Bilky
přečtené 792
Stará dáma vaří jed
2005,
Arto Paasilinna
Vdova plukovníkova je síce stará distingvovaná pani, ale v podstate je to submisívna puťka terorizovaná svojím nepodareným synovcom, z ktorej sa stane vrahyňa aj travička! ARTO tu opäť balansuje s čitateľovými sympatiami, či mať hlavnú hrdinku rád alebo ju odsúdiť a nenávidieť ako vlastne väčšinu postáv z jeho kratučkých románov. Ako v živote, tak ani v autorových dielach nie je nik 100%-ný klaďas, v tomto diele napríklad niekto hrdúsi kačičky a niekto ľudí... Celkovo zveromilom bude toto dielo rvať srdce, no kto má rád “Svéráz národního lovu” + “....rybolovu” a podobné rusko-fínske úlety plné vodky a absurdít, tak je PAASILINNA jeho človek. Ja sa radím k jeho priaznivcom, preto mi JONASSON so svojím 100ročným Alanom a analfabetkou Nombeko celkom zahral do nôty a určite je dôstojným pokračovateľom tohto fínskeho satiricko-naivného štýlu. Samotný dej je schématický a pomerne predvídateľný, ale irónia celý príbeh krásne nadnáša a dokresľuje autorovým vlastným koloritom. Záver s ruskou mínolovkou bol trochu podivný, no EPILÓG z pekla bol až prekvapivo trápny a úplne zbytočný. Za ten znižujem 1* a aj keď mám ARTA v obľube, má pár lepších diel. Toto si vyslúžilo staromilských 71% ODPORÚČAM: Ochrancom zvierat sa tejto knihe radšej oblúkom vyhnúť ako ju tu potom hejtovať. Naopak tým, ktorí maju radi trošku tvrdší humor a ocenia dobrú satiru, tí môžu byť s týmto autorom spokojní. Musia však pristúpiť na jeho ľahko naivný až rozprávkový prístup. Mňa osobne tento štýl oslovil najviac v novele “Les oběšených lišek” na teraz tak modernú tému úteku pred civilizáciou a v čiernohumornej roadmovie s prvkami sociálnej kritiky “Autobus sebevrahů”. Takže ak ste ešte s ARTOm neboli na rande, začnite od vyššie menovaných diel.... celý text
Jak nevodit policii za nos
1992,
Donald E. Westlake
Tento Káčer Donald zo Západného Jazera je povrchný lajdák! Jeho knihy su písane akokeby vo vlaku medzi zastávkami, pri popíjaní dobrej škótskej. Majú úplne odfláknuté charakteristiky svojich postáv, dej je skratkovitý a drží pokope jak pravicová opozícia. Píše príliš jednoducho a dej sa točí ako sa hodí tej-ktorej postave. Vy len neveriacky žmurkáte na stránky, ako ľahko sa dá beztrestne prizabiť manželka, vykradnúť banka, zhodiť svojho šéfa z 15.poschodia, nafingovať vraždu a hodiť ju na svokru... alebo iné radosti života! Ale všetko je to taká prča a vy medzi úsmevmi nad ironickými komentármi logike odpustíte. Autorove postavy sú napriek absentujúcej psychológii živé (podaktoré neskôr aj mŕtve), majú svoje hendikepy, za ktoré ich máte radi - sú smelé, mocné, lakomé - presne ako ich čitatelia ;) Proste im držíte palce aj keď práve zrazili dvoch nevinných tínedžrov na prechode pre chodcov ;) Alebo práve preto? Príbehy síce krivkajú na všetky tri nohy, ale kašľať na to, keď sú zábavné a vypointované. Veď ide o zábavu a prázdniny sú fajn obdobie presne na tento satirický a čiernohumorný pohľad na špekulantov, grázlikov, zlodejíčkov, vrahúňov aj šplhúňov, neverníkov a iných hajzlíkov. ODPORÚČAM: Ako prázdninovú či skôr víkendovú jednohubku na pláž k chladenému proseccu, prípadne ľadovému ginfizzu. Konkrétne túto WESTLAKEovu knihu najmä znalcom filmového umenia, pretože narážkami na kultových režisérov, slávnych hercov a herečky sa to tu len tak hemží. Hlavne za to ftipné hemženie a čierny sarkazmus dávam 78%... celý text
Prvá zastávka
1987,
Ed McBain
Hannon, Cannon, Abbot, Marsten, či Ed McBain? Salvatore Lombino to so svojími nickmi preháňal rovnako ako prekladatelia jeho diela z našich luhov a hájov. Česi toto dielo nazvali Útočník (vhodnejší preklad originálneho “The Mugger” je skôr Násilník), no stále lepšie ako slovenský názov úplne odveci “Prvá zastávka”. Ešteže neprekladali aj jeho najčastejší pseudonym Hunter, lebo miesto Lovec by bol z neho Kopec alebo Zvonec. Ako väčšina autorových diel z 87. revíru (narátal som ich 55(!) + výbery 2 či 3 príbehov), jedná sa len o rozsiahlejšiu poviedku resp. novelu v rozsahu 150 strán. Čo u mňa vôbec nie je mínusom, vzhľadom na obézne škandinávske krimikrváky, plné balastu, zbytočných vedľajších rovín, postáv, ale najmä normostrán... V policajnom revíre Steva Carellu (btw tu vôbec nevystupuje) sa všetko deje nádherne rýchlo-stručne-výstižne. Dej dopredu posúvaju brilantné a “živé” dialógy, ktoré nešuštia veľkou literatúrou, zato sú bližšie realite a nechýba im naturálny šarm. Popis deja je svižný a jednoduchý, nie ako populistické prejavy našich politikov a rádoby umelecké vložky severských krimiznalcov. Napriek tomu ste schopní veľmi rýchlo zistiť, kto z detektívov je vaša krvná skupina, kto naopak vyššia cenová skupina a kto svetová rarita. Po dvoch-troch vetách je jasné, kto je príliš horkokrvný, kto trochu grobian a kto sa iba hrá a kto je skutočný gentleman. Ale rozhodne pred koncom nezistíte, kto je onen Násilník resp. Útočník. To vie len Lovec - Evan Hunter :) Samostatnou kapitolou, ktorú som si už pred desiatkami rokov ihneď obľúbil, sú autorove opisy prostredia. Fiktívne mesto Isola v jeho opisoch ožíva a častokrát ho komentuje ako živú bytosť. Jeho personifikácie sú v ostrom kontraste k danému žánru a pomerne drsnému neosobnému policajnému prostrediu. Na danú dobu - treba poznamenať, keďže dnes je to pre čitateľov už len slabý odvar sado-maso škandinávskej školy. Napriek tomu sa táto knižočka číta parádne, skoro tak dobre ako sa pri nej popíja rakúsky Veltliner! Opäť som raz hltal stránky a snažil sa nepreskakovať ich, v snahe čo najrýchlejšie odhaliť páchateľa. Jediné, čo mi vadilo okrem tej skoro až poviedkovej formy a zásadne škodilo tomuto dielu bol archaický, socíkovsko-korektný preklad môjho vydania z roku 1987. Množstvo ironických ftípkov sa vytráca a niektoré duchaplné hlášky sú nezmyselné. Aj fonetické anglické hračky, ktoré sú úplne nekompatibilné so slovenským rýmovaním, sa dali preložiť oveľa lepšie. Napriek týmto chibyčkám krasi si toto krimi zaslúži 73% NEODPORÚČAM: Tým, ktorí hľadajú rozsiahle epické dielo a sofistikované charakteristiky postáv aj psychologické rozbory každej upratovačky na policajnej stanici. Uctievačom dnešných “severských krimibohov”, aby náhodou nezistili, že už pred 65. rokmi sa písali svieže detektívky, ktoré nepotrebovali čitateľov zaujať úchylným hnusom ani 600-800 stranovým rozsahom. Nakoniec ešte dôrazne neodporúčam milovníkom mačiek, aby neprišli na to, ako sa vyrába Nescat ;)... celý text
Outsider
2019,
Stephen King
AUTSAJDER Na margo sťažností na slovenský i český distribučný názov: podľa mňa je v poriadku, chyba je skôr na strane nášho vnímania a prijímania anglikanizmov do slovanských jazykov, keď funguje len selektívny význam slova. V angličtine totiž nie je hlavný význam dotknutého slova “opak favorita-šampióna” v spojení so športom či schopnosťami, ale celkovo ide o “nečlena, nezaradené indivíduum, človeka zvonku, cudzinca, votrelca atď. “ Viď AJ/SJ slovník: OUTSIDER = NEČLEN “a person who does not belong to a particular group” 1. osoba, ktorá nepatrí do určitej skupiny 2. súťažiaci alebo žiadateľ, ktorý má malú šancu na úspech. Toľko lingvistické okienko strýčka Gúgla, poďme na samotného Oného: Úvod ako na F1 parádny: trocha túrovania a ostrý štart, potom rovnými nohami na plyn a do akcie. Čistokrvný detektívny príbeh s krvavou obeťou sadistickej svine, trendy premisa ako od škandinávskych ucholakov. Nastupujú krásne vykreslené postavy, vynikajúce motivačné prvky ako hlavných, tak vedľajších hrdinov. Konflikt je naozaj brilantný. Kdesi v tretine som si spomenul na trilógiu Stefenových detektívok s Billom Hodgesom a bum-prásk, zrazu sa v polovici knihy objaví prienik s týmto dielom. Nebudem prezrádzať, môžem len skepticky poznamenať, že podľa mňa to nebol šťastný krok. Inokedy by som postavu z niektorej Števkovej knihy privítal, ale podivínov a autistov už mám plné zuby a zrovna táto postava mi tam chýbala asi ako Pán Hemoroid v konečníku. No a záver? Je dodrbaný ako vždy. Kráľ Štefan ani teraz neprekročil svoj tieň a ani tento román sa nepriradí k tým 15%, kde je to kóšer. Pozitívne je, že po posledných srajdách, detských leporelách či poviedkach maskovaných za novely a laškovaním so spoluautorstvom s kadejakým odkundesom od príbuzenstva až po vydavateľa to tentoraz bolo so cťou. Nebojím sa. Vlastne to ešte pokračuje: Nebojím sa napísať, že Števko sa na staré kolená vrátil k svojim koreňom. Som presvedčený, že mnohým ten záver zo starej školy bude prekážať a toto dielo zaradia k vykopávkam, no ja som tiež jedna z nich, takže ma to netankuje ;) Áno, toto dielo zrejme bude patriť k tej menšine autorových kníh, ktoré si už znova neprečítam a štvrtú hviezdu dávam len s odrenými ušami podľa majstrovho veku: 71% ODPORÚČAM: Mohlo by to byť celkom jedlé pre fanúšikov krimi, ale od polovice už za nič neručím ;) Osloviť by to malo aj fanúšikov Pána Mercedesa a jeho pokračovaní v hlavnej úlohe s dôchodcom Billom Hodgesom. Určite by blahom priadli hinduisti aj prívrženci transcendentálnej mystiky. Naopak: rozhodne neodporúčam pragmatickým jedincom, zarytým materialistom, kritickým realistom a najmä neveriacim Tomášom, Ondrášom ani Oldomášom.... celý text
Gentleman v Moskvě
2018,
Amor Towles
Charizmatický, elegantný, okúzľujúci, vzdelaný, zásadový, inteligentný, svetácky, trpezlivý, empatický, rozvážny, citlivý: milovník, gentleman, aristokrat, znalec, estét a milovník všetkého dobrého...Nie, nie je to román o mne - v Moskve som ešte nebol ;) Tieto superlatívy patria inému nadčloveku. Nášmu hlavnému hrdinovi, potomkovi vznešeného rodu ROSTOV: kniežaťu Alexandrovi Iljičovi. Niet sa čo čudovať, že dielo je veľmi dobre hodnotené najmä u ženského publika ;) Napriek určitej závisti musím konštatovať, že hlavná postava je napísaná veľmi dobre. Vzbudzuje sympatie čitateliek od prvej chvíle. Rovnako atmosférou sa autor trafil do dnešnej módnej vlny retronávratov. Atmosféra starých zašlých čias zo stránok knihy doslova vyžaruje. Naschvál som nenapísal starých “dobrých” čias, pretože také tam jednoducho nie sú. Resp. sú, ale len ako konfrontácia s novým poriadkom a dejinnými udalosťami, ktoré nastolili od roku 1917 boľševici. Mne osobne sa zdali vykreslené situácie a stret s komunistickou mašinériou príliš hladké a jemné. Až kdesi za polovicou sa optimistický tón a až slniečkársky pohľad autora na vládny aparát a štátnu moc začína zreálňovať. Osud kniežaťa ROSTOVa, ktorý od začiatku svojho domáceho väzenia preplával všetky nástrahy “новой жизни” priveľmi jednoducho a bezproblémovo, začína schytávať od súdruhov čoraz viac faciek a kopancov. Figúrky a postavičky okolo nášho džentlmena sa postupne menia na plnohodnotné ľudské osudy a ich jemná irónia sa mení na ťaživé dennodenné životné tragédie. Staré hodnoty a ciele sú nahradzované tými komunistickými. За Сталина! Ура! Celému dielu však podráža nohy množstvo vedľajších odbočiek, skokov a časových rovín. Navyše autor popisuje do najmenších podrobností tisíce detailov z oblasti výroby jedál, koktailov, stolových hodín, tvorby symfónie, situácie na Sibíri, moskovskú aj petrohradskú architektúru, ruský film, divadlo, osudy slávnych ruských spisovateľov, skladateľov... silne mi to pripomínalo štruktúru a čiastočne aj premisu diela S ELEGANCÍ JEŽKA od Muriel Barbery. S tým som mal rovnaký problém, hoci u gentlemana to nebolo až také okaté. Obaja autori sa snažili ohromiť čitateľa obrovskými spoločensko-vednými znalosťami, históriou či filozofiou, ale samotný dej stál za deravú kopejku (ruský groš) alebo bol vyslovene triviálny. Možno je problém v tom, že som ruskej duši od tohto amíka veľmi neveril, ale napriek tomu dávam o 1* viac ako u Francúzky a 61% Ale autorovu prvotinu z jazzovej Ameriky rozhodne skúsim! ODPORÚČAM: Retromaniakom, znalcom ruskej duše aj vodky, ľuďom, čo sa viac zameriavajú na atmosféru a detail ako na samotný dej. Čitateľom, ktorí chcú vedieť všetky prísady do bouillabaissi /bujabezy/, poznať každý kút hotela Metropol v Moskve, majú radi ruské reálie, obdivujú ich kultúru a zvyky a chcú sa dozvedieť, ako to товарищи všetko skoro totálne doje...ba(bra)li ;)... celý text
Járo, kakao!
2010,
Lou Fanánek Hagen (p)
Druhá Fanánkova kniha vydaná 5 rokov po “Tak to bylo, tak to je...” je úplne iná, ako jeho neučesaná prvotina. Je iná koncepčne, lebo nejde o zjednodušenú biografiu so super ppč zábavnými storkami z mladosti až po časy najväčšej slávy a nejde ani o cestopisné zážitky z turné. Kniha je iná formou aj štýlom. Je vyzretejšia a je vidieť, že sa dielu autor aj redaktor viac venovali. Alebo menej chlastali ;) Franta Moravec sa tu predstavuje ako textár a vysvetľuje okolnosti, za ktorých citované skladby vznikali. Opisuje aj zábavné pikošky, ktoré sa k nim viažu. Až na dve-tri, ktoré som už počul v prvej audioknihe, sú to príbehy nové a zväčša brnkajú na vážnejšiu strunu. Líder Tří sester zlepšil štylizáciu, je uhladenejší a viac sa pohral s obraznosťou. Miestami je zádumčivý, miestami filozofuje, ale stále je to pankáčsky pohľad na svet - akurát že dospelejší a odžitejší. Celkový dojem je oveľa lepší ako pri prvom diele. Najväčším plusom pre mňa je úprimnosť a schopnosť sebareflexie. Aj keď sa tu už nesmejete na plnú hubu, stále je to zábavná vec, hoci mierená na užšie publikum, ktoré pozná skladby a chce pochopiť tie divné texty. :) Napriek tomu, že okrem 3-4 skladieb som žiadne texty nepoznal, dávam opäť o 1* viac ako je hodné a 73% ODPORÚČAM: Fandom a fanynkám FANÁNKA a jeho lemravého banánka. Všetkým pivným pičom, ktorí majú radi punk i tým s vlastným DIČom, čo vyslopú aj pivný tank. Tým, čo sledujú svet cez krígeľ a v krčme neujde im žiadny fígeľ. Nazdravie muzike a piva plnú vaňu, želam Trom sestrám, včetne Uja Váňu!... celý text
Řbitov zviřátek
1994,
Stephen King
Nechcem sa opakovať, pri ktoromsi Števkovom diele som tvrdil, že top diela kráľa hororu sú pre mňa paradoxne tie bez prvkov nadprirodzena či mystiky. A za tým si stojím, aj keby mi mal Pennywise ruku odhryznúť! Som totiž presvedčený, že jeho najsilnejšou zbraňou nie je popis hrôzy a utrpenia, ale psychológia jeho postáv. A to najmä v kriticky vyhrotených situáciách. Z tých čisto hororových diel je CINTORÍN medzi elitou - hneď za dielami TO a OSVIETENIE. Nebudem opisovať všetky pozitíva, myslím, že aj tu je najsilnejším prostriedkom neskutočne reálny opis a charakteristika jeho postáv. Drobnokresba a nuansy ich správania. A prečo to nie je dielo “numero uno”? Jednoducho som mal tentoraz problém uveriť jeho hlavnému hrdinovi. Lekárovi, ktorý sa so smrťou potýka pomerne často, musí sa s ňou vysporadúvať viackrát už od štúdia medicíny. Je materialista a chápe pominuteľnosť života i ľudskej duše. Nakoniec musí čeliť niečomu medzi životom a smrťou, niečomu, čo sa vymyká ľudskému chápaniu a s čím sa doteraz ani teoreticky nestretol. V nevedomosti síce urobí zásadnú chybu, no potom ju vedome opakuje, a to napriek morbídnym následkom v prvom prípade, napriek hodnovernému katastrofálnemu dopadu a počínaniu ľudí v minulosti. Napriek zásadným varovaniam. Aj od Winstona Churchilla. :) Rozumiem, že podstata beletrie je práve vo fikcii, ale toto nemal byť scenár k lacnému céčkovému hororu, kde hrdinka ide o polnoci pozrieť, kto vraždí jej priateľa v pivnici, a potom zásadne uteká nie z domu, ale až na strechu odkiaľ už niet úniku... Aj napriek tejto drobnej osobnej výtke je to fajn hororové počítaníčko k nadchádzajúcim horúcim letným večerom. Jemné mrazenie a nočné zimomriavky máte zaručené. Ja aj po štvrtýkrát (tentoraz v skvelom audio podaní Vasila Fridricha) musím konštatovať, že King a Lovecraft to s hrôzou a mystikou naozaj vedia bravúrne. ODPORÚČAM: Napriek názvu diela aj útlocitným ochrancom zvierat. Všetkým, ktorí sa radi boja nielen bubákov, príšer a zombíkov, ale najmä tým, ktorí sa boja vlastných predstáv a hrozivých nočných môr. Tým, ktorí sa strachujú o svojich najbližších a nevedia si bez nich predstaviť život. Pre nich je otázka za 100 bodov: čo všetko by ste boli ochotní podstúpiť, aby sa vaši najbližší vrátili? Ja to viem vďaka Štefanovi na 89%... celý text
Chlapec v pruhovaném pyžamu
2008,
John Boyne
Zbytočne preceňované, ba miestami až gýčové dielo. Námet síce pomerne originálny, no dej absolútne nevierohodný. Autor v snahe dosiahnuť ilúziu pohľadu na svet očami 9-ročného chlapca svoje rozprávanie až príliš poetizuje a príbeh je naivnejší ako eskimácka panna. Z hlavného hrdinu (inteligentný školák z privilegovanej vrstvy) robí autor slaboduchého chlapčeka, ktorý akoby žil v izolácii. To sa s ním v škole, v rodine či na dvore o situácii okolo neho i vo svete nik nerozpráva? Vôbec netuší, že za dverami zúri vojna? Wtf?! Ani popis situácie a fungovania vyhladzovacieho tábora nepridáva na realite, ale naopak: Boyne podáva prostredie čisto schematicky a skreslene, čo robí z tejto novely iba kvázi podobenstvo. Ale aj to zostalo na polceste, najmä z dôvodu vysvetľovacej poslednej kapitoly. -- v ďalšom texte náznak spoilerov a iných zlepšovačov prúdenia vzduchu Maximálne jednostranné boli narážky na charakter a sedliacke spôsoby Führera v porovnaní s láskavosťou jeho milenky Evy B. Príliš samoúčelné a vytrhnuté z kontextu. Za úplný bullshit považujem nápad s uvoľneným plotom koncentráku a myšlienkou, že by tak malý fagan mohol po celý rok nepozorovane a skoro dennodenne miznúť na 2-3h z domu. Následne sa vykecávať s malým židáčkom, nosiť mu pamlsky a to priamo cez spomínaný plot. Mimochodom: Celý priestor tábora Auschwitz-Birkenau bol obohnaný dvojitým ostnatým drôtom, ktorého jeden okruh bol nabitý elektrickým napätím. Naopak, jedna z mála silných scén bol popis názorov starých rodičov, resp. ich pohľad na nemeckú politiku, obzvlášť protivojnový postoj hrdinovej starej mamy - kultivovanej umelkyne. Čiže na jednej strane snaha o historickú výpoveď na mocnú tému a na druhej strane bájka a metaforizovaná esej? Dosť protichodné žánre. Pre mňa osobne ťažko stráviteľný mix, z ktorého trčí kalkul na každej strane. -- koniec spoilerovacích myšlienok V súvislosti s tou protirečivosťou si kladiem otázky: Pre koho bola vlastne kniha určená? Pre debilov, ktorí by tematiku holokaustu inak nepochopili? Alebo pre deti? Ako YA literatúra pre mládež je to možno ok, ale tak dôležitá téma si pýta viac oduševnenia a hlavne serióznosti. ODPORÚČAM: iba ako úplný úvod do antivojnovej literatúry, pre decká na 1. stupni ZŠ ako povinnú literatúru (?), no a všetkým veľmi zhovievavým ľuďom, skoro až slniečkárom, by to tiež mohlo zahrať na citlivé strunky. Mne sa to rozhodne do naladenia netrafilo, skôr ma to rozladilo, schladilo a znudilo. Írovi dávam za tento sloh dve päťky, čiže 55%... celý text
Mokrá ryba
2017,
Volker Kutscher
Tentoraz sa pokúsim byť stručnejší. Zisťujem, že mám komenty dlhšie než 18 cm, čo je európsky priemer. Tak sa výnimočne pokúsim byť kratší ;) Súhlasím s MARLOWE - tiež som krochkal blahom nad noir atmosférou európskeho Chicaga, akým Berlín v 30. rokoch 20. storočia bezpochyby bol, a zatúžil som byť jeho súčasťou. Druhé pozitívum bola postava hlavného hrdinu. Konečne to nebol žiadny stroskotanec, alkoholik, fetišista či depkoidný podivín s autistickými črtami, aký sa často vyskytuje pri severských autoroch. A vyskytuje sa fakt hojne: ako muchy na hovne. U Škandinávcov doslova. Zároveň autor svojho hrdinu ani neglorifikuje, skôr z neho robí tatkovho líblinga a protežanta. Moderne povedané, poberateľa výhod a dobrovoľnú obeť klientelizmu. A do tretice som bol príjemné prekvapený z dávkovania politiky a jej pozadia v celom detektívnom príbehu. Osobne sa mi pozadie národných socialistov, soc. demokratov, komunistov, trockistov, ako aj ich ďalších frakcií pozdávalo. Sympatické bolo, že pozadie nebolo v popredí. To by zas postavy išli do pozadia a tam už bola predsa politika. Proste fajn pozadie vždy poteší... veď nie je pozadie ako “pozadie”. ;) Prečo teda len 4 hviezdy? Príliš veľa scén som očakával a zaváňalo to klišé odvarom hneď od vstupu vedľajších postáv na scénu: služobne starší parťák hlavného hrdinu, krásna stenotypistka, šéf podsvetia… Nepríjemne ma prekvapilo aj pár vyslovených náhod a naskrutkovaných situácií. Aj keď jasan, že pri dennodennej mizérií a X-hodín mravenčej práce musí občas zaúradovať aj šťastena. Naopak záver, ktorý je často Achillovou pätou tohto žánru, mi až tak nevadil. Možno sa priveľmi počítalo s naivitou zúčastnených zločineckých subjektov, ale dalo sa to prežiť aj napriek určitej prekombinovanosti. Volker sa to snažil osviežiť porušením narácie, ale všetky dejové nedorobky sa mu na konci zamaskovať nepodarilo. Či pôjdem do pokračovania je otázne, neviem či mám postavu menom Gereon Rath tak rád. Je to totiž „pěknej neŘád.” ODPORÚČAM: všetkým prívržencom severskej vlny, bavlny aj mohéru, aby si porovnali aj nemecký druh krimi a zistili, že tento žáner nemusí vždy obsahovať hektolitre krvi, sadistické svine, masových vrahov a deviantov, ani autistické úchylky či korektnú imigračnú vsuvku. Ďalej tým, ktorých zaujíma história 20. storočia a radi si osvetlia situáciu v porazenom Nemecku v medzivojnovom období. Na svoje si prídu aj retromaniaci, ktorí majú radi americké podsvetie z čias prohibície, zadymenú atmosféru džezových klubov a varieté a to všetko dostanú v balení Made in Germany. Mein Urteil: 72%.... celý text
Kouzelná skříňka pro Gwendy
2018,
Stephen King
Nerozumiem tak nízkemu hodnoteniu, veď to bolo úplne chrumkavé a svižné dielko. Malo to celkom slušný nápad, ultrarýchly dej a solídne finále. Za takýto poviedkový debut v rámci Anasoft Litery alebo inej lokálnej poviedkovej súťaže by som tlieskal. Dokonca aj keby tam bol podpísaný KING ... Ale musel by to byť jeho 16-ročný vnuk! Alebo skôr jeho bratranca krstnej mamy koňa syn legendárneho Stephena Kinga, ktorý práve odmaturoval a tento výtvor poslal na posúdenie lektorovi tvorivého písania. No a teraz dosť srandy. Mňa totiž rýchlo prešla a to som človek pomerne triezvy. Alebo trpezlivý tam malo byť, však? Mám všetky Štefanove diela a tak som kúpil aj túto útlu 160-str. knižôčku, aj keď z ohlasov a hodnotení som tušil, že orgazmus si budem musieť zaistiť inde. Zahodil som predsudky, no aj tak musím konštatovať, že som zas a opäť sadol na lep autorovým agentom, vydavateľom alebo jeho ďalšiemu experimentu. Zrejme všetci spolu testujú, koľko značka „S.K.” dokáže ešte predať... A možno to bolo takto: Pri družnom rozhovore a siedmom poháriku whisky sa vydavateľ Riško Chizmarovie sťažoval Števkovi, že má celkom ppč nápady, no jeho poviedky sú obyčajné a ani pes po nich neštekne. Štefan ho ukľudňoval, no zrejme nie veľmi presvedčivo, načo si úplne zúfalý Richard povzdychol, že jemu sa machruje, keď mu stačí podpísať nákupný zoznam a predá ho. Tak sa vyhecovali, až došli k stávke, že teda Pišta sa podpíše pod tú jeho infantilnú blbosť a keď sa toho predá 10mil ks, tak mu za to poseká trávnik alebo kúpi kartón Budweiseru, poťažmo aj Plzne. Neviem zatiaľ, kto z nich vyhral, tipujem na toho blbca R.T.Ch, ale viem kto prehral: my, nezaslepení fanúšikovia starých kingoviek! Aby sme sa rozumeli: ja nie som na Štefana nasratý za obsah jeho diela, lebo človek jeho veku, ešte k tomu po prechode, má právo na svoju potenciu len spomínať. Už Růženky naznačili, že časy jeho kraľovania sú preč, len ma mrzí, že si musí pomáhať takýmito hlúpymi trikmi, aby naplnil rodinný rozpočet. Po otvorení jeho kúzelnej skrinky som totiž spolu s Gwendy cestoval v čase. Písmo, odsadenie, riadkovanie aj grafika - to všetko vo formáte a veľkosti, za aké by sa nehanbilo detské leporelo. Keď k tomu prirátam niekoľko celostranových obrázkov a ozdobné iniciálky každej kapitoly - takéto knihy som čítal hneď po šlabikári. Všetky tieto vydavateľské triky nafúkli 40-stranovú novelu na 160 strán. Samozrejme k tomu nezmyselná pevná väzba, aby sa dala ospravedlniť cena 12 €. Colorado Kid v paperbacku zrejme účel nesplnil. Samotný dej je rozprávka, ktorá ohýba jednu epizódu z Kingových „Nezbytných věcí”. Hlavnú hrdinku, 12-ročné dievča, stavia do nevydržateľnej pozície, ktorú by nezvládlo ani 95% dospelej populácie. Mať dar neskutočnej moci a nemôcť ju nikdy vyskúšať… Je jasné, že na tak malom rozsahu sa podpísala skratkovitosť a postavy sú iba naskicované. Na ich vyfarbenie si nik z autorskej dvojice nenašiel čas. Prisahám, mal som celú dobu pocit, že som si namiesto farebného katalógu kúpil iba predlohu a už tam chýbal len nápis: VYMAĽUJ SI SÁM! Aj tu som bohužiaľ dostal polotovar, ktorý hodnotím na 2* a 2x 12%. ODPORÚČAM: Deťom vo veku 12 rokov, 12-tim mesiačikom, 12. hlavému drakovi a iným rozprávkovým postavám. Kingofilom radšej odporúčam 12x pivo 12° alebo sa môžu o 5 minút 12 zaradiť medzi 12 rozhnevaných mužov (a žien).... celý text
Červený a černý
2000,
Stendhal (p)
Zvláštna kniha. Za môjho života trikrát rozbabraná a nikdy dočítaná. Pritom je to: A) súčasť povinnej literatúry B) pán autor a klenot francúzskej literatúry C) dielo klasika romantizmu D) stred romantizmu a realizmu Napriek týmto superlatívom som s ním/ňou vždy zápasil a až na 4. pokus zvíťazil. A možno ani nie… Až taká výhra to totiž nebola. Boli pasáže, kedy mi Stendal pripomínal môj prvý platňofón. V pravidelných intervaloch sa zasekával a opakoval jednu sekvenciu do aleluja. Ale poďme najprv na cukor a až potom ho zbičujem. Páčil sa mi otvorený a priamočiary štýl - žiadne okolky, autor sa s hodnotením charakterov svojich postáv vôbec nepáral: abbé bol dobrý človek, starosta bol chuj, Sorel bol sebec a pokrytec, pani DeRenal intrigánka, markíz De La Mole bohatý snob. Postavy na scéne boli jasne dané, niekedy dokonca priamo charakterizované autorom už pri úvodnom predstavení. Napriek tomu s postupujúcim časom a vývojom tak celkom nekonali. Neboli iba čiernobiele, ako je to zavedené v romantizme, ale povedzme, že boli “červeno-čierne.” Aj trýznivosť myšlienok a vnútorné rozpory medzi dobrom a zlom, tak typické pre romantizmus, tu autor veľmi slušne rozpitval. Žiadne vzletné bláboly, ale uveriteľné psychologické muky rozorvaných duší. Kritika súdobej spoločnosti bola priama a konkrétna, štátna moc a samospráva boli často pranierované, ale najviac to schytávala šľachta. Celkovo tu Stendhal rozdával pomerne ortodoxné názory: “Jedným z rysů geniálnosti je nevláčet své myšlenky brázdou vyjetou obyčejnými lidmi...” A cirkev? Tú Stendhal absolútne nešetril. Zaujali ma aj priznané vstupy autora do deja. Na dobu vzniku sa mi toto dielo javilo ako moderné svojou otvorenosťou, miestami až škandálnou kritickosťou, ale aj rozprávačskou formou. No najviac ma Stendhal prekvapil tou nejednoznačnosťou postáv a balansovaním s ich charaktermi. To, ako sú postavy ovládané svojími cieľmi, ale nakoniec ich premôžu obyčajné pudy a nízke chtíče. Ako opakovane sa jednotlivec dostáva kvôli tomu k zásadnym životným rozhodnutiam - to ma fascinovalo, lebo o tom je život. K tým negatívam. Stendhal sa nečítal ľahko, teda aspoň mne nie. Toho romantizmu okolo sexu a zvádzania tam bolo neúrekom a jeho popisy erotických predohier boli únavné. Na 4 stranách opisuje rozhodovací proces hlavného hrdinu, ktorý sa chystá dotknúť ruky vytúženej devy. Vzhľadom na vtedajší spoločenský status a konvencie je to síce pochopiteľné, ale autor to rieši opakovane pri každej milostnej scéne a jeho hrdina je taký mamľas, že jeho úspechy sú neuveriteľné. Ďalším negatívom bolo nevyrovnané tempo, fádne opisy a zdlhavé vnútorné monológy hrdinu, najmä v druhej knihe, keď sa z vidieka dostal do Paríža. Nakoniec ešte musím spomenúť, že dielo je trocha tendenčné a autor rovnako ako jeho hrdina je republikán a zarytý odporca šľachty. Stendhal si teda cez svojho hrdinu vybavuje svoje účty s modrou krvou a tak všetky jeho názory na aristokraciu sú jednostranné, výsmešné až hanobiace. Celkovo však pravážili pozitívne dojmy a dielo je hodné svojej povesti, aj keď symbolika jeho názvu podľa mňa nemusela byť tak celkom o politike či svetonázore a nebola len o rozpore: revolúcia/sloboda vs. cirkev/despotizmus. IMHO sa viac viazal k citovým rozporom medzi láskou a spol. postavením, medzi citom a pretvárkou, medzi čistotou a chamtivosťou. ODPORÚČAM Otrlejším čitateľom, ktorým nevadí, že je kniha síce nadčasová, no miestami aj nudná, že dvorenie a erotika je tu o pohľadoch a dotykoch. Ktorým nevadí čítať o starých časoch, kedy sa mesiace stretávali len pohľady a končeky prstov, kým teraz sa na prvom rande vymieňajú všetky telesné tekutiny. ;) Tým, ktorí chcú možno dôkladnejšie nahliadnuť do pretvárky, sebeckosti a bezškrupulóznosti hlavných hrdinov, odporúčam Stendhalovho rodáka Guy de Maupassanta a jeho Miláčika alebo Angličana W. M. Thackeraya a jeho diela Pamäti Barry-Lyndona, či Trh márnosti. Červený a čierny majú u mňa aj vďaka podmanivej interpretácii Borisa Rösnera presne medzi hranicami 4/5* a 80%.... celý text
Panství
1996,
James Herbert
“Jak vlezu do sklepa … krysy už jsou tady Jak vlezu na půdu … je jich plno všady Když jdu na dvoreček … krysy už jsou tady Když jdu do kotelny … je jich plno všady Jakpak tohle skončí … krysy už jsou tady Jakpak tohle skončí … je jich plno všady” Dovolil som si citovať Pražský výber a refrén skladby “Můj koníček”. Azda preto, že horory boli kedysi aj môj koníček - tak ako postapo. Už z princípu sa tieto žánre navzájom nevylučujú - naopak, idú ruka v ruke. Toto dielo je čistokrvný horor ako diela ranného Kinga, keď ešte písal pre radosť alebo pre koks. Panství je jednoducho stará škola a na nič iné, ani výnimočné sa netvári. Od prvých viet to odsýpa ako dobre namazaný Robocop a je problém prestať čítať. Atmosféra a hlavne popis jadrovej apokalypsy v Londýne osemdesiatych rokov 20. storočia sú naozaj skvostné a okamžite ste svedkom katastrofy neuveriteľného rozsahu. A ak poznáte trochu anglické hl.mesto a jeho pamiatky či metro v širšom centre a okolo Temže, tak obraz skazy je o to dokonalejší. Toto môžu závidieť všetci autori, ktorí sa teraz vezú na módnej vlne dystopií. Sympatické je aj to, že postavy nie sú MacGywerovské ani Ramboidné, ale obyčajné “humanoidné” čiže ľudské. A tak jediným mínusom v tomto žánri je iba nie celkom vysvetlený vznik krysej pliagy. Ale možno to je aj tým, že som nečítal prvé dve časti ;) ODPORÚČAM: Majiteľom všetkých domácich zvieratiek (okrem vší a bĺch) Všetkým vedátorom a ostatným alkoholikom, ktorí sa tiež stretávajú s bielymi myšami. Ľuďom, ktorí majú radi starú hororovú školu, ale aj tým, ktorí žijú v omyle a myslia si aké super origoš postapo knihy teraz vznikajú. U mňa 4.5* a 83%... celý text
Tak to bylo, tak to je
2007,
Lou Fanánek Hagen (p)
Nikdy som Tři sestry doma nepočúval, jedine tie Čechovove. A hoci vlastním rozsiahlu zbierku zväčša rockovej a džezovej hudby a nájde sa tam aj Daniel Landa - punk nie je môj šialok kávy. Z českej klubovej/pubovej scény mám radšej Echt! alebo ETC Vladimíra Mišíka či Garage Tonyho Ducháčka. Zato na niekoľkých festivaloch som kapelu počul a ževraj aj videl. Aspoň tak mi kamoši tvrdili... No poznáte fesťáky: kopec zážitkov a žiadne spomienky ;) Ale medzi nami: tá ich muzika...nič moc. Napriek tomu ma Fanánkove príbehy veľmi dobre pobavili. Sám som totiž podobným pitkám, zbesilým víkendovým pařbám a nihilistickým úletom začiatkom 90. rokov holdoval. Niektoré príbehy som v podobnom prevedení zažil a len anjel opitých ma ochránil od úrazovky či záchytky. Na druhej strane boli niektoré výčiny jeho partie už hardcore a končili nejednou katastrofou a bohužiaľ aj tragédiou. Holt mladosť je bláznivá! V každom prípade mi na tomto autobiografickom kaleidoskope bolo po chuti, že hoci Fanánek nie je žiadny lumen, na nič také sa ani nehrá. Férovo priznáva aj veci, na ktoré nie je práve hrdý. Čo sa týka samotného diela: jeho štýl je priamy, jednoduchý, ťaží z vypointovaných príbehov a zažitých škandálov. Navyše prednes Davida Matáska v audioverzii dal niektorým popisovaným udalostiam ďalší rozmer, keďže pôsobil v konkurenčnej grupe Orlík s Danielom Landom. Jednou vetou zhrniem: všetko bolo o muzike a bohapustých chlastačkách, no bolo to s vtipom, nadhľadom, sebairóniou a prijateľnou mierou nostalgie. Preto dávam 1* naviac a 71% ODPORÚČAM: nielen pankáčom, ale všetkým, ktorí vyrastali v 80.-90. rokoch a ocenia spomienky na kazeťáky, letné aktivity, chmelové brigády, lacné pivo a zelenú, ale aj cenzúru, policajné buzerácie, celý ten nezmysel okolo povinnej pionierskej i zväzáckej organizovanosti a podobné dejinné bludy. Na zdravie!... celý text
