Ivan Kučera přečtené 1265

Batman / Soudce Dredd 2023, Alan Grant

Samostatné komiksy s Dreddom mi nikdy nejak extra nesadli, ale v spojení s mojím obľúbeným Batmanom je to úplne iná liga. Drsný a temný crossover z 90. rokov vyniká podmanivou kresbou. Oslovil ma najmä prvý, pripomínajúci štylizovaný Návrat Temného rytiera od Franka Millera, čo je divné, lebo Návrat Temného rytiera ako taký sa mi po vizuálnej, nerealistickej stránke paradoxne nikdy nepáčil. Tu to ale pôsobilo inak, azda i práve kvôli špecifickému prepojeniu dvoch odlišných svetov, sveta v rámci možností realistického Gothamu a naopak vyložene sci-fi Mega-City 1. Dredd a Batman sú veľmi rozdielni už v tom, že Batman by nikdy nikoho nezabil, kým naopak Dredd je policajt, sudca a kat v jednej osobe a deň bez zabitého je preňho pokazený deň. V skutočnosti sú si zároveň ale svalovci (a milovníci prilieb) v mnohom podobní. Všetky štyri komiksy mi fakt sadli a užil som si ich, hoc ak uvážime, že je to edície Legendy DC, zarazí absencia bonusov. To je ale v tomto prípade detail, keďže je to fakt 256 natrieskaných akciou, temnotou a (v dobrom) šialenými nápadmi. Všetky štyri príbehy (pochádzajúce z 90. rokov) sú drsné a miestami dosť krvavé a dokonca mierne úchylné (čo je plus).... celý text

Moriartyho nástupci 2021, Olivier Legrand

Za mňa doteraz asi najlepší diel. Jednak sa rieši osobný prípad (je to od scenáristu trochu zákerné a na prvú dobrú, ale faktom je, že akonáhle v niečom figuruje unesené dieťa, čím menšie, tým lepšie, tak to proste zapôsobí na každého normálneho človeka, čo uznáva aj Čierny Tom a to už je vážne čo povedať), jednak atmosféra stemnieva a začína byť reálne nebezpečná (nechcem tvrdiť, že našim tri plus jedna hrdinom pri prvých dobrodružstvách nič nehrozilo, ale tu už ozaj ide do tuhého, zjavne sa ocitli v hre, na ktorú sú primladí a ich nepriatelia sú príliš starí, skúsení, mocní, schopní všetkého a nejaká trápna vražda pre nich nepredstavuje absolútne žiaden problém) a jednak sa objavuje šokujúci twist so Sherlockom, hoc samozrejme je to asi najznámejší zvrat v jeho kariére, ale aj tak to má silný dopad ako na ústrednú štvorku (OK, beriem, mačka Watson pôsobí dojmom, že jej to je vcelku fuk), tak na nás. Schválne som si nezisťoval, ako sa séria po dejovej stránke vyvíja doma vo Francúzsku, kde vyšlo viac častí, ale hovorím si, že ak budú postupne hrdinovia ostarievať, tak to skutočne môže byť v budúcnosti ešte nesmierne zaujímavé, ale tiež temné a dojemné. Pokojne sa môže stať, že sa z detského nezbedného dobrodružstva na konci nezostane nič a pretransformuje sa to na drsný londýnsky triler (aj keď to by som chcel asi veľa, ale predstava je to pekná). U (inak skvelých) komiksov Josefa Vybírala často kritizujem absenciu bonusov, takže tentokrát ma príjemne prekvapilo, že je prítomné slovo tvorcov na záver. Ťahá sa cez celú stranu a uvádza príbeh v trochu inom svetle. Úžasná bola i retro dvojstrana; až si človek želá, aby bol takto poňatý celý niektorý z nasledujúcich zošitov. Ako minule, i tentokrát ma jemne rušili novodobé výrazy (intoš, týpek), ktoré sa asi mali pokúsiť v čitateľovi vyvolať dojem „pouličného slovníka“, ale skrátka sme na konci 19. storočia, nehodí sa to sem. Ale to je fakt detail. Už menší detail je, že mi akčné finále pripadalo trochu nezrozumiteľné; ani pri druhom čítaní som úplne nerozumel, kto na koho kedy vystrelil, kto čo urobil alebo prečo kto niečo neurobil; akcia nie je ilustrátorovou silnou stránkou, na rozdiel od pozoruhodnej, jedinečnej výpravy (tentokrát navštívime múzeum voskových figurín).... celý text

Mjöllni 2019, Olivier Peru

Do kladiva! A tak som sa tak tešil. Chcem sa síce poďakovať Argu, že na náš trh uviedlo tento komiks, predsa len človek nie je živý len americkým mainstreamom, ale je to ukecané ako francúzska tetka na parížskom trhu v sobotu doobeda, keď do seba pri vedľajšom stánku kopla tri vína a ešte musí kúpiť päť kíl zemiakov, osem mrkiev, dva petržleny, vrecko červenej cibule, chren, nejaké jablká, osem hlavičiek cesnaku, za hrsť kôpru do nedeľnej omáčky a stretne bývalú spolužiačku zo strednej a samozrejme začnú spomínať. Proti dialógom nič nemám, skôr naopak, ale musia byť výborné a majú plniť dramaturgickú funkciu v deji. Tu sa to nestalo. Zhodou náhod som práve v rovnakej dobe čítal iný francúzsky komiks, Čtyřku z Baker Street, a tá tiež bola plná dialógov. Do detektívky ale patria podľa mňa viac, ako do severského eposu a, to najmä, mali zmysel. Tu to bolo len mlátenie prázdnej slamy. Pripomína to prednášku na škole, keď učiteľ začne dobre, ale potom už len melie a melie a vy sa pristihnete pri tom, ako vám klipkajú oči. Vizuálna stránka je po letmom prelistovaní skvelá, ale po samotnom prečítaní mi pravdupovediac pripadala trochu... zjednodušujúca. Ako hej, je to pekné, ale už som v živote čítal výtvarne úchvatnejšie komiksy (napr. Wiku, aby sme nemiešali jablká s hruškami a aby sme zostali pri fantasy). Scenár ma nestrhol. Bavilo ma vnímať to ako kuriózny remake Thorov s Hemsworthom, ale tým sranda končila. Nie som barbar, je mi jasné, že ragnarok, Odina, Thora, valhallu atď. nevymyslel Marvel, ale viete ako to myslím, nie? Vy určite áno, naopak ja som práveže nepochopil, že keď už sa to tvorcovia na pár miestach pokúsili spraviť drsnejšie, krvavé a inak mládeži neprístupné, tak prečo nešli na doraz a skončili pri jednom penise, zopár prsníkoch a sem-tam amputovanej končatine? Takto to pôsobí fakt divne, čítate rozprávku a zrazu BUM, bimbas v plnej poľnej. Po sľubnom úvode ma smer, akým sa príbeh vyvíjal, prestal baviť. Postavy mi pripadali nesympatické a opäť raz na programe dňa pletky Loki vs. Thor? Prečo? Nestačilo vari už? Nedalo sa to poňať inak? Našťastie, ten komiks je fakt obrovský. A to nielen po stránke epickej zápletky (bohovia, národy, kráľovstvá, vojny) a kresby plnej detailov a veľkolepých scenérií, ale i vydania (gramáž nad jedno kilo, formát A4, tvrdá väzba a hrubé listy robia svoje, vyzerá to na viac, než „len“ cca 170 strán). Ťažký oriešok na lúskanie, človek by chcel dať 4*, ale nemôže. Našli ste Batmana?... celý text

Obři 2023, Vicente Segrelles

Som fanúšik série. Uznávam, že po scenáristickej stránke Swegrelles nikdy nešiel bomby, ale mne sa to aj tak páčilo. Nemal som problém prižmúriť oko nad priemernými príbehmi, pretože to, čo predvádzal Segrelles ako ilustrátor mi umožnilo plnými dúškami si vychutnávať prekrásnu maľbu. V prípade albumu Obři je ale ozaj scenár zlý. Džinovi stovky rokov nenapadlo sklenenú fľašu rozhúpať a prevrátiť, iné momenty sú na hrane pochopenia (žoldnier zmenený na ľudožrúta) a skoky v deji sú wtf (žoldnier letí na drakovi, strih, žoldnier je mŕtvy). Pripadalo mi to tak, že Segrelles mal čo robiť sám so sebou (aby čo najplynulejšie prešiel z bežnej „ručnej“ maľby na tvorbu v počítači) a podľa toho scenár vyzerá. *. Doteraz som každému dielu dal 4*, fakt ma to bavilo, ale toto bolo skutočne zlé. Scenár 1*, vizuál tradične 4*, takže spolu za 3.... celý text

Lesní duch 2023, Graham Masterton

Som rád, že ma Graham neotravuje tupým tínedžerským slasherom z lesa, ale nemôžem povedať, že by si ma nejak extra získal na svoju stranu. Najskôr som sa tešil, potom nudil a následne to dostalo grády... aby to o pár strán ďalej opäť upadlo do letargického stavu miernej monotónnosti. Postavy šli mimo mňa, enchávali ma ľahostajným a celkovo mi to pripadalo tak, že zápletka čiastočne stagnuje. Lesná atmosféra pekná, ale napr. v zrovnaní s drsňákom Adamom Nevillom jej k dokonalosti čo-to chýbalo. Naopak, páčilo sa mi ekologické posolstvo a obracanie sa k tomu súvisiacemu folk hororu. Skvelý vizuál (obálka, slučka na každej strane).... celý text

Londýnští sirotci 2021, Olivier Legrand

Pravdupovediac ma potešilo, že štvorka nejde na predsa len už jemne monotónnej vlne prvých troch dielov a namiesto klasickej kriminálnej zápletky na to ide inak. Sherlock Holmes je mŕtvy! To nie je spoiler, stane sa to na prvých stranách a informuje o tom anotácia na zadnej strane obálky. Zahynul počas súboja s „nejakým“ profesorom Moriartym, padnúc do „akýchsi“ vodopádov. A tak naši traja pátrači (+ mačka) osameli. Ich cesty sa rozídu. Každý sa odteraz bude musieť životom prebíjať ako najlepšie bude vedieť. Ale drsný Londýn konca 19. storočia nebol k osamelým deťom (a túlavým mačkám) prívetivý. Jednotlivé osudy našich hrdinov ma oslovili, dojali a zapôsobili na mňa (najviac príbeh „Charlieho“). Je síce prítomná aj ako-taká zápletka s navrátivším záporákom z trojky (Bloody Percy to tentokrát prekvapivo dáva na Two-Facea), ale páčila sa mi, keďže bola len vedľajšia a zbytočne neotravovala. Scenár je svieži a bavil ma. O to viac ma zarazilo občasné klišé (prebodnutá kniha, to ako vážne?), pár rušivo moderných prekladov (intoš) a divné momenty (to teda ozaj bolo priateľstvo na život a na smrť, keď sa rozišli hneď po Holmesovej smrti). Ľudský Watson pripadá stokrát zaujímavejší, ako egomaniak Sherlock, ale to asi nebudem sám. Nakreslené je to opäť nádherne (tie strešné zábery!).... celý text

Pohovka a mrtvola 2023, Tony Sandoval

Divný názov... a ešte divnejší dej. Teda, ako pre koho. Pokiaľ neviete, kto je Tony Sandoval, buď vás prvé rande s touto zaujímavou mexickou osobnosťou znechutí, alebo si okamžite zoženiete jeho ďalšie komiksy. Ak máte nezameniteľný štýl tohto svojráza radi tak ako ja, prídete si síce na svoje... ale možno nie až tak, ako pri Doomboyovi, Vodním hadovi a Růžovým a černým. Spomedzi nich je Pohovka a mrtvola najslabšia. Samozrejme u ľudí ako Sandoval i priemerný výrobok predstavuje nezabudnuteľný zážitok, ale tentokrát musím dať len 3*. Nedá sa povedať, že by Sandovalove scenáre vo všeobecnosti boli závratné, ale mali niečo do seba. Pohovka a mrtvola je tak trochu... nuda. Čudný, neveľmi sympatický chalan sa motá počas leta zaspatým prímorským vidiekom a nikde nikto. Až na inú čudáčku, s ktorou začne spávať (lebo sú obaja čudáci) a do toho počúvajú legendu o tom, ako sa tu pred časom stratil chlapec a tak sú všetci okrem nich zalezení doma, lebo sa boja. Nie je to zlý východiskový bod, lenže v praxi z neho nič extra nevyplýva... a potom je koniec. Keďže som si zvykol, že Tonyho vyhrotené príbehy zvyknú bývať plné erotiky, prípadne tvrdého porna, sklamalo ma, že tentokrát (až na pár detailov) tu nič nie je. Samozrejme prasačinky nemusia byť každý deň, ale... veď viete. Okrem toho sa mi na komiks miestami zle pozeralo. Áno, výtvarný štýl Tonyho Sandovala patrí k nezameniteľným. Rozpoznáte ho po prvom obrázku. Tentokrát ale prichádza s nápadmi, s ktorými som sa nevedel stotožniť, nerobili mi dobre a tak nejak ľudsky (ehm) sa mi nepáčili (alebo ma rovno znechucovali - zuby, sople, pri zuboch som si dokonca začal myslieť, že sa na konci ukáže, že dané decká sú mimozemšťania maskujúci sa za ľudské deti). Nepozdávalo sa mi ani to, že niektoré časti sú ako keby čierno-biele (žeby nejaký nepochopiteľný umelecký výstrelok, ktorým nám autor chcel „niečo“ povedať a ja som to nepochopil?). Tonyho postavičky sa nikdy nedali vekovo zaradiť, to na nich ostatne bolo nezabudnuteľné, ale tu už to prehnal: ústredný pár vyzerá občas na dvanásť, potom na osemnásť, potom na štrnásť, potom majú spolu sex a nakoniec sa dozvieme, že ona má šoferák, takže dvanásť „asi“ nemá. Neviem, mne to vadilo. Pravdupovediac som tak úplne nepochopil ani vlkolakov. Jasné, nie všetko v živote dokážeme vysvetliť, tak prečo by komiksy mali byť iné? Tento motív mi ale pripadal zbytočný. Podľa mňa je to tu len preto, lebo Tony má rád vlkolakov. Dobrou správou je, že i napriek chybám (resp. veciam, ktoré sa iným naopak môžu páčiť, ale mne sa nepáčili) je to typický Sandoval. Príjemne poetické, zvláštnym snovým spôsobom hypnotické a uhrančivé, taká tá typická sandovalovčina á la letné prázdniny sú vo svojom strede, zaspatý a pritom nebezpečný vidiek temer zbavený dospelých (z čoho behá mráz po chrbte) a k tomu nádych melancholickej nostalgie.... celý text

Sen Ockerwee 2007, George R. R. Martin

„A Abner Marsh zůstal sám, jako byl vždycky.“ Začiatok som si vychutnával. G.R.R. Martin sa do toho fakt oprel. Mám rád južanskú literatúru a tešil som sa na každú nasledujúcu stranu. Nasával som atmosféru. Vzduch sa „tetelí horkem“, obrovskú hladinu rieky brázdia člny a veľkolepé kolesové parníky, prístavy sú plné ľudí. Začiatok je proste fakt radosť čítať. Treba dodať, že „začiatok“ v tomto prípade trvá dlho, keďže kniha má cca 430 strán a prvých sto je ozaj nádherných a hypnotických. Svoje robí i nepredvídateľný príbeh, o ktorom som nič nevedel, takže ma dostal do kolien nielen geniálny nápad s vampírskym parníkom (!), ale tiež súboj „dobrých“ upírov s tými skazenými. Užíval som si jednotlivé zvraty, ako i pomerne nečakané úmrtia. Mal som síce chaos v postavách, je ich fakt veľa, ale postupne som sa medzi nimi začal orientovať lepšie a ku koncu už to bolo v pohode. Za to môže aj to, že mnohé boli v tom čase už po smrti, ehm. Martin sa každopádne i vďaka tomu konečne začal sústrediť len na tie najzaujímavejšie. Žiaľ, ako som spomínal kniha má 430 strán, čo je veľa. Nejde o to, že tempo začína stagnovať. Ako som písal, najviac sa mi páčil práve úvod, počas ktorého sa „nič“ nedialo, „len“ autor opisoval život na rieke a všetko s tým súvisiace. Akonáhle sa v strede začali diať rôzne veci, paradoxne ma to začalo nudiť. Miestami som bol až otrávený, pričom Martinov robustno-ornamentný štýl ma až mierne ubíjal. Je to síce vysoká škola literárnosti, Martin si labužnícky vychutnáva a na jazyku necháva prevaľovať každé jedno mizerné slovo z každej jednej mizernej vety, ale ako sa vraví, čoho je moc, toho je priveľa. Nepomáha ani fušerina na strane postáv (strieľajú bez mierenia, výmena kajút á la Tom a Jerry bez uistenia sa, že skutočne zabili toho, koho mali atď.). Našťastie, akonáhle som nad knihou zlomil palicu a vravel som si, že ju dočítam už len z povinnosti resp. zotrvačnosti, autor zase príjemne spomalil, príbehu skvele pomohol niekoľkoročný odstup a zrazu to začalo byť „starecké“, melancholické, nostalgické a smutné a to je presne to, čo v knihách zbožňujem. Je to zároveň o tom, ako sa zmenila doba, železnica strieda vodnú dopravu, mnohí starí morskí vlci dávno zomreli a nahradila ich nová generácia, svet sa mení.... celý text

Batman: Vánoce 2023, Lee Bermejo

Lee Bermejo je pre mňa nielen jeden z najvýraznejších ilustrátorov Batmana, ale vo všeobecnosti ilustrátor s jedným z najnezameniteľnejších štýlov, ktorý rozpoznám po prvom obrázku. Len čo taký komiks otvoríte, viete, kto ho kreslil. Batman: Vánoce predstavuje Bermejov scenáristický debut a nevybral si k tomu nič menšie, než parafrázu na Dickensovu klasiku. Žiaľ, scenár je zamotaný a na prvé prečítanie možno ani tak úplne nebudete vedieť, čo presne ste to vlastne čítali. Druhé čítanie situáciu zlepší. I tak ale zostáva víťazom tohto komiksu fantastická kresba. Batman a zimné prostredie je niečo, čo sa nevidí často. Hoc je akiste podozrivé, že Batman je taký dokonalý, že sa ani raz nešmykne na zamrznutej kaluži zákerne schovanej pod vrstvou snehu.... celý text

Mistr meče 2019, Xavier Dorison

Drsný, pochmúrny komiks z roku 1535. Tým je povedané všetko, asi je zbytočné písať viac. Dorisona ako scenáristu nie že nejak extra nemusím. Proste v ňom nevidím žiadny enormný talent, skôr mi pripadá ako šikovný človek, ktorý sa vyskytol v správny čas na správnom mieste, zaplnil dieru na trhu a už v nej zostal zabetónovaný (stopercentne sa mi od neho páčil azda len bombový Dlouhý John Silver). Dorison vie vytvoriť pútavé postavy, vyberá si atraktívne prostredia a doby, ale scenár ako celok zvykne odfláknuť, ako aj v tomto prípade, kedy sa dočkáte takých bolestivých klišé, ako že hrdinu majú na kolenách, informuje ich, že v najbližšej dobe ich zabije, začnú sa smiať... a on ich zabije. Alebo zvádzajú ukrutný súboj záporná a kladná postava, kladná zvíťazí, chystá sa záporáka prebodnúť... a objavia sa zvyšné záporné postavy a zabránia jej v tom pod hrozbou zavraždenia priateľa. Toto ozaj nepovažujem za špičkovú scenáristickú prácu, Xavier. Kresba Francúza Joëla Parnottea je super, krásne nakreslený komiks. Je skvelé, že u nás vychádzajú takéto veci a v takomto sexi formáte. Štvrtá hviezda za kresbu.... celý text

Kitaj 2022, Jim Zub

Tentokrát sa nepohybujeme na klasických conanovských miestach (more, džungľa, osady v lesoch), ale v preslávenej východnej ríši Kitaj. Keďže sme v Conanovom svete, netreba v tom hľadať nič komplikované, vyzerá to proste trochu ako feudálne Japonsko. Už len čakáte, či príde Šogun. Spoiler. Nepríde. Takéto prostredie sa podľa mňa ku Conanovi nehodí. Nechcem tvrdiť, že mi to nejak enormne vadilo, to asi nie. A áno - azda to bola vítaná zmena. Zas nemôžeme celý život stráviť len v džungli a na moriach. Ale ja som nikdy nechcel vidieť Conana so samurajských mečom, ani Conana-ninju. To už radšej mimozemšťanov. Celkovo je Kitaj divný, napr. už v úvodnej scéne Conana bičujú... a on KRIČÍ od bolesti??? To čo malo znamenať? Conan?! Scenár je neobjavný, predvídateľný, monotónny. Jasné, od Conana ťažko čakať neviem aké veľké umenie, ale nemám rád takéto podceňovanie: to akože teraz keď píšem Conana, tak mi stačí napísať bohapustý priemer (v lepšom prípade) a mávnuť nad tým rukou s hláškou, že šak fanúšikom to stačí? Mne to teda nestačí. Občas je to so Zubovým scenárom fakt ako s návštevou zubára (sorry, musel som). Kresba ma ktovieako nenadchla, taký bežný mainstream. Škoda, že to nekreslil niektorý z autorov parádnych obálok alebo niekto, kto robil záverečné „poviedky“ (veľmi rád by som si prečítal Conana ilustrovaného Paulom Davidsonom). Celkovo ma nenadchlo stvárnenie Conana ako mladého, nevycválaného blázna. Prepáč, barbar, ale toto nie je na 3* ani s prižmúrenými dvoma očami.... celý text

S kouzelnickou hůlkou: Magické dospívání filmového čaroděje 2022, Tom Felton

Nalejme si čistého vína. Expert na divné ticho Tom Felton hral v sérii Harry Potter nielen hajzlíka, „vocasa na koštěti“ a kreténa, ale tiež vedľajšiu postavu. Samozrejme ako mnohé iné vedľajšie postavy zo série, o hlavných nehovoriac, aj Draco Malfoy skultovnel a získal milióny fanúšikov na celom svete napriek tomu, že hral zápornú rolu (v jeho prípade možno dokonca VĎAKA tomu). A, čo ma vždy mrzelo asi najviac, jednorozmernú. Bol to proste totálny ko... mamánek. Až na samom konci začal vykazovať náznak psychologickej obmeny, čo pekne vyvrcholilo v epilógu odohrávajúcom sa na vlakovej stanici. Rád by som sa dožil plnohodnotných filmových sequelov. Som presvedčený o tom, že ak by sa Draco alias Tom vrátil, malo by sa jednať o kladnú postavu poučenú z chýb minulosti. Z dramaturgického hľadiska by bolo fajn, aby sa v kľúčovom okamihu obetoval pre vyššie dobro. Čo sa knihy týka, potvrdilo sa mi dlhoročné presvedčenie, že anglickí detskí herci sú niekde úplne inde, než americkí. Nechcem paušalizovať, ale filmový biznis nasávam od konca 80. rokov, kedy som mal cca 9 rokov a trúfam si tvrdiť, že kým americkí detskí herci česť výnimkám v lepšom prípade v dospelosti nehrajú, v horšom sa predrogujú a zomrú, z anglických sa nejeden raz stávajú uznávaní umelci. Myslím si, že za to môže prísny dozor rodičov, ktorí svoje deti v UK držia pri zemi, ale môžem sa mýliť. Resp. nie že by boli prísni, ale pekne to vystihuje scéna z knihy, ktorá keď mama jedného z detských hercov zistila, že detský stan (v ktorom sa poflakovali, keď nenatáčali) je vybavený neobmedzeným množstvom sladkostí a energeťákmi, tak sa postarala o radikálnu zmenu pitného režimu, ako i jedálnička. Je to detail, ale myslím, že práve on (a jemu podobné) môžu poskytnúť odpoveď na otázku, prečo tak veľa anglických detských hercov v dospelosti získava filmové ceny a každý režisér ich chce mať vo svojom filme. Držania pri zemi som mal dojem aj z tejto knihy, takže možno na tom niečo bude. Tom je báječný človek a najbáječnejšie na tejto knihe je, ako naznačuje Emma Watson v úvodníku, že Tom sa na nič nehrá a je sám sebou. Pravdaže sa teraz nedá tvrdiť, že stačí napísať knihu, ktorej autor je sám sebou a bude podobne skvelá. Mnohí autori sú idioti, blbci, egomaniaci a, to najmä, nemajú svetu čo povedať. Nie sú to zaujímaví ľudia. Tom Felton medzi nich nepatrí. PRETO napísal takú dobrú knihu. Nie preto, že hral v sérii Harry Potter. Číta sa to samo a ak budete toho dňa musieť ísť spať, lebo skoro ráno vstávate do práce, bude vás to mrzieť a posledné myšlienky toho dňa počas zaspávania zrejme budú patriť Tomovi a vášmu tešeniu sa na zajtrajší večer, keď si prečítate konečne ďalšie kapitoly. Trocha mi to občas prišlo úsmevné v zmysle, že sa ako o "bohatej kariére" vyjadruje niekto, kto mimo potteroviek hral v relatívne malom počte filmov a väčšinu z nich nikto nevidel. Jasné, Tom je vo fachu od desiatich, čiže istým spôsobom naozaj JE veterán, len sa proste človek pri pohľade na jeho divnú filmografiu neubráni úsmevu (najlepší film okrem potteroviek je azda Zrodenie Planéty opíc, kde hrá tak strašne napísanú rolu, že sa ani nečudujem, že na ňu neprebehol normálny kasting). A ku koncu, paradoxne kedy to začne byť (kvázi)najdramatickejšie, tempo stagnuje.... celý text

Zdál se mi zase ten stejný sen 3 2022, Joru Sumino

Tak nič. Po jednotke, ktorá ma trochu sklamala, som sa utešoval tým, že dvojka to dobehne. Nedobehla, ale naivne som to čakal do trojky, či náhodou. Žiadne „náhodou“ sa žiaľ nekonalo. Jasné, ono to nie je zlá manga trilógia, no vadila mi slabá práca so scenárom, absentovala výraznejšia zápletka. Zhovorčivá hrdinka (striedavo skvelá, striedavo otravná) chodila od jednej postavy k druhej, s každou sa porozprávala (a zjedla koláč a vypila pomarančový džús) a šla o dom ďalej. Mňa to proste nebavilo. Séria mi pripadala divná v tom, že každý, kto má talent (píše, maľuje...), sa za to hanbí. Ešte kurióznejšie bolo, že ho okolie vnímalo ako čudáka. V Japonsku som nikdy nežil (žiaľ), takže netuším, či mi niečo uniká a je to nejaké špecifikum ich mentality (v zmysle je dôležité nevybočovať z anonymného davu), alebo to bol len čisto scenáristov nápad. Výchovný apel (pomoc slabším, starostlivosť o osamelých, odsúdenie šikany atď.) chvályhodný, ale chcel som si užiť aj príbeh. A ten tu skôr nebol, než bol. Našťastie, ku koncu, kedy už som fakt hádzal do žita nie jednu flintu, nie dve flinty, ale osemnásť flínt naraz (áno, dá sa to), sa scenáristka konečne spamätala a začalo to ísť do mierneho dojatia. Za mňa síce neskoro, ale zas ako vraví klasik: lepšie neskoro, ako nikdy. Túto sériu budem spätne vnímať ako priemernú. Skôr manga pre deti, aby si vážili priateľov a rodičov.... celý text

Slavík ze Stepney 2020, Olivier Legrand

So Štvorkou z Baker Street som sa nestretol dva roky a trochu mi začala chýbať, tak som si počas Black Friday zaobstaral všetko po dvojke. Trojka, Slavík ze Stepney, je klasickou dobrodružnou detektívnou jazdou z prostredie jedinečného Londýna, kde naši štyria obľúbení hrdinovia vyšetrujú zločin. Séria si i v tretej časti udržuje svoj stabilný nadštandard a to ako scenáristický, tak kresličský, za čo prirodzene môže najmä to, že ju od začiatku píšu a kreslia tí istí ľudia. Samozrejme sa vytvára istý pocit monotónnosti a opakovania, ale to je typické pre podobné série a vyčítať im to je asi ako vyčítať vtákovi, že stále lieta. Koho to baví, ten to kupuje (a bude kupovať) a koho nie... tak nie. Tentokrát je to predsa len čiastočne iné vďaka snežnému prostrediu, ktoré je v sérii novinkou; zasnežené anglické ulice vyzerajú charizmaticky. Mne sa proste to prostredie páči, staré Anglicko, aristokratické rodiny verzus totálna chudoba, podsvetie neváhajúce pre svoj dobrý život vraždiť, skorumpovaná polícia žijúca si svojimi vlastnými vnútornými pravidlami, ulice a trhoviská plné ľudí...... celý text

Na palubě lodi Beagle 2022, Christian Clot

Pri tomto komikse musí zaplesať srdce každého pravého muža, ktorý v sebe i v dospelosti dokázal uchovať posledné zvyšky dieťaťa. Občas sa mi nepáčila nejaká postava (vyholený Darwin vyzerá fakt divne), trochu som sa strácal v postavách a na začiatku je to príliš ukecané, ale vo všeobecnosti veľmi pekne nakreslený komiks. Vydanie mi pripomenulo staré komiksy od BB/art typu Strygy alebo Colby, kedy taktiež krátke príbehy vyšli v pevnej väzbe s rozmermi A4. Ku koncu to razantným spôsobom pripomína môj obľúbený film Master a Commander: Odvrátená strana sveta, kde vzťah kapitána a hlavného palubného lekára bol veľmi podobný. Celé roky som si neuvedomil, že za vzor či už Petrovi Weirovi, alebo Patrickovi O ´Brienovi (podľa ktorého literárnej série snímka v r. 2003 vznikla), stál práve Charles Darwin. Páčila sa mi hierarchia na lodi, vzťahy nie vždy boli dokonalé, ale takí sme my, ľudia. Komiks na konci obsahuje niekoľko strán bonusového venovaných Darwinovi, vrátane pomerne štedrého vizuálneho materiálu. Priznám sa, pri hodnotení som v rozpakoch. Pôvodne som chcel dať jasné 4*, ale pri druhom čítaní mi do očí začala vrážať na môj vkus až príliš okatá „poučnosť“ v zmysle komiks na mňa pôsobil dojmom, že to nie je ani tak komiks, ako skôr spôsob, akým žiakom na základnej škole priblížiť veci, ktoré by ich v bežných učebniciach nudili. Napokon ale s prižmúreným kormidlom udeľujem aj štvrtú hviezdu. Pri dvojke ale budem prísnejší.... celý text

Zdál se mi zase ten stejný sen 2 2022, Joru Sumino

No... neviem. Jednotka ma zďaleka neodrovnala tak, ako som čakal po skúsenostiach s peckou Chci sníst tvoji slinivku. Vlastne ma neodrovnala vôbec. Nebola však zlá. Cítil som potenciál. Predpokladal som, že sa naplní v dvojke a trojke. Ale po dvojke je jasné, že ak sa v trojke neodohrá zázrak, mýlil som sa a je to proste priemerná manga séria. Ústredná hrdinka je sympatické a rozkošné šidlo, má dobré hlášky, ale pristihol som sa pri tom, že kým v prvom dejstve som si vychutnával jej prirovnania života k školskému obedu a iným kuriozitám, v druhom už ma to začalo trochu otravovať a myslel som si: buď už konečne ticho. Ako jednotkovému, tak dvojkovému scenáru chýba jasný ťah na bránku. Hrdinka proste chodí od jednej postavy k druhej, spoločnosť jej robí divná mačka... a to je všetko.... celý text

V hrůze a krvi zrozeni 2023, * antologie

Asi to bude znieť čudne, ale paradoxne ma na tejto antológii najviac zaujalo to, že najväčšiu časť textov napísali ženy. Čo ma utvrdilo v mojom dlhodobom, hoc vedecky, prieskumami a faktami nepodloženom presvedčení, že horor je žáner, ktorý viac láka nežnejšie pohlavie. Prečo je tomu tak? Mám nejaké teórie, možno správne, možno nie a celkom by ma zaujímal pohľad psychológov na túto tému. Čo sa týka knihy, väčšina textov je napísaná fajn. Odsýpajú, disponujú svižným, dynamickým štýlom, postavy sú realistické a vo väčšine prípadov sympatické, čo je za mňa super, lebo čítať 19 poviedok o blbcoch sa mi fakt nechce. Atmosféra sa autorkám a autorom darí budovať príjemne tiesnivá a znepokojivá. Opisy, či už miest, počasia, prírody alebo vnútorného rozpoloženia postáv, sú spravidla zvládnuté na slušnej úrovni. Slušnej... lež nie vynikajúcej. Na mňa pôsobili poviedky štandardne, veľakrát siahali po klišé, vinou čoho boli predvídateľné. Nejeden raz sa mi stalo, že som na začiatku vedel, aký bude koniec. Niektoré zas vyzerali tak, ako keby sa autorom a autorkám doma váľali dva nedokončené námety a tak ich spojili do jednej poviedky, čo nie vždy dopadne šťastne. Mnohé poviedky by sa dali charakterizovať takto: skvelý začiatok, slušný stred a priemerný koniec. Informácia na obálke znie absurdne. Víťazstvo v 3. ročníku literárnej súťaže? Akej konkrétne? Prečo po tom mám pátrať? Existuje dôvod, prečo to nie je explicitne uvedené na obálke? Ako v nejakej literárnej súťaži môže vyhrať 19 poviedok? Alebo nejde o víťazstvo v pravom zmysle slova, ale o texty, ktoré sa umiestnili na prvých 19. miestach? Tým pádom je takéto podanie nepresné, víťaz je predsa vždy len jeden, tak kto tu s nami hrá akú (a prečo) hru? Na najvydarenejšie české hororové antológie (Jihočeský horor, České temno) sa to zďaleka nechytá. Nebolo to síce zlé, ale po dobrom rozjazde, ktorý ma celkom bavil, prišla druhá polovica, kde vo veľkom množstve pribudli (pod)priemerné a nudné literárne útvary.... celý text

Zdál se mi zase ten stejný sen 1 2022, Joru Sumino

Ani to nemusíme porovnávať s (tiež Suminiho) Chci sníst tvoji slinivku, aby sme došli k záveru, že minimálne prvá časť mangy Zdál se mi zase ten stejný sen nešliape tak dobre, ako mohla. Chci sníst tvoji slinivku pre mňa predstavuje jeden z najmohutnejších literárnych zážitkov vôbec, takže čo i len priblížiť sa voľačomu takému úžasnému a nadpozemskému je samozrejme neskutočne ťažké. Zdál se mi zase ten stejný sen 1 ma ale fakt trochu nudilo. Nebolo to zlé, to vôbec, ale čakal som na TEN nezabudnuteľný okamih, TÚ scénu, TEN wow efekt. A nič, nedočkal som sa. Možno v dvojke/trojke. Pritom na prvý pohľad je všetko v poriadku. V dobrom divné postavy, sympatická feel good atmosféra, jedinečné japonské prostredie a čierna mačka s krátkym chvostom, ktorá namiesto mňaukania „mňáka“. Scenáru však chýba ostrejší drajv. Ťažko sa niečoho chytiť. Absentuje výraznejšia zápletka. Na začiatku sa síce črtá zápletka ohľadom šťastia, ale v praxi to vyzerá tak, že hlavná hrdinka sa bezcieľnej motá od jednej postavy k druhej a áno, je to pekné, ale netušíme, k čomu (a či vôbec k niečomu) to smeruje. Ak uvážime, že nie je dôležitý ani tak cieľ, ako skôr cesta, tak táto cesta je ozaj jemne rozpačitá. Netvrdím, že v každej mange musí umierať hlavná postava na rakovinu, aby to bola dobrá manga, ale toto proste nebolo ono. Do pozornosti dávam, že prvých pár strán je farebných a teda musím uznať, že je to krása a rád by som si prečítal mangu, ktorá by bola vo farbe vyvedená celá. Musím každopádne uznať, že rozkošná školáčka Nanoko Kojanagi je fakt riadne číslo, jej hlášky a prirovnania života (k pudingu, boľavému zubu, alebo ku školskému obedu) sú fakt báječné a vo svojej detskej jednoduchosti výstižné. Možno by som zvolil kvalitnejší, belší papier.... celý text

Pomsta Green Lanternů 2013, Geoff Johns

Tak jasné, svalnatí chlapi v zelených kostýmoch so škraboškami na dokonalých tvárach lietajú poetickým vesmírom, efektne po sebe hádžu žlté, fialové atď. kúzla a na prstoch majú prstene, aké by im závidel aj starý dobrý Rumburak. Je to istým spôsobom „blbosť““, ale zároveň esencia komiksovosti. Vždy si raz za čas GL doprajem a užijem si ho, podčiarkujem ale: raz za čas. Geoff Johns o ňom napísal veľa komiksov a tento je stávkou na istotu: ženy vyzerajú viac misskovejšie, ako samotné missky a chlapi vyvolávajú dojem, že si každé ráno dávajú Schwarzeneggera natretého na toaste, ale má to niečo do seba. No musíte na to mať chuť a akceptovať svojské pravidlá hry. Žiaľ, niektoré postavy sú u nás pravidelne vraždené neveľmi pochopiteľným spôsobom vydávania a týka sa to aj GL. Zjavne sa odohrali tony zásadných udalostí, umierali postavy, azda celé svety, z kladných postáv sa stávali záporné a naopak, sú prítomní dvaja pozemskí Green Lantnerni, zo Supermana je kyborg... avšak veľa z toho u nás nevyšlo. A teraz sa v tom vyznajte! To sa proste nedá. Ak to nemáte načítané zo zahraničia, máte skrátka smolu. Alebo sa môžete tváriť, že to „nejak dáte“. A áno, dáte. Tak, ako ja: v rámci možností si to užijete, ale aj tak neustále budete mať hlodavý pocit, že niečo nie je v poriadku. A je to tak. Nie je. Za seba vravím, že som v prvom rade rád, že v češtine vychádzajú aj iné superhrdinského záležitosti, než Superman a Batman, ale za akú cenu? To, že GL má z dlhodobého, historického hľadiska parádnu chémiu s GA, to vedia všetci. Lež že mu to bude tak skvele odsýpať s Temným rytierom, to som vážne nečakal. Rád by som si o ich buddy prácičke prečítal celý komiks (v minulosti som dal samozrejme veľa komiksov s Ligou spravodlivosti, ale tam obaja vedľa seba len existovali, nedostávali sa do vzájomnej interakcie). Skvelé na Johnsovi pri Green Lanternoch je, že nech predvádza akékoľvek vizuálne orgie a zverstvá, nestráca zo zreteľa ľudskosť a morálnosť Hala Jordana. Po prvom čítaní som bol presvedčený, že dám 3*, ale po druhom som si uvedomil, aké scenáristické zverstvo to celé je. Je to škoda, lebo ak by to niekto vydal v omnibuse, som temer presvedčený o tom, že by to bola superjazda. Pardon. Superlet.... celý text

Ranaři 2023, Joshua Williamson

Motív nezadržateľného starnutia je starý ako ľudstvo samo, ale Joshua Williamson ho vcelku netradične skombinoval s legendárnym zoskupením prevažne Flashových súperov. V našich končinách je to s najrýchlejším mužom sveta komplikované, jeho fanúšikovská základňa nie je až taká veľká a ako bonus je komplikovaná postava so šialeným univerzom. Ak aj ale nie ste experti na Flasha, nemajte strach. Naopak, Ranařov si paradoxne možno užijete tým viac, čím menej ich poznáte. Stačí vám k spokojnosti vedieť skrátka len to, že to kedysi boli úhlavní Flashovi nepriatelia, potom ale natrafili na súpera, na akého sú krátke všetky ich superschopnosti: na starnutie. Po v rámci možností realistickom úvode sa napokon naplno ponoríme do džungľových veľkomiest s hovoriacimi gorilami vyzbrojenými samopalmi a áno, je to samozrejme „blbosť“, ale vďaka dynamickému scenáru, ktorý má svojich antagonistov rád, a ilustrátorom, je komiks Ranaři nadštandardnou a vcelku dospelou záležitosťou. Treba dodať, že vychádzajú v edícii Black Label, čo znamená, že sa tu nadáva, je to drsné a nie každý nutne musí prežiť.... celý text