geimz diskuze u knih

Muž v černém prchal přes poušť a pistolník mu byl v patách.

Počul som o tejto legendárnej úvodnej vete ešte pred začatím celej série. Je to veta, ktorá mi, rovnako ako aj ostatným, utkvela v pamäti a navnadila na celú púť. Netušil som však, aká je osudová.

Ale všetko poporade. Musím zo seba striasť všetky emócie, ktoré sa vo mne bijú, ukľudniť ich a pokúsiť sa napísať aký-taký zrozumiteľný komentár. Lebo moje vnútro doslova vrie.

Takže na ten rozbehnutý vlak v poslednom dieli skočíme po hlave, presne tam, kde sa Zpěv Susannah skončil. Jake a Callahan idú rozprášiť upírov v Južanskom prasiatku, Mia rodí svojho chlapíčka a Roland s Eddiem odchádzajú z úspešnej návštevy. Prvým zhruba 150 stranám sa nedá nič vyčítať, sú naplnené rýchlym dejom do prasknutia a udeje sa tak toho veľmi veľa (možno trochu zamrzí Walterov odchod, čakal som na finálne zúčtovanie s Mužom v čiernom). Slabšia časť knihy nastane s príchodom Pimliho Prentissa, pána Algul Sienta, predstavenie Boriteľov a plánovanie útoku. Tu sa totiž z môjho pohľadu príbeh trochu zasekne a King venuje týmto udalostiam možno trochu príliš veľa strán - na druhú stranu, išlo o zachránenie Paprsku, takže tu sú moje dojmy rozporuplné. Do spomínaného útoku ale zatiaľ všetko prebieha ako v tradičnej knihe o Temnej veži, dobrodružstvo strieda akciu a tá strieda rozmluvy s ka-tet (čo boli mojimi obľúbenými pasážami všetkých kníh, pretože dovolili hrdinom aj čitateľom trochu vydýchnuť, osvetliť ich cestu a ich plány). No akonáhle je útok dokonaný, boritelia oslobodený, tak prichádza nepríjemné prebudenie. Od tohto bodu chytí Temná vež temný a v mnohom depresívny podtón, pretože osudovosť už znova dolieha na všetky postavy, a tentoraz to nie sú len napínavé dobrodružstvá, pri ktorých vieme, že hrdinovia to zvládnu, lebo ich príbehy predsa musia pokračovať, nie, tentoraz zomierajú a nechávajú chudáka Rolanda sledovať svoje utrpenie. Tu už sú všetky tie odchody naozaj, ale naozaj bolestné, pretože tieto postavy si počas siedmich kníh vybudovali takmer nezničiteľné puto s čitateľmi, a lúčenie je preto veľmi kruté. A že odchádzajú pekne rýchlo. V čase, keď už ostávala len Susannah, Ochu a Roland, s Mordredom za pätami, sa už tá ťažoba temnoty nad nimi vznášala naozaj hmatateľne. Čiastočne som bol aj preto rád, že Susannah odišla dvermi do New Yorku, aj keď vtedy sme ešte nevedeli, či tam dvere naozaj vedú, no mali sme nádej. Tá nádej ma povzbudzovala až do konca cesty, s vedomím, že aj keď by Roland padol, aspoň Susannah má šancu. Potom sa rozhodol na svoj útok Mordred, a aj keď chápem, že mnohí sa ponosujú na to, že zomrel odbyto a príbehu neposlúžil, dovolím si tvrdiť opak. Každá jedna postava mala svoj zmysel na ceste ka. Len vtedy, keď už ich účel bol naplnený, im ka dovolilo zomrieť. Tak, ako Callahanovi v Južanskom prasiatku, tak, ako Eddiemu po útoku na Algul Siento, tak, ako Jakeovi po záchrane Kinga, a tak, ako Ochovi vtedy, keď zachránil spiaceho Rolanda pred útočiacim Mordredom. Len vďaka nemu sa mohol Roland dostať ku svojej vytúženej veži a vyšplhať sa na vrchol. Preto aj Mordred mal podstatnú rolu v tomto príbehu. Mnohí sa tiež ponosujú na Karmínového krála a na súboj s ním, no vzhľadom na to, že on mal byť šialený, jeho vyobrazenie mi sadlo, tak ako aj jeho "vymazanie" z povrchu zemského Patrikom Danvillom. Tu už ale ide skôr o osobné preferencie a očakávania, a ja som bol spokojný. Epilóg so Susannah v New Yorku mi už len tlačil slzy do očí a bol som zaň mimoriadne vďačný. Dokonca by som v ten moment bol spokojný aj so samotným ukončením série, s tým, že by si Vež zachovala svoju mystickosť, a my čitatelia by sme sa už nedozvedeli, čo sa so samotným Rolandom po zachránení všetkých vesmírov stalo. King mal však pripravené ešte jedno eso v rukáve, to posledné, knokautovacie. A že mňa to teda poslalo k zemi. Čakal som všeličo, hlavou sa mi pred koncom honili myšlienky, že vo Veži nájdeme príšeru z To alebo samotného Boha, no toto som naozaj nečakal. Aj keď, po opadnutí všetkých emócii toto mohol byť ten jediný správny záver, ako to aj King sám napísal a ja musím len súhlasne pritakávať. Je to síce neuveriteľne krutý záver, taký, ktorý nikto nečakal, ktorý všetkých ohromil a Rolanda mi bolo na konci nesmierne ľúto. A keď som ešte počas minulej knihy nebol presvedčený o Kingovom nápade zahrnúť sa do vlastného príbehu, tento posledný diel skladačky hladučko zapadol na svoje miesto a ukázal sa ako geniálny ťah. Geniálny ťah, ktorý určite nemôže byť každému po vôli, ale čo ma po tom. Ja som si túto cestu užil viac ako keby mám hrať o tróny, porážať Veď-viete-koho alebo opatrovať istý prsteň. Možno hovorím nadnesene, možno vo mne stále nevyprchali emócie, ale cítim to tak. Túto sériu už len ťažko niečo prekoná a ja len hovorím díky, sai-King. Dlhé dni a príjemné noci.

Idem ešte zhltnúť Závan kľúčovou dierkou, nech tú dieru vo svojom srdci Rolandovým ka-tet aspoň ešte raz zaplním.

1 15.07.2014