kurama45
komentáře u knih
Čekanka
Julia Quinn
Prvé tri štvrtiny sú zatiaľ z celej série najlepšie. Tá posledná to trochu domrvila, akoby autorka nevedela, ako z toho vykorčuľovať, ale zo sentimentality nechávam štyri hviezdičky. Skrátka to bolo sladučké, aj keď vo finále nedokonalé. Ako ten úbohý venček, ktorý skončil v palme.
Na druhej strane scény s odhalením lady Whistledownovej, kočiarom a Penelopinou rodinou sú vyšperkované do dokonalosti, hotový romanticko-komediálny materiál.
Teším sa na príbeh Eloise, na ktorý si už autorka nenápadne pripravila pôdu.
Bratia Karamazovovci
Fjodor Michajlovič Dostojevskij
„Prečo toho a toho človeka tak nenávidíte?“
„Nuž prečo: on mi, pravda, nič neurobil, ale ja som mu raz vyviedol jedno strašné svinstvo, a len čo som ho urobil, hneď som ho za to znenávidel.“
Dostojevského ťažným koňom nie je dej, ale dialógy a – čo je ešte dôležitejšie – vnútorné monológy. Niet väčšieho znalca ľudskej povahy. Dostojevskij dáva všetkým postavám tie najsilnejšie argumenty, aj tým, s ktorými on sám skrz iného protagonistu nesúhlasí. A preto je to také skvelé a geniálne. Dať všetkým rovnakú šancu, urobiť svojho súpera rovnako silného, ak nie silnejšieho a potom jeho chybný svetonázor rozmetať na kusy niekedy možno naivnými, ale vždy úprimnými slovami, v tom tkvie (nielen) literárny génius. Klobúk dole.
Plus má kniha taký ten krásny starý, trochu ťaživý, trochu poetický jazyk. Znovu som sa zamilovala do slovenčiny.
„… milujem ľudstvo, ale sám sebe sa čudujem: čím väčšmi milujem celé ľudstvo, tým menej mám rád ľudí osobitne, totiž jednotlivých, ako oddelené bytosti. V myšlienkach vraj som často došiel až k fantastickým predstavám o slúžení ľudstvu a možno naozaj by som sa dal za ľudí ukrižovať, keby to odrazu nejako bolo potrebné, a pritom nemôžem dva dni prežiť s niekým v jednej izbe, to viem zo skúsenosti. Len čo mi je blízko, už svojou osobou uráža moju samoľúbosť a obmedzuje moju slobodu. Za dvadsaťštyri hodín znenávidím i najlepšieho človeka…“
Malý život
Hanya Yanagihara
Nehnevajte sa, ale takto priateľstvo nevyzerá. Možno aj preto mám tak málo priateľov, ale vždy si budem ceniť viac krutú úprimnosť, ako empatické nariekanie. Jeden „priateľ“ vidí, že sa ten druhý ničí, ale bojí sa, že ak mu nanúti pomoc, tak ho stratí. A tak mu radšej vo všetkom so psími očami ustupuje. Wow, fakt hlboké priateľstvo. A toto je rozťahané na 600 strán, plus nesmie od druhej strany chýbať zaškrtnutie všetkých politicky korektných a progresívnych tabuliek.
Abraham Twerski raz vyrozprával krásny príbeh:
„Mladý muž. Prečo ješ tú rybu?“
„Pretože milujem ryby.“
„Aha, miluješ ryby, a tak si ju vytiahol z vody, zabil a uvaril. Nemiluješ rybu, ale seba.“
O podobnom vzťahu je celý Malý život, rozdiel je v tom, že autorka došla k opačnému záveru. Ach, a aby sme nezabudli, aké „prekvapivé a nenápadné“, že všetky postavy z náboženského prostredia boli v skutočnosti pedofilné (a iné) svine. Bomba, fakt. Ako jednoducho sa potom fandí istým názorom a jednej strane, však?
Kniha je napísaná pútavo, to jej neberiem a zúfalstvo z príbehu priam srší, ale ten nekritický ideologizmus ma fakt mrzí.
Dobrá znamení
Terry Pratchett
Radosť zdieľaním rastie, smútok sa zmenšuje a keď Prachett zdieľa svoj humor s Gaimanovým, tak sa násobí a výsledkom je hysterická komédia a skvelá jazda.
Společenství čarodějů
Trudi Canavan
Hlavná hrdinka bola „vyčerpaná z únavy“ a mňa po chvíli vyčerpala oná nezáživnosť, čo je – povedzme si pravdu – pri fantasy dosť kruté hodnotenie… Písané je to spoľahlivým a stabilným rozprávačským štýlom, ale obsahovo by som to zaradila skôr do literatúry pre mládež. Skrátka mi to nič nové neponúklo. Celkovo to nebolo žiadne Ferrari, ale úplne obyčajné vozidlo a chvíľu trvalo, kým sa rozbehlo. Radšej z tohto auta vyskakujem, kým sa to ešte dá, zbohom.
Je-li toto člověk
Primo Levi
Elie Wiesel povedal, že Primo Levi zomrel v Osvienčime. O 40 rokov neskôr. Trochu ma mrazilo, ako pútavo autor popísal vlastné a cudzie utrpenie. Čo tam po románoch žmýkajúcich tému holokaustu ako handru, toto je autentické.
„V Osvětimi jsem poměrně často pozoroval podivný jev. Potřeba lavoro hen fatto – dobře vykonané práce – je natolik silná, že nutí lidi, aby vykonávali dokonce každodenní otrocké povinnosti „pořádně“.“
Dobrého člověka těžko najdeš (9 povídek)
Flannery O'Connor
„Mám hlad.“
„Copak jsi nesnídal?“
„To jsem ještě nestihnul mít hlad.“
Nie je zdravé, ako veľmi milujem inteligentný panovačný sarkazmus a O'Connorová tróni na jeho vrchole a s každou poviedkou, ktorú na mňa z tej výšky milostivo hodila, mi odstrelilo dekel. V MHD ma až trhalo zaťahať vedľa stojaceho cestujúceho za rukáv a zaplatiť mu, aby si tú knihu prečítal. O'Connorová je Nietzsche v sukni, ale miesto filozofie človeka rozbíja na kusy uštipačnou beletriou a človek sa pod jej pohľadom skrúca ako taký červík. Prečítajte si to. Aj keď vám nezaplatím.
„Život se mu stal takovým zvykem, že si nemohl představit nějaký jiný stav.“
Hirošima
John Hersey
Úsečné a bez pátosu spracované reportážne príbehy bežných Japoncov počas atómového bombardovania ma zasiahli viac, ako Oppenheimer v celej jeho americkej kráse. Odporúčam animovaný film Kono Sekai no Katasumi ni, aj seriálovú verziu z r. 2018.
Zimní lidé
Jennifer McMahon
Neviem, prečo som čakala detektívku, ale aj ten paranormálny triler stál za to. Perfektne spracované striedanie rozprávačov, bavili ma všetci do jedného napriek skákaniu v čase. Akurát som celkom nepochopila finálne rozhodnutie Ruthie ohľadom jej budúcnosti. Záver bol dosť zbrklý a myslím, že aj konanie Katherine mohlo mať podstatne hororovejšie dôsledky, ale asi to autorka schválne nechala na čitateľovu predstavivosť.
Zhrnuté a podčiarknuté, strachom som sa síce netriasla (ani šatníka sa teraz nebojím), ale napätím trochu áno, koniec koncov som to zhltla 3x rýchlejšie, ako som čakala.
Angličan
David Gilman
Kniha pre chlapov, aj (predovšetkým?) tých, ktorí knihy nečítajú. Blockbusterové filmy rovnakého žánru hltám jedna radosť, ale toto bola moja prvá akčno-trilerovo-strieľačkovo-špionážna kniha. A bola to bomba. Vzhľadom na to, že by som ani nevedela doliať ani kvapalinu do ostrekovačov, netuším, či boli popísané situácie reálne, ale bola to vzrušujúca jazda tak či tak. Všetky medzinárodné opletačky dostávajú v súčasnom geopolitickom kontexte úplne nový ráz.
A hlavne sa mi páčilo, že pod tým nánosom násilia, zrady a terorizmu bol hlavný hrdina priateľstvom. Paráda a oceňujem príťažlivý mužný hlas rozprávača audioknihy :).
Plachetnicí kolem světa pro pírko tučňáka
Rudolf Krautschneider
„Plavec: život je pro něj tak silnou drogou, že mu není zatěžko být abstinentem.“
O mori, cestovaní, ľuďoch, tučniakoch, tuleňoch a živote všeobecne. Tam, kde ma slávny Stingl kedysi zavalil až príliš suchými etnografickými faktami, na mňa išiel Krautschneider cez emi a imigrantov a svet spoznáva cez (ne)obyčajné ľudské príbehy. A do toho len tak medzi rečou hádže aj politické a iné pomery jednotlivých krajín a zaujímavostné všeličo.
Kniha ma vrátila do detstva plného edície STOPY, verneoviek, londonoviek a úžasných dobrodruhov s dobrým srdcom. Ďakujem. Počúvané ako audiokniha, ale nemohla som si pomôcť a reálny výtlačok je už na ceste :).
Úzkosti a jejich lidé
Fredrik Backman
„Jim patří ke generaci, která považovala počítače za magii. Jack je odjakživa bral jako samozřejmost. Když byl Jim malý, trestali se děti tak, že je rodiče posílali do jejich pokoje. Dneska se za trest z pokoje vyhánějí. Jednu generaci hubovali, že nedokáže posedět, druhou zase, že má málo pohybu.“
Backmana milujem. Ale iba raz ročne, aby som sa ho s mojou sarkastickou povahou neprejedla. Autor skladá puzzle, stále berie do ruky tie isté kúsky, ale otočí ich trochu inak a záverečný obraz je vtipný, slniečkový, romantický a šťastný. Pointa je asi tá, že nemáme druhých súdiť, ak neprejdeme aspoň niekoľko kilometrov v ich topánkach, na druhej strane si nemôžem pomôcť a v tomto skôr súzniem s Pratchettom: „… první, co byste nejspíš pochopili po tom, co byste ušli pár kilometrů v jeho botách, by bylo, že vás pronásleduje, aby vás polapil a obvinil z krádeže bot, i když, samozřejmě, asi byste mu utekli, protože by vás musel honit bos.“
Ak dá spisovateľovi a knihe čitateľ šancu, verím, že ho presvedčia, že aj na názore toho druhého záleží, alebo ako hovorí jedna moja tetka: „Všetci sme nejak postihnutí.“
„Co děláte se svými penězi?“
„Kupuji si odstup od ostatních lidí. V drahých restauracích jsou stoly dál od sebe, v letadlech není v první tříde prostřední sedadlo, exkluzivní hotely mívají zvláštní vchody do luxusních apartmá. To nejdražší, co si na nejhustěj obydlených místech světa můžete koupit je odstup.“
Sběratel
John Fowles
Pomerne jednoduchý lineárny príbeh, vďaka čomu bol strašidelný pohľad do duše psychopata realistický. Časti z hľadiska väznenej u mňa asi nedopadli na úrodnú pôdu, ale koniec ma zamrazil, aj keď som to tak nejak predpokladala. Hnus.
Interpretácia audioknihy bola geniálna, hlavne vo vypätých úsekoch som zatvárala okná, aby na mňa náhodní okoloidúci nevolali políciu.
Nevhodný návrh
Julia Quinn
Kameň úrazu celej série. Toxický chlapík chce milenku a s každým odmietnutím je toxickejší. Snaží sa to zahaliť do rúška umeleckého ducha a poézie, ale nevydalo. Najprv sa s ňou vyspí a keď v tom slečna nechce pokračovať, tak sa jej potom za to vysmeje? Prosím? Nebolo to ani milé, ani pekné a na Sophiinom mieste už dávno šlohnem svojej prepnutej macoche všetky prachy a odcestujem dakde na Havaj. Bohužiaľ táto paródia na Popolušku si nezaslúži ani jeden oriešok, o troch ani nehovoriac.
Aspoňže Colin zase robil dohadzovača a postaral sa o svetlé okamžiky. Vlastne aj Hyacint, vďaka Bohu za nich.
Vikomt, který mě miloval
Julia Quinn
Oveľa lepšie ako prvá časť a oveľa sympatickejšie postavy ako v seriáli. Prinajmenšom sa tu Kate a Edwina správali ako skutočné sestry a nie účastníčky Ruže pre nevestu. Všetky reflektory na seba ale zase strhol Colin a jeho dohadzovačstvo. A záver s (nie až tak) tajomnou Whistledownovou opäť pobavil.
Vévoda a já
Julia Quinn
Oddychovka, kde on („pozrite, aký som mužný“), má traumu z detstva a ona („nie som ako iné ženy“) mu ju vylieči. Občas ma vytrhlo z kontextu Quinnovej nadužívanie „vyhrážok“. Niekto si z niekoho uťahoval? Ten druhý sľuboval, že ho zaškrtí. Niekto niekoho iritoval? Ten druhý si predstavoval, že mu jednu vrazí. Niekto s niekým nesúhlasil? Ten druhý už-už vyťahoval pomyselný nôž. Po treťom raze to prestalo byť aj nápadité, aj vtipné.
A oproti seriálu je to podstatne menej komplexné. Tretiu hviezdičku pridávam za Colinove a Hyacintine poznámky. Záver o lady Whistledown bol čerešničkou na torte.
Vdovou proti své vůli
Georgette Heyer
Romantiky bolo poskromno a aj tá detektívna časť v kadečom pokrivkávala. V čom Heyerová exceluje, sú dialógy. Bolo to ako sledovať ping-pongové majstrovstvá sveta, dokonalá slovná prestrelka.
Nech robila, čo robila, hlavná hrdinka sa vždycky dostala presne tam, kde byť nechcela, a pritom nebola ani hlúpa, ani naivná. A hlavný hrdina hral so všetkými ako na husle, v živote som nečítala o takom sebavedomom a schopnom človeku. Na všetko mal odpoveď, vždy všetko vedel, všetko vybavil. Keď začal Elinor na konci opäť presvedčivo presviedčať, prečo by si ho mala vziať, skoro som mu na to sama skočila.
Možno to bolo trochu prekombinované, ale také zábavné, že som hodila námietky a logiku za hlavu a bavila som sa.
Pan Romantik
Leisa Rayven
Takú primitívnosť som už dlho nepočúvala/nečítala: „Caleb voní po borovici. Stepilá, sexi falická borovice.“ alebo „Má na sobě jenom úzke kalhoty od obleku a naštvaný výraz a ja nemůžu přijít na jediný důvod, proč jsem ho ještě neolízla.“ Veru, ťažko bolo vysvetľovať okoliu príčinu môjho hurónskeho smiechu.
Hlavný hrdina má toľko „osobností“, že mu nakoniec akákoľvek osobnosť chýba. V jednej chvíli na Eden hucká psy, v druhej ju presviedča o svojej nesmrteľnej láske a všetkého sa kvôli nej vzdáva. Tak určite.
Hlavná hrdinka je pomerne rýchlo predstavená ako nejaká vulgárna štetka. Asi to má znázorňovať jej feministickú emancipovanú stránku alebo čo. Slečna bola presvedčená o vlastnej genialite a pritom dokopy nič nerobila, nejak extra sa nesnažila, vôbec na sebe nepracovala, proste nula bodov. Taký ten typ, čo príde za šéfom: „Zvýšte mi plat.“ „Prečo?“ „Lebo!“
A pokiaľ ide o spoločné scénky: nuda. Obaja by mali podstúpiť BOZP, lebo podľa pani autorky horeli, len čo na seba pomysleli. No strašne trápne to bolo, fakt. Asi som už stará, ale radšej by som chcela romantickú/erotickú knihu, kde je slečna milá a má niečo v hlave a hlavný hrdina zasa pracovitý, zodpovedný, fešný a miesto striptízu zvládne opraviť práčku.
Vzkaz v láhvi
Jussi Adler-Olsen
Nebolo to najhoršie, avšak pripadalo mi to už prestrelené. Akoby každý musel byť nejaký čudák s traumou, závislosťou alebo divným správaním. Navyše sa tam kopilo až priveľa šťastných náhod, tobôž keď celé to ich oddelenie pracovalo tak nejak entropicky. Zabavila som sa a počúvalo sa to fajn, ale o niekoľko týždňov ani nebudem tušiť, že taká kniha existuje.
Slyšet jeleny zpívat
František Šmehlík
Som nadšená a sklamaná. Nadšená, lebo to bolo napínavé, zaujímavé a také „naše česko-slovenské“. A sklamaná, lebo som bola presvedčená, že je o ostravákoch celá knižná séria :(. Tak hádam ešte bude.