kurama45 komentáře u knih

„Skutočnou hrozbou, pred ktorou stojíme, je, že tolerancia bude potláčaná v mene tolerancie.“

Rozhovory vznikli po tom, čo sa Židia naštvali, že im Benedikt XVI. vyšiel v ústrety a pozmenil starú modlitbu v tridentskej liturgii. Vraj im nevyšiel v ústrety dosť. Rozhovory vznikli taktiež po tom, čo sa moslimovia naštvali, keď Benedikt XVI. v rámci univerzitnej prednášky citoval cisára Manuela II., že islam je náboženstvo násilia. Moslimovia to následne popreli tým, že zareagovali násilím po celom svete. No a do tretice rozhovory vznikli taktiež po tom, čo Benedikt XVI. lakonicky poznamenal, že kondómy Afriku postihnutú AIDS-om nespasia, na čo zasa médiá zareagovali takou kampaňou, že by si jeden myslel, že sú tie kondómy ich zlaté teľce.

Tým všetkým sa chcem iba dostať k tomu, že si v celej knihe z pochopiteľných dôvodov dáva pápež pozor na jazyk. Oproti iným knihám (Boh a svet, Duch liturgie, Úvod do kresťanstva…) je opatrnejší a vágnejší.

Kniha je delená na tri časti: Znamenia čias, Pontifikát a Kam kráčame. Obsahovo je ladená dosť svetsky, ťažisko Seewald kladie na (vtedy aktuálne) sexuálne škandály, ekologickú krízu a stiahnutie exkomunikácie biskupov Bratstva sv. Pia. Posledné spomínané ma zaujalo najviac, pápež sa dotkol aj prípadu Williamsona.
Ďalším opakujúcim sa bodom je Benediktov vzťah k Židom, judaizmu a Izraelu. Tu vyznieva značne apologeticky (asi aj kvôli svojej národnosti) a celkom by ma zaujímalo, ako by sa k téme vyjadroval dnes vo svetle konfliktu Izrael-Gaza.

V prílohách je ešte uvedený stručný životopis pápeža, kronika jeho pontifikátu, úryvok z inkriminovanej prednášky o islame, rozhovor o AIDS-e s novinármi a pastiersky list írskym katolíkom a biskupom. V ňom sa prejavuje starý známy Ratzinger, citlivo a úprimne utešuje obete sexuálnych škandálov a prísne (ale že poriadne) a pravdivo napomína vlastných podriadených. Ak nechcete venovať dve-tri hodiny celej knihe, prečítajte si aspoň ten list. Človek niekedy až spätne zistí, o akého velikána svet prišiel a koho sme si nevážili.

A aby som nezabudla, všimnite si nápis Svetlo sveta na slovenskom vydaní. Vydavateľstvo Dobrá kniha poprosilo o napísanie názvu pápeža a ten im vyhovel. To musel byť zaujímavý email a ešte zaujímavejšie prepisovanie slovenských písmeniek :D.

Ak to mám zhrnúť, čitateľ obdrží morbídnu a extrémne detailnú pitvu. Avšak nie samotných tiel a prípadov, tie sa obmedzujú na pár povrchných pikošiek. Nie, autorka skalpel zamerala na svoj osobný život. O ten však nestojím a i keď je kniha pútavá, odchádzam s pocitom, že som bola oklamaná.

Všetky prípady, mŕtvoly, tkanivá a postupy sú pre Butcherovú iba barlou a mostíkom, ako sa opäť dostať k nej samotnej. I keď sa čitateľ dozvie niečo málo zo zaujímavého povolania, rýchlo mu to z hlavy vyšumí pod ďalšou salvou nezáživných kecov o p. autorke, jej alkoholizme, lesbickosti, depresiách a probléme s katolíckou cirkvou.

Veľmi som sa tešila aspoň na ten 11. september, keďže túto časť publikácie ospevuje nielen anotácia, ale aj jediný komentár podo mnou. Ale zasa to bolo iba emočné vydieranie, pretože v USA prvýkrát zažili, aké je to, keď sa „bojuje“ aj na ich kontinente. Nehnevajte sa, ale celé je to také – neviem to nazvať inak – americké… Knihe by lepšie prináležal názov Svedectvá anonymnej alkoholičky.

P. S.: Nehovoriac o otrasnom, často doslovnom preklade. Za všetko jediný príklad: Tkačenkovi pripadá normálne nazývať osobu bez lekárskeho vzdelania celú knihu súdnou lekárkou...

Začalo to zaujímavo, ale strašne sa nevyužil potenciál. Autorka reálne nepriniesla nič nové, iba vykradla grécku mytológiu a bohov presunula z výšin nebeských do obývačiek a párty miestností. Kresba je asi na takej úrovni, že keby nepoužívala na odlíšenie postáv farby, tak by som ich od seba nedokázala rozlíšiť. Popravde sú to skôr take čmáranice a skeče. Jediná strana z Berserku má väčšiu umeleckú hodnotu.

Hodnotím po dočítaní celej série (280 kapitol) a čím dlhšie sa to naťahovalo, tým to bolo trápnejšie. V kocke: takmer všetky ženy sú silné a nezávislé a takmer všetci muži patetickí alebo toxickí. Mimochodom, hlavná hrdinkina trauma spočíva v tom, že sa (už dospelá) vyspala s Apollom a keďže sa jej to nepáčilo (čo jemu nedala nijako v danej chvíli najavo), tak šlo o znásilnenie. Hej, bol to hajzel, ale napriek tomu existuje niečo ako osobná zodpovednosť. (Ak chcete krásny komiks a príbeh o vyrovnávaní sa s traumou, odporúčam Under the oak tree.)

Musím však povedať, že som sa aj viackrát pobavila. Napr. keď Rachel Smytheová v závere svojho komiksu rozvedie Heru, bohyňu rodiny a domova (!) a pre istotu z nej spraví bisexuálku.

V neposlednom rade treba poukázať na absurdne premrštenú cenu za toto dielko. Ak si to predsa len chcete prečítať, stiahnite si aplikáciu Webtoon a budete mať všetkých 280 kapitol ani nie za 10 eur. Ak si totiž budete kupovať papierové vydania, pri cca 20 eurách za jednu časť nakoniec utratíte neuveriteľných 220 eur.

Určite by ma to nadchlo trikrát viac, keby som sa vyznala v chlapských veciach. Bohužiaľ aj o obyčajnom aute mi stačí vedieť, že má motor a kolesá, takže som v konečnom dôsledku väčší Jožinko ako Joe.

Mimochodom, za takýmito „hovádkami“ sa netreba trepať na Aljašku, celé kopy na vás čakajú v každej východniarskej dedine :).

Parafrázujúc pána Darcyho z Pýchy a predsudku: „ Nebolo to zlé, naozaj. Ale tak zaujímavé, aby ma to upútalo, taktiež nie.“

Všetky postavy majú aspoň desať rôznych tráum a bláznivých skúseností, hrdinka je raz geniálna, inokedy retardovaná (podľa aktuálnych požiadaviek deja), autorka hádže na čitateľa jedno meno za druhým (a asi má úchylku na písmeno M, vzhľadom na to, ako často ho v menách používala), no a jednotlivé vraždy majú spoločné asi toľko ako sójový jogurt a bôčik slaniny. Preto vyznieva záverečné prepojenie udalostí a odhalenie asi tak reálne, ako vegán, ktorý si kúpi spomínaný bôčik…

Krásne napísaný príbeh o prežití škaredých vecí (nielen) počas Vietnamskej vojny. Výnimočne odporúčam skôr audioknihu, dali si záležať a citáty na začiatku kapitol sú narozprávané po vietnamsky, aj krátka hudba použitá na prechody dokonalo dotvára atmosféru.

Veľmi sa mi páčilo, že i keď postavy predstavovali inú kultúru a prejavovalo sa to aj v obraznom, neosobnom, či niekedy dokonca tvrdom jazyku, akým na seba hovorili, prýštila z nich vzájomná láska.

Dokonalá úprimná spoveď o smutnej nádhere, ťažkých životoch a silných charakteroch.

Hviezdičku dávam dole, lebo príbehy babky a vnučky by sa dali zameniť, čo sa týka tónu a štýlu rozprávania.

Detstvo som prežila viac v cudzích svetoch vo vlastnej hlave ako v realite. Každá blbosť, farba, tvar bola zámienka na nový príbeh. Niektoré dni som napr. prežila vo svete čísla 3, kde všetko, čo sa nejakým spôsobom nedalo zrátať do trojíc, či vydeliť trojkou malo zakázaný vstup. Inokedy sme so sestrou celé týždne komunikovali iba pomocou spoluhlások (to časom prešlo do extrému iba prvých písmen slov vo vete :D). Alebo som si nudných dospelých delila na zaujímavejšie postavičky a povymýšľala som im také životy a zážitky, že by im oči vyskočili z jamôk a James Bond s hanbou stiahol chvost. Ktovie, dnes by ma možno nejaký premotivovaný psychológ diagnostikoval jednou z desiatok nových porúch.

Ako som rástla, tento druh fantázie som čoraz viac strácala zo svojho dosahu, až zostal iba tenký špagátik, ktorý po zaťahaní občas poodhalí detskú nádheru. Už som si myslela, že je všetko dávno stratené. Nie, fantáziu som nestratila, ale predsa len je to s vekom úplne iný druh fantázie, veď aj bežná fantasy je o čomsi inom ako detské svety.

A predsa. Po rokoch som objavila túto skrytú (silno opisnú) pokladnicu a zaplavila ma strašná nostalgia. Krásna kniha. A ďakujem autorovi aj za to, že desiatky príbehov, ktoré mal rozprávať „někdy jindy“ nakoniec nechal na čitateľa.

Veľmi frustrujúca kniha, keďže obsahovala všetky prvky príbehu, ktorý by ma mal baviť. Prvých cca 50 strán aj bolo zaujímavých, dej sa posúval, ale zvyšok bol v podstate nespojitý zhluk náhodných stretnutí, ľudí /bohov, ich kecov… Bombastický záver, ku ktorému to všetko smerovalo a ktorý autor tak strašne hecoval, bol totálna fraška. Čitateľ má sľúbenú bitku, dostane trápny prejav. Konflikt vyriešený, wowza.

Ja byť jeho editorka, je mojou zbraňou „delete“ a vrátim mu to v dĺžke asi 100 strán s poznámkou, nech tam láskavo doplní relevantný dej a nie náhodné, nikam nevedúce odbočky. Nepopieram, že tie môžu poslúžiť ako dokonalý podklad pre vysokoškolské literárne rozbory, ale úprimne to celé pôsobilo trochu ako halucinogénny trip.
Ale možno bola pôvodná verzia koherentnejšia. Mala som česť s tou, kde sa o X rokov po napísaní Gaiman rozhodol len tak doplniť 12 000 slov. Ak dostanete niekedy podobný „skvelý“ nápad (upravovať už hotové a publikované dielo a pridávať do uceleného textu náhodné vsuvky), nerobte to.

Na druhej strane to možno aj v pôvodnej verzii bolo oničom, keď vezmem do úvahy jeho vyjadrenie: „Chtěl jsem napsat knihu, která bude dlouhá, zvláštní a spletitá.“ Tak to sa ti fakt podarilo, Neil, klobúk dole…

Alebo žeby bol Gaiman génius a svojím štýlom znázorňoval skutočnú Ameriku (pozlátko, „prázdna nádoba“, absencia kultúry, občasné svetlé, či dokonca úžasné chvíľky)? Neviem, som z toho všetkého fakt zmätená a keby som mala opísať knihu jedným slovom, poviem „megalomanská“.

Každopádne bola chyba čítať popritom Endeho Nekonečný príbeh. Je fraška, že fantazijný príbeh pre deti bol lepší, zaujímavejší, podnetnejší a fascinujúcejší ako ten pre dospelých.

Sú knihy ako Sixtínska katedrála. Kde človek zmĺkne pred tou krásou, umením, genialitou a ticho žasne. A sú knihy ako robustný, spoľahlivý, ručne hobľovaný stôl. Nie je bez chýb, ale časom sa už aj na tie chyby pozeráte s láskou. To je pre mňa Mistborn.

Pár poznámok z pragmatickejšieho hľadiska:
- magický systém, ktorý hrá podľa pravidiel, ale nestráca na zaujímavosti a momentoch prekvapenia
- sympatický feminizmus, alias hlavná hrdinka, ktorá skutočne nie je ako iné ženy, ale nie je to ani žiadna Mary Sue
- neskutočne otravný (ale dobre napísaný) Kelsier, ktorý na mňa bude bohužiaľ vyskakovať do konca života z rôznych kútov Kosmíru
- tempo a akcia, ktorá v poslednej časti stúpa priam exponenciálne, t. j. nezačnite čítať poslednú tretinu, ak nemáte dosť času, aby ste ju dočítali na jeden záťah

Čistá radosť môjho života čítať túto knihu. Hravé, hrejivé, zaujímavé (už neexistujúce) povolanie, Amerika, aká bola kedysi v predstavách Čechov a Slovákov, do toho sympatická levica, rozprávkový koniec.
V podstate atmosféru knihy celkom vystihuje obálka, akurát to nie je pre deti, ale pre dospelých, ktorí nestratili detskú dušu.

Veľmi vtipné, veľmi vulgárne a veľmi nadržané. Po skúsenosti s autorovým dielom Ako som vozil Kórejcov, som dala šancu aj jeho prvotine, ale trpí to rovnakými neduhmi – viď môj komentár pri tamtej knihe.
Politické „vtipy“ ani nie 10 rokov po napísaní strácajú na aktuálnosti a vtipe, nie je mi sympatické ani to, ako očumuje mladé ženy, ktoré boli ešte včera dievčatami, slovník má horší ako tunajší spoluobčania a zároveň je tak neskutočne vtipný, že to človek 10-násobne mrzí.
Oproti Kórejcom je však aspoň názov trefnejší, čitateľ sa naozaj dozvie niečo aj o miestnej kultúre a obyvateľoch.

Argumenty, že druhá časť je príliš nereálna nie sú fakt na mieste. Sorry jako, jednotka niekomu pripadala reálna? Toto je čistá komédia v skvelom mafia šate.
A navyše som v živote nečítala bizarnejšiu sexuálnu scénku. Oni si to tam užívali a pritom to nebolo ani vzrušujúce, ani trápne, ale neopísateľne vtipné. Ak bola jednotka šialená, dvojka bola vyšinutá. Po dlhom čase super nekorektný humor.

Viac depresívne ako vtipné. Náznaky sarkazmu (čo mal byť predpokladám toľko ospevovaný a sľubovaný humor) boli bez chuti ako na tretíkrát lúhovaný čaj. No a ten absurdný rozprávkový záver to iba dorazil.
Zato ak hľadáte inkluzivitu, náhodnú zmenu sexuality a veríte, že na veku vo vzťahu fakt nezáleží, smelo do toho, budete nadšení :/.

Náročné, ale nie prehnane. Odmenou je čitateľovi úplne nový pohľad nielen na liturgiu ako takú, ale aj na dynamiku a históriu vzťahu judaizmus-kresťanstvo. A v neposlednom rade na biblické pasáže, na ktoré sa každých pár viet Ratzinger odkazuje. Taký výklad nenájdete ani v Bibliách s podrobnými vysvetlivkami.
Oceňujem tiež krátku kapitolu venovanú cirkevnej hudbe. Mám chuť dať si ju namnožiť a lepiť na čelo všetkých tým pojašeným nadšenom gitár a tamburín v chrámoch…

Rovnica je asi taká, že treba investovať trochu pozornosti, aby ste z toho ťažili 10-násobne.

P. S.: Človek by povedal, že v roku vydania slovenského prekladu tejto knihy (r. 2000) by už vydavateľstvo malo byť schopné nájsť na klávesnici aj ĺ. Ale v Dobrej knihe evidentne zvládli nájsť iba ľ. A tak som sa okrem iného opakovane dočítala, aká úžasná „hľbka“ sa skrýva v Biblii...

To si tak človek užíva toto pútavé sci-fi a skvelo sa baví. A potom sa poobzerá okolo seba, na ľudí v MHD, čakárňach, obchodoch, jedálňach, prečíta si správy („správy“?)… Uh-oh.

Po Louisovi L'Amourovi a Cormacovi McCarthym som to už chcela s westernami (pištoľníckymi aj emocionálnymi) vzdať a vtom prišiel tento skvost. Presne ako napísal používateľ tygřík2: krásna literatúra - belles lettres.
A pritom by človek povedal, že taká kravina. Doslova. Banda chlapov ženie kravy cez pol Ameriky. Lenže s tými chlapmi sa tak zžijete, že vám (v prípade audioknihy) ani takmer 50 hodín počúvania nebude stačiť.

Alebo: SPOILER Desať malých černoškov s puncom spriatelených štamgastov putuje divokým západom. A vy to budete hltať tak pažravo ako oni Gusove lievance. KONIEC SPOILERU

Bolo to vtipné, ale mohlo to byť ešte vtipnejšie, keby sa toľko nesnažil, aby to bolo vtipné. Vysvetlím bližšie. Pán autobusár je profík na nápadité prirovnania, a tak nás nimi oblažoval. Akože nonstop. Postupne mi začínal liezť na nervy inak fakt vtipný formát:
'zbadal som niečo, čo vyzeralo ako *sem vsuň prirovnanie*, a tak som spravil niečo ako *sem vsuň prirovnanie*, len aby mi to druhá strana oplatila niečím ako *sem vsuň prirovnanie*'.
Toto je mimochodom vec, ktorú mal vychytať editor, takže mínus body vydavateľstvu.

Plusové body naspäť pripisujem za kreatívny obálkový nápis v „hangule“, bohužiaľ však samotný názov knihy nezodpovedá obsahu. Pokojne by sa tam dala dosadiť akákoľvek iná národnosť a nič by sa nezmenilo. Názov je síce chytľavý, ale trefnejšie by bolo: Ako som kupoval Saguaro na tony.

A ešte k tým „nenápadným“ politickým vsuvkám. Vtipné? Veľmi. Trefné? Hej. Jednostranné? Tiež. Po pár stranách bola autorova politická príslušnosť jasná, navyše odchádzam presvedčená, že zosnulá p. Záborská autorovej matke kedysi dávno vyhovorila potrat a ten si svoj galejnícky autobusársky džob teraz kompenzuje absurdnými urážkami na jej adresu.

Ondrej viackrát nenútene nahadzoval udičku, aby čitateľ knihu kúpil rodine či známym. A ja by som veľmô rada. Fakt. Ale bohužiaľ si to sabotoval vlastným jazykom. Jedna vec je ukázať raz kolorit svojrázneho cestného prostredia, druhá nonstop a úplne zbytočne používať slovník alá naši spoluobčania na východe Slovenska. Navyše mi postupne začali byť až nepríjemné poznámky o ženách, ktoré očumoval a v hlave s nimi stváral ktoviečo. Tobôž keď 42-ročný (vek pri vydaní knihy) chlap slintá nad 18-ročnými dievčatami.

Zhrnutie:
Vyhodiť si z hlavy a textu tie úchylnosti, editor nech kus pretriedi formát vtipov, Ondrej svoj slovník a budem to kupovať a odporúčať všetkým naokolo. Nebyť spomenutých nedostatkov, autor by bol u mňa na úrovni Ziburu, či Sakmárovej.

Juj, to bolo ľudsky krásne a zversky drsné. Ako sledovať spoločenský román v dokumentoch Davida Attenborougha. Keď človek pozerá dokument o levovi, fandí levovi, keď o gazele, zrazu je lev ten zlý. Strašne som Kyi celú knihu fandila, ale koniec odhalil inú stránku.

Autorka neprojektuje svoj názor, necháva všetko na posúdenie čitateľa, inak by moje hodnotenie kleslo na polovicu.

Nemám veľké pochopenie pre ľudí, ktorí sú zabezpečení a napriek tomu sa nedokážu postaviť sami za seba. Jediné, čo im reálne hrozí je, že sa s dotyčným tyranom prestanú stýkať. Nehovoriac o tom, že mľandravý George nepohol ani prstom, keď si začal Phil svoju potláčanú sexualitu vybíjať na jeho rodine. Rose v podstate detto, tiež so sebou nechala nakladať ako s onucou. Celé zle, fakt.

Iba k Peterovi som si vytvorila aký-taký vzťah, za čo sa mi odmenil záverom knihy. Neviem, či stojí za to čítať knihu kvôli jedinej scéne, ale uznávam, že spomínaný záver bol aspoň sčasti uspokojujúci.

Na to, že mám vášeň pre čo najhrubšie romány, ma tento príbeh počtom strán a opisov skoro zadlávil.
Príbeh je stavaný na klasickej dvojici Sherlock Holmes – Dr. Watson (tuto sa volajú Dr. Kreizler a John Moore), do toho máme feministku, černocha, Židov, šialeného „Jacka Rozparovača“, budúceho prezidenta, politické konšpirácie, vykorisťovanie chudákov, vedecký pokrok… Všetko, čo by si človek mohol priať a čakať. A možno v tom bol problém. Akoby som príbeh už niekde čítala, akoby sa 100 iných kníh remeselne zlialo v jednu a nemalo to konca-kraja.