Zuna1990 komentáře u knih

Skvelým spôsobom uchopené téma narcizmu (či už zdravého alebo patologického), narcistickej poruchy osobnosti v dnešnom svete a nakoniec priblížená na konkrétnych príkladoch kauzustiky (ukážky z praxe klientov autorovej manželky). Pre ľudí, ktorí majú radi tému psychológia veľmi odporúčam.

07.08.2022

Chladnokrvne mi na poličke ležalo už dlho. Ako aj v živote, všetko má svoj čas a dôvod, takže na ňu pirišiel čas pri rozhodovaní sa, ktorú knihu so sebou vziať na dovolenku. A nemohla som urobiť lepšie. Vtedy som ani netušila, že sa mi dostala do rúk jedna z najlepších kníh, aké som kedy čítala. Od prvých strán som sa od knihy nevedela odtrhnúť, nemyslela som na jedlo, ani na povinnosti, chcela som len čítať ďalej a ďalej. To sa mi v živote stalo možno 2x.

Knihu hodnotím ako fenomenálne majstrovské psychologické dielo. Capote sa nás pokúsil vtiahnuť priam autenticky do brutálnej vraždy 4 členov rodiny Clutterovcov pre pár dolárov, ktorá sa v skutočnosti reálne stala. Urobil to nezúčastnenou rekonštrukciou prípadu s dokumentárnou autenticitou. Bolo to napínavé ako guma v trencloch. Dojem dotvára aj fakt, že sám Capote bol súčasťou prípadu, venoval mu takmer 8 rokov života. Capote čoskoro po vraždách odišiel do Kansasu a hovoril s ľuďmi blízkymi Clutterovcom. Po zatknutí a usvedčení vrahov Perryho Smitha a Dicka Hickocka sa Capote stal hlavnou súčasťou ich životov, zatiaľ čo čakali v cele smrti. Capote sa zblížil najmä so Smithom. Ten spisovateľovi dokonca venoval väčšinu svojich osobných vecí, ako boli kresby a knihy. Capote bol prítomný aj na poprave. Videl zomrieť Hickocka, avšak Smithovu smrť vidieť nechcel a opustil miestnosť.


Knihu považujem za jednu z najlepších, aké som kedy čítala.

8 04.08.2022

Pstruholov v Amerike rozhodne nie je kniha pre každého. Možno na prvý pohľad nedáva zmysel, je absurdná, nejednoznačná a útržkovitá. No na druhé čítanie sa rozjasnieva a odkazuje na túžbu po slobode sprevádzanou nostalgiou za skutočnými hodnotami. Richard Brautigan hľadal jeho ideály života v prírode, no keď sa doba v 60tych rokoch minulého storočia zmenila, hľadanie končilo vo frustrácii.

2 26.06.2022

Dobrý deň smútok je údajne jedna z 10 must have kníh každej Parížanky. Asi už viem prečo. Je pripomenutím, ako vie ľudská ľahostajnosť ublížiť nevinnému človeku. Byť ľahostajným voči okoliu a život si čo najviac uľahčovať je možno pre niekoho cesta, no často má neodvrátiteľné následky. Hlavná aktérka, len 17 ročná Cécile, chce odvrátiť vzťah svojho otca Raymonda, muža neschopného citu a milovníka prelietavosti, s Anne, inteligentnou a správnou ženou. Zmanipuluje okolie a nasmeruje ich vzťah k bolestivému a dramatickému ukončeniu.

"...nad ránom, keď ležím v posteli a počuť iba šum áut v Paríži, chvíľami ma pamäť zradí: vráti sa leto so všetkými spomienkami. Anne, Anne! opakujem si v pološere to meno, veľmi potichu a veľmi dlho. Vtedy vo mne čosi stúpa; vítam ten cit jeho menom so zatvorenými očami: Dobrý deň smútok!"

1 16.05.2022

Asi každý z nás sa ocitol v bode, kedy bol v danom momente nešťastný, premýšľal čo by bolo keby bolo, keby sa niečo nestalo a naopak stalo. Zabúdame pri tom na všetky tie maličkosti, ktoré nám život každodenne prináša a my si to častokrát ani neuvedomujeme. Táto útla novela je doslova liek na dušu. Je o pomoci a dobre. Zachytáva obdobie 80tych rokov v Írsku a prevádzkovanie tzv. Magdalénskych práčovní. V nich pracovalo v ťažkých podmienkach tisíce žien, ktoré prišli o život alebo o deti. Írska vláda sa za ne verejne ospravedlnila pred 8 rokmi, pričom posledná z nich fungovala až do roku 1996.

4 01.05.2022

Kniha o niekoľkoročnom pôsobení Ondreja Sokola ako autobusára v Nórsku, napísaná sarkasticky, s humorom mne tak veľmi blizkym, je oddychovka ako vyšitá. Počas čítania som sa niekoľkokrát z chuti nahlas zasmiala. Autorov čierny humor je skvelý. Jeho opisy bežného života ako autobusára, zájazdy Indov, každodenne prevážanie autobusu plného kričiacich deti, skúsenosti s migrantmi, krásne opisy prírody a mnoho iného sú naozaj skvelou voľbou.

Mŕtve duše je kritikou feudálnej spoločnosti poukazujúc na praktiky vyšších kruhov cez podlizovanie, klamstvá, lži, alkoholizmus, gamblérstvo, či ambície zbohatnúť . Hlavný antihrdina Čičikov vrámci svojho „podnikateľského plánu“ začne skupovať mŕtve duše nevoľníkov, za ktorých by ich majitelia mali až do nasledovného sčítania ľudu platiť dane. Ak by sa dostal k väčšiemu počtu nevoľníkov, podľa vtedajšieho práva mohol žiadať o pridelenie pôdy zadarmo v málo obývaných oblastiach Ruska, a za mužikov, zaznamenaných v úradných listinách ako živých, by dostal peniaze, za ktoré by si zaobstaral statok.
Kniha mala 3 časti, no zachovala sa len 1 a ½. Autor pred svojou smrťou kvôli svojím psychickým problémom značnú časť svojho diela spálil, pričom sa z 2.časti zachovala len polovica. To je veľká škola. Chcel sa priblížil Danteho Božskej komédie, kedy sa hlavný hrdina cez peklo dostane do očistca a následne do raja. V druhej časti naozaj vidíme akýsi Čičikov prerod a objavenie nových, kladných postáv, ktorých v tejto knihe je naozaj pramálo.

Kniha napísaná v 1842, no s obrovským odkazom do dnešných dní.

1 09.04.2022

Krásna
jako kvítka
na modranském džbánku
je ta země
která vlasti je ti
sladká
jako střídá dalamánku
do nejž nuž jsi vnoril k rukojeti
stokrát zklaman
rady nevědela si
znovu vždycky navracíš se
domú
k zemi bohaté
a plné krásy
k chudé
jako jaro k čerstvém lomu
ťežká, ťežká
jako vlastní vina
neni z těch
na než se zapomína
naposledy
kolem tvého spánku
padne prudce její hořká hlina.

Toto je báseň od Jaroslava Seiferta, ale aj názov 23 kapitol knihy Hotýlek. Alena Mornštajnová má v mojom knihomoľskom srdci svoje špeciálne miesto, takže som mala veľké očakávania. Nesklamala ma. Príbeh Hotýlka a osudy členov rodiny ma chytil za srdce. Rozhodne doporučujem jej priaznivcom. Ja mám veľmi rada jej spôsob písania, prelinajúci sa dej z rôznych perspektiv na pozadí rôznych historických udalostí. Po Hane, Tichých rokoch a Listopáde mi ostáva už len Slepá mapa.

18 03.04.2022

Dvanásť osudov dvanástich britských žien a skladanie mozaiky jednotlivých príbehov. Ženy nespája len občianstvo, ale aj čierna pleť. Narodili sa v 40tych, 60tych alebo 90tych rokoch minulého storočia a teda zachytáva rôzne generácie na pozadí rôznych historických období. Každá žena má svoj osud, no tak nejak sa všetky navzájom spájajú, či už vedome alebo nie. Rieši rasu, etnicitu, feminizmus, sexuálnu orientáciu a ako čas plynie, aj témy, o ktorých sa už dnes hovorí otvorenejšie, ako homosexualita, transgenderové či nebinárne osoby. Rovnako rieši realistický a nijako neprikrášlený pohľad na britskú spoločnosť, najmä na meniaci sa postoj väčšinovej belošskej populácie k migrantom z Afriky a iných krajín. Postavy navzájom spája všadeprítomná túžba po uplatnení sa v spoločnosti, čo na základe ich orientácie, farby pleti a ďalších skutočností, nie je vždy jednoduché.

Čo robí samotný dojem z knihy ešte lepším je fakt, že jej autorka Bernardine Evaristo získala v roku 2019 za tento román Bookerovu cenu.

5 25.03.2022

Keď chce človek nemyslieť, prípade prísť na iné myšlienky, siahne po knihe. Teda aspoň ja. Žiaľ, v posledných týždňoch knihu do ruky beriem len veľmi sporadicky. Nedá sa mi sústrediť, nedá sa mi čítať dva riadky bez toho, aby mi hlava nelietala inde. No povedala som si, hoci netreba zatvárať oči a uši, treba žiť a myslieť, ak sa dá, na dobré veci.

Túto detektívku som čítala naozaj veľmi dlho, aspoň na moje pomery. Aj keď mám detektívky rada, táto bola spočiatku dosť pomalá, až ma miestami nudila. Rozprávanie bolo pomalé, vystlané mnohými odbočkami, ktoré sa však vo výsledku javia ako dôležité pre pochopenie všetkých vzťahov. Vraha neodhalíte ani na začiatku, ani v polovici knihy, a budete mať pocit, že tých, ktorí mali na vraždu pádny dôvod, je viac. Druha polovica ma už veľkí bavila. Určite siahnem aj po iných prípadoch inšpektora Bergmana.

3 17.03.2022

Táto kratučká novela je síce krátka na kvantitu ale o to viac pridáva na kvalite. Patogénna rodina. Asi v tomto bode sa stretáva osud 4 rôznych ľudí, ktorých príbehy sa navzájom vrstvia a spolu súvisia. Venuje sa spoločenským témam ako rozvrátená rodina, vplyv na dospievajúce dieťa, striedavá starostlivosť a nekomunikácia expartnerov, vyústenie maloletého do alkoholizmu, tyrania, antisemitizmus, rasová neznášanlivosť. Menovateľ je len jeden, nedostatočná K-O-M-U-N-I-K-Á-C-I-A.

Peklom sme si navzájom. Zlo a tragédia nevstupujú do života človeka „zhora“, ale ľudia si ich spôsobujú sami navzájom.

Na rôznych fórach som čítala, že toto je autorkino slabšie dielo. Ak je tomu tak, tak sa teším na jej ďalšie.

5 19.02.2022

Pre milovníkov a obdivovateľov Dominika Tatarku sú Písačky poéziou na tanieri a pornom v jednom. Cez jeho intímny vzťah s mladou Lutéciou - Natáliou sa rozpisuje zo svojho údelu, kedy mu nastolený režim v 70.-tych rokoch minulého storočia zakázal písať a pripravil ho o slobodu. Tatarka vtedy odmietol podpísať súhlas so vstupom vojsk Varšavskej zmluvy. Presné detaily ich intímneho poblázneného vzťahu siahodlho podrobne opisuje tou typickou jemu perverznou a zvrátenou formou. Cieľom bolo takouto metaforou vyjadriť vnútorný boj s režimom a túžbu po slobode. Za mňa mi nevadili ani tie nekonečné opisy, ako skôr limitovanie ženy na prostý objekt túžby bez hĺbky. Ale zase k nej vzhliadal a bol k nej úprimný. Neviem no. Kazdopadne, Pannu zázračnicu neprekoná nič.

08.02.2022

„Myslel si, že vo vojne bojujú len starnúci muži. Zabudol, že vo vojnách bojujú deti. Keď uvidel tie čerstvo oholené tváre, bol to šok. Bože môj, veď toto je križiacka výprava detí.“
Billy Pilgram, mladý maturant prežil bombardovanie Drážďan, udrel sa do hlavy a odrazu tu máme inú alternatívnu realitu. Unesú ho obyvatelia vzdialenej planéty menom Tralfamador a ocitá sa ako exponát v ZOO spolu s jeho ženou. Zdá sa Vám to absurdné? A čo je absurdnejšie? Nie náhodou vojna samotná? To, čo si navzájom dokážu urobiť ľudia ľuďom je nakoniec oveľa neuveriteľnejšie ako cestovanie časom a únosy na cudziu planétu dohromady. Je to tragikomický výsmech vojny. Cez psychické problémy hlavnej postavy sa vtipnou až absurdnou formou dotýka problémov, o ktorých sa dodnes nehovorí ako o PTSD (posttraumatická stresová porucha) vojnových veteránov ako reakcia na závažnú stresovú udalosť.
A prečo Bitúnok č.5? Amerických vojakov pri bombardovaní Drážďan odviedli do piatej budovy za bránou. Postavili ju ako prístrešie pre prasce, ktoré ma mali zabiť. Teraz sa mala stať domovom stovke amerických vojnových zajatcov ďaleko od domova. Za budovou bola latrína pozostávajúca z brvna, pod ktorým stáli vedrá. Nad dverami budovy bolo veľké číslo. Päťka.
Bolo to dobré, ale na Hlavu XXII a iné knihy podobnej tematiky sa to podľa mňa nechytá. Už po nej druhýkrát nesiahnem.

2 03.02.2022

Dnes je výročie oslobodenia koncentračného tábora Auschwitz-Birkenau, čoho sa Anna žiaľ nedožila. Ona bola so sestrou transportovaná do Bergen – Belsen, jej rodičia práve do Osvienčimu. Tento týždeň sa na nás zo všetkých strán valí tematika holokaustu, čo je ale dobre. Nech všetci vedia, nech všetci vidia, nech všetci pochopia, nech nikto nezabudne.

Táto výnimočná knižka je autentickým denníkom, ktorý si začala 13-ročná Anna písať krátko pred tým, než sa so svojou rodinou uchýlila do úkrytu v Amsterdame pred nacistami v čase okupácie Holandska. Mimoriadne svedectvo napätej doby z rokov 1942-44 obsahuje popisy všedných udalostí sledovaných z perspektívy mladého dievčaťa. Odhaľuje jej bohatý duševný život a nesie v sebe posolstvo viery a nádeje, že ani v najťažších dobách sa nestráca nádej. Ta nádej, koľko jej len Anna mala. Kniha nie je opisom vojny, je opisom života dievčaťa, ktoré dospieva, mení sa na ženu, prvýkrát sa zamiluje a tak veľmi chce žiť.

Denník sa končí zápisom z 1.augusta 1944, ktorý urobila len pár dní pred tým, ako ich 4.augusta objavili nemeckí vojaci a kedy bola Anna so svojou rodinou deportovaná. Jej denník zostal v úkryte, kde ho objavila Miep Giesová a schovala ho. Keď sa jej otec Otto Frank po oslobodení vrátil do Amsterdamu, odovzdala mu Miep denník jeho dcéry. Ten spravil z neho niekoľko kópií, ktoré rozoslal ich rodine. Neskôr jej denník upravil do knižnej podoby a v júni 1947 kniha prvýkrát vyšla v Holandsku.

7 27.01.2022

7 rôznych príbehov, 7 rôznych ľudí, ktorí sa rozhodli utiecť k Kórejskej ľudovodemokratickej republiky, pretože už nechceli žiť v strachu a bez možnosti na základné ľudské práva, aj keď netušili, či sa im to podarí. Úteky prebiehali za vlád Kim Čong-ila a neskôr jeho syna Kim Čong-una. Nina Špitálníková študovala v KĽDR, kde postupne spoznala krajinu a mentalitu a napísala viacej kníh. Táto je pre mňa prvá, ktorá sa ku mne dostala, no určite nie je posledná. Je robená formou individuálnych rozhovorov, ktoré nahrala a spísala. Nenachádzam slov, čomu ľudia v KĽDR čelia. Každý príbeh je iný, vyrozprávaný rôznymi ľuďmi, starými, mladými, rôzne vzdelanými, z rôznych vrstiev spoločnosti, zachytávajú celý prierez spoločnosti. Či už hraničného prevádzača, profesorku, vysokoškoláčku, šmelinára, či šoféra. Jedno majú ale spoločné. Krutosti, ktoré boli páchané na nich, či na ich blízkych. Verejné popravy detí a dospelých, znásilňovanie žien, všade prítomná korupcia, čierny obchod, pašeráci, drezúra, vymývanie hláv, klamstvá, zastrašovanie a mnoho mnoho iného. O Severnej Kórei som už čo to prečítala, no nič ma nezasiahlo, ako toto.

V spleti mnohých hrôzostrašných príbehov mi v hlave rezonuje úloha, ktorý je v knihe matematických príkladov pre deti na základnej škole: „Když uříznete jednu hlavu Japoncovi a dvě Američanovi, kolik hlav máte?“ Pozn.pod čiarou: Presná citácia: „Během osvobozenecké války odvážní členové Korejské lidové armády zabili v první bitvě 265 amerických imperialistických bastardú. Ve druhé bitvě bylo zabito o 70 bastardú více. Kolik bastardú bylo zabito ve druhé bitvě?“

8 19.01.2022

Na západnom fronte nič nové je sugestívnym románom Ericha Maria Remarqua o generácií mladých chlapcov, doslova až detí, bojujúcich v zákopoch. Na to, čím si prešli, ich žiadna zo škôl nemohla pripraviť, vojnu nechceli, nevymysleli ju, a napriek tomu museli bojovať. Najsmutnejšie na tom je, že do nej šli dobrovoľne, naverbovaní vďaka fanatickým rečiam. Spolu s hlavným vojakom Pavlom Bäumerom a jeho priateľmi, o ktorých postupne prichádza, prežívame všetky hrôzy vojny. Vo chvíľach pokoja filozofujú o vojne, hľadajú pôvod jej vzniku a vlastne nenachádzajú nič, čo by ju nejako ospravedlňovalo. Chvíle pohody, priateľstva a jedla zrazu vystriedajú zákopové boje, hrôza, strach, krv a mŕtvi všade navôkol. Autor opisuje krutosť a nezmyselnosť úplne surovo a bez prikrášľovania.

V škole sme sa učili, že jeho skutočné meno bolo Kramer. Fašistická propaganda proti Remarquovi šírila nepravdivé informácie, z ktorých mnohé pretrvali do dnešných čias. Napríklad mýtus o jeho pôvodnom mene. Nacisti vytvorili historku o Židovi Kramerovi, ktorý „nikdy nebol vo vojne a preto ani jeho román Na západe nič nové, ktorý napísal pod pseudonymom Remarque, neopisuje skutočnú situáciu Nemcov na západnom fronte". Faktom ostáva, že 22. júna 1898 sa v Osnabrücku narodil Erich Paul Remark. Svoj pseudonym pravdepodobne prevzal z frankofónneho prepisu priezviska svojho prapradeda Johanna Adama Remarqua.

10 16.01.2022

Na prvý pohľad humorná poviedka, no v skutočnosti ide o veľmi smutný príbeh. Jeho priaznivci pochopia poviedku úplne inak, ak človek pozná kontext autorovho života. Jasné, že sa v skutočnosti nezobudil ako chrobák, ktorého jeho rodina nakoniec zabila, pretože už nemohol chodiť do práce, byť nápomocným a jej živiteľom. Prostredníctvom premeny na chrobáka opisuje samotu a odcudzenie od ľudí, ktorí mu nerozumeli, až sa stal pre spoločnosť nepotrebným. Motívy izolácie a opustenosti, ktoré prežíval sám autor vo svojom živote, sa nedajú prehliadnuť.

Niežeby Franz Kafka svoju rodinu živil, ale do určitej doby sa snažil naplniť jej (predovšetkým otcove) očakávania. Pracoval ako právny poradca v poisťovni, kým neochorel a musel od práce upustiť. Franz ochorel, vypukla u neho tuberkulóza a v Premene zase cítiť schizoidnú poruchu osobnosti, ktorá ho spoločensky izolovala. Toto je výstižné podobenstvo vzťahu Franza Kafku a jeho rodiny, aspoň podľa jeho zachovaných denníkov a listov. Chcel im byť prospešný a chcel im byť aj nablízku, ale medzi ním a rodinou bola neprekonateľná bariéra. Najviac potom Franza zraňuje a zabíja (ako v aj v mnohých ďalších poviedkach) jeho otec. Premena je príbeh o nepochopení a zavrhnutí človeka jeho najbližšími, ktorých miloval a ktorých predsudkom sa nedokázal ubrániť. Ako inak sa dá vysvetliť: "Pojďte se podívat,ono to chcíplo; leží to tam dočista chcíplé!“

Na deň svätého Valentína v roku 1900 sa skupina študentiek a ich guvernantiek vyberie na piknik k Hanging Rock v Austrálií. Mamelon je magickým miestom, kde pôsobí magnetické pole, čas tu neplynie, hodinky zastanú. Tri najstaršie dievčatá sa oddelia od zvyšku na prechádzku do okolia hory a už sa nevrátia. Do školy sa vydesená skupina vracia neskoro v noci, okrem študentiek zmizla totiž aj jedna z učiteliek. A pomaly sa rozbieha vyšetrovanie toho, čo sa na hore stalo, alebo mohlo stať. Po týždni sa nájde jedna z nich, ktorá si však na nič nepamätá.

Cieľom knihy nie je vyrozprávanie príbehu a následného suchopádneho rozuzlenia záhady, ako skôr o vyvolanie nepríjemných záhadných pocitov a očakávanií zahalených rúškom tajomstva, skvelé navodenie atmosféry a mystična. V samotnej knihe sa objavuje niekoľko variant, čo sa mohlo stať. Rozuzlenie je v 18-tej kapitole, ktorá však nie je súčasťou knihy, pretože vyšla po autorkinej smrti ako samostatná kniha. Či je príbeh pravdivý, alebo je to fikcia, necháva autorka na čitateľovi. Názory na knihu sú rozporuplné, ja sa však určite radím do skupiny, že sa mi páčila.

1 02.01.2022

Ako by vyzeral náš život, keby sa v novembri 1989 nezvrhol komunisticky režim, ale pokračoval by aj naďalej? Naopak, režim by ešte pritvrdil a moc by prešla do rúk armády a milíc? Tých, ktorí sa zúčastnili protestov na námestí by zavreli na 20 rokov a zničili by životy všetkým ich príbuzným. Aj o tomto je Listopád. Alena Mornštajnová je proste neuveriteľná.

10 30.12.2021

Malé ženy bola jedna z mojich prvých kníh. Bola to nejaká antikvariátová šalátová verzia, ktorá si odžila svoje. Keď som zbadala nové nádherné vydania s obálkou navrhnutou knižnou dizajnérkou Barborou Baloghovou, moje srdce zapišťalo a problém s priestorom na nové knihy sa tým len prehĺbil. Je to proste nádhera.

7 30.12.2021