kurama45
komentáře u knih
Farma zvířat
George Orwell (p)
Wow, tak toto mi riadne zdvihlo tlak. Niektoré prasatá sú až neskutočné svine...
Mlčení
Šúsaku Endó
Ako malá som nejedny prázdniny trávila u babky na dedine. Oná dedina mala (a dodnes má) jednu jedinú ulicu, všetci sa tam poznajú po mene do desiateho pokolenia a miesto internetu sú tam kravy, minerálna voda, polia a lesy. Keď sa deň chýlil ku koncu a ja som už nemohla doháňať sliepky k infarktovým stavom, obrátila som svoju pozornosť ku knihám. Nič iné sa tam ani robiť nedalo. I keď som si so sebou vždy doniesla kopu dlhočizných verneoviek a mayoviek, zhltla som ich za pár dní. No a potom nezostávalo nič iné, než sa vrhnúť na zásobu babkiných kníh – police boli plné kresťanských románov, memoárov cirkevných hodnostárov, zápiskov z koncilov, ale hlavne beletrizovaných životopisov svätých. Bolo tam toho na tony. Rátam, že som za tie roky prečítala tak 70-80 %. Ťažko sa to odhaduje, všetky totiž sledovali jednu a tú istú líniu. Svätec žil v ťažkej dobe a v ťažkej spoločnosti, bojoval so všemožnými problémami i vlastnými pochybnosťami, no nakoniec všetko dobre dopadlo, pretože vytrval/obrátil sa, veril a začali sa diať zázraky… A i keď to s ním nebodaj na konci dopadlo zle, bola to záležitosť vhodná oslavy a chvály, pretože sa z neho stal mučeník na večné časy. Už ako dieťaťu mi to pripadalo príliš dokonalé a nereálne. Jakživ by mi nenapadlo, že v románe japonského autora o mnoho rokov neskôr objavím to, čo mi v hentých dielach chýbalo.
Pochybnosti, nekončiace sa otázky, strata ilúzií, striedanie odvahy a zbabelosti, povyšovanie sa i pokora, sebazožieranie sa, nestálosť v názoroch, strach. Strach jedného kresťana, kňaza, od ktorého sa očakáva, že pôjde príkladom. A to všetko tak úžasne prepletené s príbehom Krista, že to naozaj pochopí asi len niekto, kto v tomto prostredí vyrastal. Paralela a odkazy na Bibliu sú často jasné na prvý pohľad, ale často sú skryté a všimne si ich len ten, kto tie veci pozná spamäti.
Netuším, aký prínos môže dať kniha ateistom. Netuším ani, či by toto chcel čítať bežný kresťan. Mám pocit, že pre tých je to príliš temné, že je to príliš „kacírske“, že si Endó kladie priťažké otázky, na ktoré neponúka typické výhovorky a diskutuje nediskutovateľné – kresťanskú morálku a Božie mlčanie.
A to je ďalšie vec. Názov sa vzťahuje k tomu, prečo Boh v ťažkých časoch mlčí, ale podľa mňa aj k tomu, prečo mlčia samotní kresťania. Prečo sme ako ovce, nikdy neprotestujeme, nič nespochybňujeme, na nič sa nepýtame, všetko ticho prijímame? Prečo mlčíme? Prečo tým, ktorí nemlčia, ešte zapchávame ústa?
Mňa to celé položilo na lopatky. Knihu som prečítala za dva-tri dni a budem si ju v sebe nosiť roky.
Soumrak dne
Kazuo Ishiguro
Vždy, keď došlo na emócie, hlavný hrdina ušiel a vo mne sa vždy niečo zlomilo. V závere sleduje súmrak dňa, ale zatiaľ čo je vonku čoraz väčšia tma, v ňom je čoraz väčšie jasno:
„Ani nemohu říci, že bych se sám dopustil nějakých chyb. Vážně – člověk se musí ptát – je v tom nějaká důstojnost?“
Rada si namýšľam, že preňho ešte nebolo neskoro. Niektorí ľudia neprecitnú nikdy. Geniálne.
Doktorka z domu Trubačů
Ilona Borská
Doktorka Kálalová bola typ ženy, ktorú je ľahké obdivovať, no s ktorou by bolo ťažké priateliť sa. Vzorom sa mi stala už na začiatku príbehu, sympatickou mi začala byť až niekde v jeho polovici. Obdivujem ju za to, čo dokázala a ľutujem, čo si musela vytrpieť. Len máloktorá z nás v živote zvládne čo i len zlomok toho, čo ona. Byť v jej prítomnosti, cítim sa ako lístok vo vetre.
Vlaste Kálalovej ďakujem za lekciu v odvahe, nádeji a písaní listov, Ilone Borskej za krásnu ukážku toho, ako sa píše biografia, za to, že mi okrem života pani doktorky naservírovala kolorit doby, v ktorej doktorka žila.
Tak a teraz zostáva už len to všetko nejak zúročiť. Nemocnicu v Bagdade asi nezaložím, ale bude mi stačiť, ak nikdy neustrniem, ak sa budem hýbať vpred a žiť, skutočne žiť, tak ako táto výnimočná žena.
„Jestli jste také vyšli z domu, jsme teď všichni spolu pod jednou střechou. Pod oblohou, modravou střechou této planety, našeho domova.“
Sůl moře
Ruta Sepetys
Prekvapila, dojala, šokovala, rozplakala, naučila, vyvolala súcit aj zhnusenie. A to sa knihám s tématikou druhej svetovej vyhýbam, lebo zväčša iba ryžujú na histórii a precitlivených čitateľoch. Tento príbeh bol úžasný, rovnako ako všetci rozprávači, keďže som počúvala audioknihu. Tobôž hlas Alfreda, občas som z neho mala zimomriavky a žlč v hrdle...
Stařec a moře
Ernest Hemingway
Metafora života na 112 stranách. Nádherný príbeh o rybárovi, ktorý mal v sebe Narutovu nezlomnosť a múdrosť staroby.
S kouzelnickou hůlkou: Magické dospívání filmového čaroděje
Tom Felton
Draco Malfoy bol odjakživa moja najobľúbenejšia Potterovská postava, ale o hercovi som nič nevedela. Kniha ma príjemne prekvapila. Bola skrátka kúzelná a napriek tomu normálna. Začala som počúvať kvôli Dracovi, ale veľmi rýchlo som sa bavila a zaujímala aj o Toma. Potešilo ma, že aj niekto taký slávny viacmenej túži iba po pokoji a normálnom živote s priateľmi. A keď napokon došlo na temnejšie kapitoly pri konci, bol mi Tom už natoľko sympatický, že som pri slovách o psychických problémoch a závislostiach prekrútila očami iba raz :).
"Uvědomil jsem si, že předtím jsem byl ve stavu naprosté otupělosti. Nebylo to tak, že bych se chystal skočit z mostu. Problém byl v tom, že jsem neviděl žádný rozdíl mezi skokem z mostu a výhrou v loterii."
Táto kniha je skrátka magické klbko vrelých pocitov. Pútavo popísala obyčajné aj neobyčajné dospievanie a dúfam, že bude niekedy herec s perom v ruke čarovať znovu. Pokojne o ďalších 30 rokov.
Růže pro Algernon
Daniel Keyes
„Ale kde je moje místo? Kým a čím teď jsem? Je moje bytost součtem celého mého života, nebo jenom posledních měsíců?
Neobyčajný príbeh o sile a úskaliach intelektu a o tom, že na konci Gaussovej krivky je prázdno. Na oboch jej koncoch.
Charlie je vlastne ako murár, ktorého čitateľ sleduje občas až z nepríjemnej blízkosti. Zo začiatku je až roztomilo ťarbavý a neschopný, jeho stavba sa mu neustále rúca. Lenže Charlie sa nevzdáva, prikladá tehličku k tehličke, až sme si v jednej chvíli istí, že to zvládne. Pretože v jednom okamihu si Charlie na konci kapitoly položí jednu otázku: „PROČ.”
Veľa ľudí píše, ako im táto kniha pripomenula, že často priveľa myslíme a príliš málo cítime. Koľko z nich by však vymenilo niekoľko stupienkov IQ za vyššiu empatiu, za aspoň trochu vyšší cit? Okrem toho, neriadili sa všetci, ktorí Charleymu ubližovali, práve emóciami? Negatívne, či pozitívne, stále to boli emócie. A tak si z knihy odnášam nielen len až nepríjemne pálčivý pocit niečoho neuchopiteľného, no opäť i poprenie citátu Charlieho Chaplina, ktorý sa nechal počuť, že „Príliš veľa myslíme a príliš málo cítime.“ Nie je to presne naopak?
„Inteligence a znalosti mě změnily a on by mě nesnášel, protože můj růst jej zmenšil. A to nechci.“
Ďábelské hry
Angela Marsons
Wowza, neverím, že som narazila na detektívku/krimi/triler, ktorý ma chytil na začiatku a pustil až na konci, kde neboli hluché miesta a ani postavy neboli hluché a počúvali vlastný mozog.
A vidíte, že sa to dá. Moderné a napínavé čítanie, ale bez mora krvi. Bravissimo, dokonca aj povinná progresívna linka sa objavila iba v cca 10 vetách, a to navyše v poslednej tretine príbehu.
Môj jediný problém teraz je, že mám chuť vyskúšať ďalšie knihy z tejto série...
Čaroprávnost
Terry Pratchett
Kiežby boli všetky tie dnešné bojovníčky za práva žien aspoň z tretiny také milé ako malá nebojácna Esk a kiežby viacero ľudí v mojom okolí občas použilo kúsok z tej hlavológie Bábi Zlopočasnej…
Ranhojič
Noah Gordon
Takto žiť. Prežiť láskyplné, aj keď ťažké detstvo s milujúcou mamou a množstvom súrodencov. Nevzdávať sa, snažiť sa znovu a znovu, až kým to nevyjde a učiť sa nové veci. Zažiť bujarú mladosť. Hľadať poznanie. Určiť si cieľ a všetko mu podrobiť. Cestovať, spoznávať a nájsť si partnera. Zažiť s ním romantickú aj pragmatickú lásku. Obetovať sa, keď bude treba. Zmeniť aspoň jedného človeka alebo sa o to aspoň pokúsiť. Všetko podriadiť pravde. A na staré kolená sa usadiť, prežiť pokojnú jeseň života v kruhu najbližších, do smrti iným pomáhať, odovzdať im svoje poznatky a niečo po sebe zanechať.
Nemôžem uveriť, že som sa musela k čítaniu dokopať. Pripisujem to na vrub spomínanej mladosti-pochabosti :D.
Egypťan Sinuhet
Mika Waltari
Zaujímavý a prekvapivo zábavný pohľad do histórie aj pre neegyptofilov. Ak nesúhlasíte, vaše slová sú ako bzučanie muchy v mojich ušiach.
A kiežby na mňa zostúpila aspoň štipka Kaptahovho prefíkaného obchodného ducha.
A každé ráno je cesta domů delší a delší
Fredrik Backman
„Noah sedí na lavičce a pohupuje nohama, kterýma ani nedosáhne na zem, zato hlavou dosáhne až do vesmíru, protože ještě nežil dost dlouho na to, aby někdo jeho myšlenky spoutal na zemi.“
Celú knihu som mala akési tušenie, že mi to niečo pripomína. A potom mi to došlo! Rozprávku Up, Vzhůru do oblak, či Hore, ak chcete. Ak si spomeniete na úvodnú montáž o živote staručkého pána z tej rozprávky, tak to je presne atmosféra a pocity, ktoré vo mne táto kniha vyvolala. Nádherné, citlivé, aj slzička vykĺzla.
„Nejhorší na stárnutí je to, že už vás nic nového nenapadá. … Takže fantazie to také někdy vzdá dřív než tělo.“
Doktor Živago
Boris Leonidovič Pasternak
„Rusové mají vůbec širokou duši,… širokou jako jejich země…,“ píše sa v Dostojevského Zločine a treste. Doktor Živago tento výrok svojím bohato vykresleným príbehom, postavami, dejom a zasadením do spoločenského kontextu plní do bodky.
Úvodná časť pripomína veľké fantazijné cykly. More postáv, oceán začatých dejových línií a nielen cieľ, ale aj samotný smer cesty v nedohľadne. Avšak rovnako ako vo fantazijných cykloch stačí vytrvať a po pár desiatkach stránkach čitateľ získa odmenu sladšiu než zmrzlinu. Ruskú, samozrejme.
Zatiaľ čo na začiatku je Živago idealistický rojko, na konci vyzretý a zlomený muž, ktorý toho zažil toľko, že už nikam nezapadá, a ktorému nerozumejú ani vlastní priatelia.
„Každý sa rodí Faustom – túži všetko obsiahnuť, všetko skúsiť, všetko vysloviť. Ak sa Faust stane vedcom, zaslúžili sa o to omyly jeho predchodcov a súčasníkov. Vo vede sa pokrok uskutočňuje podľa zákona odpudzovania, je vyvrátením vládnucich omylov a nesprávnych teórií.
Ak sa Faust stane umelcom, zaslúžili sa o to nákazlivé príklady majstrov. V umení sa pokrok uskutočňuje podľa zákona príťažlivosti, napodobňovaním, nasledovaním, obdivovaním milovaných diel.“
Knihu som čítala v krásnom slovenskom preklade. Veľdielo ruskej klasiky sa snúbilo s farbitosťou nášho jazyka. Pre ukážku: osuheľ, načim, korheľ, panuľka, smačný, spľuhaviť, mätežník, omaciavať, jarosť…
Pre dnešného uponáhľaného človeka je veľké plus, že jednotlivé kapitoly sa delia na mnohé menšie kapitolky. Stačí si každý deň nájsť päť-desať minút času a človek sa môže trochu posunúť, trochu porozmýšľať, prečíta ucelený úsek a nasledujúci deň nemusí pracne vyhľadávať kde to prepánajána skončil a o čom to vlastne bolo.
„Zmysel pre verejné veci u vás atrofoval ako u negramotnej dedinskej ženy
alebo u obmedzeného skostnateného meštiaka.“
Komisia, ktorá Pasternakovi udelila Nobelovu cenu mala pravdu pravdúcu. Skutočne dokázal skombinovať lyrickú poéziou s grandióznou tradíciou ruskej epiky.
Dámy a pánové
Terry Pratchett
Vždy som túžila po tom, aby niekto napísal príbeh, kde by boli morské víly, ale nie ako typické prítulné, nevinné a milé stvorenia, lež ako krvilačné potvory. Pratchett mi to splnil aspoň s elfmi.
Sen noci svätojánskej som nečítala a po tomto asi ani nebudem. Veď viete čo sa hovorí. Replika je len málokedy taká dobrá, ako originál :D.
A aby som nezabudla… Dámy a páni, je to oficiálne! Tri pobláznené čarodejnice mám z celej Zeměplochy naozaj najradšej.
Barva kouzel
Terry Pratchett
Niekto túži po spriaznenej duši, niekto po kariére, niekto po peniazoch. Ja chcem kufor s nožičkami.
Hana
Alena Mornštajnová
Táto kniha ma prekvapila dvakrát. Prvýkrát, keď som zistila, aká je kvalitná a skvelá a druhýkrát, keď ju pokazil uponáhľaný koniec. Čo už, optimistické konce sa asi predávajú lepšie.
Digitální demence. Jak připravujeme sami sebe a naše děti o rozum
Manfred Spitzer
Triezvy pohľad na súčasný predigitalizovaný svet. Informácie sú tu podané vecne a sú podložené vedeckými článkami o vplyve médií, hlavne počítačov na rozvoj detí a mladistvých. Bez okľúk ide autor priamo k veci a rúca predstavy o tom, že počítač je náš spasiteľ. A podobne ako v prípade rastu kostnej hmoty platí, že aj pri rozvoji mozgu človek to, čo sa nenaučí na mladosť, v dospelosti nedoženie. Kniha je o deťoch, ale nie je deťom určená. Mieri na tých, ktorí sú za budúcu generáciu zodpovední. Na rodičov, učiteľov, politikov. Škoda len, že tí počúvať väčšinou nielenže nemajú čas, ale dokonca nechcú a stoja si za svojimi skostnatelými názormi. Ako raz povedal George Bernard Shaw: „Debata vždy nadobudne na dynamike, keď aspoň jeden zúčastnený o veci vôbec nič nevie.”
Čo sa mi nepáčilo:
-Niekedy až prílišná sústredenosť na stav v Nemecku (ok, viem, že sa nemám čomu diviť, autor je predsa Nemec…)
-Neustále omieľanie toho istého, iba inými slovami. Ale zase, ide o populárne náučnú literatúru, nie vedeckú publikáciu. Takto existuje šanca, že si čitateľ zapamätá aspoň niečo.
-Zameranie iba na deti. Podľa názvu som si myslela, že bude autor pojednávať o probléme vo všetkých generáciách.
-Otrasná obálka.
Záver: Určite si knihu prečítajte. Nemusíte s autorovými názormi súhlasiť, ale minimálne vás kniha donúti sa nad dnešným svetom a stavom vecí v ňom zamyslieť. A o tom predsa populárne náučná literatúra je.
Pár citátov:
„Myslící se z nedokonalého učí intenzivněji.“
„Učit znamená rozdmýchávat oheň, nikoli plnit sudy.“
„Stres nezávisí na tom, co je objektivně dáno, nýbrž na tom, do jaké míry máme tu kterou situaci pod kontrolou.“
„Stres nezpůsobují nepříjemné zkušenosti, nýbrž pocit, že jsme jim bezmocně vydáni napospas.“
„Duše má barvu tvých myšlenek.“ Marcus Aurelius
Dobrá znamení
Terry Pratchett
Radosť zdieľaním rastie, smútok sa zmenšuje a keď Prachett zdieľa svoj humor s Gaimanovým, tak sa násobí a výsledkom je hysterická komédia a skvelá jazda.
Piranesi
Susanna Clarke
Krásne podivná kniha, ktorá sa dokonale hodí ako príbeh do čitateľského klubu. Toľko teórií, hypotéz a nápadov, koľko som dostala pri pomalom putovaní magickým Domom by som nenazbierala zo všetkých snov, aké sa mi kedy snívali. Z knihy, od ktorej som nemala veľké očakávania sa stala jedna z mojich najobľúbenejších. Skôr ako fantasy som v tom videla čarovnú a poetickú filozofiu. Buď sa do Piranesiho zamilujete alebo iba pokrútite hlavou, čo na tom kto vidí.