oasismanik
komentáře u knih
Kde si sa vydala, tam si mlieko pýtaj
Júlia Marcinová
Príbeh krásny vo svojej obyčajnosti... Neočakávajte nejaký zložitý, komplexný pohľad na prosté životy slovenských rodín v 19. a 20. storočí, to koniec koncov ani kniha nesľubuje. Je to skôr taký splnený sen autorky a číta sa to dobre, je to také čisté, nevinné, sympatické, s jednou veľmi, veľmi silnou udalosťou... fotografie veľmi potešili. Dal by som také pekné tri, ale keďže ide o slovenskú autorku, nemôžem byť úplne objektívny...
Lincolnova dálnice
Amor Towles
Veľmi zvláštna záležitosť, dosť ma rušilo to, že priama reč nie je v knihe nijako označená alebo že niektoré postavy majú svoju kapitolu v prvej osobne a niektore v tretej. Občas to pôsobilo celé dosť chaoticky až otravne, ale vo svojej podstate aj tak neľutujem, že som si to prečítal...
Shuggie Bain
Douglas Stuart
Debut ako remeň, veľmi autenticky podaný, depresívny, dosť drsný príbeh, ktorý sa na nič nehrá a vy veľmi rýchlo pochopíte, že vás nič pekné nečaká. Skvelo napísané, daľší titul si od autora rozhodne prečítam.
Niekto sa nájde
Dušo Martinčok
Moc, moc pekná knižka napísaná veľmi hravo a citlivo. Pán Martinčok dal do nej kúsok seba a svojho srdca. Čítanie som si veľmi užil, solídny debut.
Z neba spadli tri jablká
Narine Abgarjan
Roztomilá, poetická jednohubka, ktorá hýri farbami, chuťami a vôňami. Taká arménska "Vesničko má středisková" v písanej forme. Bolo to tu už spomínané mnohokrát, ale naozaj taký balzam na dušu, až mi je ľúto, že už musím opustiť tieto svojrázne postavičky a nechať ich v pokoji dožiť niekde na konci sveta...
What is huncút?
Milan Čupka
Rád by som tomu dal vyššie hodnotenie, ale bohužiaľ, kniha ma absolútne nebavila, je plná nezaujímavých faktov a je to celé písané veľmi nudným, faktografickým štýlom. V polovici knihu odkladám, možno sa k nej niekedy vrátim, ale pravdepodobne nie. Dve dávam za plno zaujímavých fotografií a štýlový obal.
Kde raky spievajú
Delia Owens
Nádherný /a bohužiaľ mierne predvídateľný/ príbeh o prírode, láske ako takej, o samote a o tom, že nie každý dostáva na začiatok rovnaké karty. Príbeh doslova prežívate, pred očami sa vám vynára krása panenskej prírody... Len tej poézie tam bolo na môj vkus možno až moc.
Vypravěč
Dave Grohl
Dave je proste sympaťák, správny chlap, o tom niet pochýb. Je to aj nesmierne nadaný hudobník, rozprávač a aj spisovateľ. Jeho autobiografia sa mi ale predsa len ku koncu trochu vliekla, je tam až príliš veľa mien, ktoré mi /napriek tomu, že som veľký fanúšik rocku ako takého/ absolútne nič nehovorili a niektoré zážitky nie sú až také zábavné a zaujímavé z pohľadu čitateľa. Na druhej strane extrémne ma bavili jeho začiatky a špeciálne časť o Nirvane, pasáže s dcérami boli zas až rozkošne ľudské, naozaj balzam na dušu. Čiže na plnú palbu by to muselo byť trošku, trošičku kratšie, ale neľutujem ani sekundu strávenú nad touto knihou a idem si hneď pustiť All My Life na plné pecky. PS: A je tam spomenuté aj Slovensko :)
Cez kosti mŕtvych pluh svoj veď
Olga Tokarczuk
Zaujímavá kniha plná veľmi zaujímavých myšlienok. Ale bohužiaľ ma to až tak nebavilo a čítanie som stále tak nejako podvedome odkladal. Možno za to môže tá komplikovanosť filozofických úvah, možno to, že pani Tokarczuk v mojom prípade ťala do živého a ako celoživotný mäsožrút a absolútny skeptik voči horoskopom /a veci podobným/ som nedokázal vo svojej hlave reagovať na jej trefné argumenty. A možno to len nebola správna voľba ako dovolenkové čítanie pri opaľovaní sa počas leta...
Ako (ne)prežiť mladosť: Príbehy príšerných rozhodnutí
Peter Pppíter Popluhár (p)
Pokúsim sa knihu zhodnotiť čo najobjektívnejšie napriek tomu, že som naozaj obrovský a dlhoročný fanúšik Peťovho polodementného humoru už od čias Dana Dreva. Jeho druhá kniha je rozhodne slabšia ako prvá, badať obrovsku inšpiráciu od jeho obľúbených autorov, nie je to tak krásne autentické a odľahčené. Väčšina príbehov zas nie je až tak zaujímava a bláznivá ako sa môže zdať z pohľadu toho, kto to zažil, je to ako keď vám kamarát opisuje polhodinu čo zažil cez víkend až mu slzy tečú od smiechu a vy ticho počúvate a zisťujete, že sa v podstate iba ožral v klube a dogrcal niekde na ulici. Rozdiel je samozrejme v tom, že Peťo má obrovský dar reči a jeho kvetnaté slovné spojenia dávajú tým príbehom úplne iný nádych spolu s jeho špecifickým zmyslom pre humor. Napriek všetkému ide o dobrú knihu, hlavne pre jeho fanúšikov, čítanie som si doslova užíval, oceňujem skvelý nápad s postupne tmavšími strankami /až na predposlednú kapitolu, kde to bolo takmer nečitateľné/ a teším sa na ďalšiu, nech to bude hocičo, rozhodne to kupujem.
V kleci
Ellison Cooper
Nie som nejaký milovník ani expert na detektívky, nikdy som úplne nechápal prečo sa až tak za tým ľudia "bláznia". V kleci mi prišlo ako celkom priemerná jednorázovka, postavy celkom ploché, niektoré až zbytočne a okato "cool", celé je to písané ako jedna klasická časť nejakého CSI: New York, ale ako vravím, asi nie som cieľovka. Netuším ani veľmi čo pri kriminálke hodnotiť, tak dám za tri, bavilo ma to, ale na celú podobnú sériu nemám určite chuť.
Muž jménem Ove
Fredrik Backman
Táto kniha je ako keby ste pridali do shakeru Gervaisov "Aferlife", Eastwoodove "Grand Torrino" a riadne, riadne, naozaj riadne veľa škandinávskej špecifickosti a všetko to poriadne premiešali. Skvelá oddychovka. Napriek relatívne smutnému príbehu vám celý čas hrá na tvári príjemný úsmev.
Listopád
Alena Mornštajnová
(SPOILER) Mornštajnová písať vie, o tom sme sa už mohli mnohokrát presvedčiť, ale pri tomto diele sa nemôžem zbaviť pocitu, že sa pustila do žánru, ktorý je nad jej sily, do tém, ktoré nedokázala úplne ukočírovať a že to celé tak trošku odflákla. Vo výsledku som mierne sklamaný, očakával som trochu prepracovanejšie a komplexnejšie "čo by všetko nasledovalo keby..." a dostal som iba veľmi zbežne opísanú krajinu podobnú KĽDR, kde by som samozrejme ako človek narodený už do demokracie nechcel žiť ani sekundu. Ale tie očakávania boli asi aj moja chyba. Tiež som sa nedokázal počas čítania akosi úplne preniesť do deja, ktorý akoby sa celý čas nevedel rozhodnúť, či chce byť varovaním, dystopiou alebo obyčajným príbehom !!spoiler!! matky a dcéry vo zvláštny čas, vo zvláštnej krajine. Ja si teda vyberám to varovanie, ktoré je v týchto časoch potrebné ako soľ!
Večer a ráno
Ken Follett
Klasický Follet skrz na skrz. Postavy striktne kladné a striktne záporné, ich zaradenie spoľahlivo uhádnete už po pár prvých vetách. Ken sa klasicky drží svojích osvedčených šablon hlavných postáv, len im dal iné mená a trošičku upustil od tej permanentnej hrôzy /ktorá nás sprevádzala hlavne celými Piliermi/ napriek tomu, že sa náchadzame v ešte temnejšom stredoveku. Večer a ráno sa číta dobre a ľahko, nenudíte sa, oproti takým Pilierom je to mierne komornejšie, dej je rozdelený podľa kľúčových udalostí Svadba, súd, vražda a mesto a ku koncu sa to veľmi slušne rozbehne, až mi bolo ľúto, keď to už skončilo. Dávam 4 s odretými ušami, ale napriek tomu si myslím, že Follet už má najlepšie časy za sebou a jeho trilogia "Storočie" už zostane neprekonaná.
Šikmý kostel 2
Karin Lednická
Vždy pri podobnom románe si hovorím ako je preboha možné, že sa toto dialo pred ani nie 80 rokmi? Čo všetko si museli ľudia ešte prednedávnom vytrpieť? A ako veľmi dobre sa máme, keď náš najväčší problém je, že si musíme dať do obchodu na tvár rúško, nemôžeme íst do kina na nového Spidermana a že si tú pizzu skrátka musíme zobrať so sebou. A to dnes niektorí nazývajú "fašizmom". Nie je to úplne príjemné čítanie, ale to hádam ani nikto neočakáva, keď číta niečo z čias druhej svetovej vojny. Hovorím to stále: historiu si treba neustále opakovať, neustále! Knihe ako takej opäť niet absolútne čo vytknúť, je neuveriteľné, že to je ešte len druhá kniha pani Lednickej. Neuveriteľne obrovský talent na písanie, to sa pozná hneď, za mňa jednoznačne kniha roku 2021.
Šikmý kostel
Karin Lednická
Už po pár stránkach si uvedomíte, že príbeh nečítate, ale žijete ho, doslova. Krásne, citlivo napísaný príbeh bez zbytočnej krutosti napriek ťažkej dobe. Pani/slečna Lednická svoj kraj úprimne miluje a je to cítiť z každého jedného riadku. Ale z poslednej časti aj tak doslova mrazí. Teším sa na dvojku a idem hneď na ňu.
Hotýlek
Alena Mornštajnová
Roztomilá, horkosladká, generačná jednohubka. Knižka bez nejakého konkrétneho príbehu pozvoľna plynie...ako život. Cez všetky prekážky, starosti aj radosti nám prináša obyčajné postavičky, ktoré prichádzajú a odchádzajú a s nimi prichádzajú lásky, sklamania aj tragédie...Čítalo sa to dobre, Mornštajnová píše dobre, s lahkosťou jej vlastnou, akurát si myslím, že sa dalo z toho námetu dalo vytlcť omnoho viac.
Sůl moře
Ruta Sepetys
Ako aj pri Šedých tonoch mám s Rutou ten problém, že je to písané tak...jemne. Jemnejšie ako si takéto udalosti a druhá svetová vojna ako taká zaslúži. Tam, kde vám Ruta rýchlo zakryje obe oči, tam vám iný autor v knihe z podobného prostredia pritlačí hlavu k mrtvole, aby ste doslova cítili pach jeho moču. Nie že by som sa v násilií nejako vyžíval, ale ono je to občas treba, aby bola potom emocia silnejšia, takto je z toho len taká mozaiková poviedka /mám za sebou čerstvo celé Folletove storočie, čiže toto mi prišlo naozaj kratučké/ o láske a smrti. Ale v podstate je to šikovne vyskladaná mozaika, dej je dynamický vďaka neustále sa striedajúcimi štyrmi postavami, len skrátka asi nie som cieľovka. Myslím, že Ruta píše hlavne pre násťročných, nie deti, ale skôr tak 17+.
Jméno větru
Patrick Rothfuss
Trochu preceňované dielo podľa môjho skromného názoru. Číta sa to relatívne dobre, ale fakt to nie je nič svetoborné, aby si to zaslúžilo neuveriteľných 92%. Ak ste v žárni Fantasy začiatočník, kľudne to skúste, ale ak už máte v tejto tematike toho odčítaného naozaj dosť, ako ja, až tak sa bavíť nebudete.
Hranice věčnosti
Ken Follett
Ken má neuveriteľný talent na to, že vás úplne prenesie do danej doby, doslova cítite hlad, smrad potu a špiny v Pilieroch, doslova cítite uhlie a ticho pred obrovskou búrkou v Páde titánov a strach a hrôzu v Zime sveta. V Hraniciach večnosti na západe počujete v pozadí Creedence Clearwater Revival, cítite marihuanový opar a uvoľnenú atmosféru, na východe beznádej a bezmocnosť. Ďaľší Kenov obrovský talent je práca so svojími postavami. A tu nastáva problém, je vám tak nejako úplne jedno ako dopadnú, zatiaľ čo v jednotke ste netrpezlivo očakávali ako sa vyvinie rozdielny život bratov Peškovcov, v dvojke ste ani nedýchali pri predávaní tajných plánov od Carly, v trojke to už až tak intenzívne neprežívate. Ja osobne som sa dokonca pár krát aj stratil v tom, kto je vlastne kto, čo sa mi pri predchádzajúcich dvoch častiach nestalo ani raz. Nie je to iba Kenova chyba, skrátka nedávna historia nebola až tak zaujímavá a turbulentná ako prvá polovica 20 storočia. /Našťastie!/ Doslova utrpením bola akákoľvek časť, kde sa objavil nemastný-neslaný George Jakes, ktorý dostal paradoxne najviac priestoru, jeho dokonale kladný, za každých okolností správny a spravodlivý charakter bol až klasicky Folletovsky nereálny a prehnaný, chýbala mu už iba svätožiara nad hlavou. To si koniec koncov asi uvedomil aj Ken a tak mu v závere zakomponoval do príbehu nejakú tú pästičku do tváre, aby sa nepovedalo, ale pôsobilo to paradoxne strašne nasilu a narýchlo vtlačené do deja. Ja chápem, boj za práva menšín je bez pochyby veľmi dôležitá časť dejín druhej polovice 20. storočia, ale bolo ho tu naozaj moc a bola to proste nuda. Omnoho radšej by som si prečítal viac zo zákulisia rockNrollu, z pádu vojsk na naše územie v 1968 alebo z vojny vo Vietname, ktorej bola dokopy venovaná jedna kratučká kapitola. Ďaľší, už posledný, problém mám klasicky s Kenovým čiernobielym videním sveta /v zmysle dobrý-zlý/. V predchádzajúcich dvoch knihách som to až tak nevnímal, pretože sa tam nonstop niečo dialo, ale tu bolo hluchých miest viac a tak som si to opäť začal všímať. Ale zas nebolo to až také ako napríklad v pokračovaní Pilierov, ktéré som hlavne kvôli tomu ani nedočítal. Napriek tomu všetkému sú Hranice večnosti dostojné ukončenie trilogie. Spoznali sme tri generácie počas šialeného 20. storočia, je až neuveriteľné, čo všetko sa za tých 100 rokov udialo a to sa samozrejme vyskytol v knihách iba zlomok toho všetkého. Ken nám krásne ukázal ako sa šialene rýchlo menila a mení doba, myslenie a hlavne problémy bežných ľudí a preto zopakujem to, čo opakujem stále a každému: som neuveriteľne rád, že žijem v tejto dobe, mám dať čo do úst, mám strechu nad hlavou a môžem slobodne vyjadriť svoj názor, napríklad aj touto recenziou. Historiu si treba neustále opakovať, neustále!!