Renava komentáře u knih

Vynikajúca kniha.. Fascinovala ma postava Attikusa Fincha, jednak jeho autorita a vzťah voči svojim deťom a rovnako jeho ľudský charakter – za každých okolností pokojný a rozvážny človek - právnik, pre ktorého je spravodlivosť a morálka alfou a omegou. Nemenej ma očaril vzťah súrodencov - vyzretosť ich charakterov a vzťahov založených na vzájomnej súdržnosti, úprimnosti, formujúcich sa pod vplyvom udalostí vtedajšej doby, rasovej neznášanlivosti, netolerancii černochov, nespravodlivosti vtedajšej justície, predsudkov, strachu a nenávisti. Jednoznačne veľmi hodnotná a krásna kniha.

Odľahlej islandskej dedinky bez kostola a bez cintorína čas akoby sa nijako netýkal. Možno aj vďaka neprítomnosti cintorína ľudia akoby tu zabudli umierať (radšej ho z poverčivosti v dedine ani nechcú...). Radi zotrvávajú vo svojich vychodených koľajách, v bezpečnej náruči rokmi zabehnutého stereotypu a len veľmi nedôverčivo sa stavajú k novotám, ktoré ich atakujú zvonka (pre dokreslenie charakteru diela treba dodať, že všetko sa točí okolo priemyselnej revolúcie 90.rokov).
Rozpačitý postoj dedinčanov voči pokroku rozprávač prezentuje s dokonalou nenútenosťou, idúcou ruka v ruke s úsmevnou sedliackou logikou, ktorá za žiadnych okolností nepustí :-). A keďže ľudstvu vyššia moc nadelila do vienka (okrem iného) i prirodzené pudy, túžby, sklony okúsiť zakázané a neobišla ani túto Bohom zabudnutú dedinu, k spoločenským zmenám sa pridávajú i konkrétne osobné intermezzá, nabaľujúce sa na ústredný príbeh, takže zdanlivá (dedinská) nuda je rozbíjaná na všetkých frontoch... často radikálne, nie vždy s idylickým koncom, občas s fatálnymi následkami. Skrátka, ako zo života.
Nemyslím si, že bol zámer pisateľa vyvodzovať z príbehu akékoľvek ponaučenia. Vlastne tu ani o žiadny jednoliaty príbeh nejde. Dielo ako celok pôsobí skôr ako povesť - hravá, príjemná, zábavná a nadpriemerne čitateľná povesť, jemne doladená prvkami magického realizmu, komédie i tragédie, s neustále prítomným podmazom láskavého humoru. Vety na seba nadväzujú tak príjemne plynulo, ako prirodzene plynie čas - vlievajú sa jedna do druhej ako deň prechádza do noci, svetlo do tmy. Jedna z mála kníh, kde názov dokonale ladí s celkom - obsahom i podaním. A musím povedať, že mňa si jednoznačne omotala okolo prsta. Dokonca až tak, že po otočení poslednej strany som mala chuť začať čítať znova , čo sa mi naozaj až tak často nestáva.

31 05.04.2015

Aj keď nerada, ale tentokrát pôjdem proti prúdu. Z môjho pohľadu je celá kniha postavená na originalite štýlu a príbehu, ktorý samozrejme pôsobí veľmi ľudsky. Originalitu mu dodáva predovšetkým zosobnenie Smrti, ako účastníka deja a rozprávača, zvláštne členenie deja,poetické podanie a taktiež zaujímavé ilustrácie... Napriek všetkému, nemohla som sa ubrániť pocitu, že celá táto kompozícia pôsobí tak trochu umelo a prvoplánovo, s cieľom za každú cenu chytiť čitateľa za srdce a stať sa bestsellerom (čo sa aj podarilo). Mňa osobne to však zďaleka nedostalo tak, ako desiatky iných kníh s podobnou tematikou (ku ktorej inak značne inklinujem), ktoré možno neboli podané takto poeticky, ale zato vo mne vyvolali hlboký pocit autenticity a zanechali nezmazateľnú, trvalú stopu, a určite i citovú väzbu - sú to klenoty, ku ktorým prechovávam akúsi posvätnú úctu. A toto všetko mi z akéhosi dôvodu u Zlodejky kníh chýbalo.

31 11.10.2012

Čistý pesimizmus, depresia, temno. Kniha, ktorá hustotou negativizmu, nánosmi zla, nechutností, zvráteností, krutostí a bolesti sťahuje na samé emočné dno. To je však len jeden uhol pohľadu. Ten druhý, nazerajúci na zručnosť, vycibrenosť pera a pisateľskú fantáziu stavia Nica Cava do polohy skutočného umelca. Inými slovami - ak by sme dali emočnú a pisateľskú stránku diela na misku váh, ocitli by sa na úplne opačných koncoch. Vlastne sa núka úvaha, čo všetko v sebe musí tento kontroverzný chlapík prechovávať, keď vyprodukuje niečo tohto razenia.... a asi toho nebude málo. Búrlivá punkerská, drogová a násilnícka minulosť sa na tom nepochybne podpísali nemalou mierou. Psychológ by zrejme povedal, že jeho písanie sa dá chápať ako ventil, cez ktorý si umelecká duša reguluje vnútorné rozpory - a predpokladám, že by na tom niečo bolo...

Čítanie je to jednoznačne skľučujúce. S postavami tápeme v najhlbšom blate fyzična i psychična, ktoré doslova pohlcuje - autor nás permanentne drží v okovách temnoty a neuvoľní ich ani na moment, aj keď sa to akokoľvek žiada. Podvedome čakáme, že príde nejaký svetlejší moment, že autor zdeprimovanému čitateľovi zošle pár dúškov optimizmu, trochu kyslíka, barličku, ktorá mu pomôže prebrodiť sa cez nekonečné bažiny špiny. Zbytočne. Neexistuje ani chvíľkový, minimálny náznak svetlejších momentov, odkazov na pozitívne zajtrajšky, nie je tu jedna pozitívna, či sympatická postava, jediný svetlý bod, či príjemný zážitok. Len číročíre, všadeprítomné zlo.

Keby som si položila otázku, čo sa mi na tom vlastne páčilo, musela by som úprimne povedať, že vlastne nič. Nič a zároveň všetko. Tým ako je kniha jedinečne šialená a príšerná. Prehnitosť a genialita v jednom. Kniha silno pripomína kontroverznú záležitosť od Kosinskeho - Pomaľované vtáča, ktorá je, myslím, v čitateľskom povedomí oveľa známejšia. Takže ak ste spomínanú vec znechutene odvrhli, zavrhli, odložili, odsúdili, do „oslice“ sa ani nepúšťajte! Buďte si istí, že na pesimistickejšiu knihu tak ľahko nenarazíte. Vážne len pre čitateľsky otrlé a tolerantné povahy, schopné, či ochotné (?) dielo vnímať s obrovským nadhľadom.

26 25.05.2015

Ak som si doteraz myslela, že Owen Meany je najbizarnejšou postavičkou, s ktorou som sa doteraz v knihách stretla, už to neplatí. Malý Oscar z Plechového bubienka ho o kúsok predbehol (okrem toho, že sa na seba v istom zmysle dokonale ponášali). Grass sa ukázal byť neuveriteľne zručným rozprávačom, ktorý presne vie, ako zaujať, aby si človek tých viac ako 600 strán užil bez jediného okamihu nudy, či občasných pocitov rozpačitosti z "vaty", ako to v dlhších románoch často býva. Jeho rozprávanie, štylizácia, premyslenosť neobvyklého striedania dejových úsekov v kombinácii so sprievodnými emóciami - skrátka zážitok!
Plechový bubienok je postavený na grotesknosti postáv a situácií, zasadených do nie práve veselej doby. Vojnová dráma a tragické pozadie práve vďaka tomu vyznievajú takmer banálne, až sa bojím povedať, že komicky, keďže autor tu dokázal urobiť grotesku i z ostreľovania, znásilňovania, smrti samotnej. Teda zasa raz smiech cez slzy (a ten možno zamŕza aj kvôli samotnej Grassovej nevábnej minulosti, keďže sa sám priznáva k niekdajšiemu členstvu v jednotkách SS). Odhliadnuc od všetkého, vynikajúce čítanie, sprostredkované vzrastom malým Oscarom, ktorý svoj košatý životný príbeh bubnuje na plechový bubienok. Stojí za to si ho vypočuť, aj keď sa vám z toho šialeného rytmu bude miestami točiť hlava :-).

25 20.02.2015

„Prvočísla jsou dělitelná jenom 1 a sebou samým. Mají své místo v nekonečné řadě přirozených čísel, mačkají se jako všechna ostatní mezi jinými dvěma čísly, ale jsou vúči nim o krok vzadu. Jsou to podezřelá a osamělá čísla a proto Mattiovi připadala úžasná. Občas si říkal, že se v té číselné řadě ocitla omylem, že tam zústala uvězněná jako korálky navléknuté na niti. Jindy se ho naopak zmocnilo podezření, že i jim by se líbilo být jako všechna ostatní, být jen obyčejná čísla, ale to z nějakého dúvodu nedovedou.“

Alice a Mattia sú prototypmi prvočísel. Dvaja outsideri, poznačení minulosťou, ktorí nevedia nájsť samých seba, ani cestu jeden k druhému. Sú si blízki a zároveň ďaleko od seba. Obaja majú v sebe kus sebadeštrukcie a túto úspešne, často nechtiac a mimovoľne ďalej šíria do svojho bezprostredného okolia.

Giordano si dal na svojich postavách dokonale záležať - emócie a korene ich počínania sú zachytené tak bravúrne, že človek do istej miery dokáže pochopiť ich negativitu, nechuť (neschopnosť) komunikovať, deštruktívnosť ich konania, apatiu, nezáujem a neschopnosť si sám sebe pomôcť. Ale skutočne len do istej miery, pretože treba priznať, že ich počínanie je skôr iritujúce, človek má podvedome občas chuť skočiť do deja - v lepšom prípade otvoriť oči, v horšom preplieskať :-). To však nič nemení na atraktivite príbehu, ktorá je navyše umocnená dokonalou nepredvídateľnosťou deja. Veľmi vydarený debut a skutočne výnimočný psychologický príbeh.

"Proti některým částem svého já zústáváme bezmocní."

24 14.01.2013

Na Němcovej Babičku nedám dopustiť, pre mňa to je jedna z najdojímavejších kníh, rovnako je to s filmom. Vždy sa mi pri nej vybavujú spomienky na vlastnú babičku, s ktorou som mala nádherný, blízky, výnimočný vzťah. Navyše sa na tú filmovú veľmi podobala,rovnako fyzicky ako i povahovo, skrátka vyzerala ako klasická rozprávková babička. A keďže už ju nemám vedľa seba, aj takto si ju vždy pripomeniem a zakaždým mi pri tom padajú nefalšované slzy, v ktorých sú ukryté spomienky na moje krásne detstvo a najláskavejšieho človeka, akého som kedy stretla a ktorý ma veľmi ovplyvnil...

23 02.05.2012

Pre nadšencov Marqueza a tohto žánru doslova lahôdka – toto je príklad magického realizmu dovedeného do dokonalosti. Pokiaľ mu človek neholduje, zrejme bude z diela skôr vyjavený, s tým treba rátať. Z José Arcadiov a Aurelianov sa mi síce trochu motala hlava, ale stabilitu dorovnávala podmanivosť príbehu a dych vyrážajúce, fantáziou nabité pasáže. Skutočne som sa dobre bavila a miestami onemievala úžasom nad tým, čoho je tento spisovateľ schopný - bezmedzná fantázia, vzletnosť, extravagantnosť, vtip....Treba uznať, že Marquez bol v tomto žánri proste génius!

22 06.04.2013

Vianočnú koledu by som zaradila do rovnakej kategórie ako Exupéryho Malého princa – do rozprávok pre dospelých. Čarovný, tak trochu strašidelný, ale hlavne poučný príbeh, ktorý navodí atmosféru akejsi nedefinovateľnej vnútornej pokory. Skrátka, presne to, čo by malo s vianočným obdobím kráčať ruka v ruke. Rovnako som presvedčená, že je príjemné si knihu otvoriť kedykoľvek, keď človek zatúži po pohladení duše a má chuť trochu sa zahĺbiť do seba, a to nielen v čase Vianoc.

22 30.12.2012

Tento mladý Poliak ma čím ďalej viac prekvapuje. Jeho detektívky s prokurátorom Szackim majú glanc, svojský drive, atmosféru (takú tú správne negativistickú, ponurú, melancholickú) – ak mám chuť na detektívku, musí obsahovať presne toto. Nič nadsadené, preafektované, pretechnizované, zasa len číra inteligentná dedukcia v duchu tety Agathy, ktorá by s týmto opovážlivým výrokom samozrejme nesúhlasila, keďže ona sa neprehrabávala v archívoch, nepila hektolitre kávy a nebola nútená riešiť vlastné manželské problémy... (stačilo jej k tomu vlastné bystré očko, čo videlo až za roh a obligátna šálka poctivého čaju). Napriek tomu som presvedčená, že by tohto „kolegu“ kvitovala :-).
Tak ako ďalších, čo podľahli šarmu jeho písania, aj mňa celkom mrzí, že avizuje s detektívnym žánrom definitívne skončiť, lebo táto karta mu ide. Avšak ako sa sám v jednom interview vyjadril - „nebolo by na škodu trochu mu dôverovať a nechať ho profilovať sa ďalej“ – ja to teda rozhodne skúsim. Niečo mi navráva, že ani ďalšia jeho produkcia nemusí byť márna.

21 12.10.2015

Murakamiho si človek buď zamiluje, alebo ho zavrhne. Ja som ten prvý prípad, i keď to rozhodne nebola láska na prvý pohľad :-). Môj vzťah k nemu sa postupne vyvíjal a priznávam, že momentálne sa mení na niečo ako "posadnutosť". Norské drevo je veľmi zvláštna kniha, ktorá človeka pohltí ani nie tak možno prvoplánovo dejom, ako svojou nevšednou atmosférou, niečím svojským, typicky murakamiovským...A to je zrejme i podstata jej popularity. Na môj vkus miestami až extrémne intímna záležitosť, ale to je skátka Murakami...

21 29.06.2011

Ťažko si predstaviť existenciu v dobe, v ktorej brat nemôže veriť bratovi, kde nešťastné gesto či zaváhanie nesie riziko vyvolania podozrenia z nesúhlasu so systémom a už len samotné obvinenie znamená istý koniec, smrť, v lepšom prípade vyhnanstvo. Bohužiaľ, toto bola dlho utajovaná realita stalinského režimu a T.R.Smith ju vykresľuje mimoriadne autenticky. Treba povedať, že odviedol výbornú prácu - podarilo sa mu skĺbiť špičkový thriller s realistickým zobrazením nielen vtedajšej desivej atmosféry, ale hlavne morálky a pilierov, na ktorých bol samotný komunizmus postavený. Takže súčasne s napätím z každej strany presakuje všadeprítomné morálne bahno, strach, brutalita, špina, zvrátenosti, radiace sa do rovnakej kategórie ako praktiky nacistického režimu. Možno by sa dalo polemizovať o reálnosti náznaku happyendu ( v pazúroch vtedajších orgánov štátnej moci ťažko uveriteľné), ale nechajme bokom...
Naozaj som už dávno nečítala nič tak napínavé a skľučujúce zároveň. Ale napriek toľkému negativizmu (či práve kvôli nemu?) človek zo seba strasie väčšinu pseudoproblémov a uvedomí si jednu neomylnú pravdu - žiť v dnešných časoch možno nie je ľahké, ale nech už je táto doba akákoľvek, človek je slobodný. Ak si niekto v plnej miere neuvedomuje, čo to obnáša, po tomto snáď pochopí. Už len kvôli tomuto vrelo odporúčam!

20 07.03.2014

Kratučké, minimalistické úvahy, ktoré pôvodne nemali ambíciu stať sa samostatnou knihou. Priznanie o okolnostiach vzniku textov určených pre rubriku britského denníka ma vcelku pobavilo: „Zakaždým som chvatne ponorila vedro do ktoréhosi tmavého zákutia svojej mysle, vytiahla som odtiaľ nejakú vetu a s úzkosťou čakala, či budú nasledovať ďalšie“. Zvláštny prístup, ale evidentne sa osvedčil :-).
Možno z literárneho hľadiska nič svetoborné, zato pre fanúšikov Eleny Ferrante jedinečná príležitosť poodhaliť jej osobnosť, keďže bola dlhý čas pre verejnosť viacmenej inkognito a jednou veľkou neznámou.
Treba povedať, že samotné úvahy (na rôzne témy od spoločenských, cez politické až po osobné) sú príjemne svieže, veľmi osobné a hlavne - podčiarkujem – výstižné. Na malom formáte predviedla výrazný pozorovací talent, schopnosť pomenovať veci, vystihnúť moment – čiže v podstate to isté, čo vo svojich predchádzajúcich knihách, avšak u tejto literárnej formy akoby to vyniklo ešte o kúsok viac.
Miestami možno rovnako ako ja nadobudnete dojem, že vám hovorí z duše, že dáva tvar myšlienkam, ktoré občas len tak prefičia hlavou a bez odpovede sa spätne odrážajú do éteru, alebo naopak zotrvávajú usadené v podvedomí.
Tých, čo E.F. nečítali, zrejme kniha neosloví, pre jej prívržencov je to naopak must-read :-).

19 19.06.2020

Christopherov vnútorný svet je jedna veľká bublina, vymodelovaná z matematických vzorcov, logických väzieb a dennodenných rituálov. Nemá rád, keď sa ho niekto dotýka, neznáme prostredie a davy ľudí mu spôsobujú závrate, nevoľnosť, nedôveruje cudzím ľuďom, neočakávané zvraty uňho vyvolávajú agresivitu a záchvaty. Trpí jednou z foriem autistického spektra - aspergerovým syndrómom a jeho „problém“ má značný dopad na funkčnosť (nefunkčnosť) vzťahov v ich rodine.

Mark Haddon nám sprostredkováva pohľad na ľudí, ktorí sú iní ako my – nezdieľajú naše emócie, potrebujú svoje istoty - stereotypy, ktoré im prinášajú pocit bezpečia, náš svet je pre nich príliš komplikovaný na pochopenie a pokiaľ im nepodáme pomocnú ruku, stáva sa pre nich bludiskom. Christopher - a jemu podobní - sú pre svoje okolie záhadou, pochopenie a zvládnutie ich reakcií si vyžaduje obrovskú psychickú odolnosť, často je to boj s veternými mlynmi, preto má autor body za to, že neopomenul tieto fakty reálne podchytiť a zakomponoval ich do príťažlivého príbehu.

S autizmom mám osobnú blízku skúsenosť, preto som bola veľmi zvedavá, ako sa autorovi podarilo námet spracovať, do akej miery bude uveriteľný a čitateľsky atraktívny. Možno to nie je vrchol literárnej tvorby, avšak jeho emocionálny náboj je tak výrazný, že nepochybne stojí za odporúčanie. Kniha mi je navyše sympatická tým, že sa na nič nehrá, netlačí na pílu, aby dojala a predsa dojme. Pokiaľ má človek snahu o vcítenie sa do pozície takýchto ľudí fungujúcich medzi nami (nie je ich málo), prípadne im nejakým spôsobom podať pomocnú ruku, táto kniha môže byť prvým krokom.

Uznávam, že nie som cieľová skupina, ale to nie je dôvod, prečo knihu hodnotím priemerne. Nemám nič proti young adult a tiež mi je jasné, že tento žáner stavia hlavne na príbehu a že nejaká umelecká hodnota ide väčšinou tak trochu bokom. Lenže, pokiaľ sa nemýlim, Normálni ľudia do kategórie YA oficiálne nespadajú. A tu vzniká malý problém, ako vnímať všetky tie ocenenia a knižné nominácie (všeobecný hype okolo nekomentujem), pretože pri toľkých ováciách sú isté očakávania namieste. Nie som literárny kritik, ale podľa môjho skromného názoru má tento román s hodnotnou literatúrou spoločné sakra málo. Spracovanie príbehu, sloh, štylistika – slabý priemer. Slovenský preklad – podpriemer (doslovný preklad afektovaných amerikanizmov „ó áno!“, „ó určite!“ vyskakujúcich z každej tretej strany pôsobil amatérsky, až obťažujúco...).
Ak by som mala môj celkový dojem charakterizovať jedným slovom, bola by to PLYTKOSŤ. Plytkosť prepieraných vzťahov, plytkosť hodnôt, na ktorých zúčastnené postavy stavajú svoju existenciu, plytkosť zhodnotenia dôsledkov ich činov. A korunu celému dáva pisateľská plytkosť....tak málo štylisticky vyzretý text som už naozaj dávno v rukách nedržala.

Aj z týchto dôvodov mi porovnávanie s Giordanovou Osamelosťou prvočísiel príde úplne mimo. Paralela s "inakosťou" charakterov hlavných postáv tam určite je, ale tam to končí. Viem si predstaviť, že ak by sa načrtnutého scenára zhostil Giordano, dopadlo by to úplne inak (keď dvaja robia to isté, nie je to to isté). Osamelosť prvočísiel je čitateľský zážitok, Normálni ľudia sú nositeľmi nahého príbehu. Sally Rooney má pred sebou ešte poriadne dlhú cestu.

18 15.04.2020

Poviedkam sa celý život snažím prísť na chuť a stále sa mi to nie celkom darí, no občas narazím na niečo, čo túto moju osobnú predpojatosť nalomí. To je presne tento prípad. Autorka svoje poviedky žánrovo vystavala na tzv. weird fiction, čo je mix sci-fi, fantasy a hororu, no aby to bolo zaujímavejšie, naviazala na ne kopu ďalších osviežujúcich prvkov čerpajúcich najmä zo severského folklóru, čím vytvorila jedinečný žánrový útvar. Prekvapuje svojou brilantnou imagináciou, zaujímavo sa pohráva so severskou mytológiou, sci-fi prekladá rozprávkovými motívmi a miestami šokuje poriadne absurdnými, až nechutnými scénami (rátajte s tým, že niektoré obrazy zanechajú v mysli dlhodobý nepríjemný otlačok). Keď sa dostanete k poviedke Tety a budete pri tom popíjať kávu, koláč si k nej určite nedávajte, nechutil by vám :-)
Treba povedať, že nie všetky poviedky sú na kvalitatívne rovnakej úrovni, je tam pár slabších momentov a poínt, ale z môjho pohľadu je to odpustiteľné. Po prečítaní autorkinho doslovu dávam bez mihnutia oka plný počet.

17 07.04.2020

Ľudstvo otrasené apokalypsou, nový systém, drsné existenčné podmienky, úmorná snaha o objavenie nových potravinových a energetických zdrojov. Cena za prežitie nie je zanedbateľná, hodnota ľudského života minimálna. Na tejto platforme je vystavaných niekoľko originálnych a veľmi vydarených poviedok – tematicky rôznorodých, mrazivých, šokujúcich, drsných až drastických, všetky s jedným spoločným menovateľom, ktorým je enormná explózia fantázie. Samozrejme, nájdu sa i slabšie momenty, a menej záživní poviedkoví jedinci, tí sú však zatienení a doslova prevalcovaní niekoľkými excelujúcimi sólistami (Flétnová dívka, Písek a struska, Popkomando...). Niektoré scény sa nedajú čítať inak, ako pomedzi prsty a mnohé nepochybne na dlhšiu dobu zoberú chuť do jedla (určite nielen mne). Silné, ale skvelé! Pre nadšencov tohto žánru niečo ako povinná literatúra.

17 17.02.2015

Táto chuťovka mi sadla tak, ako máloktorá iná. Svieži a nadmieru sympatický román, ktorý poteší srdce, rozosmutní, rozosmeje, prinúti k zamysleniu – nenašla som skrátka nič, čo by mu chýbalo.
Stretla som sa s názormi, že vyrozprávanie príbehu cez listovú korešpondenciu mu ubralo na kvalite, no ja si myslím presný opak. Predsalen, novodobých príbehov o hrôzach a útrapách vojny je v dnešnom knižnom svete toľko, že pokiaľ nezaujmú niečím originálnym, často skĺzajú do priemeru a zabudnutia. Práve preto formu listov považujem za výbornú voľbu, ktorou autorky zabodovali, čitateľa si získavajú od prvých riadkov a knihu tak postavili do roviny výnimočnosti, nenapodobiteľnosti.
Okrem spomínaného, spostredkovať príbeh výhradne formou korešpondencie medzi hlavnými aktérmi môže byť pre pisateľa celkom tvrdým orieškom, v tomto prípade však rozlusknutým hravo a s noblesou - podotýkam, že do listov boli vtesnané nielen vzájomné osobné odkazy dopisovateľov, výpovede o hrôzach vojny, slušná dávka emócií, ale ako bonus tiež veľká porcia brilantného vtipu (za toto u mňa 100 bodov navyše!).

Kniha ako stvorená pre zimné večery - s litrom bylinkového čaju, hrubou dekou a teplými ponožkami, s takouto výzbrojou je zážitok z čítania dokonalý :-). A ja si ho veľmi rada zopakujem, pretože ani nepamätám, kedy som naposledy čítala niečo tak relaxačné a príjemné.

17 03.12.2012

Kniha je v podstate monológom na jeden nádych, kde hlavnú úlohu hrajú dvaja bývalí starí priatelia a mŕtva žena, stojaca medzi nimi. Klasický trojuholník lásky riešený s odstupom času, po dlhých rokoch čakania a príprav na pomstu, pričom slovo „riešenie“ v tomto prípade prakticky nemá opodstatnenie, nakoľko neexistuje. V siahodlhej reči smerujúcej k „obvinenému“ sa pred nami roztvára celý príbeh (na prvý pohľad trošku ošúchaný) – o priateľstve, láske, zrade a bolesti, príbeh jednoduchý a krutý, zanechávajuci trvalé následky na životoch a rany na duši. Rozprávač od protistrany nečaká žiadne odpovede (s výnimkou dvoch), nevynáša verdikty, len z hlbín minulosti vydolováva bolestné emócie a predkladá adresátovi konečný účet. S vedomím, že vyrovnať sa s ním po zvyšok života bude viac ako dostatočný trest.
Priznám sa, že som svojim spôsobom súcitila s každým zo zúčasnených, nech už bol ich podiel viny na tragédii akýkoľvek. Pretože nikto z neho nevyšiel ako víťaz, nik neušiel svojmu trestu (či už bol zaslúžený alebo nie) a každý náležite pocítil trpkú chuť osobnej prehry. Román zanecháva veľa nevypovedaného a medzi riadkami visí odkaz, že často stačí málo, aby druhí boli ušetrení zbytočnej bolesti..... nielen v románoch.

16 08.11.2014

„Neexistuje nič také, ako morálna, či nemorálna kniha. Knihy sú buď dobre napísané, alebo zle napísané.“ S týmto Wildovým výrokom sa plne stotožňujem a dodávam, že o tejto bezpochyby platí to prvé. Dielo, ktoré Wildovi na svojej životnej ceste dopomohlo k odsúdeniu na 2 roky za jeho homosexuálne sklony, no prežilo veky ako či už čitateľsky obdivované, zaznávané, kritizované, ale večne živé. Dielo plné rozporov – krása maskujúca osobnosť v morálnom rozklade, láska v mnohých podobách prechádzajúca od zbožňovania do nenávisti, kontrast zločinu a ľahkovážnosti pri vysporiadavaní sa s vlastnou vinou. Zarážajúca výpoveď o tom, ako vonkajšia i vnútorná krása vplyvom morálne skazeného, pôžitkárskeho a ľahkovážneho "priateľa" zmení postoj k životu mladého, nevyformovaného chlapca a spôsobí jeho rozvrat a záhubu.Výnimočné, nadčasové dielo.

16 10.04.2012