Argonauti

25.07.2021

Poznáte ten pocit, keď sa cítite ako totálny dedinský ťuťmák? A teraz nemyslím pocit, keď človek stojí jednou nohou na pevnej zemi a druhou tápe v neistote, pocit, keď narazí na niečo, čo doteraz nepoznal, pocit, keď sa v niečom slabšie orientuje. To zažívam bežne a skôr ma to motivuje, aby som začala niečo robiť, trochu sa o danej veci niečo naučila a pod.
Nie, myslím situáciu, keď človek v podstate zo sekundy na sekundu stojí v bahne nevedomosti a vie, že je fakt totálny idiot. Myslím pocit, aký človek (pozn.: človek ako ja) zažije, keď sa súhrou osudu ocitne v prostredí, ako je napr. vysokoškolská fakulta Matematiky a fyziky, kde naňho zo všetkých kamenných stien zhliadajú velikáni svojej doby a človek jednoducho do morku kostí cíti svoju malosť, debilitu a nevzdelanosť. No, tak rovnaký pocit som mala pri čítaní Seferisových básní.

Pán autor je zjavne v klasickom umení ako ryba vo vode. Neustále odkazuje na hentú mytológiu, na onú grécku, či tamtú rímsku literatúru, do toho hodí poznámku o starovekej, či novodobej geografii… Naproti tomu ja som sa cítila ako na potápajúcom sa člne. Bez pádla a záchranného kolesa.

Ak ste rozhľadený inteligentný akademik, nech sa páči, Argonauti sa k vám už rútia cez Symplégady (aspoň niečo málo som z toho pochytila). Mne osobne to ale za hodiny štúdia a doháňania kultúrneho rozhľadu nestálo.

Pozn.: Hodnotenie teda sčasti odráža sklamanie zo zbierky, sčasti moju nevedomosť.