LadyLane komentáře u knih
Podľa názvu som očakávala biochémiu, no dostala som autobiografiu- ale akú! Strhujúcu a pútavú ako hociktorá dobrá detektívka. Autorka opisuje pozadie vedy- súťaživosť medzi odborníkmi, prístup k ženám, či proces od objavu až priamo k úžitku pacientov (veľakrát zdĺhavý až frustrujúci) a zároveň poskytuje zaujímavý pohľad na prepojenie mysle a tela.
Kambodža v súčasnosti, v minulosti, historický kontext, genocída, vojna vo Vietname, USA a Čína, rozhovory, príbehy, životy, množstvo zdrojov- to všetko v krátkych kapitolách, ktoré ťažkú a komplexnú tému svojou stručnosťou robia zrozumiteľnou a pútavou.
Knižka je útla, predstavuje skôr ochutnávku spôsobov zvládania stresu, avšak obsahuje to podstatné. Výborné sú aj praktické rady a odkazy na internetové stránky.
Z 1 som mala veľmi rozporuplné pocity, preto som 2 čítala s oveľa väčšu rezervou a nadhľadom. Rozuzlenie bolo naozaj prekombinované a v jeho kontexte požiadavka na Zorbacha zo začiatku knihy vôbec nedáva zmysel.
Budem trošku viac kritická ako predchádzajúce komentáre:
- V knihe sa opisuje prepojenie imunity a mozgu skôr jednosmerne (vplyv imunity na mozog).
- Autorka kladie množstvo zaujímavých otázok, odpovede sú však pre mňa príliš vágne a nedostačujúce
- a pojednáva hlavne o svojom výskume. Pútač na obálke "najnovšie vedecké poznatky" teda nie je až tak presný.
Alebo len nenapĺňa moje očakávania, žiaľ ako väčšina diela.
Plusy vnímam v zaujímavých postrehoch a objavoch vedeckého tímu autorky.
Autorka si drží tempo, kniha veľmi čtivá, len mi už tie "aha efekty" pripadajú prehnané.
Pripájam sa ku sklamaným čitateľom. Prvá časť, aj keď zaujímavejšia, je pre mňa písaná bez štruktúry, voľným prechodom od myšlienky k myšlienke a stručná história veškerej mytológie ma pomaly až dojala. V tomto duchu kniha pokračuje netuším prečo hlbokými dejinami, keď materiálu je aj v súčasnosti požehnane.
Autorka to tentokrát vzala za iný koniec, ktorý pre mňa vôbec nebol atraktívny, tak som si povedala, že to nejak skusnem, rýchlo prečítam a pôjdem na ďalšiu. Po tretine som si uvedomila, že ma začína baviť, že som zvedavá, ako bude pokračovať, že to nie je len povinná jazda kvôli ďalším pokračovaniam a že má moju plnú pozornosť!
Kniha ma oslovila, veľmi dobre, rýchlo a ľahko sa čítala. Zo spomínaných klišé som som sa pozastavila len nad jedným- vybitý mobil ("no jasné"), ale nejak špeciálne ma to nevyrušilo, naopak oceňujem, že množstvu klišé sme sa aj vyhli- šéf nerobil problémy a bez zbytočných zdržiavačiek sme napredovali v príbehu.
Mám rozporuplné pocity. Veľmi čtivá kniha, aj keď po chvíli človek príde na to, že nič nie je také, ako sa hlavnej postave na prvý pohľad javí a napínavý koniec kapitoly je len samoúčelový. Schopnosti Aliny tiež v knihách moc neobľubujem, dobrú polovicu knihy som netušila, čo očakávať, potom sa mi všetko vyjasnilo skôr, ako to explicitne vyjadril autor.. Pointa bola uspokojujúca, detaily menej.. Hovorím, rozporuplné.
Mňa vlastne už ani tak nezaujíma detektívna zápletka, ako osudy vyšetrovateľov. A od ďalšej knihy o to viac! Aj keď zároveň práve preto hviezdičku uberám za nepochopiteľné Sebastionove správanie na konci.
Prvé časti knihy sviežo prepájajú jednotlivé stránky emócií, prinášajú nové výskumné poznatky. Kap. vývinu emócií v jednotlivých etapách života zväčša len sumarizuje kapitoly vývinovej psychológie, písaná však s príjemným humorom.
Veľmi dobrá práca. Autor dôkladne opisuje fakty a prepája ich s príbehmi obyvateľov. Odkazuje na množstvo zdrojov, čo sa trošku neprakticky mieša s vysvetlivkami a najmä zo začiatku je dosť rušivé každú chvíľu hľadať jednotlivé odkazy (miestami aj 3 na strane). Uvítala by som aj nejaké fotografie, ak sa autorovi podarili zhotoviť bez toho, aby mu ich vymazali. Klobúk dole pred jeho odvahou.
Čo sa týka obsahu, je desivé, ako propaganda ovplyvňuje myslenie ľudí, je desivé, že sa hybridná vojna odohráva hneď za hranicami a najmä teraz, v čase karantény a koronavírusu si o to viac neviem predstaviť, čo obyčajní civilisti museli a musia prežívať. A asi ani nechcem.
Ja mám presne opačné dojmy z knih ako Kaik. Možno je to pre Cartera, ktorého som čítala posledné mesiace a ktorý ma unudil absenciou akéhokoľvek napätia. Nesbo k akcii pridal ešte aj trochu lyriky a naservíroval si ma presne tam, kde chcel.
Odborná publikácia venujúca sa rôznym typom kríz, poskytujúca veľa príkladov a postupov v rôznych situáciách.
Určité časti autorka rozoberá s citom, trefne a stručne a určité, zväčša tie, ktoré predstavujú jej aktivity, až príliš dopodrobna. Miestami teda veľmi inšpirujúca kniha so zaujímavými myšlienkami, miestami sa pomerne dosť opakuje a tiež je citeľná rozdielnosť našich kultúr.
Ako spomína sám autor, v knihe sa neusiluje o systematickú koncepciu, je to len prvouka jeho predstáv. Občas adresovaná primárne lekárom a aj jazyk je miestami ťažší, medicínsky. Kapitoly sú však zaujímavé a aj pri preskočení medicínskych termínov je porozumenie jednoduché.
Brutálne, áno. Aj téma zaujímavá. Ale niečo mi v tých carterovkách chýbalo a nevedela som to uchopiť. Pri tomto dieli mi to došlo. Napätie. Knihám chýba napätie.
Chcelo by to novšie, doplnené vydanie, celkom by ma zaujímalo, ako dopadli tie štúdie, do ktorých sa pustili v 90.tych (!) rokoch.
Najprv musím poznamenať, že Carter píše tak čtivo, že napriek mojej kritike ma priam ťahá čítať ďalší a ďalší diel.
Avšak v tejto knihe sa mi to nejak vlieklo. Vraždilo sa a pritom sme sa nikam neposúvali.. a čo ma čoraz viac vytáča je, že autor robí zo svojich postáv blbečkov. Chápem, že musí čitateľovi vysvetliť, čo sa deje, ale kvôli tomu urobiť šéfku oddelenia absolútne nechápavú a Hunterovho parťáka len o niečo viac schopného ako šéfku..