli za zapamätanie. Napriek tomu som sa vo Volání vlka nestratila a pomerne rýchlo zorientovala. Autor nenásilne pripomenul, prečo mám vlastne hlavnému hrdinovi fandiť.
A Vélinovi stojí za to držať palce. Mám rada protagonistov, ktorý sú rozvážni, nekonajú zbrklo, ale nie sú úplne ako kocka ľadu a neboja sa ukázať emócie.
Hlavným ťahákom pre mňa bola druhá dejová línia – príbeh Oceľovej hordy. Cool, to je to správne slovíčko.
Nečakala som, že to tak pekne vygraduje a zostanem napnutá ako guma v trenkách. Uvidíme, čo sa z toho všetkého ešte vykľuje. Snáď si tentokrát Ryan udrží naratív pekne pokope a poriadne to v pokračovaní roztočí.

(Pozn.: Počúvala som audioknihu a vrelo odporúčam. Milena Steinmasslová s rýchlosťou a dramatickosťou prejavu balancovala na hrane, občas som sa až bála, že to pokazí, ale nie, bolo to absolútne dokonalé. A to väčšinou ženské interpretky veľmi nemusím. Ivan Lupták bol ok, ale uňho sa mi párkrát stalo, že príliš tlačil na hranu, čo v konečnom dôsledku ubralo na zážitku. Asi je to o skúsenostiach.)

2 01.07.2021

Haiku je kráľovstvo oslavujúce prírodu a neobyčajnú krásu obyčajnosti. Bašó je jeho kráľom. Líman rytierom. Moja fantázia je o čosi väčšia. Pesimizmus menší. Ruky bozkávam, majstri a úctivo sa porúčam.

Poupátka hagi —
když se nikdo nedívá
slupne je srnec
(Kobajaši Issa)

Keby som vedela písať
nebála by som sa pobozkať
Bašóovu ruku
(Jedna moja známa)

1 21.02.2021