Salonka komentáře u knih

Sľubovala som si dobré a kvalitné počteníčko, ale nanešťastie ... celé zle. "Alexov život" ma sklamal. Asi mi chýbajú nejaké dôležité bunky na spracúvanie takto koncipovaného (= nekonzistentného) dokumentu, pretože som bola mimo. Kniha mi, až na niekoľko vzácnych a vzácne dobrých odstavcov, pripadala ako jeden veľký chaos, kde sa vo všetkom skákalo z makového na orechové pomaly po každej vete a k tomu totálne nepochopiteľným spôsobom. Uznávam, že moje znalosti klubu Man Utd neprekračujú úroveň bežného konzumenta zahraničného futbalu a nie som ani odborník na životopisné príbehy - zopár som ich však čítala a s každým som bola omnoho spokojnejšia ako s týmto. Na základe svojej skúsenosti si myslím, že obecne akýkoľvek životopis sa dá (či už svojpomocne alebo s asistenciou šikovného spoluautora, však nie každý je spisovateľ) napísať aj tak, že ho priemerný čitateľ typu mojej maličkosti môže so záujmom čítať bez toho, aby sa neustále pýtal sám seba: ... a toto je zas kto? ... kde sme? ... o čom to hovorí?? ... WTF???

Keď mi nedajboh vypadla záložka, nedokázala som nájsť miesto, kde som skončila, pretože som si nepamätala, čo som už čítala a čo ešte nie. Nebavilo ma to, dohromady nič som sa nedozvedela a dočítala som to len z úcty k sirovi Fergusonovi a veľkým hráčom Man Utd, o ktorých bola reč, teda o ktorých bol pis. :-)

Pozitívne hodnotím veľké množstvo fotografií, ktoré knižka (Ikar, 2014) obsahuje. Naopak, príloha „Štatistiky“ má otrasnú, neintuitívnu a neprehľadnú úpravu. Tiež nerozumiem, prečo bol použitý tak hrubý papier - kniha zbytočne váži tonu, nehovoriac o tom, že je to plytvanie.

Neodrádzam, treba skúsiť. Mne to však vôbec nesadlo. Podpisujem sa pod komentár užívateľa Kazatel 0.

21 30.08.2018

My na Slovensku metro nemáme a som presvedčená, že ani nikdy mať nebudeme. Tento fakt vnímam ako osobnú škodu a krivdu, pretože som z metra ako takého úplne nadšená. :-)
V porovnaní s viedenským, pražským, budapeštianskym aj milánskym metrom (tieto som zažila) budí systém moskovského metra úctu už len na schéme. O to väčší rešpekt vyvoláva ako postapokalyptický priestor, v ktorom prežívajú zvyšky civilizácie. Samozrejme nehrozí, aby sa títo ľudia zomkli a čelili nástrahám, ktoré číhajú na povrchu a dole v tuneloch, alebo azda aby dali hlavy dokopy a pokúsili sa napraviť staré chyby či vymyslieť niečo konštruktívne do budúcna. Namiesto toho sa hrajú na neviem čo a veselo sa navzájom kynožia pre sprostosti - nič prekvapivé, budeme si robiť zle až do konca - toto autor vystihol veľmi pekne.
Najviac však kvitujem a štyri hviezdičky dávam za verné pripodobnenie atmosféry, ktorá tam dole vládla. Už len pri čítaní, resp. počúvaní audioknihy (nič z toho som nepraktizovala v stiesnených priestoroch ani pod zemou) na mňa občas padlo skutočne pôsobivé dusno. Vtedy som si musela dať pauzu a aspoň na pol očka sa presvedčiť, že vonku sa nič nezmenilo, za oknami je náš starý známy živý svet a nie šedivé mŕtve ruiny, netreba sa báť o život ani sa utekať kdesi zahrabať ako krt.

Jedna hviezdička musela ísť dolu pre šablónovitosť deja, niekoľko časových nesúladov a zopár priam neuveriteľných barličiek, ktorými si autor pomáhal a nad ktorými som sa musela pousmiať, nech už ich on sám pre čitateľov vysvetľoval akokoľvek (najmä na konci).
Čítala som niečo málo o tom, ako DG postupne zverejňoval jednotlivé kapitoly knižky na internete, príbeh staval za pochodu a s pomocou ľudí, ktorí mali záujem o jeho dielo a ktorí sa viac ako on vyznajú v tom, o čom písal (napríklad systém metra, zbrane atď.). Im všetkým za to patrí plus a poďakovanie, ale autorovi v mojich očiach mínus preto, že si tieto fakty nenaštudoval sám a poriadne. Prišiel k nim ako slepé kura k zrnu. Výsledok to však len skvalitnilo, takže sa len dobre stalo.

26 11.08.2018

Moje úplne prvé stretnutie s D. Dánom. Netušila som, čo príde, tak som bola spočiatku trochu skeptická a aj napriek (či práve kvôli?) všeobecne pozitívnym masovým ohlasom na tohto autora som neočakávala bohviečo :-) ... ale nakoniec bola knižka milým prekvapením. Do príbehu som sa začítala ihneď a zlopla som ho asi na dva šupy. Páčili sa mi slovenské reálie (domov, sladký domov), tiež šikovné prelínanie viacerých dejových línií, ktoré dodalo deju najmä v úvode ten správny dramaticko-dôležitý ráz, načrtávalo zápletku a zoznámilo ma s postavami.

Čo mi v malej miere prekážalo, boli - napriek obecne veľkej "čtivosti" - občasné kostrbaté vety a vyjadrenia, takisto nezáväzné rozhovory kolegov vyšetrovateľov, ktoré mi pripadali násilné a vo svojej podstate nie vtipné. Toto však dokážem ospravedlniť, ba čo viac, keď budem mať opäť chuť na detektívku, určite si vyberiem niektorú Dánovku.

24 27.07.2018

Veľmi príjemná a pútavá letná oddychovka. Keď k vám s prímorským slnkom nedbalo sa opierajúcim o vypracované bruško, kusom zlatistej pláže pod chrbtom a knižkou v rukách ako tienidlom príde pán mikrospánok, nič sa nestane – pádom na vašu tvár vám toto dielko určite nevyrazí oko a vďaka krátkym kapitolám a nenáročnému, ale zaujímavému príbehu sa po zobudení "napojíte späť" aj s nebezpečne zohriatymi mozgovými bunkami. :-)

Mitterrandov klobúk si viem predstaviť ako nádherný, skvele obsadený film, plný teplých farieb a veľkomestských vôní, s fantasticky ľahkým, závideniahodným francúzskym šarmom a bonmotmi. Tak by to bolo dokonalé.

20 14.07.2018

Búrlivé výšiny som prvýkrát čítala asi ako pätnásťročná. Neuchvátili ma, navyše som mala chaos v menách (resp. postavách) a príbuzenstvách – do dnešných čias vo mne zostali len tieto dva dojmy, viac nič. Preto som sa už dávnejšie rozhodla, že im niekedy opäť dám šancu ... a tak som na jar poblúdila na slatinách mojich poličiek s knihami a zo zvedavosti navštívila takmer zabudnutých známych.

S potešením konštatujem, že som si poněkud upresnila svoju vágnu spomienku na toto dielo, ale s poľutovaním dodávam, že to bolo utrpenie. Príbeh, ktorý sa točí výlučne okolo sadistov, masochistov, egoistov, bláznov alebo hlupákov (tieto diagnózy sa vyskytujú jednotlivo i v kombinácii), ma rozčuľuje a nepáči sa mi.
Vlastne ani veľmi neviem, ako E. Bronteová píše. Nedokázala som jej spisovateľské schopnosti vnímať s nadhľadom, tak nepríjemný dojem vo mne zanechali všetky postavy a ich konanie. Do istej miery som ochotná uznať, že táto strelená story nebola vyrozprávaná úplne zle – hoci mám na dôvažok podozrenie, že som natrafila na nepodarený preklad (edícia Svetová knižnica SME, preklad Magda Žáryová). Uf. Vo výsledku nad Výšinami zažínam konečné dve hviezdičky a holt nemôžem ich odporúčať.

19 14.07.2018

Tak som si povedala, že dodatočne (niekoľko mesiacov po prečítaní) prispejem svojou neinovatívnou troškou ku komentárom tejto knihy. :-) Veľmi pozitívne ma oslovilo jej grafické prevedenie (Paseka, 2016), ktoré pokladám za extra podarené a výstižné v duchu “noir” obsahu. Rozmanitej a nádhernej Prahe to ako kulise temných príbehov mimoriadne pristane.

Celú zbierku vidím na silné tri hviezdičky. Obsahovo je kapánek nevyrovnaná, čo ale nie je prekvapivé, keď má každá poviedka iného autora. Žiadna z nich však nebola vyslovene slabučká či nehodná zaradenia do výberu ... ale, pravdupovediac, asi ani životné veľdielo (hoci viaceré sú výborné). Myslím, že táto zbierka je skvelým adeptom na vytvorenie si širšej čitateľskej základne, pretože má až štrnásť jedinečných šancí zaujať čitateľa a je lákavá od prvej po poslednú poviedku. Som si istá, že prakticky každý, kto sa rozhodne preskúmať tajomstvá noirovej Prahy, si v nej nájde niečo sebe blízke.

Každú poviedku hviezdičkujem samostatne. Prihliadam na silu príbehu, štýl spisovateľa, záujem, aký vo mne konkrétna poviedka vyvolala a dojmy, ktoré zanechala. No a automaticky ich porovnávam medzi sebou, inak to nejde.

20 31.01.2018

Na Marťana som sa úprimne tešila, ale veľmi ma sklamal. Už asi po štyridsiatich riedko popísaných stranách (2014, Ikar - vydavateľstvu posielam nadšené pozdravy) som vedela, že je zle. :-( Autor sa skutočne "blysol" primitívnym rozprávačským štýlom (pôvodne som napísala detským, no urazila by som deti). Často som mala pocit, že si o svojich čitateľoch (o mne!) myslí, že sme vospolok slabšieho umu - dráždilo ma predovšetkým to infantilné Markovo "Pamätáte si ... ?" a opakovanie úplne evidentných faktov. Šlo o snahu ukázať Markovu žoviálnosť? Chabé.
Inak musím povedať, že som so sebou spokojná. Totiž vyzerá to tak, že hoci mám iba klasické VŠ vzdelanie prírodovedného zamerania a ľahký biochemický upgrade (žiadne astrofyziky ani marťanológie), tak aj s tým, čo viem tu a teraz, a s niekoľkými haraburdami ma pokojne môžete vystreliť do vesmíru ešte dnes. :-) :-)

Zápletka v širšom kontexte (Mars + Zem) svojou absurdnosťou a americkým pátosom nestojí ani za deravý groš ani za reč ... najmä na konci - na hodnotenie knihy som mala pripravené tri hviezdy, ale za vskutku veľkolepé finále som jednu strhla.
A ten humor, kristepane, ten huumooor! To vážne? Pošteklite ma. Žalostne jednoduchý a predvídateľný. Ak som sa počas čítania zachechtala trikrát, tak to slušne preháňam.
Mimochodom nie som šteklivá.
(povzdych)
Pritom to mohlo byť také dobré sci-fi.
(ďalší povzdych)
Disko!!!
Haha.
Koniec sarkazmu. Toto ja nebaštím, ľutujem. Nepáčilo sa.

Vidím jedno pozitívum - na film sa stále celkom teším, avšak už len kvôli obľúbencovi Mattovi.

30 29.01.2018

Podaril sa mi veľmi šťastný náhodný výber. Hneď úvodné slová anotácie z obálky (ktorú som radšej ani nedočítala, reku nech si nepokazím radosť z nového objavu) a prvé vety deja mi priniesli potešujúce zistenie, že som práve padla do pasce a od tejto knižky ma odlúči hádam iba náhla smrť. A tak sa aj stalo. Teda nestalo, neumrela som :-) no nemala som pokoja, kým som neprišla až na koniec. Potom mi zas bolo ľúto, že zatváram už prečítané dielko ... achjo. Ale myslím, že takto nejako to má byť. :-)

Autor ľahučko, prirodzene a so špecifickou noblesou rozvíja svoj mimoriadne silný príbeh, zasadený do Francúzska prekonávajúceho jedinečné obdobie krátko pred koncom prvej svetovej vojny a tesne po. Udalosti boli vykreslené verne, podnecovali obrazotvornosť a udržiavali ma v konštantnom napätí. Paráda.
Postavy okamžite vyvolávali sympatie alebo nesympatie. Chtiac-nechtiac som všetko prežívala s Albertom Maillardom. Vďaka nemu som si v jednu chvíľu uvedomila jednu krásnu vec, a síce ako bez škrupúľ dokážem nadržiavať zločincovi – oportunistovi, ktorého do zbláznenia trápi svedomie, a ako bez milosti odsudzujem človeka, ktorý robí prakticky to isté, ale chladnokrvne ... hm. Tento fenomén bude predmetom ďalšieho štúdia. :-)

Knihu odporúčam, naozaj som sa nevedela odtrhnúť. S blahom v dušičke hodnotím plným počtom.

22 26.12.2017

Na čitateľa padá ťažoba núdzneho života, alfou a omegou je hmatateľná bieda a z nej vyplývajúci fyzický hlad hlavného hrdinu, ktorý tápa v realite aj vo svojom vnútri, blúdi uličkami mesta i zákutiami ducha, paralelne s pohybmi telesnej schránky vnímame poryvy duše, a toto ma fascinovalo najviac, ten kaleidoskop snových vnútorných monológov, až halucinácií mladého spisovateľa a zrážok s premenlivou realitou, občas nádejnou, občas bezútešnou, skoky z absolútnej mánie do hlbokej depresie a späť boli prudké a mnohokrát nepredvídateľné, striedanie vypätia síl a slabosti – na jedného až príliš, bolo mi ho ľúto, vydanie (dybbuk, Praha, 2016) slušivé, za päť to nebude, predsa len jestvujú knižky, ktoré si viac získali moje srdce.

19 13.10.2017

Krátko po prvom zhliadnutí Spielbergovho ohromného filmu War of the Worlds (2005) som sa celá žhavá vrhla na knihu. Dosť skoro som si však zvykla (musela zvyknúť) brať autorov štýl s celkom veľkou rezervou – idea je to pozoruhodná a naozaj ma oslovila, ale inak som dostala načechraný a pôvabne spomalený, zároveň neveľmi uveriteľný schematický útvar mne pripomínajúci knižnú dokudrámu, ktorej niečo chýba (a ktorá vlastne asi ani neexistuje, či?). Pozor, neporovnávam s filmom, hodnotím samostatne. Ale, čo je dôležité – v kontexte doby, kedy román vznikol, je všetko OK a Wellsovi patrí moja úcta za statočné popasovanie sa s marťanskou tematikou, jej solídne spracovanie plus dobré nápady a novátorské riešenia ... a áno, je najvyšší čas uzavrieť tento chaos :-) – subjektívne som sa skôr nechytila ako chytila, objektívne je to svojské a fajn. ... Nuž ale cukrové medové neuveriteľné šťastné konce, fuuuj, to nie.

„Neviditelný“, druhý vo vydaní (KMa, Praha, 2002), sa mi páčil viac. Podstata pre mňa nebola prekvapením, nakoľko si matne vybavujem film The Invisible Man (1933). Mám za sebou napínavé čítanie o vedcovi-čudákovi, ktorého šialený a odvážny experiment predbehol svoju dobu a stretol sa so všetkým možným, len s pochopením nie. Dej dýcha temnom, je dostatočne svižný, iba trošku dokumentárny a kľukato, ale iste smeruje k nevyhnutnému koncu.

Dokopy dajme také normálne štyri.

22 12.10.2017

Zámerne čítané po častiach a s dlhými pauzami, zato s o to väčšou chuťou! Kto patrí do skupiny ľudí, ktorých vzrušujú pohľady na opustené, chátrajúce, rozpadávajúce sa stavby a príbehy ich zašlej slávy, rozhodne nebude sklamaný, pretože kniha URBEX.CZ kombinuje a ponúka oboje. Hoci teraz nemám možnosť porovnať ju s inými publikáciami venovanými obdobnej tematike, túto považujem za poctivo a kvalitne vypracovanú. Autori si dali záležať na obsažných a pútavých textoch a rovnako, ba ešte viac na fotografiách.

Dve veci, ktoré ma rušili: špecifická aróma papiera použitého na výrobu knižky (prepáčte, celá doslova smrdí, stále a hodně ... odporúčam čítať na čerstvom vzduchu – vo veternom a oblačnom počasí a s búrkou na obzore, toto všetko jednoznačne umocní pochmúrno-blaživý zážitok) :-) a trochu pokazený dojem z tých obrázkov, ktoré zaberali kompletnú dvojstranu, teda ich stred sa strácal vo väzbe (neviem ako to lepšie vystihnúť, pomôžte mi dakto. nechcela som knižku lámať).

V každom prípade mi zostáva len dúfať, že na objekty, ktorým sa v knihe dostalo priestoru, časom pozabudnem a niekedy v budúcnosti sa k nim s veľkým nadšením opäť vrátim, so záujmom si prečítam popisy ich pestrej minulosti a dôkladne poprezerám fotočky.

16 12.10.2017

Aké temne vzrušujúce je byť zase doma ... v starom pyžamku, pod dôverne známou teplou perinkou a s nožom pod vankúšom. Byť tam, kde to smrdí skoro normálnym šialenstvom a takmer ľudskou krvou ... kde sa dejú podivné a fascinujúce veci, ktoré mi berú dych a žmurkací reflex a ktoré ma vťahujú do svojej dimenzie rovnako za krikľavého slnečného popoludnia ako za tmy tretej hodiny rannej.
Viete kde som?
Predsa u Kinga!
U starého dobrého strýčka Stephena, ktorého môžem zas iba neoriginálne vychváliť až do neba (alebo pekla?) za svojské príbehy, talent, umenie citeľného a blízkeho spojenia s čitateľom (mnou určite), gradáciu deja a rozmanité detaily (bez nich by to nebolo ono). Pozorujem, že prežívam špeciálne blaho pri čítaní myšlienkových pochodov postáv, akejkoľvek postavy, s ktorou ma autor zoznámi a nechá ma týmto spôsobom nahliadnuť do jej vnútra.

Každú poviedočku hviezdičkujem samostatne, ale tu a teraz tento hrôzyplný celok dostáva plný zásah.
Obrazy visia nakrivo, vidíte to tiež?

29 28.08.2017

Úplne náhodná, spontánna a neplánovaná kúpa v antikvariáte. Knižka vyzerala skvele, aj vydanie sa mi zapáčilo na prvý pohľad (H&H Vyšehradská, 2005). Nuž a kto by nepoznal meno Simon Wiesenthal. Podtitul diela Slunečnice – Vyprávění o vině a odpuštění – trefne vyjadruje podstatu tejto geniálnej knihy. Ja som šťastná, že som ju objavila. Považujem ju za mimoriadne vhodnú pre každého, aj tých, čo vyslovene neradi čítajú o WWII, nacistoch alebo holokauste. Skutočne vrele odporúčam na zamyslenie sa a zodpovedanie si otázky, ktorá sa na základe autorovej vlastnej skúsenosti priamo ponúka. Wiesenthal detailne popisuje, čo zažil, vysvetľuje svoj postoj a konanie, rozvíja svoje myšlienky ... tiež dopĺňa reakcie a odpovede známych i neznámych ľudí rôzneho postavenia a rôznych osudov, ktorým svoju otázku o vine a odpustení položil. Kľúčové je však to, že sa pýta svojich čitateľov. Necháva na nás, ako odpovieme, ako sa rozhodneme, čo považujeme za správne, či jeho konanie schválime alebo mu budeme zazlievať ... no a výzva, skúsme si predstaviť, čo by sme urobili my.
Odpovede plus ich zdôvodnenia (tiež vyhranenosť a stálosť) nám veľa vypovedajú o každom respondentovi (nuž a predovšetkým o nás samých, ktorí vychádzame z minulosti, patríme do súčasnosti a tvoríme budúcnosť).

20 28.08.2017

Lahodná potecha pre oči, šťavnatá pastva pre dušu, srdcovečka pre srdce ... Humbertovo odzbrojujúce rozprávanie znamená ešte viac. Lolita by vôbec nemala byť zaznávaná alebo zavrhovaná – neviem a radšej ani nepátram, či to tak je (snáď už nie), no isto si nezaslúži krátkozraké odsúdenie založené na našou spoločnosťou neakceptovanom intímnom vzťahu chlapa v strednom veku s nedospelým dievčaťom. Nechcem tvrdiť, že o to nejde – ale skutočne nejde. Veď priamo v knihe i medzi riadkami je toľko iného ... toľko krásy ... ja som okamžite prepadla čaru Humbertových slastí i strastí (hoci nymfičky nie sú nič pre mňa). Lolita je metaforou aj synonymom spaľujúcej, všeobjímajúcej, zúfalej, utrápenej, blúdivej, rozpoltenej, šialenej, zmätenej, plnej, zmyslovej lásky se vším všudy, ktorá nie je tak sterilná, romantická, dokonalá a vzletná, ako v ódach pejú niektorí zamilovaní básnici. Inak povedané, verím na mnohé podoby lásky, aj tie jemné poetické, ale táto sa svojou silou, presvedčivosťou, sladko závratnou nerovnosťou a neuchopiteľnosťou asi najviac približuje mojej predstave ozajstnej lásky. Takej, ktorej sa obete prinášajú a ktorá si svoje obete berie.
Čítala som pôžitkársky a najpomalšie ako to šlo. Vďaka Vladimirovi N. za neopakovateľný zážitok. Mňam. :-) Moje hodnotenie ... nojo ... a ako sa tu dáva desať hviezdičiek?

24 28.08.2017

Ojoj, Hostující profesoři – velice príjemná, tenká a rýchla záležitosť :-) u mňa navyše aj plážová, čo bolo zhodou okolností predurčené vydaním, ktoré som mala – Odeon / edícia Čtení na dovolenou. Konštatujem, že moje očakávania založené na masívnom pí ár boli naplnené. Do britkého a rezkého deja som sa dostala hneď, zvedavo som hltala každú stranu a úsmev mi neschádzal z tváre ... občas zaznel i rehot, nebolo mi pomoci ... achjo, ten humor! :-D Výdatne som sa zabavila a fakt veľa nasmiala – autor všetko luxusne vymyslel a chrumkavo zaobalil do pikantných súvislostí mužskoženských, americkoanglických, malichernoveľkých atď. ... namiešal skvelé postavy a postavičky, dotvoril prkotinami ... je to nadčasovo cool a pritom vlastne krásne banálne. Odporúčam minimálne vyskúšať, ja som Profesory zlopla na pár šupov. :-) Silné štyri.

17 23.08.2017

Komentár k Pánovi much som písala po nezvyčajne dlhom čase od prečítania knižky (nezvyčajne dlhom na moje pomery – po viac ako mesiaci), teda čaro okamihov bezprostredne po finiši vyprchalo. Niečo som si spätne vybavila pri listovaní a náhodnom preletení nejakých útržkov, no aj tak zostávam stručná – nech si bohapusto nevymýšľam, poznám sa. :-)

Toto dielko by som ja osobne asi viac ocenila, keby sa ku mne dostalo v mladšom veku. Považujem ho za tínedžerské (pre mládež? detské?), najmä svojou priamočiarosťou v podaní príbehu a v symbolike. Nič zlé sa nedeje ... avšak tá pravá životná chvíľa žiaľ už pominula (tiež ma rozčuľovali mnohé pragmaticky dospelácke otázky, ktoré sa mi pri čítaní chtiac-nechtiac vynárali v hlave a na ktoré sa mi nedostávalo odpovedí). Odhliadnuc od mojich námietok – autor ponúka sympatický, rozprávačsky kvalitný počin, ktorý má prirodzený spád, napínavé i silné okamihy podnecujúce obrazotvornosť, veľa dobrodružstva, ani slovko nudy a dynamický psychologický rámec.

16 22.08.2017

"... A ste dokonalí, ste roveň strojom, cesta k stopercentnému šťastiu je voľná. Ponáhľajte sa všetci – starí, mladí – na Veľkú operáciu. Ponáhľajte sa do posluchární, kde sa Veľká operácia uskutočňuje. Nech žije Veľká operácia. Než žije Jednotný štát, nech žije Dobrodinec!" ... Keby ste toto všetko nečítali v mojich zápiskoch, ktoré skôr pripomínajú akýsi starý čudný román, keby sa vám v rukách ako mne chvela táto ešte tlačiarenskou čerňou voňajúca strana, keby ste vedeli ako ja, že je to tá najreálnejšia realita, keď aj nie dnešná, tak zajtrajšia – necítili by ste to isté ako ja? Nezakrútila by sa vám hlava ako mne? Nebežali by vám po chrbte sladkobôľne ľadové ihličky? Nemali by ste pocit, že ste giganti, Atlasovia a že keby ste sa vztýčili, určite hlavou narazíte o sklenenú povalu?
---

Lahôdka, na ktorú som sa tešila (antiutópia ma až na drobné výnimky ohromne baví, pretože z nej vanie mráz a zároveň vie byť vo vzácnych chvíľach krásne teplá. pre mňa je tento žáner malým zázrakom na poli literatúry, no a ruský autor je pridaná hodnota) – a ktorá parádne splnila očakávania. Hneď na prvý pohľad sa mi zapáčil dosť úsečný, ale pritom účelný štýl "ani jedno slovo naviac". Forma stručných, strohých, akoby neprepracovaných zápiskov fakt nemá chybu. Autor ich zvládal na výbornú, hoci popravde som sem-tam vnímala malé nedostatky a mala pocit, že nedokončil myšlienku alebo nedotiahol dej či detaily prostredia, ale nešlo o nič vážne. Príbeh je aj tak košatý a zapája predstavivosť čitateľa a vťahuje ho a nepustí a ženie spolu s D-503 niekam (vpred? vzad?) a ... a koniec mi vyrazil dych, za ten dávam šiestu hviezdičku.
Môžeme byť len radi, že o podobnom spoločenskom zriadení iba čítame v antiutopistických knižkách a nemusíme v ňom žiť a ešte si voľkať, ako je nám dobre ... či? :-)
(žartujem. mne to takto stačí, som spokojná) ;-)
Radšej si držme náš svet, akokoľvek nedokonalý, ale stále ľudský.

---
Vstala. Položila mi ruku na plece. Dlho, skúmavo sa na mňa pozerala. Potom ma pritiahla k sebe a všetko je preč; zostali iba jej ostré, horúce pery.
– Zbohom!
Zaznelo to zďaleka, odkiaľsi zhora, a ku mne to doľahlo neskoro, možno až o minútu alebo dve.
– Prečo "zbohom"?
– Si predsa chorý, kvôli mne si napáchal zločiny, pre teba sú to muky, však? A teraz tá Operácia – vylieči ťa zo mňa. Preto vravím – zbohom.
– Nie, – skríkol som.
Kruto ostrý, čierny trojuholník na bielom:
– Ako to? Nechceš šťastie?
Hlava mi šla puknúť, dva logické vlaky sa zrazili, vŕšili sa na seba, s rachotom drúzgali...

26 24.06.2017

Mám menší problém s tým, čo napísať do komentára. Isté však je, že sa mi poviedky tejto zbierky nepáčili. Všetky boli suché a ploché – nevyhovoval mi autorov štýl (rozbitý. ťažkopádny. nevycibrený?), nepozdávali sa mi zápletky ani pointy ani opakujúce sa motívy, tobôž postavy a ich kecy (keď už prázdne reči, fajn, ale z literárneho hľadiska sa dajú zvládnuť omnoho lepšie). Neviem síce, čo som si sľubovala, ale určite nie pocit, že som z inej planéty. Achjo. Aha, ešte si trochu pomôžem doslovom Igora Navrátila, kde je napísané, že ide o "snahu o reprezentatívny prierez autorovou tvorbou" (aj snaha sa cení, hoci ...) a o "kvalitatívne proporčnú vyváženosť" (hm, tak to sa podarilo, poviedky sú na jedno kopyto) ... "literárna kritika tvrdí, že Carver hrdinov nielen opisuje, ale aj analyzuje" (dovolím si nesúhlasiť, všetko som si analyzovala sama) ... atď. No nič, nemý úžas nad doslovom zaklincoval moju stratu času s celým Carverom. Žiaľ, nič dľa môjho gusta.

Nevadí, ide sa ďalej. Akurát zostáva zistiť, kde sa vlastne nachádzam a hlavne ako sa vrátim na Zem. ;-) Nevidím nič, len dve sliepňajúce hviezdičky.

15 12.06.2017

Keď mi v knižnici padla do očí i rúk táto dosiaľ neznáma knižka, ktorá ma zaujala na prvý pohľad i dotyk, potešila som sa a sľubovala si trochu netradičný zážitok. Aj tak bolo – avšak nanešťastie v opačnom slova zmysle. Dielko ma nebavilo a do čítania som sa musela prakticky nútiť. Popisované prípady a všetky vyšetrovacie postupy pritom neboli „nezáživné“, rozhodne nie. Naopak, šlo napospol o jagavé perly fenoménu zvaného zločin.
Ide mi skôr o spôsob, akým boli podané (a to nehovorím o právnických formuláciách, ktoré nebolo ťažké vstrebať), konkrétne mi nevyhovel autorov prístup. Vôbec ma nepresvedčil a neurobil na mňa dojem, hoci zvolená tematika ukrýva ohromný potenciál. Akosi to všetko zabil, neviem. Mala som inú úplne predstavu a tejto knihe som neuverila ani ň ... škoda.

11 08.05.2017

Moja druhá skúsenosť so Sapkowskim. Nemôžem sa vyhnúť porovnaniu s jeho Zaklínačom, ktorý ma vskutku nenadchol ... toto však bolo veľmi dobré. Občas síce šablónovité, možno trochu naivné, zápletky až neuveriteľné, ale ako celok skvostné ... uf, niekedy dosť drsné, čo sa mi ráta. Vyššie spomínané nedostatky (nedostatky z môjho pohľadu, netreba sa na ne sústrediť, nejde o chyby) sú kompenzované humorom, fantastikou a nadčasovými myšlienkami. Od začiatku až do konca ide o príjemné a košaté čítanie s vyváženými dejovými a opisnými časťami.

Hlavný hrdina mi prakticky neustále brnkal na nervy svojou zaslepenosťou a život ohrozujúcou tvrdohlavosťou, s akou si vždy a všade koledoval o pekné problémy. Postupom času som ho už brala ako nutné zlo, bez ktorého by knižka vlastne nebola takou akou je. Okolo koho iného by sa potom točil celý svet? No povedzte, kto iný ako Reynevan by všetko kazil? :-) ... Ale áno, niekedy aj dačo napravil, nech mu nekrivdím. Napravil, aby vzápätí pokazil dvojnásobne. Vtipný chlapec. :-) Omnoho viac ako toto mladé trdlo som si užila jeho spoločníkov a protivníkov, rezký dej, vône 15. storočia, prímes nadprirodzena, intrigy mocných aj bezmocných atď., všetko to o čom sa píše v anotáciách k dielu a ... aha ... zato hojne užívané poľské vlastné podstatné mená ma mátajú ešte dnes. :-)

Porovnanie číslo dva – Reynevan na mňa pôsobil ako reinkarnovaný Petr Kukaň z Kukaně (V. Neff – Královny nemají nohy) s pridanou hodnotou magických schopností ... veru neviem, kto bol skôr. ;-) Mohli by si podať ruky, hoci Petr ma menej provokoval. :-)

Myšlienka na záver – je mi jasné, čo sa na tejto ságe nepáči subpopulácii Zaklínačofilov a rozumiem, čím prívržencom tejto ságy možno neulahodil Zaklínač. :-) Najlepšie obídu tí, ktorým sa páči všetko ... ale v podstate si každý čitateľ niekde nájde to svoje (samozrejme nielen čo sa Sapkowskeho týka).

Silné štyri, ale bolo to tesné, skoro päť. Teším sa na pokračovanie.

22 08.05.2017