Salonka přečtené 278

Betónová záhrada 2005, Ian McEwan

Čosi je zhnité v našom betónovom kráľovstve. A nie je to len mŕtvola v pivnici. Krátky príbeh štyroch detí, súrodencov, ktorí zostanú sami vo svete, lepšie povedané v betónovej záhrade (doslova aj v prenesenom slova zmysle). Štyri zdivené existencie, vydané napospas svojim chúťkam. Prežívajú horúce letné prázdniny – ´prázdne dni´ vypĺňajú hrami, ktoré nie sú detské a už vôbec nie nevinné. A čo je horšie, nielen ich dni sú prázdne, ale aj oni sú takí – sú to len masky, za ktorými nič nie je, žiadna empatia, láska, vrelosť, obyčajné ľudské city... len hnus, zmar a beznádej. Človeku je z toho až smutno. Síce vedia byť nežné, ale spôsobom, z ktorého mrazí. Moja prvá skúsenosť s Ianom McEwanom, ktorý mi nechutným námetom, vykreslením dusnej atmosféry a zmyslom pre detail vzdialene pripomína Kinga v najlepšej forme. Derek si vybral z náprsného vrecka modrú vreckovku, roztriasol ju, ale nepriložil si ju na tvár, iba si ju pri nej držal. Ja som bol odhodlaný nepoužiť nič a nadychoval som sa rýchlo pomedzi zuby. Derek poklopkal čižmou do debne. My so sestrami sme stáli vo voľnom kruhu za ním, akoby sa mal odohrať nejaký dôležitý obrad. Sledoval prstom čiaru pukliny a pozrel do nej. „Nech je tam čokoľvek, je to riadne zhnité.“... celý text

Sonety 1970, William Shakespeare

Nuž... áno, sú to akosi... tak trochu... verše (vyznania), ktoré adresuje starší muž mladšiemu mužovi. To však Sonetom neuberá na kvalite a nadčasovej výpovednej hodnote. Prekypujú citom, sú hlboké a bohaté, občas rozmarné, často smutné a pochmúrne, ale stále láskyplné, a to je podstatné. ... Avšak, odhliadnuc od mužského rodu a pri všetkej úcte – nebolo to presne to, čo mám rada. :-) Čo mi prekážalo: vo vydaní, ktoré som čítala (MF, edícia Máj, 1970), sa na jednej strane nachádzalo vždy jeden a pol sonetu – teda každý tretí sonet bol rozdelený presne v polovici. A to nie je všetko: prvé slovko (prípadne dve) z ôsmeho verša bolo vždy napísané dolu a zarovnané napravo pod siedmym veršom, potom sa samozrejme opakovalo na začiatku verša na ďalšej strane. Ja naozaj neviem, aké boli dôvody pre zvolenie tejto vcelku nešťastnej formálnej úpravy, ale keď mám byť úprimná, dosť ma to rozčuľovalo. 43 ... Ach, jak by blažené byly mé oči tím, kdyby tě vídaly též za bílého dne, když celou temnou noc už jen tvůj matný stín s nich ani na chvilku ve spánku nesejde. Všechny dny pro mne jsou noc, když tě nevidím, a nocí jasný den, když tě v snách spatřit smím. 55 Přetrvá mramory, přetrvá zlaté věže a hrobky vladařů tento můj mocný rým: zatímco s kamene čas písmo dávno smaže, můj verš zde bude dál plápolat – a vy s ním. Až sochy rozkotá běs válkou rozpoutaný a sváry obrátí paláce v prach a rum, má báseň, letopis na vaši paměť psaný, bude dál vzdorovat meči a plamenům. Půjdete pevně vstříc smrti a zapomnění, jemuž vše propadá, a chvála vaší krásy bude mít věčně stan v očích všech pokolení, jež má nést tato zem po všechny příští časy. Tak až po soudný den, kdy z mrtvých vstaneme, budete stále žít v čtenářích básně mé.... celý text

Zámok 2005, Franz Kafka

Zámok – rozsiahly a nedokončený Kafkov román. Je to veľká škoda. Atmosféra jeho diel je neopakovateľná a ťažko sa opisuje. Pripomína mi snové blúdenie, tápanie, naháňanie preludov... ponáranie sa do bahna omylov s nemožnosťou odlíšiť, čo skutočne omyl je a čo nie (neistota života v plnej kráse). K. sa brodí hlbokým snehom, vláči sa po dedine ako úplne zbytočný element a – ako sa hovorí – chodí od čerta k diablovi. Úžasné. :-) Mala som pocit, že sa síce nemotá v kruhu, ale ide temnou kľukatou chodbou – ako slepý prechádza prstami po stene a zakaždým, keď príde na roh, tak sa poteší, že snáď príde zmena, ukáže sa východ, svetlo... a nič. Zas nemá veľmi na výber, za rohom je opäť len stena a ďalší roh. Tak pokračuje a zisťuje, že jeho púť je vlastne len ilúziou – aj tak sa nikam nedostane a s hlúpym pocitom príde na miesto, z ktorého vyšiel... a ani to si úplne neuvedomuje (život sám v plnej kráse). K.-ovi originálni pomocníci nemali chybu. :-) (pre mňa boli ako cudzie myšlienky, s ktorými nevieme správne naložiť, sú otravné a hlúpe, trpíme ich alebo odháňame, no nevieme sa ich bezo zvyšku zbaviť) Chválim nádhernú knižku Vydavateľstva Európa z roku 2005 s absolútnym minimom chýb a špeciálne vyzdvihujem kvalitný preklad. „... moja ctižiadostivosť nesmeruje k tomu, aby sa kvôli mne hromadili a s rachotom rúcali veľké stohy spisov, ale aby som ako malý zememerač mohol pokojne pracovať pri malom rysovacom stolíku.“ ... vtom sa K.-ovi zdalo, že s ním prerušili všetko spojenie a že teraz je, pravdaže, slobodnejší než kedykoľvek predtým a môže na tomto mieste, ktoré je pre neho inak zakázané, čakať dokedy chce, a že si túto slobodu vydobyl ako nikto iný, a nikto sa ho nesmie dotknúť alebo ho odohnať, ba ani osloviť, ale - toto presvedčenie bolo prinajmenšom práve také silné - akoby zároveň nič nebolo nezmyselnejšie a zúfalejšie ako táto sloboda, toto čakanie, táto nezraniteľnosť. Keď sa K. vonku brodil snehom - už dávno mal byť z cesty odhádzaný, zvláštne, ako pomaly práca postupovala - videl, ako sa jeden z pomocníkov na smrť unavený pridŕža plota. Len jeden, kde bol druhý? Zlomil teda K. vytrvalosť aspoň jedného? Ten prvý, pravda, prejavoval ešte značnú horlivosť; bolo to vidieť podľa toho, ako ožil pri pohľade na K.-a, a hneď začal prudšie vystierať ruky a túžobne vyvracať oči. ´Jeho nepoddajnosť je vzorná,´ povedal si K. a musel, pravda, dodať, ´je ochotný zamrznúť na plote.´ No navonok sa K. neprejavil, iba mu pohrozil päsťou, čím vylúčil akékoľvek priblíženie, ba pomocník sa ešte o značný kus stiahol.... celý text

Proces 2003, Franz Kafka

Parafráza slov mojej učiteľky slovenského jazyka alebo O Kafkovom Procese na hodine literatúry na gymnáziu: „Ono je to také zmätené, nič nie je jasné, proces sa deje, vlastne nedeje, v zvláštnych priestoroch a za zvláštnych okolností.“ (?) Z tohto som vôbec nepochopila, o čo v diele ide a čo ním chcel autor povedať. Snáď som čo-to pochopila teraz, keď som si Proces prečítala. Asi typický výklad – dusivý príkrov absurdnej, často až obludnej byrokracie, ktorý visí nad bežnými ľuďmi aj úradníkmi. Ja to vidím trochu inak, nie doslovne – skôr ako metaforu na nejaký problém, ktorý človeka vnútorne zožiera. Nevie presne, čo chce, čo bude najlepšie... nevie, čo potrebuje k riešeniu ani ako sa k nemu vlastne dopracuje... hľadá zmysel v kope nezmyslov? Zisťuje, že nikto iný mu nemôže pomôcť, ba dokonca že rady ostatných sú zbytočné a obmedzené (pretože najlepšie sa pozná každý sám). Až zúfalo pátra v odľahlých kútoch duše (špinavých, nízkych, tmavých, zatuchnutých, plných haraburdia), odkiaľ sa vynárajú dotieraví kostlivci minulých hriechov. Úporne sa snaží prekonávať prekážky, ktorých význam preceňuje, pitve nepodstatné detaily, zapája fantáziu, dokonca sa utieka k Bohu... ale aj tak nevidí koniec trápenia. K definitívnemu riešeniu sa však musí dopracovať naozaj sám + dúfa, že ide správne = práve v tomto je ten postupný proces. Duševný proces, ktorý niekedy takto zreje asi v každom z nás. Čo je na konci všetkých peripetií – nikto nevie. A pozor, toto všetko spôsobuje, že problém akosi žije vlastným životom. :-) Žiadny rukolapný príbeh – bola to nuda? Ani náhodou! Hltala som každé slovo, dej-nedej „odsýpa“ a je to vynikajúco napísané. „A nerobte taký krik o svojej nevinnosti, lebo to ruší relatívne dobrý dojem, aký inak vyvolávate.“ ... niekedy sa stáva, že sa prvé podania žiadostí na súde vôbec nečítajú ... prvé podanie žiadosti sa obyčajne kamsi založí alebo sa celkom stratí ... súdne spisy sú neprístupné obžalovanému aj jeho obhajobe ... obhajobu totiž zákon vlastne nepovoľuje ... preto vlastne neexistujú žiadni súdom uznaní advokáti ... „Chcete tu azda niečo zlepšiť?“ opýtala sa pomaly a skúmavo, akoby to bolo nebezpečné takisto pre ňu ako aj pre K.-a. Advokátom totiž ani nezíde na um - a aj ten najbezvýznamnejší vidí predsa aspoň čiastočne do pomerov - žiadať alebo presadzovať na súde nejaké zlepšenie, hoci - a to je veľmi príznačné - takmer každý obžalovaný, dokonca aj celkom prostoduchí ľudia začnú hneď pri prvom vstupe na proces myslieť na zlepšovacie návrhy, a tým často premárnia čas a silu, ktoré by sa inak dali využiť oveľa lepšie. Správne je údajne jedine to, aby sa človek zmieril s existujúcimi pomermi.... celý text

Krása a peklo 2010, Roberto Saviano

Nuž a Roberto Saviano do tretice. V knihe Krása a peklo ponúka svoje reportáže, ktoré rozdeľuje do tematických oblastí Jih, Lidé, Byznys, Válka a Sever. Mozaika príbehov zaberá problém organizovaného zločinu v oveľa širších súvislostiach. Autor objasňuje pohnútky, ktoré ho viedli k tomu, aby nekonformne plával proti prúdu a poukázal na všetko, čo ho trápi a čomu obetoval svoju slobodu a talent (v podstate celý život, pretože preňho niet cesty späť). Články rovnako zachytávajú jeho inšpirácie – stretnutia s významnými osobnosťami, ktorým stojí za to bojovať voči neprávostiam naprieč celým svetom. Saviano tiež vyslovuje obdiv každému jednotlivcovi (umelcom, športovcom, spisovateľom... veľkému štátnikovi či bezmennému civilovi), ktorý nad celospoločenskými problémami nerezignuje, ale snaží sa neutešenú situáciu úprimne a v rámci svojich možností zlepšiť. Stále verí v ľudské dobro, aj keď to sám nemá ľahké. Savianov štýl písania síce pôsobí zaujímavo, asi ako dokumentovanie faktov silne presiaknutých jeho osobnosťou a spôsobom myslenia, ale je relatívne ťažší na čítanie. Napriek tomu prináša nejeden podnet na zamyslenie sa (a ´googlenie´ :-) – spomína totiž mnohé mená, udalosti, lokality, filmy či knihy). --- Je třeba říct, že když se člověk ocitne v mojí situaci - z pohledu odsud se to může zdát podivné -, většina obvinění se na něj nesesype ze strany zločineckých organizací, ty nad ním vynesou rozsudek a hotovo. Mnohá obvinění proti vám často přicházejí od takzvané občanské společnosti. Obviňují vás, že jste šašek, člověk, co se schválně zviditelnil, člověk, co si za všechno může sám, protože chtěl mít úspěch, člověk, co to měl všechno předem promyšlené. Často mě zraňují i obvinění, že házím špínu na svůj rodný kraj, protože píšu o jeho rozporech a problémech. Já jsem naopak pevně přesvědčen, že vyprávět o nich znamená klást odpor, že vyprávět o nich znamená projevovat úctu té zdravé části mé země, znamená to poskytnout možnost a naději na jejich řešení. A taky že vypravěč nikdy není zodpovědný za to, o čem vypráví. Já jsem ty problémy, o kterých píšu, nezpůsobil. Na světe není nic, co by s ním mohlo soutěžit. Nic, co by dokázalo dosáhnout stejně rychlého zisku. Nic, co by mohlo zajistit stejně okamžitou distribuci, stejně nepřetržité doplňování zásob. Nic není tak žádané a žádoucí. Nic na povrchu zemském neumožnilo takovou rovnováhu mezi poptávkou a nabídkou. Poptávka neustále stoupá, nabídka trvale nabývá na objemu: napříč generacemi, společenskými třídami, kulturami. Požadavky jsou mnohotvárné a nároky na kvalitu a chuť se stále mění. Řeč je o kokainu, skutečném zázraku současného kapitalismu, který je schopen překonat všechny jeho rozpory. Při soudném přelíčení drobná Felicia ukázala prstem na Badalamentiho, podívala se mu zpříma do očí a obvinila ho, že zavraždil jejího syna, že ho nejenom zabil, ale navíc i mučil, že není jenom mafián, ale taky zvíře. Badalamenti se ani nepohnul, muži, ktorému se nikdy neodvážil odporovat ani Giulio Andreotti, se zdálo nemožné, že ho obvinila ta stařenka. Felicia nosila syna stále v sobě, dokud po čtyřiadvaceti letech výrok soudu a úspěšný film Sto kroků konečne nevrátily památku a pravdu chlapci, který neodešel z rodného města a který se chtěl postavit mafii tím, že odhalil praktiky Cosy Nostry prostřednictvím hlasu malé rozhlasové stanice Radio Aut a několika nacyklostylovaných papírů. Byl to vytrvalý a osamělý boj, sváděný bez meškání, „dřív než už se nebude o ničem vědět“. ---... celý text

Už je tady zas 2013, Timur Vermes

Tak A je tu zas. Objaví sa zhmotnená chyba minulosti, ktorá sa aj v živnej pôde dnešnej spoločnosti rýchlo zakoreňuje a nepokryte šíri svoje zločinné a neľudské posolstvo. Záleží na nás, ako sa k tomu postavíme. Či sa zasmejeme a vzápätí to benevolentne pustíme z hlavy so slovami „to predsa nie je možné“, či iba nechápavo dvihneme obočie a v rozpakoch odvrátime zrak, či budeme nadšene súhlasiť a spolupracovať, či sa obetujeme zarytému odporu... Obávam sa, že autor nám na príklade prebudenia sa osoby AH v dnešných časoch predviedol ten najhorší, ale žiaľ najpravdepodobnejší vývoj. ´Chyba´ sa opäť dostáva na výslnie prostredníctvom našej pasivity, ignorácie alebo kolaborácie. Ľudstvo je skrátka nepoučiteľné, navyše rado podceňuje hrozby. Nebezpečná kombinácia. Napriek tomu, že nejde o nijaké veľdielo, bola pre mňa táto knižka nečakane príjemným prekvapením. Autor sa snažil pridržiavať povahových rysov AH a odhadovať jeho myšlienkové pochody – toto sa mu podľa môjho názoru darilo len čiastočne (občas dokonale, inokedy som zostala na pochybách, záleží na uhle pohľadu), ale nenapísal nič neodpustiteľné. Na mnohých miestach do deja vhodne zapracoval skutočne dobré postrehy. Navyše všetko tak akurátne ozdobil cukrovou polevou satirického pohľadu na ´moderných Európanov´. Záverom chválim ľahučký a prirodzene vyznievajúci slovenský preklad Miša Hvoreckého.... celý text

Keď bol Paľko sám na svete 1974, Jens Sigsgaard

Predstavte si, že ste malé dieťa, Paľko. Aké by bolo v jedno ráno sa zobudiť a zistiť, že ste sami – doma, na ulici, v celom meste, na celom svete? ... Dobré, však? Či? Paľkovou prvou reakciou je úľava a vedomie bezstarostného života – žiadne zákazy, príkazy, nemusí poslúchať, môže si robiť čo chce, zájsť kam chce, vziať si čo chce, chlapčensky vyskúšať všetky dopravné prostriedky,... Postupne však prichádza na to, že mu je samému otupno – chýbajú mu ľudia, ktorí levím podielom tvoria jeho svet. No a otecka a mamičku mu nevynahradia žiadne hračky sveta. Našťastie sa Paľko včas prebúdza (bol to iba sen) a zistí, že otecko aj mamička sú doma, ulica je plná jeho kamarátov a mesto pulzuje životom svojich obyvateľov. Držím v ruke tenučkú (a áno, trochu zababranú) knižku z pera dánskeho autora a spomínam na svoje detské dojmy z Paľkovho príbehu. Pamätám si, že som s ním prežívala jeho dobrodružstvá a tiež viem, že sa mi páčila (vkusná a nie desivá) predstava dočasnej samoty. Túto som Paľkovi chvíľami závidela a keď bola príležitosť, tak som si ju už odmalička rada vychutnávala (a rada vychutnávam dodnes). :-) Samotu, ktorá však, rovnako ako u Paľka, nikdy neprerástla v mučivú osamelosť (čo beriem ako šťastie), nakoľko dieťa žije s existenciou svojich rodičov a ľudí vonku ako so spoľahlivým a nemenným faktom. Je preto hrozné, ak definitívne príde o ľudí, ktorí vypĺňajú jeho detský svet. Túto stratu nikto nenahradí a nedá sa vymazať. (Nuž a osamelosť, ktorú môže človek prežívať, aj keď je v spoločnosti... to je zas iná kapitola.) Knižku pre detičky odporúčam práve pre ten jemný pocit samoty zmiernený Paľkovými dobrodružstvami a šťastný koniec, kedy je svet opäť taký, aký má byť – plný ľudí. Zdôrazňujem, ľudí. Nekazme to tým deťom, kým sa dá.... celý text

Spalovač mrtvol 2013, Ladislav Fuks

..., rakev byla, jak má být, vysoká a široká, vešli se tam oba jako nesourodí bratři, zatloukl rakev kleštičkami, prohlédl tyč i dlažky, jsou-li čisté, poopravil klobouk... a šel. „Smrt sbližuje,“ řekl si s rukou v kapse na kleštičkách, „v lidském popelu není rozdíl. ...“ One man show úplne vyšinutého človeka – Spalovače mrtvol. Sledujeme jednu bizarnú a nenormálnu osobu. Ostatné postavy tvoria iba smutné panoptikum, udalosti v deji zas iba kulisu na dotvorenie si predstavy o zbiehaní sa hustých čiernych chmár v mozgu pána Kopfrkingla a zároveň o zbiehaní sa chmár nad Európou (dielo je situované do obdobia tesne pred vypuknutím WWII). Spalovač je nadchnutý a skrz-naskrz presiaknutý svojou prácou, ktorá sa mu premieta do života tým najhorším možným spôsobom. Všade vidí smrť, uctieva jej „jízdní řád“, smrť je preňho absolútna hodnota, ku ktorej vzťahuje všetko ostatné, jej protipól – život – nevynímajúc. Navyše je zacyklený vo vlastných hrôzostrašných predstavách a chorom vnímaní okolitého sveta. Odporúčam pohľadať v sebe to morbídne a zvrátené (no hľadajte... hľadajte lepšie... určite sa niečo nájde... voilá, nevravela som?), vyvolať to bližšie k povrchu a dielo čítať pomaly a pozorne... vychutnávať si všetky tie sladké, čarokrásne a nebeské obrazy... ehm, teda myslím tie kompletne šialené predstavy... ach, vidíte taky tu mladou růžolící dívku v černých šatech? Odporúčam aj hororovo-dramatické filmové spracovanie J. Herza z roku 1968 (!) v hlavnej úlohe so sugestívnym a nenapodobiteľným R. Hrušínským.... celý text

Jablko z klína / Ruce Venušiny / Jaro, sbohem 1990, Jaroslav Seifert

Láska a krása na každej strane, v každej strofe, v každom verši... neskutočné. Pritom až neuveriteľne jednoduché. Seifert maľuje slovami a čaruje, jemne dáva podobu tomu nepolapiteľnému v našich životoch. Unesie vás - niekam, nevedno kam. Možno tam nedorazíte, ale na tom nezáleží. Nechajte sa len unášať... omamnými vlnami nostalgie, clivoty a spomienok, stojí to za to. Poézia je moja droga, neviem bez nej žiť. :-) OBRAZ VE VODĚ To není obraz, to je stín, jenž vlá v neviditelném kroužení, to není obraz, to je hra, která se promění. To není obraz, to je fotografie. Ach, dej mě ji, já vím, že se mi rozbije o kámen v peřeji. To není obraz, to je hra a nic, jež hoří v tříšti duhové a potom zpátky padajíc zní, mře a uplove.... celý text

Sloky lásky 1967, Stěpan Petrovič Ščipačov

Synové kata Mydláře 1991, Josef Svátek

Synové kata Mydláře = jediná kniha autora Josefa Svátka, ktorú má žilinská krajská knižnica vo svojom fonde. Ide o voľné pokračovanie diela Paměti kata Mydláře (práve tento staromestský kat, Jan Mydlář, vykonal popravu 27 českých pánov). Ponúkané príbehy čitateľovi ukazujú život reálnej historickej postavy - pražského kata Jana Václava Mydláře. Oceňujem, že rozprávanie je založené na skutočných udalostiach. Katovské remeslo je tu trochu v úzadí - do popredia sa dostávajú osobné zásluhy Jana Václava pre Prahu (čo vychádza z historických prameňov) a jeho statočnosť, ktorá priniesla tomuto remeslu určité povznesenie a spoločenské uznanie. Kniha vyšla v Nakladatelství AB Praha. Nie je to originál - uvádza sa v nej, že ide o voľné prepracovanie pôvodného rukopisu s účelom odstránenia archaizmov a nepodstatných a rozvláčnych pasáží. No, nie som prívrženec voľných prepracovaní. Nazdávam sa, že pod týmto pojmom sa môže pohodlne ukrývať čokoľvek. Tiež si tým vysvetľujem fakt, prečo mi príbehy pripadali až zarážajúco povrchné. Ktovie, čo všetko z nich vypadlo... Áno, iste len zbytočný balast. :-) Dávam iba dve hviezdičky – z dôvodu, že ide o upravené dielo. --- „Nechci ani o grošík více, než stanovuje úřední taxa. Čtyři kopy za každého oběšence.“ ... „Taxa za oběšení činí jen dvě kopy,“ ... (rokycanský primátor). „Jen za domácí popravu, pane primátore,“ opravil jsem ho. „Za každé oběšení v městě přespolním se platí čtyři kopy, jak dokazuje tady úřední listina,“ trvám na svém a ukazuji opis úřední taxy, vydaný královským hejtmanem Starého Města pražského. ... „K tomu ovšem patří ještě dvacet kop cestovného a deset kop pro mé pomocníky.“ ... ? (keď vašu pracovnú skupinu vyšlú mimo mesto, predložte riadne vyúčtovanie pracovnej cesty a trvajte na preplatení všetkých nákladov) :-) ---... celý text

Kapitán odešel na oběd a námořníci převzali velení 2001, Charles Bukowski

Toto dielko nedokážem hodnotiť a vlastne ani komentovať - neviem, čo ním chcel autor povedať. Tipujem, že nám chcel v plnej kráse predstaviť svoju uštipačnú a bezvýchodiskovú starobu, fajn. :-) A okrem toho čo? Áno, všetci sme smrteľní (vieme), navyše hlupáci... vo svete to ide od desiatich k piatim (aj toto vieme)... má to tu vôbec nejaký význam? Túto otázku si zavše položí - a odpovie na ňu - každý z nás. A ďalej? Pre mňa trochu sklamanie. (prikláňam sa k názoru užívateľa oXide)... celý text

Opak smrti 2010, Roberto Saviano

Moja druhá skúsenosť s R. Savianom. Tenučká knižočka ponúka dva krátke príbehy, v ktorých autor načrtáva neľahké témy – utrpenie ženy po strate snúbenca vo vojne a krutú realitu talianskeho juhu, ktorý osobne a dôverne pozná. Nie je problém celé dielko prečítať na jeden záťah. Myslím, že sa oplatí uvedomiť si krehkosť bytia a vážiť si svoj život. Nevieme dňa ani hodiny... V té chvíli si všimnu vojenské známky, kterou nosí Maria na krku. Žádný křížek, žádný andělíček, žádný růženec, ale Enzova identifikační známka. Zdeformovaná ohněm a žárem. (Opak smrti) Vjeli jsme do vesnice a ona si všimla kytiček porůznu položených skoro na každém rohu. Dokonce i několika svíček ve výšce kotníků. Rád bych jí byl vysvětlil, co znamenají. Ale nechtěl jsem ji vyděsit. Vysvětlovat, že jsou to místa, kde někoho provrtali střelami, dorazili, oddělali, mi připadalo nevhodné. Nechal jsem ji při tom, že i u nás jsou oběti rychlé jízdy. (Prsten) I když to není Francesco, jejich šéfům bude potrestání někoho, kdo mu byl blízký, kdo ho znal, někoho z jeho vesnice, někoho, kdo s ním třeba jen hovořil, stačit. ... Ti tři vykopnou dveře, kluci se pokoušejí uniknout kuchyňským oknem, ale zabijáci jsou rychlí, mají vztek. Když se vrátí s prázdnýma rukama, klan jim může zarazit plat na celé měsíce, a oni mají rodiny. A tak popadnou Vincenza za kudrnaté vlasy a on spadne zády na zem. Zvednou mu hlavu ze země, jako se to dělá kůzlatům, když se podřezávají, ale zamíří pistolí pod zátylek, těsně nad krk. Pak ho už mrtvého odkopnou pod stůl. Giuseppe se snaží utéct a vráží do stěn maličké místnosti. Oddělají ho čtyřmi střelami do břicha. Giuseppe se sveze pod stůl do kaluže Vincenzovy krve. (Prsten)... celý text

Divá Bára : (3 poviedky: Divá Bára -- Karla -- Domec pod horami) 1977, Božena Němcová

Táto útla a malá knižka vydavateľstva Mladé letá obsahuje tri známe poviedky: Divá Bára, Karla a Domec pod horami. Je to milé, nežné, poetické a idylické (víkendové) čítanie. Doslova pohladenie na duši, veď predsa všetko zlé sa na dobré obráti a láska hory prenáša a ... a žili šťastne, až kým nepomreli. Božena Němcová vie vtiahnuť nielen do deja svojich príbehov, ale rovnako silne pôsobia aj „kresby“ dobového prostredia a ľudí. V tejto súvislosti mi prišiel na um výrok: Iba kniha dokáže jednou farbou opísať dúhu. Toto platí o jej dielach dvojnásobne. Obdivujem ich nežnosť, ktorá príkro kontrastuje so spisovateľkiným neľahkým a málo radostným životom. Nemôžem nespomenúť (moju obľúbenú) výbornú filmovú adaptáciu Divej Báry z roku 1949 s Vlastou Fialovou a Janou Dítětovou.... celý text

Válka s Mloky 1975, Karel Čapek

... není tu linií, z nichž by si bujná obraznost musela teprve sestrojiti něco, co by bylo podobno člověku, nýbrž všude úplná shoda s jednotlivými díly kostry lidské a dokonalá souměrnost. ... dovede mluvit; disponuje asi čtyřmi sty slovy; říká jen to, co slyšel nebo četl. O samostatném myšlení u něho nelze ovšem mluvit. „... zdají se být jeden jako druhý, stejně snaživí, stejně schopní – a stejně bezvýrazní. Jedním slovem: splňují jistý ideál moderní civilizace, totiž Průměr.“ (Žiadna utópia. Panečku, veď ja také mloky dokonca poznám.) „Vy jste tak sladcí...“ ... jejich epochální čin je v tom, že je jich tak mnoho. Je hodno pozoru, že si jejich neologizmy, jejich výslovnost i gramatickou primitivnost počala rychle osvojovat jednak lidská spodina v přístavech, jednak takzvaná nejlepší společnost; odtud se ten způsob vyjadřování šířil do novin a záhy zobecněl. ... revoluční proletariát celého světa vám podává ruku... Poslední bitva už nastává! Ještě nikdy nebyl svět tak blízek trvalému míru a pokojnému sice, ale slavnému rozkvětu jako právě nyní. (A sakra...) Typické příznaky konce. Morální agonie. ... nic jiného už zhasínající lidstvo vykonat nemůže než urychlit svůj konec. ... lidi proti lidem, to se, člověče, nedá zastavit. (Nemám slov. Vizionárske a detailne prepracované dielo, úžasné, päť hviezd nestačí. Pri čítaní mi pozvoľna mrzol úsmev na perách. Máme to tu čierne na bielom, viac nám netreba.) P.S. Vymením perlu za najf.... celý text

Gomora 2008, Roberto Saviano

Gomora je ťažšie koncipovaný príbeh (skôr hovorovejšie podaná literatúra faktu), ku ktorému by bolo najlepšie si pripraviť poriadny hárok papiera na poznámky, farebné zvýrazňovače a podrobnú mapu Neapola a Kampánie. Na to som však samozrejme nemala nervy, tak som sa neupínala na všetky tie mená a názvy – stačí sa orientovať v súvislostiach a vnímať čriepky príbehov, ktoré utvárajú obraz aktivít zločineckej spoločnosti (klanov neapolskej mafie Camorry). Potom je Gomora poučným čítaním, z ktorého cítiť luxus aj špinu, čerstvo preliatu krv, drogy, betónovú zmes, toxický odpad, všemocné peniaze a talianske slnko. Čítala som knižku vydavateľstva Kalligram z roku 2008. Osobu zodpovednú (resp. osoby zodpovedné) za gramatickú a štylistickú stránku – množstvo absurdných chýb, pri ktorých som len zatínala zuby – by som s chuťou poriadne vyťahala za pačesy. Mať tak euro za každú chybu... :-) --- Ľudia, ktorí nepoznajú dynamiku moci, si často myslia, že klany konajú veľmi naivne, keď zavraždia nevinného, pretože tým iba znásobujú jeho príklad a slová. Akoby mu dávali za pravdu. Omyl. Nikdy to tak nie je. Len čo v zemi kamorry zomrieš, padne na teba množstvo podozrení a tvoja nevinnosť je iba vzdialenejšou a najposlednejšou možnou domnienkou. Si vinný, až kým nedokážeš pravý opak. Teória moderného práva je v zemi kamorry obrátená naruby. Skupina vraždiacich mladíkov prešla krstom ohňom. Dovtedy mali na starosti predaj drogy jednotlivcom a týmto gestom sa teraz premenila na ozbrojenú zložku klanu. Najmladší mal šestnásť rokov, najstarší dvadsaťosem. Pravdepodobný vrah dvadsaťdva. Keď pri zatýkaní jeden z nich uvidel blesky fotoaparátov a televízne kamery, rozosmial sa a zažmurkal na novinárov. „Tvoj zať a jeho otec majú pocit, že sú v bezpečí, ale prechádzajú sa so svojou vlastnou mŕtvolou.“ Keď karabinieri otvorili dvere na aute, mŕtvola sa zošuchla na zem ako roztopený cencúľ. My sme sa všetkému nerušene prizerali, nikto nám nepovedal, že to nie je divadielko pre deti. ... Mladý policajt v civile chytil mŕtvolu za vlasy a napľul jej do tváre. Potom sa obrátil k nám a povedal: „No tak, prečo plačete? Veď to bol iba chrapúň, nič sa nestalo, všetko je v najlepšom poriadku. Nič sa nedeje. Neplačte.“ Od toho dňa neverím scénam, v ktorých kriminalisti chodia po mieste činu v rukaviciach a hlavne opatrne, aby náhodou nerozvírili prach a nepohli nábojnicami. Vypytoval som sa ho na podrobnosti o smrti a o možných nástrahách. Kládol som mu všelijaké možné otázky až na jednu, ktorú som sa mal určite spýtať. Mal som sa ho spýtať, prečo v štrnástich rokoch rozmýšľa nad tým, ako je lepšie zomrieť. ---... celý text

Dneska už se tomu směju 1977, Adina Mandlová

Krásna Adina Mandlová – jej meno a tvár sú známe doma aj v zahraničí. Okrem hereckého nadania mala tiež iné umelecké sklony (maľovala či sochárčila), nuž a dokázala aj písať, a to veľmi dobre. Adina bola interesantná osobnosť oplývajúca ostrovtipom a plná úprimnej sebakritiky. Táto autobiografia je naozaj nenáročné a prekvapivo pútavé a plastické čítanie. Chválim prehľadné členenie kapitol a množstvo rozkošných fotografií. V jej búrlivom živote sa toho udialo skutočne veľa. Precestovala kusisko sveta, poznala desiatky zaujímavých ľudí, mala rada rozpustilé flámy a večierky... hrala vo filme a divadle, žiarila na hviezdnom nebi. Avšak každé svetlo vrhá tiene... Ľuďmi, ktorí boli jej prekliatím, bola opakovane zadupávaná do prachu, zažila vojnu či povojnové väzenie, choroby, neúspechy a odmietanie. Často bola na všetko sama... no a mala očividnú smolu na chlapov. Oceňujem však jej nadhľad – načo sa rozčuľovať nad minulosťou, keď ju nemôžem zmeniť? Toto obdivujem. Žiadne vášne, negatívne emócie, osočovanie – skôr mám pocit, že za všetko, čo jej v živote nevyšlo, volala na zodpovednosť samú seba... ach, keby tak človek aspoň raz v živote vedel dopredu, že sa chystá urobiť čin alebo rozhodnutie, ktoré sa ukáže byť absolútne chybným. Myslím, že Adina nič nezamlčuje a neprikrášľuje, udalosti popisuje tak, ako sa z jej pohľadu stali a ako si ich pamätala. Druhá vec vyplývajúca z jej neskrotnej a silnej povahy – koniec koncov, nech prehovorí sama: „Prohlásila jsem taky, že kdyby byl (Hugo Haas) místo toho psa vzal s sebou do emigrace svého bratra, mohl být Pavlíček dosud naživu a nemusel spolu s otcem zahynout někde v plynové komoře. Tak jsem si to myslela, ale měla jsem držet hubu, protože pro pravdu se lidi nejvíc zlobí. Jenže to nebyl jediný případ v mém životě, že jsem ztratila přátele, protože jsem si nebrala servítek. Nikdy jsem nevěřila v lichotky a přetvářku a tím, že jsem nalejvala čisté víno, udělala jsem si mnoho nepřátel.“ No povedzte, ktorá „smotánka“ (nacistická, komunistická, akákoľvek) si vezme pravdu, navyše vyslovenú ústami krásnej ženy s pochybnou povesťou, k srdcu? Žiadna. Adinku však nie je možné odsúdiť za nič... každý je strojcom vlastného šťastia. „Život mě naučil větší pokoře, tím nemyslím „prdelolezectví“, jak říká Miloš Forman. Ale až pozdě. Pokora nebyla z mých předních vlastností. Chtěla jsem všecko moc rychle, podle maminčiných slov jsem nemyslela na zadní kolečka. Naházeli na mě špínu za desítky jiných..., a jak dlouho trvalo, než jsem mohla napsat pravdu. A vidíte, dnes už mi ani tohle nepřipadá tak podstatné. Nejdůležitější je, aby člověk sám před sebou, někde na vlastní duši, neměl černý stín.“ Autobiografiu s výstižným názvom Dneska už se tomu směju určite odporúčam, dozviete sa všetko „z prvej ruky“. Brilantne zachytený vír Mandlovej života vtiahne každého čitateľa s otvorenou mysľou a nezaťaženého predsudkami. Vždy som ju mala rada – a teraz ju mám ešte radšej.... celý text

Poštovní úřad 1996, Charles Bukowski

... Co to jako mělo bejt?!? ... Autor je teda riadny „týpek“. :-) Výborne som sa bavila od začiatku až do konca. A viete, čo je na tomto žalostnom obraze spoločnosti a vlastne všetkom to najhoršie? Že ono to tak naozaj je! Bukowski na to ide surovo a naturalisticky, ale triafa do čierneho. A môžeme sa tváriť akokoľvek povznesene alebo nadradene, nie je nám to vôbec nič platné. Presne takýto absurdný je svet, v ktorom žijeme, a presne takíto sme my. „Jak dlouho tady pracujete?“ „Jedenáct let.“ „Vy tu jste jedenáct let a nevíte, jaká je norma?“ „Přesně tak.“... celý text

Lekárska biochémia 2012, kolektiv autorů

Anička Skřítek a Slaměný Hubert 1971, Vítězslav Nezval

Zisťujem, že opísať túto knižku bežnými slovami je takmer nemožné. :-) Ide o veľmi zaujímavý a neobyčajný počin plný neskutočných dobrodružstiev, úsmevných situácií a jedinečných postáv či postavičiek... Ničomu sa neoplatí čudovať, naopak, dej je akoby vystavaný na hravých nezmysloch detskej fantázie, ktoré do seba zapadajú – ako inak – s úplnou samozrejmosťou. (hm, to je veta za milión ... „Co za milión?" "Let! Za milión let.") Odporúčam čítať pomaly a po krátkych úsekoch (určite to nie je kniha na jeden či dva záťahy), inak sa stratí to čaro, pozornosť čitateľa sa veľmi rýchlo otupí a dej zunuje. „Ach, už je ´jinde´ a nikde jinde,“ uvědomila si Anička. Vtom však uslyšela jeho hlas zblízka, jako by stál Slaměný Hubert vedle ní. Ale když uslyšela jeho hlas zblízka, jako by stál Slaměný Hubert těsně vedle ní, napadlo ji, že už je také bezpochyby „jinde“ a nikde jinde. Skutečně, byla už „jinde“ a nikde jinde a Slaměný Hubert tam byl s ní.... celý text