Všetko, čo nás spája: Príbeh slovenskej Vietnamky

Knižka ma veľmi bavila, taká ľahká rýchla jednodubka napísaná veľmi príjemným štýlom. Veľmi odporúčam.

(SPOILER) Kniha sa mi páčila ako celok, bola zaujímavá + obsahuje aj rodinné fotografie autorky. Trošku som však mala pocit, že autorka až príliš "vyplakáva" na tým, že má pocit, že nikam nepatrí. Akoby vinila viac Slovákov, ako vlastných, že za to môžu. Ja som však taký dojem nemala. Veď o Vietnamcoch je všeobecne známe, že sú uzavretá komunita, čo aj sama potvrdila v knihe. Autorka mala od detstva blízke kamarátky, trávila čas s ich rodinami, takže Slováci sa naozaj prejavili ako pohostinný národ. Ona sa však stále vracia do minulosti a rieši krivdy zo základky.

Vietnamci patria medzi migrantov, ktorí sa na Slovensku najlepšie integrovali do našej spoločnosti. Preto ma zaujala kniha slovenskej Vietnamky Kvet Nguyen, ktorá v nej opísala príbeh svoj a svojej rodiny. Vietnamci sú síce integrovanou, avšak uzavretou komunitou, preto je pohľad dovnútra vzácny a o to viac zaujímavý. Kniha bola pre mňa obohacujúca, dozvedel som sa viac o spoluobčanoch, ktorých denne stretávame, ale vieme o nich málo.

Vizuálne zaujímavá knižka praktického formátu (možno sa vám zmestí aj do listovej kabelky :D), vďaka ktorej sa čitateľ môže v štýle pars pro toto ponoriť do života vietnamskej komunity u nás.

Hoci nadpis znie "všetko, čo nás spája", mne skôr dielko priblížilo "všetko, čo nás odlišuje" (alebo teda aspoň niečo ;-)). A som za to vďačná, keďže o vietnamskej komunite u nás som vedela možno tak to, že existuje :-D. A vcítiť sa do myslenia a vnútorných rozporov slovenskej Vietnamky (nielen) ohľadom jej identity by som sa bez pomoci tejto knižky nevedela už vôbec. Takže vďaka za priblíženie a sprístupnenie opäť trochu iného pohľad na svet, na Slovensko, na menšiny...

PS: Zaujímavé, že zatiaľ čo malá Kvet chcela byť v detstve biela a blond, ja (biela a blond) by som v puberte vďačne bola v našich končinách (alebo iba v mojich predstavách?) exoticky a jedinečne pôsobiacou Áziatkou. Nechcem tým zbanálňovať pointy a vyznenie autorkiných textov, len možno občas je na druhej strane tráva zelenejšia.

Zaujímavý a dôležitý pohľad na mentalitu, zvyky a integráciu vietnamskej komunity na Slovensku. Avšak veľmi krátke. Keby nebola publikácia zámerne rozťahovaná hrúbkou papiera a grafickými barličkami, mohla vyjsť kľudne ako brožúra. Prijal by som aj druhý diel.

zobrala som si na dovolenku a zlupla som to ako malinu.

„Na papieri som síce Slovenka, ale neustále musím dávať tomuto faktu zmysel. Aj preto som napísala túto knižku.

Často sa pýtam samej seba, kým by som bola, keby som sa nenarodila na Slovensku. Mala by moja rodina v inej krajine tiež ázijské bistro alebo obchod s oblečením? Mali by sme tiež tak málo priateľov? Mala by som lepší vzťah so sestrou? Trápila by som sa rovnako s rasizmom? Bola by som v takom živote v inej krajine výtvarníčkou? Nikdy sa to nedozviem, pretože som sa na Slovensku narodila.“

--

S mnoha kamarády jsme se letos bavili o tom, proč je důležité číst (a beletrii zvláště).

Přesně pro tohle.

Hoa Nguyễn Thị, které všichni říkají Kvet, se narodila na Slovensku, svoji budoucnost vidí v té zemi a žije tam naprosto plnohodnotný život, už jen tím, že se podílí na věcech veřejných tak, jak se tzv. našinci nikdy podílet nebudou. Pochopila, že když patříte do dominující části společnosti, můžete ignorovat zkušenosti lidí, kteří nejsou jako vy, ale že menšiny si ale takový luxus nemůžou dovolit. A ona se narodila jako cizinka ve vlastní zemi.

Je ve své knize velmi osobní a jemná a jde až za hranice svojí zranitelnosti. Na Balkáně (Kuľková) se prý říká, že žena si je sama domovem. I přistěhovalec je si sám domovem. Když vyrůstáte s pocitem vykořenění a domovem nedokážete nazvat ani jednu zemi, vybudujete si domov ve svém nitru. Vím, o čem mluvím.

No a na rozdíl od toho typografického peklíčka a editorského kančerína, kterým je Taberyho Neztratit se sama sobě, je úprava téhle knihy pohlazením. V knižní řadě slovenského Denníku N ji editoval sám Martin M. Šimečka, což je na ní znát.

--

„Začala som si klásť otázku: o čo prichádzame, keď sme ticho?

Poznala som totiž odpoveď. Zakaždým, keď som ostala ticho, ako keby som si do duše vložila kameň a vláčila ho so sebou. Nedokážem spočítať, koľko takých kameňov sa mi v duši nakopilo.

Bola som ticho, keď mi povedali, že som Číňanka, hoci som vedela, že ňou nie som.

Ostala som ticho, keď som bola ako zamestnankyňa mesiaca oblečená v tričku s tradičnými slovenskými symbolmi, aj keď ma to ponižovalo.

Mlčala som, keď som na skúške dostala úplne odlišné otázky od ostatných len preto, že profesorka zistila, že som vietnamského pôvodu.

Zostala som ticho, asimilovala som sa, integrovala som sa. Robila som niečo, čo sa odo mňa ako „dobrej občianky" očakávalo.

Lenže ticho môže povzbudiť bezprávie, prenecháva priestor násiliu.“

Na Slovensku chýbajú takéto knihy ako soľ. Knihy, ktoré sú sebareflexiou nás samých, našej spoločnosti. Západ nepozná východ, východ nepozná západ. Hovoríme, že sme hrdí na svoju krajinu, alebo nad ňou naopak lámeme palicu, napriek tomu ju vlastne nepoznáme. Nepoznáme regióny, ani menšiny s ktorými spolunažívame desaťročia.
Kvet Nguyen je talentovaná fotografka, aktivistka a teraz už aj autorka knihy, ktorá nenásilným spôsobom poodhŕňa záves do sveta vietnamskej menšiny na Slovensku. Cez relatívne krátke kapitoly približuje kultúru, zvyky, históriu, myslenie i duševný život slovenských Vietnamcov. Stojí za prečítanie a poučenie. Iba na sebapoznaní totiž môžeme stavať.