geimz komentáře u knih

Vlastne to vôbec nebola taká tragédia či trápenie, ako tejto Esslemontovej prvotine zo sveta Malazu napovedali ohlasy. Je tam len evidentne vidieť kvalitatívny zosun oproti Eriksonovmu vybrúsenému jazyku a jeho citu pre detail a rozprávania príbehu, ale na poli nejakých 200 strán to taký problém nie je.

Ocenil som iný, nový náhľad na známe postavy (Kellanved, Tanečník, Pomezičník) a zasadenie deja do jednej noci, a aj keď to nie je žiadne terno z pohľadu akcie či nových informácii (vlastne som sa tu ako absolvent celej hlavnej 10-dielnej série Malazu nedozvedel prakticky nič nové), je stále fajn mať novú perspektívu na dôležité postavy série.

Verím tomu, že neskoršie knihy Esslemontovej série poskytnú potrebné rozšírenie sveta a zodpovedajú otázky, ktoré stále mám po dokončení Knihy padlých.

1 11.08.2023

Tak po vyše roku a po desiatich siahodlhých knihách je koniec. Koniec série, ktorá mi otvorila oči a ukázala, čo všetko fantasy ako žáner vie byť. Nielen epické bitky, draky, hrdinovia a ich boj proti tyranii. Ukázala mi to, že keď je autor dostatočne brilantný, na žánri v podstate nezáleží, a univerzálne témy ako ľudskosť, nenávisť, láska, súcit a empatia sa dá nájsť všade. Preto je pre mňa fascinujúce, keď si uvedomím, ako sa moja perspektíva na túto sériu menila s každým dielom, a keď mi niekde v druhej polovici došlo, že hlavnou témou je súcit, a bol ňou od začiatku série.

Záverečný plán, ktorý predstaví Tavore pre svojich Lovcov kostí, tak vo svojej podstate obráti naruby všetko, ale zároveň je odôvodený, zaslúžený a absolútne pochopiteľný; ten jediný nevyhnuteľný, pokiaľ chcú Malažania zachrániť svoj svet. Stále sa ale napriek tomu neviem ubrániť akémusi rozčarovaniu, pretože síce je kniha napísaná bravúrne a tempo je (zvlášť po úmornom Prachu snov) svižné, väčšina postáv sa dočká uspokojivého konca a o epických momentov nie je núdza (Yedan a jeho obrana Charkanas, všetko s Assailmi, komplet celý záver, t.j. posledných 200 strán je jedna veľká mastenica), niečo mi tu chýba, nejaký moment, z ktorého by mi padla sánka - tak ako tomu bolo v trojke, šestke alebo osmičke - nejaké prekvapenie alebo zvrat, ktoré by prinieslo nový náboj do deja. Takto mám pocit, že karty sú od začiatku na stole, a len sa pomaly otáčajú, bez toho, aby sa počas vyše 1000 strán vyložili nové a zamiešali s príbehom. Je to pre mňa mierne sklamanie, lebo po toľkom foreshadowingu som čakal nejakú veľkú bodku na záver, ktorá by možno aj trochu viac osvetlila určité plot pointy, ktoré zostali nevysvetlené (a že je ich habadej).

Nezostáva mi tak nič iné, než s touto sériou pokračovať ďalej v sérii Malazskej ríše od Esslemonta a dúfať v ďalšie osvetlenie sveta, pretože je to svet neskonale bohatý a ja nie som pripravený so zavretím poslednej stránky Chromého boha zavrieť aj dvere celého Malazu.

1 06.08.2023

Predposledný diel série prichádza síce s novou perspektívou a kapitolami z pohľadu starších rás, ktoré boli doteraz zahalené rúškom tajomstva, no to je príliš málo, než aby som Prach snov nezaradil na jednoznačné posledné miesto v obľúbenosti v rámci celej ságy. Udalostí, majúci nejaký vplyv na dej, sa tu stane totiž žalostne málo a väčšina knihy je rozťahaná, bez odôvodnenia, aby kniha mala skoro 1000 strán. Chápem autorove prehlásenie, že 9. a 10. diel sú v podstate jedna kniha rozdelená na dve, no tento diel by sa veselo dal skrátiť o polovicu a čitateľ by neprišiel o veľa.

Minulé knihy obsahovali nemálo zapamätateľných momentov, či už epických výjavov z bitiek alebo prekvapivých zvratov a odhalení, no z Prachu snov mi ostane v pamäti zrejme len posledných 100 strán (ako inak, z bitky) a dejová línia s Barghastami a Hetan. Ostatné línie tak nejak vyšumia (Badalle, Třasi), aj keď ich vyvrcholenia sa zrejme dočkám v Chromom bohovi. Zrejme jediná uspokojujúca dejová línia je pre mňa Kalyth a K'Chain Che'Malle, kde je jasne vidieť úvod, jadro aj záver v rámci jednej knihy; všetko ostatné pôsobí ako setup pre záverečný diel, čoho nie som priveľký fanúšik.

Na záver série som však stále nesmierne zvedavý, pretože Erikson má pred sebou takmer monštróznu úlohu dokončiť zmysluplne 10-dielnu ságu, zodpovedať na pálčivé otázky a urobiť uspokojujúcu bodku za týmto svetom.

2 18.07.2023

Po vlažnejšom Vichre smrti, kde bolo vyvrcholenie načrtnuté a očakávané od prvých strán, sa Daň pro ohaře dostáva opäť na výslnie ságy (pre mňa v top 3 spolu s Polnočnými vlnami a Lovcami kostí), pretože aj keď je opäť načrtnutá prichádzajúca konvergencia v Darúdžhistáne, je tentoraz nejasné, k čomu sa smeruje, a keď sa zhruba posledných 400 strán začne krištalizovať, čo sa chystá, je pôda už pripravená na osudový stret síl, ktorý zatrasie celým svetom. Celá posledná tretina knihy strieda epický moment s bolestivými stratami a má feeling zakončenia celej série - a to ma ešte čakajú záverečné dva diely.

Celá kniha je popretkávaná témou žiaľu, straty a lásky a pôsobí melancholickejšie, než ostatné diely. Strata postáv bolí, tak ako vždy (možno o niečo viac) a rôzne nové ľudské príbehy, ktoré Erikson priniesol na stránky (hlavne Harllo, ale aj Paliči mostov v Krulovom bare, Kvítko a ďalší) sú neuveriteľne efektívne v zobrazení surových emócií v dôsledku žiaľu, nad stratenými životmi, priateľmi, najbližšími.

Nimanderove putovanie so skupinkou Tiste Andii zase prináša na scénu nových bohov a ich quest naberie nečakaný priebeh s veľmi filmovým vyvrcholením na konci druhej knihy.

Myslím, že knihe prospel fakt, že čitateľ na rozdiel od predchádzajúceho dielu nemal šancu odhadnúť smerovanie deju, a preto ten záver, v ktorom do seba všetky dejové linky zacvakli, pôsobí neuveriteľne uspokojivo - aj keď nových otázok sa zase vyrojila kopa.

2 21.06.2023

Po prvýkrát v sérii som znateľne cítil, že kniha je o pár sto strán tučnejšia, než bolo nevyhnutné. Stále je to napísané excelentne, bez jedinej stránky, ktorá by vyložene nudila, no smerovanie viacerých dejových línií je od začiatku jasne dané, a väčšinu knihy čitateľ spolu s postavami tak nejak prešľapuje na mieste a čaká, kedy sa dostane k očakávanému vyvrcholeniu (Icarium a Karsa v Lederas, Strach, Udinaas a Silchas na pochode za dušou Skabandariho,Tehol a jeho finančné machinácie, malazská armáda a jej pochod). Čo tieto chyby na kráse pre mňa čiastočne napráva je nová postava Rudomaska a jeho misie za oslobodením Oulanského ľudu po boku dvoch K'Chain Che'Malle - títo tvorovia sú v celej sérii tak sporadicky, že ich nevysvetliteľné spojenectvo s oulanským vojvodcom pôsobí takmer mýticky, a celý Zobákov príbeh, ktorý je aj na Eriksonove pomery skutočne silný a emocionálny. Je len trochu na škodu, že udalostí je v priebehu knihy poskromne, a opäť treba trpezlivo čakať až do samotného záveru, kedy udalosti naberú rýchly spád.

Nemám ani tušenie, akým smerom sa Malaz môže vo svojej poslednej tretine uberať, preto stále s rovnakým nadšením, s akým som celú sériu začal, pokračujem okamžite s 8. dielom dúfajúc, že sa vrátime k výšinám Lovcov kostí či Polnočným vlnám.

1 03.06.2023

Lovci kostí sú prvou knihou v malazskej sérii, pri ktorej môžem svedomito prehlásiť, že som sa na dobrých 85 % orientoval v deji a s relatívnym prehľadom prekľučkoval morom postám. V tejto knihe sa totiž sa totiž konečne začínajú zlievať takmer všetky dejové línie a (preživšie) postavy predstavené v minulých dieloch v jeden koherentný príbeh, kde sú motivácie hrdinov a bohov zas o niečo jasnejšie a smerovanie ságy naberá fatalistický smer. Čo som ocenil najviac je celá prvá tretina knihy, vrcholiaca ohnivým peklom v Y'ghatan (ktoré sa vyrovnalo emocionálnym výšinám Psieho reťazu či obliehaniu Capustanu), no rovnako aj objasnenie pozadia Icariovej minulosti a jeho dôležitosti pre celý svet. Nečakal som ani, že sa s postavami z minulej knihy stretneme tak skoro, a o to viac som bol príjemne prekvapený, keďže sa pre mňa jedná stále o najobľúbenejšiu knihu zo série, a celý epický a tragický záver v Malaze a pri ochrane prvého trónu vo mne vzbudil len ďalšiu zvedavosť, akým smerom sa môže séria uberať. Lovci kostí by jednoducho vystačili aj na celú trilógiu.

1 10.05.2023

Jeden monumentálny flashback, s novými postavami, na novom kontinente, s novými národmi, dejom, a len s jednou ukotvujúcou postavou známou z minulého diela. A možno aj vďaka tomu mi Polnočné vlny prišli ako doposiaľ najlepšou knihou zo série. Dej je do istej miery tradičnou high fantasy, s jasne definovanými súperiacimi národmi a "hrdinami" na každej strane, no tento recept je okorenený o tradičné Eriksonove mlženie, nepredvídateľný dejový vývoj, hutné postavy a kruté zvraty. Dynamika Trull/Rhulad/Strach a ich počiatočná výprava a to, akým smerom sa začnú ich životy uberať od tohto bodu je jedna veľká chuťovka, a to spolu s otrokom Udinaasom a jeho charakterovým prerodom. Piata kniha v sérii však priniesla vo veľkej miere aj niečo, čo by som od tejto krutej a chaotickej série v najmenšom nečakal, a to značnú dávku humoru v podobe dua Tehol a Bugg, ktorí sa po pár stranách vyšvihli na najvyššie priečky obľúbenosti v mojom rebríčku postáv. Erikson postavy vie, to nie je novinka, ale že mu takto ľahko a prirodzene ide aj humor, ktorý nepôsobí lacno alebo nevyčnieva ako päsť na oko, to ma naozaj prekvapilo. Rozuzlenie skrýva opäť nejedno prekvapenie, autor prichádza s ďalšími a ďalšími neúprosnými a nechutnými popismi smrti milovaných postáv a ja len bažím nad tým, že som konečne dočítal diel, ktorému môžem vytknúť len pramálo a ktorému môžem napáliť plné hodnotenie.

2 28.11.2022

Štvrtá kniha v sérii, a na pomyselný rebríček ju zatiaľ dávam na 3. miesto (posledné zaujímajú Měsíční zahrady). Je to samozrejme stále high fantasy najkvalitnejších rozmerov, a kniha sa začína netradične len z pohľadu jednej novej postavy, Karsy Orlonga, a sleduje výlučne jeho putovanie na poli vyše 200 strán, až som si myslel, že celá kniha bude len z jeho perspektívy, čo by bola nevídaná zmena oproti ostatným knihám. Celý tento úvod je vďaka tomu priamočiary, na Eriksona nezvyčajne jednoduchý, ale zároveň ohromne zábavný, s výživným character developmentom a pútavým objavovaním sveta, nového ako pre Karsu, tak aj pre čitateľa. Až po tomto úvode sa dostaneme naspäť do už nastoleného deja a naskočíme na tradičný kolobeh množstva postáv a dejových liniek a pochopíme, že ide o priame pokračovanie Domu mrtvých. Dôvod, prečo knihu radím na doterajšie predposledné miesto je ten, že udalosti na Raraku sa hýbu slimačím tempom, kde každá zainteresovaná strana machiavellsky manipuluje, no bez väčšieho dejového posunu. Všetky kapitoly, kde sa však opäť mihne Karsa, alebo nové prídavky Trull Sengar a Onrok, prípadne Lorik, sú ale výživné, značne dopĺňajú lore a odkrývajú nové poznatky zo sveta a jeho histórie. Koniec ale tak trošku vyšumí do prázdna, a ja ostávam s viacej odpoveďami ako otázkami, čo ma ale konieckoncov aj na tejto sérii tak baví. Tých 800 strán je totiž stále napísaných prvotriedne, s ľahkosťou známou autorovi. Po krátkej pauze pokračujem s rovnakým nadšením 5. dielom.

1 09.10.2022

Z úvodných troch dielov sú Vzpomínky ledu najprístupnejšou knihou, čo robí samozrejme familiárnosť postáv a aká-taká znalosť loru, vďaka čomu tých 1000 strán zbehne ešte rýchlejšie (čo nikdy nebol nejaký problém, pretože Erikson píše štýlom, ktorým nenudí ani na jednej strane). V dielčích scénach a momentoch (útok na Capustan, Whiskeyjack, všetko so Stříbrnou liškou a paní Závist, atď) sa mi tento diel páčil viac než predchádzajúce, no ako celok u mňa aj tak zatiaľ vyhráva Dům mrtvých, ktorý mi prišiel o niečo viac koherentnejší a údernejší. Záver ale opäť najsilnejšou stránkou knihy a aj pomerne prekvapivý. Stále sa neviem nabažiť toho sveta a po krátkej pauze plánujem ísť hneď na štvrtý diel.

2 15.07.2022

Ak som si na konci Měsíčních zahrad myslel, že vo svete Malazu sa začínam obstojne orientovať, tak ma prvých 300-400 strán Domu mrtvých vyviedlo z omylu, zavalilo haldou nových postáv, mytológie, miest, udalostí, frakcií, azathov, a ktovie čoho ešte ďalšieho. Ale ono to je vlastne aj dobre, lebo to poukazuje na ten neskutočne bohatý lore, ktorému Erikson dal život, a ktorý ma tak baví objavovať. Ani zďaleka sa neorientujem v deji tak, ako by som chcel, no s každou pribúdajúcou kapitolou je mi svet o niečo bližší. Výtku mám ku Kalousovmu putovaniu, ktoré mi ako jediné nevedelo dostatočne upútať pozornosť v porovnaní napr. s Felisín a Heborikom, čo sú nekonečne zaujímavé postavy a ich púštna odysea je 10x zaujímavejšia, než siahodlhé cestovanie Kalousa s Coltainom (na druhú stranu, koniec tejto dejovej línie bol prvotriedny). Svet je tu krutý a nemilosrdný, bohovia sa s nikým nemaznajú - len ak pre ich pobavenie, postavy trpia a zomierajú a ich motivácie sú zas o niečo jasnejšie. Sem so Vzpomínkami ledu.

2 02.06.2022

Vzhľadom na priam odstrašujúce komentáre (nielen tu) na prvý diel Malazskej knihy padlých som pristupoval k tomuto prológu k sérii s veľkým rešpektom, a vlastne som sa dlho rozhodoval, či to vôbec bude stáť za tú námahu. Ono to ale vo výsledku nie je vôbec také náročné či zmätočné čítanie, ako by sa mohlo zdať. Jasné, človek prvých 100-200 strán mierne tápe, postavy sa mu v hlave miešajú, udalosti sú nejasné a motivácie a pohnútky postáv sú viac než tajomné. Ale po tomto úvode, keď si kniha sadne a nájde tempo, keď už postavy nepribúdajú, ale autor sa im venuje v ďalších kapitolách podrobnejšie, sa začnú veci vyjasňovať a príbeh a svet konečne dostane tretí rozmer.
Ono je vlastne obdivuhodné, ako autor nemrhá slovami na nekonečné opisy miest, krajín a postáv, ale čitateľa rovno vrhne do stredu deja, poskytne minimum informácií a nechá na ňom, aby sa zorientoval. Vďaka tomu kniha neuveriteľne odsýpa a až do konca nestráca dych, ale samozrejme aj vyžaduje zvýšenú pozornosť, lebo zdanlivé maličkosti, spomenuté okrajovo či vyčítané len z kontextu medzi riadkami, majú veľký dopad na pochopenie celého sveta. A že ten svet je poriadne bohatý a naložený rasami, vojnami, božstvami, klanmi, cechmi a alianciami, o tom autor presviedča na každej strane. Za mňa Měsíční zahrady ako úvod epickej ságy fungujú skvele, pretože predstavia trojrozmerné postavy a odhalia dostatok z mytológie, aby čitateľ bol neustále zaujatý (to, že existujú rasy staršie ako bohovia, a že bohovia vedia zomrieť a pravidelne sa miešajú do udalostí smrteľníkov, má úžasný potenciál).
Silné 4 a napriek plánovanej čitateľskej prestávke po tejto vyčerpávajúcej fantasy idem rovno na Dům mrtvých.

7 14.05.2022

(SPOILER) Do polovice vlastne skvelý zombie survival horor s frenetickým tempom, ktorý skončí ale tak náhle, ako začal, a na povrch začnú vyvierať všetky tie logické kiksy, ako sú Hassler a jeho misia za plotom, jeho, alebo skôr spisovateľov trápny fakeout o tom, že len on vie, ako zachrániť ľudstvo, záver, chabý milostný trojuholník, a mohol by som pokračovať ďalej. Crouch mal zostať len pri prvom dieli, lebo nápaditosť vyčerpal a ďalšie dve pokračovania pôsobia tak trochu ako varenie z vody.

3 21.04.2022

Syndróm druhého dielu, ktorý dopláca na to, že mysteriózne prvky sa z príbehu vytratili odhalením veľkého zvratu z jednotky. Crouch je stále majstrom svižného tempa a kniha nevie ani na chvíľu nudiť, no dejový posun je nepríliš výrazný a na tých niečo vyše 300 strán je ho aj pomerne málo. Verím tomu, že trojka príbeh zavŕši uspokojujúco, a po cliffhangeri z dvojky bude aj rozbeh viac nakopnutý.

3 20.04.2022

Jedna vec, ktorá sa celej sérii nedá uprieť, je tá, že každý jej diel sa odohráva v úplne odlišných lokáciách, prostredníctvom ktorých Sanderson majstrovsky odkrýva mytológiu jeho univerza. Nie inak je tomu aj v Cytonikovi, kde sa Spensa na začiatku knihy ocitá na území nikoho, o ktorom sa vie pramálo. Odhaľovanie tohto nového sveta je opäť fascinujúce, a zhruba do polovice knihy aj napínavé a udalosti nepredvídateľné. Bohužial potom sa pacing začne zadrhávať a kniha skĺzne do príliš známej dejovej kostry z predchádzajúcich kníh a začína veľmi rýchlo pôsobiť len ako odrazový mostík k záverečnému dielu. Neprirovnal by som to tak celkom k filleru, ako skôr ku kvalitnému side questu, ktorý sa na konci prepletie s hlavným dejom. No odhalení je tu predsa len na 400 strán príliš málo a záver vyložene nedostál očakávaniam. Je to jednoznačne najslabšia kniha série, no to stále neznamená, že by kvalitou robil ostatným knihám hanbu, Sanderson si vždy vie zachovať vysoký štandard a písať pútavo. Len mám taký pocit, že by táto kniha lepšia sedela v kondenzovanom vydaní a o polovicu skrátená v podobe úvodných kapitol záverečného dielu, než ako samostatná časť príbehu.

5 14.04.2022

Asi najkomprehensívnejšie uchopenie zrodu Harley Quinn z Dr. Harleen Quinzelovej. Na 200 stranách fakt krásnych ilustrácií dostáva Harley ako postava priestor dýchať, a jej premena z racionálne zmýšľajúcej vedkyne na Jokerovho mopslíka je skutočne uveriteľná. Asi sa na výtvory chorvátskeho autora pozriem bližšie.

1 28.04.2021

V podstate som prekvapený, aký je film takmer doslovným prepisom knihy a to vrátane viacerých dialógov, čo vzhľadom na to, že som najprv videl film a až potom čítal knihu (ja viem, veľký hriech) samozrejme o niečo znižuje pôžitok z príbehu. Na ten sa však dá vďaka tomu pozerať z iného uhla a oceniť jemné nuancie a náznaky toho, čo sa v skutočnosti deje. Shutter Island má do bodky premyslený dej, ktorého kostra sa poznaním finálneho zvratu len zocelí, a jediná výtka, ktorú mám, smeruje k prekladateľovi, pretože ten preklad na viacerých miestach bije do očí amatérizmom.

5 16.01.2021

Moje očakávania od pokračovania sa natoľko minuli realite, že je toho schopný snáď len Sanderson. Od dvojky som žiadal väčšiu svižnosť a rozpracovanie sveta, ale to, akým smerom sa dej od prvých stránok uberá, by ma nikdy nenapadlo. Tu je nie že svet rozpracovaný, ale rovno celé univerzum, príbeh sa oproti jednotke posúva míľovými krokmi a nečakaným smerom, a je z toho cítiť jasný ťah na bránku - v zmysle toho, že autor má víziu a ja mu plne dôverujem, že ďalšie dve knihy budú rovnako dotiahnuté. A tiež čakám, že vytiahne ešte zopár es z rukáva.

2 09.01.2021

Ak som o Temnej hmote po dočítaní tri roky dozadu napísal, že je to také "sci-fi light", tak Zhroucený čas môžem bez obáv nazvať sci-fi hardcore. Ani nie tak v zmysle komplexnosti či náročnosti science zložky, ako skôr o naplnenom potenciáli premisy, ktorej nevyužitosť ma tak sklamala pri predchádzajúcej knihe. Akoby sa autor poučil, viac odviazal, jednoznačne toho viac naštudoval a aplikoval svoje znalosti tak neotrelo, originálne a pútavo, že 300 strán sa číta jedným dychom. Opäť nie je na škodu, že kniha nemá žiadne hluché miesta, vďaka nízkemu počtu strán nie je čas na odbočky, dej fičí nezadržateľnou rýchlosťou vpred a pozvoľné odkrývanie tajomstiev sa zrýchľuje až do zbesilého tempa na konci knihy. Scifi komponenty a mechaniky okolo fungovania spomienok sú takisto zručne napísané a uveriteľné (v rámci miery) a pri tej postupnej komplikovanosti deju sa aj čudujem, s akým prehľadom autor vykľučkoval z úskalí, ktoré si na stránkach sám vymyslel. Pre takéto príbehy čítam knihy.

5 01.01.2021

Sanderson disponuje brilantným štýlom písania svojich príbehov, vďaka ktorému sa jeho knihy čítajú samé. Po dlhšej dobe (a po zaspomínaní si na kvalitu Mistborna) som sa preto s očakávaniami vrátil k jeho novšej sérii, a s kľudom na duši môžem povedať, že ma nesklamal. Nie je však ani zďaleka všetko dotiahnuté k dokonalosti - vedľajšie postavy sú až na pár výnimiek pomerne nevýrazné, dej je rozťahaný a kniha sa určite dala aspoň o sto strán skrátiť, ale vybudovaný svet a lore je opäť plnotučný a odpovede na otázky, ktoré síce prídu až na posledných stranách, sú uspokojujúce a ako už u autora býva zvykom, aj prekvapivé a meniace perspektívu. Od druhej knihy očakávam väčšiu svižnosť a zníženú frekvenciu výcvikových pasáží, a naopak väčšie rozrobenie sveta do detailov a dejový posun. Zatiaľ však spokojnosť.

2 31.12.2020

Slabučký King, kde ho v podstate je možné spoznať len v siahodlhej dejovej expozícii a nekonečných opisoch. Postavy sú až trestuhodne tuctové a ten potenciál, ktorý sršal z premisy, v nej aj ostal. V Inštitúcii je všetko fádne, dej je nevýrazný, nepríliš originálny, strašne naťahovaný a v závere aj nelogický a antiklimatický. Po dlhej dobe som mal veľkú chuť na novinku majstra hororu, po ktorej som však sklamaný a rozčarovaný a kde sú mu vysoké hodnotenia udelené len na základe autorovej prestíže - inak si to vysvetliť neviem.

7 13.09.2020