Ivan Kučera komentáře u knih

Prekvapuje ma, že to tu nikto nespomína. V r. 1996 vznikol film Smrtiaca liečba s Hughom Grantom a Geneom Hackmanom, v ktorom Grant ako mladý lekár pátral po záhadne miznúcich bezdomovcoch, ktorých iný doktor používal na zvrátené, protizákonné vedecké experimenty. Keď som to videl prvý raz v 9O. rokoch, považoval som to za béčko, ale keď som si po pár desaťročiach dal reprízu, s prekvapením som zistil, že je to vlastne skvelý temný nemocnično-pouličný triler. Zaujalo ma, že údajne vznikol podľa knihy Michaela Palmera a keďže sa mi páčil nielen film, ale mám vo všeobecnosti od puberty slabosť pre lekárske trilery, povedal som si, že zapátram po knihe. Príjemne ma prekvapilo, že v r. 1995 nielenže vyšla v češtine (1998 reedícia), ale dokonca v r. 2000 v slovenčine, plus-mínus s identickým obalom. Kúpil som si slovenský preklad a s chuťou som sa doňho pustil. Aké bolo moje prekvapenie, keď som zistil, že namiesto pátrania mladého doktora po lekárskych pokusoch na bezdomovcoch, čítam príbeh o mladej doktorke, ktorá... ja vlastne ani neviem, čo presne! Schválne som si následne opäť zohnal film, aby som sa v titulkoch na vlastné oči presvedčil, čo je v nich napísané. V úvodných sa uvádza len to, že film vznikol podľa knihy Michaela Palmera, názov uvedený nie je. Tak či onak, kniha vyšla pod názvom Smrtiaca liečba, film tiež, ale v origináli sa kniha volá Natural Causes a film Extreme Measures, čiže pravdupovediac fakt netuším, čo si o tom mám myslieť. Jediné vysvetlenie, ktoré mi napadá, že vydavateľ sa potreboval zviezť na úspechu filmu a tak knihu pomenoval po ňom napriek tomu, že s ním dejovo nesúvisí. Ale to mi jednak nedáva logiku (pokiaľ si správne spomínam, film v našich kinách ktovieaký úspech nezaznamenal, v Cineme mu svojho čas dokonca dali trápnych 4O%) a jednak neverím, že by niekto bol až taký amorálny. No dobre, stačilo. Aká je kniha? Od 9O. rokov mám slabosť pre nemocnično-lekárske trilery, ale toto bola ozaj bieda. Vtedy podobné veci frčali, predávali sa ako teplé rožky, ale na môj vkus je to riadne nudná kniha s nezáživnými postavami, nezaujímavými dialógmi a mdlou zápletkou, ktorá čitateľa nedokáže strhnúť na svoju stranu a tak len znudene prehŕňa stranu za stranou a modlí sa v rýchly koniec. Ktorý nenastane, má to viac ako 4OO strán. Pravdupovediac, posledných 5O strán som mal problém dočítať. Takže 1*.

1 26.07.2024

Kým z jednotky (Sláine: Zabiják démonů) som bol v podstate temer nadšený a nenašiel som adekvátne dôvody, prečo nedať tučné 4*, pri dokončení príbehu v Sláine: Královná čarodejěk pravdupovediac moje nadšenie opadlo rovnako, ako ranná erekcia u sedemdesiatnika. Kým v prvom dejstve ma bavil aj scenár, v „dvojke“ to šlo tak nejak dole vodou, už to nebolo ono, nedokázalo ma to strhnúť, ani zaujať. Bola to len nudná séria cool puberťácky nakreslených akčných scén. Pôvodne som chcel napísať, že jediné, čo je bez debaty, je opäť fantastická, neprehliadnuteľná kresba plná skvelých výjavov, ale že tentokrát mi to proste pripadalo málo... ale po druhom čítaní som si uvedomil, že neviem, či je to len môj subjektívny pocit, alebo je to naozaj odlfáknutejšie, než prvý diel, ale po výtvarnej stránke ma tento Sláine nezaujal už až tak, ako prvý. Po týchto dvoch albumoch (+ nejakých veciach z časopisu CREW napr. z roku 2OOO) mám Sláinea vcelku dosť, mám pocit, že stačilo a nie som si aktuálne istý, či v kompletizácii jeho série (ešte v češtine vyšli nejaké veci) budem pokračovať.

1 24.07.2024

Wow! Priznám sa - som v šoku. Asi nebudem jediný, komu to mierne pripomenie Malého princa. Toto je podľa mňa marketingovo veľmi nesprávne ošetrený projekt. Minimálne čo sa týka obálky. V kombinácii s divokým názvom totiž sľubuje vskutku nenáročnú akčnú blbinu, najtupší druh mainstreamového crossoveru, aký si len dokážete predstaviť, v ktorom si Hulk a Wolverine budú 1OO strán dávať bezducho po tlame a potom skončia na pive v zapľuvanej putike na kanadskom pohraničí. Proste niečo ako crossover Masky alebo Loba. No a ono je to v skutočnosti... kvalitné čítanie! Dokonca mi to miestami (ale fakt len miestami) pripadalo až ako... umenie!! Je pravda, že komiks sa volá Wolverine a Hulk, nie Wolverine vs. Hulk, takže ma to teoreticky nemalo prekvapiť. Ale prekvapilo. Nalblé avokádo a mužíček s extrémnym účesom (za nonstop verbálneho komentovania otravnýho mrnětě) si na začiatku symbolicky dajú po papuli a potom už spolupracujú. No a česť výnimkám ani potom to nie je akčná řezba. Scenárista a ilustrátor v jednej osobe Sam Kieth napísal komorný príbeh o dievčatku hľadajúcom v pustatine otca, v ktorom „náhodou“ figuruje Hulk s Wolverineom. Od začiatku tušíme, že rozuzlenie bude temné, drsné a psychologické. Kresba je šialená. Kieth odviedol neuveriteľnú robotu, ktorá je neučesaná, nečakaná, experimentátorská, extravagantná, neortodoxná a nepredvídateľná. Kombinuje viacero štýlov, prístupov a postupov. Tu takisto zlyhala obálka; kvôli nej som čakal nenáročne nakreslenú oddychovku, na ktorú o týždeň zabudnem. No ale nie, ono jednak príbeh je v jadre veľmi silný a tragický a jednak je to nakreslené vskutku špecificky. Pôvodne som chcel napísať, že miestami Kiethova kresba pripomína Sienkiewiczovu Alias, ale radšej to nenapíšem, lebo Alias bola po výtvarnej stránke síce pozoruhodná, ale nepáčila sa mi, kým Kiethova práca na Wolverineovi a Hulkovi áno. Čo mi okrem divnej propagácie (ale to je asi subjektívne) vadilo? Hoc som to čítal dva razy a napriek tomu, že, nalejme si čistého vína, to po scenáristickej stránke nie je práve Meno ruže 2, v deji som sa strácal. Čo tam vlastne robil Wolverine, kam letel? A čo tam pohľadával Hulk? Ako dlho tam bol – a prečo? A ako sa z technika podieľajúceho sa na pokusoch s výbuchom gama bomby stane pilot práškovacieho lietadla, tiež ste si hneď spomenuli na Randyho Quaida zo Dňa nezávislosti?

2 21.07.2024

Kresba je nepochybne masívna. Hoc plná krvi, je to kus nádherne odvedenej roboty, radosť pozerať. Samozrejme nie preto, že neustále od trupov odlietavajú rôzne násilne oddelené končatiny a iné časti tiel, ale proste preto, že je to parádna kresba a parádnymi farbami. Na mnohé panely, výjavy a strany, som sa nevedel vynadívať, hoc príbehy o polonahých svalnatých zabijakoch nikdy neboli úplne moja šálka kávy. Keď už sme pri „divochoch“ z komiksov, uprednostňujem paradoxne Thorgala, ktorý sa naopak vždy snažil boju do poslednej chvíle vyhnúť. Naopak, Sláine ešte ani niekam poriadne nepríde a už to tam rozbije na minďár ako Emil z Lönnebergy kôlničku. Desiatim chlapom sekerou odsekne hlavu, prehodí si polonahú vnadnú ženu cez plece a odíde s ňou do krovia a popritom ešte nakope nejakého draka. Skrátka to nie je niečo, z čoho by som bol v starom veku 42 rokov taký nadšený, ako v osemnástke. Ale faktom je, že toto je skutočne natoľko bombasticky nakreslené a nafarbené, že proste nemôžem ísť pod 4*. A vlastne ma bavil aj fantasy scenár plný rôznorodých postáv, akcie, príšer, netvorov, výjavov, prostredie sa neustále mení, čiže sa nestíhate nudiť. Dokonca samotný Sláine mi pripadal oveľa menší kretén, než som čakal (a obával sa), hoc jasné, na večierok anglických aristokratov a šľachty by som ho asi radšej nepozýval, ale nie je to magor á la Lobo, ale skôr ide do Conana (OK, s prižmúreným jedným, možno i dvoma očami). Jediné, čo mi vadilo, je absencia erotiky (taký ten typický trápny alibizmus, do komiksu naflákam dve tony krvavých orgií a to môžem, nikomu to nevadí, ale erotika božechráň).

4 20.07.2024

(SPOILER) Hoci ma séria Detective Comics prvými dvoma dielmi (Tváře smrti + Zastrašovací taktiky) pravdupovediac ktovieako neoslnila, rozhodol som sa v nej pokračovať (uvidíme dokedy) a tak som siahol po treťom Báťovom „detektívnom“ dobrodružstve. Imperátor Penguin však, ako ostatne aj prvé dve časti, nevykazuje temer žiadne detektívne znaky. Síce sa tak setsakraukrutne tvári, ale v skutočnosti je to skôr akčný výplach s temnou atmosférou a pochmúrnou kresbou, čo ale nie je to isté, ako detektívka, hoc niektorí si myslia pravý opak. Ale fakt nečakajte žiadnu realistickú kriminálku na spôsob Dlouhého Halloweenu a jeho sequelu Temné vítězství. Z názvu som sa tešil na to, že Batman sa postaví proti Penguinovi, ktorý síce patrí medzi jeho najlegendárnejších protivníkov, napriek tomu u nás vyšlo trúfam si tvrdiť málo komiksov, v ktorých hral zásadnú rolu. Väčšinou mal len väčšie cameo, prípadne vedľajšiu úlohu. Tešil som sa na jeho veľkolepé sólo, v ktorom sa napr. stane starostom Gothamu a z tejto pozície sa rozhodne to Batmanovi rafinovane osladiť a zmanipulovať situáciu tak, aby on v očiach verejnosti, médií a polície vyzeral ako hrdina, kým Batman ako zločinecký vyvrheľ. Penguin totiž k súperom, ktorí sú fyzicky relatívne neschopní, Temný rytier by ich uzemnil jednou ranou (ďalej napr. samozrejme Joker). Nie je to monštrum á la Bane, Mr. Freeze, či Clayface. Paradoxne, práve jeho fyzická slabosť ho robí v mojich očiach strašne zaujímavým, pretože „psychologického“ nepriateľa považujem za oveľa nebezpečnejšieho, než magora so svalmi, ktorý vám jednu ubalí pri prvej príležitosti. Žiaľ, názov je relatívne zavádzajúci. Penguin tu síce vystupuje, ale oným „imperátorom“ je v skutočnosti niekto úplne iný. Starý dobrý Oswald Cobblepot má opäť ku*va vedľajšiu úlohu! Rovnako mi nesedelo uchopenie Batmana, bol v úzkom kontakte s policajnými gothamskými zložkami. Dokonca natoľko úzkom, že miestami vyzeral ako plnohodnotný zamestnanec, ktorý Gordonovi telefonicky oznamuje (!), kam má prísť policajná dodávka a naložiť spacifikovaných kriminálnikov. Toto podľa mňa nie je pravý Batman. Sériu i do tretice vnímam ako daň, ktorú treba zaplatiť za to, že existujú pecky Arkham, Černé zrcadlo alebo Batman, který se směje. Mainstream, ktorý „musí“ pravidelne vychádzať, aby sa trh zásoboval novými batmanovkami, aby bolo čo kupovať, hoc to nemusí nutne byť vyložená kvalita a, samozrejme, aby bolo na čom zarábať. Pričom scenáre vyzerajú ako niečo, na čom zas až tak nezáležalo.

3 17.07.2024

Anthony Minghella bol fakt frajer, keď podľa tak nudnej, ba až trúfam si tvrdiť nezáživnej knihy dokázal natočiť taký skvelý, 9-oscarový film, kus krásnej deväťdesiatkovej filmárčiny s podmanivými hereckými výkonmi, snovou atmosférou, fantastickou réžiou, famóznou hudbou, neopísateľnou výpravou, parádnou kamerou... a tak vôbec. Prvý som videl úžasný film, takže na literárnu predlohu som sa tešil, ale zároveň som z nej mal obavy. Ktoré sa, žiaľ, potvrdili. Raz za čas z riadkov na čitateľa preskočí niečo zaujímavé, náznak dobrej scény, či podmanivej toskánskej atmosféry, no je toho strašne málo, do čítania som sa musel nútiť, každý deň som zvládol len 1O strán, ale kým niektoré knihy sú také skvelé, že ich čítate pomaly, aby vám neunikol žiadny detail, aby ste si ich vychutnali, tu to bolo vážne tak, že som ledva-ledva zvládol 1O strán.

5 17.07.2024

Áno. Priznávam. Som to ja. TÁ osoba, ten človek... nazvime to pravým slovom – to MONŠTRUM... ktoré doteraz nečítalo Hellboya. Chcel som. Prisahám. Ale poznáte to. Zakaždým sa vyskytli iné priority. A keď som sa ho konečne rozhodol skompletizovať, zistil som, že medzitým vyšlo v Comics Centre toľko častí, rip-offov, prequelov, sequelov, spin-offov a iných offov, že som si povedal, že to proste nemá zmysel. Možno raz. Keď vyhrám sto miliónov a nebudem mať čo robiť. Vtedy si všetko kúpim naraz a venujem čítaniu pár mesiacov. Dovtedy to pre mňa asi nemá zmysel. Pri sérii Abe Sapien som si však povedal, že to skúsim. Pochopil som to tak, že na jej užitie nie je nutná znalosť Hellboy univerza. Plus-mínus som sa nemýlil. Prvý diel skutočne nijak enormne nenadväzoval na legendárnu sériu o dobrom čertovi. Skrátka len vzal vedľajšiu postavu z jeho tímu (povedal by som čudácku, ale kto tam nie je čudák?) a venoval jej samostatnú sériu. V nej vyšetrovala, ako býva v Mignolaovom univerze samozrejmosťou, paranormálne udalosti medzi nebom a zemou. Miestami to šlo vyložene do hororu. Asi nie som jediný, komu to pripomenulo legendárne Akty X. Na Abeovi mi bolo nesmierne sympatické, že sa ešte len učil stáť na vlastných nohách a prijímať zodpovednosť za svoje činy. Už nebol člen tímu, ktorý sa mohol spoľahnúť na to, že dominantný Hellboy to „nejako“ vyrieši zaňho. Nie. Stal sa titulnou postavou. Osviežujúce bolo, že nešlo o žiadneho nezastaviteľného akčného borca. Naopak, na jeho začiatkoch bolo super práve to, že sa dopúšťal množstva chýb, nebol si istý sám sebou a bolo vcelku jednoduché poraziť ho fyzicky. Dvojka na to šla skrz poviedky, čo je formát, ktorý mi vyhovuje v beletrii, ale v komiksoch až tak nie. No stále to bola pecka. Trojka je najslabšia. Kým na prvých dvoch dieloch som oceňoval, že stáli mimo hlavného univerza a nepotreboval som poznať podrobnosti z Hellboyovho sveta, v trojke už som sa nechytal. Do chaosu ma uviedol už úvodný text informujúci o tom, že Abea postrelila predtuchami trpiaca dievčina, že sa odohrali (zrejme?) zásadné udalosti, ktoré svet uvrhli do ohromujúcej katastrofy a aby bola sranda, tak Abe medzi dvojkou a trojkou (ak som to správne pochopil) upadol do kómy a po prebudení opustil Ú.P.V.O. (čože???) a aktuálne je na úteku. Neskôr padne zmienka o vybuchnutej sopke v Kansase a o ľudských mutantoch. Wtf? Pravdupovediac, objavujú sa indície vedúce k podozreniu, že v budúcnosti bude ešte horšie. Navyše, ako druhá kniha, aj tretia na to ide formou poviedok, obsahuje ich dve a opäť je to pochmúrne a drsné a áno, jasné, Abe je sympaťák. Len to na mňa už skrátka pôsobilo rušivo, vytrhnuto z kontextu. Okrem toho mi nesedelo, že Abe už nie je roztrasený žabiak, ktorý nevie, koľká bije, ale pomerne sebavedomá akčná figúrka, hoc samozrejme chápem, že taký nemohol byť v, čo ja viem, dvadsiatke komiksov, každý sa vyvíja a mení. Preto ma každopádne viac bavil druhý príbeh o „obyčajnom“ vyšetrovaní vraždy na pláži, ale ani on nie je v mojich očiach hoden 4*, o tom prvom nehovoriac. Našťastie je samozrejmosťou perfektná kresba Argentínčanov Maxa a Sebastiána Fiumaraovcov (Humr Johnson, Aquaman) a farby klasického mignolovcu Davea Stewarta.

3 17.07.2024

Ježiš, to bolo také krásne! A dojemné... Neviem, či má zmysel kritizovať Teddyho za to, že je krátky. Krátky komiks nemôže byť dobrý? Ani za to, že je nemý. Aké iné médium sa má vyjadrovať skrz obraz a nie zvuk, ak nie práve komiks? Niektoré najkrajšie veci na svete sú predsa tie najjednoduchšie. Nakreslené je to fakt krásne, na niektoré scenérie som sa nedokázal vynadívať.

3 17.07.2024

Cca 3O rokov po vydaní kultovej novely Rosemary má dieťatko (ktorá sa samozrejme stala predlohou pre rovnomenný, výborne mrazivý satanský film Romana Polańského) Irovi Levinovi napadlo, že nie je nič lepšie, než napísať sequel. Čo je nápad, o ktorom si trúfam tvrdiť, že nikdy v živote neprišiel ani na sekundu na um ani najzaprisahanejším fanúšikom „jednotky“. Medzi ktorých sa počítam, je to báječne napísané (a sfilmované), ale fakt mi nikdy nenapadlo premýšľať nad tým, čo bolo neskôr. Tak nejak som mal pocit, že všetko dôležité bolo povedané (ukázané) a zvyšok si môžem domyslieť ako uznám za vhodné. Levin mal však na vec iný názor a tak nielenže po troch desaťročiach napísal pokračovanie, ale rovno ho aj, aby bola sranda, dejovo premiestnil zo 6O. rokov do deväťdesiatych. Konkrétne do ich konca, kedy, mám to v živej pamäti, niektoré kruhy obyvateľstva rady splietali sprisahanecké apokalyptické teórie o konci sveta. Čo je téma, ktorá k pánovi pekla ide ako sedlo ku koňovi. No... a tým by sme pomaly s plusmi knihy Rosemary a její syn končili. Ešte jednou (ozaj poslednou) dobrou správou je, že hoc má 25O strán, riadkovanie je dosť brutálne a písmo pomerne veľké, čiže v skutočnosti sa to číta tak, ako keby to malo cca 15O strán. Takže to peklo (ehm) aspoň budete mať rýchlo za sebou. Ono to totiž nie je len strašne nudná a o ničom (miestami doslova) kniha ako taká, ale dvojnásobne je to o ničom ako sequel hororovej klasiky. Až vo finále to začne pripomínať horor, ale hrozný, takže spod dažďa pod odkvap. Povedal by som, že hlavný problém tejto knihy je v tom, že je to proste strašne zlý príbeh.

4 14.07.2024

Skvelý názov. Prekrásna kresba, ale to je jasné už z nádhernej, fantáziu podnecujúcej obálky. Komiksu by samozrejme viac pristali väčšie rozmery, ale mne pripadal pôvabný paradoxne nie napriek menším rozmerom, ale práveže VĎAKA nim. Scenár ma po prvom čítaní až tak nestrhol, ale musí sa mu uznať, že vychádza z provokatívnej a originálnej otázky, čo sa dialo s Alicou, keď sa z nej stala dospelá žena (odpovede vôbec nie sú pekné). Je to síce miestami príliš urozprávané, ale dá sa to prežiť a povedal by som, že k Alenke sa dlhé konverzačné scény tak nejak z princípu hodia. Po výtvarnej stránke sa tu bijú dva diametrálne odlišné štýly: za „londýnskou“ kresbou stoja Giorgio Spalletta a Cyril Glerum a za špecifickými, neprehliadnuteľnými výjavmi z ríše divov, famózny Dan Panosian (zároveň zaobstaral scenár). Výborné sú farby Fabiana Mascoloa. Toto je proste vysoká škola komiksová (jedna postava asi nie náhodou pripomína magora Klausa Kinského). Na prvú dobrú ma sklamal otvorený koniec. Keby to skončilo tak, ako to skončilo, tak by ma to udrelo do hlavy a povedal by som: „fúha“ Ale vraj majú byť ešte dva diely, tak mi nezostáva nič iné, než veriť, že to tvorcovia držia pevne v rukách a vedia, čo robia.

3 13.07.2024

Sequelo-prequel komiksovej knihy Želvy ninja: Poslední rónin. V linke z minulosti sledujeme Michelangela na ceste za pomstou. Ako to ale už v živote chodí, niekedy musíme spraviť krok späť predtým, ako urobíme dva dopredu. Inými slovami, Michelangelo si musí vybaviť účty s menej známym zloduchom, aby ho to mohlo posunúť k zásadným udalostiam z Posledního rónina. Je to také priemerné putovanie, raz je v takej krajine, potom v onakej, pod nohy sú mu hádzané rôzne polená, čo občas pôsobí ako umelé, miestami až nudné naťahovanie. Linka zo súčasnosti sleduje dospievanie novej štvorice korytnačiek (Odin, Yi, Modža a Uno). Vidno, že tvorcovia si uvedomovali, aké zlato držia v rukách a tak slušne nadviazali na smutný koniec Posledného rónina tak, aby mohli zarábať ďalej, ale zároveň aby nepopreli jeho tragické udalosti. Pokračovanie v ich podaní môže občas pôsobiť repetetívnym dojmom (opäť štyria súrodenci s pancierom), na druhej strane je to dostatočne iné na to, aby tomu nikto nemohol nadávať do lacného remaku. Charaktery jednotlivých súrodencov sú dostatočne odlišné a tentokrát ich dokonca spoznáte bez farebných šatiek. Kniha je ľahký nadpriemer, nie je to žiadna svieža a geniálna scenáristická divočina a nakreslené je to na môj vkus tak nejak... priemerne mainstreamovo. No ako celok to funguje, bavilo ma to a občas som sa pýtal, komu je to vlastne určené, keďže linka z minulosti je miestami relatívne krvavá (zapálená žena, zavraždené dieťa), pričom linka zo súčasnosti naopak pôsobí primárne určená detskému čitateľovi. A mne osobne na nových TMHT nesedí umiestnenie do sveta budúcnosti; kým korytnačky behali v obyčajnom „reálnom“ veľkomeste, pripadalo mi to lepšie. Vidno ale, že tvorcovia majú srdce na dlani, že milujú „svoje“ želvy nindža a ich svet a na výsledku je to poznať. Masívne vydanie: veľký formát, viac ako 2OO strán v tvrdej väzbe s hrubým papierom a lacetkou a k tomu veľa bonusov. Obávam sa každopádne, že po tomto komikse bude fenomén nindža korytnačiek pokračovať. Mal by som napísať „Teším sa, že po tomto...“ Ale asi naozaj musím použiť výraz „bohužiaľ“, lebo pravdupovediac neverím, že by TAKTO nastavené univerzum pokračovalo inak, než detinsky. Ale samozrejme predbieham, rád sa budem mýliť. Možno by situáciu v pokračovaniach opäť zachránili temné flashbacky, na druhej strane je toto cesta? Neustále sa rýpať v minulosti? Vracať sa o X rokov dozadu? Donekonečna prelínať dejové linky zo súčasnosti a minulosti? Pravdupovediac už linka z minulosti v Ztracených létach je o ničom (v zmysle, že neprichádza s ničím novým, proste len ukazuje, čo robil Michelangelo pred návratom do New Yorku)? Trocha ma znepokojilo, ako si kladné postavy neustále prispôsobujú pravidlá hry a ohýbajú morálku (kradnú, klamú), ale asi som príliš náročný.

4 12.07.2024

Pekná kniha. Paperback sa k hororovému žánru hodí od dôb Stephena Kinga, obálka je výrazná (hoci na môj vkus príliš... rozprávková?), nechýba množstvo poviedok, úvodné slovo od švédskeho experta na Kinga Hansa-Ǻkeho Lilju (ktorému Carcosa o 6 rokov neskôr vydala knihu Stephen King: Nejen horor), ktorý jednotlivé poviedky zostavil a prislúcha k nim nielen medailónik autora, ale tiež podmienky, za akých ten-ktorý text vznikal. V zozname mien nechýbajú ťažké kalibre ako Jack Ketchum, Edgar Allan Poe, Clive Barker, Ramsey Campbell, či práve spomínaný King. Takže 100%, nie? No... ani nie. Paradoxne, poviedky od Kinga a Barkera patria k najslabším; autori možno boli sami prekvapení, že od nich chce kúpiť práva na také slabé kusy. Zbožňujem hororové zbierky poviedok, ale Osvícení v temnotě mi žiaľ pripadalo pri všetkej úcte ako výpredaj, keď sa potrebujete zbaviť nepotrebných a neveľmi kvalitných vecí a niekto ich od vás kúpi všetky a umiestni ich do jednej knihy. Za mňa je to žiaľ veľmi slabá žánrová zbierka, väčšina kusov je za 2*, pár za 3* a len jedna za (slabšie) 4*, aj to paradoxne nehororový text Mateřská láska, opäť raz dokazujúci, že žiadny knižný, ani filmový horor nemôže byť taký hororový, ako život sám. S veľmi prižmúrenými očami dávam knihe ako celku „až“ 3*, hoc som mal chuť dať len dve, ale napokon musím uznať, že úroveň textov nebola nakoniec až taká nízka, ako sa mohlo zdať na začiatku, kedy ma odrovnala asi najhoršia vec, akú King kedy napísal.

5 11.07.2024

Zatiaľ najslabší Black Label. Hlavný problém vidím v tom, že Destruktivní duo nie je hodné tejto možno nie dokonalej, ale i tak istým spôsobom výnimočnej edície. Edície, ktorá sa nemusí trápiť tým, čo bolo, nezaťažuje samú seba kánonom a ani tým, čo kto v DC prikázal, rozkázal, nakázal. Edície, ktorej autori si môžu dovoliť prehnane povedané „všetko“, napr. zabiť Batmana, z Wonder Woman urobiť otrhanú divožienku zmietanú post-apokalyptickými udalosťami a z Jokera konštruktívneho, pragmatického politika. Destruktivní duo je absolútne obyčajný mainstreamový komiks, ktorý sa síce môže pýšiť tým, že spojil Batmana s jeho úhlavným nepriateľom, ale nalejme si čistého vína: to sa odohralo už v Batman: Evropa... a oveľa lepšie. Tu je Joker pomaly až komická postavička, ktorá Batmana neustále podráža, na čo sa Baťák klaunovi gothamského zločinu vyhráža, že ho pustí zo strechy, ale všetci vieme že nepustí. V komikse sa rušivo bijú dva diametrálne odlišné štýly: ponurá detektívka a akčný „film“. A do toho prichádza tradične nevtipná Harley Quinn, s ktorou som nečítal snáď ani jeden dobrý komiks. Samého ma ako veľkého fanúšika Temného rytiera mrzí to, že musím takéto veci písať, ale proste to tak cítim. Komiks si na mnohých miestach odporuje, napr. Joker je Harley Quinn opísaný ako „vychrtlý“ a následne na scénu napochoduje s tehličkami na bruchu á la Hugh Jackman. Autor v dodatkoch tvrdí, že sa komiks snažil urobiť veľmi komorným (čo do počtu postáv) a pritom je tu Batman, Joker, Harley, Gordon, Bullock, Dick Grayson, samozrejme Alfréd, Catwoman atď. Zvláštne sú Batmanovu rafinované dedukčné schopnosti. Bullock ho informuje, že svedok videl, ako z miesta činu, na ktorom sa nachádza mŕtvola, odchádzal asi Joker a držal niečo, čo pripomínalo bowlingovú guľu, pričom mŕtvole na mieste činu chýba hlava a na to Batman geniálne skonštatuje, že podľa neho si páchateľ z miesta činu neodniesol bowlingovú guľu, ale, držte sa, hlavu! No tak to fakt dole klobúk, Báťo, už chápem, prečo ti hovoria najlepší detektív na svete. Inak je to fajn, dobre (ale nevýnimočne) nakreslené a správne temné, ale neustále atmosféru presvecuje duo Joker/Harley Quinn a buď je tu priveľa pátrania alebo priveľa akcie. Neurazilo ma to, len som jednoducho čakal viac, oveľa viac, ako sa na Black Label ostatne patrí, alebo MALO by sa patriť. Vydanie samo osebe nadpriemerné (temer 3OO strán, tvrdá väzba s prebalom a tona bonusov).

3 11.07.2024

Pozor na SpongeBoba, pardon na sprunggeista, je to satan! Pravdupovediac čakal som to oveľa horšie, takže napokon vlastne príjemné prekvapenie. Ani v Priepasti každopádne nechýbajú veci, ktoré na Karikových knihách nemám rád. Hrdina, hoc dalo by sa povedať bežný človek z ľudu (nie vysokoškolský profesor filozofie) vedie nadprirodzene filozofické úvahy nad životom, kozmom, bytím, nebytím. OK, jasné, aj predavač v obchode, keď večer príde domov, môže relaxovať čítaním Nietzschea, ale v textoch Jozefa Kariku je amatérskym filozofom temer každý – a to je proste nerealistické. Rovnako ma fascinuje, ako autor neustále používa pubertálne výrazy (ksicht, dovi-dopo, úplne mu preplo); mňa osobne to vždy strašne vyruší, keďže autor nie je dvadsiatnik a najmä jeho postavy nie sú dvadsiatnici. Mnohé výrazy sa opakujú toľkokrát a v takých obmenách, až som sa musel usmievať (fajná parta, fajná dovolenková destinácia, fajne prekrvený obeh, kto to preboha editoval a prečo nezasiahol?). Iné slová ma vyviedli z rovnováhy (sliepňam, kŕkal). Rovnako ma neprestáva fascinovať, ako sa skoro v každej Karikovej knihe objaví niečo amorálne; označiť 13 mŕtvych civilov za „slušný výkon“, no... dole klobúk. Kvalitného autora spoznám podľa dialógov. Karikove sú ťažkopádne a neprirodzené. Dobrou správou je, že jeho strohá úsečnosť (mimo dialógov) nepôsobí odfláknuto, ale naopak pomáha vytvoriť mrazivú atmosféru. Zápletka o „skákaní“ je príjemne mystická a v dobrom nepríjemná. Samozrejme ju značným spôsobom vylepšuje umiestnenie do našich zemepisných končín. Toto sú veci, ktoré Karikovi vždy išli dobre, postupne to síce už nie je to, čo kedysi, ale stále je to fajn. Čakal som, že pred finále sa to pokašle a začne sa to preháňať s filozofovaním... a ono nie! Jasné, na takom minimalistickom mieste a s jedinou postavou (česť výnimkám) sa vytvára monotónna stagnácia, ale opäť: čakal som to horšie, oveľa horšie. Šokujúci záverečný twist vôbec nie je šokujúci. To policajný zbor skutočne neprezrel veci danej osoby? Tak to asi ani vyšetrovali ožratí Šmolkovia pod vedením naspeedovaného Tatka Šmolka, ktorý si ráno vzal viagru a po zvyšok dňa mal iné priority, asi viete aké. A ak dopadnem z veľkej výšky na mŕtve telo, asi by bolo „fajn“ opísať, čo sa s ním stane. Naopak, mnohé vetné spojenia skvelé (za chrbtom čierna masa hôr, kľukatá prasklina, zlaniť do tmavej hlbiny). Pravdaže znova platí, že Karika proste vždy vie „niekde“ vyhrabať geniálny nápad (sily nútiace človeka skočiť, vietor nútiaci robiť ho temné veci, deti miznúce počas treskúcej zimy) a vždy to domrví tým, že geniálne poviedkové námety rozdrobí v románovom priestore (aj keď mne osobne veci ako Priepasť, Trhlina a Smršť stále pripomínajú novely, nie klasické romány), ale zase: čakal som to horšie, pobil sa s tým tentokrát zručnejšie, než v Trhline, kde mal paradoxne viac postáv a väčší (fyzický) priestor na manévrovanie.

8 08.07.2024

Nalejme si čistého vína: tento komiks je podľa všetkého len rafinovaný spôsob, ako ešte viac zarobiť. Batman je jednou z najpopulárnejších komiksových postáv sveta, ale aj tak ho nie každý môže. I táto osoba si ale zrejme kúpi komiks, v ktorom Batman úraduje v „jej“ krajine. V Batman: Svět, ako ostatne už názov napovedá, navštívi Temný rytier celý svet. Nielen Francúzsko, Turecko, Čínu, či dokonca Japonsko, Mexiko a Rusko, ale tiež Poľsko - no a, pravdaže, Českú republiku. Kde si prekvapivo nedá ani jedno pivo, zlý, zlý netopier! Najviac ma po výtvarnej stránke uchvátil Lee Bermejo, ktorého vizuálny štýl je veľmi ťažko opísateľný, poznáte ho po prvom okienku a ja osobne ho zbožňujem už X rokov, odkedy som sa s ním stretol prvý raz v živote. Ďalším výrazným výtvarníkom je Thierry Martin s malou, milou a vcelku pôvabnou parížskou etudou o zneužití pravdovravného lasa Wonder Woman. Ostatné „poviedky“ ma až tak neoslovili. Zato temer každý z ilustrátorov nepochybne disponuje výrazným, špecifickým výtvarným jazykom, či už Paco Roca, Nicola Mari, Thomas von Kummant, alebo Čchiou Kchun, ktorý prichádza s neprehliadnuteľným čínskym bat-kostýmom. Po vizuálnej stránke na tejto knihe ťažko niečo kritizovať. Výtvarná rozmanitosť, jednotlivé vizuálne štýly, prístupy a postupy, sú mimoriadne odlišné. Vytvára to skvelú všehochuť - a to je super. Problém mám so scenármi. Nesúhlasím s tými, čo tvrdia, že scenáristi dostali malý priestor, že to nie je ich chyb. Samozrejme JE to ich chyba. Od detstva som vášnivým čitateľom kníh a tak veľmi dobre viem, čoho je dobrá poviedka schopná. Dobrá poviedka vie byť lepšia, než nekonečný román. Dobrá poviedka vám vyrazí dych, dojme vás, strhne vás, dostane vás. Poznám desiatky poviedok, ktoré sú stokrát lepšie, než 1000-stranové romány od najslávnejších svetových spisovateľov. I na malom priestore, ak autor vie (a chce), dokáže vytvoriť nezabudnuteľný príbeh. Žiaľ, to sa v tejto knihe nekoná. Väčšina príbehov pôsobí dojmom: doprčič, ráno nám volali z DC, či vieme Batmana umiestniť so „svojej“ krajiny, no tak rýchlo hlavy dokopy, vymyslíme dačo jednoduché, najmä v tom musia byť naše architektonické pamiatky. No a práve to je dôvod, pre ktorý si myslím, že Batman: Evropa je skutočne v prvom rade rafinovaný spôsob, ako zarobiť. Sila poviedky vo všeobecnosti je v jej údernej krátkosti. Práve v tom tkvie majstrovstvo písania: ukázať aj na malom priestore, že na to mám. Batman: Evropa na to šiel oveľa lepšie, ponúkol „jednotný“ dej, akurát jednotlivé kapitoly rozmiestnil do rôznych európskych destinácií, dal som mu 4*, bol skvelý. Batman: Svět až taký skvelý nie je.

5 08.07.2024

Prvá kniha ma možno nie napriek svojej jednoduchosti, ale práve VĎAKA nej, nadchla. Páčilo sa mi, ako do toho Keanu Reeves vložil sám seba, bolo to krvavé a drsné, nejak extra si na takých veciach samozrejme nezakladám, nie som úchyl, ale sem sa to hodilo. Druhý diel, ako to niekedy býva najmä vo filmových prostredných dieloch trilógií, potemnel a spomalil, síce trocha prešľapoval na mieste, ale stále ma to bavilo. No kým som sa pustil do trojky, tak už ma univerzum nezničiteľného zabijaka s imidžom Johna Wicka prestalo zaujímať. Vyvrcholenie bolo také, ja neviem, priemerné a mierne nudné. Bolo mi jedno, ako to skončí. Na obrátky to naplno začalo ísť až vo finále, ktoré ponúklo viacero zaujímavých momentov, scenérií a nápadov, ale dobrý dojem rýchlo pokazil koniec-nekoniec. Naopak, oslovila ma chutná kombinácia filozoficko-existencionálno-božského... čohosi... ehm... s priamočiarym akčným sci-fi (fantasy?) krvákom. A nepochybne sa mi veľmi páči Garneyho robustná, hmatateľne a bytostne masívna kresba, o Crabtreeho parádnych farbách nehovoriac. Chcel som dať „len“ 3*, predsa len to nenaplnilo moje očakávania, ale asi som po štyridsiatke citlivejší, proste mi celý ten koncept pripadá sympatický, tak prižmurujem oko a dávam aj štvrtú hviezdu. Predsa len, je to Keanu Reeves.

5 08.07.2024

Ja už som na takéto blbinky asi pristarý. Možno ak by som mal 14... ale mám 42. Nebolo to moje prvé stretnutie s Lobom. Prvýkrát som ho čítal ešte v deväťdesiatkach, keď vychádzal v časopise Crew na pokračovanie. Vtedy som mal sladkých cca 16, čo je povedal by som ideálny vek na čítanie takýchto masakrov. Hoc, pravdupovediac, už vtedy ma bláznivý militantný czarnianský magor nechytil. S Maskou som sa stretol prvý raz až práve vďaka tomuto crossoveru, ak teda nerátam film s Jimom Carreym, o ktorom každý strašne tvrdil, aký je na hony vzdialený komiksovej predlohe a pritom ak dáme bokom nadávky a násilie, tak mi to pripadá na podobnej úrovni. Crossover Loba a Masky ma veru na kolená nedostal, takže je možné, že je to na roky rokúce moje posledné stretnutie s pánmi. Jedine, že by sa nečakane na trhu objavila nejaká pecka, ale myslím si, že ak by si Maska mala zachovať svoj charakter, tak pecka nehrozí, pretože Maska má byť už zo svojej podstaty bláznivá hovadinka, z toho druhý Arkham – Pochmurný dům v pochmurném světě proste nevykrešete, ak to brutálnym spôsobom neinovujete, ale bola by to potom ešte Maska? Najzábavnejšie mi napokon paradoxne pripadali citáty na zadnej strane obálky, hra so slovíčkami a vymýšľanie jedinečných nadávok a slovných spojení (vysmrď, skorozhebloň). Škoda, že tu nebolo viac takých skvelých momentov, ako cameo JLA. Potešia plné hrste farieb a vskutku nabúchaná a divoká kresba, ktorá ale samozrejme nesadne každému. Tak, ako ostatne celý komiks.

4 04.07.2024

Pravdupovediac trocha mi to pripomínalo výcuc histórie z rýchlika, na ktorý je dodatočne našraubovaný „nejaký“ príbeh, nejaká zápletka, nejaké postavy. Neviem, či je to dobre alebo zle, ale mne osobne to prekvapivo nevadilo, vlastne sa mi to tak dokonca skôr páčilo, než nepáčilo. Faktom je, že Chalupky sa rozbiehajú pomalšie a ťažšie. Nemám na mysli prológ, ten bol fantastický, pripomenul mi niektoré scény z filmu Želary s Annou Geislerovou. Mám na mysli nasledujúci dej, kedy sa vraciame do hlbokej minulosti a spoznávame množstvo postáv. Kým sa v nich začneme orientovať, nejaký čas to potrvá. Autor sa na ťažkú a komplikovanú politicko-vojnovú tému pozerá s odstupom desaťročí, vďaka čomu jeho rozprávanie nadobúda až jemne mystický, melancholický, pôsobivý, mrazivý a nesmierne nostalgický fíling. No a to sú veci, ktoré zbožňujem. Epilóg je potom taký, že som si prial, aby ma utratili ako nevyliečiteľného psa. Je to tak, tá doba navždy odišla, už nežije temer nikto, kto by si ju pamätal z vlastnej skúsenosti. Na mnohé bolesti, krivdy a neskutočné tragédie, sa zabúda a tak je téma zneužívaná manipulátormi najmä zo strany politických strán a ich fanatických fanúšikov, z ktorých sa stávajú dokonalí kolaboranti. Milovať svoju krajinu, byť patriot, na tom v skutočnosti nielenže nie je nič zlé, ale je to istým spôsobom krásne. Problém našej spoločnosti je, že je zranená a že sa za patriotov vydávajú v lepšom prípade idioti, v horšom alfa samci s mocou, ktorí tému hnusným spôsobom zneužívajú. Kolaboranti boli najväčšie zlo už počas Druhej svetovej, pretože od nepriateľského vojaka ste nič dobré nečakali, ale od vlastných vás vždy zarazilo, ako niektorí z nich boli ochotní behom sekundy všetko zradiť a poprieť a poslať vás na smrť.

13 04.07.2024

O druhej knihe mnohí vraveli, že je poviedková, ale ak by si niečo zaslúžilo pomenovanie zbierka komiksových poviedok, tak je to až práve Venom 3: Nespoutaný. Eddie Brock si tu dáva (zaslúženú?) prestávku a my sa stávame svedkami (problémového) nažívania symbionta s inými hostiteľmi. Vrátane ženy. Príde aj legendárny Carnage a jedna z „poviedok“ je dokonca poňatá z pohľadu „psa“. Pripomenulo mi to niektoré seriály, kde producenti chceli zaroniť viac peňazí a tak vytvorili „výplňový“ diel, ktorý dej nikam neposunul, len prešľapoval na mieste Osobne ma asi neprekvapivo najviac zaujal prvý príbeh zábavne nazvaný Ve´nam. Áno, hádate správne, pozrieme sa do vojny vo Vietname roku Pána 1966 a azda netreba dodávať, že v nepreniknuteľnej džungli sa všetka sranda končí. Na scénu sebavedomo (ako inak) prichádza Nick Fury a je taký dobrý, že sa možno ani nebudete zaoberať otázkou, v akom univerze dofrasa vlastne sme, keďže zrazu je z neho beloch ako pred desaťročiami a Sama L. Jacksona nepripomína fakt ale že ani hrubým omylom. Dokonca sa dostaví istý namosúrený Kanaďan, ups spoiler, ktorého som tu ozaj nečakal. Má to niečo do seba, nie je to žiadna senzácia, ale predsa len máme dočinenia s najvydarenejšou „poviedkou“ z knihy. Zvyšok je žiaľ „len“ neurážajúci snaživý, veľmi, veľmi, veľmi ľahký nadpriemer. Čiže ako celá táto (zatiaľ trojdielna) séria. Ono nápad prísť s tým, že Venomov v minulosti bolo viac, je šokujúci a geniálny, ale nedokázali z toho vydestilovať ani do tretice nič, z čoho by som padol na zadok.

4 02.07.2024

„Ostatní lidi vidí duchy v bílých prostěradlech, ale já znám skutečného ducha.“ Príjemný, jemne mystický príbeh so sympatickými postavami (skvele napísaný vzťah medzi manželom a tehotnou manželkou), ale koniec ma sklamal do takej miery, že musím ísť „len“ na 3*. Bol som fakt zvedavý, akým smerom to celé vypáli... a ono to napokon vypálilo tým najtriviálnejším. Dozvedel som sa to, čo už dávno viem: že každý máme niečo vo svojej minulosti, čo nás ako kovová guľa priviazaná k nohe sťahuje ku dnu a my sa tomu alebo poddáme a vzdáme to, alebo aspoň skúsime zabojovať a raz sa od traumy možno áno možno nie vyslobodíme. A ľudia z nášho okolia tiež. Na Lemireovi sa mi páči, že je v dobrom „ľudský“ a „obyčajný“, ale v tomto konkrétnom prípade som čakal viac. Určite sa na takú tému dalo vymyslieť niečo pútavejšie, emotívnejšie, strhujúcejšie a silnejšie. Hoc samozrejme viem, že paradoxne v živote to tak funguje, že niekedy sú najobyčajnejšie veci zároveň tými najkrásnejšími. Lemire operuje s témami univerzálnymi azda všade na svete, ako sú komplikované vzťahy s rodičmi, alebo osamelosť. Ale na môj vkus to proste bolo vo finále banálne. Vyzeralo to fakt temne, že sa to skončí smutne, ale zaujímavo a realisticky, no buď to tak aj Lemire napísal a nakoniec mu to zakázali, alebo to tak napísal a napokon sám vymäkol a siahol po klišé konci, pri ktorom som len krútil hlavou, pýtal som sa, či to myslí vážne a nebolo toho Boha, ktorý by mi odpovedal. Potešia bonusy, úvodné slovo od kontroverzného Damona Lindelofa (Nezvestní, Prometheus) a pekná čierno-biela kresba. Tá však, uznávam, nesadne každému, napr. 43-ročný chlapík vyzerá ako dedko po troch porážkach, ale OK, možno umelecký zámer – démon alkohol. Umeleckým zámerom však zrejme nie je výjav zo strany 164, kedy hrdina hovorí, že má toľko isto rokov, čo jeho otec keď zmizol a pritom má 33 a otec mal 43 (viď. novinový výstrižok).

6 02.07.2024