Salonka přečtené 278

Jak si smrt došla pro kata : a další mordy z dob c.k. a první republiky 2015, Miloslav Martínek

Keď mi v knižnici padla do očí i rúk táto dosiaľ neznáma knižka, ktorá ma zaujala na prvý pohľad i dotyk, potešila som sa a sľubovala si trochu netradičný zážitok. Aj tak bolo – avšak nanešťastie v opačnom slova zmysle. Dielko ma nebavilo a do čítania som sa musela prakticky nútiť. Popisované prípady a všetky vyšetrovacie postupy pritom neboli „nezáživné“, rozhodne nie. Naopak, šlo napospol o jagavé perly fenoménu zvaného zločin. Ide mi skôr o spôsob, akým boli podané (a to nehovorím o právnických formuláciách, ktoré nebolo ťažké vstrebať), konkrétne mi nevyhovel autorov prístup. Vôbec ma nepresvedčil a neurobil na mňa dojem, hoci zvolená tematika ukrýva ohromný potenciál. Akosi to všetko zabil, neviem. Mala som inú úplne predstavu a tejto knihe som neuverila ani ň ... škoda.... celý text

Veža bláznov 2003, Andrzej Sapkowski

Moja druhá skúsenosť so Sapkowskim. Nemôžem sa vyhnúť porovnaniu s jeho Zaklínačom, ktorý ma vskutku nenadchol ... toto však bolo veľmi dobré. Občas síce šablónovité, možno trochu naivné, zápletky až neuveriteľné, ale ako celok skvostné ... uf, niekedy dosť drsné, čo sa mi ráta. Vyššie spomínané nedostatky (nedostatky z môjho pohľadu, netreba sa na ne sústrediť, nejde o chyby) sú kompenzované humorom, fantastikou a nadčasovými myšlienkami. Od začiatku až do konca ide o príjemné a košaté čítanie s vyváženými dejovými a opisnými časťami. Hlavný hrdina mi prakticky neustále brnkal na nervy svojou zaslepenosťou a život ohrozujúcou tvrdohlavosťou, s akou si vždy a všade koledoval o pekné problémy. Postupom času som ho už brala ako nutné zlo, bez ktorého by knižka vlastne nebola takou akou je. Okolo koho iného by sa potom točil celý svet? No povedzte, kto iný ako Reynevan by všetko kazil? :-) ... Ale áno, niekedy aj dačo napravil, nech mu nekrivdím. Napravil, aby vzápätí pokazil dvojnásobne. Vtipný chlapec. :-) Omnoho viac ako toto mladé trdlo som si užila jeho spoločníkov a protivníkov, rezký dej, vône 15. storočia, prímes nadprirodzena, intrigy mocných aj bezmocných atď., všetko to o čom sa píše v anotáciách k dielu a ... aha ... zato hojne užívané poľské vlastné podstatné mená ma mátajú ešte dnes. :-) Porovnanie číslo dva – Reynevan na mňa pôsobil ako reinkarnovaný Petr Kukaň z Kukaně (V. Neff – Královny nemají nohy) s pridanou hodnotou magických schopností ... veru neviem, kto bol skôr. ;-) Mohli by si podať ruky, hoci Petr ma menej provokoval. :-) Myšlienka na záver – je mi jasné, čo sa na tejto ságe nepáči subpopulácii Zaklínačofilov a rozumiem, čím prívržencom tejto ságy možno neulahodil Zaklínač. :-) Najlepšie obídu tí, ktorým sa páči všetko ... ale v podstate si každý čitateľ niekde nájde to svoje (samozrejme nielen čo sa Sapkowskeho týka). Silné štyri, ale bolo to tesné, skoro päť. Teším sa na pokračovanie.... celý text

Bodka 2 2009, Milan Lasica

Je tu veľký problém. Volá sa otec národa. Kto by ním mal byť? A má to byť len jeden otec alebo viac otcov? Viac otcov každopádne budí podozrenie. Ale zas viacerí otcovia sú vždy lepší, ako keď je otec neznámy. (...) --- Zbierka fejtónov uverejňovaných v časopise .týždeň. Lasica v nich reflektuje všetko možné, okamihy svojho života, naoko banálne zážitky, skúsenosti; spomienky na ´68, ´89 (obdobia pred, medzi aj po) ... jeho texty mi tiež pripomenuli niektoré témy z rokov 2007 – 2009, ktorými sme my na Slovensku žili, rovnako spoločenské problémy aktuálne vtedy aj teraz. Niekedy zanôtil vážnejšie, ale inak len veselo lasicovsky = občas som sa smiala až som plakala. :-) Milanko je skrátka náš génius s absolútne neodolateľným humorom, ktorý netreba predstavovať, hovorí sám za seba. :-) Vybrať ukážky sem do komentárika bol boj. Počas čítania som medzi stránky, kde sa nachádzal obzvlášť dobrý úsek, strkala najprv záložky a potom kadejaké papieriky. Onedlho boli trhance úplne všade (a nielen v knihe, mala som ich aj v kabelke či v posteli). Tak som to vzdala, knižku iba náhodne otvorila na dvoch miestach a vybrala niečo na začiatok a niečo na koniec. Lasica + fejtóny, čo dodať? Nič. Asi len – prečítať si a zistiť, ako sa triafa klinec po hlavičke. :-) --- (...) "Kdes čupel, vetierku, keď chujavy stáli? / V teplučkej izbietke, kde ma radi mali." Tiež pekné, však? V tejto chvíli som zistil zaujímavú vec. Môj notebook všetky chybné alebo cudzie slová podčiarkne červeno. Pri citovaní Hviezdoslava je podčiarknuté skoro každé druhé slovo. Čo to mám za notebook? Nerozumie básnikovi? Môže sa hanbiť, hajzel pretechnizovaný. Aha, aj hajzel je podčiarknutý červeno. A potom ako náš ľud "na vrchol sa vzniesť má dôstojenstva / aj vstúpi ver z tých nízkych vášní chmár, / z mäteže šaľby, z vražedného ruchu / v smier azúru, nech ako chce sa vzpiera / orličím túham súdnych klbov spräž...?" Čo vy na to, páni politici? Čo s tým budeme robiť? (...)... celý text

Bílá vrána 2012, Andrzej Stasiuk

Piati chlapi sa v zime ťahajú pustými horami, fajčia, chľastajú, rozmýšľajú nad blbosťami a robia blbosti namiesto toho, aby chytili život za pačesy a ukázali mu, kto je tu pánom. Aj tak sa dá. Ale prečo? ... No nič, vezmem to ináč (hlavne nechcem verklíkovať anotáciu, ktorá napovie veľa, a posnažím sa vypichnúť svoj dojem). Čím je teda príbeh tejto nesúrodej skupinky päťhviezdičkový? Stasiuk sugestívne prepojí čitateľa s rozprávačom, jedným z piatich. Vystrojí ho do mrazu, hodí mu na chrbát ťažký batoh, do ruky vrazí ploskačku, do úst cigaretu a vyšle ho ... niekam. Áno, aj mňa tak vyslal, hoci som odjakživa radšej s čajíčkom pod perinkou. :-) Spoznávame hory, významnú kulisu tohto dobrodružstva. Bezmenný a nemenný, nádherný a pôsobivý, ale tu nehybný, mŕtvy a ľahostajný priestor. Takmer stále sa pohybujeme vonku v prírode, no nepociťujeme jej život, pevnou rukou jej totiž vládne neživý biely živel – toto bol pre mňa výborne zachytený aspekt umocňujúci atmosféru zvláštnej beznádeje a prešľapovania na mieste. ... Nie je niekedy taká anonymná a ignorantská aj naša spoločnosť? --- Minuta stání, a už jsme cejtili, jak si mráz nachází skuliny v oblečení, vklouzává do rukávů, plazí se po zádech, omrzala nám dokonce kůže na hlavě pod čepicí. Měsíc potichu cukroval kovovej prach a v průsmyku bylo tak jasno, že jsme viděli nalevo i napravo dvě dlouhý údolí, stromy, shluky houští a tam, daleko, černý a bílý skvrny okolní krajiny – a ani jedno světýlko, úplná pustina. Byli jsme na světě sami. Zvláštní pocit. Ale za chvíli jsme zase vešli do lesa, prázdnota zhoustla, přikryla nás a závrať pominula. Blížila se třetí. Měsíc už dávno dosáhl svýho zenitu a teď se stáčel k západu. --- A čo nám autor nechá na cestu v hlave? Pocity bielej vrany ľudského kŕdľa. Vasil, Houser, Malej, Kostek, já. Každý z nich neistý v minulosti, nezatriedený v prítomnosti, štylizovaný vydedenec tápajúci medzi predstavami a realitou, medzi dobrom a zlom. Hľadajúci zmysel, nejaký oporný bod ... ale ak ho nenájde sám v sebe, čím prv, tak kde? A čo s ním bude? Čo bude s nami? Hrozne zaujímavý literárny počin. Príbeh je prirodzený, derie sa pod kožu ako ten mráz (dýcha nami Stredoeurópanmi?), na vierohodnosti mu pridáva vulgárny jazyk a hovorové skloňovanie (mocne chválim sympatický český preklad). Moja prvá skúsenosť so Stasiukom, naskrze pozitívna. Vie čo chce povedať a ako to chce povedať, viem(e) o čom hovorí. Odporúčam. --- Vítr se vrhal mezi nás a tehdy se vše uvolňovalo, protože jsme si mohli protírat oči nebo zvednout límce. Když mizel, nastávalo ticho jako v hrobě nebo v čekárně. Seděli jsme zachumlaný a špinavý jako kočovní občani, jako smradlavý bezmocný rance v očekávání, až nás vyvezou, zavezou, dovedou; ovce a berani alespoň bečej. Jen vůdce-šílenec a jeho zástupce-blázen se drželi spolu, téměř opřený ramenama při svatým přijímání smaltovanýho hrnku, jeden s obličejem ze zamaštěnýho balicího papíru, druhej s hubou ztrápenýho prasete, jen oni dva. A my tři jako úplná náhoda: káva, nemoc, strach a touha po teplu, suchejch botách, červeným jablku, po těch tunách prasečího tuku, a televizi, kde si inostranci podřezávají hrdla a párají střeva, ale každej z nich má v hlavě alespoň zdání nějakýho smyslu. --- Viac sa pýtam ako odpovedám – odpovede sú v knihe.... celý text

Cit slečny Smilly pre sneh 1996, Peter Høeg

In medias res: suché, strohé a málo záživné. Trvalo mi zopár desiatok strán, kým som si cez počiatočné zmätky "kde kto kedy ako prečo načo začo" privykla na autorov spôsob myslenia (vyjadrovania) a kým som sa naveľa-naveľa začítala. Potom to už šlo – s rezervou. Zápletku hodnotím v podstate kladne, bola komplexná, svojská, slušne sa rozbehla a pridalo sa dobrodružstvo (i keď sa našlo zopár vecí, ktoré som žiaľ nechápala). Konanie hlavnej postavy bolo vcelku sympatické, ani Smilla nebola na zahodenie. Naopak, nezaujali ma matematické a fyzikálne úvahy, rovnako snehové a ľadové spravodajstvo, čo bolo možno to hlavné, neviem (ale nezdá sa mi). Prevláda vo mne pocit, že sa moja myseľ nie správne zaoberala podružnými odbočkami iného druhu; náznakmi, ktoré autor umiestňoval na okraj pozornosti a deja, do tieňa tých akože podstatných záležitostí. Ergo to, čo ma objektívne malo zaujímať najmenej, ma subjektívne zaujímalo najviac, asi tak. Holt po celý čas bola medzi mnou a knihou nekompatibilita, bojovala som s averziou voči Høegovmu štýlu a snažila sa veľmi si ju nepripúšťať. Høeg mi nesadol. Pozitíva? Písal úprimne, vyzeral že vie o čom píše a do deja zakomponoval vlastné skúsenosti (o. i. bol námorník). Rozporuplný priemer až slabý podpriemer.... celý text

Ještě jednou se vrátíme... 1959, Antonín Sova

Zbierke dominujú prelínajúce sa motívy menlivej prírody, peripetií lásky a melancholických myšlienok na mladosť. Verše tiež opisujú prchavú krásu okamihu či nostalgiu zašlých časov, ale sú vrúcne, nikdy nie smutné či ubíjajúce. Sú jednoduché a bohaté zároveň. Jedinú "chybičku" nachádzam v občasnej vzájomnej výrazovej podobnosti básní. Keď si človek predstavuje to, o čom číta, uvedomí si, že taký obraz už asi niekedy niekde aj videl ... skrátka, isté básne môžu vyvolávať podobný dojem ... čo vlastne ani nie je problém (teda kým by sa niekto napríklad nepokúsil prečítať ich veľa naraz). :-) Ale takisto je dosť dobre možné, že len trpím nedostatkom fantázie. :-) Sovu môžem celoročne, jeho upokojujúce, zaujímavo rukolapné a naskrze zrozumiteľné verše precítim v akomkoľvek rozpoložení. Sú mi blízke, ľahko nájdem príjemný súzvuk a páčia sa mi vnemy, aké zanechávajú. ... Samozrejme, pridanou hodnotou je lahodná čeština, ktorú milujem takmer tak ako slovenčinu. :-) --- A nikdy podivně tak les rodný se nerozšuměl. Já plakal bych rád, jen kdybych uměl. Ten ironický přísvit pod těžkými větvemi. Ten večer jak vleče rozbitá křídla dnes po zemi. A co se to listí směje a co se chechtá tak suše? Stomílovými kroky kam chtělas, ó duše? (NÁLADA) --- (čo sa týka doslovu, čo je veľa to je moc, dávam Weilerovi za pravdu)... celý text

Sklenený zvon 2015, Sylvia Plath

... Viete čo? Prišla mi na um klasická rozprávka Cisárove nové šaty. Všetci obdivujú krásne šaty a dieťa kričí, že cisár je nahý. V prenesenom slova zmysle som trochu ako to dieťa, akurát, nech to parom vezme, stále neviem odlíšiť či má Sylvia Plath nádhernú róbu alebo je nahá. Nahá však určite je, v inom význame, duševne – s manickou depresiou. Je až fascinujúce, koľko slávnych a menej slávnych umelcov (nielen spisovateľov) s ňou žilo (žije a bude žiť), tvorilo (tvorí a bude tvoriť), umieralo (umiera a bude umierať). ... Sklenený zvon je výkrik trpiacej duše, ktorej nebol súdený dlhý pozemský život. Je neobyčajné sledovať, ako Esther (Sylvia) na stránkach ožíva v rôznych situáciách, no so zvláštnym odstupom od seba samej, od ostatného sveta; ako sa odrazu stiahne a nezúčastnene pozoruje, chladne a zároveň bolestne, trýznivo, osamelo. U mňa ale nebodovala tak, ako som čakala a dúfala. Jej básne, ktoré som čítala, sa mi páčili viac, navyše verím že ostatné, mne zatiaľ neznáme, sú vynikajúce. Slabšie štyri, za niektoré vzletné pasáže a absolútnu úprimnosť. SP je cisárovnou v priehľadných, chladivých šatách z morskej vody a vetra, s ťažkými sivými kameňmi namiesto šperkov, taký je môj pocit. --- Vyčkávala som, ani čo by sa more mohlo rozhodnúť za mňa. Nohy mi zavalila druhá vlna ohraničená bielou penou a chlad mi zovrel členky v smrteľnej bolesti. Moje telo sa pred takou smrťou zbabelo odtiahlo. Vzala som si kabelku a vydala som sa späť cez studené kamenie na miesto, kde vo fialkastom svetle moje topánky držali stráž.... celý text

Kallocain 1982, Karin Boye

Skúsenosť autorky (bola to nesporne zaujímavá žena) z návštevy v nacistickom Nemecku, depresia a beznádej z toho, čo videla, neskôr nadobudnuté presvedčenie, že nacisti vo vojne zvíťazia a ovládnu Európu, strach z tejto budúcnosti ... to sú východiská zrodu diela a naozaj ich cítiť. Paralely zriadenia Svetového štátu súhlasia s ideami Tretej ríše, príbeh sa zhmotňuje v depresívnej, hutnej atmosfére bez nároku na happyend. Je tak pôsobivý, že mi je až zle a ťažko zhľadúvam slová. Malá a tenká knižka umŕtvuje všetko ľudské. Treba čím skôr zabudnúť na človeka ako jedinečnú súčasť spoločnosti, je totiž redukovaný na mechanickú súčiastku dokonalého stroja (Štátu), kde sloboda, fantázia, kultúra, oddanosť rodine či láska k najbližším, nič také nemá miesto. Neexistuje nič len Štát, ktorý môže všetko, ktorý má všetko, má vás a vaše nie je nič. Leo Kall je oddaný spoluvojak, jeho kallocain žiadaný a vítaný nástroj na odhaľovanie nesprávneho myslenia, pretože prípustná je iba bezvýhradná lojálnosť Štátu. ... A čo sa stane? Leo zisťuje, že navonok šedí a uniformní ľudia, tie komponenty určené výlučne na prácu a rozmnožovanie ... tušia, vedia, cítia, vidia, aj keď nevedia čo. Tuší aj on, hoci bojuje sám so sebou a obhajuje Štát slovami, z ktorých mi bolo nanič, ale nemôžem mu ich zazlievať. Pre mňa boli najkrajšie práve okamihy, kedy sa poodkryli čierne chmáry a uvidela som svetlé a nekonečne sladké drobnôstky, ktoré tvoria náš svet a často si ani neuvedomujeme, že ich máme. ... existuje něco pod námi a za námi. Že se to v nás tvoří. Vím, že se to nesmí říkat, že neexistuje nic než Stát, který je naším vlastníkem. Ale stejně ti to říkám. – Prostě byli podivné, odpověděl. – Nepodobaly se ničemu, co jsem slyšel. Temná slova, jen podobenství a obrazy, myslím – a melodie, nechápu, jak by nějaký voják na světě podle nich mohl pochodovat... Ale udělaly na mě takový dojem, málokdy mě něco tak uchvátilo. Vyprávěla cosi o sbírce rukopisů, ... – o tlustých svazcích papírů se značkami, které údajně označují tóny, a přitom se vůbec nepodobají našim značkám pro písmena. Nejspíš musejí podle všeho připomínat ptačí tělíčka za vodorovnou mříží. Fascinujúce čítanie, ktoré zanechalo nečakane silný dojem.... celý text

Královny nemají nohy 1973, Vladimír Neff

Myslela som si, že viem, čo bude. Nazdávala som sa, že pôjde o viac povrchný a takpovediac selankový príbeh, kúsok vtipný, kúsok nudný, ktorý možno skĺzne do klišé, ba dokonca mi prišiel na um „Storočný starček atď“ (nemá moje sympatie, tak som sa trošku bála, či nenastane obdobná chyba lávky). No, to sú presne tie knižné očakávania (predsudky), metla mojej existencie živená práve anotáciami. :-) Ale nezúfam, treba skúsiť a ako sa hovorí, je lepšie čakať horšie a dostať lepšie, ako čakať lepšie a dostať horšie ... či ... inak sa to? ;-) Autor (ide o moje prvé knižné stretnutie s ním) ma veľmi príjemne prekvapil výborne nakombinovaným dejom, kedy bolo všetko tak nejako logicky usporiadané, možné a pravdepodobné, domyslené, navyše lákavé a pekne štýlovo vyrozprávané. Občas som tŕpla a občas, áno, ma sčista-jasna šokoval a zarmútil, čo som teda nečakala ... no vlastne som mohla, lebo ako ináč vytvoriť uveriteľné vyhrotené situácie primerané okolnostiam, dobe a prostrediu, do ktorého nás uviedol; len tak, že sa preleje nejaká krv, hoci útlocitnú čitateľku vari aj srdiečko zabolí. Ja som sa našťastie väčšinou bavila, zavše až rehlila a viezla na cucanovskej vlne dobrodružstiev, i keď nezriedka o krôčik pozadu. :-) Nech žije Pietro Cucan da Cucan! „Tak hezký chlapec a takový imbécile!“ :-D Musím ale povedať, že niektoré pasáže sa mi zdali byť hrozne moc opisné a zdĺhavé. Celkom rýchlo som sa naučila ich rozoznávať a v behu v letku z nich vypichnúť zopár dôležitých slov, ktoré mi stačili na dotvorenie si dojmu či pozadia situácie bez toho, aby som sa o niečo ochudobnila. Nezvyknem to tak robiť, ale opisy brzdili akurátne rezký dej a ja som vždy dychtila po akcii, prípadne nejakej tej rozprave. Za štyri.... celý text

Vyhnání Gerty Schnirch 2009, Kateřina Tučková

Ha! Ak to mierne preženiem, tak táto kniha bola pre mňa niečo ako volníčko – vždy fajnové, ale niekedy fajnovejšie = vtedy keď tuším, že bude presne podľa môjho gusta a hneď po prvých chvíľach sa mi moje tušenie potvrdí! Bola som len na začiatku a tešila som sa, že mám väčšiu časť príbehu stále pred sebou. Áno, stáva sa mi to častejšie, ale teraz bol tento pocit mimoriadne silný, preto sa ho tu krvopotne snažím popísať. :-) Šetrila som si čítanie na čo najdlhšiu dobu, nech si ho užijem a oddialim nevyhnutný záver najviac ako to pôjde ... darilo sa mi len čiastočne. No prečo vlastne toľké úsilie? Hneď mi bolo jasné, že ide o nadštandardne dobrú záležitosť, navyše s extrémne pútavou témou, ktorá si nezaslúži upadnúť do zabudnutia a ktorej sa tu dostalo oprávnene vynikajúceho spracovania. Škoda čokoľvek konkretizovať, som velice spokojná, odporúčam. Cením si spoľahlivé, prirodzene nenásilné rozprávačské umenie autorky. Viem, že nenatrafím na nič, čo by ma nebavilo; nič nie je navyše a nič mi nechýba (všetko, čo mi vyvstalo v myšlienkach, sa v knihe objavilo). Tiež mi vyhovuje zmysel pre detail v deji nabitom udalosťami, ktorý stvorila vedomostne podkutá, poznatkami vyzbrojená, ženských duší znalá myseľ. Autorka umožní nám čitateľom zžiť sa s postavami, ich pohnutými osudmi ... veľmi pekne zdôrazňuje jednotlivca. Už čo si kto myslí o kolektívnej vine a treste, to neviem, ale zviezť sa s inými kvôli menu či národnosti (hocičomu) a trpieť za ich viny nie je správne. Je pravda, že Nemci tiež hľadeli na všetkých zvrchu (a špeciálne Židov ťali hlava-nehlava), lenže dá sa tým ospravedlniť rovnaké konanie? Aplikovanie tohto prístupu, krvavá odplata a vyvršovanie sa na bezbranných funguje len krátko, navyše komu sa pomôže, asi len primitívom alebo oportunistom. Vo vojne, tesne po jej skončení a v desaťročiach po nej sa stali mnohé neodpustiteľné veci, ale stačí povedať sorry, shit happens? Krivdy sa časom nechcú hojiť, zostávajú, sú s nami, len ich prekryje prach, rovnako ako chyby minulosti. Síce tie sa nám v prachu niekedy stratia z dohľadu. Potom príde nevyhnutnosť zopakovať si ich, nenechajme sa čičíkať predstavou že nie.... celý text

Klub bitkárov 2011, Chuck Palahniuk

Film nepoznám (donedávna som ani nevedela, že taký existuje), dejová línia príbehu bola pre mňa tajomná neznáma – opradená celkom pútavými anotáciami – tak ma lákalo okúsiť knižný (a knižničný) Klub bitkárov. :-) Musím však konštatovať, že kniha ma nepotešila, neprekvapila, nič mi nedala, skrátka nebavila ma. Úprimne, myslela som, že to bude dobré, ale nie, obišli sme sa. Po nemastných-neslaných prvých stranách sa všetko zmenilo v jeden lacný, priehľadný, nepresvedčivý a slabo zvládnutý trapas, pri ktorom som len útrpne čakala, kedy už bude koniec, pretože som to chcela doraziť. P.S.: Hneď v druhom riadku (vydanie Ikaru, 2011) sa mi oči potkli o chybu. Slušné. :-)... celý text

Polievka z divej kačice 1985, Ostap Vyšňa

Takže pekne poporiadku. :-) – Pôjdeme v sobotu na poľovačku, Ivan Petrovyč? – Ak sa mi podarí ujsť z domu, tak pôjdeme! – A prečo by sa vám to nemalo podariť? – Tá moja beštia mi niekam schovala pušku! – Hmmm. . . Tak asi nikam nepôjdete. – Nebojte sa o mňa, všetko bude v poriadku! Dal som synovi päťdesiat kopejok, aby vypátral, kam ju zastrčila, a aby ju schoval na iné miesto. Mám šikovného syna! Pôjdeme! Vôbec som nevedela, do čoho idem. Knižka obsahuje slovenský výber autorovej tvorby, štyridsať kratučkých poviedkofejtónov, skoro výlučne zameraných na témy poľovníctva a rybárstva. Každá poviedka mala vtipný či jemne satirický osteň, občas nejakú tú hyperbolu, vždy jednoduchú, priamočiaru a dopredu odhadnuteľnú pointu. Ako také boli na jedno kopýtko, navyše mne sú poľovačky i rybárske seansy cudzie, preto som Vyšňovo nadšenie zdieľala iba čiastočne, ale pobavili (občas trefne rýpli do niektorých neduhov ľudskej povahy). Ako sa poľuje lepšie – jednotlivo alebo kolektívne? Je to skoro to isté. Keď idete sám, tak netrafíte sám, keď postupujete kolektívne, tak netrafíte kolektívne. Z rozháraného a neveľmi užitočného socialisticko-budovateľského doslovu (Tatran, edícia Svetová tvorba, 1985 ... nič proti Tatranu) som vylovila informáciu, že rybačky a poľovačky boli autorovou vášňou (tvl to mi fakt nenapadlo). Tiež sa v ňom uvádzalo, že Vyšňova tvorba mala širšie spektrum a niečo v zmysle, že vydavateľstvo sa k jeho dielu ešte azda vráti – čo si myslím že sa nestalo (ak vie niekto viac, nech ma prosím opraví, vďaka). Prečo o tom píšem? Nič s tým neurobím, ale tento výber je skutočne monotónny, škoda. Viac osohu by bolo, keby sa poviedočky tematicky striedali. Po ošklbaní divej kačice povedzte svojej matke, manželke, alebo sestre: – Už som ju ošklbal! Môžeš z nej uvariť polievku! Vaša matka, manželka, alebo sestra prekvapene zvolá: – Veď to nie je kačica, ale sliepka! Vtedy rozhodným tónom vyhláste: – To je divá kačica! Teraz sú všetky takéto! Sú jarovizované. . . – Ale prečo má prerezané hrdlo? – Prečo? Všetko by si chcela vedieť! Keď zbadala, že na ňu mierim, uvedomila si, že nemá nijakú nádej na záchranu, a zarezala sa. Radšej ju už uvar! Potom vás čaká ešte jedna práca – jesť polievku. Bolo to milé, nič viac, nič menej. Optimálna oddychovka ma medziobdobie, keď človek nemá práve chuť na široké, ďaleké či hlboké veľdiela, krvavé zápletky, suché fakty alebo nadýchané verše ... keď sa nechce zaoberať komplikovanými tézami, ba ani rozmýšľať, ale napríklad iba zajesť si polievky z divej kačice. Ako sa má jesť polievka z divej kačice? Lyžicou!... celý text

Čo Dante nevidel 2009, Alfréd Wetzler

Aké to čudné mesto, v ktorom sa ľudia nerodili, a predsa rástlo, hoci sa v ňom iba zomieralo. --- Výborné, sugestívne čítanie. Príšerná téma, avšak s príjemným prísľubom naplnenia nádejí (neviem ako to lepšie vystihnúť). Recentný, otrasný príklad holokaustu síce ukazuje že si my ľudia, čo sa týka zla horšieho ako muky pekelné, vieme pek(el)ne vystačiť sami ... na druhej strane je možné odmietnuť čakanie na nejaký koniec, brániť sa a skúsiť zakročiť. (na iks spôsobov. každý, i nepatrný pokus má význam a je hodný úcty) A čo tak navyše spojiť vôľu žiť so silnou motiváciou útekom spustiť reťaz udalostí priamo vedúcich k oslobodeniu ostatných a záchrane státisícov pred istou smrťou? Hm, bola by ale ilúzia myslieť si že vtedy bolesť, strach, hlad a únava zmiznú. Vrba a Wetzler sa odhodlali k činu, pozbierali zvyšné psychické aj fyzické sily, vlastný prospech odložili bokom, túžili len zvládnuť všetky prekážky a dokázať veľkú vec. Vo Wetzlerovom príbehu kalkul nemá miesto. Prekvapila ma jednoduchosť a nazvem to krása jazyka, s akou sa vrátil k hrozným dvom rokom stráveným vo vyhladzovacom tábore a ktoré zavŕšil strastiplným, no vo výsledku úspešným útekom. Spolu s Vrbom sa dostali do cieľa a konkrétne svedectvo posunuli ďalej (hoci svoje putovanie zakončili nárazom na pre nich nepochopiteľnú nedôveru, aj o tom Wetzler píše). Vydanie, ktoré mám (Pavel Zrínyi a MilaniuM, 2009), okrem príbehu a Správy obsahuje zopár slov na úvod, fotografie a hodnotné doplňujúce doslovy, môžem len odporúčať. Ešte by som rada spomenula projekt Vrba-Wetzler Memorial – viac v Zaujímavostiach. --- Minúty sa vlečú nekonečne pomaly, do každej sa vmestia tisíce predstáv o strašných nebezpečenstvách, ktoré na nich budú na každom kroku číhať. V predstavách zrýchľujú krok, utekajú, zastavujú sa, opäť prikrčení utekajú, a okolo nich sa trhajú granáty, hvízdajú guľky, kričia esesáci a brešú psy. Prechádzajú cez hranice... Známe dediny a mestá, rodná reč... Komusi – a toho kohosi si Karol nevie jasnejšie predstaviť – predkladajú pôdorys a rozprávajú... Treba rýchlo niečo robiť... Nerozumiete, čo vám hovoríme? Treba rýchlo konať. Po tisícoch vozia denne. Po tisícoch, chápete?... celý text

Oblíbená hra 1998, Leonard Cohen

Cohen ma vzal na výlet – od nevýrazných spomienok na moje vlastné dospievanie do jeho mladých rokov. Ocitla som sa uňho doma, na mejdanoch s najlepším kamošom, v kadejakých posteliach s kadejakými krátkymi či menej krátkymi láskami ... ale to je jedno. Hlavne v Amerike druhej tretiny minulého storočia a v jeho hlave, myšlienkach, medzi riadkami autobiografického románu, na vlnách počínajúcej tvorby veľkého umelca. Bol to zvláštny, čarovný výlet, plný hľadania a nachádzania bolestných slastí; s množstvom chutí neobyčajne obyčajných okamihov, zvečnených lepšie ako na maliarskom plátne. Som nadšená, presne takéto čítanie mi vyhovuje. Také, keď autor dáva do seba nahliadnuť, úplne prirodzene a nenútene, pretože chce a vie ako (ak píše aj poéziu, o to lepšie, a ak skladá piesne, bomba, čo viac si želať). Nuž a keď mám pocit, že celkom aj rozumiem. Hádam nežijem v sebaklame. :-) Vlastne možno netreba rozumieť. ... opírá se lokty o okno a sleduje slunce, jak zažíhá hladinu řeky Hudson. ... Na té ohnivé vodě je určitě něco napsáno. Boží přísaha. Podrobné schéma osudu. Adresa jeho dokonalé ženy. Zpráva, která ho předurčuje ke slávě či mučednictví. Má pokoj hned vedle výtahové šachty a naslouchá lomozu těžkého soukolí složeného z kabelů a závaží. Stejně těžký je i mechanismus jeho ruky, jak se zvedá i klesá. Hudson skýtá jednotvárný výhled. Na Grantově hrobu sedí holub. Při otevřeném okně je zima.... celý text

Taková normální rodinka 1991, Fan Vavřincová (p)

Začnem inak ... nie knižkou, ale rovnomenným seriálom (1971). Známa to vecička, ktorej patrí môj nehynúci obdiv. Vono to ide aj bez špeciálnych efektov, exteriérov a neviem akých iných filmových vymožeností – stačila jedna kulisa a zopár vynikajúcich hercov, ktorí si užívali svoje role a hereckým umením spoluutvárali skvelú zábavu od prvej po poslednú minútu. Každý diel som videla viackrát, niektoré obľúbené pasáže mnohokrát. :-) Poznám mimiku hercov, ich pohyby, hlasy, viem naspamäť čo hovoria; ale aj tak čas od času zakotvím pri ľudsky milých, originálnych a vtipných epizódkach, na ktorých sa nedá nezasmiať. :-) Pre úplnosť som bola zvedavá i na knižnú verziu. Tá v ničom nezaostáva, no bohužiaľ a pre mňa viac-menej výnimočne je (v porovnaní s filmovým spracovaním) "len knihou". :-) Píše sa v nej, že vznikla dodatočne na základe scenárov; z veľkej časti je naozaj doslovným a výstižným prepisom diania. Asi to vyznie hlúpo, prípadne rúhačsky, ale možno ju ani netreba čítať – seriál stačí a splní účel, ba čo viac, ponúka bohatší zážitok. Skrátka a dobre, u mňa platilo, že oči vnímali text, ale myseľ zo slov vyvolávala a na stránkach mi premietala celé scénky (s obrazom i zvukom). :-) Na druhej strane neodrádzam, kniha je ´čtivá´, srší z nej pozitívna energia, obsahuje isté pasáže, ktoré seriál do seba nepojal a objasňuje niektoré drobnosti. Pobavila ma edícia vydania (Česká expedice, 1991) – Pro pamětníky. :-) Aká som už len ja pamätníčka v súvislosti s čiernobielym seriálom zo sedemdesiateho prvého roku? Veru žiadna, ale mám Takovou normální rodinku moc rada a knižka je určite vhodná aj pre iných nadšených (a napríklad vtedy ešte nenarodených) "pamätníkov".... celý text

Slzy a víno 1964, * antologie

Poviedky vo výbere Slzy a víno sú výrazné dejom či pointou, zvierajú srdce beznádejou lásky, silou intríg, zmarenými osudmi; šifrujú v sebe otázky o živote a smrti, dobre či zle, vernosti a zrade, váhe viny alebo neviny ... samozrejme všetko v pomeroch, ktoré vládli a v akých autori žili, pod prizmou ich pováh, záujmov, preferencií a spisovateľských schopností. Francúzsko v devätnástom storočí prežívalo nestále časy – nepokojné roky dozvukov revolúcie, napoleonské vojny, rôzne formy vlády a spoločenských zriadení ... pravdupovediac moje objektívne znalosti sú kusé, ale našťastie pre čítanie poviedok to nie je až tak podstatné. K pochopeniu súvislostí je však mimoriadne nápomocný doslov A. Vantucha a pre čitateľa, ktorý je off-line, ´Poznámky a vysvetlivky´ na konci. Keď mám daný výber posúdiť čisto subjektívne, favoritmi sú Baudelaire a Maupassant; rovnako P. Mérimée, ktorého nepoznám. V tesnom závese za nimi je A. France a taktiež doposiaľ neznámy A. Daudet. Na opačnom brehu zostáva Stendhal, ten ma zase raz vôbec neoslovil. Knižku dopĺňajú strašidelné a mne nezrozumiteľné ilustrácie Milana Laluhu. Poviedky hviezdičkujem osobitne, k niektorým pripájam kratučký komentár – upútavku. :-)... celý text

Zločin na Zlenicích hradě L.P. 1318 1968, Radovan Šimáček

Je fajn trochu poznať malebnú oblasť Středního Posázaví. Vidieť miestami pokojnú, miestami bystrú Sázavu, už odpradávna sa kľukatiacu pomedzi hory, lesy a lúky; obdivovať rozvaliny hradov ukryté v zákutiach predchnutých minulosťou, nájsť učupené dedinky starobylých názvov ... potom je o niečo ľahšie priblížiť si atmosféru štrnásteho storočia, hradné múry a hlásne veže, zbrojnošov na stráži, rušivý dupot kopýt rozliehajúci sa v tichu – a súdobého detektíva Petra Ptáčka (hoc vymyslenú postavu), ktorý pátra po motíve vraždy Oldřicha ze Zlenic. Dôvtipný mladý muž hľadá jednotlivé dieliky a skladá z nich ucelený obraz udalostí, ktoré zločinu predchádzali. Zdanlivo jednoduchá záležitosť sa náhle komplikuje, Petr Ptáček musí načrieť hlbšie do minulosti, pričom je v stávke jeho život i česť podozrievaných českých pánov a čas neúprosne letí ... Autor rozvíja fiktívny detektívny príbeh, ktorému nechýba asi nič. Je primerane dlhý, priamočiary, napínavo vyrozprávaný, punc reálnosti mu dodávajú faktické základy (čo mi evokuje v detstve obľúbené povesti). Zápletka je uveriteľná, čitateľa navádza premýšľať a kombinovať spolu s Petrem Ptáčkem (až k prekvapivému koncu). Čítala som vydanie edície KOD (Knihy odvahy a dobrodružství) z roku 1968. Knižka bola pre mňa prvým zoznámením sa s touto edíciou a forma ma hneď pozitívne oslovila. Okrem iného ma zaujali ilustrácie Václava Fialy, ´Poznámka historická´ na konci a výpočet kvalitných diel, ktoré v rámci tejto edície do spomínaného roku vyšli, na obale vzadu. Páčilo sa, predčilo očakávania, nie je o čom, za päť. :-)... celý text

Chlapec a holubica 2008, Meir Šalev

--- Moja mama odišla z domu spôsobom, ktorý bol typický pre všetko, čo robila: jej rozhodnutie klíčilo a dozrievalo síce pomaly, no potom ho už nedokázal nikto zmeniť. Sedela za kuchynským stolom s veľkým hárkom papiera, ktorý rozdelila na dva stĺpce. Navrch jedného napísala ZA a navrch druhého PROTI. ... Napísala zoznam, rátala na prstoch a rozhodla sa až potom, keď najprv všetko spísala do stĺpcov a zvážila. Občas sa pokúšam uhádnuť, čo napísala pred odchodom z domu a mám zo všetkých tých zvedavých ZA a PROTI strach. --- Mne stačí imaginárny papierik v hlave a môžem aj ležať. :-) ZA: prevaha príjemného a všestranného čítania vďaka citlivému a komplexnému zachyteniu postáv a ich vzťahov (veľké plus pre autora) – čitateľ spozná a zapamätá si na dlhší čas všetkých aktérov deja. Vie si predstaviť „telo i dušu“ prostredia, hoci Izrael nikdy nenavštívil. Holubica vystupuje ako symbol viacerých významov (je úžasná ako mnohoznačný symbol lásky). PROTI: najskôr som sa absolútne nevedela začítať, len som kukala ako puk, viackrát listovala späť na začiatok a nerozumela čo sa robí. V knihe sa vyskytli pasáže, ktoré ma nezaujali. Dejová zápletka patrí tam aj tam, má niečo do seba, avšak na môj vkus je v niektorých ohľadoch čudná. Nerada používam formulku ako do seba na konci všetko krásne zapadne, no tu to skutočne platí. Fakt, že mne sa fakty nepospájali prv (čo sa teda fakt mohli), ide na vrub mojej nechápavosti ... a stavu ťažko opísateľného nesúladu s knihou, ktorý počas čítania pretrvával. Mám hlúpy pocit, že mi dosť vecí ušlo – povedala by som, že nám to neklapalo. Hodnotenie teda vidím na slušné tri hviezdy, viac nie. Už len dodám, že Šalevov príbeh mi v jednej chvíli vydoloval z mysle takmer zabudnutú spomienku na film Pieseň o sivom holubovi (1961) – ten si niekedy rada znovu pozriem.... celý text

Husitská epopej. II, 1416-1425 - za časů hejtmana Jana Žižky 2015, Vlastimil Vondruška

Jana Husa upálili. Nastali časy zamračeného a nesmlouvavého hejtmana Jana Žižky z Trocnova, charizmatického vodcu radikálnych pražských kališníkov Jana Želivského či ryšavého špekulanta Zmik... no, Zikmunda a jeho križiackych výprav. Prišiel čas pripomenúť si pôvodných príslušníkov rodu Prokopů, zoznámiť sa s ďalšími a ponoriť sa do víru dejín. Veru, chytrák čas letí a nepostojí. Došlo na pokračovanie Husitské epopeje, tentokrát v sladkom pomarančovom “šate“. Ale ako to všetko bolo? Poviem vám. Tak na začiatku som vytiahla knižku z poličky. Následne som pôžitkársky oprašovala jej zamatovú väzbu... hm, asi päť minút (no dobre, desať). :-) Vysnorila som svoj genealogický, vzťahový a dejový ťahák, ktorý som si pre istotu písala počas čítania prvého dielu – ten už dávnejšie bolo načim vrátiť, ďakujem :-) a nechala som si poruke aj obrazovú dokumentáciu (Opráski sčeskí historje). ... Zas som sa s knižkou poláskala ;-) a vhupla do Prologu a roku Páně 1415 (áno, ešte kúsok tohto roku). Autor zachováva koncepciu jednotky, plynulo nadväzuje a pokračuje vo svojom štýle a vysoko nasadenom rozprávačskom tempe. Postavy, ktoré sme spoznali v Epopeji I., až na výnimky nachádzame aj tu, plus „obsadenie“ sa nám ešte obmení. Dej má dynamiku a logiku, vidíme súvislosti, všetko platí. Pri čítaní približne druhej tretiny knihy som si hovorila Ejha, Vondruška kladie väčší dôraz na globálne historické udalosti. Tipovala som, že je to nový (možno aj trvalý?) trend, nakoľko postavy už boli riadne predstavené a ono sa vtedy skutočne diali zaujímavé veci. Ale dvaja sympatickí a podarení rozprávači/kronikári zakrátko zachytili moje myšlienky a vyviedli mňa aj seba ´z omylu´. :-) Posledná vec – pre mňa osobne je čítanie HE prvým plastickým, takmer hmatateľným zblížením sa s týmto turbulentným, krutým, ale interesantným obdobím s významným presahom do súčasnosti. Už ani neviem, čo som si myslela doteraz, asi ani nič (dejepis na gymnáziu bol dávno a navyše dosť nezáživný), ale fakt ma prekvapilo, že v Zemích Koruny české nastal až taký obrovský chaos a bezprávie. Páči sa mi to, úprimne ma to baví a zároveň poučí. Autor výborne spracúva ošemetnú tému a má mnohé pekné myšlienky. Chválim, nemám čo vytknúť (zdá sa mi, že aj humoru pribudlo) a teším sa na pokračovanie. (ťahák som nepotrebovala, Opráski opčas)... celý text

Listovník 2013, Michail Šiškin

Túto knižku mi požičala jedna veľmi dobrá známa, síce o generáciu staršia, ale moja krvná skupina nielen čo sa knihofílie týka. Skvelá žena. Mám ju pred očami, ako mi ´Listovníka´ podáva so vševedúcim úsmevom a nekompromisným presvedčením, že sa mi bude páčiť. Ja som sa samozrejme nenechala prehovárať. :-) Keď ide o knihy, vtedy nevidím nepočujem nevnímam a beriem... navyše edícia MM vydavateľstva Slovart prináša kvalitu a ruských autorov môžem. Verdikt? Vynikajúci výber... a musím si vyliať srdce. Kniha je pre mňa osobne dokonalá. Ba cítim a tu hovorím, že suverénne najlepšia zo všetkých, aké som vo svojom doterajšom živote čítala. Ak by ju niekedy nejaká predčila, bol by to malý zázrak. Čo je svojím spôsobom smola. :-) Som ňou nadšená a unesená, je výnimočná... čím? Je v nej všetko moje, som v nej ja! Ako to? Šiškin mi vyrazil dych, odkiaľ ma pozná? Do listov Sašky a Voloďu zaklial život ... a môj život, moje myšlienky, pohnútky mojej duše, záujmy môjho sveta. Tým to je. Stokrát som sa usmiala, stokrát mi bolo do plaču, hladila ma a hýbala mnou pomaly každá veta. Šiškin vťahuje do deja okolo ústredných postáv; odkrýva nám Muža i Ženu; dáva význam aj tej najmenšej drobnôstke. Moja známa dostala knižku ako dar a má v nej napísané dlhšie venovanie, ktoré končí slovami: „Je to úžasné čítanie. Nie však pre každého.“ Pravda pravdúca. Hoci sú tu obyčajné radosti i starosti, besy vojny a nad nimi priehrštia lásky... vidíme, že tragédia jednotlivca sa prekrýva s bolesťou ľudstva, že láska je vždy veľká vec. Že svet je ´ako obraz na povrázku zavesený na klinčeku. Keby nebolo klinčeka a povrázku, spadol by a rozbil by sa.´ --- Vidím, koľajnice električky mieria k neviditeľnému klinčeku, na ktorom visí svet. A zrazu som jasne videla: od všetkých predmetov sa k tomu bodu zbiehajú čiary, akoby to boli nitky. Či skôr tuho natiahnuté gumičky. A všetko to odrazu kamsi rozvialo – aj stĺpy, aj záveje, aj električky, aj mňa, no nepustilo, udržalo to, a teraz to priťahuje späť. --- Zistíme, aké krehké je nekonečno. Veľa dobrého určite urobil aj preklad Jána Štrassera (ktorého všestrannú osobnosť si naozaj vážim). Žalostne nevýstižných päť hviezd.... celý text