Jáma od Hye-Young Pyun je výnimočná kniha – zložitá, plná temných vrstiev, symboliky a psychologických nuáns. Presne ten typ textu, ktorý neponúka odpovede priamo, ale necháva čitateľa tápať a hľadať významy v symboloch.
Nízke hodnotenia na Goodreads či datababze pri podobných tituloch často odzrkadľuje, že čitatelia očakávali klasický thriller, alebo lineárne rozprávanie s vysvetlením a rozuzlením. Jáma je presný opak – atmosférická a zároveň filozofická, s prvkami absurdity, bez jasných hraníc medzi realitou a halucináciou.
Pre čitateľov, ktorí majú radi viac „čo sa stalo?“ ako „ako sa cítiš?“, môže pôsobiť frustrujúco, toto nie je cieľová skupina. Ale práve táto neuchopiteľnosť robí z knihy niečo výnimočné, ja som sa bavila kráľovsky. Táto kniha ma sprevádzala po vyšetreniach a nemocnici, tak to nadobudlo ďalší rozmer :))
Jediný problém mám s touto knihou. Prečo to bolo také krátke? :))) Hrozne ma baví Barborine písanie, čítať si jej krátke a trefné vety, ktoré mi často doslova vrazia ostrú ihlu do mozgu a hrajú sa v ňom na tetovača. Prosím si ďalšiu!
Niektoré knihy prídu do života v úplne najhorších momentoch a zrazu zasiahnu oveľa hlbšie, než by som čakala. Často sme vystavení téme smrti a učíme sa ju prijímať ako súčasť života, aj keď ju stále nevieme úplne pochopiť ani uchopiť. A táto kniha sa mi už asi navždy bude spájať so spomienkou na jedno nie veľmi pekné obdobie môjho života.
S pribúdajúcimi rokmi je to celé akési hmatateľnejšie a človek si viac uvedomuje, že byť stále nažive je skôr privilégium než samozrejmosť...
V Nebi sa síce hovorí o šikane, no nosnou témou je skôr pasivita ako forma prežitia — nie ako rezignácia, ale ako jediný dostupný spôsob, ako si udržať vnútornú stabilitu v prostredí, kde sa nedá jednoducho uniknúť ani „vyhrať“.
Postavy ostávajú uväznené v kruhu, z ktorého neexistuje jasná cesta von, a aj keď si uvedomujú, čo sa deje, neznamená to automaticky možnosť zmeny.
Práve táto neschopnosť vymaniť sa zo svojich osudov vyvoláva silnú frustráciu a čitateľ sa ocitá na emocionálnej horskej dráhe.
Kniha, ktorá by sa mohla odohrať v podstate kdekoľvek — ani nemusíme ísť zrovna do Japonska
Precitala som si vela zaujatych komentarov k tejto knihe a mam pocit, ze gro citatelov a citateliek velmi nepochopilo, o com tato kniha toci. Dansky Boh much vo svojej modernej variacii. Nerozumiem tomu, ako niekto moze brat doslova niektore fakty a obrazy, bavime sa tu o beletrii, omg. Beletria=fikcia.
Povazujem tuto knihu za velmi vhodny material na diskusiu s nastrocnymi (nielen), nakolko vyvolava mnozstvo dolezitych otazok a zmusluplnosti a dolezitosti "veci" v nasom zivote. Co by ste pridali na svoju hromadu vy?
Rozhodne kniha, ktora stoji za precitanie a tak malo bolo o nej pocut v roku, ked ju Inaque vydalo.
Kniha sa povazuje sa za prvy africky lesbicky roman, samozrejme autorka uz v ziadnej africkej krajine nezije (pochadza z Nigerie), inak by cenzurou nepresiel. Krajiny, kde stale sa akekolvek homosexualne prejavy trestaju vazenim a pokutami, zostali zit v sparach konvencii a zazitych tradicii, v ktorych zena sluzi muzovi a rodi mu deti. Ak neporodi, je to vzdy jej vina.
Ojedinele hlasy a svetielka v literature musia rozsievat nadej.
4.5
Od slovenských autorov a autoriek naozaj čítam radšej romány ako poviedky. Aj Micenkovej román potvrdzuje fakt, že by sa nemali báť dlhších foriem. Čítať cca 400 strán bezútešnej reality mi veľmi nepridávalo na nálade, ale napriek tomu sa kniha ťažko odkladala. Možno sa niekomu môžu zdať postavy príliš nerealistické, mne naopak prišli až príliš reálne. Micenková mi príde trochu ako slovenská Soukupová, ale drsnejšia, explicitnejšia, píšuca bez príkras. Rodinná dráma Krv je len voda mi predsa len prišla ku koncu už príliš dlhá (prirovnala by som to k nejakej bežnej kórejskej drame, ktorá by miesto 16 častí mohla mať 12 alebo 10 a príbeh by bol plnohodnotný aj tak), únavná a záver ma príliš neuspokojil, aj keď som podobný predpokladala. Odtlačok, ktorý rodičia vtláčajú do svojich detí bez vlastného vedomia a chcenia je tu nezvratným osudom.
Postava matky jednoznačne patrí k najnesympatickejším postavám, aké boli kedy napísané a uzatvára moju súkromnú top 3 nenávidených literárnych hrdiniek.
Nie každý dobrý príbeh sa dobre číta, tu som občas nadobúdala tento pocit. Miestami som sa občas strácala v texte a v postavách, aby som sa o pár strán zasa našla. Ale pekne po poriadku.
Toto je nepochybne veľmi dôležitá kniha, ktorá nastavuje zrkadlo všetkých spoločnostiam, ktoré sa boria s rómskou otázkou a hlavne tej našej. Kniha o tom, ako veľmi nás determinuje prostredie, v ktorom vyrastieme a len hŕstka jedincov pobozkaná bohyňou šťasteny sa dokáže z neho vymaniť. Stojí za tým obrovská drina a sebazaprenie, aby ste sa vyhli svojmu osudu, kde máte už od narodenia napísané, že ešte skôr ako dostanete prvú menštruáciu, stane sa z vás detská prostitútka.
Nie je to žiadna fikcia, je to krutá realita, a napriek tomu, že hlavná hrdinka svoj osud naplní inde, prejde si počas svojho dospievania a cesty za šťastím toho viac, ako väčšina z nás za celý život.
Verím, že táto kniha a takisto aj Narodila som sa pod šťastnou hviezdou (ktorá sa iba chystám čítať), budú inšpiráciou pre ďalšie tituly s témou, o ktorej sa stále málo hovorí.
Veľmi milá kniha, ale vizuál predčil obsah. Kniha vložená do obálky s krásnymi ilustráciami, jedna nádhera. Aj originálny príbeh ma bavil, ale pokiaľ nie ste vyslovene fanúšikmi haiku, tak po čase omrzí. Príjemná oddychovka na jedno otvorenie.
3.75
Málokedy som z nejakej knihy rozčarovaná, lebo aj tu som mala priveľké očakávania a v konečnom dôsledku boli naplnené tak spolovice. Aj rozumiem tomu, prečo je to dôležitá kniha, lebo spracováva dôležité témy, nielen uvedomenie si vlastnej sebehodnoty/identity atď, no po tom ako ma bavila prvá časť, ma tá druhá zaujala iba trochu a opúšťala ma pozornosť.
Prameny Vltavy som čítala po U severní zdi, ktorú sotva niečo prekoná, no vo svojom žánri je to veľmi inteligentný a napívaný detektívny príbeh, ktorý len tak ľahko nepustí. Autorka vyťahuje zabudnuté príbehy z histórie a robí to veľmi dobre.
3.5
Občas sa to stáva, že človek siahne po knihe, ktorú považuje na základe ohlasov na "istotku" a potom pri čítaním nakoniec trpí. Chcela som čítať o Shuggiem a nie o jeho neskonale nemôžnej matke, ktorú by som rovno zavrela do väzenia za jej správanie. Vždy keď sa objavil Shuggie tak som pookrela a vzápätí sa vrátila ONA a bola som z nej na nervy.
Možno raz vyjde aj príbeh Shuggieho, lebo toto bol príbeh jeho otravnej matky s ešte otravnejším menom Agnes. Moja empatia sa pri čítaní tejto knihy schovala niekde za roh.
Mám taký silný pocit, že toto bude nejaká kultúrna záležitosť, keďže kniha má pomerne vysoké hodnotenie. Nedá sa jej uprieť originalita a veľmi krásny spôsob, akým autor skladá vety (tým pádom aj preklad nevyhnutne), no príliš často som sa strácala v nekončiacom prúde myšlienok a striedanie minulosti s prítomnosťou. No dozvedela som sa zaujímavosti o človeku, ktorého som nepoznala a rozhovor v závere ma bavil viac ako celá kniha.
Mám taký silný pocit, že toto bude nejaká kultúrna záležitosť, keďže kniha má pomerne vysoké hodnotenie na goodreads. Nedá sa jej uprieť originalita a veľmi krásny spôsob, akým autor skladá vety (tým pádom aj preklad nevyhnutne), no príliš často som sa strácala v nekončiacom prúde myšlienok a striedanie minulosti s prítomnosťou. No dozvedela som sa zaujímavosti o človeku, ktorého som nepoznala a rozhovor v závere ma bavil viac ako celá kniha.
3.75
Taky ukrajinsky Maly zivot. Ked si uz myslite, ze nepride nic horsie, tak ono to pride, ale casom sa to stane predvidatelnym, tak ako aj v pripade spominanej knihy. Jedna z tych bolavych knih, ktore precitate a uz sa k nim nechcete vracat, lebo vam mnohe sceny sposobuju nevolnost a nielen zdvihnute obocie (az na par jednotlivcov s nejakymi zvlastnymi zvratenymi sklonmi, ktori si uzivaju utrpenie postav opakovane a este radi citaju napr. Maly zivot). Zavriete knihu a povzdychnete si, ze toto vobec nie je fikcia, ze podobne veci, ktore sa diali Samire sa deju stale a pocitite bezmocnost.
Velmi dobre napisany page-turner, ktoremu svedci vyborny slovensky preklad. Mne sa zaver pacil, ludia by si priali asi happyend, ale taketo pribehy stastne konce nemaju.
3.5
Nepochybne dolezita kniha o udalostiach, ktore treba neustale pripominat a nekreslit ich cierno-bielo, no nesadla mi prilis forma akou je napisana (beletria vs reportaz), napriek tomu odporucam kazdemu, koho zaujima tema zabudnutych tragedii.
Veľmi dobre napísaný príbeh jednej rodiny zo statku Čierna voda brazílskom severovýchode, vyrozprávaný z troch pohľadov, v ktorom sa objavujú témy útlaku a vykorisťovania černošského obyvateľstva, zlatej horúčky, domáceho násilia, ale aj magické sily, dôležitá úloha žien, tajomné obrady a dary zeme, ktoré ovplyvňujú životy roľníkov.
