1. Domů
2. Autoři
3. Friedrich Nietzsche
4. O autorovi

• O autorovi
• Knihy 46
• Bazar 23
• Životopis
• Citáty 231
• Diskuze 6

Populární knihy

/ všech 46 knih

Nové komentáře u knih Friedrich Nietzsche

Radostná věda

„zatímco Diogenes hledal s lucernou za jasného dne poctivého člověka, Nietsche hledá boha, ale není to cynická (kynická) ani nihilistická fröhliche Wissenschaft, je to věda ironická - raduje se proto, že se dokázala oprostit od absolutních pravd“... celý text
— los

---

Antikrist

„Tuto knihu by si měli přečíst všichni, aby měli jasno v tom, jak je s nimi manipulováno a jak církec překrucuje a překrucovala hodnoty díky kterým vlastně vznikla. Měla by to být povinná četba místo hovadin co se učí ve školách, místo propagandy toho či onoho režimu. Místo vymývání mozku všem ovcím bez duše.......Já jsme z knihy byl unešen a jsme dodnes. Mrzí mne, že se nedá koupit a nemohu ji mít ve své knihovně.“... celý text
— BAYO

---

Mimo dobra a zla

„Musím uznať, že to teda bola jazda. A aká divoká. Friedrich Nietzsche, autor, ktorý svojim cynizmom a ostrovtipom priťahuje často práve mladých intelektuálov - čo samozrejme neznamená, že by starší čitateľ nesúhlasil s obsahom jeho diel alebo by to vnímal ako nedozretý súbor mladíckych sebavedomých omylov - neminul ani mňa. Počas mojich študentských rokov som vychádzal z diela Antikrist a citátov s interpretáciami. Neskoršie - po niekoľkých rokoch - som sa k nemu vrátil prostredníctvom diela Tak pravil Zarathustra, ktoré u mňa už to čaro nevyvolalo. Myslel som si, že Nietzcheho okúzlenie vyprchalo. Bol to omyl! Nechal som sa zviesť prvým slovenským prekladom knihy Mimo dobra a zla. Toto dielo sa skladá z rôznych metafor a aforizmov - v drvivej väčšine krátkeho rozsahu - ktoré zachytávajú širokú škálu spoločenských fenoménov, zmien, ktoré spôsobilo osvietenstvo a kolaps feudalizmu, histórie, náboženstva, interpersonálnej komunikácie, sociálnej nerovnosti a mnoho ďalšieho. V drvivej väčšine ide o kritiku, ktorá si niekedy dokonca protirečí a tak vytvára aj kritiku na vlastnú kritiku. Hneď v úvode ma šokovala myšlienka kresťansko-cirkevného útlaku, ktorá trvala viac ako tisíc rokov. Obdobie v ktorom dominovali také tie Platónské ideály - nie úplne skutočné. Hoci sa to veriacim páčiť nebude - čiastočne brzdili vedu a pokrok. Platón bol žiakom Sokrata, ktorý bol odsúdený na smrť za údajné kazenie mládeže. Zinscenovaný Sokratov proces hádže úplne iný tieň na túto starovekú historku, pokiaľ prijmeme argument, že Platóna Sokrates pokazil a tým svet dostal pod nadvládu transcendentna až po osvietenstvo. Prvá hlavná časť sa zaoberá predsudkami filozofov. Podľa neho filozofovia nie sú skutočne objektívni a v podstate vychádzajú zo svojich skúseností, hierarchií hodnôt a predispozícií či zaujatých téz, ktoré slúžia iba na potvrdenie svojich domnienok. V nedokonalých ľudských pocitoch sa pokračuje ďalej: rozhorčený človek, ktorý svojím správaním škodí sebe a obviňuje seba, okolie či boha síce môže pôsobiť, že má na to morálne právo viac, ako človek, ktorý sa smeje sám zo seba, no v každom inom prípade je rozhorčený človek obyčajnejší a bezvýznamnejší, kdeže rozhorčený človek klame, teda je pod vplyvom emócií, a tie racionálny pohľad zatemňujú. Prudký hnev aj obdivnú úctu Nietzsche vníma ako mladícku nerozvážnosť. V obidvoch prípadoch si mladý človek pod vplyvom spomínaných emócií úplne zidealizuje subjekt. Falošné a klamlivé domnienky po odhalení skutočnosti - a teda sklamaní spolu z nedôverou k vlastným pozorovacím schopnostiam môžu mladého človeka frustrovať. Moment kedy si takýto mladý človek uvedomí (alebo si myslel, že si uvedomuje) svoju chybu, si za 10 rokov preloží tak, že aj to uvedomenie bola stále mladícka nerozvážnosť. Spoločnosť za posledné tisícročia dospela k tomu, že o hodnote konania nerozhodujú následky ale pôvod. Nehodnotíme samotné následky nápadov a realizácií ale zadávateľa. Čo je v podstate kritika aristokracie a monarchie. Teda nie je podstatný konkrétny čin (a výsledok) ale to, kto čin spáchal. Ak teda umrie nejaká celebrita na predávkovanie sa drogami z dôvodu duševnej choroby, máme preto viac pochopenia a pociťujeme viac empatie ako keď zomrie na ulici nejaký “nepodstatný feťák”. Kritika náboženstva samozrejme nemôže chýbať. Existuje veľký rebrík náboženskej krutosti. Z neho popisuje Nietzsche dva pomyselné schodíky. Prvý je Obeta ľudí. Nie však hocijaká ale obeta práve tých, ktorých obetujúci miloval najväčšmi. Priblíženie sa k bohu prostredníctvom obetovania detí ako to urobil sám boh. Neskôr obetoval svoje zmysli, ktoré tupil asketizmom. Autokastrácia teológa Origenesa je skvelý príklad. Milovať človeka - teda ľudí - pre boha, pre vieru, pre božstvo je v kresťanstve posväcujúce. Milovať človek len pre človeka je pre veriacich zverské a pohanské. No je to prirodzené. Nietzsche veľmi ostro opisuje kresťanstvo ako spôsob egocentrickej domýšľavosti v ktorom sa snažia viesť ľudia nedostatočne vyspelí a tvrdí - aby mohli človeka tvarovať ako umelci - nie dostatočne silní a jasnozrivý aby nechali vládnuť platné zákony a ľudia nie dostatočne vznešení aby videli hlboké rozdiely medzi človekom a človekom - teda nevnímajú sociálnou nerovnosť. Ide v podstate o opis toho ako veriaci žijú v alternatívnej realite - hoci iba dovtedy kým sa vedia skutočnej realite vyhýbať. Z kritiky náboženstva vo mne najviac rezonoval výrok: Diabol má výhľad na boha z tej najširšej perspektívy, preto sa od neho drží tak ďaleko. Časť diela - Výroky a medzihry - obsahuje iba kratučké myšlienky, ktoré ma však zaujali asi najviac z celého diela. Tak napríklad: Za mierových okolností napáda bojový človek sám seba. Alebo: Zrelosť muža znamená znovuobjaviť rovnakú vážnosť pri hre, akú mal ako dieťa. Ďalej: Zamknúť uši aj pred tými najlepšími protiargumentmi, ak už sa raz človek rozhodne, je znamením silného charakteru, teda príležitostnou voľbou hlúposti. Ani ženy sa nevyhli súdom Nietzscheho. Nie, že by som bol Mizogýn ale niečo na úvahe - kde nie je v hre láska a nenávisť, hrá žena priemerne - niečo je. Teda, že ženy riešia situácie viac cez emócie ako muži. Nič pohŕdavého tam nehľadajte. Trocha ostrejšie sa púšťa do žien ako hospodárok - s čím plne nesúhlasím ale minimálne je to kuriozita na zamyslenie -. Ženy si mali za tie tisícročia, čo pripravujú pre rodiny pokrm, osvojiť to, čo je pre telo prospešné a vyhýbať sa tomu čo nie je. Mali si osvojiť aj liečiteľské umenie. Nietzsche obviňuje ženy, že nedostatok rozumu v kuchyni zapríčinilo najdlhšie zdržania vo vývoji človeka. A podľa neho to dodnes to nie je ideálne. Nietzsche tvrdí, že aj v bdelom stave robíme to čo vo sne. domyslíme si človeka s ktorým sa stýkame a potom na neho zabudneme. Existujú dva druhy genialít. Prvý druh plodí a chce splodiť, druhý sa zase rád necháva oplodňovať a rodí. Rovnako aj medzi národmi existujú také ktoré plodia a ktoré rodia, teda krajiny, ktoré túžia oplodňovať iné krajiny, a tie ktoré nechávajú vytvárať nové usporiadania na svojom území. Prvá kategória sú krajiny kolonizátorov a druhá sú krajiny kolonizované. Nietzsche kritizuje marxistické myšlienky utopického sveta bez vykorisťovania. Vykorisťovanie nechápe iba v negatívnej konotácií - teda ako niečo skazené, nedokonalé, ako indikátor primitívnej spoločnosti. Beztriednu spoločnosť vníma ako blúznenie pod záštitou vedeckosti. Takýto život vníma ako niečo mimo prírody, mimo organických funkcií, keďže vykorisťovanie - môžeme to však vnímať aj ako biodiverzitu - vníma ako podstatu všetkého, teda ako základnú funkciu všetkého organického. Kto nechce vidieť veľkosť nejakého človeka, najväčšmi zaostruje pohľad na to, čo je na ňom nízke - a tým prezrádza sám seba. Každý hlboký mysliteľ sa vedome-nevedome obáva toho, že bude pochopený, nie naopak, nepochopený. Ak by som sa k dielu Mimo dobra a zla dostal počas mojich študentských čias, som si takmer istý, že by ma to celkom ovplyvnilo - viac ako Antikrist v tom období. K tejto knihe sa v budúcnosti určite vrátim. Dôvod je prostí. Nachádza sa tu toľko myšlienok, že som si istý, že mi z nich počas čítania hŕstka unikla.“... celý text
— JohnMiller

---

---

Antikrist

„Friedrich Wilhelm Nietzsche (* 15.10. 1844 – † 25. august 1900) patrí bezpochyby k najkontroverznejším filozofom 19. Storočia. Bol takisto profesorom, filológom, básnikom a hudobným skladateľom, čo sa odrazilo aj na jeho publikáciach. Jeho filozofické diela, spisy a teórie ešte dneska vzbudzujú v spoločenských vedách istú dávku nejednotnosti názorov. Jedni ho považujú za najvýznamnejšieho filozofa 19. Storočia a iní zase za psychicky chorého, „pošahaného magora“ ktorého silne ovplyvnilo detstvo v čisto ženskej spoločnosti. Nietzsche je dneska kritizovaný za náročnosť jeho diel pretože, vyslovene, nejde o odborné čítanie v tom pravom slova zmysle. Čitatelia odbornej literatúry majú problém preniesť sa cez aforickú štylistiku diela. Vo svojej podstate je to písané formou umeleckou, kritiky sú veľmi osobité, priam ľudsky výbušné a celé to má nádych silných ale hlavne negatívnych emócií, čo mne teda rozhodne sadlo. Pokiaľ preskočíme úvod písaní prekladateľmi (čo štandartne pri recenziách robím pretože v drvivej väčšine ide o omáčky) a rovno sa vrhneme do textu písaného samotným autorom, hneď na začiatku, v predslove, si môžeme všimnúť nesmierne zaujímavú metaforu ktorou nenápadne ale o to viac záludnejšie venuje, túto publikáciu aristokratickej vrstve, teda vyššie postaveným jedincom. Bežný ľud a masy rovno odpisuje a z textu je očividné, že síce nimi neopovrhuje ale rovnako nie je ani nadšený tým , že by takýto „jednoduchý“ ľudia čítali túto kritiku. Nietzsche nebol istú dobu verejnosťou známy ani uznávaný filozof, skôr bol iba filozof príležitostný a na voľnej nohe, Medzi rokmi 1878-88 vydával svoje publikácie v malých vydavateľstvách alebo na vlastné náklady a tie putovali po väčšinou spomínaním aristokratom teda jeho priateľom. Hneď v úvode autor útočí na kresťanstvo agresívnou a nesmierne prozaickou formou kde svoju filozofiu života a model nadčloveka prezentuje ako jediný zdravý smer pre nasledujúce generácie. Tento, už z textu jasne do očí bijúci sociálny Darwinizmus aplikuje priamočiaro na najzraniteľnejšie miesta kresťanstva. Tvrdí, že človeka treba pestovať k vyšším a ušľachtilejším hodnotám a cirkev robila neustále, takmer po devätnástich storočiach, presne pravý opak. Masy si podmanila a pod nánosom strachu domestifikovala ako dobytok. Vývoj, napredovanie a modernizácia sa integrujúco nevyvíja spolu s človekom ako bytosťou. Existujú samozrejme výnimky aj výnimočný ľudia ktorý sa považujú v porovnaní s celou populáciou za druh istého nadčloveka aj keď podľa Nietzscheho ide viacmenej o náhodu. Tuto síce takmer vôbec nekonkretizuje ale odvoláva sa na to, že kresťania obraňujú všetko slabé a ovládateľné. Proti týmto výnimočným ľudom viedli neustále vojny, spory a naschvál im hádzali, povedané metaforicky, polená pod nohy. Kresťanstvo sa nazýva náboženstvom súcitu. Podľa Nietzscheho súcit pôsobí na spoločenstvo depresívne. Je to rozmnožovateľ biedy, spôsobuje utrpenie a je nákazlivé s čoho sa prirodzene vyvodzujú isté dôsledky. Za prvé: ide o stratu energie, ktorá nejako nezodpovedá kvantu príčiny. S tejto slabosti spravilo kresťanstvo najvyššiu cnosť autor zachádza tak ďaleko, že s tohoto úsutku cituje Arthura Schopenhauera, ktorý tvrdil, že súcit je popretie života. S čoho sa opäť vyvodzuje iba jediný výsledok: ide o prax nihilizmu. Svoju teóriu posilňuje aj Aristotelovými myšlienkami z Poetiky. Tento antický filozof iba potvrdzuje tieto teórie tým, že sám hovoril.... súcit je nebezpečný chorobný stav ktorý časom treba liečiť purgatívom ( tragédiou). Ide o prežitie istej katarzie k zvládnutiu takéhoto, pre spoločnosť, neblahého stavu. Ostrej kritike sa nevyhol ani osvietenský filozof Immanuel Kant ktorého moralistický pohľad na pojem cnosť Nietzschemu akosi nesadol. Nechcel som rozoberať ešte na tomto mieste otrasné dodatky a vysvetlivky ale nedá mi to. Nietzsche kritizuje ostro, to je fakt ktorý sa vyvrátiť nedá avšak autorovi poznámok to akosi nestačilo, či čo, a kritizuje ho za jeho slabú kritiku. Pretože nepoužil proti Kantovi sexuálne narážky kvôli tomu, že žil v celibáte. Aký paradox. Autor vysvetliviek sa asi zahral na Nostradama keď tvrdil, že sa Nietzsche bál použiť niečo takéto. Extrémne čudné. V nasledujúcich riadkoch autor dehonestuje prakticky celú kresťanskú metafyziku. Tvrdí, že morálka ani kresťanstvo nemajú nič spoločné s realitou. Ide o Imaginárne príčiny. (Boh, duša) imaginárne následky ( Hriech, vykúpenie, milosť) imaginárna psychológia a nakoniec styky medzi imaginárnimi bytosťami. Táto čistá fikcia je iba únikom z reality ktorá má však väčší a dopad na spoločnosť ako napríklad sny, pretože tie aspoň nie sú pretvárané klamstvami, uvádza aj príklad. Keď sa stala príroda protikladom Boha, tak sa muselo automaticky slovo prirodzený pretransformovať na synonymum hodné tohoto formátu. Nakoniec z toho vzišlo slovo „odsúdeniahodný“. Rozhodne je na zamyslenie vhodné aj Nietzscheho prirovnanie kresťanstva k inému ako monoteistickému náboženstvu. A to konkrétne k Budhizmu. Podľa neho je Budhizmus stokrát realistickejšie náboženstvo ako kresťanstvo. Nehlása, pejoratívne, vojnu proti hriechu ale dávajúc za pravdu skutočnosť, vedie vojnu proti utrpeniu. Nezachádza do sebaklamov morálnych pojmov a snaží sa držať mimo dobra a zla. Najvyšší cieľ Budhizmu je mať dobrú náladu, ticho a neprítomnosť želaní. A to sa jej aj darí. Narozdiel od kresťanstva kde do popredia vystupujú hlavne inštinkty ovládaných a utláčaných. Modlidbou sa tam udržuje vášnivý afekt voči mocnej bytosti zvaný boh. Táto trojediná bytosť je nedosiahnuteľná, dokonalá, vyhýba sa kontaktu, skrýva sa, opovrhuje telom, zmyselnosťou a ľuďmi ktorý zmýšľajú inak a pokiaľ si ich chce získať musí ich oslabiť aby dostatočne ochabli na duchu a mohli byť nasledovne ovládaní. Kresťanstvo nebolo nikdy nacionálne, nebolo podmienené rasovo. Obracalo sa na všetkých vydedencov sveta. Takisto pokladal Ježiša Krista za anarchistu a politického zločinca ktorý vyzval spodinu národa, teda židov, (Túto antisemitickú slovnú hračku som iba parafrázoval, nezdieľam voči týmto výrokom nejaké sympatie) aby sa vzbúrili proti panujúcemu hierarchickému poriadku. Sám si mohol za to, že ho zabili. Zomrel presne tak ako žil a učil a nie aby ukázal ako majú ľudia žiť. Kresťanstvo teoreticky neexistuje. Ide iba o fádne psychologické nedorozumenie evanjelia. Nietzsche nám tu predkladá pomerne náročnú teóriu v ktorej tvrdí, že viera bola iba nástrojom mocných ľudí. Bola to iba zámienka, plášť, opona za ktorou sa skrývali a svoje činy ospravedlňovali. Veriť znamená nechcieť vidieť. Transcendentálna časť kresťanstva, ktorá sľubuje za poslušnosť a žitie bez hriechov, teda prirodzenosti, večný život v božom kráľovstve má takisto nesmierne negatívny dopad na spoločnosť. Pretože pokiaľ sa ťažisko života položí nie do tohoto reálneho sveta ale do onoho fiktívneho, teda do neexistujúceho, zbaví sa život samotného ťažiska a to z jednoduchého dôvodu. Viera robí šťastným: teda klame. Toto klamstvo za prísľub nesmrteľnosti umŕtvi, ako dávkou novokaínu, každú podstatu inštinktu. Všetko čo v inštinktoch pôsobí dobre, čo podporuje samotný život a tým aj zabezpečuje budúcnosť ďalších generácií upadá. A to z jediného prostého dôvodu... Zmyslom života sa stáva nezmysel žitia. Takisto sa narúša aj spoločné dobro pretože každý kope za svoj postup do božieho kráľovstva. Tuto Nietzsche trocha prestrelil svoje argumenty keďže o pár stránok spätne tvrdil, že cirkev, plná slabých a chudobných, silne drží pokope ale svoju myšlienku má aj táto egoistická téza. A v tézach, tentoraz biblických príbehov, pokračuje ďalej. Logickými, ba povedal by som, že až silogickými rovnicami vyvodzuje celkom zaujímavé výsledky. Čisto metaforicky... Boh sa mýli a nenávidí vedu... A prečo? Boh sa prechádza svojou záhradkou a nudí sa. Tak sa rozhodne, že stvorí človeka, Adama. Človek je zábavný ale aj on sám sa začne nudiť a tak boh vynájde zvieratá. A to bol prvý chybný čin. Pre človeka nie sú zvieratá zaujímavé. A tak stvoril ženu. Nude bolo navždy koniec avšak aj inému. Žena je stelesnením zla kvôli nej bol človek vyhnaný z raja. Teda od nej pochádza veda... A prečo? Pretože, až prostredníctvom ženy sa človek naučil ochutnať ovocie stromu poznania. Ďalej sa Nietzsche pokúša psychologicky analyzovať veriaceho človeka. Aj v predošlých myšlienkach sa už dotkol tejto témy ale až teraz išiel do hĺbky. Človek viery, „veriaci“ je nevyhnutne človek závislý. Ide o osobnosť ktorá si nemôže sama určiť svoj cieľ. Veriaci prakticky nepatrí sám sebe. A nakoľko nejde o násilné ani nejaké iné prinútenie, ide vlastne o vyšší stupeň otroctva. Po tejto ostrej kritike sa púšťa radikálne do ďalšej kontroverznej filozofickej témy. Tvrdí, že kresťanstvo nás pripravilo o plody antickej kultúry. Na konci už iba , ako sudca, razantne odsudzuje kresťanstvo, vznáša proti nej aforickú obžalobu. Kresťanstvo každú možnú realitu negovalo. Je to pre Nietzscheho najväčšia kliatba ľudstva. A na úplný záver, ako posledná útočná radikálna čerešnička na torte, udáva svoje vlastné Zákony proti kresťanstvu. Viera hory prenáša, ale rovnako ich stavia tam kde neboli. Voči skvelému Slovenskému prekladu nemám absolútne žiadne výhrady. Čítalo sa to skvele ako jedna báseň. Čo ma však iritovalo a vytáčalo do nepríčetna boli tie, po väčšinou, zbytočné komentáre a vysvetlivky, ktoré zaberali asi polovicu celej knihy. Niektoré vysvetlivky potrebné boli, asi každá dvadsiata, to priznávam. Pretože niektoré dobové metafory, ktoré chápe iba človek ktorý žil v tej dobe, už dneska ťažko rozlúšti alebo nejaké slovo potrebovalo neologizmus na dovysvetlenie. Toto čítanie textu veľmi uľahčovalo ale ako píšem, po väčšine to boli iba samoúčelné a zbytočné omáčky. Recenzoval som knihu: NIETZSCHE. F. 1888 ANTIKRIST. Bratislava: Nakladateľstvo IRIS ISBN-80-89108-46-7“... celý text
— JohnMiller

---

Antikrist

„Nejsem filozof a Nietzscheho znám jen okrajově, nebudu se zde tedy pouštět do rozboru obsahu a myšlenek FN, spíš si tu odložím pár subjektivních poznámek. Především mi kniha přišla jako takový překotný, až automatický text, chrlený bez nějaké větší uspořádanosti a rozhodně s určitou mírou naštvanosti. Těžko říct, proč FN otočil svou naštvanost právě proti křesťanům, ale nejspíš to souviselo s dobovým ovzduším a zpětně to lze asi těžko dohlédnout. Některé myšlenky, ač alespoň částečně proargumentované, je skutěčně těžší přijmout případně vůbec s nimi nějak vnitřně diskutovat (absence soucitu, nerovnost lidí, nadřazenost silných, apod), nicméně obecně je to vlastně zajímavé takové úvahy sledovat. Asi si ještě přečtu něco dalšího, abych nebyl tak zaskočen a mimo :)“... celý text
— elcapitano