Ivan Kučera přečtené 1265

Crota 2023, Owl Goingback

Ono sa to nezdá, ale napísať dobrý „jednoduchý“ horor nie je ľahké. Vlastne je to ku*va ťažké. I preto prižmurujem oko a pridávam štvrtú hviezdu. Owla Goingbacka som si vďaka opatere Golden Dogu obľúbil už v minulosti, viď. báječné Běsnění Kojota. Takže akonáhle Martin Štefko vydal druhú knihu od tohto sympatického indiánskeho autora, neváhal som. Áno: Croata je naozaj nenáročný horor. A áno: podarilo sa napísať DOBRÝ nenáročný horor. Trochu mi pripomenul Relikviu od dua Preston/Child. Owl nejde po ranu ďaleko, postavy charakterizuje jednoducho, ale výstižne, atmosféra rýchlo prechádza rovno k veci a scény sú temne deväťdesiatkové. Nemálo tomu dáva atraktívne napojenie na mystickú indiánsku mytológiu. Oceňujem parádnu obálku Michala Březinu, ktorá je krásnym, ba až dojemným spôsobom béčkarská. Teraz je otázkou, či od hororu čakáte viac. Ja áno, ale tiež som za rovnováhu a určite nie je nič lepšie, ako raz za čas zrelaxovať pri kvalitnej napísanej „len“ žánrovke s príšerou.... celý text

Ďáblův hřbet 2022, Honza Vojtíšek

Syndikát obětí 2018, James Tynion IV

Akože neviem no. Pekné je to, načančané je to... prázdne je to. Pripadalo mi to o netopierí chlp (ehm ehm) lepšie, ako jednotka Ve stínu netopýrů (aj keď niekto Syndikát obětí považuje za trojku a za dvojku Noc nestvůr). Ale nejaký zázrak to nebol. Páčilo sa mi, že dvojka je o čosi temnejšia a komornejšia, čiže viac zodpovedá názvu „detective comics“, ale že by to bol druhý Dlouhý Halloween, to vážne ani vo sne. Opäť sa do popredia dostáva Batmanova „rodina“, čo mnohým nesedí. Ja mám k tomu relatívne liberálny postoj, hoc najviac mi prirodzene tiež sedí Baťák ako samotár, maximálne v spoločnosti Gordona a Alfreda. Ale v zásade nemám nič ani proti „rodine“. Problém tohto komiksu je, že ona rodina pozostáva z fakt extrémne nezaujímavých a nudných, ba až otravných postáv s nulovou chémiou (Spoiler, Clayface). Záporáci strašne béčkarskí. Chápem, že nie v každom komikse môže byť Joker. Ani by som to nechcel. Ale toto je ozaj tretia cenová. Sorry, toto nie je ani na 3*.... celý text

Sfinga 1994, Robin Cook

Špecialista na lekárske trilery Robin Cook napísal dobrodružnú knihu o americkej archeologičke v Egypte a podľa toho to aj dopadlo. Ospalé, únavné tempo bez atmosféry. Niekedy je zaujímavé, ak mužský autor píše o žene a naopak: ak žena vo svojom románe vytvorí ústrednú postavu z muža. U Cooka je to však natoľko smiešne, že už to podľa mňa ženy ani nemôže uraziť. Z mužov vyžaruje elegantná autoritatívnosť a bezstarostný výraz sebavedomej mužnosti, všetci chlapi sú „neuveriteľne príťažliví“ alebo „mocní chlapi“ a samozrejme sa môžu pochváliť „uhrančivým pohľadom“. Hrdinka pre zmenu „medzi stehnami cíti vzrušené chvenie“. Ak uvážime, aké majstrovské ženy King napísal v Dolores a Geraldovej hre, tak toto je ozaj až paródia. Ak by občas nepadali brutálne mená ako Stephanos Markoulis, alebo Evangelos Papparis, tak ani neviem, že sa dej odohráva v Egypte. Na strane druhej, i tento pomerne vysoký stupeň kuriozity sa postaral o to, že je kniha istým spôsobom zábavná, hoc spôsobom, aký Cook neplánoval. Dej je síce plný zrád, vrážd, čierneho obchodu so vzácnymi artefaktmi a zahltený postavami, ale mimo ústrednej Eriky vás asi nikto nezaujme. A i ona vari len z dôvodu, že je očividne pekne nadržaná a rada by si to rozdala hoc aj so stĺpom pouličného osvetlenia, ak by práve nejaký bol po ruke a nikto by sa tri-štyri minúty nepozeral. O čosi viac sa mi páčil film z r. 1981. Už ten nebol žiadny zázrak, ale aspoň sa mohol spoľahnúť na atraktívnu exotickú výpravu a silné herecké mená Frank Langella, John Gielgud, John Rhys-Davies, či Lesley-Anne Dowd. Mimochodom, zaujímavé je, že keď sa objavil v kinách, zaradil sa do vtedajšej vlny archeologických filmov (Dawn of the Mummy, prvý Indiana Jones, The Awakening s Charltonom Hestonom).... celý text

Pero z Gryfa 2023, Miloš Jesenský

Artis Omnis v r. 2023 vydalo záslužnú knihu, v ktorej Miloš Jesenský na cca 240 stranách spovedá šesticu zástupcov slovenskej fantasy scény. Nie fantastickej. Fantasy. Horor nehľadajte. Nenájdete. Kniha disponuje peknou obálkou, tvrdou väzbou, príhovorom, bohatými poznámkami pod čiarou, medailónikmi autorov a každý tú má svoju fotku. Medzi respondentami si každý nájde svojho favorita. Mňa vo všeobecnosti rozhovory vždy baví čítať, čiže som si knihu užil. Najviac ma bavili Alexandra Pavelková, Juraj Červenák a Katarína Soyka. U Ondreja Trepáča, nechcem nikoho uraziť, som sa pri čítaní cítil v rozpakoch. Nie je to medvedia služba pre fantasy žáner? Bolo naozaj múdre zaradiť sem človeka, ktorý nevie, čo je sequel a prequel (alebo šlo o nevydarený vtip?), nečítal nič od Kinga (!) a cíti potrebu ozrejmiť čitateľovi, že Jason Bourne nie sú len filmy s Mattom Damonom, ale aj knihy? Radšej by som pána Trepáča nahradil niekým, kto od 90. rokov zanechal v slovenskej fantastike oveľa hlbšiu brázdu (sfleku mi napadá Ivan Aľakša). Skritizoval by som ešte absenciu obsahu a raz sa jedna poznámka pod čiarou opakuje, ale to sú detaily. Vo všeobecnosti veľmi príjemná kniha a dobré, svižné čítanie.... celý text

Rahan 4 2023, Roger Lécureux

A tak Rahan prvý raz objavil čaro jaskynných nástenných malieb, náboženský fanatizmus (v praveku!) a pravdepodobne aj nejaký druh olympijskej disciplíny. Kraov syn vďaka poctivému vydaniu Josefa Vybírala smeruje do svojej štvrtej knihy, pričom každá obsahuje tri príbehy, takže sme aktuálne technicky pri čísle dvanásť. Pekné - a zostáva dúfať, že to bude dokončené napriek tomu, že na mňa osobne už to začína pôsobiť trochu monotónne. Čo je na druhej strane pochopiteľné: Rahan (napr. na rozdiel od Thorgala, aby sme zostali pri európskom staršom komikse) proste nie je primárne vystavaný tak, aby sa postavy a univerzum niekam posúvali. Je to skrátka nenáročná dobrodružná séria. Na tom primárne samozrejme nie je nič zlé. V štvrtom dejstve je Rahan pokrokový a náučno-výchovný natoľko, že už je to ozaj neuveriteľné sci-fi: na hlavnom programe dňa je napr. emancipácia. Neviem, predsa len to má byť polonahý divoch s nožom zo slonoviny a nie kariérny diplomat a vynálezca, ale jasné, OK, pravdaže i v tom tkvie čaro postavy a samozrejme aj vďaka tomu sa odlišuje od iných polonahých barbarov (Conana, Tarzana a spol.). Niektoré kmene majú dokonca takú slovnú výbavu, že hravo zatienia 99% súčasných slovenských náckov. Musím zároveň uznať, že zrejme skutočne starnem, pretože ma dojíma, aký mierový Rahan je. Je to od neho veľmi pekné. A čo ešte potom, ako sa musel začať starať o žvatlajúce mimčo! Musím priznať, že práve vďaka „človíčkovi“ tentokrát Rahan predsa len ukazuje v inej polohe, než sme uňho zvyknutí, čo je super. Fakt krásne nakreslené a nafarbené, podtrhuje to vybíralovské vydanie v tvrdej väzbe, s dobrým papierom a nezameniteľnou červenou obálkou.... celý text

Superman a lidé z oceli 2013, Grant Morrison

Dlho som premýšľal nad tým, ako by som tento komiks okomentoval, ale niekedy to v živote býva tak, že rozmýšľate a rozmýšľate a hľadáte komplikované vysvetlenia a napokon je najsprávnejšie to najjednoduchšie: je to proste bordel. Ako keby nejaký totálny magor do 234 strán (komiks ich má spolu 256, ale zvyšok tvoria bonusy, čistého komiksu je „len“ 234 strán) zhustil viac ako 70 rokov legendárnej histórie postavy, ktorá je rýchlejšia ako vystrelená guľka. Alebo ako keby som čítal štyridsiate pokračovanie runu, z ktorého som nečítal ani jednu časť. Točila sa mi hlava. Vôbec som tomu na prvý raz nerozumel. A na druhý to bolo rovnako zlé. Chytal som sa ako-tak do strany 80, potom už to bol čistý masaker. Zbedačene som prehŕňal stranu za stranou a bolela ma z toho hlava. Snáď na každej druhej strane sa odohralo niečo gigantické, ozrutné a strašne zamotané. Tomu odpovedá masívne monumentálna kresba, ktorá už azda superhrdinskejšia ani byť nemohla (miestami to ide pomaly až kamsi ku Green Lanternovi, fakt). Mne to pripadalo tak, ako keby chcel niekto Supermanovi vystavať pomník, niečo ale zásadným spôsobom nepochopil. Skutočný Superman, to nie je mimozemšťan zachraňujúci svety, padajúce mrakodrapy a zvádzajúci ohromujúce vesmírne súboje s neskutočnými nepriateľmi. Pravý Superman, to je dieťa resp. chlapec resp. mladý muž vyrastajúci v skromných podmienkach skromného manželského páru na farme v Smallville, kde sa učil pokore, slušnosti, pracovitosti, priateľstvu a pomoci slabším. Preto v tomto komikse nefungujú ohromné akčné sekvencie, zato v ňom naplno fungujú „obyčajné“ komorné scény s Marthou a Jonathanom Kentovcami. Žiaľ, je ich málo. Desí ma predstava, že ma čakajú ešte dva diely tejto série. Ak by som si mal vybrať Supermanov origin, určite by som zvolil knihu Superman: Země jedna od Straczynského (nevraviac o báječnom Supermanovi: V každé roční době od fantastického Loeba) a nie toto čudojudo. Poňať Supermana ako vocasa v rifliach, tričku a kanadách, síce nie je zlý nápad (ešte mu na obálke mohli do ruky strčiť hrable, alebo aspoň vidly). Rovnako tak občas chápete Luthorovým obavám a obavám armády, keďže Superman sa občas správa ako kretén, ktorý sa ešte len hľadá a robí chyby. Ale to je na svieži origin málo. Miestami to scenárista dokonca dáva temer až na Spider-Mana. Clark sa komplikovane prezlieka, v kostýmy vyzerá úplne inak, než vo svojej civilnej osobe, samozrejme nikto jeho alterego nepozná, ale sem-tam je obviňovaný z toho, že ako novinár pozná Supermana, z čoho bol obviňovaný samozrejme aj Peter Parker. A ako Spajďáka (alebo Batmana), aj Supermana polícia striedavo miluje a striedavo ho chce dostať a to za každú cenu, čiže po ňom v pohodičke strieľa ostrými na verejnosti uprostred ulice plnej nevinných civilov. Nová doba, host vyhazuje číšníka! Nemyslím si, že toto je správna cesta, Superman je proste Superman, pri niektorých aspektoch jeho univerza je asi blbosť zbytočne experimentovať. Keďže to ale samozrejme písal Morrison, tak to napokon nie je stopercentný origin. Dosť sa skáče časom, takže ak čakáte klasického Morrisona, dostanete presne to, po čom túžite. Ako tak ale naprieč rokmi sledujem názory na Grantovu prácu v našich zemepisných končinách, nemám pocit, že by jeho fanúšikovia prevládali nad odporcami a nad čitateľmi, ktorým je ukradnutý. On robí všetko strašne nahustené a komplikované, a chápem, že si tým získal ctiteľov. Ži a nechaj žiť. No zároveň si nemyslím, že ak je niečo strašne nahustené a komplikované, že je to automaticky geniálne. Niekedy je to proste len strašne nahustené a komplikované. Scenáru som nerozumel a ja keď niečomu nerozumiem, tak ma to nebaví. Oceňujem množstvo bonusov.... celý text

Hlbina 2023, Jozef Karika

Atmosférou skôr severská mysteriózna drsná kriminálka, než plnokrvný horor. Kým pri starých autorových textoch som sa pred rokmi reálne bál a bolo mi z nich v dobrom nepríjemne a po tele sa mi hemžili zimomriavky, v Hlbine sa napriek sľubnému hororovému začiatku atmosféra vytratila a stal sa z nej iný žáner a ku koncu ešte ďalší, ale nechcem spoilerovať. Na môj vkus Jozef Karika opäť raz príliš hlboko zapadol do monotónnosti, miestami až sebaparódie. Pravdupovediac si nie som istý, či ma baví po sto piaty raz čítať, ako hrdina v hustom lesnom poraste spozoruje divného chlapa, ako čosi zabíja srny a trúfa si na deti, ale postupne sa to osmelí a prejde na dospelých a ako čosi zlé a odporné prichádza s horúčavami, pardon, to je Predátor, toto prichádza s mrazmi. Samozrejme situáciu nemusíme nutne vnímať ako absenciu autorovej fantázie, resp. jeho zaseknutie sa pri jednej a tej istej téme resp. pohodlnosť v zmysle ponúknem čitateľskej obci to, čo malo úspech, veď načo riskovať. Môžeme to vnímať teoreticky i ako prehlbovanie univerza. Na tom nielenže nie je nič zlé. Naopak: ak sa to uchopí za správny koniec, dokáže to byť geniálne. Lovercraft to ostatne praktizoval celý život. Karika ale nie je HPL. Kedysi som čítal názor, že spisovateľ je tvor, ktorý de facto píše celý život jeden a ten istý príbeh, len s malými obmenami. Toto sa hodí na Kariku. Azda i na Lovecrafta. Ale napr. ak vedľa seba postavíte kingovky, každá druhá je diametrálne odlišnejšia od predchádzajúcej. O Hlbine sa nič také povedať nedá. Dobrou správou je, že je to i tak príjemná jazda, ktorá napriek vysokému počtu strán odsýpa svižne a bez výrazných zádrhelov. Vo finále sa z toho stáva akčná nuda, čo asi neprekvapí nikoho, kto má dodnes v živej pamäti to, ako tento autor v niektorej časti V tieni mafie ponúkol streľbu obojruč, ktorá síce vyzerá efektne v hongkonských akčných filmov z 80. a 90. rokov, ale každý so zbrojným preukazom sa takej blbosti dodnes s chuťou zasmeje. Vždy si pri takýchto hovadinách spomeniem na geniálne Tarantinovo finále Kill Bill 2, kde ste čakali monumentálnu akčnú scénu medzi Billom a Nevestou a génius Quentin namiesto toho ponúkol siahodlhý, ale báječný rozhovor – a vykľulo sa z toho jedno z najsilnejších finále aké som v filmoch za desaťročia videl. Hlavný antagonista, dôstojník tajnej služby, je výrazná postava. Drží našu pozornosť, zaujíma nás, čo sa okolo neho deje a ako to s ním dopadne. Síce sa natíska otázka, či vie Karika napísať aj normálneho hrdinu, ktorý nie je úchylný, manipulátor, mafián, psychopat alebo vrah (prípadne všetko dokopy), ale to je asi otázka na iný typ odborníka. Štvrtú hviezdu určite neudelím, na to je príbeh príliš neoriginálny a na môj vkus to ako som spomínal priskoro opúšťame horor, hoc nepopieram, že to ako-tak ozvláštňuje „atraktívne“ umiestnenie do Československa 1963. Nesedeli mi mnohé slová, boli buď ťažkopádne a zastarané (drgľuje ma, spraští), alebo naopak príliš moderné (fajne „Chcel do mňa voľačo hustiť.“). Dialógy strašne kostrbaté a ťažkopádne. Oceňujem, že si konečne niekto spomenul na druhú svetovú, kedy to s Rusmi naozaj nebolo až také hrdinské, ako sa nás snažia oklamať pokrútené dejiny. Môj 81-ročný otec na Rusov nikdy nemal pekné slovo, vedel, čo sú to za krámy. Začiatok 4*, stred 3* a posledných sto strán 2*.... celý text

Rahan 3 2023, Roger Lécureux

Asi starnem, ale na Rahanovi 3 sa mi páčilo, ako si navzájom odovzdával informácie so „znepriatelenými“ kmeňmi resp. členmi iných kmeňov a na konci sa spriatelili, pekne sa rozlúčili a každý si šiel po svojom. Alebo báječná scéna, v ktorej sa bitka zvrtne na smiech. To je fakt krásne, bodaj by to takto na svete fungovalo. Inak je to rahanovská klasika, kniha opäť obsahuje tri príbehy, z nich všetky sú konečne pre náš trh úplne nové (na rozdiel od príbehov z prvých dvoch kníh). Tentokrát Syn zaviatych vekov objaví zem s bielou kožou. Inými slovami spozná sneh, mráz, ľad a fujavicu. Ako osoba, ktorá rada revolučným spôsobom vynachádza geniálne veci, ktoré pretrvávajú v podstate dodnes, sa osvedčí i tu a objaví sánky. Je to samozrejme veľký otužilec, takže nedostane ani len nádchu, čo je fakt zvláštne, keďže celý svoj život sa pohyboval prevažne v džungli a chodil polonahý. Polonahý chodí i v snehu. Od tejto a jej podobným sériám nemá zmysel čakať, že v treťom dejstve ponúknu zásadný, šokujúci obrat, ale skôr to, že to dá sa povedať donekonečna bude kráčať v šľapajach vytýčených predchádzajúcimi pravekými dobrodružstvami. V treťom príbehu (Dlouhý dráp) Rahan dokonca zakorčuľuje (aby sme ostali v snežnej tematike) až kamsi k Tarzanovi. Tradične chcem vyzdvihnúť vybíralovské vydanie v podobe rozmerov A4, kvalitného papiera a tvrdej väzby, prítomná ej na samom konci i hŕstka bonusov.... celý text

Jim Hawkins 2023, Sébastien Vastra

Názov Jim Hawkins má jediné opodstatnenie: aby scenárista a ilustrátor v jednej osobe, Francúz Sébastien Vastra, vyvolal (klamlivý) dojem, že je to nejaký špeciálny spin-off postavy z legendárneho Stevensonovho románu. Ale nie, nie je. Jim Hawkins je úplne bežná komiksová adaptácia Ostrova pokladov. Rozhodne nečakajte nič na spôsob Dlouhého Johna Silvera, kde sa Xavier Dorison na notoricky známy príbeh pozrel z odlišného uhla. Zmien oproti knižnej predlohe je skutočné minimum a majú charakter kozmetickej úpravy. Ak si správne pamätám, tak v knihe na palube chýbal mních (v komikse síce vystupuje, ale je úplne zbytočný) a opileckého kormidelníka zahlušila posádka (alebo sa mýlim?), kým v komikse to vyzerá skôr tak, že cez zábradlie prepadne sám. Jim Hawkins je fantastické, krásne nakreslené i nafarbené dobrodružstvo v tvrdej väzbe s veľkými rozmermi. Spôsobovalo mi nemalú radosť listovať ním, kochať sa obrázkami, panelmi, scenériami, stranami, dvojstranami. Vastra ako ilustrátor odviedol fakt kus pekelnej práce. Na komikse je úžasné, že scenár neprekvapí nikoho, kto pozná knihu (alebo videl filmovú, či inú komiksovú adaptáciu, sú ich tony), ale pocit „inakosti“ tomu dodáva nielen to, že komiks je predsa trochu drsnejší a vulgárnejší, než by sme možno čakali, ale samozrejme najmä to, že postavy nie sú ľudia, ale zvieratá. Normálne rozprávajú, chodia po dvoch a spravidla majú štyri končatiny, čo pôsobí sympaticky kuriózne najmä u rýb, plazov a vtákov. Miestami ma až udivovalo, ako mi Vastra prešiel cez rozum v zmysle, akú zvieraciu podobu udelil tej-ktorej známej postave. Miestami som sa cítil temer ako na ostrove Dr. Moreaua. Akurát ma to mierne rušivo doviedlo až k bizarným úvahám. Ak je členom posádky zajac a na večeru majú pečeného králika, je kanibal? Je v poriadku o mrožovi povedať, že vyspáva opicu? Ak je na palube pirát-vták a poletuje okolo neho Silverov papagáj, sú v nejakom rodinnom pomere? Čiastočne ma zarazila zmienka o tom, že brutálny pirátsky kapitán má manželku; o takomto fenoméne som priznám sa počul prvý raz v živote. Trocha ma rušil námorník Grey, ktorý je v prvej polovici temer neviditeľný a v druhej sa z neho stane Terminátor. A komiks je miestami príliš ukecaný; bolo asi fajn uvedomiť si, že toto je pirátsky príbeh, nie Shakespeare. Vo všeobecnosti mi tu vadilo to, čo na iných filmových a komiksových adaptáciách a ostatne i na samotnej Stevensonovej knihe a to fakt, že Dlhý John Silver pardon Kong John Silver je ťažký zmrd, manipulátor a bezcharakterný bastard, ale zakaždým je poňatý ako láskavý sympaťák, čo mi teda pripadá fest zvrhlé. Ale možno i v tom drieme isté čaro postavy, ktovie. Divný dojem som mal aj z Jima, ktorý je fajn chlapec, ale zrejme z neho v budúcnosti vyrástol ostrieľaný politik, keďže vychádza ako s drsnými pirátmi, ktorí sa navzájom vyvražďujú pri prvej príležitosti, ako tiež s noblesnými, slušnými aristokratmi a lekármi a tak nejak si nikdy naplno nevyberie stranu, čo je zaujímavé. Motív jeho rodičov spracovaný citlivo, bolo to jemné, pekné, zasiahlo ma to, dojímavé a ako zo života.... celý text

Šangri-La 2022, Mathieu Bablet

Pri takýchto komiksoch sa českým vydavateľstvám sem-tam symbolicky poďakujem za to, že mali odvahu investovať finančné prostriedky i do menej známeho nesuperhrdinského európskeho komiksu. Naposledy pri Mjöllni. A ako pri ňom, aj pri Šangri-La tuším, prečo dané komiksy nie sú až také populárne, ako konkurencia: pretože proste nie sú dostatočne dobré. Všetko na svete je samozrejme subjektívne, ale Šangri-La mňa osobne nebavilo čítať. Najmä ku koncu som sa v tom pravdupovediac úplne stratil – a to som komiks čítal dvakrát. Úchvatná obálka ma nalákala do takej miery, že som si to ako darček objednal k narodeninám od manželky, ale už krátko po začítaní som zistil, že hoc mám sci-fi komiksy rád, toto nebude moja šálka kávy. Nejde o to, že som kvôli obálke čakal survival na spôsob Gravitácie so Sandrou Bullock. Ak by to bol kvalitný komiks, bolo by jedno, čo som čakal. No lenže on nie že by bol nekvalitný. To sú prisilné slová. Ale nie je pre mňa dostatočne pútavý na to, aby som mu udelil 4*. Nebavilo ma prostredie gigantickej vesmírnej lode. To ma zarazilo, lebo pre takéto srandy mám ako vo filmoch, seriáloch a prirodzene komiksoch slabosť už od detstva, od Šorlovej legendárnej Galaxie, Star Trekov, Hviezdnych vojen a Votrelca. Akonáhle niekde v niečom figuruje gigantická vesmírna loď/stanica, som nadšený. Tu ma ale prostredie nechalo chladným. Bolo to na môj vkus zaľudnené a nebavila ma zápletka. Prvých 100 strán mi to dokonca pripadalo tak, že to vlastne ani žiadnu nemá. Čo by možno nevadilo, ak by boli postavy a dialógy super. Dialógy sú žiaľ nudné a matné (a miestami je ich fakt veľa) a postavy sú po stránke charakterov nezáživné, malátne, mdlé, ponášajú sa jedna na druhú a po stránke vzhľadu sú nesympatické. Osobne si myslím, že to môže byť umelecký zámer: ukázať čiastočnú degeneráciu ľudského organizmu po dlhodobom vplyve života vo vesmíre, ale skrátka sa mi to nepáčilo a bodka (v Aldissovom Nonstope sa mi „prispôsobenie sa“ kozmickým podmienkam naopak páčilo). Kritika nakupovania resp. spotrebiteľskej spoločnosti bola fajn v Romerovom Úsvite mŕtvych z r. 1978, nie dnes. Postavu šokuje informácia, že je odpočúvaná a sledovaná prostredníctvom mobilov, to ako vážne? Podotýkam, že komiks je z r. 2016. Linka s „humanoidnými zvieratami“ ma spočiatku nechávala chladným. Vravel som si, že som asi pristarý na hovoriacich psov v skafandroch, ale na konci to nabralo intenzívny, mrazivý ráz. A to sa dá s prižmúreným okom aplikovať na celý komiks: spočiatku nevyzerá ako nejaký veľký (alebo aspoň malý) zázrak, ale ako postupne dej začne smerovať do osudných vôd, začne autor tlačiť na drsnosť, vyhrotené, ba až extrémne okamihy a dokonca nekontrolovateľne (a nečakané) výbuchy násilia. Nakreslené je to (s výnimkou vzhľadu postáv) vcelku dobre, miestami parádne. Niektoré zábery pekne nadizajnovaných skafandrov, interiérov atď. sa fakt vydarili a niektoré nápady a strany sú úchvatné, ale je ich oveľa menej, než som čakal. Potešia veľké rozmery a tvrdá väzba. Nepoteší absencia bonusov.... celý text

Čtyři po půlnoci 2023, Stephen King

Toto som proste musel mať. Čtyři po půlnoci King vydal ako zbierku štyroch noviel na začiatku 90. rokov a prekvapivo to bolo do slovenčiny preložené už o pár rokov neskôr. Vtedy ale knihu slovenský vydavateľ rafinovane rozsekol na dve časti. Český vydavateľ tento podľa mňa neveľmi morálny, zato stopercentne šikovný komerčný ťah (= kto si kúpi jednotku, logicky si bude „musieť“ dokúpiť aj dvojku a za dve knihy je väčšia tržba, ako za jednu) napodobnil a to dokonca dvakrát (2002 a reedícia 2017). Mne to vždy vadilo, takže keď sa na trhu v r. 2023 objavila zbierka v českom jazyku v takej reprezentatívnej podobe, v akej ju King zamýšľal, nemohol som si ju nezadovážiť a to napriek tomu, že dotyčné 4 kusy nepovažujem za úplne to naj, čo najslávnejší Mainčan napísal. Na súhrnné vydanie je radosť pozerať: 752 strán, tvrdá väzba, prebal, Kingovo úvodné slovo (úplne bez irónie: akonáhle príde reč na tvorbu a proces písania a veci s tým súvisiace, je to veľmi múdry muž) a ku každej novele prislúchajú poznámky, v ktorých nám SK priblíži pozadie vzniku toho-ktorého textu. Asi je to dané i luxusným vydaním, neviem, ale keď som si jednotlivé novely prečítal v tomto prevedení, každá z nich na mňa pôsobila o poznanie lepšie, ako pri prvom čítaní v 90. rokoch. Mnohé majú šialene originálne nápady (nech foťákom fotíte čokoľvek resp. kohokoľvek, zakaždým sa na vyvolanej fotke objaví pes... a každou ďalšou fotkou je bližšie a bližšie), až si ozaj myslím, že ak by King nebol závislý na alkohole a drogách, nikdy by také námety nedokázal vymyslieť. Druhou stranou mince je, že tieto WTF nápady dokázal svojím majstrovským, zručným štýlom pretaviť do takej podoby, že vám ani len nenapadne premýšľať nad tým, aká je to hovadina a namiesto toho nasávate riadok za riadkom, odsek za odsekom, kapitolu za kapitolou... Ale ako vravím, King napísal aj lepšie veci a ak sme pri jeho zbierkach, či už noviel alebo poviedok, tak u mňa je jednoznačným víťazom stále Nočná zmena a Čtyři roční doby. I toto ale bolo veľmi fajn. No 4* tomu proste neviem dať. Námety boli super, ale následné rozpracovanie do príbehu občas nudilo a stagnovalo, pod čo sa podpísal Kingov „zlozvyk“ (?) naťahovať príbehy o desiatky strán viac, než by bolo nutné. Pekne to vidno na novele Skryté okno do skrytej záhrady: začína super, už prvá veta vás dostane. Viete, že niekto niekomu ukradol námet. Ak ste vášnivý čitateľ, viete, že je to hrdelný zločin. Nepoznáte síce zatiaľ postavy, neviete detaily, ale už prvá veta vás schmatne pod krk a povie vám musíš to okamžite dočítať do konca. No a tak dočítate a áno, je to dobré, miestami vari až super, ale miestami je to naopak zbytočne dlhé a ku koncu je toho už proste tak nejak moc. Ako vravím: King napísal už lepšie veci. K súhrnnému vydaniu z r. 2023 by som každopádne mal pár technických výhrad: napr. mi nesedelo absurdné vykanie medzi Mortom a Shooterom a taktiež drastické vyspoilerovanie šokujúcej pointy na zadnej strane obálky.... celý text

Krvavé Považie 2023, * antologie

Z morálnych príčin knihu hodnotiť nebudem hviezdami (mám v nej poviedku Dvere), ale prečítal som si ju celú a zastávam názor, že mám právo vytvoriť si názor na nejakú/ľubovoľnú antológiu napriek tomu, že v nej mám text. Krvavé Považie je zaujímavý projekt. Svojou osobitosťou by som ho možno dokonca označil za jeden z najoriginálnejších hororových, aké vyšli v ére samostatného Slovenska. Vždy ma o to viac pri takýchto knihách zamrzí, že o žáner medzi čitateľmi stále ako keby nebol záujem. Ak si vezmeme slovenský i český trh, je to 15 000 000 potenciálnych čitateľov (OK, rátam aj bábätká). Zaráža ma, že pri takom ozrutnom čísle sa koľkokrát nenájde ani len 500 ľudí, ktorí by si kúpili novú hororovú knihu. Čo 500. 100. Je to škoda, trh je kvôli tomu zdeformovaný, lebo tým pádom je horor odsúvaný na vedľajšiu koľaj. Pritom nie z dôvodu, že by bol zlý. Proste stále v spoločnosti pretrváva názor, že horor je úchylný žáner pre úchylných čitateľov od úchylných autorov. Severské trilery a kriminálky sú bestsellery a povedzme si na rovinu: hranica medzi hororom a trilerom je niekedy tenká. Dokonca máte plno hororov, v ktorých je menej brutálne zavraždených ľudí, než v radovej kriminálke. Je to škoda, lebo ak by bol horor úspešný, mohli by vznikať parádne knihy. Fantázii sa medze nekladú. Napr. v minulosti vznikli Koleje smrti, čo je zbierka temných textov spojených so železnicou. A takýchto originálnych a pritom (v dobrom) jednoduchých námetov vymyslíte sfleku desať. No a teraz k nám dorazilo Krvavé Považie, antológia slovenských autorov zameraná na príbehy zo špecifického prostredia a tým je, chvíľa napätého ticha... Považie. Ja som svoj text umiestnil do Nového Mesta nad Váhom, ale nájdete tu i Žilinu, Trenčín, či Trnavu. Kniha je vybavená skvelými ilustráciami Andreja Práznovského, zábavným úvodným slovom od Jana Kotouča a okrem samotných poviedok v knihe nájdete medailóniky autorov. Začnem tým horším. Obálka od Bei Tomash je pekná, ale pravdupovediac asociuje mi skôr fantasy, než horor. Občas sa na niektorých miestach vyskytujú slová, pri ktorých som padol z gauča (nadájať, trúnok, bakuľa, chtivé, nehodlám). Občas je prítomná nelogika (postava spomína na udalosti, pri ktorých nebola), ale vo všeobecnosti knihu hodnotím pozitívne. Nemám rád samoúčelne krvavé horory a také tu česť výnimkám nie sú. Mám rád skôr realistickejšiu hrôzu a takých poviedok je tu naopak dosť resp. väčšina. Vyložene zlú poviedku som tu našiel jednu.... celý text

Zastrašovací taktiky 2013, Gregg Hurwitz

Pri takýchto komiksoch si vždy spomeniem, že existujú dva druhy batmanoviek: jeden výnimočný, príliš sa netrápiaci tým, aby zapadal do kánonu a i vďaka tomu odvážny a originálny (Batman: Dvojník, Dlouhý Halloween, Temné vítězství, Gotham Central)... a potom tie ostatné. Tie, ktoré proste „musia“ vychádzať. Lebo Batman. Treba zásobovať trh novými dobrodružstvami Temného rytiera, aby bolo z čoho financovať vily DC šéfov a aby legenda žila ďalej. Musia vychádzať stabilne a stále, veľa pokračovaní behom jediného roka, aby záujem o postavu nevychladol. Tomu, pomerne logicky, odpovedá i kvalita scenárov. Či skôr - nekvalita? Na nejaké veľké umenie nie je čas, len to treba rýchlo napísať a nakresliť a pustiť do stánkov. Deje sa v nich plno na prvý pohľad zásadných vecí, ale okamžite sú popreté a následne z nich nič nevyplýva. Je tu to jednoducho len preto, aby to tu bolo. Nejeden raz spotrebiteľské batmanovky vykazujú charakteristický poznávací prvok, ktorý niekomu vyhovuje, ale mnohým nevyhovuje: previazanosť s batmanovkami vychádzajúcimi v iných sériách. Takže ak ste nečítali niektoré veci od Snydera so Sovím tribunálom, máte smolu. Zastrašovací taktiky našťastie nie sú žiadny malér. Batman je drsný a ešte drsnejší a všetko odsýpa, ale skrátka každému, kto už má čo-to načítané, musí byť jasné, že toto budúca klasika nebude. Je to len také spotrebiteľské „čosi“. Na celej (riadne hrubej, treba dodať a ešte treba dodať, že „zbytočne hrubej“) knihe ma paradoxne (?) napokon zaujali posledné kapitoly, s hlavnou zápletkou nesúvisiace. Pozrieme sa do mystikou obohnaného Bruceovho himalájskeho výcviku, ako to chodí na nočnej v policajnom sklade a preveríme si Alfredovu vernosť (a najmä vieru). Ale ani to nie sú nejaké pecky a i tu sa opäť poukazuje na iné batmanovky, ktoré ak ste nečítali, fakt nepochopíte, prečo je Joker bez ksichtu. Tiež tu padne odvážna informácia, že klaun gothamskej kriminálnej scény počas svojej „kariéry“ zavraždil „za posledných 5 rokov 300 ľudí“, čo z neho nielenže robí zrejme najmasovejšieho vraha na planéte Zem, ale je to tiež v rozpore s komiksom Bílý rytíř, kde sa pre zmenu tvrdí presný opak: Joker nikdy nikoho (dokázateľne) nezavraždil a jeho jediný priestupok voči spravodlivosti je prepad banky (!) Čo mimochodom tiež bolo pekne wtf. Jasné, Bílý rytíř spadal pod značku Black Label, takže na to mohol ísť inak a nebolo nutné trápiť sa tým, čo kto v minulosti o Jokerovi napísal. Tým chcem povedať len to, že kto sa v batmanovkách fakt detailne neorientuje, pôsobí to naňho ozaj strašne nekonzistentne a komiksy ako zastrašovací praktiky je preňho istým spôsobom až zbytočné čítať. Čo nie ej (asi...) objektívne mínus, len suchopárne skonštatovanie. Komiks ako celok ponúka robustnú a pritom (v rámci možností) realistickú kresbu.... celý text

Případ Moran 2022, Olivier Legrand

Toto je siedmy diel a prosím pekne už od štvorky sa riešia len veci ohľadom Sherlockovej „smrti“, diabolského profesora Moriartyho, jeho nasledovníkov, Holmesovho brata atď. Mne osobne tento smer nepripadá úplne najsprávnejší. Síce ani najhorší, ale viac som si užil, keď sa naša obľúbená štvorka nezapájala do podobných zapeklitých machinácií a sprisahaní temer až na politickej úrovni. Vtedy to naozaj bola Čtyřka z Baker Street. Potom sa z nej stal crossover so Sherlockom Holesom. Pripadá mi to trochu škoda, ako mierne mrhanie materiálom a fakt sympatickými postavami. Keď postava vyhlásila „takže hra vrcholí“, pomyslel som si: no konečne. Našťastie sa skutočne zdá, že v tejto časti je holmesovská dejová linka definitívne (snáď) zažehnaná a vyriešená a som celkom zvedavý, akým štýlom na to v osmičke pôjdu tvorcovia, čo sa týka zápletky. Lebo na úplne poslednej strane to vyzerá na zaujímavým štýlom rozkopnuté dvere. Čo mi vadilo, to bolo sťahovanie postupne dospievajúcej série k detskému čitateľovi v podobe mačky Watsona, ktorá je skvelá, ale správa sa viac ako pes, než mačka. Takže hrdinov ochraňuje, keď na nich niekto zaútočí a je s nimi doslova na každom kroku, čo mi u tohto druhu živočícha fakt nesedí. Ale OK, to je len detail. Plusom dnešného zošita je azda práve istá osudovosť, keďže je zrejmé, že po tomto dobrodružstve sa mnohé veci ukončia. Samozrejme ďalším bodom k dobru je tradične fenomenálna kresba. Neviem, ako to ilustrátor a kolorista David Etien robí, ale vždy si nájde nové prostredie, v akom sme sa ešte nepohybovali a detailne nás s ním zoznámi. Keď si spomeniem, ako na tom bol prvý diel a kde sme sa ocitli teraz, tak za tých sedem dielov sme ozaj Paríž konca 19. storočia preskúmali geniálne, od bizarných atrakcií (múzeum voskových figurín) a honosné domy anglickej smotánky, až cez chudobné štvrte, hektické trhoviská, puby, psie zápasy, nemocnice, kluby, ale i ročné obdobia. Asi by som sa tým nemal „chváliť“, ale až teraz som si všimol, že na prvej strane je pri tiráži vždy iný obrázok, špecificky sa viažuci k tomu konkrétnemu príbehu. Ja sa toho už nedožijem, ale bol by z toho raz krásny ombinus.... celý text

Siegfried 2021, Alex Alice

Keďže i Siegfried má dá sa povedať operetný základ, bál som sa, že to dopadne podobne, ako neveľmi šťastná Kouzelná flétna a další operní příběhy. Takže som príjemne prekvapený, akej vydarenej fantasy jazdy som sa dočkal. Je síce opäť prítomná severská mytológia, ktorej som mal v dobe čítania trocha po krk, keďže som nedávno čítal Mjöllni, ale nastalo príjemné prekvapenie: Odin a spol. sú do kontextu zapracovaní spôsobom, ktorý príliš nebije do očí a je to skôr vedľajšia linka, povedzme korenie na dochutenie hotového pokrmu. Ako celok mi to viac, než vikingské eposy, pripomenulo Thorgala (ktorý bol samozrejme tiež šmrncnutý Vikingami, ehm). Najmä album Thorgal: Dítě z hvězd, kde tiež dieťa/mladý muž pátra po svojom tajuplnom, vari až mystickom osude. Kresba Francúza Alexa Alicea (Třetí zákon), ktorý zároveň písal scenár, je jedným slovom nádherná. Vychutnával som si postavy, prírodu, drsné skalnaté veľhory, ako tiež malebné lesné zákutia, úchvatné scenérie, veľkolepé momenty. Azda by som tomu vyčítal miestami čudný scenár: najskôr tvorí celú zápletku hrdinova túžba dostať sa do sveta ľudí, čo je teda pomerne chatrné (asi to chcelo viac zapracovať na jeho psychológii, aby sme jeho rozhodnutie lepšie chápali) a uprostred sa z toho nečakane stane príbeh lásky schopnej hory prenášať, čo ale pôsobí nedôveryhodne, keďže sa vlastne dané postavy stretávajú minimálne a zrazu je z toho láska ako hrom, láska porážajúca smrť. Ale inak fakt skvelý fantasy komiks. Potešia veľké rozmery, pevná väzba, kvalitný lesklý voňavý papier a dokonca 9 strán bonusov (galéria, skulptúry). Kovadlina. Dve kovadliny!... celý text

Smyčka 2008, Kodži Suzuki

Fascinujúce. Žiaľ nie kvalitou, ale tým, ako sa jedna séria môže vyvinúť. Skutočne by mi nikdy ani len vo sne nenapadlo, že horor o prekliatej videokazete sa v dvojke (Spirála) a trojke (Smyčka) vyvinie v takýto nehororový bizár. Na jednej strane je super, že na to Suzuki išiel trochu (vlastne úplne) inak a v dvojke neponúkol to čo v jednotke, ale proste toto sú naozaj už až úplne iné príbehy, ktoré sa o prvý Kruh obtierajú skutočne len veľmi, veľmi voľne a s udalosťami, ktoré sa v ňom odohrali, narábajú natoľko originálnym spôsobom, až to pre mňa bolo kontraproduktívne a otravovalo ma to. Smyčka mi pripadala o kúsok lepšia, ako dvojková Spirála (sympatickejšie postavy, lepšie dialógy, o čosi zaujímavejší dej), ale proste toto s Kruhom naozaj nemá temer nič spoločné. Vyjasniem si ale jednu vec: len 2* Smyčke nedávam kvôli tomu, že to nie je horor (resp. kvôli slabej nadväznosti na Kruh), ale proste preto, že to nie je príliš dobrý príbeh. Nebavil ma a iba raz za čas sa objavilo niečo, čo ma vytrhlo z letargie (surová scéna likvidácie rodiny). Páčil sa mi otcovsko-synovský úvod. Ale TÁ scéna v kuchyni... to ako vážne?... celý text

Ve stínu netopýrů 2018, James Tynion IV

Pozor spoiler (nie Stephanie „Spoiler“ Brownová, proste normálny spoiler, hahaha). Mistrovský, nadupaný thriller fakt nie, sorry. Tento komiks nepoteší nikoho, kto zastáva názor, že pravý Batman je samotár (max. s Alfrédom). Batman Detective Comics: Ve stínu netopýrů je prehustený postavami. Tiež mám rád ponuré samotárske batmanovky a nie tie, v ktorých okolo neho hopsá nový Robin, starý Robin, Damian, Duke, Batwoman, Catwoman, Red Hood, Nightwing atď., ale nepredstavuje pre mňa zásadný problém ani batmania tímovka, hoc to nie je tak úplne ono. Má to aj pozitívny účinok: akonáhle sa dej sústredí len na kecajúcu omladinu a zrazu sa na scéne nečakane zjaví tradične mlčanlivý „šéf“, atmosféra okamžite temnie a všetci naokolo stíchnu a začnú sa tváriť vážne. Spoiler a Orphan úplná nuda, tu už to ozaj začína pripomínať situáciu s akváriom, do ktorého neviete aké druhy rýb umiestniť od radosti a tak doňho naflákate 20 neóniek, 18 gubiek, 25 pancierničkov, 7 prísavníkov a aby bola sranda, tak ešte 10 slimákov. Ilustrátori odviedli dobrú prácu. Batman rútiaci sa nočnou oblohou a okolo neho šľahajú blesky, prípadne Batman majestátne vztýčený na komíne a vedľa neho v predprípravnom bojovom postoji čupiaca Batwoman (a okolo šľahajú blesky, ehm), to všetko sú elektrizujúce, majestátne okamihy. Temer akoby za to kresliči boli platení. Scenár ponúka ku koncu skvelé, mrazivé okamihy. Scéna, v ktorej postava vyčíta otcovi, že ju vždy sklamal a pritom ona od neho nikdy nechcela „nič“ viac, než iba aby na ňu bol hrdý, je tak nejak ľudsky silná. Najviac ma ale odrovnal okamih, v ktorom sa klaďas rozhodne obetovať, situácia je extrémna a on sa lúči s parťákmi, ktorí sa ho snažia v poslednej chvíli zachrániť, hoc vedia, že to nestihnú. To je mrazivý moment, pri ktorom priznám sa, hoc už starý pán po štyridsiatke, mal som vlhké oči. V duchu som si ale vravel, že to tvorcovia určite nedajú. Predsa len v minulosti u Batmana síce sem-tam nejaká kľúčová postava zomrela (vlastne sa mi zdá, že minimálne raz zomrel každý v jeho svete, vrátane samotného Baťáka), ale zakaždým sa skôr či neskôr vrátila. Miestami už to dosahovalo azda až mierne parodickej úrovne. No a žiaľ nedali to ani tu. Kedysi sa aspoň pár zošitov hrali na to, že postava je skutočne mŕtva. Ale je nová doba, tak to poprú už na konci rovnakého čísla, v akom zahynula. Prvá polovica ma nebavila. Napojenie klanu Wayneovcov na klan Kaneovcov nie je márne a v minulosti sa zjavili na scéne scenáristi, ktorí s tým vedeli dobre pracovať. Tynion však medzi nich nepatrí. Scenáru chýbalo v prvej polovici niečo, čo by ma strhlo, nadchlo, dojalo, zaujímavý dej, vzrušujúca zápletka, hocičo. Clayface obrátený na stranu dobra je málo. Vadí mi usmievajúci sa Batman a Batman s roztrasenými rukami.... celý text

Muž ze Scotland Yardu 2022, Olivier Legrand

Kým minulý diel, Moriartyho nástupci, bol pre mňa zatiaľ najlepší, tento je pre mňa najslabší. I on je samozrejme skvele nakreslený. Londýn je úžasné, realistické, hektické, dýchajúce mesto. Ilustrátorovi sa prekvapivo skoro zakaždým podarí nájsť lokácie, aké v sérii ešte neboli, takže rutina nehrozí. Postavy sú sympaťáci + atmosféra Londýna konca 19. storočia je výborná. Lenže všetko dianie naokolo ma neveľmi uspokojovalo. Keď nad tým tak premýšľam, najviac ma séria bavila v momentoch, kedy neriešila žiadne veľké veci temer až politického charakteru, žiadneho Mycrofta, Moriartyho, ani jeho oddaných stúpencov a keď mal Holmes cameo. Ja síce na sérii oceňujem, že sa stáva dospelou (spolu so svojimi hrdinami) a temnejšou, ale nie som si istý, či práve tento smer je ten, aký som od nej kedysi čakal. Tu už sme sa dostali do bodu, kde to bez najslávnejšieho detektíva na svete nejde a tak má väčší priestor. Na jednej strane pôsobí neuveriteľne, že by sa ktosi ako on zapodieval deťmi, na druhej to dáva logiku: deti všade prekĺznu, nikto si ich nevšimne a ak predsa, neprikladá ich prítomnosti dôležitosť. A jeho chémia s divokým Čiernym Tomom je skvelá. Hrdinovia starnú spolu so sériou. Od udalostí z päťky ubehol jeden celý rok, atmosféra stemnieva (začíname kde inak, než na cintoríne), hrdinovia sú starší, príbeh zlovestnejší, potečie krv a začnú umierať ľudia. Charlie už maskovanie za chlapca nepomáha, z dievčaťa vyzerajúceho ako chlapec sa pomaly ale isto stáva mladá dáma. Postupné dospievanie je ostatne vidno už na obálke, kde sú postavy staršie a zjavne nimi začínajú lomcovať emócie. Na obálke je iný zástupca mačacej ríše, ale nebojte sa, o Watsona (toho chlpatého... ehm) neprídete.... celý text

Spirála 2006, Kodži Suzuki

To čo bolo? Kodži Suzuki dal druhý Kruh (pardon, Spirálu) tzv. na Crichtona. Teda plno vedeckých štúdií, odborných posudkov, vzorcov, chemických inštancií, komplikovanej matematiky, lekárov, vedcov a skúmania prekliatia duchom skrz mikroskop (!). Keď na vás z niektorých konkrétnych strán nečakane vybafne nie nešťastná Sadako, lež chemický vzorec a podobné srandy, vyvalíte oči a pozriete na obálku, či naozaj čítate horor a nie vedeckú prácu študenta zdravotnej školy. Ono je to istým spôsobom pozoruhodný nápad, pozrieť sa na nadprirodzené zlo formou vedy resp. vnímať kliatbu ako HIV resp. bojovať proti nej na báze DNA (wtf). Ale fascinujúci pocit čoskoro zmizne a nahradia ho rozpaky. Vytráca sa z toho akýkoľvek horor a stáva sa z toho... čo vlastne? Autorovi sa sem-tam darí vytvoriť hororovú atmosféru, kedy tušíme, že s bežným svetom niečo nie je v poriadku, že doňho prenikli nevysvetliteľné veci, ktoré ho chcú (a majú tú moc) vychýliť zo zabehaných koľají. Ale nie je toho veľa a zjavne mu o nejaký veľký (ani malý) horor vlastne vôbec nešlo. Väčšinu knihy som sa nudil. Spočiatku to nebolo najhoršie, pretrpel som aj vedecké kapitoly, ale od polovice som toho začal mať po krk, finále bolo útrpné a koncovka smiešna. Ak už nejakú japonskú Spirálu, tak mangu od Džundžiho Itóa. Je stokrát lepšia.... celý text