Salonka přečtené 278

Zaklínač: Stříbrný meč 1992, Andrzej Sapkowski

Moja prvá skúsenosť so Sapkowskim – na základe ktorej zatiaľ zaujímam voči autorovi a jeho dielu stručný a skeptický postoj. Kde nič tu nič, vážení, jednoduchučké, predvídateľné, málo presvedčivé. Inšpirovať sa motívmi, čo sú tu odjakživa, a doplniť k nim zopár vymyslených hlúpostí, no to je vskutku ohromný kumšt. :-/ Kumšt, ktorý by som možno ocenila, keď som mala tak dvanásť rokov. Oveľa viac sa mi páčia naše klasické rozprávky či povesti s prvkami mágie, ktoré si veľmi dobre pamätám ešte z detstva. Prečítala som ich nepreberné množstvo (a veľa týchto pokladov mám doma) – asi preto na mňa Sapkowski neurobil kýžený dojem. Slabé tri hviezdy za „čtivost“ a spád poviedok (chvalabohu), občasné univerzálne aplikovateľné momenty, nápady ktoré vlastne ani nepochádzajú z autorovej hlavy (inak sú hodné piatich hviezd) a Geraltove cynické poznámky. Ak je práve Zaklínač príkladom ktovieakej super fantasy, tak potom tomu nerozumiem a veru neviem, či to ešte budem znásilňovať.... celý text

Reinhard Heydrich - Hitlerův kat 2012, Robert Gerwarth

Touto monografiou vedome zapĺňam medzeru, ktorá existovala v mojich poznatkoch o popredných nacistoch. Mala som sklon podceňovať význam Reinharda Heydricha pre hitlerovské Nemecko, neviem prečo. Vari preto, že som o ňom nevedela dosť (zjednodušene povedané: veľké zviera a Protektorát a Lidice, všade samé Lidice). Táto hrubá kniha zameraná len naňho definitívne mení pohľad na vec. Heydrichov životopis z pera R. Gerwartha kombinuje iks informácií (avšak v znesiteľnej miere) a „čtivost“ od začiatku do konca. Ukazuje celý jeho život, rozhodujúce zlomy a obraty, ich následky; spôsob zmýšľania, konanie, kariéru a moc sústredenú v jeho rukách ... odrážajúc ctižiadostivú, nenásytnú a chladnokrvnú povahu rýdzeho nacistu ako zo zlého sna. Autor zachováva kontinuitu rozprávania, všetko sa snaží vysvetliť či objasniť dôkladne a z viacerých strán, samozrejmosťou sú referencie (odkazy na autentické zdroje alebo iné historické publikácie). Špeciálne chválim: – state venované konferencii vo Wannsee, ktorú Heydrich inicioval a Gerwarth skvele popísal, zakomponoval do súvislostí a definoval jej význam – zvládnutie „gulášu“, ktorým boli všetky možné policajné inštancie, ríšske bezpečnostné útvary, oddiely SS atď. najmä organizačne a v kompetenciách (či už v Nemecku alebo na okupovaných územiach) a s ktorými bol Heydrich (cez všetky peripetie nakoniec ako šéf RSHA) jedno árijské telo a jedna čierna duša – zaujímavé podrobnosti najmä z protektorátnych čias – jednoduché a názorné načrtnutie rasových zákonov (mám skúsenosť, že autori sa tomu radšej vyhnú. nečudo, bola to záležitosť neprehľadná často aj pre nacistov. umelo vytvorený, smrteľne dôležitý chaos) – kvalitnú fotografickú prílohu (pokojne mohla byť rozsiahlejšia). :-) Ostatné musí objaviť potenciálny čitateľ. Koho to baví, odporúčam. Koho nie, tak nie. :-)... celý text

Právo nálezce 2015, Stephen King

Právo nálezce je ešte o kúštik lepšie ako Pan Mercedes. Je toto možné? Ani dnes mi nezostáva iné len spievať z plných pľúc otrepané ódy na Kingov spisovateľský talent, rozhľad a prehľad (pochybujem, že by niekto iný zvládol tak bezchybne a prirodzene prepojiť a časovo zosúladiť dejové línie), intelekt, duchaplnosť, vtip, ... Jeho knihy sú niečo ako osvedčená all inclusive dovolenka. Don’t be afraid, vezmem to aj inak. Nebolo mi pomoci, neodbytne sa mi vybavovali dobrodružstvá ľúbezných Happy Tree Friends. Poznáte to, kde nič tu nič, všetko je v poriadku, vtáčiky hrejú, slniečko štebotá, lalala ... a zrazu sa to niekde zadrhne, následne zosype na krvavú hromadu a príšerne sku*** takým tým pohoršujúco roztomilým spôsobom, omg. :-) Práve tu vidím isté paralely, hlavne v ľahkom, ale napínavom rozjazde plnom očakávaní; katastrofách, ktoré sa dejú; a v humore! King ma svojím majstrovstvom tiež úprimne pobaví v okamihu vrcholne nechutnom a absolútne nevhodnom pre kladných protagonistov deja. Vyplýva to z citu (vo význame „čuchu“), ktorý má pre akýkoľvek svoj príbeh a čím si získava mňa (resp. nás, jeho verných čitateľov). No a čo ma úplne odrovnalo tentokrát? :-) Některé děti se zasmály. Dokázal je rozesmát, a i když je nedokázal přimět, aby ho měly rády, vůbec mu to nevadilo. Byly to beznadějné existence mířící do beznadějných manželství a beznadějných zaměstnání. Vychovají beznadějné děti a na kolenou budou houpat beznadějná vnoučata, než doputují k vlastnímu beznadějnému konci v beznadějných nemocnicích a domovech důchodců, odkud odstartují do temnoty s vírou, že prožili Americký sen a Ježíš je s plnou slávou uvítá u nebeských bran.... celý text

Listy Milene 2009, Franz Kafka

Čítala som, čítala... a celkom často som sa pristihla pri tom, že uplynulo aj desať minút, počas ktorých len hľadím do prázdna, utopená v myšlienkach, knihu sotva držím a v očiach cítim slzy dojatia, ľútosti a závisti. Dojatia preto, že tieto listy majú neuveriteľný náboj a sú nádherné. Asi najlepšie ich pochopí čitateľ, ktorý má s Kafkovými dielami pozitívnu skúsenosť. Totiž ideálne je vcítiť sa do nich a otvoriť im srdce – čo znamená prijať podivína Franza za svojho (pozor na vedľajšie účinky jeho sugestivity). Nie je možné čítať jeho listy rýchlo alebo ich zhltnúť veľa naraz. Oplatí sa vychutnávať si vetu po vete a naladiť sa na ne, v opačnom prípade sa môže stratiť mnoho vnemov a súvislostí (pripomínam fakt, že Milenine listy neexistujú). Ľútosti preto, čím obaja vo svojom vzťahu-nevzťahu prešli, nazvem to duševnými mukami zbližovania sa i vzďaľovania. Kafka sa navyše veľmi trápil sám so sebou, svojou nešťastnou povahou a krehkou telesnou schránkou, za ktorou načahovala ruky smrť. Prečo osteň závisti? Závidím im túto korešpondenciu. Kafkove listy robia obrovský dojem aj takto sprostredkované, pomaly po sto rokoch a v istom zmysle vytrhnuté z kontextu... nuž aké silné museli byť vtedy a pre našu dvojicu? ... Tiež je na pováženie, ako veľmi ich oboch tieto hojné listy zamestnávali. Už len to (ručné) písanie, premýšľanie a zas písanie, chodenie na poštu, čakanie na poštárov a listy, samé listy poletujúce tam a späť, od jedného k druhému... výkyvy radosti a bolesti. V slovenskom vydaní sa nachádzajú aj Milenine fejtóny a zopár jej listov adresovaných Maxovi Brodovi (židovskému spisovateľovi a priateľovi F. Kafku). Z tohto materiálu je jasné, že bola talentovanou žurnalistkou; citlivou, premýšľavou a inteligentnou mladou ženou, ktorá rozumela životu a špeciálne Kafkov svet chápala asi ako nikto iný. Skutočnosť, že jej listy nemáme, považujem za obrovskú škodu. Listy Milene sú poklad. Pokojne aj za dvadsať hviezd.... celý text

Biele noci 1966, Fjodor Michajlovič Dostojevskij

Ruskí spisovatelia mi vo všeobecnosti vyhovujú, ale sofistikovanému Dostojevskému musí byť primitívna reč môjho kmeňa vzdialená na míle (po Idiotovi totiž už druhé sklamanie). Nepochopila som, čím Biele noci mali či chceli byť. Miatla ma tá všehochuť – jednoduchá smutná baladička o ničom, próza s dlhými vetami, zamysleniami a patetickými rečníckymi otázkami. Výlevy nesmelého rojka mi nedávali zmysel a vnímala som ich ako nepatričnú prezentáciu jeho nevyrovnanej a neveľmi mužnej osoby pred úplne dopleteným dievčaťom, ktoré nevedelo ani čo si počať s vlastným okúzlením treťou osobou. No a láska? Áno, dozvedám sa, že je to presne ten cit – o ktorom zamilovaný človek dokáže chrliť vodopády slov ako na objednávku – ktorý s najväčšou samozrejmosťou vyznáva pomaly v každej druhej vete – ktorý vie kedykoľvek preorientovať na niekoho iného. Pardon, tu ani zamak nejde o lásku, nýbrž o afektované herecké vystúpenie. Hm, pridajme zopár postáv a máme telenovelu. :-) Medzitým počuješ, ako okolo teba hučí a krúži v životnom víre ľudský zástup, počuješ, vidíš, ako žijú ľudia – žijú v bdelom stave, vidíš, že život pre nich nie je zakázaný, že ich život sa nerozplynie ako sen, ako vidina, že ich život sa večne obnovuje, je večne mladý a ani jedna hodina z neho sa neponáša na druhú, kým bojazlivá fantázia je taká smutná, až banálne jednotvárna, je otrokyňou tône, myšlienky, prvého oblaku, ktorý náhle zastrie slnko a zovrie clivotou ozajstné petrohradské srdce, ktoré si tak nesmierne cení svoje slnko – a aká tam fantázia v clivote? Evidentne ma znevýhodňuje moja blazeovanosť, dvojsečná to zbraň. :-) Snažím sa rozumieť a dokážem prižmúriť jedno, obe, ba aj všetky štyri oči, ale trochu vidieť musím. Tu a teraz nerozumiem, navyše vidím veľmi málo. Nesmelý rojko je na omyle a ja vo vytržení... či naopak? Nie, obaja sme na omyle, ale rojko má (citujem ho) vysoký štýl. ;-)... celý text

Den Trifidů 1972, John Wyndham (p)

Ako tak pozerám, o Dni Trifidů už boli popísané stohy komentárov. Som na pochybách, či príspevok odo mňa prinesie nejaké nóvum, ale pre úplnosť... Nebola som ohúrená. Môj názor silne ovplyvňuje fakt, že som k tejto tematike už niečo čítala aj videla, sama som o tom premýšľala – nie o tvoroch typu trifidov (inak tí na tom celom boli najlepší a pravdupovediac som sa nazdávala, že sa im v príbehu ujde viac miesta... hoci sa kdesi v pozadí kolísali a šelestili stále), ale o možných scenároch zániku (konkrétne nášho pohodlného) sveta a o tom, aké kritické inzulty by sme mohli ako ľudstvo očakávať. Inými slovami, zisťovať kto komu ukradol a inak prerozprával nápad, resp. či bol Wyndham prvý či nie, nepovažujem za podstatné pre svoj život. Verím že je to klasické sci-fi dielo, u mňa ale nebolo prvé tohto zamerania, a to je určujúce. Príbeh však mal šťavu, spád a znel vierohodne, aj keď mi nepripadal nejako špeciálne prepracovaný a výnimočný. Na druhej strane ma motivoval prečítať si časom aj ostatné knižky z pera tohto autora. Dovolím si malú poznámku na okraj. Celkom rada by som vedela, čo by si pán Wyndham, keby žil, pomyslel o nás, totálne závislých od zbytočností; o súčasnej mladej generácii vyspelých zemí, prepytujem osprostenej z počítačových hier, sociálnych sietí a neviem čoho ešte. Rozmaznanej výkonnými grafikami, tabletmi, všadeprítomnou wifi. Bez nabitého smartfónu s pripojením na internet pomaly nevieme ani vysypať smeti. Ja nehodná okolo seba vidím úpadok, ktorý sa tvári ako pokrok. Nenamáhame si mozgy, premýšľajú za nás aplikácie. Ako veľmi reálnu vidím možnosť, že sa zahubíme sami. Otázka nie je „či“, ale „kedy“ (a ako veľmi to bude bolieť). Slovo na záver – vďaka! ;-)... celý text

Vymítání anděla 2009, Zdeněk Grmolec

Neznáme dielo, neznámy autor, ergo začala som čítať bez akýchkoľvek očakávaní – a naozaj sa konalo avizované nefalšované, skrz-naskrz príjemné prekvapenie – sánka dolu, palec hore a plný počet. :-) Zdeněk Grmolec prostě umí! U mňa zostal zapísaný ako znalec pominuteľného ľudského pokolenia; originálny, prirodzený a kultivovaný rozprávač, ktorý dokáže strhnúť. Priam luxusný a vzletný nádych svojim poviedkam dodáva lyrizáciou a využívaním personifikácií, aha: -- Venku mráz štípe lidem do tváří a svou mohutnou paží svírá staré třešně kolem cesty. -- (čo teda nemusí vyhovovať každému... ani ten mráz :-) ani lyrické prvky v prozaickom diele. mne sa to však páči, príbehy získavajú poetický rozmer ako bonus) Námety sú na prvý pohľad banálne, ale špecifickosť jazyka nenechá nikoho na pochybách o tom, že malí ľudia sú v skutočnosti aktérmi veľkých vecí. Niekto môže popísať tisíce strán o láske, smrti, detskej psychike, komunizme, Bohu či ľudskej duši ... a ani sa nepriblíži kvalite, ktorú tento autor ukáže v niekoľkostranovej poviedke alebo novele. Nech vyberiem ľubovoľnú, uchvacuje ma obraznosť, štýl, jemnosť a tvrdosť, minulosť a prítomnosť, sny a realita, viera a sklamanie ... život samotný.... celý text

Já jsem Zlatan Ibrahimović 2014, David Lagercrantz

Ocitla som sa na konci knižky, ktorá by sa mi nezunovala ani keby mala bárs tisíc strán (večná škoda že nemá). Výborný počin, neviazané, štipľavé a dynamické rozprávanie človeka, čo sa vlastnými silami vypracoval z nuly na futbalovú ikonu. Volajme ho napríklad Zlatan. :-) Jasné, je to kúsok, ktorý v porovnaní s knižnými veľdielami asi nemá šancu, ale v rámci svojho žánru sa nestratí a pre mňa hodnotu má. Zlatan – tvrdohlavý sebastredný chvastavý týpek; potetovaná ráňava, ktorú buď žeriete alebo by ste, s prepáčením, kopli do zadku, ako kto. Ja sa už roky prikláňam k možnosti číslo jeden, o to viac po prečítaní tejto knihy, kde prezentuje celý svoj život, najmä obdivuhodnú energiu a chuť víťaziť. Zlý chlapec, ktorý sa nikdy neokúňal povedať čo si myslí, ktorý si odjakživa šiel za svojím, naplno na sebe pracoval a zúročil svoj talent. Vďaka tomu žne úspechy a zbiera jednu trofej za druhou. Vystatovačný, výbušný, často nekonformný, s obrovskými nárokmi na okolie, ale v prvom rade na seba. A predsa s veľkým srdcom. Už len to meno – Zlatan Ibrahimović – zaručene nejako pohne každým, kto sa čo i len obtrel o futbal tohto tisícročia. Futbal jaksepatří, so všetkými pozitívami aj negatívami... a ostatnými zvučnými menami. Zaujímalo by ma, ako prebiehala spolupráca medzi ním a D. Lagercrantzom, hlavne v zmysle nakoľko je kniha Zlatanovým dieťaťom (myslím že dosť). V každom prípade som rada, že sa Ibra vykecal a že tento príbeh vznikol. Vyzdvihujem „čtivost“, pospájanie útržkov do jedného príbehu s časovou súslednosťou, mnohé žartovné pasáže (ftipálek, čo dodať) :-D bohatú fotografickú prílohu a teoreticky je mi ľúto všetkého, čo sa do knihy nezmestilo. Chválim, dobre som sa nasmiala, všeličo som sa dozvedela a vďaka, Ibrakadabra, tešilo ma. :-) „Jaký jsi měl dneska den, Zlatánku?“ ... Nechci být rozmazlovaný. To mě jen vyvádí z míry. Chci hrát fotbal, nic víc. ... Dřel jsem jako kůň. ... Skutečně nejsem ten typ, který by se spokojeně procházel a říkal si: Páni! Já jsem Zlatan! To vůbec ne. ... „Jsi nula, Zlatane. Jsi sračka. Nejsi ani z poloviny tak dobrý, jak si myslíš. Musíš makat tvrději.“ ... Koukněte na něj, jak je namyšlený a arogantní. ... Konečně nějaký nával adrenalinu! Starý Zlatan byl zpátky. ... Pokud nejsi „obyčejný kluk“, nikdo by tě neměl nutit, aby ses jím stal. ... Poslouchat – neposlouchat, v tomhle je příčina mého úspěchu.... celý text

Veľký zošit / Dôkaz / Tretie klamstvo 2016, Agota Kristof

Musím povedať, že anotácia k tejto trilógii neklame, predovšetkým čo sa týka úsečného jazyka, neurčitosti existencie postáv a nevyspytateľnosti deja. Prvá časť sa mi páčila asi najviac (okrem občasných výjavov v štýle knihy Pomaľované vtáča, čo fakt nemusím) – britké vety, surový dej – prečítala som ju expresne rýchlo. Druhá a tretia časť boli trochu iné, pre mňa už nie také „typické“, skôr pripomínali melodramatický príbeh, ktorý by mohol byť zaradený k tým menej výrazným... tu sa ale veci začínajú naozaj... vysvetľovať? ba nie, zamotávať! až tak, že čitateľ z toho všetkého môže mať hlavu v smútku. Summa summarum si však myslím, že sa v deji dá zorientovať (alebo prikloniť sa k tomu či tomu), navyše nie je nutné snažiť sa otrocky odlišovať skutočnosť a fikciu, dôležitý je dojem, aký rozprávanie vyvolá a zanechá... pričom zmätok dominuje. :-) Spomeniem ešte spotvorené podoby lásky; vojnu ako príčinný živel, odohrávajúcu sa na pozadí a ovplyvňujúcu životy civilistov; nešťastné dieťa, s ktorým sa osud kruto zahral a ktoré si nemôže dovoliť byť dieťaťom. Tak celkovo zaujme psychológia postáv, tie spoznávame výlučne prostredníctvom dialógov a ich konania. Autorka len dokumentuje a podnecuje k premýšľaniu, nič nezdôvodňuje ani nevysvetľuje, všetko necháva na čitateľovi, nech sa sám dovtípi... a dopátra... a... a nech nezabudnem – vydavateľstvu Artforum patrí veľká pochvala za podarené vydanie tejto knihy. :-) Interesantné čítanie s trpkou chuťou, ktorú si človek zapamätá, no žeby som bola ktovieako unesená, to zas nie. Ľahký nadpriemer, slabšie štyri.... celý text

Doznání 1990, Artur London

Jako mlýn drtí tento cirkus mé tělo a mozek . . . Dokola . . . Dokola . . . Pyramida mých zločinů roste. Jeden člověk by ji nevzepřel, nejméně tak dobrého půl tuctu. K dielu A. Londona – Doznání – ma priviedol záujem o procesy päťdesiatych rokov (o ktorých neviem prakticky nič) a fakt, že pri akejkoľvek etape (najmä novodobých) dejín vyhľadávam autentické pamäti ľudí, ktorí dané udalosti či obdobie prežili. Život v komunizme si holt nepamätám, no chcem si ho aspoň teoreticky priblížiť (a nech mi sakriš nikto nehovorí, že vtedy sa žilo lepšie. ok, je lepšie mať nejaký názor ako žiadny :-) ale bola to absurdná doba). Vykonštruované „monstrprocesy“, obzvlášť ten s R. Slánským a jeho spiklencami, patria k totalitnej nadvláde. Ale späť ku knihe. Pokaždé když zrediguje stránku nebo dvě a pozmění, co jsem řekl, podle poznámek od sovětských poradců, odchází, aby ukázal svou práci „skutečným šéfům“, jak je nazývá, chce-li se vytahovat. Když se vrátí, přepisuje přede mnou všechny tyto stránky podle rozkazů, které dostal. Anebo mi docela otevřeně řekne, že text mých „doznání“ bude definitivní, teprve až jej v překladu schválí jeho šéfové. Nie som sudca, nepoznám všetky fakty. Čítala som to preto, aby som sa dozvedela viac. Veru bolo toho dosť a bolo to ozaj kruté. Nemám prečo autorovi neveriť, nemal dôvod si vymýšľať, navyše obdivujem, že toto svedectvo vôbec napísal a ako ho napísal. Je mi (všetkých) obetí režimu v podstate ľúto. Sú medzi nimi vinní, no rovnako mnoho nevinných, ktorí nemali zlé úmysly, aj keď boli komunistami. Stali sa nepohodlnými, prípadne „vhodne zapasovali“ do súkolia strany, do cieľov strany… a zbohom. To, co se s námi dělo, skutečně oslepujícím způsobem ilustruje způsob, jakým se podobné procesy vyrábějí. Vyrobí se udání, zločiny, scénář pro proces a teprve potom přijde zatýkání obětí a vyhlédnutých viníků. Knižka obsahuje, ako sa hovorí, veľa látky na spracovanie. Občas som sa stratila v menách a udalostiach, o ktorých London vypovedal, tie však boli zvyčajne spomenuté viackrát, čo bolo výhodou. Celkový dojem mám dobrý, rozprávanie je skutočne pútavé a kvalitne zvládnuté. Myslím že ide o tému, o ktorej sa patrí vedieť viac. Ak už nezaujme táto kniha, jednoznačne odporúčam pozrieť si rovnomenný francúzsky film z roku 1970, ten je úplne perfektný. Překroutit skutečnosti, překroutit vlastní životopis, překroutit myšlenky a nejhlubší přesvědčení do tvarů, které se hodí právě tento měsíc, tento týden, v těchto dnech. A stále jako magické zaříkávání: „Musíte důvěřovat straně a dát se jí vést. Je to ve vašem zájmu.“... celý text

Jessie a Morgiana 1966, Alexandr Grin (p)

Konečne som sa dostala ku knižnej predlohe jedného výnimočného československého filmu, ktorý už roky patrí k mojim skutočne obľúbeným. Zas a znovu ma očarúva jeho prevedenie, atmosféra, všetky detaily a výborné herecké obsadenie korunované dvojrolou skvelej Ivy Janžurovej. Po prečítaní útlej knižky sa nazdávam, že film J. Herza a kniha A. Grina súhlasne hovoria jedným jazykom, čo je fajn – a čím som povedala asi všetko. :-) Príbeh dvoch sestier, hrozivý kontrast krásnej a dobrej Jessie a šerednej a zlej Morgiany je svojím spôsobom nesmrteľný. Úplne jednoduchý motív ponúka pohľad na ľudskú podstatu v jej ušľachtilých (láska, vernosť, neha) aj nízkych odtieňoch (nenávisť, zrada, krutosť). Odveká banálna otázka – ubráni sa dobro zaslepenej závisti a šialenej nenávisti dychtivej po zadosťučinení v podobe zločinu? :-) (hm, ako kedy, však) Dielo nepôsobí romanticky hlúpo ani nepremyslene. Autor napísal svižne plynúci román s minimom reálií, zato so zreteľom na jednotlivé epizódy, dialógy a vnútorný svet postáv. Dej zmestil do časového rozpätia niekoľkých dní. Čitateľ sa raz-dva ocitne na konci príbehu... a ono to trochu láka vrátiť sa... na začiatok... čo je na začiatku? Je známa jedna prastará věštba ze zrcadel. Dvě zrcadla se postaví proti sobě tak, aby se navzájem odrážela. Vznikne jakási nekonečná zářivá chodba, podél níž se táhnou dve řady svíček. Dívka, která hádá – neboť tak hádají pouze dívky – se dívá do této chodby. Co tam uvidí, to se jí splní. ...... celý text

Mendelův trpaslík 2015, Simon Mawer

Bena Lamberta živí v podstate to isté čo mňa (hovorí sa tomu veda), no ja mu akosi (zatiaľ!) nesiaham ani po členky – hoc on je trpaslík. :-) Ako fundovanej, klasickej mendelovskej aj súčasnej molekulárnej genetiky znalej osobe mi odborné výrazy a pasáže v príbehu neboli cudzie ani nezrozumiteľné, naopak, so záľubou som si ich užívala. I keď – vo voľnom čase myslieť na prácu ... ktorú človek miluje i nenávidí, ktorá ho povznáša i ubíja, ktorá prinesie jednu odpoveď a s ňou vyvstane desať nových otázok ... blbé. :-) Vyzdvihujem autorov až geniálny nápad a schopnosť zmysluplne prepojiť všetky dejové línie cez fiktívne paralely medzi nimi, ono to nie je len tak. Navyše keď to chcel urobiť jednoducho, dômyselne a s príjemnou dávkou príjemnej irónie – čo mu podľa mňa vyšlo. Nejde o vedeckú prácu; je to živé, dynamické a vtipné dielko. Rovnako obdivujem ako sa autor, vzrastom normálny človek, zžil so zmýšľaním trpaslíka a ukázal nám ako ich chtiac-nechtiac vnímame my. A prezradiť čo si možno oni myslia o nás obroch (a istých našich partiách, ktoré majú v úrovni očí). ;-) Príbeh určite nebude baviť každého, špecifický námet či vedecká terminológia môžu odradiť, ale v dnešnej dobe dostupnosti informácií všetkého druhu nejde o neprekonateľný problém. Stačí štipka záujmu. A čo viac, protipólom vedca Bena je tu jeho „kamarátka“ Jean, úplne bežné stvorenie. Výborná rozprávačská úroveň diela + genetika ako moja slabôstka (+ zmienka o mojom dobrom známom – géne IDUA) = plný počet. (mimochodom, koniec nie je otvorený. nie je tam síce povedané všetko priamo, ale indície navedú pozorného čitateľa iba k jedinej možnej interpretácii)... celý text

MS ve fotbale 1930-2014 2014, German Aczel

Naozaj vydarená knižka. Odporúčam každému, kto má čo i len vlažný záujem o svetový futbal, presnejšie históriu futbalových majstrovstiev sveta. Nájde tu základné informácie (no stress, ide to aj bez úmorných tabuliek) – trochu vtipného textu, zopár nenáročných faktov, čísel a zaujímavostí a ... karikatúry! LOL, neuveriteľné množstvo trefných kresieb, ktoré samozrejme viac ocení čitateľ znalý reálnej vizuálnej podoby futbalových ikon. Holt občas som sa váľala od smiechu – napríklad obrázky Maradonu, Pelého, Zizou-a, Buffona, Ronaldinha, Kahna, Puyola či Özila (na ktorom sa karikaturista obzvlášť vyšantil) budem mať pred očami naveky a možno aj dlhšie. Och joj. :-D Skôr narodení si čo-to pripomenú, na mladšie ročníky sa nenásilnou formou niečo nalepí. Mňa osobne potešilo keď som narazila na meno Johan Cruyff (mimochodom, Cruyff tento rok opustil náš svet) a náčrt jeho slávnej „otočky“. ... Rovnako nákresy gólových momentov a rozličných sporných situácií stáli za to – sú tak plastické, že ani nie je potrebné hľadať videozáznamy na internete. ;-) No a druhá skutočnosť oblažujúca moje futbalové srdiečko – pochvala premiérovej účasti Slovenska na MS (v roku 2010, kedy sme výborným výkonom vyradili obhajcov trofeje Talianov, postúpili zo skupiny a čestne vypadli v súboji s neskoršími finalistami Holanďanmi). :-) --- Ruka Luise Fabiana Brazilec Fabiano hraje rukama nejdřív zleva, pak zprava. Rozhodčí se ptá: „Ztlumil jste míč hrudí?“ – „Ano!“ – „Dobře, věřím vám!“ (2010, Juhoafrická republika, zápas Brazília – Pobrežie Slonoviny) --- Nemá to chybu. Dunia štadióny a perla za perlou sa valí. Treba vidieť, treba zažiť. :-)... celý text

Dobytku smíchu netřeba 1994, Daniil Charms (p)

Tak som sa pozvoľna doplantala až na koniec. Celkom úspech. :-) Moja prvá a asi aj posledná skúsenosť s týmto autorom (zvláštny zjav s neveselou a nedlho trvajúcou pozemskou púťou). Je to skúsenosť slovami ťažko opísateľná – údiv z toľkej výstrednosti, zmätok v hlave, občas pobavenie, často znechutenie. Áno, niekedy sa stala aj vec nevídaná, a síce že som v tom marazme zachytila absurdne zakuklenú realitu (Charmsovej doby... bisťu, to vám bola doba!), pravdu ktorá nesmelo naťahujúc zababrané ručičky a nemo prosiac výrečnými očkami chcela byť zachránená... nemala nožičky, dakto jej ich odrezal, ruskí katani? – úbožiatko, nechávala za sebou krvavé stopy... haha, možno si to celé len namýšľam. Tak vtedy to bolo ešte fajn, ale... ale. :-) Iba ojedinelé okamihy, inak ide o šialenú mixtúru prevažne kratučkých nenormálností. Na ktorých však, div sa svete, niečo je. Hlavne niečo dosť nechutné. Ale! Majú charakter. Občas mi dielko vzdialene pripomenulo iný literárny počin – Mistra a Markétku. Ilustrácie či karikatúry boli nepríjemné, nech sa na mňa nikto nehnevá; nazdávam sa že mali za úlohu šokovať, čo sa podarilo. Vzala som, skúsila som, asi som veľa nepochopila, vraciam. ... Hm. Knižku do knižnice. :-) ˅˄˅ ... Cestou potká Michelangelo Komarova, popadne ho za ruku a křičí: „Podívej!“ Komarov kouká a vidí kouli. „Co je to?“ šeptá Komarov. A z nebe zahřmí: „To je koule.“ „Jaká koule?“ šeptá Komarov. A z nebe hřímá: „Hladká koule!“ Komarov a Michelangelo se posadí do trávy a sedí v ní jak hřiby. Drží se jeden druhého za ruce a hledí do nebe. Na nebi se objeví obrovská lžíce. Co to má znamenat? Nikdo neví. Lidé utíkají a zamykají se ve svých domech. Dveře zamykají, okna zavírají. Ale cožpak to pomůže? Kdepak! Nepomůže. Pamatuji si, jak se v roce 1884 objevila na nebi obyčejná kometa velká jako lokomotiva. A teď – lžíce! Kam se na tohle kometa hrabe. … (O ZDÁNÍ A PODSTATĚ N°1) Zdvihl jsem prach. Děti běžely za mnou a rvaly na sobě šatičky. Stařečkové a stařenky padali ze střech. A já se řítil, já jsem supěl, já skřípěl zuby a zvonil železnou hůlkou. Rozervané děti se hnaly za mnou a neschopné mi stačit, v strašném spěchu si lámaly své tenké nohy. Stařečkové a stařenky poskakovali kolem dokola. A já se řítil vpřed! Špinavé, rachitické děti, podobné prašivkám, pletly se mi pod nohama. Běželo se mi těžko. Co chvíli jsem klopýtl a jednou div, že jsem se nesvalil do měkké kaše ze stařečků a stařenek zmítajících se po zemi. Vymrštil jsem se, několika prašivkám jsem urval hlavu a skočil jsem na břicho vyschlé stařence. Hlasitě v ní zapraskalo a stařenka tiše vzdychla: „Umírám.“ Ani jsem se neohlédl a hnal jsem se dál. Teď jsem měl pod nohama čistou a rovnou silnici. Řídké pouliční lampy mi svítily na cestu. Blížil jsem se k lázni. Přívětivé lázeňské světélko se už mihotalo přede mnou a milá, leč dusivá pára z lázně drala se mi do nosu, uší a úst. Bez svlékání jsem proběhl předsíní, pak kolem kohoutů, věder a umyvadel rovnou k pryčně. Objala mě horoucí, bělostná tma. Slyším slabý, ale naléhavý zvon. Zdá se mi, že ležím. … A tu nesmírná úleva zastavila mé srdce. (ŠTVANICE) ˄˅˄... celý text

Z Buicku 8 2012, Stephen King

„Je to dost divný, to jo,“ přisvědčil jsem. Opřel jsem se čelem o sklo (jako už tolikrát předtím) a odstínil si pohled rukama, abych se zbavil odlesků toho pošmourného dne. Ano, vypadalo to jako starý buick, ale skoro jako nový, jak řekl ten kluk. Mělo to výraznou masku buicků z padesátých let, která vypadala jako chromovaná tlama krokodýla. Gumy s bílými bočnicemi. Ozdobné kryty kol – ´jo, chlapče´, říkávali jsme, ´má to voko´. Při pohledu do příšeří haly B byste nejspíš řekli, že je černý. Ve skutečnosti byl tmavomodrý. Pche, čo už len môže byť čudné na jednom starom nepojazdnom aute, ktoré stojí v nejakej stodole? V bežnom svete našťastie nič, v románe majstra Kinga našťastie úplne všetko. Napríklad to, že Buick 8 žije vlastným životom a občas poslúži ako obojsmerná (ale nie spiatočná) brána do iného sveta. Doma založený, ešte neprečítaný paperback s parádnym americkým autom na obálke sa mi náhodou dostal do rúk a náhle a silné volanie divočiny ma priam uhranulo. ;-) Kingofilovia hádam rozumejú. :-) Môj prvý problém je, že tomuto chlapovi bezvýhradne zbaštím čokoľvek – absolútne milujem jeho nápady, nenapodobiteľný štýl (najprv tušenie veľkých a zlých vecí servírované v náznakoch, potom nástup veľkých a zlých vecí naplno!), humor, spôsob myslenia i písania, nikdy nemám čo vytknúť. Môj druhý problém – všetko zbaštím mimoriadne rýchlo. :-( Jednoducho sa na vlastnú škodu neviem od jeho diel odtrhnúť, kým ich neprečítam celé. Toto u mňa zatiaľ nedokázal nijaký iný autor. Nad Kingovými príbehmi sa chúlim so zatajeným dychom a tlčúcim srdcom; hovorím si „je to len kniha“, ale aj tak sa takmer bojím obrátiť stránku; zároveň dychtím dozvedieť sa, čo bude ďalej. Inak tomu nebolo ani teraz. :-) Stál tam a zíral svými buičími světly a šklebil se svou buičí maskou. Stál tam na svých silných luxusních pneumatikách s bílými bočnicemi a uvnitř měl palubní desku plnou nefunkčních falešných kontrolek a volant velký jako kormidelní kolo korzárské lodi. Uvnitř měl něco, co nutilo policejního psa výt strachy a současně drát se k vozu, jako by se ocitl v silovém poli nějakého extatického magnetu. Jestliže tam předtím bylo chladno, tak teď už ne; Sandy viděl pot na tvářích obou kolegů a cítil svůj vlastní. ... „Pozoruje nás,“ řekl Curt. „Cítíte to?“ Sandy se podíval na skleněné světelné oči a pak sklouzl pohledem na rozšklebenou tlamu plnou chromových zubů. Ozdobné vlnovky po stranách téměř připomínaly ulízané vlnky vlasů. Skutečně něco cítil. Třeba to byla pouhá dětinská bázeň z neznáma, hrůza dítěte stojícího před domem, o němž mu jeho srdíčko říká, že je strašidelný. Nebo to bylo skutečně tak, jak říkal Curt. Třeba je ten vůz pozoroval. Třeba odhadoval vzdálenost. ... Stál tam skutečný jako kámen nebo růže. A všichni do jisté míry cítili to, co předtím cítil Pan Dillon: jeho přitažlivost. Zase raz paráda za plný počet a vďaka za kráľovské vzrúšo. :-)... celý text

Cestovný (ne)poriadok 2015, Martin Chudík

Ako názov napovedá, cestujeme, či skôr putujeme – nielen svetom, ale aj vlastným vnútrom. Hľadáme samých seba, odhadujeme správny smer a čas. Ale nikdy nevieme, čo bude. Život ako taký vo svojej pradávnej podobe nepodlieha triezvym odhadom ani žiadnym pravidlám, nespráva sa tak ako chceme. To my sa musíme učiť ním prechádzať a nachádzať spriaznené duše... aspoň jednu dušičku... no a hrozí, že ak život, tento mocný živel, neschmatneme za pačesy, tak nás uvláči. Alebo zanechá opustených a v zabudnutí. Nikdy nie je na škodu prečítať si nevtieravé a upokojujúce verše. Tu sú časté motívy krokov, ticha, vody, samoty, svetla a tmy či sladkých trápení života. Napriek autorovmu relatívne nízkemu veku ich považujem za vyspelé a vôbec nie prvoplánové. --- SÚZVUK v daždi počuť tvoje kroky jasnejšie akoby si poznala správny rytmus každej symfónie vietor sa obrátil tvojím smerom vplieta ti noc do kučier je ľahké splynúť s mestom keď sa nikto nepozerá vo svetle pouličných lámp rátam mačacie hlavy kým sa naše tiene nepretnú... celý text

Botky plné horké vodky 2011, Zachar Prilepin (p)

Bylo to hodně opilé léto. ... Když se tam na nás Michail tak díval, jak často a důrazně zakláníme hlavy, nevydržel a také se připojil k požívání dalších dávek lihovin. Den, který začínal tak pomalu a zkostnatěle, najednou jakoby přímo před našima očima vzlétl vzhůru a rázem ztratil tvar i obrysy; už při tom vzletu jsme se ale několikrát dokázali probořit do podivných jam, kde jsme se dlouze chechtali, hrubě do sebe strkali veselýma rukama – a čas tím časem vůbec nikam nepostupoval. ... Už si nevzpomínám jak ostatní, ale já spolehlivě upadl do vzácně skvělého stavu, kdy po každé další sklence střízlivíte, protože pijete bez ustání a poťouchle čekáte, kdy vás to, hovado jedno vožralý, konečně porazí. ... Vykročili jsme po břehu a z mé hrsti bázlivě čnělo hrdlo zpola či možná skoro zpola plné vodky. „Dáš si?“ užil jsem jedné z nejdůležitějších frází, určujících osudy ruské civilizace. A tak ďalej. ;-) Veľmi pekne urobená knižočka, ktorá obsahuje jedenásť poviedok kúpajúcich sa nielen v litroch čistého alkoholu, ale aj v znesiteľne pálivej zmesi autorových spomienok. Niektoré poviedky v podstate nemajú dej, lyricky odzrkadľujú aktuálnu atmosféru, prípadne porovnávajú chuť minulosti a prítomnosti s dôrazom na odlišnosti sveta vtedy a teraz. Ostatné dej majú, venujú sa jednej udalosti či napríklad konkrétnemu popoludniu so všetkými zapamätanými vnemami. Jednotiacim prvkom je priateľstvo, láska k životu a ženám a samozrejme ten vyslobodzujúci a všadeprítomný – alkohol. Hodnotím však ako priemer, čakala som viac, navyše autorov štýl mi veľmi nesedel.... celý text

Husitská epopej. I, 1400-1415 - za časů krále Václava IV. 2014, Vlastimil Vondruška

Začnem zmyslovo – z tejto knihy ako hmotného javu som unesená. Páči sa mi jej celkové prevedenie a v prvom rade väzba jemnučká na dotyk, sťa stvorená na maznanie. :-) Knižka síce nie je najtenšia ani najľahšia, napriek tomu som sa počas niekoľkých pracovných dní neprinútila nechať ju doma (a za elektronickú verziu by som ju určite nevymenila)... aspoň ma vonku neodfúklo. ;-) Za túto vlastne príjemnú záťaž v kabelke vďačím skutočnosti, že som sa do príbehu začítala prakticky od prvého slova... áno, nasleduje nezmyslová a už premýšľavo-mozgová časť. :-) Vondruškova Husitská epopej I je typická množstvom postáv a postavičiek, niektoré sú stálice, iné sa objavia, prípadne vytratia. Pohybujeme sa medzi viacerými dejovými líniami, miestami, kontextami prostredí, nálad, názorov atď., no aj tak je dej logisticky zvládnutý a nevzniká absolútne žiaden chaos. Autor odľahčuje výborné state s historicko-náučným obsahom tými, v ktorých rozoberá osobné vzťahy postáv, prípadne ich telá pri bitkách či pitkách. Dej sa vyvíja razantne, nenašla som žiadnu hluchú kapitolku. Akurát inteligentné a nenáročné, akurát roztopašné, všetko je jasné. Určite by sa dali nájsť faktografické nezrovnalosti, ale nie som historik – odborne podkutému autorovi verím a v podstatných veciach si názor aj tak utvorím sama. Možno by som pridala viac humoru. Hoci zavše som sa pousmiala – na nepatričných miestach. :-) Totiž môžete si byť istí, že keď autor ´objaví´ nové slovíčko a využije ho v texte, v rámci niekoľkých viet sa s ním stretnete zas. To sú však iba omrvinky, štylizáciu všeobecne hodnotím pozitívne. Pozn.: Veľmi správne, promiskuita v pätnástom storočí bujnela a inak tomu nie je ani teraz. Môžeme byť len radi, že máme k dispozícii prostriedky zabraňujúce počatiu. Enjoy responsibly, pivo v miske i lásku na strome. :-) Menšie nedostatky sú odpustené, dávam štyri hviezdičky za „čtivost“ a jednu za väzbu – idem ju hneď a zaraz pohladkať... (ehm, som späť, čo som to ... aha, štyri plus jedna – šesť hviezd)... celý text

Stručné dějiny Prahy 1983, František Palacký

Praha, no, asi nie je o čom. :-) Prahu buď milujeme alebo ešte nepoznáme, inej možnosti uverím len ťažko. :-) Z doslovu vyplýva, že tento krátky text o jej dejinách a najvýznamnejších pamiatkach bol napísaný „na objednávku“. Francúzsky preklad (originálu v nemeckom jazyku) slúžil ako sprievodca mestom pre vznešených cudzincov, ktorí sa zúčastnili korunovácie posledného českého kráľa v roku 1836. Autor urodzeným čitateľom stručne a prístupnou formou objasňuje vznik Prahy či pôvod jej názvu, život vo vnútri hradieb alebo postupný rozmach mesta idúci ruka v ruke s jeho vzrastajúcou dôležitosťou. Taktiež datuje kľúčové historické medzníky a obdobia rozkvetu i pádov – Praha bola centrom vzdelanosti, obchodu, umenia, hrdila sa množstvom skvostných stavieb, ... ale pamätá aj obliehania, požiare, nepokoje najmä z čias husitského hnutia či defenestráciu z roku 1618, následne tridsaťročnú vojnu, ... Palacký nezabúda ani na panovníkov, ktorí si ju vybrali za svoje sídlo a zaslúžili sa o jej zveľadenie a blahobyt. Občas sa však vyjadruje subjektívne a zaujato, čo by si ako historik asi nemal dovoliť, no prešlo to a vyšlo to. Ako ´bedeker´ poslúžil svojmu účelu, keď bol vysoko aktuálny, to neviem – verím že dobre. :-) Vydanie z roku 1985 – malá chutná knižočka – je obohatené všemožnými dobovými rytinami, farebnými kresbami, akvarelmi, olejomaľbami (nevyznám sa v tom, prosím o prepáčenie) ... rovnako obsahuje niekoľko čiernobielych fotografií (tie ešte odlíšim). Obrazový materiál zachytáva všetko, čo je v texte spomínané, čo považujem za prínosné – z tohto uhla pohľadu je ale malý rozmer knižky neveľmi vhodný, nakoľko zanikajú mnohé detaily. V doslove sa tiež píše, že úplne pôvodná príručka bola s pekným plánikom Prahy a okolitých viníc. Tož kde sa nám plánik stratil, súdruhovia? Inak fajnové oddychové čítanie napríklad pred spaním, s dobrou lampou... a zväčšovacím sklom? :-)... celý text

Tu bola kedysi ulica... 2004, Leo Kohút

V knihe s veľavravným názvom – Tu bola kedysi ulica – autor židovského pôvodu na synovo želanie bilancuje svoj rušný a krušný život. Namojdušu bolo o čom písať – či už o mladosti strávenej v židovskom podhradí nášho hlavného mesta, o vojne, internácii v koncentračných táboroch, období bezprostredne po vojne, neslávnych päťdesiatych rokoch... alebo o študijných úspechoch, nevšednom povolaní, pôsobení v Slovenskej Akadémii Vied, pobytoch v zahraničí a konečnom rozhodnutí opustiť Bratislavu (a Československo) po súhre udalostí s posledným klincom do rakvy = bratskou pomocou z Kremľa v auguste roku 1968. ... Autor za mladi úprimne a bezvýhradne veril komunistickým ideálom, považujúc ich za vrchol ľudskosti a humanizmu. Len škoda, že mu to za vlády komunistického režimu nebolo nič platné – nič z toho nebola pravda. Realitu, na míle vzdialenú od oficiálne prezentovaných báchoriek, cítil každý deň v uliciach, videl v každom zo svojich zamestnaní... patrične, ale bez vášní, ju predstavuje aj čitateľom. Oceňujem autentický fotografický materiál zaradený hneď na začiatku knihy, rovnako jednoduchosť a pútavosť rozprávania, časovú i logickú nadväznosť jednotlivých epizód a rozličných spomienok. Zaujali ma vcelku vzácne známosti Lea Kohúta – okrem iných s Vincentom Hložníkom alebo Frankom Reichenthalom. Na druhej strane by som privítala viac podrobností z bežného života, ktoré boli pre autora iste banalitami :-) ale napríklad mne by pomohli utvoriť si ešte živšie a vernejšie predstavy (aj) o tom, ako vtedy svet (ne)fungoval. Možno by sa zdalo, že Leovi vlastne nie je čo závidieť. Navzdory nepriaznivým okolnostiam si však vždy vybojoval miesto na Zemi, bol šťastný so svojou rodinkou a pomáhal, kde sa len dalo. Často iba dobrým slovom, ale slová majú nesmiernu moc. No a neraz sa „k slovu“ dostali aj skutky ukazujúce jeho charakter, priamočiarosť a česť. Mnohokrát sa našla nezištná pomoc aj preňho, nejaká spravodlivosť existuje. Nehaní, nezatracuje... skôr sa pýta a premýšľa... pred autorom a jeho autobiografiou snímam pomyselný klobúk.... celý text