Marquis komentáře u knih

Tak nádherná a zároveň smutná kniha...

Mám pocit, že v detstve sme všetci takými Charlie Gordonmi - sme naivní, chceme sa zavďačiť, chceme sa priateliť, chceme poznať lásku a byť len šťastnými. A potom narazíme na hrubé bariéry barbarského cynického sveta a sami emocionálne otupujeme, ba čo viac, častokrát ubližujeme slabším len preto, že bolo ublížené aj nám.

Forma denníkov Charlieho rozprávaniu ide len k duhu; môžeme na vlastné oči sledovať, ako sa učí gramatike, prehlbuje svoje myšlienky a predovšetkým, začína spomínať. A že sú to spomienky zväčša trpké...

Koniec bol možno tak nejak jasný už vopred, no napriek tomu zabolel... Predtým som nikdy nečítal nič podobné (no veľmi mi to pripomenulo hollywoodsky film Čas prebudenia) a tak nemôžem inak, než knihu všetkými desiatimi odporučiť.

"... inteligence a vzdělání, které nekultivuje lidský cit, nestojí za nic."

19 19.10.2023

Vlastne ani neviem, prečo mi trvalo tak dlho dokopať sa k čítaniu tohto "malého" skvostu. Hravý mix egyptského Forresta Gumpa a skutočných historických reálii autor obohatil o dlhú a zložitú cestu za poznaním, kde ani to dnes skoro tabuizované slovo "morálka" nepôsobí ako päsť na oko a kde nechýba typicky ľudský zmysel pre humor, tak typický pre Waltariho. V neskoršom Nesmrteľnom Turmsovi (česky vyšlo ako Tajemný Etrusk), ktorého som paradoxne čítal skôr, tak znovuobjavujem podobné motívy - nevyjasnený pôvod hlavného hrdinu, komický spoločník (Kaptah / Mikón), či monumentálna výprava. Avšak Turmsovi oproti Sinuhemu chýba to najdôležitejšie, a síce hĺbka, ktorú do tohto eposu autor vložil. Polemizovanie o dobre a zle, o bohatstve života, či chudobe ducha, o sebazaprení, láske k blížnemu a "láske" k moci... Ak boli myšlienky hlavného hrdinu aspoň z polovice autobiografické, resp. Waltarimu vlastné, niet sa čo čudovať, že čoraz skazenejší svet opustil práve vlastnou rukou. Kniha, ku ktorej sa určite ešte vrátim. Sláva Atonovi!

15 08.09.2017

Prvé slovo, ktoré pokryl sneh, znelo "... nikdy...". Druhé slovo - čo pod ním zmizlo, znelo "... vždy...".

Sám by som sa k tejto úžasnej mnohovrstevnatej knihe pravdepodobne nikdy nedostal, preto ju radím k najcennejším darom, ktoré som prijal. Nejde len o to, že sa neskutočne ľahko číta, jej pôvab je hlavne v množstve nádherných exteriérov, dokonale premyslených dialógov a dobre zvolenej hudbe, vďaka čomu má človek pocit, akoby si prišli na svoje všetky zmysly.

Občas zamrazí, s akými charaktermi sa hrdina zapletie (Hansi, Samička), inokedy príjemne pohladí na duši (Šéf, slečna Hildenbrandová). Naozaj dielo, ktoré ocení predovšetkým človek s dobrou imagináciou a vcítením sa do neho. Nehovoriac o ostrej kritike nacistického Nemecka a jej predstaviteľov, ktorí skutočne ešte dlho po vojne pôsobili vo vrcholovej politike.

Ak by som mal byť objektívny, možno jednu hviezdičku uberiem za nedotiahnutie niektorých tém, či naopak za prílišné opisy dej nikam neposúvajúcich situácii. Na(ne)šťastie som však túto knihu doslova PREŽIL a preto nemôžem inak, než dať plný počet. Posledných desať strán mi utkveje v srdci do konca života...

15. 6. 2018 A + L (nikdy, vždy)

14 28.09.2018

Miestami až kafkovsky bezútešná a bezcieľna Cesta predstavuje čitateľovi šedý svet zániku ľudstva, v ktorom každá, aj tá najmenšia strata ostražitosti môže znamenať rozdiel medzi životom a smrťou. McCarthy nato ide opäť svojim vlastným štýlom, ponurými opismi, vecnými dialógmi a hrôzostrašným defilé sveta, kde prežijú len tí silnejší a šikovnejší. A hoci sa v tomto strohom slohu môže zdať, že sa vzťah medzi otcom a synom vytráca, nič by nebolo vzdialenejšie pravde. Aj keď sa ich konverzácia zredukovala na životu potrebné minimum, McCarthy tieto praktické nedostatky vyvažuje v otcových vlastných vnútorných monológoch, ktoré objasňujú a kryštalizujú skutočný vzťah medzi hlavnými postavami aj bez slov. Záver knihy bol síce nevyhnutný, no predsa zabolel. Po Dieťati božom ďalšie skvelé autorovo dielo. Teším sa na ďalšie.

13 07.05.2020

Priam sa ponúka napísať - kniha, ktorá určite nie je napísaná pre hlúpeho čitateľa. Avšak neprešlo ani sto rokov od prvého vydania a udalosti po Druhej svetovej vojne nabrali spád a eskalovali až k úplnej každodennej realite občanov Oceánie - hákové kríže nahradili symboly silnejšej valuty, uniformu šedá maska ľahostajnosti, nadšený zápal cynický kľud, gulag Guantanamo, intelekt nahradila konformita, medziľudské vzťahy sociálne siete... Nacizmus naučil človeka izolácii a udavačstvu, totalitný socializmus nás chcel do všetkého zapojiť (aby sa dalo nenápadnejšie udávať) a dnešná doba? Izoluje nás za monitory počítačov, notebookov a tabletov, aby nám dodal falošný kontakt s ľuďmi a pocit, že sa na niečom s niekým podieľame. No a odsledujú si nás už sami. Minority Report - zločinom je už len samotný úmysel; 451 stupňov Fahrenheita - informácie sú nedostupné a zvedavec potrestaný (prípadne čoraz populárnejšia záplava nepodstatných informácii, brainwashing alebo "obyčajné" skreslenie médiami); Mechanický pomaranč - nemožnosť slobodnej voľby. A 1984? Ponúka sa napísať, že to nie je kniha pre hlupáka - ale len hlupáka by dnes ešte prekvapila...


Jozef Gabčík (1912 - 1942) a Jan Kubiš (1913 - 1942)
Mahatmá Gándhí (1869 - 1948)
Martin Luther King (1929 - 1968)
Jan Palach (1948 - 1969)

Odpočívajte v pokoji.

Subcomandante Marcos
Edward Joseph Snowden
Julian Assange

Držíme Vám palce...

Nič poburujúce na tomto diele nevidím. LaVey sám povedal, že názov Satanská biblia uviedol len kvôli provokácii a Satana používa výlučne ako proticirkevný symbol (i keď na niektorých stránkach to so svojou protikresťanskou stratégiou skutočne trochu ženie do krajnosti). Základom jeho filozofie je ľudská prirodzenosť, egocentrizmus, zvieracia dravosť. Kniha hovorí: každý, kto sa chce mať dobre a prahne po úspechu, je vlastne moderný satanista. Mám sa hanbiť za svoje prirodzené "ja"? Nemyslím si. Dokonca aj v sexuálnych otázkach podkladá zaujímavé riešenie - rob čo chceš, pokiaľ tým neubližuješ druhým. Najlepšie filozofie sú skutočne tie, ktoré nám hovoria to, čo už vlastne dávno vieme, práve preto je Satanská biblia jednou z kníh, ktoré ma v živote najviac ovplyvnili, nedám na ňu dopustiť a vždy po nej rád siahnem.

12 17.04.2013

Toto som potreboval!

Nápaditá a surová francúzska kriminálka, ktorá sa nehrá na buddy dvojky (Karim a Niémans spolupracujú celkom hladko) a slovko "optimizmus" je jej celkom neznáme.

Samozrejme, pred knihou som videl film, avšak autor je v opisoch tak zručný, že som si na jeho komisára zvykol takmer okamžite a aj keď Vincent Cassel ako Max Kerkerian bol na plátne tradične skvelý a charizmatický, predsa-len som si Karima Abdufa obľúbil kus viac; leví podiel na tom má najmä minulosť, ktorá určila charakter tejto postavy.

Vyšetrovanie je takisto o čosi lepšie, než vo filme - nevytvára skratky a lepšie narába s dôkazmi, pričom nezabúda nato, že kriminalistika je predovšetkým mravenčia práca.

V podstate nemám čo vytknúť; azda ten filmový záver vyznel pompéznejšie, no ten knižný je údernejší a vzhľadom k predchádzajúcim udalostiam aj hodnovernejší a temnejší. Proste inteligentné a brutálne krimi, ktoré vás nenechá vydýchnuť.

11 04.11.2023

Veľké "klobúk dole" pánovi spisovateľovi Čapkovi. Jeho témata a predovšetkým to, s akou ľahkosťou sú jeho diela napísané, sa môžu smelo označiť ako nadčasové. Válka s Mloky až nebezpečne pripomína post-wattovskú epochu a skutočné smerovanie ľudstva od počiatku priemyslovej revolúcie - vykoristiť, zdevastovať, minimalizovať náklady, maximalizovať produktivitu, expandovať. V našej ére si to odpykali pôvodní obyvatelia Ameriky, africkí černoši, európski židia (nezabúdajúc na homosexuálov, Rómov, Svedkov Jehovových, etc.), no najmä zvieratá chované v podmienkach, ktoré by sme v kontexte s našim vlastným druhom nazvali neľudskými. A práve tu Karel Čapek prináša tú najlepšiu románovú fikciu - čo keby sa tie tupé monštrá, ktoré nazývame Mlokmi, opreli o našu civilizáciu, získali vzdelanie a odpozerali naše vlastné know-how? Čo keby sme prestali byť dominantným druhom? Čo keby sme museli ustúpiť Prírode, a nie Príroda nám? Vysielať Válku s Mloky v rádiu, to by bola dôstojná odpoveď na Wellesovu veľkolepú mystifikáciu. A ako čerešnička na torte sa javí jedinečný záver - Čapkova vlastná úvaha, nad svetom, ktorý stvoril. Nemám čo dodať, nemám čo vytknúť. Len beda tomu, kto rybárči na Vltave - čaká ho tam nemilé prekvapenie :)

Kniha, ktorá ešte dlho po prečítaní zanechá teplo pri srdiečku. V podstate obyčajný príbeh a takmer až gýčové posolstvo, no podané tak pútavo a tak dobre napísané, že sa to dá Zusakovi v okamihu odpustiť. Prial by som si zmeniť sa podobnými odkazmi. Neviem ako dopadla filmová adaptácia Zlodejky kníh, toto je však určite nesfilmovateľné. Najväčšie klišé však čaká hrdinu na konci a vôbec sa netýka jeho úlohy Posla. Ale nebudem viac prezrádzať, užite si to po svojom :)

10 04.02.2014

Pamätám si, ako som sa okolo roku 2014 dostal prvýkrát k Zaklínačovi. Ikonické vydanie Leonarda s bielou obálkou; o poviedkach predchádzajúcim ságe som nemal poňatia. Ešte som netušil, že existuje aj nejaká hra, o krásne béčkovom poľskom seriáli nehovoriac. Po Tolkienovi a Rowlingovej to bol môj tretí vážnejší stret s fantasy a nadlho mi utkvel v pamäti.

Žiaľ, pamäť sa s nami zahráva a prvé jej bodnutie som pocítil, keď som sa díval na druhú sériu seriálu z produkcie Netflix. Skrátka a dobre, nepamätal som si detaily. Poviedky áno, tie som čítal totiž až na záver, ale zo ságy mi ostalo len to, že bola skvelá a originálna. A keďže som si konečne zadovážil Divoký hon, rozhodol som sa rozpomenúť.

Aká je teda "Krew elfów" po rokoch? Trpaslíčie múdra pohľadia po duši; prvé konflikty po Cintre a atmosféra studenej vojny s Nilfgaardom ešte nedávajú tušiť nadchádzajúce hrôzy a čitateľ si tak môže užiť načrtnutie vzťahov a charakterov, ktoré bude smerodajné pre ďalšie diely ságy. Proste dokonalé ticho pred búrkou, ako to už v úvodných častiach fantasy býva. A zlo, ktoré skutočne predstavuje snáď len tajomný Rience, je ešte v plienkach a ďaleko.

A nádherná nostalgia, s ktorou sa okamžite vynára celý ten alegorický svet ľudí, neľudí a príšer...


"Poněváč sa množíte jako králiky," zaskřípal zuby trpaslík. "Ludé by akorát trtkali, s kým sa dá a kde sa dá, imrvére dokola. A ludským robám stačí posadit sa na chlapské gatě a hnedka jim naroste břucho... Cos tak zčervenala, hotový vlčí mák? Chtělas tomu rozumět, jo nebo né? Taková je čistá pravda a históryja světa, kterému vládne ten, kdo šikovněji rozbije druhému lebku a rychleji zbúchne robu. A vám, luďom, je těžko konkurovat - v zabíjání aj v jebání."

9 03.12.2023

Scorseseho Taxi Driver v pútavom modernom vydaní, naviac s postavou pripravenou bojovať až za hranice vlastných síl. Komu z Vás ešte neprišlo zle z toho, čo sa deje na Vašom sídlisku, vo Vašom meste, v štáte kde žijete? Koľko z Vás si prešlo obdobnou traumou, v koľkých z Vás už vzkypela žlč? A čo sa dalo reálne urobiť? Odpoveď znie: nič. Buď sme príliš slabí, príliš pohodlní, alebo nám chýba práve to odhodlanie, či prostriedky. Pre všetkých prichádza Tuesday ako literárne zadosťučinenie. A nejde len o to, či máme chuť sa mstiť - román je to po všetkých stránkach chytrý, mrazivý a v podstate zábavný. Veď kto by nechcel byť aspoň raz v živote rukou Spravodlivosti, namiesto obete... Viac podobných kníh - viac presvedčenia, že niečo tu nehrá. A hor sa čítať, keď to už prešlo sitom cenzorov. La parole est l'arme des pauvres!

9 16.04.2017

Jedna z najzásadnejších kníh aké som mal možnosť čítať. Prvotná myšlienka Klubu bitkárov má síce oslovila, ale zato teroristický Projekt Chaos / Devastace, to už je iná. Palahniuk, nech sa od tohto diela dištancuje akokoľvek chce a tvári sa ako neviniatko, vytvoril doslova bibliu anarchizmu, anti-konzumenstva a boja za rovnosť. Obzvlášť sa mi páčila predstava "človeka v oblečení z kože, ktoré mu vydrží večne, poľujúceho na jeleňa v rozvalinách Rockeffelerovho centra". Popri Orwellovom 1984 určite jeden z najvýznamejších literárnych počinov 20. storočia, a to by sa úplne obišlo bez schizofrenickej zápletky. Jeden výtlačok od Volvox Globator som už posunul ďalej, ďalší, od Ikaru, som si zaobstaral výlučne pre "osobnú potrebu". Dokonalosť sama a kniha, ku ktorej sa vždy rád vraciam.

9 18.04.2013

Moje detstvo malo v sebe odjakživa temnú poetickosť; či už to boli nebezpečné výpravy, na ktorých sme našli červami obžratú mrcinu vola, hranie sa na schovku po súmraku, prípadne nočné návštevy cintorína.

Môj strýc, toho času puberťák, dobre vedel, že ak sa chce vyplížiť so svojou partiou vonku sám, musí mi pred odchodom pustiť dvojkazetu Amulet / Transylvanian Werewolf od XIII. století. Pamätám si, ako som sa sotva šesťročný triasol strachom pod perinou a nikdy som ju sám neotočil.

K tomu všetkému neskôr nevyhnutne pribudla obdobná literatúra - v začiatkoch Alfred Hitchcock a Traja pátrači, neskôr Stokerov Dracula v skrátenej verzii vypožičaný z obecnej knižnice, Stephen King (ktorého Mŕtva zóna mi "sadla" až v dospelosti) a všetko to vyvrcholilo na Hviezdoslavovom Kubíne, kde som predniesol úryvok z Shellyovej Frankensteina. Samozrejme, na mestské (krajské?) kolo som sa nedostal.

Moje detstvo malo jedinú chybu - bolo príšerne krátke.

Odvtedy sa mu neúnavne snažím, ako narkoman bažiaci po opätovnom pocite z prvej dávky, zas a znovu priblížiť a prežiť a oprášiť tie nádherné spomienky.

Prvýkrát sa to výraznejšie podarilo ozrutnou bichlou Stephena Kinga s názvom To, ktorú vďaka novej filmovej adaptácii nemusím snáď nikomu predstavovať. A potom až celkom nedávno, vďaka Neilovi Gaimanovi.

Útla novela, či krátky román, zahŕňa všetko, čo som si mohol priať - susedov s tajomstvom (a novú kamarátku!), rodičov s mindrákmi, ktorým dieťa ešte nie je schopné porozumieť a tak sa im stále viac vzďaľuje, mladšieho súrodenca, ktorého v detstve neznášate, tretiu osobu, ktorá naruší vaše kruhy a stane sa vašou nemesis, no predovšetkým hromadu úžasnej fantázie a originality. Tej má práve Gaiman vrchovate a mne sa týmto naoko skromným dielkom dokázal priblížiť ešte viac, než s výborným Nikdekoľvek.

Knihu som čítal ako e-book (ostatne ako drvivú väčšinu za posledné dva roky) a okamžite po prečítaní som pocítil túžbu ju vlastniť v klasickej forme.

Ďakujem, že som mohol zabudnúť na okolitý svet a opäť raz byť dieťaťom!

8 24.10.2023

Aj napriek tomu, že je to miestami až príliš jalové, musel som svoje pôvodné hodnotenie pozmeniť a pridať ešte jednu hviezdičku.

Zápletka je totiž vynikajúca, hlavní hrdinovia správne sympatickí a uveriteľní (Edmund!), Biela čarodejnica je dostatočne nosným antagonistom a Lev Aslan proste dokonalý.

Čo ma však okrem originality univerza prekvapilo najviac, je to, že hoci sa zjavne jedná o knižku určenú mladším čitateľom (či rovno deťom), obsahuje množstvo dospelých motívov, vďaka ktorým je nadčasová.

Každopádne si ale stojím za tým, že väčší rozsah by tu určite prospel.

7 24.10.2023

Antická tragédia vo farbách čiernej, bielej a žltej. Čosi mi hovorí, že silnejší príbeh už Mesto hriechu nezažije...

John Hartigan, posledný spravodlivý policajt v Basin City (pretože ako vieme, Mort sa nechal opantať Avou) sa akosi nevie vzdať myšlienky na pokľudný dôchodok, a tak sa so zápalom vrhá do boja proti veterným mlynom tohto mesta, proti rodine Roarkov. A ako už vieme, tieto mlyny nemilosrdne zomelú všetkych, ktorí sú natoľko šialení, aby sa im dokázali postaviť...

Starý muž umiera, mladé dievča žije. To je fér obchod.

Naviac, tak, ako u predošlého dielu potešili v galérii práce Millerových kolegov, tak tu milo prekvapí kolorizovanie Frankových skíc. Spolu s Drsným zbohom pre mňa vrchol série.

7 22.10.2021

Ďakujem... Svojej matke, zato, že ma nikdy úplne nezavrhla... Lívii, že mi doporučila práve túto knihu... Autorke, že mi pomohla pochopiť...

7 10.07.2019

O marihuane sa hovorí, že užívateľa privedie k tvrdším drogám, tu však hrdina šlapne rovno z éčka do háčka a emka do toho najhoršieho - péčka. Nebudem sa hrať na kazateľa, ale prírodné "drogy", ktoré rozširujú vedomie (samozrejme pri rozumnej miere) sa nedajú ani porovnať so syntetikami najhrubšieho zrna, za distribúciu ktorých by som dával rovno trest smrti - ten istý, ktorý postihne nakoniec každého narkomana. Syntetiká ničia ľudskú psychiku, stravujú telo a trávia myseľ, čo som bohužiaľ musel zažiť na vlastnej koži, keď sa z partie skoro-puberťákov stala nesúrodá zmes feťákov a dílerov, v tom lepšom prípade "len" alkoholikov. A drogou, ktorá mala v tejto dekadencii najväčší podiel, bol práve pervitín. Preto plný počet za dokonalé vykreslenie postupného prepadnutia čoraz horším a ťažším dávkam nielen drogy, ale aj ľudskej úbohosti a strate vlastnej vôle. Smutné, depresívne a bohužiaľ, v Stredočeskom kraji a Prahe, ako aj v mojom rodnom meste na Slovensku, už kruto aktuálne a takmer dennodenné...

7 24.07.2016

Zdá sa to len mne, alebo sa dá skutočne pod čiarou dopátrať k tomu, že Nilfgaard je pokrokovejšia zem, než krajiny Nordlingov? A to nielen čo sa týka politického zriadenia, ale tiež samotného spôsobu vedenia vojny a ideológie ako takej...

A ten úryvok z piesne Dire Straits na začiatku! Ako som mohol zabudnúť...

"Chrzest ognia" nijako nezaostáva v pôsobivosti za svojimi dvomi staršími bratmi. Práve tu sa totiž konečne utvorí akási Geraltova družina a to najmä prostredníctvom výbornej trojice nových postáv - lukostrelkyne Milwy, trpaslíka Zoltana Chivaya a učeného Regisa, ktorý ukrýva nejedno tajomstvo.

Ciri a Yennefer tentokrát dostávajú pomenej priestoru, čo však vôbec nie je na škodu - o to údernejšie totiž tieto perspektívy pôsobia. Hlavne Potkani totiž už čoskoro budú mať čo dočinenia so skutočným Zlom...

Všimol som si takú drobnú chybu, ktorá našťastie nemá vplyv na celkové vyznenie príbehu - totiž Sapkowski sa v jednej z poviedok zmieňuje o Geraltovi ako o Rivovi, pritom ku koncu tejto časti ságy nám hlavný hrdina vysvetľuje, že jeho geografický prídomok je vymyslený.

„Kapusta a lejna chodí vždycky v páru,“ vyhlásil hlubokou životní pravdu Percival Schuttenbach. „Jedno tlačí druhé. Perpetuum mobile.“

A ten úryvok z piesne Dire Straits! Ako som mohol zabudnúť...

6 21.02.2024

Predčasom sme so známym rozoberali okolnosti, za ktorých sme sa dostali k ságe a on sa mi dosť divil, že som sa dal na jej opätovné čítanie. Podľa jeho názoru moje nadšenie pramenilo z toho, že v tej dobe toho na trhu moc nebolo a tak bol Zaklínač sviežim spestrením. V tomto mal určite pravdu, no o kvalite prvých dvoch dielov ani pri druhom čítaní niet pochýb.

V úvode je to večierok čarodejov a čarodejníc na Thanedde, ktorý plynulo prešiel zo sarkastického zoznamovania k horkému rannému vytriezveniu a následnej epickej bitke. Sapkowski majstrovsky zvláda všetky tri polohy a čo bolo nevypovedané sa postupne dozvedáme až v umiernenejšej pasáži v starobylých lesoch Brokilonu, z úst barda Marigolda.

Čo sa mi však na Čase opovrhnutia páči najviac, je tá detailnosť prebiehajúcej vojny s Nilfgaardom, v ktorej realistickom vykreslení si autor môže smelo stúpnuť vedľa GRRM a jeho Piesne ľadu a ohňa. Vojna je totiž aj o štatistike, proviante a byrokratických prieťahoch, nielen o tak obľúbenom plienení a znásilňovaní.

Záver z Cirinho pohľadu je nakoniec ešte báječnejší, než som si ho pamätal, zvlášť jej stretnutie s jednorožcom a pokus o načerpanie sily z ohňa. Kto čítal, ten vie; kto nie, tomu moje slová nič nepovedia...

Taktiež Potkani a úplný záver knihy, sa náramne podarili a ja sa už úprimne teším na ďalšie oprašovanie spomienok z tohto sveta.

6 10.01.2024

Quis custodiet ipsos custodes?

Fascinujúce... Ako prvú som videl filmovú adaptáciu, preto som milo prekvapený jej vernosťou predlohe a tak trochu začínam Alana Moorea podozrievať z hnidopišstva. Hoci komiksový záver a záver filmu sa v detailoch odlišujú (komiksový je lepší, no filmový premyslenejší, hm), inak nemám žiadne veľké výhrady. Kresba je na môj vkus možno miestami moc oldschoolová, všetko však vyvažuje geniálny Mooreov scenár so všetkými skrytými detailami.

Najlepšou postavou pre mňa ostáva naďalej Eddie Blake (Comedian), ktorý je naproti niektorým viac-menej nalinkovanými postavami (Rorschach, Manhattan, Dreiberg) báječne nejednoznačný a pôsobí z nich najuveriteľnejšie. Hoci mi tu trochu chýbala scéna, kde zastrelí JFK... :)

"Můj houpavý svět z prken, plný smradu a soli, je peklo,
ale ten váš lepší není,
kde lump bohatne a čest jde o žebrácké holi
a kněží prodávají rozhřešení."

Samozrejme, nejde nespomenúť neskutočne temné Príbehy Čiernej lode, ktoré výborne doplnili už tak bezútešnú atmosféru, v ktorej sa komiks odohráva. Kam na to ten Moore chodí...? Gibbonsova kresba sa v tomto prípade náramne podarila.

A pokiaľ nič iné čitateľa zaujať nedokáže (sic!), tak sa stačí pozrieť na jeho nadčasovosť - veď druhá Studená vojna už je za dverami a na chybách sa stále neučíme. Dnešný svet však svojich Strážcov bohužiaľ nemá...

"Život je tak křehký, úspěšný virus ulpívající na kousku bláta obíhajícího nekonečnou nicotou..."

6 02.04.2018