verden komentáře u knih

Kedysi som sa s opovrhnutím pozerala na ženy, ktoré vyhlasovali, že odkedy sa im narodili deti, nemôžu o niektorých témach čítať. Vravela som si, že buď im to materstvo fakt lezie na mozog alebo proste musia za každých okolností vyťahovať svoj status matky.

Potom som sa sama stala mamou a zrazu som zistila, že mi občas stiahne hrdlo pri vetách, ktoré by som predtým len preletela. Že sa mi oči zalievajú slzami pri scénach, kde by som ako bezdetná len prevracala očami, že jasnééé, musíme trošku čitateľovi zahrať na city. A hoci sa kvôli tomu neplánujem vzdať akýchkoľvek tém či kníh, musím proste priznať, že moja optika sa zmenila.

A je to možno tým, že mi to materstvo fakt lezie na mozog, ale Listopád sa ma dotýkal neskutočným spôsobom. So stiahnutým hrdlom a zaslzenými očami som sa stávala Majou a premietala som svoje dieťa do všetkých detí, ktoré sa v knihe spomínali a aj nespomínali. A hlavou mi dookola behalo "čo keby" a "chvalabohu, že nie" a "ďakujem, ďakujem, ďakujem". Za odvahu, za zvonenie kľúčov a že ste to vtedy zvládli.

Po poslednej vete som sa pomedzi vzlyky pýtala manžela, prečo mi kúpil takú hroznú knihu, ktorá bola zároveň naozaj skvelá. Prosím vás, čítajte ju. Čítajte a pýtajte sa, "čo keby" a ďakujte, že je tá naša realita, chvalabohu, iná.

21 03.05.2021

Hana je tretia kniha, ktorú som od pani Mornštajnovej čítala a musím sa priznať, že sa mi zdala najslabšia. Nechápte ma zle, spisovateľsky je to veľmi vysoký nadpriemer, len sa ma proste nedotýkala tak, ako Listopád, ani sa mi nedostala pod kožu tak, ako Tiché roky.

Príbehy z obdobia holokaustu sa mi vždy hodnotili ťažko. Sú nepochopiteľné, každý je jedinečný, no napriek tomu po určitom množstve prečítaných kníh a pozretých filmov v nás ostávajú len ako informácie, nie pocity (snaha o parafrázu Violy Stern). Ja som tých kníh prečítala niekoľko a hoci holé fakty v nich boli takmer identické, každá z nich mi sprostredkovala niečo iné. Pani Mornštajnovej ďakujem za rozpracovanie takých tém ako sebaobviňovanie preživších a ich následné (ne)začlenenie do života. Opäť raz to bol čitateľský zážitok.

15 17.05.2022

Nikdy predtým som nezažila pocit, že sa ku mne nejaká kniha dostala v období, keď som ju naozaj potrebovala, akoby som si ju nejako privolala do života. Norwegian wood má neskutočnú emóciu a je to asi prvá kniha, ktorej čítanie som schválne preťahovala, lebo som vedela, že sa mi s ňou bude ťažko lúčiť. A je to tak. Naozaj, naozaj odporúčam! A ja si ju budem musieť určite prečítať ešte aspoň raz, lebo som si ju vychutnávala natoľko, že som sa od nej nedokázala odtrhnúť kvôli zapisovaniu myšlienok, ktoré sa dotkli mojej duše (a že ich bolo dosť).

"...people are going to be hurt when it's time for them to be hurt."

15 01.06.2018

Možno som pri hodnotení až príliš prísna, naozaj neviem, čo spôsobilo ten veľký prepad oproti Cestujem sama, či som len ja bola vtedy nejako inak nastavená alebo je Sova objektívne oveľa horšia.

Tak či tak, nedá mi inak ako zaradiť ju medzi najhoršie knihy, aké som kedy (do)čítala. Bolo to celé zle, od dementných dialógov, cez totálne pribrzdené postavy (ťažko uveriť, že by takíto ľudia mohli robiť vyšetrovateľov, hoci aj v Nórsku, hehe), zbytočné naťahovanie 'stopáže' točením sa stále okolo toho istého, až po ten neskutočne trápny pokus o zaskočenie čitateľa v podobe poslednej kapitoly. SPOILER! Nehovoriac o tom, že byť na Munchovom mieste, dobrovoľne odídem niekam za polárny kruh, lebo očividne majú všetci vrahovia v Nórsku v hľadáčiku jeho rodinu.

Málokedy také niečo hovorím, ale nečítajte to, neoplatí sa.

Murakami aj úplné banálnosti podáva tak, že mi vôbec nevadí ani x-týkrát čítať o príprave ľahkého obeda alebo zabuchnutí dverí na Jaguáre. Naopak, práve tieto banálnosti jeho knihám dodávajú kompaktnosť a to nezameniteľné čaro.

12 13.08.2020

Rozhodnutie predsa len napísať komentár ku tejto knihe prišlo na moje pomery dlho po tom, čo som ju dočítala. Tak nejako som vnútorne bojovala s tým, čo vo mne Smrt je mým řemeslem vyvolala a zanechala. Ale nech.

Všetko je to, samozrejme, hrozné a tie zverstvá, ktoré sa diali a za ktorými stáli konkrétni ľudia, či už ako zodpovední alebo vykonávatelia alebo oboje, sú neospravedlniteľné a musia byť potrestané.

Ale práve táto kniha, písaná práve z pohľadu tohto muža, práve týmto spôsobom, že z ľudí robila jednotky a z hrôzostrašnej mašinérie priemysel, nám tak trochu ukázala, že možno nie všetci uniformovaní boli proste a jednoducho zlí. Že za každým človekom je jeho vlastná história, ktorú keď spoznáme, možno nám ho, len na chvíľu, na krátku sekundu, môže prísť úprimne ľúto.

11 12.04.2021

Jedna z najlepších kníh, aké som čítala, je zároveň nepríjemná aj krásna. Smolaři sa mi stali strašne blízki (najradšej som mala Bena :) ) a ešte nejaký čas po dočítaní mi bolo smutno - z toho, že sa príbeh skončil a aj z toho, ako sa skončil.

"Já jsem vás, bando, totiž měl moc rád.
Měl jsem vás moc rád."

11 18.05.2016

Pri čítaní Šeptúch som sa aj smiala, aj plakala. A veľmi skoro som zistila, že toto bude jedna z mála kníh, z ktorých si nemôžem vypísať žiadne myšlienky, lebo by som si ju do zápisníka prepísala takmer celú. Tak mi ostáva len pravidelne sa k nej vracať a tešiť sa z toho, že v nej zakaždým nájdem niečo nové.

10 13.04.2021

Aby som knihe len nekrivdila, priznávam, že sa mi v nej podarilo nájsť pár zaujímavých myšlienok, takže ju nemôžem ohodnotiť ako úplný odpad.

Zvyšok Markových postrehov a názorov však pôsobil ako nesúrodá zlátanina, v ktorej neraz prezentoval v podstate protichodné tvrdenia.

Ilustračné príbehy boli síce zaujímavé, ale viackrát sa mi zdalo, že ich Mark buď vôbec nepochopil alebo ich na podporu svojich tvrdení vybral veľmi nešťastne, lebo ich, skrátka, vôbec nepodporili.

Viem si predstaviť, že medzi americkou mládežou vyvolalo vyjadrenie, že nie sme všetci výnimoční, jemný otras ich svetonázorom, no v našich podmienkach je to, myslím, všeobecné prijatá pravda a nemusí nám to nikto vmietať s veľkou pompou do tváre, lebo to naozaj nevyvolá želaný efekt. Aspoň teda u mňa nie.
Len som nepochopila, prečo to v závere musel zmierniť ubezpečením, že predsa len sme všetci skvelí. Asi, že by to inak nebolo dosť americké...

Okrem toho mi prišlo fakt úsmevné, ako chlapec zo "zámožnej rodiny, kde peniaze nikdy neboli problém" o sebe tvrdí, že ho práve táto skutočnosť "v mladom veku naučila, ako málo preňho zarábanie peňazí znamená". Akože fakt...

Ďalší dôkaz, že "bestsellery" proste nie sú pre mňa a v tomto prípade som presvedčená, že kniha za svoj úspech vďačí najmä svojmu názvu. Škoda času a peňazí.

10 17.03.2019

"Dávaj si pozor, aké dvierka otváraš - a nemyslím, iba tie olovené, niektoré dvierka bývajú celkom nehmotné."

Je to prvá kniha, ktorú som od Jozefa Kariku čítala a fakt neľutujem, že som do nej išla. Voči slovenským autorom zvyknem byť trochu skeptická, ale opäť som sa presvedčila, že sú to len moje hlúpe predsudky. Trhlinu som prečítala za jeden deň, proste som ju nevedela pustiť z ruky. Skvelý príbeh, krásne vystavaný, odkazy na zdroje a štýl rozprávania tomu dodávali na uveriteľnosti, proste paráda :)

Pol hviezdičky by som ubrala za nazvem to "druhú" časť, v ktorej nás Igorovo rozprávanie zavedie priamo do Tribeča. Na rozdiel od prvej časti, kedy som hltala stránku za stránkou a každú jednu som si náramne užívala, v tej druhej som síce stránky hltala, ale skôr pre to, aby som sa konečne dopracovala ku koncu a zistila, ako to celé vypálilo. Niežeby bola napísaná menej kvalitne, len mi to veľmi pripomínalo aj v knihe viackrát spomínané Blair Witch a podobné horory, ktoré mám načítané/ napozerané, čiže som sa nevedela ubrániť pocitu, že "toto tu už raz bolo". Aj keď nepopieram, že sa aj tu objavili momenty, kedy mi spadla sánka.

A hoci som v pokušení veriť mnohému z knihy, Igorov zážitok proste neberiem. :) Autor to nakoniec zahral perfektne - jednak čo sa týka zničenia dôkazov, ale najmä odhalením, ktorým vyvolal podozrenie, že sa to všetko vlastne odohralo úplne inak... Čo je najlepší záver, aký si viem v tejto knihe predstaviť :)

10 06.01.2017

Volanie kukučky sa mi čítalo neskutočne dobre. Opäť raz sa skláňam pred Joiným umením, je jednou z mála autorov (áno, narážam na teba, Haruki), ktorí dokážu maličkosťami, odbočkami v deji a zdanlivo nepotrebnými informáciami a
vedľajšími postavami príbeh tak stmeliť, že z toho vyjde príjemné, realistické dielo, ktoré nedokážem pustiť z ruky.

9 15.05.2022

ĎAKUJEM Čtenářskej výzvě za túto knihu.
Vedela som, že existuje, ale nejako som ju, NETUŠÍM PREČO, mala v hlave zaradenú medzi knihami typu Jedz, modli sa, miluj (ktorú som nečítala) a inými podobnými náboženskými blábolmi, ech, chcem povedať bestsellermi (ktoré som tiež nečítala).

Tým chcem povedať, že som vôbec netušila, do čoho idem a bola som úchvátená. Očarená. Pohnutá. Zhrozená. Naštvaná. Smutná.

Neviem, či sa mi niekedy predtým stalo, že som nejakú knihu odložila alebo ani neotvorila, pretože som vedela, že na toto teraz nie som v dobrom rozpoložení. Rozhádzalo ma to. Nejde ani tak o to, že by ma obsahovo nejako zvlášť prekvapovala (svojho času som pracovala so zdravotne znevýhodnenými dospelými - áno, naschvál som politicky korektná), skôr ide o ten uhol pohľadu, ktorý nám ponúka a samozrejme o zoznámenie sa s Charliem Gordonom a jeho nezvyčajným osudom.

Musím si na záver požičať vyjadrenie Lucky podo mnou, pretože presne vystihla aj moje pocity- bolo mi cťou si knihu prečítať.

8 15.04.2024

(SPOILER) V podstate úplne súhlasím s grimikom a Cacolinkou nižšie, len ešte musím dodať, že ja som totálne prevracala očami nad chlapcom, ktorý bol ako 10 ročný unesený, 13 rokov väznený v jednej miestnosti so sestrou, s ktorou sa po čase prestal rozprávať, ale po úteku je schopný komunikácie (a tým myslím štýl vyjadrovania a slovnú zásobu) a správania na úrovni zdravého dvadsiatnika, ktorý maximálne tak strávil týždeň v nemocnici...

8 27.04.2023

Šarmantná kniha, ktorú som si úplne zamilovala :)

"Alexander Rostov nebol vedec ani mudrc, ale vo veku šesťdesiatštyri rokov vedel, že život nenapreduje míľovými skokmi, práve naopak, vyvíja sa postupne. Každá chvíľa v sebe skrýva tisícky drobných premien. Naše zmysly slabnú, skúsenosti sa hromadia a názory menia - možno nie vždy pomaly, ale určite pozvoľna."

8 13.12.2019

Musím sa priznať, že som od Cuja neočakávala nič svetoborné, myslela som si, že to bude niečo na štýl Pet Sematary (ktorý ma svojho času fakt sklamal), no nakoniec som bola veľmi príjemne prekvapená (hoci je otázne, či sa pri opise Kingových kníh dá použiť slovo "príjemne"). Cujo má tak trochu komornú atmosféru, napínavý dej a skvelo vykreslené postavy. Celý čas som tŕpla, ako to celé vypáli, aký osud tú-ktorú postavu čaká. Koniec som tipovala trošičku inak, ale tak či tak je to ďalšia výborná kingovka, pri ktorej som sedela ako priklincovaná :))

8 07.08.2016

"Odjakživa jsem věděl, že znám i jiné doby a jiná místa. Věděl jsem o jiných osobách, ktoré žijí ve mně. A věř mi, stejně jsi na tom byl i ty, můj čtenáři."

Neviem, či sa mi niekedy stalo, že by sa už prvé tri riadky knihy tak dotkli niečoho vo mne, až mi vyrazilo dych. Hneď som vedela, že budem Tuláka po hvězdách milovať :) A naozaj- je to jedna z najlepších kníh, aké sa mi kedy dostali do rúk. Dlho som rozmýšľala, čo napísať do komentára, nič sa mi nezdalo dostatočne výstižné. Tak snáď len toľko, že naozaj stojí za prečítanie. Názor nech si vytvorí každý sám ;)

8 21.05.2016

Harry Potter bol a navždy ostane súčasťou môjho dospievania :) Som akurát ten ročník, ktorý rástol spolu s hlavnými postavami a každé Vianoce pod našim stromčekom nesmelo chýbať ďalšie pokračovanie tejto pútavej a skvelo napísanej série. Pri Harrym som sa smiala aj plakala, každú postavu som mala svojim spôsobom rada a hrozne som chcela byť súčasťou ich sveta :)) Každý z dielov som prečítala minimálne 5-krát a teraz to po rokoch čítam opäť od začiatku a ten príbeh nestratil nič zo svojho čara. HP má v mojom srdci špeciálne miesto a je to jeden z mála príbehov, pri ktorých ľutujem, že som ich už čítala a ak by to bolo nejakým spôsobom možné, neváhala by som si vymazať spomienky len preto, aby som si všetky knihy mohla prečítať opäť ako prvýkrát :)))

8 18.05.2016

Naozaj mi prekážal štýl autora, používa príliš veľa a často nezvyčajných prívlastkov. Stretávam sa s tým pri fanfic-och a v angličtine mi to, paradoxne, vôbec neprekáža, ale v slovenčine mi takýto text pripadal veľmi kostrbatý a pôsobil na mňa, neviem ako to inak nazvať, proste lacno. Rovnako tie vsuvky písané boldom, to mi zas evokovalo YA. Jednoducho mi obsah a forma spolu vôbec neladili, naozaj som mala pocit, že sa pán Zusak snažil zaujať kvázi nekonvenčnosťou (rovnako vnímam aj výber rozprávača) a pritom bol samotný príbeh natoľko zaujímavý, že to vôbec nepotreboval.

7 15.06.2023

Nie je o čom, King to proste vie. 1078 strán, ktoré som si užívala ako si dieťa po dlhej zime užíva zmrzlinu- od prvých mrazivých olíznutí, až po lepkavé prsty po dojedení kornútku. Len ten epilóg, pri tom mi na jazyku trochu zhorklo. Zrejme mu to odpustím, predsa len je to majster a možno takýmto epilógom v 1988-mom nekončilo každé druhé dielo podobného žánru.

7 03.04.2023

Zatiaľ som každý rok vďaka Výzve našla knihu, ktorá ma dokonale uchvátila a tento rok sa to stalo znovu, keď som objavila R.U.R.

Neviem, čo som od toho čakala, ale určite nie, že to bude také silné dielo, také pokrokové s toľkými nesmrteľnými myšlienkami, že mi to vyrazí dych. Odporúčam prečítať všetkými desiatimi.

7 19.12.2018