Bilky
přečtené 792
Rothschildova flaška
2015,
Petr Šabach
Petr Šabach tu už nie je, ale zopár jeho postavičiek v českých, moravských aj slovenských šenkoch ešte stále posedáva. Schválne: Niekedy len nastažte uši a dobre počúvajte - pár historiek hravo spoznáte! Fajn je aj to, že Šabachova tvorba sa masívnejšie spopularizovala vďaka Hřebejkovi a Jarchovskému. Tí síce povyberali iba hrozienka z jeho knih, ale urobili to veľmi dobre. Dva filmy zo štyroch sa stali česko-slovenským kultom. Hovno hoří aj Opilé banány som čítal ako jednohubky pred 15-timi rokmi a nadchli ma. Bolo to presne ako v krčme: Síce sa dobre pobavíte, ale na druhý deň vám to z hlavy vyfučí a keď o pár týždňov/mesiacov budete sedieť s tou istou partiou - budete počuť rovnaké príbehy. Možno trošku zmenené, niekto niečo vynechá, iný zas pridá. A vy sa stále dobre bavíte aj napriek tomu, že kdesi vzadu v mozgu vám ide film ako ste toto už kdesi počuli, videli a možno veľmi podobné aj zažili. Aj preto rád - tu by malo byť napísané “čítam Šabacha”, ale ešte skôr mi napadlo: “chodím do krčmy” :) Rothchildova fľaška spĺňa všetky atribúty Šabachovej tvorby, no podľa mňa nedosahuje úroveň spomínaných kníh. V nich boli totiž hrdinovia typickí čecháčkovia so všetkým, čo k tomu patrí a bolo to uveriteľné. V tomto diele je ale príbeh rozbitý a aj keď sa tvári ako novela - sú to len pozliepané príbehy, sem tam anekdota. Prevláda sebairónia a srandovanie na vlastný účet. Možno tomu chýbala tá nostalgia z detských čias, ktorú nám približujú Šakalí léta, Pelíšky, Pupendo, Občanský průkaz - keďže tu je rozprávačom autorove 60-ročné alter-ego - problém bol asi inde. Postavám som neveril. Už boli až príliš švejkovsky parodované a v druhej časti z Anglicka zas bondovské. Pri hodnotení filmu by som napísal “herci prehrávali”. Napriek tomu je tu pár momentov, ktoré si zapamätáte. Otázkou je len to, či vám to bude stačiť. Mne len tak na 66% ODPORÚČAM ako dovolenkovú literatúru k vode a špeciálne kvôli autorovi skôr k pivku. Všetkým, ktorí sa radi zabávajú na cudzí účet ale aj tým, ktorým nevadí krivé zrkadlo. A nakoniec aj všetkým krčmovým Grimmovcom, Andersonom, barónom Prášilom a jednému Čuleňovi ;)... celý text
Spad
2016,
František Kotleta (p)
Toto dielko je ako strieľačka na PC: Sadnete, spustíte hru, na úvod si prečítate krátke intro, kde sa dozviete kto je klaďas, pruďas, prďola a hlavný záporák. Dostanete noty vo_co_go, aká misia ma byť splnená a už sa ide len strieľať a počítať. Najčastejšie prachy a mŕtvoly. Klasický Kotleta či Kulhánek so všetkým čo k tomu patrí, menia sa len kulisy, mordparta a šachové partie s nimi. Holky majú červené knižnice a harlekýnovky, my zas takéto ľúbostné military-heros-eros epopeje a slashery. V tomto prípade ide o solídny a dynamicky odsýpajúci postapo western, kde je misiou cesta z Prahy do Brna. V piatok popoludní sme si ju zažili na diaľnici asi každý a toto je veľmi podobné: Tiež je to často vojnová zóna a ide o život... Príbeh sa odohráva v troskách Prahy a zdivočenej krajine Čiech a Moravy, cca 50 rokov po atómovej vojne, preto ten názov SPAD. Dej utešene odsýpa a číta sa to rýchlo - kľudne tam mohol byť aj dĺžeň, keďže to má SPÁD. Hrdinom je český Rambo s partičkou verných vojnových veteránov. Všetci sú správne cynickí, ale s primeranou dávkou patriotizmu. Prekvapujúco absentovali sex aj machistické hlášky, humor bol sporadický, ale aspoň nie vlezlý. V porovnaní s Neffovou TMOU sa to aspoň na nič nehralo, pritom postapo kulisy boli vcelku reálne a postavy sympatickejšie. Štýl rozhodne o level vyšší, aj keď toto bol len taký hrdinský komix ;) Ak to teda beriete ako oddychovú jednohubku tak sú to poctivé 4* no ja som aj v tomto subžánri čítal lepšie a hlavne originálnejšie diela. Mňa to k pokračovaniu nezlákalo, príbeh bol príliš schématický a predvídateľný: 3,5* a 65% ODPORÚČAM: presne tomu okruhu čitateľov, ktorí postapo diela ATWOODovej či McCARTHYho hodnotili ako nudné a príliš filozofické; tým, čo majú radi mayovky, bondovky, segalovky a vedľa svadobnej foto im visí portrét Chucka Norrisa. Rovnako všetkým, ktorým pri slove Python napadne najprv kurevsky veľký revolver a až potom vyše metra dlhý Python regius ============ :0... celý text
Příběh služebnice
2008,
Margaret Atwood
Nikto neumiera na nedostatok sexu, mnohí umierame na nedostatok lásky.” Sypem si popol na hlavu a spolu s maslom na nej sa priznávam, že za to môžu moje predsudky. Nie za popol s maslom, ale za to, že som sa tak dlho odhodlával na tento román. Pritom antiutópie sú moje obľúbené živočíchy. A tento teda obzvlášť, špeciálne pre tie mimikry a rafinovanosť. Príbeh služobnice plynie, ako je u autorky dobrým zvykom, veľmi pozvoľne, až plavne. Čitateľ je unášaný len jemným prúdom v okolitej stojatej vode. Sem-tam sa voda zavlní v meandri, no žiadne pereje ani vodné víry sa nekonajú. Napriek tomu som sa nenudil. Viac som sa sústreďoval na prírodu okolo, obdivoval samotnú lenivú rieku deja, jej vláčne pohyby a nuansy. Na vyššie obrátky sa zapájala moja fantázia poháňaná hustnúcou atmosférou a každú chvíľu som za rohom čakal vodopád. Ten našťastie neprišiel, žiadne logické kotrmelce ani oslie mosty sa nekonali a moju loďku len občas rozkývali odrazené vlny či náhodné plytčiny. “Nič moc, nuda” - povedia si prívrženci adrenalínových splavov a strmých jezov. Pre mňa to však bol skoro dokonalý zážitok ... Paradoxne sám mám radšej “technickejšie sci-fi” či vesmírne odysey ako psychologické štúdie dopadov totalitnej diktatúry. Obraz klerofašistickej spoločnosti je tu navyše zobrazovaný mozaikovo, po malých dávkach, skoro po písmenkách. Dielo písané v roku 1984 má mnoho spoločného aj s rovnomenným Orwellovým románom, ešte viac mi však popisovaná spoločnosť pripomínala kulisy z filmu Equilibrium. V žiadnom prípade sa nejedná o tuctové postapo ako z filmových sérií Hunger Games či Divergencie/Aliancie, to je hádam každému zrejmé. Nič tu nie je exaktne popisované, princípy fungovania, stanovy či regule vládnej garnitúry vás autorka nechá skôr si vydedukovať, ako by vám ich mala trápne polopatisticky servírovať. Na každý fakt o pomeroch, o súčasnej situácii a politike v živote rozprávačky musíte čakať desiatky strán a celú dobu ste svedkom jej mentálneho rozpoloženia, mnohokrát až psychorozkladu. Ako čitateľ vnímate každý okamih jej bytia, myšlienkové procesy a úvahy. Ste v jej hlave. To je asi najsilnejšia Atwoodovej zbraň: vnorenia sa do svojich hlavných postáv. Ona ich píše, ale vy ... vy ich žijete! Aby som tetu z krajiny javorového listu a sirupu len nevychvaľoval: miestami mi jej duplikácia a zdôrazňovanie pocitov hrdinky už prišli ako čistá onania a nebyť audioverzie, zrejme pár viet v popisoch jej depresií preskočím. Druhá výčitka je k finálnej kapitole z konferencie. Ja osobne ju považujem za zbytočnú. Aj bez nej bol koniec románu zrejme najoptimálnejší, aký si daný žáner môže dovoliť. Avšak záverom môžem, rovnako ako pri diele Alias Grace, missis Atwood len zatlieskať, a vrelo... ...ODPORÚČAŤ: Všetkým, ktorých zaujímajú utopistické zriadenia, spojenie náboženstva a ultratotalitárnej spoločnosti. Ale aj tým, ktorí preferujú kvetnatý jazyk so zaujímavými prirovnaniami a niekedy až opulentnými opismi detailov. Tým, čo psychológiu a atmosféru nátlaku uprednostnia pred zbesilými akčákmi, krvavými strieľačkami a inými KulháneKotletkovými gulášmi. Subjektívne síce hodnotím 4.5*, ale vzhľadom na tunajšie nízke hodnotenie zvyšujem na 85% a zaokrúhľujem na 5*. :)... celý text
Tma
1999,
Ondřej Neff
Kniha TMA z roku 1998 to mala vzdať po 100 stranách, lebo to, čo nasledovalo potom až do konca, bolo čisté trápenie. Pritom úvod a prvé dni po „elektrickej smrti“ bol vynikajúci a atmosféra v Prahe úžasná. Tam sa ukázala Neffova silná stránka aj roky skúseností. Horšie to bolo s charaktermi hlavných postáv, ktoré postupne skĺzli iba do popisu ich jednania na základe dejových zvratov ako v military románoch. Aj Kulhánek a Kotleta dokážu naservírovať sympatickejšie postavy a logicky popísať ich motívy. Absolútnym vrcholom autorovej nemohúcnosti, bola príčina a vysvetlenie katastrofy a ani prílišné politikárčenie a karikatúry vtedajšej vlády ČR (Havel, Klaus a.i.) mi neprišli zábavné. Samotná pointa a záver, ktoré celé dielo degradovali o 2 stupne, boli ako zo slohového cvičenia žiaka základnej školy. Smutné je, že od nikoho z toho množstva ľudí, ktorých autor uvádza (vrátane editorov) – evidentne neprišiel aspoň kamarátsky feedback: „Hele vole, vždyť v celý poslední třetině máš tolik oslích můstků jak v Hamburgu a Benátkach dohromady!“ alebo taký od sklamaného Bilkyho s tromi slovami: „Lacný brak Ondro!“ Hodnotím 2* a 45% Svoj názor k obom verziám TMY som si dovolil tu na DK v recenziách: https://www.databazeknih.cz/recenze-knihy/2x-tma-11292 ODPORÚČAM: tým, čo obľubujú nihilistické dystopie, uprednostňujú akčný dej pred hodnovernosťou postáv, aj tým ktorým netrhajú žily diery v logike, všetkým ktorí nemali radi Klausov či Biľakov kabinet, ale hlavne “náplave” ktorá nemá rada pŘahu, aby si v úvode ktorejkoľvek TMY splnila sen a predstavy o jej skaze ;)... celý text
Tma
2007,
Ondřej Neff
Prepracovaná TMA 2.0 z roku 2007 je zvláštny kríženec. Čítal som ju ihneď po pôvodnej verzii a tak som mohol prvú tretinu prejsť zrýchlene. Ostala bez zmeny, čo bolo fajn, lebo postkatastrofická atmosféra bola naozaj excelentná a ani žiadne extra wtf momenty v nej neboli. No očakával som aspoň ďalšie postavy alebo náznak novej pointy. Paradoxne z nej naopak vypadli časti so superschopnosťami malej autistickej Katky. To bolo dobré znamenie, keďže celá jej línia bola tým najhorším, čo pôvodná Tma obsahovala. Niekde pred polovicou sa však do príbehu začala vkrádať autorova trauma z komunistických čias a príbeh ovládla zmes politicko-sadistických fantazmagórií a ja som opäť neveriacky krútil hlavou. Keď už autor siahne po tak prapodivnom kroku, že ide po rokoch prepisovať vydanú knihu a on ju na druhýkrát pohnojí, tak to už môže byť nominovaný do Hviezdnej roty či ako sa volali tí lúzri v TV šou SuperStar. Vzhľadom na to, že Neff preflákol 2 príležitosti, by som hodnotil opäť rovnako, ale musím uznať, že pointa, teda vysvetlenie onej TMY tu bolo už ako-tak uveriteľnejšie a obraz postkatastrofickej situácie bol vykreslený komplexnejšie aj v rámci Európy. Takže s ciťákom že Neff vstúpil 2x do rovnakej rieky a latinským citátom „Panta rhei“ hodnotím 3* a 55%. Viac k obom verziám knihy tu na DK: https://www.databazeknih.cz/recenze-knihy/2x-tma-11292 ODPORÚČAM: tým, čo obľubujú nihilistické dystopie, uprednostňujú akčný dej pred hodnovernosťou postáv, aj tým ktorým netrhajú žily diery v logike, všetkým ktorí nemali radi Klausov či Biľakov kabinet, ale hlavne “náplave” ktorá nemá rada pŘahu, aby si v úvode ktorejkoľvek TMY splnila sen a predstavy o jej skaze ;)... celý text
Podivuhodný případ Benjamina Buttona / The Curious Case of Benjamin Button (dvojjazyčná kniha)
2009,
Francis Scott Fitzgerald
Ani veľmi dobre načítaná audiokniha ma nepresvedčila, že toto dielo je niečo viac ako priemerná poviedka. Síce s geniálnym nápadom a krásnym jazykom ale nedopracovaná, s nelogickým príbehom. A v tomto prípade aj keď ide o autorovu obľúbenú tému v poviedkach - prchavú krásu života - mi vadilo množstvo zjednodušovaní a skratiek. Chápem, že ako alegória života je to originálne, no podľa mňa autor jeho kvalít potenciál námetu zúfalo premrhal. Ba napíšem to priamo: odflákol. A nie je to zďaleka jeho jediný prešľap. V ešte väčšej miere sa nepomer medzi bravúrnou štylistikou a slabým príbehom prejavil v poviedkach: Myslí si, že je báječný + Polapený stín + Náfuka. Tieto, ktoré obsahoval audiovýber ma už vyslovene nudili. A tak musím len konštatovať, že pre mňa je F.S.Fitzgerald lepší románopisec ako poviedkár. Lebo podobných tém sa lepšie zhostili W.Saroyan alebo R.Dahl. ODPORÚČAM: film s rovnakým názvom od geniálneho D. Finchera, ktorý si od autora požičal len námet. Prerobením príbehu ale docielil, že paradoxne je lepší film ako predloha. 56%... celý text
Stráže! Stráže!
1995,
Terry Pratchett
1.diel Zeměplochy som čítal pradávno, ale nezdieľal som nadšenie ostatných. Ďalšiu knihu som ani nedočítal a po rokoch som to skúsil s audioverziami. Bohužiaľ, aj keď je Kantůrek ako prekladateľ geniálny, ako interpret "vlastného" diela bol slabučký a zúfalo mdlý. Jeho prednes ma totálne znechutil. O to väčšie prekvapenie a parádny zážitok mi po rokoch priniesol Jan Zadražil práve s touto komentovanou audioknihou, ktorá sa ku mne dostala viac-menej náhodou. Ďakujem bohom za tieto náhody! ;) Konečne som ocenil humor, cynizmus, charaktery hrdinov aj samotný príbeh Terryho Pratchetta! Filozofické múdra aj ostrý humor majstra mi tentoraz naozaj sadli a určite sa vrátim aj k starším príbehom. Špeciálne si vychutnám knihu s názvom Nočná hliadka. Noční hlídka v zložení: Elanius, seržant Tračník, Nóblhóch alias Noby, a svobodník-čekatel Karotka Ostatné postavy: Lady Sybila Berankinová a jej bahenný dráčik Errol, Patricij lord Vetinari, tajemník Zavoněl, knihovník-orangutan, tajemný Velmistr,... Nakoniec však nik nebol tým, kým sa javil a skutočnosti vôbec neboli také skutočné akými sa zdali. Lebo v Zemeploche sa absurdno stáva realitou a v našom svete je to niekedy presne naopak. A čo keby sa to otočilo? Bola by to síce „šanca 1.000.000:1 ale mohlo by to vyjsť" ;) Lebo aj v našom svete sa vám môže stať, že vás zabije metafora... ODPORÚČAM: čítať dobre naladený, keď je dôraz na ftip kladený, farebne zladený a tým pádom celkovo omladený, aj partnerkou hladený nech je život osladený! PS: špeciálne pri audioverzii aj zvukový aparát vyladený - aspoň na 87%... celý text
Alias Grace
2018,
Margaret Atwood
S touto knihou sa mi spájajú tri paradoxy: 1. K missis Atwood som ako k najväčšej žijúcej kanadskej autorke aj vzhľadom na jej feministické, resp. prožensky orientované diela, pristupoval s dešpektom. A výsledok? Po pár stranách som zistil svoj omyl a už v prvej tretine knihy som vedel, že toto je za posledné tri roky asi to najpríjemnejšie literárne prekvapenie. 2. Ešte nikdy som nepísal koment pred dočítaním celého diela. A skutkový stav? Do konca knihy mi chýba ešte tak štvrtina a už teraz viem, že toto je na 5 hviezd aj keby sa obaja hlavní hrdinovia zobrali alebo zasamovraždili, či nebodaj sa ukázalo, že sú brat a sestra. 3. K tejto knihe som sa viacmenej násilím prinútil. A teraz? Sypem si popol na hlavu, že som tetušku Margaret neobjavil skôr a jej “Príbeh služobnice” odkladám už X rokov. Musím priznať, že napriek tomu, že si vždy najviac vážim príbeh - v tomto diele mi na ňom vôbec nezáležalo. Bolo mi úplne ukradnuté, či hl. hrdinka vraždila alebo nie, len nech ďalej rozpráva a ja sa môžem vnárať do pocitov mladej slúžky či skúsenej väzenkyne. Nech si môžem vychutnávať osud mladého doktora rovnako fascinujúco verný ako osud GRACE. Nech sa môžem preniesť do doby popísanej tak živo a plasticky, že som ju žil spolu s hlavnými postavami. Nepodľahol som len autorkiným hrdinom, ale aj ich jazyku. Atwoodovej bravúrna štylistika nádherne dokumentuje danú dobu a forma románu je už len čerešničkou, lepšie povedané tou najdokonalejšou a najjemnejšou výšivkou od samotnej GRACE Marksovej. Jediná výčitka z mojej strany smeruje k zbytočne výpravným pasážam snových predstáv oboch hlavných hrdinov. Obzvlášť keď GRACE si na ne úplne verne spomína po 15-tich(!) rokoch. Tech. poznámka k audioknihe: je vynikajúco i sugestívne načítaná všetkými 4 rozprávačmi a najviac vyniká hlas GRACE - Lucie Pernetová. Na druhej strane sú tam absolútne nevhodné a prepálené zvukové predely (ako sa už postupne stáva zvykom u tohto vydavateľa), ktoré zbytočne narúšajú inak dokonalý poslucháčsky zážitok. NEODPORÚČAM: Tým ktorí majú radi pevne stanovený naratívny príbeh a tým, ktorí chcú mať vo všetkom jasno. Tým, čo očakávajú romantický ženský román alebo detektívku. Nikomu, kto má rád spravodlivosť, rovnoprávnosť či nebodaj emancipáciu! A nakoniec tým, ktorí si myslia, že Mornštajnová je najlepšia spisovateľka všetkých čias a jej Hana (rovnako dielo inšpirované skutočnými udalosťami) je najlepšia kniha na svete. 91%.... celý text
Tajemství Dračí stěny
1981,
Jozef Žarnay
Ako žiak 1.stupňa ZŠ som túto knihu zhltol za 2dni a čítal som ju opakovane. Príhody troch chalanov-mušketierov v malom mestečku boli síce naivné a priamočiare, no najmä dobrodružné. Objavia tajnú komnatu a v nej vynálezy, prístroje a technológie, ktoré boli snom každého 10-ročného šraca. Proste detská fantastika, ktorá mi otvorila dvere aj k tej vyššej SCI-FI. Teraz po rokoch som si to prečítal tak na tri otvorenia a samozrejme ako prvé sa dostavila nostalgia. Kopec situácií sa mi vynorilo ako udalosti druhý deň po opici a dokonca som vedel pár citátov už vopred predvídať. To už sa mi po tej spomínanej opici nestáva a ciťáky mávam úplne iné... Čo ma prekvapilo, bolo priveľa preklepov (vydavateľstvo Mladé letá, r.v.1973, cena 26 Kčs), čo búra mýtus o dokonalých editoroch kedysi a total flákačoch dnes. Druhým prekvapením je množstvo archaizmov a to aj na dobu vzniku. “Huk” namiesto hluk, alebo časté básnické “sťa” ešte pochopím, ale som presvedčený, že “vodiči” či slangovo “šoféri” existovali už aj v rokoch dávno predtým a tak nápis NEROZPRÁVAJTE SA ZA JAZDY S RIADIČOM alebo “listár” namiesto poštára boli pekne mimo. Celkovo bol jazyk hlavných hrdinov príliš korektný a vyslovene čítankový. Vzhľadom na socialisticko-budovateľsky dokonalú mládež sa inak ani nedalo a aj obyčajné “hovno” by uviazlo v rukách cenzorov. Keby aspoň doslova :) Aj napriek tomu, že som zbytočne hnidopich - teraz dávam neobjektívne 5* a 84% ODPORÚČAM: Rovnako ako film Back In The Future má pokračovanie aj tento “návrat do minulosti v budúcnosti” má tiež voľné pokračovanie s názvom Prekliata planéta a tretia kniha je síce už mimo sériu, ale v podobnom duchu a s detskými hrdinami: Kolumbovia zo základne Ganymedes. Všetko sú to chlapčenské záležitosti určené pre malých snílkov, výmyselníkov, pokustonov a iných špekulantov, len s drobnou korekciou: v tiráži sa píše “pre čitateľov OD 11 rokov” no doba spôsobila výmenu predložky za slovo “do”. Ja osobne by som k tej vekovej hranici ešte doplnil: alebo pre ich starých otcov :)... celý text
Groteska
2006,
Kurt Vonnegut Jr.
KURTík môj milený, na čom si zas fičal, keď si písal tento mišmaš?! Teba človek musí mať rád alebo ťa nenávidieť... Takže dúfam, že sa nenaštveš, keď namiesto tvojho otrepaného a tu tak omieľaného “Haj hou” použijem pinkfloydovské “Hey you”! Pre mňa je totiž VONNEGUT v literatúre to, čo v muzike Pink Floyd. Tiež sa z každej kategórie vymykajú, ich hudba je úplne iná, mieša všetky farby spektra, no má aj svoju “odvrátenú stranu”. A ako P.F. experimentujú so zvukom a cez psychedéliu až po epické balady a cez svoje osobné výpovede kritizujú celú spoločnosť - tak veľmi podobne na to ide aj KURT. Pri každej kapitole som žasol nad tými bizarnými nápadmi aj predstavou absolútneho zmaru a depresie. Pritom je to celé tak strelené, až je to geniálne! A nemýľte sa, nejde tu o znôšku sci-fi výstrelkov - na pozadí tejto dystopie VONNEGUT odhaľuje kolízie amerických snov, žaluje súčasnú spoločnosť a rozdelenie sveta. Okrem paródie na sociálne témy ale nastavuje zrkadlo ako sebe, tak celej pokrivenej politickej nomenklatúre. A to chcelo v tej dobe iné gule. Aj keď pravdepodobnejšie je skôr to, že spojením sci-fi a autobiografie KURT len umne maskuje vlastné životné frustrácie. Nech je to ako chce, mňa to hovadsky bavilo a na plný počet tomu chýba asi len komplexnejší záver, lebo na konci sa jeho myšlienky aj samotný príbeh už rozbíjali. Ako keby ste išli na výstavu baculiek od REMBRANDTa, ale celú dobu čumíte na DALÍho výplody a posledným obrazom je PICASSOva Guernica ODPORÚČAM: kto má rád ironickú satiru bude spoko, kto zbožňuje Absurdistan a Bizardland ako v Daliho obrazoch bude krochkať blahom, kto očakáva postapo obraz Ameriky bude tlieskať, ale kto čaká sci-fi akčák, tak bude sklamaný. Ani exaktne či logicky zakončený príbeh tu nik nenájde. A ak sa aj nájde taký čo nebude spokojný ak ostatní budú polonespokojní alebo aspoň čiastočne spokojní resp napoloapollo spoko - potom budeme všetci happy a nebudeme sami, lebo: Už nikdy sami! 80%... celý text
