M4P4
přečtené 77
Zločin a trest
1960,
Fjodor Michajlovič Dostojevskij
Knihu som dočítal predvčerom a ešte stále nad ňou rozmýšľam. A rozmýšľam aj, čo napísať. Ak k tomu pristupujete ako ku obyčajnej knihe, nejaké postavy, zápletka, nejaký príbeh atď. tak vám vyjde priemer, možno nadpriemer a ak máte radi psychológiu postáv a ich vnútorné prežívanie, tak možno aj na plný zásah, pretože tu toho je veľa. Sila tohto diela však pre mňa spočíva v niečom inom. Dostojevskij napísal Zločin a trest v roku 1867. V ňom opísal myšlienky, ktoré vyšinutého človeka s pokrivenou morálkou oprávňujú podľa vlastných bludov zobrať beztrestne život inému. Na základe svojich vymyslených kritérií, akože toto je parazit a svetu bude lepšie bez neho. (Zabíja predsa voš a tak nemá prečo mať výčitky svedomia.) V tom čase bola moderným učením eugenika. Jej propagátorom bol Francis Galton, ktorý bol príbuzným (half-cousin) Darwina. O dobrých 60 rokov neskôr ju prekrútili do obludných rozmerov nacisti v Nemecku. Do obludných rozmerov takých, že určovali, kto je parazit, kto si zaslúži žiť, kto nie. Niečo ako Raskoľnikov. V reále to boli okrem iných Slovania, kto bol v ohrození. Nakoniec, nacisti aj napadli ZSSR. A ten prežil len za cenu veľkých obetí. V závere knihy, vydanej v roku 1867, sa píše, "Raskoľnikov preležal v nemocnici celý koniec pôstu a veľkonočný týždeň. Keď sa uzdravoval, spomínal si, čo sa mu snívalo, keď ležal v horúčke a blúznil. V chorobe sa mu marilo, akoby bol celý svet odsúdený na záhubu akousi hroznou, neslýchanou a nevídanou morovou pohromou, prichádzajúcou z hlbín Ázie na Európu. Všetci mali zomrieť, okrem mála vyvolených. Objavili sa akési nové červy trichíny, svalovce, mikroskopické bytosti, ktoré sa usídlili v ľudskom tele. Ale tie bytosti boli duchovia obdarení rozumom a vôľou. Ľudia, ktorí ich do seba prijali, stali sa hneď besnými a šialenými. Ale nikdy, nikdy sa ľudia necítili takými rozumnými a neotrasiteľnými v pravde, ako títo nakazení. Nikdy nepokladali svoje ortiele, svoje vedecké závery, svoje mravné presvedčenie a vieru za neotrasiteľnejšie. Celé dediny, celé mestá a národy sa nakazili a šaleli. Všetci boli vyplašení a nechápali jeden druhého, každý si myslel, že jedine v ňom je obsiahnutá pravda, a trpel, keď pozeral na druhých, bil sa do pŕs a plakal a zalamoval ruky." Nepripomína vám to rok 2020? Teda vyše 150 rokov vzdialenú budúcnosť? Zaujímavé je, že sú v takomto románe ukryté dve zásadné civilizačné udalosti- po tej prvej prišlo k obrovskému rozvoju šírenia informácií, rozvoju počítačov, hovorím o druhej svetovej vojne. Po tej druhej, Covid, prišlo k zásadnej zmene celej civilizačnej paradigmy. Tá, pravdaže, ešte prebieha, takže sa v roku 2024 nemusí zdať viditeľná každému. Ale už si asi každý všimol, že sa stále niečo deje, že sa významné udalosti dejú oveľa častejšie ako pred desiatimi rokmi. Tak to je už ono. Mám dojem, že sa vrátim aj k Idiotovi, ktorého som čítal už dávnejšie. Niečo na Dostojevskom bude...... celý text
Smäd
2021,
Jozef Karika
odpad!
Tak aj Karika naskočil na novú vlnu uvádzania nemysliteľného do života ako normálneho. Samozrejme, pôjdu na to cez horory, cez upírov, cez nemožnosť inej voľby. Uvidíme v horizonte dvadsiatich rokov, ako ďaleko sa téma kanibalizmu dostane do povedomia bežného biorobota a do "normálu", t.j. akceptovania. Za posledné tri roky sa s ňou, najmä v hororovom žánri, doslova roztrhlo vrece... Kto si všíma, vidí, kto nerozumie, bude obhajovať matrix. Podporovať to ale nebudem, toto bola posledná kniha, ktorú som si od Kariku kúpil.... celý text
Tajemství strašidelného zámku
1993,
Robert Arthur jr.
K trom pátračom som sa vrátil takmer po tridsiatich rokoch a nestratili takmer nič zo svojej atraktivity. Stále je to svieži príbeh, v ktorom sa neustále niečo deje, detektívka pre deti a mládež, v ktorej aj dospelý nájde niečo pre seba.... celý text
Stopařův průvodce Galaxií
2002,
Douglas Adams
Chápem to nadšenie väčšiny čitateľov, ktorí urobili z tejto knihy kultovú záležitosť. Neviem, či som vôbec niekde videl také obrovské množstvo nápadov vtesnaných do takého malého priestoru. Takmer v každom odseku nový nápad, replika, či humorné zobrazenie niečoho. A z tempa to nepovolí až do konca knihy. Čitateľ je tak bombardovaný výsledkami veľkej fantázie tvorcu. Je to práve Stopárov sprievodca Galaxiou, odkiaľ pochádzajú známe a často používané, už v podstate zľudovené repliky - odpoveď "42" na všetko a Marvin, depresívny robot. Za týmto všetkým je ale jedno veľké ale... Možno som to očakávanie prepálil, možno som čakal s jej čítaním pridlho. Ten humor mi už nič nehovoril a obávam sa, že mi nikdy nič nehovoril. Viem, že väčšina ľudí tento štýl humoru bude vychvaľovať a úprimne sa na ňom zabávať. Neviem sa smiať na nápadoch, ako že myši v laboratóriu vlastne robia pokusy na nás, že sa niekto stane prezidentom galaxie, len aby mohol ukradnúť loď a pod. Jednoducho mi to nesadlo, mám kúpenú celú sériu a obávam sa, že sa ďalšie diely u mňa dostanú na rad až hlboko v dôchodkovom veku, keďže ma čakajú ešte tisíce kníh...... celý text
Priepasť
2018,
Jozef Karika
Až touto knihou si zaraďujem Jozefa Kariku medzi spisovateľov. Doteraz som ho považoval za majstra slova, ktorý vie excelentne vybudovať atmosféru, vytvoriť spoteného, vyžmýkaného čitateľa s obhryzenými nechtami, hltajúceho dve strany za minútu, aby to všetko zahodil podivným záverom knihy. Ale nie za spisovateľa. A to aj napriek tomu, že až pri troch jeho knihách sa mi stalo, že som v deň, kedy mi zostávalo dočítať druhú polovicu, odišiel z práce o hodinu skôr, lebo som sa aj tak nevedel sústrediť a myslel som na knihu. Kniha Priepasť je konečne knihou, ako má byť. V knihách, ktoré som doteraz v živote čítal, boli vždy nejaké úvahy, možnosť nazrieť na nejaký problém očami iného človeka. Takou je aj Priepasť. Nerobím si poradie obľúbenosti spisovateľov, ale Jozef Karika by bol po tejto knihe u mňa veľmi vysoko, určite v prvej dvadsiatke a to tam počítam aj Stephena Kinga, alebo Arthura Charlesa Clarkea. To, či mala byť kratšia, alebo nie, to je rozhodnutie autora, viem si predstaviť skrátiť ju (nie osekať až na poviedku), ale načo? Prišli by sme o takéto úvahy. "Súčet všetkých potenciálnych životných slastí sa nikdy ani len nepriblíži súčtu všetkých potenciálnych utrpení. Celá hra je sfalšovaná v tvoj neprospech. Úspech, slasť a radosť sú iba dočasné, utrpenie však trvalé. Každé pozemské šťastie je skôr či neskôr zmarené alebo demaskované ako ilúzia, neexistuje žiadna výnimka. Život je podvod, sklame ťa nenaplnená nádej, no časom aj každý vydretý cieľ. Na dosiahnuté si rýchlo zvykneš, už ti to neprináša žiadnu radosť, sladké ovocie sa ti v ústach premení na piesok. Ale ak to znova stratíš, čo sa skôr či neskôr stane, veľmi to bolí. Preto bolesť vždy zvíťazí, samotný život ju rozmnožuje, zatiaľ čo radosti a pôžitky rad-radom osekáva. Veď aj čas ti pri všetkom pozitívnom uletí, ani nevieš ako, zatiaľ čo pri negatívnom sa pomaličky vlečie. Dokonale šťastným ťa neučiní nič na svete. Ale dokonale nešťastným ťa spraví aj tá najhlúpejšia náhoda. Na dosiahnutie čohokoľvek dobrého musíš drieť, snažiť sa, vynakladať energiu, neraz aj po celé roky či dekády. Zlé sa ti však prihodí behom sekundy, bez tvojho pričinenia, iba tak, z ničoho nič. Na to sa môžeš spoľahnúť, zatiaľ čo všetky dobré výsledky tvojich snažení sú veľmi neisté." Dávam ju ako príklad úvahy, ktorá ma na prvý pohľad zaujala (je na strane 224). A to pritom s tými myšlienkami nie celkom súhlasím. Ale takto, milí čitatelia, vyzerá príspevok človeka, ktorý má čo povedať. A pre mňa po knihe Priepasť aj spisovateľa. Hodnotenie 58% je pre Priepasť podľa mňa príliš prísne. Hlas ľudu, hlas Boží a asi teda Priepasť nebude mať komerčný úspech predchádzajúcich titulov, ale vyvažuje to kvalitou a hlavne podľa mňa zvládnutým záverom :) Po Priepasti odchádzam spať o niečo bohatší a toto je pocit, kvôli ktorému vôbec čítam. Za mňa jednoznačných 95%... celý text
