Marquis
přečtené 498
Věž vlaštovky
2010,
Andrzej Sapkowski
Milujem Cirine dišputy s Vysogotom; doťahovanie sa so starým mužom a ich vzájomnú chémiu protikladov. Neskutočne si užívam poslednú časť spoločného putovania zaklínačky a Potkanov. A skutočne nenávidím Bonharta - na tak tvrdého záporáka som nebol pripravený pri prvom čítaní Ságy a nedá sa na neho pripraviť ani dnes. A takisto nadšene prežívam príchod poslednej hrdinky do Geraltovej kompánie - a že drzá Angoulême zapadla ako sa patrí. Plus ďalšia dávka melanchólie v podobe tajomného elfa Avallac'ha. Po rokoch skutočne doceňujem aj posledné dva diely skladačky - a nie sú veru o nič horšie, než prvé tri.... celý text
Křest ohněm
2011,
Andrzej Sapkowski
Zdá sa to len mne, alebo sa dá skutočne pod čiarou dopátrať k tomu, že Nilfgaard je pokrokovejšia zem, než krajiny Nordlingov? A to nielen čo sa týka politického zriadenia, ale tiež samotného spôsobu vedenia vojny a ideológie ako takej... A ten úryvok z piesne Dire Straits na začiatku! Ako som mohol zabudnúť... "Chrzest ognia" nijako nezaostáva v pôsobivosti za svojimi dvomi staršími bratmi. Práve tu sa totiž konečne utvorí akási Geraltova družina a to najmä prostredníctvom výbornej trojice nových postáv - lukostrelkyne Milwy, trpaslíka Zoltana Chivaya a učeného Regisa, ktorý ukrýva nejedno tajomstvo. Ciri a Yennefer tentokrát dostávajú pomenej priestoru, čo však vôbec nie je na škodu - o to údernejšie totiž tieto perspektívy pôsobia. Hlavne Potkani totiž už čoskoro budú mať čo dočinenia so skutočným Zlom... Všimol som si takú drobnú chybu, ktorá našťastie nemá vplyv na celkové vyznenie príbehu - totiž Sapkowski sa v jednej z poviedok zmieňuje o Geraltovi ako o Rivovi, pritom ku koncu tejto časti ságy nám hlavný hrdina vysvetľuje, že jeho geografický prídomok je vymyslený. „Kapusta a lejna chodí vždycky v páru,“ vyhlásil hlubokou životní pravdu Percival Schuttenbach. „Jedno tlačí druhé. Perpetuum mobile.“ A ten úryvok z piesne Dire Straits! Ako som mohol zabudnúť...... celý text
Noční klub. Díl první
2002,
Jiří Kulhánek
Pokiaľ som u Kulhánkovho debutu váhal nad autorovou kultovosťou, tu je to nad slnko jasnejšie. Už prvé stránky ma pribili do kresla a dych sa mi tajil, keď Postrach vynášal svoje nekompromisné ortiele nad násilníckou lúzou, nehovoriac o tom, aký plot twist si pre nás už o stovku strán neskôr Kulhánek prichystal. Hlášky suchšie než Nevestin futrál striedajú potoky krvi a dymiacich nábojníc; jednu exotickú lokáciu strieda ešte exotickejšia. Plus báječné odkazy na popkultúru na prelome tisícročí (Matrix, Klub bitkárov). "Prostitutky všech druhů, barev, chutí, vyznání, velikostí a pohlaví byly doslova všude a tlupy německy hovořících turistů je braly hákem jako útočící afrikakorps." Za mňa je jednou z najikonickejších častí tohto zábavného eposu určite únos lietadla v Tobiášovom podaní. Dávno som sa tak nenasmial, klobúk dolu. Kresba Luisa Roya na predku knihy tomu všetkému dáva ešte punc béčkovosti, ktorá podtrhuje dobu vzniku a mne ako nadšencovi ešte väčšmi tlačí na túžbu po vlastníctve, hoci sú práve dvojka Nočných klubov najnedostupnejšie Mistrove knihy. Skvelá práca!... celý text
Vládci strachu
1995,
Jiří Kulhánek
Kulhánkov románový debut je ako jazda na horskej dráhe. Melanchóliu vzťahu k nevyliečiteľne chorej prostitútke striedajú drsné úteky a súboje s bohatým portfóliom protivníkov. Paradoxne práve vedľajšie postavy (Krysa Rolls, Ten-který-odešel-ze-tmy-do-tmy) sú zaujímavejšie a lepšie vykreslené. Deju nechýba spád a je prudko originálny, no jeho čtivosť často kolíše. Napriek tomu ma môj prvý kontakt s tvorbou JK navnadil na ďalšie knihy a pri písaní tohto komentáru musím uznať, že taký Nočný klub sa číta podstatne lepšie. Potešil odkaz na Draculovho Renfielda (Masařka Jock) a záverečné vysvetlenie názvu knihy je proste skvelé. Veľmi dobrá prvotina.... celý text
Noční můry s čápem marabu
2003,
Irvine Welsh
Už som zrejme vo fáze, že mám od Welsha viac prečítaného, než neprečítaného, no predsa prichádzam ku každej ďalšej knihe s malou dušičkou. Zbytočne. Stále je to ten istý majster slova; ulice Edinburghu už sú dávno dôverne známe. Stačí vyjsť na Leith Walk a zbadať staré tváre (Lexo, spomenutý Begbie, starý Lawson), prípadne sadnúť do zapľuvaného lokálu s ďalšími fanúšikmi Hibs. Dlho som mal zato, že Welshovým opus magna je Lepidlo, no Marabu je ešte o kúsok lepší. A o veľký kus kontroverznejší a naturalistickejší. No bodaj by nie, veď aj tie témy sú citlivejšie. Samotné znásilnenie, čo je vlastne hlavný motív knihy, je popísané až znepokojivo sugestívne - čitateľ si tak (azda zámerne) pripadá ako zvrhlý voyeur, ktorý všetko sleduje s otvorenými ústami a zviazanými rukami (obrazne). Navrch pridajte patologické vzťahy v patologickej rodine. Plus ešte pár zneužívaní; psychických i fyzických. Čo nás vlastne privádza k hlavnému hrdinovi. Roy Strang fakt nie je sympaťák. V jednej chvíli ho budete nenávidieť, v ďalšej ním pohŕdať, možno v závere tomuto uzlíčku mindrákov aj porozumiete a dokážete mu odpustiť... Radi ho však mať nebudete. Roya môže mať rada len jeho šialená rodina a predovšetkým jeho literárny otec Welsh. U nikoho iného som takú slabosť pre pokrivené ľudské charaktery totiž nevidel. Nejde len o to, že Welsh si vytvoril rovnako ako onehdy Balzac svoju Paríž, svoj vlastný Edinburgh; postavy v ňom si radostne hýčka a v každom ďalšom príbehu nám o nich odtajní čosi nové. No opakujem - radi ich mať nebudete. Ale dokážete sa s nimi stotožniť, prípadne "len" ich pochopiť. A komu by tieto moje kvetnaté ódy nestačili, kniha ponúka hneď tri originálne perspektívy rozprávania, čo z nej činí vskutku unikátny čitateľský zážitok. P.S.: Marabu je už od pohľadu poriadny zmrd!... celý text
Čas opovržení
2011,
Andrzej Sapkowski
Predčasom sme so známym rozoberali okolnosti, za ktorých sme sa dostali k ságe a on sa mi dosť divil, že som sa dal na jej opätovné čítanie. Podľa jeho názoru moje nadšenie pramenilo z toho, že v tej dobe toho na trhu moc nebolo a tak bol Zaklínač sviežim spestrením. V tomto mal určite pravdu, no o kvalite prvých dvoch dielov ani pri druhom čítaní niet pochýb. V úvode je to večierok čarodejov a čarodejníc na Thanedde, ktorý plynulo prešiel zo sarkastického zoznamovania k horkému rannému vytriezveniu a následnej epickej bitke. Sapkowski majstrovsky zvláda všetky tri polohy a čo bolo nevypovedané sa postupne dozvedáme až v umiernenejšej pasáži v starobylých lesoch Brokilonu, z úst barda Marigolda. Čo sa mi však na Čase opovrhnutia páči najviac, je tá detailnosť prebiehajúcej vojny s Nilfgaardom, v ktorej realistickom vykreslení si autor môže smelo stúpnuť vedľa GRRM a jeho Piesne ľadu a ohňa. Vojna je totiž aj o štatistike, proviante a byrokratických prieťahoch, nielen o tak obľúbenom plienení a znásilňovaní. Záver z Cirinho pohľadu je nakoniec ešte báječnejší, než som si ho pamätal, zvlášť jej stretnutie s jednorožcom a pokus o načerpanie sily z ohňa. Kto čítal, ten vie; kto nie, tomu moje slová nič nepovedia... Taktiež Potkani a úplný záver knihy, sa náramne podarili a ja sa už úprimne teším na ďalšie oprašovanie spomienok z tohto sveta.... celý text
Outsider
2019,
Stephen King
Proste nie. King sa mazná so slovíčkami a je z toho štyristostranové nič a mne, značne cynicky, opäť dochádza, že mu to šlo lepšie v časoch, keď sa ešte maznal s fľaškou (parafrázujúc moju obľúbenú spisovateľku). Postavy a vzťahy medzi nimi sú plastické; neverím ani len dokonalým manželom Andersonovcom, nieto ešte údajnému "putu", ktoré sa vytvorilo medzi Holly a Ralphom. So žiadnou postavou som sa nedokázal stotožniť; žiadna vo mne nevyvolala nič, okrem ľahostajnosti. Dokonca ani policajti, a to autor svojho času stvoril nezabudnuteľnú dvojku Pangborn a Bannerman. Navyše, kedysi originálny King má na staré kolená potrebu vykrádať cudzí folklór (Wendigo v Pet Sematary nepočítam, o neho sa len obtrel)? Už to tam nie je a majster mal odísť v najlepšom. A ja som mal dať na intuíciu a vyhnúť sa čomukoľvek, čo má niečo spoločné s Právom nálezcu...... celý text
Krev elfů
1999,
Andrzej Sapkowski
Pamätám si, ako som sa okolo roku 2014 dostal prvýkrát k Zaklínačovi. Ikonické vydanie Leonarda s bielou obálkou; o poviedkach predchádzajúcim ságe som nemal poňatia. Ešte som netušil, že existuje aj nejaká hra, o krásne béčkovom poľskom seriáli nehovoriac. Po Tolkienovi a Rowlingovej to bol môj tretí vážnejší stret s fantasy a nadlho mi utkvel v pamäti. Žiaľ, pamäť sa s nami zahráva a prvé jej bodnutie som pocítil, keď som sa díval na druhú sériu seriálu z produkcie Netflix. Skrátka a dobre, nepamätal som si detaily. Poviedky áno, tie som čítal totiž až na záver, ale zo ságy mi ostalo len to, že bola skvelá a originálna. A keďže som si konečne zadovážil Divoký hon, rozhodol som sa rozpomenúť. Aká je teda "Krew elfów" po rokoch? Trpaslíčie múdra pohľadia po duši; prvé konflikty po Cintre a atmosféra studenej vojny s Nilfgaardom ešte nedávajú tušiť nadchádzajúce hrôzy a čitateľ si tak môže užiť načrtnutie vzťahov a charakterov, ktoré bude smerodajné pre ďalšie diely ságy. Proste dokonalé ticho pred búrkou, ako to už v úvodných častiach fantasy býva. A zlo, ktoré skutočne predstavuje snáď len tajomný Rience, je ešte v plienkach a ďaleko. A nádherná nostalgia, s ktorou sa okamžite vynára celý ten alegorický svet ľudí, neľudí a príšer... "Poněváč sa množíte jako králiky," zaskřípal zuby trpaslík. "Ludé by akorát trtkali, s kým sa dá a kde sa dá, imrvére dokola. A ludským robám stačí posadit sa na chlapské gatě a hnedka jim naroste břucho... Cos tak zčervenala, hotový vlčí mák? Chtělas tomu rozumět, jo nebo né? Taková je čistá pravda a históryja světa, kterému vládne ten, kdo šikovněji rozbije druhému lebku a rychleji zbúchne robu. A vám, luďom, je těžko konkurovat - v zabíjání aj v jebání."... celý text
Věčné zatracení
2009,
Clive Barker
Čo sa Barkerovi určite nedá uprieť, je nadčasová originalita. Nemyslím si, že by som toho mal načítaného málo, ale takto dychtiť po prekvapení z každej ďalšej stránky, to sa len tak nevidí. Úvod, a celkovo všetko z povojnovej Varšavy, je dokonalé. Žena bez pier kráčajúca bosky ruinami mesta, to je jedna z nemála scén, ktorými vie autor čitateľovi ukradnúť dych. Súčasná linka nie je úplne zlá, ale často so sebou nesie priveľa omáčky a slepých uličiek. Našťastie prináša tiež tragikomickú postavu Pojedača britiev, ktorá je opäť napísaná skvelo a s citom pre pokrivené (kedysi) ľudské charaktery. A nad tým všetkým stojí zimomriavkový Mamoulian, pri ktorom si určite spomeniete na obdobnú postavu, a síce Kingovho Randalla Flagga. Ku koncu možno začne byť tak trochu nekonzistentný, no výjavy z jeho mysli sú jednoznačne ďalším plusom tohto zaujímavého románu. Tak trochu odfláknuté mi príde načrtnutie vzťahu s Whiteheadom, no nakoniec všetko stojí a padá práve na Mamoulianovej mytológii a tak je len na čitateľovi, či si ho týmto výtvorom pán spisovateľ získa, alebo nie. Mňa budú biele okvetné lístky jedného stromu asi ešte hodnú chvíľu strašiť v snoch...... celý text