Krvavé Považie

Z morálnych príčin knihu hodnotiť nebudem hviezdami (mám v nej poviedku Dvere), ale prečítal som si ju celú a zastávam názor, že mám právo vytvoriť si názor na nejakú/ľubovoľnú antológiu napriek tomu, že v nej mám text. Krvavé Považie je zaujímavý projekt. Svojou osobitosťou by som ho možno dokonca označil za jeden z najoriginálnejších hororových, aké vyšli v ére samostatného Slovenska. Vždy ma o to viac pri takýchto knihách zamrzí, že o žáner medzi čitateľmi stále ako keby nebol záujem. Ak si vezmeme slovenský i český trh, je to 15 000 000 potenciálnych čitateľov (OK, rátam aj bábätká). Zaráža ma, že pri takom ozrutnom čísle sa koľkokrát nenájde ani len 500 ľudí, ktorí by si kúpili novú hororovú knihu. Čo 500. 100. Je to škoda, trh je kvôli tomu zdeformovaný, lebo tým pádom je horor odsúvaný na vedľajšiu koľaj. Pritom nie z dôvodu, že by bol zlý. Proste stále v spoločnosti pretrváva názor, že horor je úchylný žáner pre úchylných čitateľov od úchylných autorov. Severské trilery a kriminálky sú bestsellery a povedzme si na rovinu: hranica medzi hororom a trilerom je niekedy tenká. Dokonca máte plno hororov, v ktorých je menej brutálne zavraždených ľudí, než v radovej kriminálke. Je to škoda, lebo ak by bol horor úspešný, mohli by vznikať parádne knihy. Fantázii sa medze nekladú. Napr. v minulosti vznikli Koleje smrti, čo je zbierka temných textov spojených so železnicou. A takýchto originálnych a pritom (v dobrom) jednoduchých námetov vymyslíte sfleku desať. No a teraz k nám dorazilo Krvavé Považie, antológia slovenských autorov zameraná na príbehy zo špecifického prostredia a tým je, chvíľa napätého ticha... Považie. Ja som svoj text umiestnil do Nového Mesta nad Váhom, ale nájdete tu i Žilinu, Trenčín, či Trnavu. Kniha je vybavená skvelými ilustráciami Andreja Práznovského, zábavným úvodným slovom od Jana Kotouča a okrem samotných poviedok v knihe nájdete medailóniky autorov. Začnem tým horším. Obálka od Bei Tomash je pekná, ale pravdupovediac asociuje mi skôr fantasy, než horor. Občas sa na niektorých miestach vyskytujú slová, pri ktorých som padol z gauča (nadájať, trúnok, bakuľa, chtivé, nehodlám). Občas je prítomná nelogika (postava spomína na udalosti, pri ktorých nebola), ale vo všeobecnosti knihu hodnotím pozitívne. Nemám rád samoúčelne krvavé horory a také tu česť výnimkám nie sú. Mám rád skôr realistickejšiu hrôzu a takých poviedok je tu naopak dosť resp. väčšina. Vyložene zlú poviedku som tu našiel jednu.