„Než vyrazil, instinktivně za sebe natáhl ruku. Ale tentokrát zůstala dlaň prázdná.“ Bál som sa, že veľké vydavateľstvo jedinečný literárny jazyk (a štýl) Miroslava Pecha necitlivo rozžuje, prežuje, vykostí, vypitve, skántri, vykastruje a v neposlednom rade scenzuruje a poníži. I preto som túto knihu dlhé roky obchádzal. Šikovne ma na ňu „namotal“ až Milan Žáček z Carcosy, na ktorej stánku som knihu kúpil na Fantastickej Ostrave 2026 paradoxne napriek tomu, že Hranice už nejsou, tati vydalo Argo a nie Carcosa, ktorá Miroslavovi kedysi vydala Mainstream. Mainstream ma v dávnom roku 2018 rozsekal, pasoval som vtedy Miroslava spolu s Honzom Vojtíškom pasoval za najvýraznejší hlas českej hororovej scény za posledné desaťročie. Jeho písanie sa mi dokonca páčilo až do takej miery, že som ho oslovil s trúfalou myšlienkou, či by sme spolu niekedy niečo nenapísali. Miroslav prekvapivo súhlasil a výsledkom je za mňa veľmi pekná temná poviedka Surová (z antológie Kronika smrti, Golden Dog). Bál som sa zbytočne. Hranice už nejsou, tati je TEN Miro Pech, na akého som zvyknutý. Úsporný, rázny, ide rovno k veci snáď ešte priamočiarejšie, než Jack Ketchum (!). Skvelá koncovka (konečne sa našiel autor, ktorý nestavil na akciu, ale na dialóg, postavy, vzťahy). Asi to nie je najlepšia vec, akú som od neho čítal (má aj parádne poviedky), ale neviem ísť pod 4*, na to je to príliš dobré.
Táto kniha z roku 1987 sa v našej domácnosti nachádzala dlho. Akoby odnepamäti. Keď som sa odsťahoval od rodičov do vlastného, kniha sa nejakým spôsobom dostala ku mne, takže rodinné dedičstvo pokračuje. Je to kniha veľká rozmermi a vybavené skvelými dobovými fotkami úžasného Japonska, z ktorých cítiť 80. roky. Autor Karol Kuťka je absolútny expert na túto krásnu, špecifickú krajinu. Uznávaný japanológ. Zjavne chlap na správnom mieste. Kniha podľa toho vyzerá. Preto mi chýbal aspoň krátky medailónik pána Kuťku. Dočkáme sa dávnej histórie, ako i súčasnosti. Nesúdi, nekomentuje, „len“ ponúka informácie, čo je mimochodom v dnešnej dobe pomerne nečastá záležitosť, takže som trochu zaskočený, že čosi takéto bolo vydané za komunistov.
Kedysi dávno som videl TV film Cizí holka a hlboko na mňa zapôsobil. Buď som nepozorne sledoval titulky, alebo som na to zabudol, každopádne je to adaptácia knihy od Hany Bořkovcovej. Čítanie som si prvú polovicu užíval. Možno i z dôvodu, že som mal pred očami skvelú Luciu Matouškovú, Janu Preissovú a Jiřího Štěpničku. Autorka píše dobre. Dokáže od seba spoločenské vrstvy rozlíšiť len na základe dialektu. Super (hoc samozrejme veľmi smutná) bola úvodná scéna s Kačkou, kde iba vďaka tomu, ako spolu s ňou postupujeme naprieč bezútešným bytom, vidíme, akú má matku má a to všetko bez toho, aby to explicitne zaznelo (studená polievka, ktorá zostala od včera na stole). Skvelé dialógy, dobrá psychologizácia postáv, hoc je pravdou, že mnohé postavy ma nebavili, napísané ale boli dobre. Plusom je samotná hrdinka, ktorá je sympatickým spôsobom držkatá. Vadilo mi, je, že ju často oslovujú ako „Káču“, to mi pripadalo nepekné; chápem, že ju v istých scénach takto oslovujú postavy, ale nepáčilo sa mi, že aj spisovateľka. No a potom príde druhá polovica. Problém je, že ono to vlastne ani nie je príliš o Kačke, ale o ostatných postavách, ktorým chýba ich zaujímavosť. Prípadne sa riešili s prepáčením blbosti (alkoholizmus v škole, problémoví spolužiaci, či dokonca krádeže v potravinách, to už som fakt čakal cameo majora Zemana). Chýbalo mi dôraznejšie sústredenie na adopčný proces, na to, ako sú zo situácie všetky strany nervózne a nie je to ľahké pre nikoho z nich. Chýbala mi tá jemnosť, tá zraniteľnosť, kedy malé dieťa hodí cez palubu vlastná matka a cudzí ľudia jej musia dokázať, že dobro existuje, musia ju naučiť dôverovať. V tomto mi film pripadal oveľa lepší, azda až poctivejší. Úvod super, stred priemer a v druhej polovici som sa tešil na koniec. Zarazilo ma, ako negatívne (povýšenecky) sú v knihe vylíčení lekári.
Legenda detskej (chlapčenskej) literatúry za mňa značne zostarla, ale aj taký je život. Ak je reč o Doyleovom kultovom románe, radšej vyhľadávam komiksy (nezabudnuteľné bolo napr. spracovanie na pokračovanie publikované v klasickom magazíne Kometa), prípadne filmové a seriálové spracovanie (áno, vrátane seriálu s Rachel Blakelyovou, ktoré je také zlé, až je zábavné).
„Před ní houstl les.“ Po sezoně u nás prvý raz vyšlo v r. 2011, v Lasere. Ja som sa k nemu dostal v r. 2016. Bola to jedna z prvých kníh, ktoré som čítal v novom byte, ktorý sme s manželkou kúpili. Začiatky bývajú ťažké, človek si na nové bývanie a veci s tým/ním spojené zvyká nie vždy ľahko, preto je zvláštne, že sa mi v danom, pomerne náročnom období do rúk dostal chladný, nevyspytateľne vysiľujúco bezcitný horor. Alebo nie je? Tak či onak, poviem vám na rovinu, príliš mi to psychiku nevylepšilo. Ešte aj dnes, ak by som robil zoznam 50. najvýznamnejších hororových kníh, je vysoko pravdepodobné, že by sa toto zásadné žánrové dielo Jacka Ketchuma nielenže do rebríčka prebojovalo. Podarilo by sa mu umiestniť na veľmi vysokom mieste. A to hneď z viacerých príčin. Napr. Stephen King urobil pre žáner neuveriteľné veci a áno, nikdy nemal problém s temnotou a drsnosťou (najďalej zašiel asi v Cintoríne zvieratiek?). Ale Ketchum žánru vrátil surovosť, brutalitou, beštiálnosť a krutú, hnusnú nekompromisnosť. V r. 2025 sa Ketchumovho najslávnejšieho literárneho diela chopila Carcosa s novou (za mňa pôsobivejšou) obálkou, atraktívnejším väčším formátom a, čo je najhlavnejšie, ako bonus pridala Jackovu poviedku Dcera zimy, ktorá jednak akiste poteší fanúšikov Po sezoně a jednak je za mňa fakt veľmi dobrá, príjemne komorná, ale o to útočnejšia a zákernejšia. I z toho dôvodu si myslím, že je zlý nápad verziu z 2025 na databazeknih.cz uvádzať ako reedíciu resp. druhé vydanie, pretože vydanie od Carcosy obsahuje poviedku, ktorú prvé vydanie neobsahovalo. Okrem toho "reedícia" neobsahuje príhovor Douglasa E. Wintera a medailóniky autora sú prítomné síce v oboch knihách, ale zakaždým z pera iného človeka. Každopádne, keď som si ju kúpil na stánku Carcosy na Fantastickej Ostrave 2026, znova som sa s chuťou vrátil do mainského Dead River (dokonca nechýba Kingova realitka). Stále je to strašne dobre napísaná pecka. Desať rokov jej nielenže neublížilo; skôr by som povedal, že jej pridalo na kráse. Kráse zvrhlej, ponurej, obludnej. Po sezoně je skvelé hixploitation. Inkriminovaný hororovoý pod-žáner bol v tých dobách obľúbeným, vznikalo množstvo filmov na danú tému (Texaský masaker motorovou pílou, Hory majú oči, Straw Dogs, Vyslobodenie, Tourist Trap, Rituals, Just Before Dawn...). Určite to nie je žiadny tupý masaker. Autor vie prekvapiť (ako píše Morbidus, šikovne sa hrá s motívom hlavnej hrdinky). Skvele operuje s atmosférou, s báječnými dialógmi, s tichom pred búrkou. Mne sa (kvázi?)pokojný úvod s Carlou v novom dome páčil dokonca tak, že by som si v pohode o tom prečítal celú knihu a to i bez hororových prímesí. Samozrejme, časom sa horor dostaví. A hoc som v živote prečítal i odpornejšie humusáčtiny, vlastne by sa istým absurdným spôsobom vari dalo povedať, že Ketchum je relatívne krotký, nech to znie akokoľvek neuveriteľne, dostatočne to kompenzuje svojím typicky naliehavým, až nepríjemne realistickým štýlom. Napriek tomu, že od vydania knihy ubehli desaťročia, za mňa sa Jackovi v brutalite dokázala vyrovnať azda len scéna z filmu Bone Tomahawk. Možno by som tomu vytkol slabšie charaktery na strane obetí. Sestry sú v pohode, ale zvyšok je pravdupovediac zameniteľné mäso na porážku. Fakt ma prekvapuje, že to dodnes nebolo sfilmované.
S Brianom Lumleym som sa doteraz stretol len prostredníctvom jednej poviedky (Cesta domůu v antológii Hlas krve) a prvej časti série Nekroksop. Som asi jediný človek v SR a ČR, ktorého to nebavilo a v sérii som odmietol pokračovať. Napriek tomu som sa to s Brianom rozhodol nevzdať a komplikovane (len si skúste zohnať zbierku hororových poviedok, ktorá u nás vyšla pred 27. rokmi) si zadovážiť jeho zbierku Nekros a jiné noční můry. Nie, z Briana sa zrejme naozaj nikdy nestane moja srdcovka. Jedno mu ale treba uznať. Ten chlap vie sakra dobre písať. Pri viacerých jeho nápadoch, slovách a myšlienkach som sa spokojne usmieval a vravel som si, že je to super. Škoda len, že rovnako super neboli aj „zvyšky“ poviedok. On je proste veľmi dobrý spisovateľ ktorý to krásne a nádherne vie s jazykom (a nepodceňuje čitateľa a zbytočne nechodí okolo horúcej kaše, spravidla napíše na rovinu to, čo si čitateľ myslí a je tak krok, dva pred ním), „len“ ma skrátka nijako enormne nebavili jeho príbehy. Najviac ma oslovili realistické (v rámci možností) kusy Plodnice, Šeptač, mrazivá urban legend (?) Tencí lidé, chlapčenská parádička bleskovo sa meniaca z bezstarostnej (hoc blbej) hry na horror Viadukt (ale kto z nás čosi na ten spôsob v detstve nezažil? Ja som kvôli tomu skoro ochrnul) a skvelé Slunce, moře a tichý křik (sakra, To je názov!). Zbierka obsahuje i lovecraftovský text, ten ma ale nejak extra nestrhol. Lumleyho nemalý dar spočíva akiste i v tom, že má dar vytvoriť realistické, hmatateľné prostredie a uveriteľné postavy a ako King, i on následne do tohto prostredia umiestňuje nejeden raz extrémne vyhrotené neuveriteľné zápletky, ktoré ale vo väčšine prípadov perfektne fungujú, pretože sa odohrávajú, nuž, v realistickom, hmatateľnom prostredí a dejú sa uveriteľným postavám. Pôvodne som chcel dať iba 3* s tým, že to nebolo zlé, ale nebola to ani pecka, ale ako postupne pribúdali vynikajúce kusy, tak mi bolo jasné, že musí priletieť aj štvrtá hviezda.
Za mňa veľmi slabá, miestami v podstate až nečitateľná kniha. Nekonečné opisy historicky reálne dochovaných prenasledovaní. Po piatich desiatok stranách som mal toho plnú metlu... a to ma čakalo ďalších 124. Nebavil ma monotónny opis. Bolo to stále o tom istom, iba sa menili miesta, mená. 2* za snahu (ehm), kvalitné vydanie (tvrdá väzba), bohatý vizuálny sprievod (ten sa mi páčil, oslovil ma) a za niektoré dobré pasáže, ktoré sa na tému posadnutosti honu na čarodejnice snažili nazerať s väčším odstupom a možno až vo všeobecnosti, zhrnuli fakty, snažili sa vysvetliť, prečo (asi) k tomu dochádzalo atď. To ma čítať bavilo. Čítať o tom, kto koho obvinil z čarodejníctva a ako taký (kvázi)proces prebiehal, ma až tak nebavilo. Chápem, že obsah je plne v súlade s názvom, čiže som zrejme idiot, že som od toho čakal niečo iné, ale proste takto to je. Stačí vám pozrieť si Kladivo na čarodejnice a v podstate ani nemusíte čítať túto vcelku zbytočnú publikáciu. Pre našinca by samozrejme akiste bolo zaujímavé, ak by sa autor knihy venoval i nášmu územiu, to sa ale nestalo. A chýbalo mi záverečné, sumarizačné slovo; skrátka to uťali a šmitec.
Ingrid Rudavskú som myslím prvý raz zaregistroval pred šiestimi rokmi, keď som sa rôznymi tajuplnými spôsobmi primotal k jej práve vznikajúcej zbierke Afterparty, ku ktorej som nakoniec dokonca napísal svoje prvé (a pravdepodobne aj posledné) úvodné slovo. Jej nová zbierka, Neodpočívej v pokoji, ponúka plus-mínus rovnakú Ingrid Rudavskú, s akou sme mali tú česť v roku 2020. Jej texty sú vskutku nepredvídateľné a svojské a teda nie pre každého. Ale čo je to za knihu, ktorá je pre každého? Šlabikár? V jej príbehoch nájdete dá sa povedať „všetko“. Na jednej strane čítate psychologickú drámu, otočíte na druhú a z tej na vás vyskočí biely králik fajčiaci kubánsku cigaru na trampolíne a do toho mu bude spievať Diridonda, čo ako Novomešťan oceňujem. Akceptujte to a užite si šialenú jazdu, alebo neakceptujte a dobre sa naštvite. Emócie zažijete každopádne tak či tak, či už pozitívne, alebo negatívne. Niekto toho bude mať po krk už na strane 14, iný sa bude spokojne pochechtávať 200 strán. Koľkokrát sa tu behom jediného odseku stane toľko, čo sa neodohrá v celej poviedke iného autora. Samozrejme to automaticky neznamená, že preto je to skvelá kniha. Ale neznamená to ani to, že je to preto kniha zlá. Je to text nihilistický, realistický, anarchistický, fantazijný, žánrovo vskutku ťažko zaraditeľný, ba až nezaraditeľný. Bizarný, avantgardný, absurdný, vyšinutý, cholerický, mizantropický, výstižný, odovzdaný. Multifunkčná autorka textu je zároveň autorkou (podmanivej) obálky + sa postarala o pár ilustrácií nachádzajúcich sa priamo v knihe. Je to presne také šialené a jedinečné, aké to malo byť, čiže teoreticky 5*, ale tento štýl nie je moja šálky, takže 3*. Ak to má pre vás nejakú výpovednú hodnotu, tak ja by som niečo také nikdy v živote nedokázal napísať. Zjem všetko. S výnimkou držkovej a leča bez klobásky. To lečo bez údeniny môže byť akokoľvek beštiálne dobre chuťovo vyladené. Môže byť z akokoľvek čerstvej domácej zeleniny. Nie som jeho cieľová skupina. Takže pomerne bezradne (a mierne alibisticky) prihadzujem tri hviezdy, dodávam, že bizzaro vo všeobecnosti pre mňa je lečom vez klobásy (teda ho už zrejme nebudem v budúcnosti čítať) a utekám rýchlo preč. Kým ma neunesie sexuálne UFO. Alebo čo.
Existenciu osoby menom Patrick Stewart (ehm) som prvý raz myslím zaregistroval v deväťdesiatkach, keď som ako mnohí iní puberťáci frčal na ST (aj keď osobne sa mi vždy viac páčil Hlboký vesmír 9). Ako tínedžerovi mi pripadal ukrutne starý a pritom mal len 47. Budete s jeho memoármi spokojní? Závisí od toho, čo od nich budete čakať. Patrick Stewart sa ku komerčnej sfére svojej kariéry nijak zvlášť neponáhľa (a mnohé kusy doslova ignoruje – od Excaliburu cez Moby Dicka, ktorého tu spomína, myslím knihu, v úplne inej súvislosti, až po mrazivú Zelenú miestnosť, kde perfektne stvárnil brutálne zápornú rolu). V podstate až okolo s. 340 (z celkového počtu takmer 540) začne riešiť „Hollywood“. Aj potom je to trocha rozporuplné. Napr. Sprisahanie s Gibsonom spomína len pár vetami, aj to najmä v súvislosti s tým, že ho počas natáčania oslovila manželka režiséra (a zároveň filmová producentka) s ponukou na Charlesa Xaviera, ktorého poznal rovnako dobre, ako fenomén ST: čiže prakticky vôbec. Ani o X-Menoch pravdupovediac toho nezaznie veľa. Žiadne špeciálne pikošky, azda s výnimkou biednej zmienky o „nejakom“ Hughovi Jackmanovi, ktorý v poslednej chvíli dorazil na kasting a temer nehral to, čo napokon hral. Otázkou je, či vám to bude vadiť, alebo nie. Mne to trochu vadilo, ale bavilo ma čítať aj o Stewartových divadelných začiatkoch a skúsenostiach. Len toho bolo ku koncu už tak nejak veľa. Ale je to dobrý príbeh dobrého herca a zaujímavej osobnosti. Patrick Stewart je úprimný, nemá problém hovoriť ani o temnejších častiach svojho života, hoc treba dodať, že v porovnaní s niektorými hereckými búrlivákmi to bol vždy krotký a slušný gentleman. Žiadne arogantné hovado ničiace ľuďom životy. Snáď s výnimkou pomerne vysokého počtu partneriek, ale aj s nimi sa to vždy snažil uhrať na úrovni (ak teda máme veriť tomu, čo píše, čo je samozrejme vždy trocha na hrane a subjektívne v zmysle, že ak by memoáre napísali aj jeho partnerky, možno by z toho až tak pekne nevyšiel, ťažko povedať) a navyše všetci vieme, koľko testosterónu majú plešatí chlapi. Oni za to asi ani nemôžu, to príroda tak z nejakej príčiny zariadila. Pár vecí ma zaskočilo (ghost house), na iných vidno, že to písal postarší pán chápajúci aj veci, ktoré ako 30, či 40-roční nechápeme (alebo NECHCEME chápať). Napr. to, prečo bol jeho otec taký, aký bol. Niektoré veci proste prídu až s vekom, kedy je ale paradoxne na iné už neskoro. Potešila ma fotodokumentácia (hoc jej mohlo byť viac) a páčilo sa mi, že to šlo chronologicky, čo nie u každého spomienkach možno povedať (však, skvelý Sam Neill?). Občas som niečo nepochopil a neviem, či je to chyba prekladu, alebo to tak napísal už Stewart (na obed si dal dve pivá a ešte večer bol tvrdo opitý?).
Hoc R.E. Howard (Conan, Červená Sonja) Solomona Kanea ako literárnu postavu prvý raz predstavil v dávnom roku Pána 1928, nemá to hustoprísny puritán v našich končinách vôbec ľahké, skôr presne naopak. Najviac je asi známy vďaka (za mňa dosť mizivému) filmu z r. 2009. Čo sa komiksov týka, vyšiel u nás "až"... chvíľa napínavého ticha... raz. Ehm. V r. 2010 (!) kniha Ďáblův hrad. Takže bolo od CC riskantné pustiť sa do vydávania jeho nových príbehov. A za mňa tiež, keďže Ďáblův hrad nepokladám za bohvieaký (aby sme zostali v téme) komiks. Našťastie, ako sa hovorí motyka vystrelila. Za mňa je to veľmi dobrý štart novej, vcelku sviežej komiksovej série. V rozpore s tým však je scenár, ktorý sa nedokáže (nechce?) vyhnúť klišé postavám, ani očákávateľným momentom, ako je obetovanie sa hodením do dráhy oštepu. Mínus vidím i vo finále, kedy je zbytočné čakať čosi (čokoľvek) rafinované. Proste tam nabehnú hrdinovia s búchačkami, nasleduje tupá akčná scéna, ktorú samozrejme neprežijú postavy, ktoré už nemajú príbehu čo dodať (pritom v realite to takto nefunguje) a prastaré zlo je porazené vcelku jednoducho, až sa jeden pýta, ako mohlo tak dlho žiť. Samotný Kane pre mňa naďalej zostáva ťažšie uchopiteľný, bez výraznejšieho psychologického pozadia. Proste chlap v klobúku, ktorý občas niečo povie. Niekedy ako keby tu ani nebol. Komiksu veľa dáva atraktívna africká výprava, ktorej atmosféra vo mne prebúdzala malého chlapca z 90. rokov, ktorého fantázia sa promenádovala vo výšinách. Najmä v druhej polovici to ide až kamsi ku Conanovi. Možnože doslova? Nebudem spoilerovať. Naopak, jednu vec robiť chcem určite a to pokračovať v sérii. Kresba ma zaujala, je trochu statická, akoby odmietala postavy zachytávať v pohybe. Má to ale svoje čaro. Akoby až dôstojná a pietna, snažiac sa ľudí zobraziť na veľkom maliarskom plátne pre budúce generácie. Potešil ma detail s naschvál nerovnomernými okrajmi strán. Bonusy super, ale určite by som lepšie vizuálne odlíšil otázky od odpovedí.
Mne sa to páčilo. Výdatná (štvor)porcia poľského hororu. Žiadna z poviedok nie je zlá, skôr presne naopak. Bavili ma dá sa povedať všetky, hoc najviac asi posledná. Tá síce ponúka viacero brutálnych fyzických výjavov, ale „lepšou“ v porovnaní so zvyšnou trojicou ju robí umiestnenie do vojnového obdobia. Ukazuje sa (či skôr potvrdzuje sa), že akonáhle hororový spisovateľ siahne po väčšej miere reality, je o to pôsobivejší. Fajn bola i poviedka Sex nění všechno, tu sa ale podľa mňa prejavilo to, čo dlhodobo tvrdím, že mnohé ženy autorky vedia bez problémov napísať skvelého muža, ale nie každý muž vie vytvoriť uveriteľnú ženskú hrdinku. Takže táto je nadržaná (ako inak), krásna (samozrejme) a všeličo ďalšie, s čím som problém nemal, ale akonáhle si chcela do seba strkať šišky od vzrušenia, stratil pre mňa text uveriteľnosť (to, že milujete jedlo, ešte neznamená, že si vychutnáte sklo na tanieri). Pri Úsvitě krys je samozrejme temer nemožné nespomenúť si na legendárnu krysiu trilógiu Jamesa Herberta, hoc za mňa skôr v prvom rade na šťavnatú Kingovu poviedku Nočná smena.
Tak a je koniec. Prečítal som kompletnú sériu Abe Sapien a nehnevajte sa na mňa, ale pôsobila na mňa dojmom, že Mignola a spol. strašne chceli pokračovať v univerze Hellboy (nechcem byť sprostý a tvrdiť, že podojiť), ale nemali na to dosť materiálu a tak to aj dopadlo. Deväť kníh, z nich každá je fajn (a skvele nakreslená, tajuplne nafarbená a disponujúca výbornou atmosférou). Lež scenáre sú nechcem povedať o ničom, ale nevykazujú skoro žiadne stopy po výnimočnosti. Iba sa všetci nejako malátne motajú v kruhu, nevediac kudy kam. Vidno to na príbehu, ktorý vlastne nie je príliš zaujímavý a čitateľ sa po dočítaní deviatej knihy neubráni pocitu, že väčšina kníh mala poviedkový charakter a scenáristi sa vyslovene chytali každej dejovej slamky, len aby "niečo" polepili, dali dokopy. Dám jeden príklad za všetky. Pripadalo mi to tak, že sa nonstop riešila Abeova minulosť. Čo síce chápem, dáva to logiku a prvé razy to bolo veľmi fajn. Ale platí, že všetkého veľa škodí a preženiem to, pri stej parafráze na jeho ľudskú (a inú) minulosť, som sa pýtal, či je to nutné. Na mňa séria najlepšie fungovala v "poviedkových" momentoch, kedy Abe „len“ riešil rôzne mysteriózne "samostatné" prípady. Našťastie, deviata kniha sa nesie presne v tomto duchu. Čo je bez debaty, to je pozoruhodná kresba geniálneho Argentínčana Santiaga Carusa, od ktorého okamžite chcem vidieť nový komiks, ďakujem, už včera bolo neskoro. Problém je "len" v tom, že už je toho proste tak nejak veľa (pravdupovediac nemyslím si, že by ma bavilo čítať ešte ďalších 9 komiksov rovnakého rangu) a že niektoré poviedky sú buď slabšie napísané, alebo nakreslené, alebo aj aj.
Ak dáme bokom (za mňa veľmi fajn, hoc uznávam, že to oproti komiksom fakt dosť orezali a osekali, aby to mohlo byť prístupné mládeži) film s Reevesom a nejaké tie Johnove cameá v iných komiksoch (pecka Batman: Zatracení), tak jediným komiksom, ktorý som čítal, v ktorom vystupoval ako hlavná postava, bol Hellblazer: Vzlety a pády. Ten bol super. Viem, že Syn člověka v češtine v minulosti vyšiel samostatne a Jak jsem se naučil mít rád bombu bol pre zmenu publikovaný v časopise Crew, ale tie som nečítal. Od „kapesního“ Hellblazera som mal veľké očakávania, ale pravdupovediac ak aj iné hellblazerovky sú na tejto úrovni, musím si premyslieť, či mi kompletizácia série za to vôbec stojí. Po dočítaní komiksu sa totiž nachádzam v stave, že som rád, že som to s Constantineom skúsil, lež tu a teraz mi to stačí. Jasné. Ak uvážime roky vydania, tak dole klobúk za toľkú drsnosť, špinavosť, odvahu a kontroverziu. Na svoju dobu to vážne musel byť zjav. Lenže s odstupom desaťročí to na mňa fungovalo oveľa menej, než som čakal a ani kresba ma bohvieako nestrhla. Za mňa priemer s pár šialenými nápadmi (tehotný muž). Niektorý typ humoru mi nesedel (búranie tretej steny za účelom komunikácie s čitateľskou obcou, toto fakt niekomu pripadá vtipné?), inokedy áno (divný sused v slipoch). Páčil sa mi samotný John, ktorý sa tváril (a nejeden raz i správal) ako kolosálny ko*ot, ale mali ste skoro stále pocit, že to len hrá, aby ho furt každý neotravoval a nezneužíval. Daktoré veci som nepochopil, asi mi niečo ušlo...? Nikomu nepripadalo divné, že gangsterov malý syn vyzerá stále ako 5-ročný chlapec? Miestami mi do očí vrážala absencia konzistencie (Chase sa na začiatku k Johnovi správa ako šikanátor a hneď nato sa ukáže, že je to lacný polozločinecký blbeček využívaný, zneužívaný podsvetím na trápne fušky, ktoré profesionáli nechcú robiť). Na prvé čítanie je to pomerne prekvapivo relatívne náročné čítanie. Chvíľu trvá, kým sa človek chytí a ak ste doteraz žiadneho Hellblazera nečítali, tak fakt neviem, či je najlepšie začínať práve s týmto zväzkom. Možno áno, možno nie. To som vám ale poradil, čo? Pri druhom čítaní ale viac vynikne prepracovanosť scenárov. Napr. prvý príbeh, Syn člověka, má fakt dobrú zápletku. Predstavte si, že vás unesie brutálny mafián, aby ste mu oživili syna. Vy ale viete, že to nie je možné ani s vašimi mystickými schopnosťami. On vás ale zabije. To nechcete. A tak na tento svet namiesto syna privediete niečo zlé a temné, čo sa na synátora len podobá. Samozrejme to nikomu nepoviete. A potom, ako to už chodí, musia všetky strany čeliť drsným dôsledkom. Okrem toho sa mi páči taká tá nejednoznačnosť, že si za to John tak trochu môže sám, na druhej strane zatlačili ho do kúta a ak nechcel vydýchnuť naposledy, nič iné, než úskok, mu ani neostávalo. Napriek tomu, že sa nekoná nadšenie, aké som čakal, musím dať 4*, lebo je to fakt dobré, je to pre dospelého (sex, krv, nadávky a iné priľahlé chuťovky), má to skvelú obálku a parádne nápady (o „Gestapovi“ sa hovorí tak dlho, až čakáte monštrum a nakoniec, keď ho prvý raz naživo uvidíte...). Ak by sa všetky príbehy niesli v duchu prvého, gangsterského príbehu, asi by som prižmúril oko a dal 4*. Ale neniesli a zas ani po výtvarnej stránke ma to nijak enormne neodrovnalo. Ešte sa mi páčil posledný príbeh, v ktorom John vystupoval len vo vedľajšej úlohe pozorovateľa, na čom sa mi veľmi páčil Constantineov ležérny prístup, všetko je v zadnici, no tak ale čo už, stáva sa aj horšie.
„A přestaňte dělat ty bubliny!“ Ja som spokojný. Je to vtipné, je to exotické, je to dobrodružné. Na chvíľu pookriala moja zvrásnená starecká duša. Opäť som sa vďaka spoľahlivému, starému dobrému Carlovi Barksovi vrátil nazad do svojho detstva 90. rokov. Akiste by tomu pristala reprezentatívnejšia forma (CREW, fakt sa nedala vybaviť pevná väzba?) a dôstojnejšie vydanie (ozaj bolo nutné umiestniť do záverečných bonusov Barksov profil do poslednej čiarky skopírovaný z „jednotky“ – Pasti plné zlata?). Ale to si len tak nenápadne frflem popod fúzy. Aby som bol fér, musím vyzdvihnúť skvelé úvodné slovo Dana Černého. Samozrejme je to trochu poplatné dobe svojho vzniku. Kuriatka žujúce žuvačku a dokonca robiace bubliny. Krajina, kde nikto nič nerobí a ktorá napriek tomu relatívne funguje. Kravy, ktoré neboli nikdy podojené a majú sa čulo k svetu, som zvedavý, čo by na to povedal zootechnik. Samozrejme si uvedomujem riziko zhovadenia, že hľadám logiku v kreslenej disneyovke. No podľa mňa by sa aj kreslená disneyovka mala riadiť nejakými zákonitosťami, aby sa dala brať vážne. Zaujímavosťou je, že je to jeden z prvých komiksov so Strýkom Držgrošom (ako i Gustom) resp. že ich Carl Barks do univerza zaradil len dva roky predtým. Vidno, že dotyčné postavy sa ešte iba hľadali a to nielen vizuálne (veľké okuliare), ale i povahovo (normálne som ostal v šoku, že strýko Donalda, Huia, Duia a Luia vyšle za dobrodružstvom a sám zostáva doma, to by v dnešnej dobe bolo temer nepredstaviteľné, rovnako ako Držgroš ponúkajú miliónovú odmenu a o skeundu rovno dvoj, dnes by dal max. desať dolárov). Možno to bolo na môj vkus príliš humorné, uvítal by som viac poctivého atmosférického dobrodružstva s jemnou tajuplnou príchuťou. Lež uznávam, nie každý deň je nedeľa (resp. Život a doba Držgroša McDucka resp. Syn slnka). Znepokojil ma moment, kedy káčery ak som to dobre pochopil prejavili záujem o konzumáciu sliepok. Mám to vnímať ako kanibalizmus? Hranaté vajíčka sú v káčerom univerza v rámci možností kultové, preto je prekvapením, že s prístrojom na ich výrobu v 90. rokoch neprišiel u nás Káčer Donald, ale Pif (konkrétne Pif 8). Ešte jedno WTF. Pre potreby písania tohto komentáru som si zisťoval, ako sa Gusto volal v slovenčine. Hoc mi rodičia v 90. rokoch kupovali disneyovské komiksy od Egmontu, priznám sa, že som zabudol. Podľa internetu sa volal... Truľko! Je to možné? Jednak to znie zle a jednak to absolútne nevystihuje jeho základný povahový rys ohľadom neskutočného šťastia. Za mňa zostáva naďalej Gustom.
Som na tenkom ľade. Čokoľvek poviem, môže byť použité proti mne. V prvom rade. Každé znásilnenie, incest, pedofília (nejeden raz to žiaľ býva jedno a to isté) sú závažné trestné činy. Nejeden raz je ich spoločným znakom to, že zahanbenie necíti sexuálny predátor, ale obeť. Dokonca mnohé obete veria, že si za to môžu sami (!). Každého páchateľa takéhoto činu treba spravodlivo potrestať. Môžeme sa samozrejme baviť o tom, čo je spravodlivé. Či je spravodlivé, aby kňaz dostal podmienku za dlhodobé znásilňovanie svojich zverencov (alebo hoc aj keby šlo „len“ o jeden prípad v jeho živote). Podľa mňa taký trest nie je primeraný. Vlastne je šokujúci, uráža obeť a jej rodinu, dáva návod iným páchateľom s podobnými chúťkami a jasnou rečou im odkazuje „ničoho sa nebojte, ak aj vás náhoodu chytíme, do basy nepôjdete, dáme vám max. podmienku“. Môžeme sa baviť o tom, či je normálne, aby puberťáčku znásilňoval šéf falošnej reklamnej agentúry, vyhrážal sa jej zabitím, dostal šesť mesiacov a budúce leto ho obeť spokojného a vysmiateho stretne na kúpalisku v ich meste. To, čo si o tom myslím, si možno raz budete môcť prečítať v úvodnej scéne môjho (zatiaľ nepublikovaného) románu Emma. Ale k veci. Čítal som aj Zraněné dětství od Poly Kinskej. Nechcem daný prípad zľahčovať (to fakt nie), ale ani po prečítaní danej knihy som si nebol istý, na čom som. U Polańského je situácia myslím jasnejšia. Bol právoplatne odsúdený, zbabelo zdrhol mimo krajiny, kde by šiel do basy, do inej krajiny, kde mu nič také nehrozilo a vyhol sa tak trestu. Okrem toho sa k činu priznal. Keď som bol malý a puberťák a potom ako som postupne starol, som si to neuvedomoval. Šlo to mimo mňa. Ako pribudli ďalšie roky, začal som si vravieť: sakra, to je ale režisér! Rosemary má dieťatko. Pianista. Smrť a dievča. Horký mesiac. Wow. Čím viac som však starol a čím viac som sa začal zaujímať o temnú kapitolu jeho minulosti (a teraz nemám na mysli druhú svetovú a veci s ňou spojené), tým viac mi z nej, z neho bolo zle. Viedlo ma to k myšlienke, ako sa postaviť k jeho tvorbe. Mám ju prehodnotiť a spätne všetky jeho úžasné filmy začať nenávidieť? Čo si mám myslieť o Adrienovi Brodym, Johnnym Deppovi, Ewanovi McGregorovi, či dokonca o žene, Sigourney Weaverovej? Vedeli, čo je Polański zač, napriek tomu s ním natáčali. Je to hodné odsúdenia? Zrejme áno. Vypovedá to čosi o ich morálke? Nech sa na to pozerám z akejkoľvek strany (a to mám Brodyho a Sigourney rád), tak jasné, SAMOZREJME vypovedá. Otázku, či pri hodnotení filmového diela treba vnímať súkromný život človeka, ktorý ho natočil, dokonca kladie na s. 179 samotná autorka. Na rozdiel od nej si odpoveďou až taký istý nie som. Pravdupovediac neviem, či o tomto "potrebujeme" čítať knihu. Stačí pár klikov na internete, nie? Je to ale zaujímavý relikt svojej doby. Vidíme, ako to vtedy chodilo. Ako americká spoločnosť pristupovala benevolentne k sexu, drogám a alkoholu čo sa týkalo mládeže (vlastne skôr ešte len detí). Viacero myšlienok ma znepokojilo (Geimerová Polańského na s. 100 obhajuje, že jej nechcel ublížiť, ale že dokonca chcel, aby si to užila). Je to čítanie, ktoré čitateľskú obec musí nutne rozdeliť. Asi je ťažké (nemožné?) k udalosti zaujať stanovisko dnes. Je diametrálne odlišná doba + sa okrem toho samozrejme pohybujeme na inom kontinente. Premenných je strašne veľa a áno, možno sa môžeme baviť o rodičoch, ale viniť z toho 13-ročné dievča mi pripadá šialené, to po prvé. Po druhé, nech sa na to pozeráme akokoľvek, Polański JE pedofil (ešte i v dnešnej dobe je sex v trinástich rokoch v USA trestný resp. zakázaný). Pripadá mi neuveriteľné tvrdenie, že to nebolo znásilnenie. Že s tým v podstate súhlasila. Ste sa zrejme niektorí zbláznili. Ešte raz. Mala trinásť. Keď vám povie deviatak na základnej (a je fuk, akého pohlavia) ovie, že s ním môžete súložiť, budete s ním súložiť? Pre vlastné dobro neodpovedajte nahlas. Pochopiteľne sa môžeme baviť o tom, aký z nej máme pocit ako z už dospelej ženy. Napísala knihu, aby sa vyrovnala s vlastnou temnou minulosťou? Aby svetu ukázala svoj uhol pohľadu? Pre peniaze? Mala inú motiváciu? Taká diskusia za mňa nikam nevedie. Daná trauma zažitá v detstve vás nadosmrti psychicky ovplyvní. Vyčítať obeti, že je obeť, je nehodné ľudskej bytosti. To by ani zviera neurobilo. Ale tie filmy sú stále skvelé a je už len na Brodym, Deppovi a Weaverovej, čo uvidia v zrkadle, keď sú sami doma, pozrú sa doňho a okolo nich sa rozhostí mŕtvolné ticho. Nechcel by som byť na ich mieste, ale každý máme svojho kostlivca v skrini. Ku koncu sa kniha opakovala a chcel som ju mať čím skôr za sebou. Podľa môjho skromného názoru situácia nakysla do takej neúnosnej miery, že od istého bodu začala byť v podstate neriešiteľná. Malo sa to normálne uzavrieť. Polański si mal odsedieť X rokov/desaťročí, jeho obeť mala absolvovať psychologické/psychiatrické posedenia, možno sa malo dačo urobiť s jej rodičmi, k tomu sa neviem vyjadriť. Nič z toho sa nestalo. A sme tam, kde sme. Je mi to ľúto.
Predposledný diel. Za mňa fajn. Ponurá kresba argentínskych dvojičiek Fiumaraových. Séria mi veľmi sadla po stránke atmosféry, kresby, farieb a ústrednej postavy, ale scenáre (resp. univerzum ako celok) ma až tak nebavia a inak tomu nie je ani po ôsmy raz. Prirovnal by som osmičku k perfektne vyzerajúcemu, lež slabo dochutenému pokrmu.
Nostalgia za deväťdesiatkami (animované seriály Káčerovo, či Rýchla rota Chipa a Dalea, prípadne komiksy Duck Tales, Mickey Mouse atď.) bokom, toto je moderné disneyovské čítanie pre malé deti, bodka. Kúpil som si to naraz spolu s jednotkou, lebo som nevedel, že je to pre najmenších (s ozaj len veeeľmi občasným žmurknutím na dospelého - maľovanie alias dobová „fotografia“). Obálka OK (jednotka mala výdatnejšiu), lež samotná kresba za mňa farebný detský podpriemer, taký ten štýl s prepáčením „šak je to pre deti, pre ne je to v pohode“. V sérii nebudem pokračovať, keďže nemám šesť rokov.
Veľmi fajn jednohubka. Ústredná obluda mohla byť nakreslená menej béčkarsky (pokojne by som ju byť na ilustrátorovom mieste z 80% ukryl do temnoty, ako to kedysi urobil Scott s Votrelcom) a nedá sa povedať, že by sa ľudské postavy niesli v excelentnom znamení psychologickej drobnokresby. Ale inak som si to užil a bavil sa. Dobrá, drsná, temná, krvavá oddychovka o mojej obľúbenej gréckej mytologickej tragickej bytosti. Pochváliť musím i kresbu Lukasa Ketnera. Temné zákutia podzemného gigantického labyrintu majú veľa do seba a mohli by osloviť dokonca i hororového fanúšika. V Lukasovom poňatí je to desivé, odpudivé a mrazivé miesto, ktoré je tu sakra dlho a za ten čas sa premenilo na samostatný dýchajúci organizmus, v ktorého hlodaných, nehostinných a nevrlých útrobách sa pohybuje pár nešťastných smrteľníkov s trápnymi mečmi. Potešia tiež hnusné, čvachtavé likvidačky. Ale hej, ľudské postavy sú fakt na draka. Býka, ehm. Scenár nie je veľdielo, ale obsahuje pár fakt dobrých momentov (Minotaur je tu v podstate mimozemšťan, ktorý padne z neba do sveta ľudí). Za mňa spokojnosť.
Ajaj. Tu som sa trocha prerátal, pretože som nevedel, že to je 6+. Ale zas je pravdou, že by som si komiks kúpil zrejme aj keby som to vedel, pretože (zatiaľ) kupujem všetky disneyovky od CREW. Treba každopádne povedať, že toto je oproti Hrůzoparku – Děsuplnému dobrodružství (alebo káčerovke Syn slunce) naozaj oveľa detskejšie s veeeľmi občasným žmurknutím na dospelého čitateľa (svokra). Mierne ma zarazilo ambiciózne vydanie. Nevravím, že keď je to pre deti, musí to byť nízkorozpočtové, ale niektoré oveľa kvalitnejšie a dôležitejšie disneyovky (napr. Barksovi Pasti plné zlata) vyšli ako paperbacky... Obálka to predáva na jednotku s hviezdičkou, žiaľ v samotnom komikse kresba až takej vysokej úrovne nie je ani zďaleka. Pravdupovediac nie je bohviečo. Detská a jednoduchá, o nejakom vizuálnom skvoste a klenote každopádne nemôže byť ani reč. Scenár mi takisto pripadal detský a to si o sebe myslím, že hoc ročník 81, stále som vcelku infantilný, pretože trocha infantilnosti neškodí, ba naopak v tomto temnom svete je viac než žiadaná. Ale toto je ozaj béčkarský komiks pre malé deti so super obálkou. Na dvojku sa neteším, ale idem do nej.
Minule som vyslovil obavu, či sériu dokončím. Dejovo sa vybrala smerom, ktorý ma bohvieako nebavil. Ale keď som sa dozvedel, že vyjdú už „len“ tri knihy, rozhodol som zariskovať a ísť do kompletizácie. Sedmička je... fajn. Menej operuje so širším univerzom (čo mi vyhovuje) a viac sa v nej Abe zúčastňuje nazvime to „samostatných“ misií, kde až tak nemusíte mať prehľad o tom, kto, s kým, prečo, začo, načo a v ktorom roku. No je pravda, že ma dej ktovieako nezaujímal. Nakreslené a nafarbené je to tradične „mignolaovsky“, tvorcovia si s tým dali prácu, čo vidno i na takých na prvý pohľad nedôležitých „blbostiach“, ako sú zavesené tenisky; na obuvi vidíme zub času, počasia.
