Ivan Kučera komentáře u knih

Ultimate Spider-Man a spol. 12 je na obálke avizovaný ako „startovní číslo, nové příběhy pro nové čtenáře“. Nie je to až tak od veci, ako by sa mohlo zdať. Zrejme za týmto tzv. slamky-sa-chytajúcim vyhlásením mohli upadajúce predaje? Dvanásty diel tohto sympatického magazínu ponúka komiksy, ktoré teoreticky skutočne majú nový začiatok. Ale prakticky sa znova jedná o Spider-Mana a znova o X-Menov, ktorí vystupovali už v predchádzajúcich dieloch. Ich príbehy v č. 12 nie sú nové začiatky. Proste dej pokračuje tam, kde skončil minule. Áno, je pravda, že minule Spajdy i mutanti svoje dejové oblúky plus-mínus uzavreli a v č. 12 štartujú nové, ale ono je to samozrejme všetko prepojené s minulosťou. Udalosti z predchádzajúcich epizód rozhodne nie sú ignorované, nedajbože anulované. Čiže ak ste nečítali všetko od jednotky po jedenástku (vrátane) a skočíte rovno do dvanástky, nemáte šancu chytiť sa. Pochybujem, že vám nevďačnú situáciu pomôže vyriešiť sumarizačný text. Prepáčte, zbytočne dlho sa pristavujem pri niečom, čo je v podstate detail. K veci, začnime Spajďákom. Stále sa mi nepáči vizuálne stvárnenie väčšiny postáv. Teta May vyzerá ako panička z Dallasu, Gwen ako Joker a MJ ako nadržaná lolita neustále sa obzerajúca po okolí pohľadom hľadajúca miesto, kam by zatiahla Petra na cicmanie. Na iných miestach akoby to ilustrátor Mark Bagley úplne flákal (MJ na strane 24). Najotrasnejšie je nakreslený Green Goblina. Počkať, čože? Vracia sa Green Goblin?! Nuž... vracia. Hoc sa jedná pochopiteľne o jedného z najvýstavnejších Pavúkových protivníkov, jeho stvárnenie Bendisom a spol. ma nielenže necháva chladným, ale ma dokonca irituje. Ako keď známy reťazec riskantne vyhodí z menu výborne predávaný hamburger napriek tomu, že ho všetci varujú, aby to nerobil, nový druh je prepadák a tak manažment rýchlo vráti do hry hit č. 1. Ako-takým plusom sú dialógy. Nie sú zaujímavé, ani zábavné, ale páči sa mi ich realistickosť. Hrdinovia rozprávajú ako v živote, občas si nevedia spomenúť na slovo, inokedy sa odmlčia a tak im do toho s úplne novou myšlienkou skočí iná postava. Na scenári je najzaujímavejšie to, že v dnešnej dobe by sa čosi také v americkom mainstreamovom komikse nemohlo objaviť (jedna postava želá inej rakovinu, ďalšia je zosmiešňovaná na základe homosexuality, čomu sa Peter Parker smeje za jej chrbtom, toto skutočne nie je Peter, akého chcem vidieť). Straczynského inovatívny prístup k Spajďákovi oceňujem stokrát viac; Bendis univerzum len jemne reštartoval, kým naopak Straczynski pridal plno nových a sviežich nápadov (mytologický rozmer postavy). Lepší dojem v č. 12 zanechávajú X-Meni. Ale ani tí po scenáristickej stránke nepredstavujú zázrak. Prejedol som sa mládežníckeho poňatia. I najstaršia postava (Profesor X) vyzerá ako tridsiatnik. Aj sa tak občas správa. Netúžim vidieť X-Menov na kolieskových korčuliach. Akože hej, reštartovať slávny tím tak, že sa vrátim na začiatok ich kariér, kedy boli mladí a nepokojní, je vynikajúca východisková myšlienka. Ale pripomína situáciu pri niektorých filmoch, ktoré majú výborný námet, ale priemerný scenár, ktorý neveľmi využíva výborného námetu a len sa v ňom piple ako dieťa, ktoré na obed dostalo neobľúbené jedlo, ale je hladné, tak sa na tanieri snaží nájsť položku, ktorú by bolo ochotné poslať dole krkom do svojho žalúdka. Už nápad, že sa X-Meni vydávajú na knižné svetové turné, mi pripadá nedôstojný; toto by som toleroval u Raťafáka Plachtu, Harvepína a Kuka, ale nie u Wolverinea a Beasta. Našťastie ich kreslil Adam Kubert, ktorého práca ma oslovila oveľa viac, ako Bagleyho. Mark Millar zas však pre zmenu píše nudnejšie dialógy, než Bendis, takže je to prašť jako uhoď. Hoc oceňujem zrážku Wolverinea a Bobbyho mamy; vidno, že na svete jestvujú sily, na ktoré je prikrátky i večne podráždený kanadský rosomák. Najviac sa mi z č. 12 paradoxne páčili textové bonusy, ktoré boli také fantastické, až ma fakt mrzí, že v CREW nikdy neinvestovali energiu do encyklopédie mainstreamovému komiksu 90. rokov.

1 23.04.2024

Charizmatický Válka (nie, nevyskloňoval som to zle) bol v predchádzajúcich dieloch skvelý, takže som sa tešil na komiks, ktorý nesie názov po ňom. No ale nedopadlo to. Vo všeobecnosti sa mi páči, čo Azzarello stvára s Wonder Woman, pretože áno, ono je to síce ikonická a nepochybne kultová DC postava, ale treba s ňou vedieť správne narábať, inak to nie je ono. Azzarello ju zmodernizoval a paradoxne vrátil ku koreňom výrazným posunom k prastarej božskej mytológii. Druhou stranou mince je, že hoc sa snaží, zázrak mu z toho nevyšiel. Kresba Cliffa Chianga (Paper Girls, Gotham Central) a Gorana Sudžuku (Wonder Woman: Vůle, Y) je na tom podobne: miestami je skvelá a snaží sa na veci pozerať z nečakaných uhlov, aby to o pár strán nato vyčerpane zabalila a vrátila sa k ukážkovému štandardu. Pôvodne som chcel dať 3*, ale pri druhom čítaní som si uvedomil, ako veľmi ma to nebaví. Postavy, dialógy, zvraty, zápletka, dej, ak to teda vôbec malo dej a nie len samoúčelné akčné scény a medzi nimi ťažkopádne našraubované chvíle pokoja, ktoré boli nesmierne nudné, keďže ma nebavili postavy, dialógy, ani twisty. Ono je skvelé, ako sviežo sa scenárista v rámci tejto série pozerá na božskú mytológiu a ako ju zasadzuje do sveta súčasnej Ameriky, ale to žiaľ nestačí.

3 20.04.2024

Tak sme sa 40 rokov od vydania v USA (!) dočkali českého vydania. Je to o to nepochopiteľnejšie, že napr. Cintorín zvieratiek sa v ČR dožil šiestich reedíicí (ak rátame aj e-booky). Priznám sa, že nerozumiem, prečo práve táto novela nebola dodnes u nás vydaná v žiadnej Kingovej zbierke, či bol nejaký divný problém s autorskými právami alebo čo. Smutné je, že nám to neprezradí ani samotný vydavateľ na obálke. Keď už predávam niečo exkluzívne, snažím sa to patričným spôsobom odprezentovať, nie? No, asi nie. Nevidím problém v tom, že „len“ novela vyšla v samostatnej knihe. V minulosti v ČR takto vyšla poviedka Skvrna od Gillian Flynn, má na 72 stranách, takže 136-stranový Cyklus vlkodlaka oproti nej pôsobí ako románový monument na úrovni Pána prsteňov a Temnej veže (ehm). Ako u nej, ani u Cyklu vlkodlaka nevidím malér v nízkom počte strán, ale žiaľ v oveľa dôležitejšej veci: a tou je kvalita. Nepáčilo sa mi to, bolo na tom príliš vidno špecifické pozadie vzniku. Ak som to správne pochopil, pôvodne sa malo jednať o ilustrovaný kalendár, kde by ku každého mesiacu King napísal hororový text a bolo by to sprevádzané ilustráciami, ale keďže bol King ťažký grafoman už na začiatku 80. rokov, tak počet znakov „prekvapivo“ nebol schopný dodržať a tak napokon nevznikol kalendár, ale „obyčajná“ novela. Na výsledku je to poznať. Nie je to klasický príbeh, lež útržkový pohľad do života obyvateľov mestečka terorizovaného vlčím mužom. Až ku koncu sa zjaví niečo, čo by sme azda mohli nazvať dejovým oblúkom. Cyklus vlkodlaka zaujme najmä vizuálnou stránkou. Je v ňom prehnane povedané viac ilustrácií od Bernieho Wrightsona, než samotného textu. Bernie sa podieľal na niekoľkých komiksoch (Bažináč je skvost) a zahanbiť sa nenechal ani tu, hoc objektívne nemôžem povedať, že by som padol na vlkolačí ňufák tak, ako napr. pri Bessovom Draculovi (keď už sme pri komiksoch). I tak ale jeho výtvory predstavujú vysokú školu kresličstva a to dokonca do takej miery, že by som si tento banálny príbeh radšej predstavil vo forme komiksu. Zvláštne je, že jednotlivé obrázky sú štýlom natoľko odlišné, až mi to na prvý pohľad pripadalo ako práca viacerých autorov. Našťastie predsa len je to King, takže sa vytasí s viacerými vcelku príjemne originálnymi vecami, ako je vydierania vlkolaka skrz korešpondenciu (!), jeho pomerne nečakaná identita, alebo prítomnosť chlapca na vozíku a jeho dobráckeho strýka. Film s Garym Buseym sa mi páčil viac a už ten nebol žiaden zázrak. Béčkarský dojem vo mne vyvolalo vydanie v podobe flexoväzby, čo je vraj čosi medzi pevnou a mäkkou väzbou, ale mne to pripomínalo klasický paperback. Ako Stephen, aj ja mám pre paperbacky slabosť, ale tu si to pýtalo tvrdú väzbu (a väčšie rozmery a iný druh použitého papiera, nie toto lesklé čudo).

6 19.04.2024

S týmto príbehom som sa prvý raz stretol v r. 2021, kedy som si pozrel rok starú seriálovú adaptáciu s Jonathanom Majorsom. Keď som sa na jar 2024 dostal ku knižnej predlohe, seriál som mal v živej pamäti. K dokonalosti mal ďaleko, ale inak sa jednalo o originálny, svieži, temný a ponurý retro pohľad do rasistickej Ameriky 50. rokov 20. storočia. Určite žiadne béčko, len proste príbeh na môj vkus nejeden raz zavítal do miest, ktoré ma nezaujímali. Inak ale je nápad zasadiť dej okolo rasistu Lovecrafta do sveta plného rasistov sám osebe „vtipný“ a originálny, to sa musí nechať. Medzi tým, ako som dopozeral seriál a začal čítať knihu Matta Ruffa, sa situácia s Majorsom zradikalizovala a jeho rozvíjajúca sa kariéra bola kvôli problémom so zákonom predčasne stopnutá, ba možno navždy zastavená. Tak či onak som bol zvedavý, ako sa s témou pobil autor románovej predlohy. Hoc som fanúšik HPL, priznám sa, že som dlhé roky ani len netušil, že mal divný pán z Providence povesť xenofóba a rasistu, skrátka niekoho, kto ak by nezomrel v r. 1937 a namiesto toho by sa z USA presťahoval do Nemecka, zrejme by sa stal pravou rukou Adolfa Hitlera. Hoci náckami opovrhujem, je to ľudský odpad a póvl, musím sa zahanbene priznať, že z Lovecraftovej tvorby som tieto jeho zvrátené „chúťky“ pravdupovediac vôbec nespozoroval. Čiže buď ich dobre ukryl medzi riadkami, alebo to tam vôbec nedával... alebo som natvrdnutý. Hovorí sa každopádne, že ku koncu života precitol z tejto svojej hlúposti a dokonca si za ženu vzal Židovku a mal veľa židovských priateľov, z čoho by čurák Hitler akiste dostal porážku. OK, odbieham. Aká je kniha? Ako priznáva sám Ruff, hlavným dôvodom, prečo Lovecraftovu zemi vôbec stvoril, bola jeho chuť vytvoriť seriál na spôsob Aktov X, kde by plus-mínus rovnaká skupina postáv každý „týždeň“ riešila nový mysteriózny prípad. Tentokrát to ale bolo iné v tom, že hrdinami boli černosi, čo v rasistickej Amerike 50. rokov fakt nebol med lízať. Pokojne ste mohli prísť o život len preto, že ste si v nesprávny čas na nesprávnom mieste dovolili zapískať na belošskú ženu, ako by vám potvrdil populárny afroamerický herec Samuel L. Jackson, ktorého biografiu Bad Motherfucker som mimochodom zhodou náhod čítal v rovnakom období, ako túto knihu. Situáciu výstižne vystihol (hmmm) český vydavateľ na obálke: je to poviedkový román. Lovecraftova země je poviedková zbierka, naprieč jednotlivými zápletkami sa však ťahá ako červená niť niečo, o čom tušíte, že to tvorí spojivo jednotlivých príbehov a na konci to ako-tak dokríva k „spoločnej“ pointe. Niektoré „poviedky“ sú super, iné priemerné, ďalšie strašne nudné, spolu to ale drží pokope a akonáhle to s knihou začnete unudene vzdávať, vyskočí na vás spoza rohu nečakane príbeh, ktorý vás dostane. Ruff sa sústredí najmä na rasistickú stránku, čo je najmohutnejšie vidieť na úvodnom príbehu s políciou a následne na príbehu, v ktorom sa raz žena s čiernou farbou pleti prebudí a je z nej beloška. Vďaka tomu vidíme oveľa rafinovanejšiu, skrytú tvár rasizmu: ako žena vníma banálne situácie úplne inak s bielou a úplne inak s tmavou farbou pokožky.

6 14.04.2024

Začnem tým horším a potom prejdem k pozitívnemu, aby ma Jozef Karika opäť nepoctil cameom vo svojom budúcom bestselleri ako v Trhline, za čo mu ďakujem. Smršť obsahuje všetko, čo ma česť výnimkám v posledných rokoch irituje na tvorbe Jozefa Kariku. Temer nulové opisy hôr, prírodných javov, počasia atď., v čom Karika kedysi expresívne vynikal a teraz na to kašle, alebo sa už proste vypísal a nemá k tomu viac čo dodať. Obyčajní ľudia bez vysokoškolského vzdelania, ktorí nie sú vedci, filozofi, ani nič podobné, majú neuveriteľné myšlienkové pochody (Kantova koncepcia, mimosvetská cudzota, zhluk elementárnych častíc a foriem, mentálne reprezentácie, snová matéria, ónyxový plameň). Kedysi sa Karika tieto svoje hovadinky aspoň snažil vysvetliť. Kostrbato, ale snažil (viď. obskúrna scéna v Tme, kedy sa z hrdinu stal expert na vlkov, lebo o tom nedávno náhodou videl dokument). Občas chýba čiarka (OK, stane sa, aj keď v takom obrovskom vydavateľstve ako Ikar by sa fakt stávať nemalo). Mnohé dejové momenty šumia do prázdna. Aký malo zmysel pokúsiť sa pitvať postavy skrz školskú šikanu a korupciu, keď z toho pre príbeh nič nevyplýva? Keď už to tam tak veľmi chcel mať, tak dobre, ale poukázať na to, že halný vietor útočí na psychiku zlomených ľudí. Ale nič také tam nie je zakomponované, takže ukážková slepá ulička. Prítomné sú kuriózne slová, ktoré by mali byť zakázané zákonom (ufujazdil). Postavy, ktoré nie sú puberťáci, sa smiešne vyjadrujú ako tínedžeri pod vplyvom jedného Kelta v piatok večer v parku (mal som na háku, fajne, chcel som vyšplechnúť, ľuďom prepína, nerieš moja). Podotýkam, že takto sa vyjadruje aj 60-ročný pán na vozíku. Nesmú chýbať otrasné dialógy, ktoré vlastne ani nie sú dialógy („Prečo tam nejsť?“ – „Všeličo.“ s. 140). Pri finále som síce ocenil, že nás autor neotravuje tupou akčnou scénou, v ktorej hrdina bojuje proti nadprirodzenému zlu poviem príklad strelnou zbraňou, ale na druhej strane pokus o vysporiadanie sa so zlom pôsobí dojmom, že autor nevedel, ako to ukončiť a tak to ukončil takto. „Baví“ ma, ako tieto jeho „filozofické“ vsuvky nikomu nevadia a pritom im nikto nerozumie, len sa to bojí povedať nahlas. A teraz plusy. Po veľmi dlhom čase Karika prichádza s hlavnou postavou, ktorá nie je úplný kretén, úbožiak a morálne odvrhnutia hodná osoba, ale v rámci možností normálny („len“ enormne nudný) chlap. Dej sa od istého momentu odvíja v dá sa povedať reálnom čase, čo je sympaticky priamočiare, dynamické a v dobrom sa to na nič nehrá. Pripomína to Karikov návrat k jeho počiatkom (t.j. k hororovým poviedkam). Žiaľ, zostáva pri pokuse. Niektoré jeho staré hororové poviedky boli fest nepríjemné. Zo Smršti na vás nič z toho nedýchne. Občas príjemne mrazivý závan a atmosféra je celistvá, ale jednotlivé strašiace scény nie sú desivé. Navyše som pri zápornej postave neustále mal pred očami Polednicu z filmu Kytice – a mať pred očami pri čítaní hororu Bolka Polívku (nech už sa mi jeho svojrázny výkon v Kytici akokoľvek páčil) asi nie je úplne to pravé orechové. Navyše to, že pred zlom neutečiete, je nepríjemné, ale s pomalým zlom, pred ktorým môžete utekať, ale skôr alebo neskôr proste MUSÍTE zastaviť (a vtedy vás dostane), prišiel už v 60. rokoch George A. Romero vo svojej kultovej, notoricky známej zombies sérii. A jednak samozrejme v r. 2014 horor Neutečieš. Za mňa je Smršť uchádzajúci horor, ktorý mal na viac, než napokon dokázal ponúknuť. Každopádne, za mňa oproti Tme a Trhline určite zlepšenie.

9 12.04.2024

Ako prvý som videl skvelý film s Anthonym Hopkinsom a Emmou Thompson a až po rokoch sa ku mne dostala knižná predloha. Filmu dávam 4*, ale knihe nemôžem, hoc sa priznám, že som sa jej bál zbytočne. Bál som sa totiž, že ma čaká neskutočná politická nuda. Našťastie, okolo politiky sa autor motá skutočne len symbolicky. Áno, v dome, v ktorom Stevens slúži, sa možno dejú historicky dôležité udalosti, ale prechádzajú okolo neho ako rieka v koryte: ani on, ani ona si nič nevšíma, roky okolo nej plynú a ona je stále rovnaká. Stevens je natoľko „dôstojný“, až občas pripomína autistu. Chápem, že ak je človek zvyknutý na primitívne romance, tak ho Súmrak dňa neosloví, ale mne sa práveže páčilo, ako nenápadne na pozadí bublali city. „Len“ s tým „drobným“ rozdielom, že o nich nikto nahlas nehovorí. A tak roky utekajú a menia sa na desaťročia a zrazu je na všetko neskoro, čas sa nedá vrátiť. Kniha mi ušla rýchlo, bavila ma, ale nemôžem úprimne povedať, že by ma nejak zvlášť strhla. Ak by som si mal vybrať, či si ešte raz pozriem film alebo prečítam knihu, vybral by som si film.

12 09.04.2024

A ja že koho mi pripomína parádna obálka. Pozerám do anotácie... a BUM! Mike Mignola. Wow, pecka. Michael McDowell ma v minulosti zaujal relatívne skvelými Elementálmi, takže akonáhle vyšla jeho ďalšia knihu z osemdesiatok, Chladný měsíc nad Babylonem (TO je názov!), tešil som sa. A treba povedať, že prvých 100 strán je báječná plavba. Už ten odporný, bezohľadný, krutý, nemilosrdný úvod v člne! Následne tempo spomalí, začneme sa viac piplať v postavách, vzťahoch a atmosfére, ale na čučoriedkovej (!) farme som sa cítil ako doma, keďže McDowell patril k autorom, ktorí mali radi svoje postavy, bavilo ich tráviť čas v ich spoločnosti a tým pádom to bavilo aj čitateľa. Tešil som sa, ako ďaleko ma zavedie návšteva plná zlých ľudí, neveselých ekonomických podmienok a smrteľne nebezpečných, ale z podstaty nie zákerných (na rozdiel od ľudí) hadov. Žiaľ, zvyšných cca 200 strán je o ničom. Kladné postavy miznú z deja a nahradia ich záporné, ktorým sa z princípu nedajú držať palce. To by ale nevadilo. Postava predsa nie vždy nutne musí byť sympaťák roka, však. Problém je, že v spoločnosti takých odľudov vás absolútne nebaví tráviť svoj čas. Občas sa vyskytne niečo explicitne hororové, ale to, čo mohlo pôsobiť sviežo a dravo v 80. rokoch, pôsobí v roku 2024 (kedy sa ku mne kniha dostala) ako únavná žánrová rutina. Príbeh ma ku koncu už vôbec nezaujímal, otravovalo ma čítať ho a ku koncu som bol z toho všetkého rozčarovaný a polomŕtvy. Ako ma Michael nadchol svojou prvou knihou, tak ma schladil druhou. V r. 2016 vznikla filmová adaptácia nazvaná Cold Moon a stála za veľké hov... Nemusíte mi veriť, ale potom nevravte, že som vás nevaroval.

7 08.04.2024

„Asi se stal život.“ Mnohí určite pri tejto knihe budú skloňovať To (prípadne Temné leto od Dana Simmonsa), ale mne to pravdupovediac pripomenulo inú (a za mňa stokrát väčšiu) Kingovu klasiku a to báječnú novelu Telo. Napokon je najmenej zaujímavým na Ghúlovi samotný ghúl. Je úplne nezaujímavý, nesmierne nestrašidelný a na konci samozrejme nesmie chýbať nudná akčná scéna, pretože čo by to bolo za horor, ak by sa nekončil akčnou scénou, však? Vždy si pri podobných nešťastných prípadoch spomeniem na geniálneho Quentina Tarantina a jeho Kill Bill 2. Tam tiež každý na konci čakal polhodinovú akčnú sekanicu a nakoniec... Prečo si z neho nikto stále nezobral príklad? Aj Brian Keene. Ak by sa na to vykašľal a namiesto tupej akcie by uprednostnil dialóg a postavy, bolo by to oveľa rozumnejšie rozhodnutie a dôležitejšie pre príbeh. Pretože to, ako sa život priateľov vyvíjal, ma fakt zaujímalo. A nedočkal som sa toho. Nejaká trápna, upotená naháňačka v podzemí ma fakt nezaujímala prakticky vôbec. Celú domrvenú situáciu podtrhuje epilóg, ktorý je krásny, hoc drsný, ale realistický a vlastne preto je istým spôsobom krásny resp. nie možno ani tak krásny, ako skôr dojemný. Čo v tomto prípade nie je to isté, čo poetický a pôvabný. Skôr naopak. Ale veď tak to chodí, nie? Koľkí z nás si počas jeho čítania povedia „ale áno, taký je život, tiež sme si všeličo mysleli, keď sme boli decká a potom prišiel život a všetko bolo inak“? Asi všetci, však? Áno, na konci sa dostavili aj slzy. A to je paradoxne dôvod, prečo knihe dávam „len“ 3*. Lebo z prvej stovky strán a z epilógu vidím, že autor vie písať sakra dobre. O to viac zamrzí, že nasledujúcich sto strán upadlo do letargie a posledných sto (kniha má cca 300 strán) už bolo za mňa osobne dosť o ničom. Obal knihy prízvukuje, že skutočné monštrá majú inú podobu, než podobu lacných hororových príšer. A áno, realita je samozrejme stokrát drsnejšia, než najdrsnejší horor. Ale v tomto smere Brian kĺže po povrchu. Ešte u domáceho násilia je povedzme adekvátny, ale čo sa týka incestu, tak ten poňal tak z rýchlika, že to sem radšej ani nemal dávať, než to sem dávať v takejto nedokončenej podobe. Osobne ma rušil aj akýsi rozkol medzi mrazivým príbehom pre dospelých (ktorého hrdinami sú náhodou puberťáci a jedna príšera z cintorína) a young adult, to druhé skutočne nie je moja šálka kávy. Naopak, ako filmový a komiksový fanúšik oceňujem, že Keene atmosféru 80. rokov vystihol najmä práve skrz tieto dve médiá.

8 04.04.2024

Podľa mňa to nie je dobrá kniha. Je zapeklitá (ehm), ale to nie je to isté, čo dobrá. S týmto príbehom som sa prvý raz stretol okolo roku 2000 v podobe filmu Deviata brána. Kniha sa pritom volá úplne inak, Dumasov klub. Ku knihe som sa dostal až o viac ako dve desaťročia neskôr. Ak by som si mal vybrať, či si ešte raz pozriem film, alebo prečítam knihu, pozrel by som si film. Kniha nie je zlá. Miestami je dokonca veľmi dobrá. Inokedy je však naopak ukrutne nudná, až niektoré strany zvádzajú k len letmému prečítaniu, či dokonca k prelistovaniu. Tam, kde vo filme (napriek pomalému tempu) našu pozornosť v aspoň ako-takom strehu držala vychýrená réžia legendárneho Romana Polańského a podmanivé výkony Johnnyho Deppa, režisérovej manželky Emmanuelle Seigner a diabolského (ehm) Roberta Loggiu, v knihe máme k dispozícii „len“ výdatného hrdinu (azda skôr antagonistu) Lucasa Corza (vo filme bizarne premenovaného na Deana Corsa). Čo o to, postava je to skvelá, ale všetky ostatné (na rozdiel od filmu) sú nezaujímavé. Ono už film má ďaleko k čistému hororu (pre mňa je to skôr „len“ okultná mystická detektívka) a s knižnou predlohou je to ešte slabšie. Čo mnohým určite nebude vadiť (alebo im to skrátka bude jedno), ale ak toto číta hororový fanúšik a teší sa na spanilú žánrovú jazdu... môže si pekne krásne nechať zájsť chuť. Počas prvej polovice ma to bavilo, nebola to síce moja šálka kávy, ale vcelku ma zaujal mix Eca a Thomasa Harrisa. Žiaľ, čím bližšie ku koncu som sa nachádzal, tým to bolo horšie. Trúfam si tvrdiť, že posledných 50 strán pre mňa bolo temer až na hranici „čiteľnosti“. Vo finále som sa vyložene strácal, nebavilo ma to a ani ma to nezaujímalo. Osobne si myslím, že aj pre Polańského, ktorý knižnú predlohu vo všeobecnosti pomerne výrazným spôsobom mení a ku koncu už akoby na ňu úplne rezignoval a natočil úplne iný koniec. Ani ten filmový nebol žiadna jazda (miestami skôr pripomínal paródiu), ale stále lepšie, ako knižný.

5 02.04.2024

Asi najdôležitejšou informáciou je, že vydavateľ Lovecraftove poviedky v tejto knihe (nasledujú ďalšie štyri) nezoradil podľa roku, v ktorom boli zverejnené, ale podľa roku, v ktorom boli napísané. Čiže sa naskytá jedinečná príležitosť vidieť vývoj tvorby divného pána z Providence (napr. v Obrázku v domě sa historicky prvý raz stretávame s mestom Arkham a údolím Miskatonic). Samozrejme, raná tvorba väčšiny spisovateľov je.... raná. Takže to (česť výnimkám) ešte nie je ono. Autor si hľadá svoj štýl, polohu, ktorá mu najviac vyhovuje. Lovecraft nebol výnimkou, takže ja som sa väčšinu času nudil. Určite je to subjektívne (ako ostatne všetko v umení), ale za seba hovorím: väčšina textov v Hrobke je nie priemerná, ale podpriemerná. Skrátka to ešte nie je ono. Smutným plusom je, že sa na priestore cca 190 strán (zvyšok z celkového počtu 224 strán tvoria ilustrácie, životopis, komentáre a vysvetlivky) nachádza viac ako 20 textov, z čoho logicky vyplýva, že väčšina je krátka, takže utrpenie netrvá dlho. Jediné poviedky, ktoré sa mi vyložene páčili, boli Dagon, Hrůzný stařec a Obrázek v domě - a ani ony neboli žiadne enormné pecky. Najlepší je napokon životopis od skúseného Josefa Švoreckého, ktorý na rovinu pomenúva veci (Lovecraft bol blbý rasista a „nácek“, hoc paradoxne z jeho textov to podľa mňa poznať nie je), ale zároveň je istým spôsobom láskavý a zmierlivý, keďže z jeho slov vyplýva, že u Lovecrafta sa tieto divné neduhy týkali skôr jeho mladých liet a neskôr nielenže pochopil, že to bola hovadina, ale si dokonca za ženu vzal Židovku a viacerí jeho priatelia boli Židia. Hoc trochu ma pri Švoreckého slovách zarazila zmienka, že HPL z rôznych dôvodov nemal čas na vlastnú tvorbu. Mne osobne cca 160 poviedok a básní ako málo nepripadá, ale možno som len dačo nepochopil.

6 01.04.2024

Ono je to asi vec očakávaní. Keď som si prečítal anotáciu, okamžite mi na myseľ pribehlo Chci sníst tvoji slinivku. Nebolo to nič náročné, keďže je to jedna z najnezabudnuteľnejších máng, aké som kedy čítal. Pri prečítaní anotácie Sbohem, Eri sa doslova ponúka zrovnanie s týmto dielom. Lenže hoc je smrť kľúčová v oboch príbehoch (v Sbohem, Eri dokonca dvakrát), Sbohem, Eri je o niečom inom. Autora akoby ani nezaujímal ponor do smútku, vyrovnanie sa so smrťou a ak predsa, tak značne špecifické a trvajúce len pár strán). Ako keby mu nešlo o rozbor psychiky jedinca, ktorý práve prišiel o blízku osobu. Čiže ak si preventívne od manželky/manžela požičiavate papierové vreckovky... pokojne ich vráťte naspäť. Aspoň mňa táto manga nedojala temer vôbec. Myslel som si, že v istom bode to začne byť nálož citov a explodujúcich emócií, ale nie, proste Tacuki Fudžimoto rozpráva úplne iný typ príbehu. No a v tom je problém. Nie v tom, že lacno nekopíruje Chci sníst tvoji slinivku, ale v tom, že vlastne tak nejakej neviem, o čo presne mu šlo, čo tým chcel povedať... a či vôbec niečo. Keď na konci došlo k pomerne razantnému twistu, tak som si pravdupovediac začal ťukať po čele a pýtal som sa: na čo to bolo dobré? Samého ma to mrzí, čakal som bombu, ale tá sa nedostavila. Pritom samo osebe to samozrejme nie je zlé. Postavy sú vcelku sympatické, dialógy fajn, má to ako-takú atmosféru a zápletka točiaca sa okolo smrti a filmov nie je vôbec márna. Lež, skrátka, nadšenie sa nedostavilo.

4 29.03.2024

Rybář bol skvelý hororový román, takže keď v češtine vyšla Langanova staršia zbierka s geniálnym názvom Širá, masožravá obloha a další nestvůrné geografie, musel som ju mať, keďže po Rybářovi som si Johna okamžite zaradil do osobného rebríčka najtalentovanejších súčasných žánrových autorov (ďalej napr. Fracassi, Neville, či Barron). Tešil som sa na vysokú školu poviedkárstva a namiesto toho som dostal posedenie v parku skupinky jemne pripitých umelcov, ktorí sa tvária, že sú niečo viac a pritom remeselníci, ktorí sa na nič nehrajú, píšu v porovnaní s nimi oveľa záživnejšie, proste lepšie texty. Napriek tomu začnem tým lepším. Je to krásna kniha. Kuriózny názov púta pozornosť rovnako ako neprehliadnuteľná obálka. Kniha disponuje pevnou väzbou, lacetkou, prebalom s autorovým medailónikom, úvodným slovom od Jeffreyho Forda (viacero poviedok mu vyšlo aj v češtine), záverečným slovom od nikoho menšieho, než samotného pána Barrona a na konci nájdete dodatky, z ktorých sa dozviete, za akých okolností tá-ktorá poviedka vznikala. Dokonca i jej originálny názov a kde a v akom roku bola prvý raz publikovaná. No a teraz to horšie. Na Rybářovi je vidno, že vznikol neskôr, kedy bol autor vypísaný, vedel čo chce a ako to dosiahnuť. Jeho literárna reč bola zaujímavá. V tejto zbierke vidieť, že ešte len hľadal polohu, aká by mu vyhovovala najviac. Niektoré poviedky sú zbytočne dlhé, čo absurdne podtrhuje jeden z textov, v ktorom postava ironizuje vášeň Stephena Kinga pre „osemsto“ stranové príbehy. Langan si vypomáha vykrádaním iných, čo najviac udrie do očí u titulnej poviedky Širá, masožravá obloha, ktorá má skvelý námet (mimozemský upír žijúci na oblohe živiaci sa krvou obetí uprostred krvavých vojen, kde si jeho drastické vyčíňanie nikto nevšimne), ale inak trpí tak ako väčšina Langanových poviedok priemernými postavami, mdlými dialógmi a klišé scénami. V jednej pasáži dokonca postava berie rady na nepriateľovu likvidáciu z hádate správne, z Draculu. V tejto poviedke okrem toho Langan stihne vykradnúť ešte Predátora, Kingovho Nočného letca a samozrejme Carpenterovu Vec. A to je ešte jedna z lepších poviedok. Z dodatkov vyplýva, že mnohé z prítomných textov písal na objednávku a osobne si myslím, že toto zvykne zlomiť vo všeobecnosti väz množstvu poviedkárov. Ak „musia“ napísať poviedku na objednávku, ja to z takých textov skoro vždy vycítim. Sú silené a nevznikli preto, že by autorov k ich napísaniu niečo nakoplo, inšpirovalo, že by chceli na danú tému niečo povedať, ale proste preto, lebo im bolo ľúto neocitnúť sa v antológii, zborníku. Za mňa je ideálny prípad mať v zálohe (pokojne aj X rokov) dokončené poviedky na rôzne témy, ktoré autora zaujímajú, postupne ich rok za rokom vylepšovať a jemne prepracovávať a skôr alebo neskôr sa vždy objaví niekto, kto sa vás spýta, či nemáte poviedku napr. na tému upíri. No nič, už kecám, končím. Za mňa proste obrovské sklamanie a záverečné slovo Laird Barron poňal natoľko zvláštne, až je to kontraproduktívne a radšej to tu nemalo byť (som v tomto staromódny, proste ak niekomu dáte napísať úvodné alebo záverečné slovo do svojej knihy, mal by vás chváliť, síce to nesmie byť lacné a úbohé, ale proste mal by vás chváliť a hovoriť, čo sa mu na vašom štýle páči).

5 28.03.2024

Fantomasa si pamätám z detstva. Jeho zelená maska z krimikomédií so sitkomovým de Funèsom ma v detstve hlboko traumatizovala. Mrazivo nehybný ksicht zelenej farby a desivý, hypnotický, hlboký hlas, ma paradoxne vystrašili svojho času podobne, ako Predátor, Chucky a Tremors. Situáciu museli napraviť až Vorlíček a Macourek, ktorí si Fantomasa „ukradli“ do Arabely, kde kopal prekvapivo za klaďasov. Fungovalo to báječne a možno i vďaka tomu mám od detstva slabosť pre antagonistov, ktorí sa nedajú stopercentne ľahko zaškatuľkovať, nikdy neviete, čo z nich vypadne, s čím prídu, ale spravidla to plus-mínus bude skôr dobré, než zlé. Samozrejme ako Arabela, tak defunèsovky, nemajú s originálom prakticky nič spoločné. V jadre je to totiž temný príbeh. Blízko duchu literárnej predlohy sa nachádzal seriál z 80. rokov, ale na ten si dnes nikto nespomenie. Originál vymyslela dvojica francúzskych novinárov Souvestre/Allain, ktorá začiatkom 20. storočia napísala desiatky Fantomasových dobrodružstiev. S komédiou to nemá vážne nič spoločné. Samozrejme to, čo na začiatku 20. storočia mohlo pôsobiť ako znepokojivý drsný triler, v r. 2024 tak už ani omylom nepôsobí. Tak či onak, Fantomas bol pôvodne predstavený ako desivý arcilotor, ktorý má všetko dokonale prešpekulované a polícia je naňho prikrátka, keďže zakaždým je dva-tri kroky pred ňou. Ak chcete naplno pochopiť, aký je „pravý“ Fantomas, zabudnite na filmy a prečítajte si komiks Fantomas se zlobí, ktorý v ČR v r. 2016 vydal Meander. TO je pravý, drsný, nefalšovaný Fantomas, ktorý pre svoje nebezpečné plány neváha vraždiť. Keď som v r. 2024 kráčal okolo knihobúdky (také to čudo, kam dávate knihy, ktoré nechcete, alebo si naopak zadarmo vezmete knihy, ktoré tam vložili iní, ktorí ich už nechceli) v Starej Turej, povedal som si, že to skúsim. O pár sekúnd som si domov niesol útlu knižku Fantomas, ktorú v r. 1970 vydal slovenský Tatran. Chyba. Veľká chyba. Čítanie bolo strašné, zdĺhavé a ťažkopádne. Celé ma to vôbec nezaujímalo, nechytilo, nemalo to atmosféru, bolo to nezáživné, mdlé a strácal som sa v tom. Skvelá zápletka, pútavé postavy, nezabudnuteľné scény, autentická atmosféra, dynamický štýl písania, nič z toho sa nekoná. Jedna z najhorších kníh, akú som čítal za posledných päť rokov. Za mňa palec dole a so sériou končím.

5 26.03.2024

Prepáčte, ale toto fakt nie. Dragosani je charizmatický zmrd, ale nestačí to. Lumley píše... ja vlastne ani neviem. Pôvodne som chcel napísať: „majstrovsky, ale nedokázalo ma to strhnúť“. No ako tak nad tým teraz premýšľam, vychádza mi z toho logicky, že ak by písal majstrovsky, tak by ma to strhlo. Tento román ma ale ozaj nestrhol. Mal „len“ cca 350 strán (čítal som vydanie z r. 1994), ale cítil som sa, akoby som čítal 1500 stranový román od Eca. Ono to univerzum, mytológia okolo vampírov a vecí a udalostí s nimi spriaznenými, nie je zlá. Avšak vôbec som sa nedokázal naladiť na správnu vlnovú dĺžku, nechytal som sa, miestami som tomu nerozumel, ba až som sa vyložene strácal... a bolo mi to tak nejak jedno. Keďže viacero mojich obľúbených tunajších užívateľov Nekroskopu udelilo v minulosti 4 – 5*, tešil som sa na horor desaťročia, ale proste niekedy to tak je, že sa naše názory rozchádzajú, to je normálne. V sérii nebudem pokračovať.

6 22.03.2024

Za mňa s Hymnusom najslabší Masterton v češtine. Neviem, nejak ma to nechytilo. Ešte prvá polovica v rámci možností OK, ale od druhej už fakt veľká nuda a bol som rád, že to mám za sebou. Graham má skvelý, chytľavý, vypísaný štýl, vie robiť dobré dialógy, odsýpa to. Občas príjemne (teda ako koho) prekvapí nečakaný výbuch násilia alebo sexu (alebo jedla). Ale nejeden raz sa nedokážem naladiť na jeho vlnovú dĺžku a táto kniha je presne ten prípad. Postavy ma vôbec nezaujali a chýbalo tomu niečo, čo by ma dostalo, strhlo. Oceňujem, že to, čo začína ako typický príbeh o strašidelnom dome, sa v priebehu pribúdajúcich strán mení na niečo predsa len pomerne svieže a originálne, ale nie dosť. Celý príbeh na mňa pôsobil únavným, unaveným dojmom.

5 21.03.2024

Tynion IV pokračuje tam, kde King skončil (Baneovo město), čiže Jejich temné plány by sa teoreticky dali vnímať ako plnohodnotné pokračovanie. Ono je to ale tak nejak jedno. Tynion IV na nič prehnane detailne nenadväzuje, ale ani sa netvári, že sa to neodohralo. Proste si ide svoje. Vždy mal tendenciu, česť výnimkám, písať skôr menšie, pri zemi sa držiace batmanovky a inak to nie je ani tentokrát. Takže Batman je temný, pochmúrny a zamyslený, noc v Gothame je viac než len čierna (aj v prípade, že svieti väčšina pouličného osvetlenia) a dočinenia máme s povedzme realistickejšími (haha) záporákmi typu gangstra Penguina. Niekoho akiste poteší i absencia batrodiny. V tomto smere Jejich temné plány, díl první predstavuje návrat ku koreňom. Problém je, že sa tu nedeje nič vyložene strhujúce, ani zaujímavé, tobôž nie originálne. Tynionovu snahu držať to v civilnejšom móde následne úplne zhadzuje veľkolepá kresba Španiela Guillema Marcha (Joker, Harley Quinn), ktorý aj bitku troch postáv na cintoríne „natáča“ ako veľkofilm z Pána prsteňov. Nápad s „prestavbou“ Gothamu geniálny, ale žiaľ (zatiaľ?) absolútne nevyužitý; kebyže naň občas niekto neupozorní, tak ani neviem, že sa to tu deje.

4 21.03.2024

Za odvahu 5*, za nudu 3*. Zrejme to bol samozrejme zámer, ale na môj vkus priveľa drog, alkoholu a liečební a primálo Priateľov. Najviac ma bavili historky z natáčania. Naopak, čítať o tom, na akých drogách Matthew frčal a aká časť vnútorného orgánu mu kedy a kde praskla a spôsobila mu akútne ohrozenie na živote, to ma nie že nebavilo. Kniha o závislostiach by normálneho človeka asi nemala baviť v klasickom zmysle slova. Ale po pár desiatkach strán to proste skĺzlo do monotónnosti, bolo to stále o tom istom. Občas mi do očí vrazila chyba na strane prekladateľa (závislosť na alkohole je OK, závislosť na alkoholizme nie) a myslím si, že americký editor urobil chybu, keď Perrymu dovolil ponechať v knihe pár krátkych zmienok o Keanu Reevesovi. Fakt som nechápal, prečo by mal niekto ako Keanu Reeves zomrieť a herci ako Chris Farley alebo River Phoenix, ktorí boli široko-ďaleko známi svojou tvrdou závislosťou na drogách, nie.

10 14.03.2024

Za mňa úplne rovnaká špičková práca, ako v prípade „jednotky“. Potešil ma úvodník, ktorý je netradične poňatý ako rozhovor, ale i vďaka tomu je to svižné. Jediné, čo mi na tom vadilo, bolo, že obsahoval na môj vkus priveľa obhajovania sa autorov, ktorí sa snažia „vysvetliť“ toľko nedopovedaných vecí z minula, až je to kontraproduktívne, stráca to informačnú hodnotu a občas to ide žiaľ až kamsi ku „všetci na nás boli zlí, ale my sme to mysleli dobre“. Inak ale fakt skvelá encyklopédia a je obrovskou škodou, že sa nepokračovalo a skončilo to pri dvojke.

6 13.03.2024

(SPOILER) Čo sa týka filmu, Connery bol fajn a Laurence Fishburne s Edom Harrisom skvelí, ale poslední dvaja menovaní páni disponovali značne obmedzeným priestorom (oproti knihe), vinou čoho Harris napriek pekelnej a mrazivej snahe pôsobil ako lacnejšia kópia Hannibala Lectera a Fishburneov Tanny Brown, v románe fakt skvelá postava, ktorá by si možno zaslúžila svoju vlastnú sériu á la Jack Reacher alebo Wallander, tak trochu ako blbec. Rovnako tak finálne vyznenie bolo úplne iné oproti románovej predlohe, viď. divné napojenie vraha na Armstrongovu manželku. Že „koho?“, pýtate sa. Veru tak, v knihe nevystupoval rozvedený novinár Cowart, ale šťastne ženatý profesor práva Armstrong. Film bol strašne skratkovitý, takže scenáristi pri adaptovaní do podoby scenára museli vyhodiť nielen nezabudnuteľnú latrínu, ale i detektívku Shafferovú (ktorá bola pravdupovediac navyše už v knihe) a z babičky urobili cameo. Naopak, film lepšie vystihol dusnú južanskú atmosféru plnú rasistov a smrteľne nebezpečných bažín, močiarov a mŕtvych ramien, kde ak vám aligátor odhryzne ruku a následne vás medzi nohy polomŕtveho nakope vyholený nácek s IQ húpacieho koníka, dá sa povedať, že ste ešte v rámci možností dopadli dobre. Román je skvelý, ale keby mal o 100 strán menej, pôsobil by zovretejším dojmom. Takto sa autor miestami opakuje (pri preženiem to deviatom rozhovore hrdinov s vrahom „urobil si to, nie neurobil som to, ale áno urobil vieme to, nemáte dôkazy nič som neurobil“ som otáčal oči dohora). Na konci spadne do jamy, ktorú sám vykopal (prečo hrdinovia na konci po vrahovi idú, keď predtým viackrát explicitne povedia, že proti nemu nič nemajú a ak by ho obvinili, poškodili by akurát samých seba?). U samotnej zápletky pravdupovediac neviem, či je geniálna, alebo samoparodická (hrdina z cely smrti dostane muža, o ktorom všetci hovoria, že je vinný, podarí sa mu to, zistí, že je skutočne vinný a zvyšok knihy sa ho ZNOVA snaží dostať za mreže, wtf?). Autor používa trademarky typické pre 90. roky, takže je tu trochu súdnej drámy á la Grisham a nesmie chýbať povinná návšteva psychopatického sériového vraha za mrežami, aby sa hrdina dostal k zásadným informáciám (Mlčanie jahniat). Naopak, Johna Katzenbacha (od ktorého si zrejme v budúcnosti ešte niečo prečítal, celkom ma zaujal) následne vykradol sám veľký Stephen King, keď v Zelenej míli vychádzal z obdobnej podzápletky (na trest smrti čaká osoba A, za „suseda“ dostane osobu B a z tej sa vykľuje skutočný páchateľ „jej“ vraždy).

6 11.03.2024

Za mňa neuveriteľná práca. Dlhodobo X rokov pracujem na podobnej encyklopédii (napriek tomu, že je mi jasné, že to nikto nikdy na 99% nevydá) a teda viem, čo je s tým práce, aká neskutočná (až nechutná) piplačka to je. Musíte dať dokopy nie desiatky, nie stovky, ale TISÍCE informácií. A celé to navzájom prepliesť a zapliesť aby tam bolo „všetko“, ale zároveň aby čitateľa po prvých dvoch stranách nezačala úpenlivo bolieť hlava. Vydavateľstvo nešetrilo, takže je to v tvrdej väzbe, je to hrubé, má to plno farebných fotiek a to dokonca takých, že sa dočkáme vskutku fajnových detailov typu modely vesmírnych lodí z ABC. Ak sa aj tvorcovia pri tvorbe nezbláznili, nemali k tomu ďaleko, je to proste monštrum, ale v dobrom. Jediné, čo ma rušilo, bolo na konci sa nachádzajúcich 14 strán venovaných Janovi Paulovi v čele s dlhým rozhovorom. To som fakt nepochopil. Prečo práve s ním? Čím zanechal natoľko nezmazateľnú stopu v dejinách česko-slovenského komiksu, že je mu venovaný taký obrovský priestor v encyklopédii zameranej na komiks z rokov 1945 – 1989? Rušilo ma to.

8 05.03.2024