Salonka přečtené 278

Z našej prírody: rastliny, horniny, minerály, skameneliny 1984, kolektiv autorů

Anděl západního okna 1992, Gustav Meyrink (p)

Uch, to bola fuška. Som ustatá. :-) S touto knižkou som trávila dlhé, tiché a sústredené chvíle. A áno, týmto by som sa chcela srdečne poďakovať svojim kolegom za vytvorenie príjemného „reader-friendly“ ovzdušia... teda pracovného prostredia... tiež za to, že na mňa nežalovali u našich mocných – predsa len, študovať historicko-okultné záležitosti v chráme modernej vedy môže byť chápané ako provokácia. Knihomoľstvo neospravedlňuje. ;-) :-) Veru si nie som istá, či to vôbec malo zmysel. Hádam aj áno, i keď ... niekedy som sa úplne stratená zmohla iba na bezmocné vyvaľovanie očí. Je teda možné, že som sa pri výbere tejto knižky pomýlila. :-) Na druhej strane neľutujem, čítať sa to dá. Snažila som sa všetko pochopiť po svojom a keď som už naozaj nerozumela, nechala som sa unášať obrazmi slov a zapojila predstavivosť. ... Konštatujem že koľko čitateľov, toľko uhlov pohľadu. Nesporná výhoda. Príkladom je aj hodnotný doslov (Bohuslav Blažek, vo vydaní Argo, rok 1992). V autorovom svete je možné všetko. Je presýtený samými symbolmi, snami, snami v snoch, mágiou, paralelnými existenciami, životmi, postavami či miestami – v tomto sa neorientujem teoreticky ani prakticky, ale fantázii sa (našťastie... ešte stále) medze nekladú. Veľmi zvláštny námet, na ktorom ja osobne najviac vyzdvihujem inšpiráciu skutočnosťou – takrečeno historické pasáže, kde je hlavná postava (John Dee? – učenec so záujmom o alchýmiu a okultizmus) v konfrontácii s panovníkmi Alžbetou I. či Rudolfom II., rabbim Löwom, tiež v spolku s jemu podobným učencom Edwardom Kelleym. – – Ano, ano, tak tomu bude: vžil jsem se do říše mrtvých, do osamělé říše mrtvých, nebo – vlastně jsem do ní vemřel. Ale co je mi po tom, jsem-li mrtev nebo živ! – – Tieto motívy z minulosti (Golem, rudolfínska doba, alchýmia a hľadanie kameňa mudrcov, renesančný kráľovský dvor atď.) sú – pri všetkej úcte k Meyrinkovi – o niečo rozkošnejšie ukázané v historickej komédii ´Cisárov pekár a pekárov cisár´ s fantastickým hereckým obsadením (a neodmysliteľnou ideologickou pachuťou). Je zaujímavé, ako už v názve pozorovať to typické snové zdvojenie, dotiahnuté do dokonalosti zápletkou a Werichovou dvojrolou.... celý text

Hold Katalánsku 2015, George Orwell (p)

Chválim, chválim a ešte raz chválim. Veľmi dobré, takpovediac až „lahodné“ čítanie o španielskej občianskej vojne. Vždy som mala len hmlistú, v škole získanú predstavu o tom kto kde kedy proti komu začo prečo načo ... nezabudlo sa na dôraz na pomoc Nemecka a Talianska frankistom, čo pre menované mocnosti bolo zácvikom na druhú svetovú vojnu. Dve vety v poznámkach z dejepisu, viac nič. Inteligentný a vnímavý Orwell (vtedy člen milície republikánskej krajne ľavicovej politickej strany, bojoval v rokoch 1936 – 1937) ľahučko a úsmevne píše o svojich frontových zážitkoch, účasti v pouličných bojoch v Barcelone či hrozivom zranení, ktoré utrpel. Nevynecháva však ani závažné otázky zapeklitej vnútropolitickej situácie, najmä náznakov prebiehajúcej a potlačovanej revolúcie či rozkolu v radoch republikánov medzi komunistami a anarchistami; tiež otázky nálad (zmätku) v krajine a bežného života. Všetko líči jasne a zrozumiteľne, vzbudzuje hlbší záujem o túto vojnu a španielsku históriu ako takú. Pripúšťa svoju omylnosť a zaťaženosť dokumentu subjektívnymi chybami, čo je sympatické a v úplnom poriadku. Cenný je fakt, že píše otvorene a v ušľachtilej snahe robiť tých chýb čo najmenej. Hovorí sa, že toto dielo odráža jeho prerod na odporcu lži a totality. Je to tak, zbavil sa ilúzií a postrehy dokázal až prorocky pospájať. V tomto ohľade pôsobí zdrvujúco najmä záver diela a dodatok „Ohlédnutí za španělskou válkou“, kde okrem iného rozoberá a kritizuje do neba volajúce propagandistické nezmysly, ktoré sa šírili naprieč Európou. Tak všeobecne varuje pred zaslepeným preberaním vzájomne si odporujúcich, ale zaručene pravdivých (dez)informácií pochádzajúcich od ľudí, ktorí sedia v bezpečí za stolmi a sú na hony vzdialení skutočnosti. Podľa jeho slov netreba zabúdať, že presne takto sa vytvára klamná história (aj španielskej občianskej vojny) – nakoniec akceptovaná ako pravda. --- Nepřítel byl naštěstí velice nepodnikavý. Byly noce, kdy se mi zdálo, že naše postavení by mohlo dobýt dvacet skautů, ozbrojených vzduchovkami, nebo dvacet skautek s pálkami na badminton. Nic nepřesvědčí Španěla, alespoň mladého Španěla, že střelné zbraně jsou nebezpečné. Jednou, o něco později, jsem fotografoval pár kulometčíků u jejich kulometu, který byl zaměřen přímo na mne. „Nestřílejte,“ řekl jsem napůl žertem, když jsem zaostřoval fotoaparát. „Ne, ne, nebudeme střílet.“ V následujícím momentu se ozvala krátká dávka a kulky proletěly kolem mé tváře tak blízko, že bradu mi ošlehlo pár zrnek korditu. Nebylo to úmyslné, kulometčíci to však považovali za obrovskou legraci. A přesto jen pár dní předtím viděli, jak byl jeden jezdec na mezku náhodně zastřelen politickým delegátem, který si hrál s automatickou pistolí a nasázel ubožákovi do plic pět kulek. Pamatuji se, že jedné noci bylo heslo Cataluña – eroica a jeden rolník s obličejem jako měsíc v úplňku, Jaime Domenech, ke mně přišel, silně zmatený, a požádal mne o vysvětlení. „Eroica – co znamená eroica?“ Řekl jsem mu, že to znamená totéž jako valiente. O něco později klopýtal ve tmě a stráž ho oslovila: „Alto! Cataluña!“ „Valiente!“ zařval Jaime s naprostou jistotou, že říká správnou věc. Prásk! Stráž jej však netrefila. V téhle válce vždy, kdy jen to bylo lidsky možné, nikdo nikoho netrefil. Jednoho jitra bylo oznámeno, že nemocní z mého oddělení budou během dne posláni do Barcelony. Podařilo se mi poslat telegram ženě, že přijedu, a nato nás nacpali do autobusů a odvezli na nádraží. Teprve když vlak již měl odjíždět, vylezlo z ošetřovatele, který jel s námi, že nejedeme do Barcelony, ale do Tarragony. Předpokládám, že strojvůdce si to rozmyslel. To je celé Španělsko, pomyslel jsem si. Ale španělské bylo i to, že souhlasili s tím, že vlak nepojede, dokud nepošlu další telegram; ještě více španělské však je, že telegram nikdy nedošel. Stali jsme se příliš civilizovanými, než abychom mohli pochopit samozřejmé. Protože pravda je velice jednoduchá. Abyste mohli přežít, musíte často bojovat; a bojujete-li, musíte se zašpinit. Válka je zlo, a často to menší zlo. Ti, kdo meč zvednou, také mečem hynou – a ti, kdo meč nezvednou, zajdou na páchnoucí nemoce. Fakt, že je nutné psát takovou banálnost, ukazuje, jak se na nás podepsaly roky rentier kapitalismu. ---... celý text

Zátoka smrti 1972, Josef Karel Šlejhar

A v tomto řeřavění výhně, jíž plálo nitro, a v hlodání hladu svědomí se jelo dál, jelo, jelo, s nepomíjivým doprovodem a jakoby zapěním ztemňujících a srážejících se lesů a té hudby drátů tak bezejmenně žalostné, také jakoby se ztemňující a srážející, jež leda jen někdy rychleji, jako v zlekaném úžasu, zatrémovala a pak poklesla ve vzryvně protáhlé, usedavé kadenci jakéhosi táhlého malomocného pláče – vždyť také neživá hmota má svůj strach, nářek a pláč a své vzrušení . . . Knižka obsahuje štyri poviedky, ktoré sú zhmotnením nepredstaviteľného pesimizmu, negativizmu a nešťastia. Neviem, kde hľadať príčiny. Šlejhar pravdepodobne mimoriadne ťažko prežíval svoj život, keď všade videl len smrť a beznádej. To by mi neprekážalo, keby nebol tak zúfalo nekonštruktívny. Neverí v dobré stránky ľudskej povahy, akoby neveril v dobro samotné. Úplne ho odignoroval. Snažila som sa odolávať, ale chvíľu po dočítaní som mala chuť sa rezignovane zakopať tri metre pod zem, prípadne hodiť do tej lákavej zátoky smrti, pretože na svete nie je vôbec nič pozitívne, krásne, neoplatí sa žiť a trápiť sa tu... no s tým rozhodne nesúhlasím. Autor ničomu dobrému ani nedáva šancu a práve toto čierne videnie u mňa nenašlo pochopenie. Vypichnem ešte jednu menej náročnú vetičku (komplikovaná čeština mi nerobila problém, ale aj tak to celkovo bolo ťažkopádne a dusivo nepríjemné čítanie): Ostatně, jsa na profesora ducha až dost prakticky řízného, pronikavého a vypočítavého, jenž dovedl ve svých kontemplacích sunout své skandy a své aoristy, které jako by vyhlodaly k nestrávení jeho útroby svorně se záživnějšími úděly náležitých dietních tříd a kvinkvenálek a aktivních a jiných přídavků, jichž bylo pořád málo – nenamítal celkem nic proti ošemetnému domácímu příteli, s nímž se někdy milostpaní opozdila notně do noci, pověsivši zatím panu profesorovi dva párky na kliku jako večeři – a co se týče toho jejich skoro zbytečného protivného klučíka, jehož jí vyneslo manželské spojení a kterého tím víc nenáviděla, toho jednoduše zavřela doma v kuchyni, ve společnosti děvečky a špláchání jejích pomejí, anebo měla-li děvečka „aus“, zašantročila jej k domovnici, do společnosti ještě trudnější, a začásté ho tam i zapomněla. Moja prvá a takmer určite aj posledná skúsenosť s týmto autorom. Viac nemám záujem.... celý text

Vojna nemá ženskú tvár 2015, Světlana Alexandrovna Alexijevič

„Ženy vidia svojsky, ženy si pamätajú svojsky. Ich vojna má farbu a chuť.“ Tak hovorí autorka tejto knihy, Svetlana Alexijevič. Odhodlane precestovala Sovietsky zväz a dala dohromady výpovede žien, ktoré sa osobne zúčastnili bojov druhej svetovej vojny. Je to fajn, pretože (aj) o (tejto) vojne treba hovoriť, treba ju pripomínať... všetko je dôležité, samozrejme, spoločensko-politická katalýza vzniku, ideologické základy, samotný priebeh, vojenská taktika a operácie, výzbroj a výstroj, holokaust... ale netreba zabúdať na drobný a zároveň veľký ľudský aspekt – jednotlivca vo vojne, ženu vo vojne. Nuž a za kým ísť, ak nie za tými, ktorí ju zažili? Aké lepšie memento možno zachovať pre budúcnosť? V duchu sa na vojnu vracajú ženy, ktoré prežili v prvej línii, tam, odkiaľ ani pre mužov často nebolo návratu. Bolo potrebné sa brániť, útočiť a opäť brániť – vojna je krutá a smrť vtedy so záľubou a širokým rozmachom kosí na všetkých frontoch. Spoznávame ženy zastávajúce všetky možné úlohy pri obetovaní sa pre obranu vlasti (otázku, aká skutočne bola tá ich vlasť, matička Rus, nechávam bokom), pre svoje rodiny, pre záchranu vojakov či opateru ranených, partizánsku činnosť... Nemá význam všetko vymenúvať, každá funkcia zaváži a každá ruka sa počíta. Autorka pozbierala spomienky žien, ich slzy, bôle, ale aj jednoduchú a čistú ženskú či materskú radosť (u tých šťastnejších). Spomienky neotupené časom, o to krehkejšie a jasnejšie. Odporúčam každému, koho (podobne ako mňa) fascinuje kaleidoskop rozmanitých osudov účastníkov druhej svetovej vojny. Zároveň odporúčam čitateľom bez rozdielu skúsiť sa vžiť do situácií, v akých sa ženy (už v mladom, ba detskom veku) vo vojne ocitali. Totálne vytrhnuté z bezpečia, blízkosti milovaných najbližších, svojich istôt, plánov do budúcnosti... náhle vystavené smrti, ktorá sa im celé tie prekliate roky dychtivo škerila priamo do tvárí. Zrazu nemať prakticky nič len holý život, jednu zavšivavenú uniformu, zbraň a kúsok chleba vo vrecku. Nonsens. Ale prekonali strach, zaťali zuby a vykročili. Bojovali, trpeli, liečili, obveseľovali, ľúbili. Ženská odvaha je často ohromnejšia než mužská.... celý text

Sběratel 1988, John Fowles

Sběratel. Knižku som hltala ani nedýchajúc a meravá od hrôzy. Prišla som na koniec (– no to snáď nie!), donútila sa ako-tak upokojiť, vrátila som sa na začiatok a okamžite si ju prečítala znovu. Ani nedýchajúc a meravá od hrôzy. Vzalo ma to. ... Sila. Príbeh o dvoch protipóloch, o svetle (Miranda) uväznenom v temnotách (Frederick). Miranda je plná života, príťažlivá celou svojou osobnosťou, imponujúco nezlomná a odhodlaná napriek podmienkam, v ktorých sa ocitla a strachu, aký prežívala. Sledujeme jej dozrievanie – podvedome využila nedobrovoľnú izoláciu (telo je lapené, duša nie) a uvedomila si kadečo, čo je obvykle prekryté vplyvmi prostredia, povinností či spoločnosti iných ľudí. Frederick je jej pravý opak – bezcitný, absolútne mu chýba empatia, pohŕda životom a ani si to neuvedomuje. Drží v zajatí a umŕtvuje. Je to jeden príbeh písaný z uhlov pohľadu dvoch hlavných postáv (ostatných ľudí, ktorí patrili do ich životov predtým, než sa Frederickov a Mirandin osud spojili v starom dome, poznáme len prostredníctvom ich rozprávania). Nedalo sa vyhnúť porovnávaniu týchto zápisov a nevnímať tragické a priepastné rozdiely medzi nimi (čo pripisujem Fowlesovmu citu pre ľudské povahy a spisovateľskej brilantnosti). Rozdiely medzi prázdnotou („Není to člověk. Je to prázdný prostor v lidské podobě.“) a jej pravým opakom. Miranda najprv ani nedokáže pochopiť, že niekto taký vôbec môže existovať. Aké to len je, hľadať niečo, čokoľvek – a nenájsť vôbec nič, iba slepo tápať a zistiť, že vás má v moci prázdnota, do ktorej sa obyčajne bojíte čo i len šliapnuť? Obdivujem myšlienku a vyzdvihujem jej spracovanie, tiež autorov ´plný´ štýl (ani slovo navyše) a prirodzené plynutie deja, ktorý svojou naliehavosťou rezonuje v mysli a duši ešte veľmi dlho. Miranda Greyová je jedinečná knižná postava, prirástla mi k srdcu a nikdy na ňu nezabudnem. Hovorí sa, že lúč svetla prežiari akúkoľvek temnotu. Žiaľ nemusí to tak byť. „Myslím, že nic nepotlačuje. Není co potlačovat.“... celý text

Spoveď padlého zástavníka 2001, Andrei Makine (p)

Náhodný výber v knižnici, kde som (ako vždy) zabudla sledovať čas a pani knihovníčka ma musela zase raz prísť upozorniť, že už budú zatvárať. Tak som uchmatla ešte túto tenkú knižku od mne neznámeho autora, ktorá pristála na komíne ostatných požičiavaných kníh a hovorila som si: zástavník, navyše padlý zástavník – čo to ako má byť? Vôbec mi nenapadlo, že je to niekto, kto nesie zástavu, to som zistila až neskôr. Dovtedy som sa nemohla zbaviť romantickej predstavy dostavníka. :-) Spoveďou je retrospektívny list, ktorý píše muž mužovi, priateľovi z detstva stráveného spoločne v povojnovom Rusku. Rozprávač budí dojem, že pohľadom na čriepky detských spomienok očami zrelého a skúseného človeka spracúva ťarchu vojny, ktorá sa ho síce osobne netýkala (narodil sa až po nej), ale nenapraviteľne ovplyvnila životy a povahy ľudí, medzi ktorými vyrastal. Popisuje tiež, ako strácal vieru v ideu kráčania k (socialistickému) žiarivému obzoru, ako vyprchávali jeho ilúzie o nevinnosti Sovietskeho zväzu so všetkými dokonalými vodcami a deklamovanými heslami, čo im ako mládeži tlačili do hláv. Má pravdu ten, kto viac kričí? Nápad bol dobrý, príbeh nebol zlý, ale pripadal mi nevyrovnaný. Chvíľami silný, potom prišlo zopár slabších strán bez hlbšieho významu – a takto sa to striedalo. Jedna poznámka na adresu prekladu (vydanie Slovartu, rok 2001): slovo „malulinký“, viackrát sa vyskytnuvšie (ha, to je slovo!) v texte, považujem za typicky expresívne a vhodné vari do detského žvatlavého žargónu. Naozaj nestačili prijateľnejšie ekvivalenty: maličký, malinký, no dobre – malilinký? Na druhej strane, mohlo byť aj horšie... napríklad so slovom „maľučký“. :-) (prepáčte, pripomína mi to jeden vtip: „Mamiii, a prečo si ty biela a ja som čierny?“ „Ticho synček, buď rád že nie si psík.“)... celý text

Kolymské poviedky (57 poviedok) 2006, Varlam Šalamov

Jedna neveľmi hrubá kniha autentických poviedok napísaná človekom, ktorý zažil pravé peklo, je pre mňa cennejším zdrojom ako celoživotné dielo historika, ktorý sa v teple domova, kávou prevoňanej pracovni či v pokojnom ovzduší knižníc venuje rovnakej tematike (samozrejme nemám nič proti historikom, ich kvalitná bádateľská práca je užitočná, nenahraditeľná a vôbec si ju neidealizujem). Ale... len ten, kto fyzicky strávil roky v sovietskych pracovných táboroch kdesi veľmi ďaleko (a až príliš severne) vie, ako to tam skutočne fungovalo. Ten povestný ´paragraf päťdesiatosem´ na vlastnej koži okúsil táborovú hierarchiu na čele s kriminálnikmi v kontraste s úpadkom inteligencie, to jemu zvieralo žalúdok od mučivého hladu, jemu úpela v omrznutých prstoch trvalá bolesť a zo skorbutových rán na nohách vytekal hnis. Vie, aké to je, keď pľuvanec mrzne v letku už dva týždne... vie, že nesplnenie individuálneho výmeru znamená vykúpenie = smrť. Šalamov vo svojej zbierke krátkych autobiografických príbehov pútavo predstavuje okrem iného gulagovú verziu toho, k čomu nás vyzývajú niektorí myslitelia – pre pokoj duše žiť viac v prítomnosti. Totiž nikto z väzňov nevidel ďalej ako po koniec pracovnej zmeny toho aktuálneho dňa. Veru vonkoncom sa netrápili tým, čo bude zajtra, cieľom bolo prežiť do večera a uchrániť si svojich tristo gramov chleba. Aké ľahké. Tiež ukazuje, že príslovie „v núdzi poznáš priateľa“ znie krásne, ale v totálnej núdzi priateľa nikto nepozná, nespozná, nerozpozná, nezíska, nemôže sa naňho spoliehať ani odvolávať – každý bojuje sám za seba. Nie je to kruté ani prekvapivé. Jednoducho ináč sa tam existovať nedalo. Kto mal vôľu zachovať si svoju biednu vráskavú suchú kožu na podvyživenom tele, ten si nemohol dovoliť prepych starať sa o niekoho iného. Možno tak o väzňa-kriminálnika, vlastne nepriateľa, ktorý teoreticky mohol byť osožný. Práve v tom dni, ktorého konca sa bolo treba dožiť. Šalamov sa zachránil absolvovaním ošetrovateľských kurzov a svojmu životu dal zmysel napísaním pamätí z Kolymy. Ponúka v nich oveľa viac ako som naznačila. Dúfam, že neupadnú do zabudnutia. --- Šmeľovova brigáda sústreďovala ľudský odpad – to, čo vyvrhli zlaté šachty. Z lomu, kde sa ťažia piesky a rašelina, boli tri cesty: „pod sopku“ – do bezmenných masových hrobov, do nemocnice a do Šmeľovovej brigády, tri cesty „vyžmýkancov“. Brigáda pracovala tam, kde aj všetky ostatné, ale nemala také vážne úlohy. Heslá „Splniť plán je zákon“, „Plnenie plánu začať zdola“ – to neboli len slová. Vysvetľovali sa takto: nesplnil si normu, teda si porušil zákon, oklamal vládu, a za to zodpovieš ďalším trestom – a neraz aj vlastným životom. Ľuďom z tejto brigády dávali horšie jedlo, a aj toho bolo menej. No tunajšie príslovie „V tábore zabíja veľký, a nie malý prídel“ som si dobre pamätal. Nehnal som sa za veľkým prídelom šachtárskych brigád.... celý text

Pohádky 1984, Oscar Wilde

Už je to dávno, čo som naposledy čítala rozprávky – ale uchvacujúce Pohádky z pera Oscara Wildea mi všetko vynahradili. Sú tak jemné a nádherné, že obyčajné slová na toľkú krásu nestačia – to myslím vážne. Nuž a kto by občas nepotreboval to neustále skloňované (otrepané a zneucťované) „pohladenie po duši“, však? :-) Nech sa páči, Wilde vás pohladí a ukáže, ako vnímať svet srdcom. V týchto rozprávkach je zapracované všetko, hojnosť ľudských chýb, slabostí a pokleskov, tiež láska až za hrob, dobro, priateľstvo a porozumenie. Je v nich ukrytá pravá esencia naozajstných rozprávkových príbehov s kladnými aj zápornými postavičkami, kontrastom bohatstva a chudoby či dobra a zla. Ocitneme sa na pompéznom kráľovskom dvore aj v prostom príbytku obyčajných ľudí, putujeme exotickými diaľavami, vidíme nekonečné more, stretávame princov, princezné, trpaslíkov, žobrákov, obra, čarodejnicu; morskú pannu a rybára, ktorí sú spolu, avšak za akú cenu... Okrem iného si mimoriadne cením autorov zmysel pre inteligentný humor a originálne poňatý antropomorfizmus – kde inde sa zoznámime napríklad s nadutou, mudrlantskou a povýšeneckou rachejtľou pôvodne určenou na ohňostroj kráľovskej svadby? :-) „Zkažená raketa? Zkažená raketa?“ říkala si rachejtle, když fičela vzduchem. „Vyloučeno! Vážená raketa, tak to ten člověk povídal. Zkažená a vážená, to zní skoro stejně, a často je to dokonce totéž.“ A dopadla do bahna. Tieto Pohádky odporúčam každému na svete. (slavík) Pak náhle propukl v poslední melodii. Slyšela ji bílá luna a zapoměla na úsvit a omeškala se na obloze. Slyšela ji červená růže a zachvěla se v extázi a rozevřela plátky do studeného jitřního vzduchu. Ozvěna si ty tóny zanesla do své purpurové jeskyně v horách a probudila ze snů spící pastýře. Tóny proletěly dále rákosím na řece a rákosí doneslo jejich poselství moři.... celý text

A uzřela oslice anděla 1995, Nick Cave

Čo napísať... Zvláštny spisovateľský počin výstredného človeka. Z jeho knihy doslova razí hnus na stovky spôsobov a čpie rozkladajúce sa mäso (aj duše!), fuj. Brutálne, šokujúce, odporné, presne tak, ale zároveň obsažné, pestré a udivujúco kvalitne vyrozprávané dielo, kde sa čitateľ pechorí veselo bujnejúcim ľudským šialenstvom – s príchuťou Bílýho Ježíše (radšej nechcite vedieť čo to je). ;-) Spolu s hlavným „hrdinom“ sa ponára do bahna zla, z ktorého sa vynorí až keď je príbeh na konci – a ´má na sobě černou blátivou kápi a je ověšenej cingrlátkama ze zhnitejch listů´. Ak sa vôbec vynorí. Myslím ten čitateľ. ... Ach. Zas ty hlasy... hm? Ty hlasy. Ještě ’sem vám neříkala o těch hlasech? Ne? Co mi to jen... no nic. Žasnem a nechápem. Ako sa to celé autorovi podarilo? Postavil proti sebe dve monštrá – vyšinutého jedinca a vyšinutú spoločnosť v dokonalom tanci smrti, fágie, v nechutnom kolobehu zrodu a zániku skazeností... a vypadlo mu z toho niečo svojrázne, čo je ťažko vylíčiť slovami. Ale musím opäť zdôrazniť, že úroveň rozprávania drží vysoko od začiatku až do konca. Prostredie a samotný dej vykresľuje naozaj vierohodne – vidieť to je jedna vec (čo vlastne Cave videl? čo sa mu odohráva v tej jeho vlasatej makovici?), ale dokázať, aby sme TO VŠETKO iba prostredníctvom slov videli a cítili v plnej paráde (chvíľu mazľavej, chvíľu drapľavej) aj my, to je druhá vec. Pravdou je, že tento príbeh ma opantal, lákal aj odpudzoval súčasne. --- Odsunul ’sem uvolněný prkno ve stěně svýho pokoje a zrovna ’sem chcal na bodláky, když ’sem tím trojhranným otvorem uviděl, jak z olověnejch mraků vylít blesk, zapíchnul se přímo do rozmáčenýho srdce šibeničnýho stromu a urazil mu levou větev hned u kmene, takže teď se moh k obloze obracet a prosit nebesa o milost akorát jednou hnátou. Zdálo se, že Bůh konečně vyslyšel jeho volání němýho na poušti a s chechotem na něj jistou rukou seslal blesk, aby ukončil to jeho žebrácký gesto. Strašlivě v něm zapraštělo. Moušl se na mě podíval a já mu pohled opětoval. Chtěl se mi svěřit. Já mu chtěl rozkopnout tu jeho zkurvenou hlavu. „Nemluvímzlo,“ prones Moušl pomalu a zřetelně. „Tobě eště nikdo nedal pořádný ’méno, Nemluvímzlo. Teďkon ti začnu říkat Nemluvímzlo. Co ty na to, Nemluvímzlo?“ Chtělo se mi celýho ho poblejt a pak říct: „Bezva, Moušle. ’Sem z toho celej vodvázanej. A co ty říkáš tomuhle?“ Ale pak se mi podařilo se na něj usmát, protože ’sem věděl, že jestli mi bude štěstí ještě chvíli přát, nebude už mít moc příležitostí, aby mi nějak říkal. ---... celý text

Golem 1987, Gustav Meyrink (p)

Gustav Meyrink, považovaný za symbolistu či predchodcu nemeckej surrealistickej avantgardy, bol neobyčajnou osobnosťou so záujmom o všetko možné. V jeho živote bohatom na rôzne podnety a zážitky (ale aj nepríjemnosti, ktoré prekonával) sa ukrýva kľúč k pochopeniu mnohotvárnosti diela Golem. Tu sa na pozadí pražského židovského geta odohráva pôsobivý príbeh balansujúci na hranici bdenia a snov, vedomia a podvedomia, bohatstva a chudoby (či už materiálneho alebo duchovného charakteru)... Hlavná postava – Atanázius Pernath – sa javí byť šialencom, ale nebude to také jednoduché. Veď všetko je relatívne. Je v tom dačo viac... autor zabŕda do paralelných svetov, okultných vied či možností sugescie a hypnózy. Meyrink umne mieša roviny skutočnosti (pražské reálie, hriechy a vášne staré ako ľudstvo samo, vyšetrovanie vraždy, väzenie) a fantázie (plastické predstavy, strašidelné preludy, vizionárske vnuknutia) s tým, že prechod medzi nimi je niekedy veľmi nenápadný. Známu mýtickú postavu Golema vnímam ako priliehavú metaforu na mechanickú existenciu bez myšlienkového rozletu, pustotu žitia, ktorá je v mnohých podobách aktuálna aj v dnešných časoch. Autor píše podmanivo, teda aspoň ja som mu všetko zhltla aj s navijakom. :-) Bol to zaujímavý čitateľský zážitok. Určite sa poobzerám po ďalších dielach „pražskej nemeckej literatúry“. --- Stále to isté do špiku prenikajúce „nič“, ktoré nikde nebolo, a predsa napĺňalo izbu svojím mátožným jestvovaním. Drahokamy na stole rástli a rástli a obklopovali ma zo všetkých strán farebnými vodopádmi. Opálové stromy stáli v skupinkách pospolu a odrážali svetelné prúdy neba, ktoré ako krídlo obrovského tropického motýľa belaso žiarili v spŕške iskier nad nedozernými lúkami, plnými horúcej vône leta. „Zbabelý, zákerný, vraždychtivý, chorý, problematická – zločinecká povaha“ – priam som počul, ako by ho posudzoval dav, keby mu posvietil do duše svojimi sliepňavými lampášmi z maštale – ten fanatický dav, ktorý nikdy nepochopí, že jedovatá jesienka je tisíckrát krajšia a ušľachtilejšia ako užitočná pažítka. ---... celý text

Kolotoč 2002, Michail Michajlovič Zoščenko

Zádušní mše za hraběnku 2011, Jiří Holub

Typická jednohubka vhodná pre menej náročných čitateľov. Nachádzame sa prakticky výlučne iba na zámku Červená Lhota, dozvedáme sa o momentoch kľúčových pre toto očarujúce miesto, rovnako sledujeme osudy s ním úzko spojených postáv v obdobiach rokov 1945 – 1990 (nazdávam sa, že ide o fikciu voľne inšpirovanú skutočnými udalosťami – jednou z nich bola napríklad konfiškácia zámku na konci vojny, čím knižka začína), rozprávanie v prítomnom čase dynamizuje dej a dotvára atmosféru atď. ... No k veci. Mám jednu subjektívnu pripomienku, ktorá určuje môj pomerne skeptický názor a s ktorou súvisí všetko ostatné – námet je veľmi dobrý a všestranný, ale čo z toho, keď je príbeh podaný (aj na novelu) povrchne a strojene? Je to veľká škoda. Určite by si zaslúžil hlbšie, obšírnejšie a uveriteľnejšie knižné spracovanie. Nechcem podceňovať autorove kvality, ale v mojich očiach iba s námahou zliepa slová do detských viet a neprirodzených dialógov. Obrovský potenciál danej témy využíva slabučko. Vždy len škrabne po povrchu, naznačí zaujímavý vývoj – no akosi sa nedostane hlbšie – a poďho ďalej na niečo iné, načo sa trápiť. ... Dej bol príliš roztrieštený, čo nebolo dobre. Autor tiež spomína relatívne veľké množstvo vedľajších postáv (personálu či ako to nazvať, ktorý mimochodom nerobil nič iné len bol dojatý, lietal po schodoch a varil) – z nich som mala v hlave zúfalý galimatiáš, aj keď som sa sústredila, prisahám. Nikdy som nevedela, kto je kto, s čím teda problém nemávam, tobôž v novelách... Tak ja neviem. Áno, som dosť kritická (a dalo by sa ešte pokračovať) – ale som sklamaná.... celý text

Krvavý román 1990, Josef Váchal

Rozkošné. Autor si v Předmluvě k čtenáři krásne definoval vybraný žáner – v tomto prípade „krvavý román“. Vytipoval cieľovú skupinu (spodina ľudstva – ehm, ďakujem, aspoň viem kam patrím). :-) Ctenému čitateľovi so smrteľnou vážnosťou nepokryte vysvetlil, čo môže od krvavého románu očakávať – hnusné vraždy, nechutné intrigy, plno krvi, nehorázne smilnenie, kopy mŕtvol, vzrušujúce dobrodružstvá úplatných a prešibaných jezuitov, ďaleké exotické končiny s ukrytými pokladmi, muky pekelné už na zemi, zase mŕtvoly... žiadne psychologické hĺbanie, naopak, len úroveň nižšia ako najnižšia. Ponúkol prehľad iných diel tohto žánru a nakoniec stvoril vlastný ukážkový počin nazvaný (citujem) Mordýřská katovna aneb Peleš lotrovská v hraběcí kryptě či-li Mátoha a popravenec, t. j. Tajní duchové na pirátské lodi, nebo-li Krvavá nohavice či-li s poctivostí nejdál dojdeš, aleb Klášterní panna a nevěstinec ve Španělích či Žalářní lucerna a tajemní vrahové v pustém mlýně u černého lesa. Mňam, výživná upútavka. :-) Autentický zážitok je umocnený ponechaním originálnej tlače a pôvodných strašidelných ilustrácií (vo vydaní nakladateľstva Paseka z roku 1990). Ide o jednoduchý a do veľkej miery parodický príbeh, v ktorom vystupuje množstvo postáv (sú pred smrťou aj po smrti a zase pred smrťou – ale nie je v tom žiadna mágia) a kde sa absurdné dejové línie premiešavajú fantasticky uleteným (zámerne nahlúplym) spôsobom. Váchal (zaujímavá a svojská umelecká osobnosť) ironizuje všetko možné, od samého seba cez spiritualizmus či alkoholizmus až po konkrétne ideály svojej doby. Krvavý román je charakteristický excentrickým dejom – nejdem sa z toho síce zblázniť, ale priznávam, že som sa aj dobre zasmiala a úprimne ma bavila milá brutalita a morbídnosť (mne blízkeho) čierneho humoru. Čo riadok, to perla. :-) --- Po těchto slovech se shýbnul k mrtvému Kubovi a vyhodil ho vykýřem ve střeše dolů. Jako těžký žok padal Kuba obloukem k zemi z pátého patra. Vlétl do sklepa, kde byly samé mrtvoly. Když modlitby jezuitů docela nic nepomáhali, dal vyvaliti na palubu veliký kotel a kuchař musel vařiti námořnický grog. Ten grog se vařil asi tak, že na tři vědra čistého líhu přidaly se dvě lžičky rumu, aby ten nápoj nebyl tak silný. Byla to jeskyně čarokrásná. Po stěnách visely krápníky. Všichni přítomní byli tou krásou mile dojmuti a samotnému hraběti, kterýž co policejní komisar byl vůči všem dojmům hodně otrlý, vyhrkly nadšením nad tou krásou slzy, splývajíce pohnutě a s kapající mu dosud krví z rány na hrdle. Také z těch krápníků ustavičně kapalo. Nebyla to však voda, jak obvykle v podobných jeskyních bývá, leč z krápníků odkapávalo do připravených nádržek nejvýtečnější plzeňské pivo. Jest na čase, abychom se podívali, co ten blázen a bezprstá milostnice na půdě pathologie dělají. Takový korsár na jedno máchnutí svou širočinou rozetnul svého protivníka vejpůlí jako hada veskrz na dvě stejné polovice a ještě přibral dvěma jiným ruce i nohy. Šplounající o ty lodě moře bylo těmi osekávanými údy celé zkrvavělé; četné dravé ryby požíraly ty údy hned jak do vody dopadly velmi hltavě a s chutí. Ty ryby měly z toho radost, protože ustavičně vrtěly svými ocasy. Také ti korsáři utrpěli veliké ztráty; zejména to je hnětlo nejvíce, že ta stříkající z Albatrusu krev jim uhasila na pirátské lodi oheň, na kterém se jim grog vařil. Na rohu skály objevila se jim černá postava. Před nimi se vztyčoval strašlivý netvor, jak se jim oběma zdálo. Byl to však pouze španělský jezuita. My v něm pátera Jgnáce poznáváme. ---... celý text

Dům u tonoucí hvězdy 1957, Julius Zeyer

Dům U tonoucí hvězdy – tento čarovný názov nesie malá tenká knižočka novoromantického českého autora Juliusa Zeyera. Nachádza sa v nej iba jedna výrazne dekadentná novela, s ktorou som sa veru celkom natrápila – ale bolo to krásne trápenie. „Prežila“ som bohatý a silný príbeh so špecifickou atmosférou, kde sa snúbili duševná bolesť, fyzické utrpenie, clivá melanchólia, nemá hrôza, hlasná zúrivosť a hlboká beznádej nášho sveta s nepostihnuteľným a nedefinovateľným neznámom, ktoré sa nachádza za hranicami nami vnímaného bežného sveta a ktoré nás totálne pohltí – ak mu to dovolíme. Smutné osudy nemnohých postáv sa prepájajú a zanikajú v starom parížskom dome so zašlým znakom hviezdy topiacej sa vo vlnách. Nad tajomstvami jeho obyvateľov hĺba mladý študent medicíny Severín. Nesporne zaujímavejšou postavou je však Rojko. Duševne chorý človek? Vizionár? Filozof? Zasvätený? Stelesnené zlo? Alebo... Nuž, odpoveď nechávam na každom jednom z čitateľov. Ach, udalosti naberajú rýchly spád... a všetko sa mení na popol. Po skončení príbehu doznievajú nepočuteľné hlasy, v diaľke sa stráca divoký smiech... v duši chvíľu pretrvá trpký pocit. Ale stojí to za to. Pre pravý zážitok odporúčam (z vlastnej skúsenosti) čítať v posteli uprostred noci, v tichu, osamote, len pri svetle nočnej lampy, pomaly slovo po slove (no nezabúdajte dýchať a vezmite si hrubý paplón, zimomriavky útočia). Vtedy je možné vcítiť sa do deja najlepšie. Duchov sa nebojte, možno tak démonov – svojich vlastných. Poznáte Quinceyho legendu o troch sestrách, Matkách žiaľu? Mater lacrimarum, Mater suspiriorum, Mater tenebrarum? Brrr... Kto si čo i len trochu myslí, že by táto novela mohla ulahodiť jeho vkusu - smelo do toho. Inak radšej nie. :-) (ukážky textu do tohto komentára sa mi vyberali ťažko, totiž najradšej by som sem napísala všetko od prvej po poslednú vetu. sila, ako stvorené pre mňa) --- „Svět klame nás –“ „Ne,“ pravil zádumčivě, „klameme sami sebe. Hledáme v lidech a ve světě vždy jen to, co si sami v nitru tvoříme, a neodpovídá-li pak to, co jsme nalezli, tomu, co jsme hledali, – žalujeme.“ Sám zdál se mi tonoucí, poloutonulou hvězdou, ztroskotanou lodí proti skaliskám života. ... V tom člověku, zdálo se mi, byly hlubiny, které tajil a které mě vábily. ... Pod banální hladinou našeho střízlivého občanského žití tušil jsem tak silně proudy propastné, bezedné, tak tajůplně ukryté zrakům nezasvěcenců. ... Zjeví se mi někdy, jakým vskutku byl, a podá mi kdy ruku, by mě vedl k prahům velkých, odvěkých, zdánlivě zaniklých, ale vpravdě věčně trvajících mystérií? ... Kdo přijde pravdě blízko, nemůže býti úplným pesimistou, jako nemůže nikdy býti temný, koho pronikne světlo. Pesimism je pouze stísněnost, stesk, který nás napadá, když poznáváme nicotu věcí nám blízkých, neuzříme-li ještě jasně to, co je za nimi, za pomíjejícími, a co se věčně nemění. (tajůplně – wow! ... zbožňujem u s kroužkem) :-) ---... celý text

Saturnin 2008, Zdeněk Jirotka

Nastala chvíľa, na ktorú sa obvykle teším, ale teraz sa jej trochu desím... chvíľa pridať komentár. Nech mi odpustia všetci Saturninovci. Bolo to milé a vkusné, takým zvláštnym spôsobom – bolo to... fajn. Nesmrteľným, typicky ľudsky nedokonalým charakterom postáv svojej knižky autor nastavil zrkadlo osobitým štýlom, ktorým nemôže uraziť nikoho na svete (hádam ani tetu Kateřinu). Ukázal im (nám) ich (našu?) malosť, daromnosť a duševnú obmedzenosť (tú dosť paradoxne práve u doktora Vlacha, ktorý vedel v rámci svojich bezhraničných možností ´inšpiratívne´ zaklincovať všetko). ... Hm. Pri čítaní krátkych kapitoliek som mala pocit, akoby som s jemným úsmevom (a nejasnými očakávaniami) zľahka kráčala po tichej vode, ktorá ma občas pohladí – roztomilo a úplne neškodne. Fakt som čakala, kedy to príde – neprišlo! (Ale ako to?) Ja som tam nenašla nič svetoborné, nič prevratné (prečo všetci omdlievajú?). Nič, kvôli čomu by som si uznanlivo povedala „Áno, tak pre toto sa skutočne oplatilo Saturnina čítať“. Nenarazila som na nič, čo by tu už niekde niekedy nebolo, no zaobalené v drsnejšej, surovejšej, asi komplikovanejšej (a mne prístupnejšej) forme – okej, som skazená a nič som nepochopila. ... Ale nie je to detinské? Napriek všetkému plytké a písané na efekt? Saturnin ma beznádejne uspával, či už som ho čítala ja sama alebo mi z neho čítali (týmto srdečne ďakujem za dobrý úmysel a snahu). :-) Dobre, nejdem už nič-ovať (či ničiť?) – pozor, je tam n, nie p. „Všechno bylo špatné. Počínaje vázankou a konče charakterem.“ Navyše ani Jirotkov humor nie je pre mňa tým pravým. Je až príliš láskavý. Mrzí ma to, ale je to všetko tak. Matička zem, buď mi ľahká – letí na mňa prvý kameň. :-)... celý text

Duha na zemi 1961, Jaroslav Vrchlický (p)

Moja prvá skúsenosť s Jaroslavem Vrchlickým. Knižka s názvom Duha na zemi ponúka výber básní z pomerne veľkého množstva (až tridsiatich) básnických zbierok tohto plodného autora. Nájdeme tu témy lásky, nostalgie detských čias (v prvej časti nazvanej Domov a láska) či motívy štyroch ročných období, v ktorých objavuje množstvo inšpirácií (druhá časť – Křik vlaštovek). Autor sa opiera o historické (okrajovo tiež exotické) námety, nezanedbáva vlasť ani národ... popisuje krivdy, ktoré zažíval sedliacky ľud, spytuje sa, kedy bude lepšie (tretia a štvrtá časť – Popelem a solí, Duha na zemi). Zbierku zakončuje Balada ku chvále poesie. Autor sa hrá so všetkými farbami a rozmanitými zvukmi, najmä pri prírodných výjavoch. Hojne využíva personifikácie, epitetá a afektívne jazykové prostriedky – vytvára základy pre symbolizmus. Napriek všetkému príjemnému a malebnému mi však jeho básne občas pripadali statické a bez hlbšieho významu. Druhá vec – priznám sa, mám radšej voľný verš, ale Vrchlický sa pridržiava viazaného verša. Nuž a tretia vec – v jeho básňach sa vyskytuje mnoho zvolaní, čo na mňa pôsobí rušivo v burcujúcom slova zmysle – niekedy som mala pocit, že nemám oddychovať, ale okamžite vyskočiť, zapriahať vrané kone, chytiť sa pluhu a do úmoru orať v ústrety zlatému slnku a prvému máju za lepšie zajtrajšky. :-) A to akosi nie je poézia podľa môjho gusta. :-) ... Ó, jenž tu kolem jdeš, zda přečteš píseň mou, i ona most je též nad mlh a hlubin tmou, po kterém v ples i žel si chodí duše vstříc . . . Já, mostu stavitel, jsem nerděl se již víc . . . (z básne Most a píseň)... celý text

Hodina mrtvých očí 2008, Harry Thürk

Mám rada knihy, ktoré mi svojou podstatou umožnia vytvoriť si silné puto k postavám – keď mi tie nie sú ľahostajné, aj samotné dielo rezonuje v mojich myšlienkach oveľa dlhšie ako za iných okolností. Tu som spoznala zopár chladnokrvných nemeckých vojakov, vycvičených na operácie na nepriateľskom území, skupinku dôkladných zabijakov, ktorým to klape... ale chtiac-nechtiac som si ich veľmi obľúbila a ťažko sa mi s nimi lúčilo... práve preto, že bola možnosť dokonale ich poznať (a to nielen vo vyhrotených situáciách). Všetci sú ochotní bojovať a nasadzovať život. Každý z inej príčiny. Bindig s mladíckym presvedčením o správnosti ich poslania. V kontraste s ním zosobňuje realistický pohľad Zadorowski, ktorý už od začiatku presne vie, ako sa veci majú, o čom vojna je a čo je v nej skutočne podstatné... napriek tomu ide a vydáva zo seba maximum. Ako dej plynie, sledujeme postupujúce odumieranie Bindigových ilúzií – Bindig trpí psychicky, neskôr aj fyzicky, pod vplyvom vývoja udalostí (nechcem zachádzať do spoilerov) stráca predstavu, ktorá mu bola vštepená. Naplno pochopí, že ani on ani jeho krásne idey nie sú stredobodom vesmíru, že premýšľanie o nich je mu nanič... navyše že ako jednotlivcovi sa mu oddá bojovať iba za niečo rukolapné, napríklad za holý život alebo najbližší, bárs mizerný úkryt. Autor je výnimočne nenúteným a prirodzeným rozprávačom. Čitateľovi dáva veľa podnetov na premýšľanie. Darí sa mu verne vystihnúť povahové črty vojakov, tiež všetko dianie na frontovej línii, akcie na území obsadenom nepriateľmi, rovnako samotné prostredie, v ktorom bol dej zasadený. Pri čítaní som často nevedela kto som čo som kde som – no a teraz mám rozdrásané pery a na prstoch sa mi záhadne objavilo zopár záderov. :-) Tento román rozhodne stojí za prečítanie. Vynikajúci zážitok – síce len čitateľský (och, našťastie!), ale... občas sa mi pred očami vynárali smrtonosné kolosy T-34... bolo počuť prenikavé ticho i Stalinove organy... cítiť tuhý mráz a zákerný strach... a tie oči – oči mŕtvych (či mŕtve oči? mŕtve oči môžu mať aj živí, záleží na tom, čo nimi vchádza do duše) – keď udrie ich hodina, neujdete. --- „Já mám strach z chvíle, kdy zase budeme doma…“ tiše řekl Bindig. „Všichni se zase vrátí a člověk vidí jejich oči. Je to vždycky stejné. Nezbavíš se jich. Já si myslím, že už se jich celý život nezbavíme…“ „Celý život…“ unaveně řekl Zado, „kdoví, jak dlouho ještě ten život bude trvat. My už žádný život nemáme. Jsme jen mrtvoly na dovolené. Jenom prosím tě nezačínej teď dumat o životě, já už mám málo kořalky.“ Zado se nořil do tohoto strašidelného ovzduší, až do něho Paniczek strčil a zeptal se: „Co nechlastáš? Chlastej! Každej den chlast s muzikou mít nebudeš!“ „…když mne milý položil…“ zpíval jeden z vojáků. Podle hlasu poznal Zado Klause Timma. To je celý Timm, pomyslel si. Něco takového si nedá ujít. To je něco pro něho. Kořalka a kadidlo, Kristus na kříži v plápolu věčného světla, a přitom „...když mne milý položil…“ Všichni jsme sentimentální, myslel si. Když nás to chytí, jsme jako staré panny. My už nejsme chlapi. Sentimentální bačkory, dokonalí zabijáci a odborníci na kladení trhavých náloží. A kdejaký doják nás rozbrečí. Všechny dohromady by nás měli dát do nějakého muzea, kde by se potomstvu ukazovalo, jak vypadali Němci dvacátého století. Na okamžik se (Zado) ptal sám sebe: Proč vůbec podnikáš celou tu cestu? Proč to nedokážeš přenést přes srdce, proč toho nenecháš? Vidíš, jak to skončí, a přesto utíkáš zpátky. Tam, kde tě konec velmi pravděpodobně rozdrtí. K čemu to? Mlčel a naslouchal řachtání kulometů, jež se zase ozvalo. Slyšel, jak Zado říká: „Takoví jsme. Generace, které zlámali páteř. Poznali jsme to, teprve když jsme se chtěli napřímit. Sami už se nenapřímíme. Jsme zlomeni. …“ ---... celý text

Býti básníkem 1984, Jaroslav Seifert

Všednými slovami všedných dní komentovať Seifertovu dokonalosť, to je takmer urážka. Ale pokúsim sa. Býti básníkem je nádherná zbierka, v ktorej nám autor ako na dlani ponúka krehkú retrospektívu svojho života – jedinečnú súhru princípov svojej básnickej existencie. Básni o úskaliach samotnej poézie, ctí si iných velikánov umenia... všetko je predchnuté láskou... „Život už mě dávno naučil, že hudba a poezie jsou na světe to nejkrásnější, co nám život může dát. Kromě lásky ovšem.“ S tým nemožno nesúhlasiť. Pozerá do minulosti a verne zachytáva tiene vnemov a svoje spomienky. Prekvapili ma srdcervúce verše niekoľkých básní venovaných mestu Kralupy nad Vltavou (kam siahajú Seifertove korene a kde je aj pochovaný) - na toto mesto doľahla skaza počas druhej svetovej vojny. Skutočne som mala slzy na krajíčku, najmä pri čítaní básne Úder, kde vo veršoch zobrazil smutný priebeh a tragické následky ťažkého náletu z 22.3.1945. ... Ještě chvíli jsem se rozhlížel po obloze smrti a pomalu jsem se zvedal. Polomrtev potácel jsem se k polomrtvému městu s hrůzou čekaje, co spatřím. ... Veľmi miluje Prahu a jej romanticko-melancholické prchavé obrazy naveky zhmotnené v jeho tvorbe asi každému vyčarujú túžobný úsmev na tvári. ... Jsou dny, kdy Hrad a jeho katedrála jsou ponuře vznešené a zdá se, že byly postaveny ze smutného kamení, které přivezli z Měsíce. Vzápětí však jsou pražské věže obetkány zas věnci z paprsků a z růží i ze sladkého šálení, z kterého je utkána i láska. Moje lehkovážné kroky v ulicích, má růžová dobrodružství i lásky a všechno ostatní jsou zasypány lehkým popelem, když shořel čas. ... Minulosť konfrontuje s prítomnosťou, dychom staroby a smrti. Konštatuje, že: ... Obzor, který krokům vždycky uniká, se mi zastavil. A už se loučím. S písněmi ptáků před oknem, s vůněmi květin. ... Nuž a vzdáva nežný hold sladkému a všadeprítomnému ženstvu, ktoré jeho tvorbu zjednocuje, prestupuje ňou ako vlákno pavučiny – jemné a ľahučké, ale nezameniteľné a silné... od ktorého sa nevie a nechce odpútať. ... A znám verše mocné jako zaklínadlo pekel, které vyvrátí i brány ráje z pantů. Šeptal jsem je překvapeným očím. Jak by nepozvedly slabé ruce uzavírající strachem náruč lásky! ... Prečítať – povinne – všetci (okrem tých, čo majú potvrdenie od doktora, že absorpcia poézie môže priamo ohroziť ich zdravie).... celý text

Životopisy rímskych cisárov 1974, Gaius Suetonius Tranquillus