YouthDecay
přečtené 255
Hamlet
1981,
William Shakespeare
Skvelá hra, ale len dobrá kniha. S niektorými morálnymi lekciami som nesúhlasil a prišli mi konzervatívne a zastaralé, ale Hamlet ako typický hrdina rozorvatý na dve časti je veľmi pôsobivá prezencia a jeho zmietanie sa medzi mizantropiou a humanizmom mi bolo veľmi blízke.... celý text
Časť 3 Opäť označuje Antigonin skutok za politický akt, ktorý nemôže tolerovať, inak by sa mohli poddaní vzbúriť. "Ona ničí mestá, rúca ľudské príbytky a zoradené šíky obracia na pomätený útek." Haimón sa bojí oponovať svojmu otcovi "A ja nemôžem a nechcem tvrdiť, že si nehovoril správne." ale napriek tomu vyjadruje aj keď ustráchane a zo zábranami iný pohľad na vec "Ale moje ucho tajne vypočulo, ako celé mesto ľutuje to dievča!" Tiež vyjadruje naivný názor že dieťa by malo byť definované svojim rodičom "Ako býva pýchou dieťaťa – tou najväčšou – je dobrá povesť otca." snaží sa ho ale napriek tomu prebudiť z jeho zaslepenosti "Nebuď teda ďalej presvedčený, že je správne iba to, čo povieš ty, a iné nič!" Kreón si odmieta priznať pravdu stále je zaslepený "Lump! Tebe ide o to uprieť pravdu otcovi!" Haimón konečne získava vývoj postavy, ktorý je ale totálne nevierohodný vzhľadom k tomu že sa odohral v priebehu niekoľkých minút a vymaňuje sa spod reťazí svojho otca a je mu v diskusii rovnocenným partnerom pričom už nefiltruje svoje myšlienky "Keby si mi nebol otcom, povedal by som, že si sa zbláznil." Haimón napokon dokonáva svoju zmenu názoru na otca a odchádza od neho. Osud Antigony je mu ale zjavne naďalej ukradnutý, čo je, ak by sme s ním mali aspoň trochu sympatizovať dosť problém. Náčelník zboru začína tiež sympatizovať s Antigonou, ktorá je videná celými Tébami ako tragická hrdinka. Dielo oslavuje samovraždu/dobrovoľnú smrť ako niečo chvályhodné čo by mali ľudia obdivovať "Chváloreč ťa sprevádza! Ty ani na chorobu nezomrieš, ani ostrý meč ti život nevezme! Ty z vlastnej vôle za živa – ako nikto z ľudí – kráčaš dole!" Vymývanie mozgu tohto textu, že nie je dôležité to, ako žijeme ale to, ako zomrieme je smutné a to že niektorí ľudia aj v dnešnej dobe sympatizujú s týmto názorom a s Antigonou ešte smutnejšie. Antigona sa opäť prezentuje ako dosť pokrytecká a ufňukaná postava, sama si vybrala smrť a vychvaľovala ju, ale teraz nad tým horekuje a narieka že ju nikto nemá rád. "Niet toho, kto by vypustil z úst vzdych! Nad mojou smrťou nikto nezakvíli!." a tiež narieka nad tým že je ešte príliš mladá na to, aby zomrela, aj keď predtým hovorila, že čím skôr zomrie, tým lepšie pre ňu "Ja, panna, ktorá ešte nevie, čo je svadobný spev, čo je manželstvo, čo deti, musím odísť, opustená priateľmi – a za živa! – do ríše mŕtvych!" Na scénu prichádza Teiresias, ktorý, ako sa ukazuje, ovláda Kreónove rozhodnutia ak o to má záujem "Vždy doteraz som dal na tvoju radu" a ukazuje poverčivosť Grékov a ich vieru v osud, veštby a nadprirodzené sily. Teiresias tvrdí že bohovia sú rozhnevaní a jednou vetou zhrnuje to čo nám príbeh doteraz o Kreónovi ukázal "No tvrdohlavosť je znak bláznovstva!" Kreón túto hlášku naplňuje a radu starca odmieta. Náčelník radí Kreónovi ústup, ten sa podriaďuje fatalistickej filozofii "Ach, len ťažko mením svoje rozhodnutie. Ale s osudom sa nedá bojovať." rozhoduje sa teda že sám Antigonu vypustí, nie preto že by zmúdrel alebo že by sa stal lepším človekom, ale z prostého dôvodu, že bohom by sa nemalo odporovať a že človek nemá silu na to aby mohol o svojom živote rozhodovať sám ale musí sa podriadiť osudu, čím Antigoninu chybnú a nechutnú fatalistickú filozofiu legitimizuje a pozdvihuje na hlavnú myšlienku diela. úplne posledný monológ ešte viac prehlbuje moje znechutenie s posolstva knihy "Iba rozvážni ľudia vedia byť šťastní. Nehrešte, uráža to bohov. Človeka, ktorý si mnoho o sebe myslí a používa veľké slová, neminie veľký trest a konať s rozvahou sa naučí až na staré kolená." autor tak všetkých ľudí ktorí sa odvážia vzoprieť sa osudu a božím zákonom prirovnáva ku Kreónovi a hovorí, že sú rovnako zlí ako táto nechutná bytosť, ktorá sa tým že neposlúchla bohov previnila najmenej a ktorej problémy boli niekde úplne inde, bez ohľadu na to, aké sú vlastne ich úmysly a za akým účelom sa chcú božím zákonom vzoprieť. Takže vidíte, že táto kniha nakoniec vôbec nie je o tom že by sa jedinec mal vzoprieť spoločnosti a robiť to čo sám považuje za správne, ale propaguje konformné podrobenie sa nariadeniam, ktoré sú všeobecne pokladané za správne a oproti ktorým sú ľudia príliš malí, nech aby mali právo ich prekonať inak nás "neminie veľký trest". Dovoľte mi na záver tohto pseudointelektuálneho blábolu, ktorým som ale vyjadril svoje myšlienky najlepšie ako som dokázal a lepšie to v súčasnosti nezvládnem, citovať Friedricha Nietzscheho, ktorého slová presne vystihujú môj pocit z tejto drámy. "Bůh jest myšlenka, ta zkřiví vše přímé a vše, co stojí, rozmotá do kola. Jak? Čas že je ten tam a vše pomíjející že je pouhou lží? To pomyslit, působí závrat a víření lidským údům, a žaludku nad to zvracení: věru, motolicí zvu takovou domněnku. Zlým to zvu a nepřátelským člověku, všechno to učení o jediném a plném a nepohnutém a sytém a nepomíjejícím!"... celý text
Lužinova obrana / Pozvání na popravu
1990,
Vladimir Nabokov
Typicky rusky melancholické a zachmúrené, ak chcete knihu pri ktorej sa zabavíte, toto si radšej odložte na inokedy. Všetko je ale pozdvihnuté na vyššiu úroveň štýlom akým je Nabokov schopný vyrozprávať vnútorný svet svojich hrdinov, ich víťazstvá aj prehry a samozrejme aj prostredie a kulisy v ktorých svoje príbehy rozohráva. Nabokovovej jazykovej virtuozite a zmyslu pre detail sa vyrovná skutočne málokto, prúd vedomia v podobe Cincinnatových zápiskov bola pre mňa najsilnejšia časť knihy a nadčasová kritika nielen komunistického Ruska ale aj súčasnej spoločnosti snažiacej sa ľudí zaškatuľkovať a normalizovať a každého kto sa neprispôsobí a nenechá si dobrovoľne vygumovať svoju identitu a má tú drzosť niečím sa odlišovať pre istotu zavrie do klietky. Snový svet videný jeho očami je veľmi blízky tomu, ako vidím svet ja, je to jediné miesto v ktorom sa dá dosiahnuť určitú stav čistoty a pokoja, ale aj miesto kde už nie je nutná žiadna pretvárka, miesto zbavené od ohavností ľudského rodu zahaleného v maskách. Táto túžba po lepšom svete je pre človeka, ktorý je v tom skutočnom zviazaný a trpí, jedinou nádejou a zároveň vykúpením.... celý text
Cesta
2008,
Cormac McCarthy
Nezabudnuteľné apokalyptické obrazy, McCarthymu stačí málo aby dokázal rozbehnúť fantáziu čitateľa, neutápa sa v siahodlhých opisoch ale napriek tomu dokáže udalosti popísať dostatočne sugestívne.... celý text
... izmy - Ako rozumieť filmu
2011,
Ronald Bergan
Môžem len citovať komentár Raphaela, kniha písaná jednoduchým spôsobom, ktorá nejde príliš do hĺbky a pokrýva len základy.