smazenaryba komentáře u knih

Keď sa pozriete na bombastický zoznam autorov, ktorí zbierku tvoria, musí vám byť jasné, že išlo o stávku na istotu. A je to tak. Číta sa to samo, slabý kus budete hľadať márne. Zbierka obsahuje aj pár super sviežich kusov ako napríklad distopický Jeleň v továrni od Vonneguta, či psychologicky zamerané Skryté oko od Kuttnera. Čerešničkou na torte je klasika Impostor od Dicka. Ak nejaká výtka, tak jedine to, že zbierka neobsahuje nejaký experiment/úlet, ktorý by knihu ozvláštnil.

4 27.11.2017

Kermit je zasa nasračky, ikeď tentokrát to nieje kôli depresiám a nadváhe. Nie že by som mu to prial, ale ako postava tak (podobne ako v prvom dieli) funguje lepšie. Hodges trpí a stupňujúce sa bolesti pomáhajú gradácii aj tam, kde príbeh samotný pokrivkáva a autor si pomáha klišé. Bradyho plán, ako pár stoviek deciek dokopat k samovražde je rafinovaný a ako pomyselný klimax celej trilógie funguje super. Zostal však pocit, že knihu zbytočne brzdia okaté žánrové kľučky. Inak fajn, záver priniesol pocit naplnenia, ale už stačí Stephen, daj si od detektíviek fajront.

Z pohľadu trilógie hodnotím prostredný diel ako najsvojskejší, teda aj najlepší, ale inak každý diel mal svoju tvár a fungoval samostatne. Len si nemyslím, že by som sa stal Kingovým fanúšikom vďaka tejto trilógii. Neviem, či by som ho vôbec začal čítať.

5 23.11.2017

"Ľúbil a trpel. Ľúbil peniaze a trpel pre ich nedostatok."

Veľká škoda, že to parádne tempo a spád, ktorý kniha nabrala v druhej polovici a zmenila sa na akúsi "road book", netrvalo celú knihu. Tá prvá polovica je dosť ťažkopádna zmes záplavy postáv (oslovovanie jednej postavy rôznymi menami tiež nepomáha) a humoru odohrávajúca sa v sterilnom mestskom prostredí. Druhá polovica naopak mení prostredia, dej je sústredenejší a do popredia vystupuje dramatický prvok vrcholiaci v pôsobivý záver. Treba povedať že to, ako komu kniha sadne, bude v tomto prípade silno individuálne, keďže kniha má nielen svoj nezameniteľný štýl, ale aj starší jazyk, ktorý rovnako môže aj nemusí pôsobiť rušivo (slovenské vydanie, 1944). Znalosť, respektíve neznanolsť vtedajších pomerov v Rusku taktiež záváži.

3 21.11.2017

Dobré. To jest na trojku. Prvých cca 200 strán takmer výborné. Autor hravo a pútavo preplieta dve časové roviny a dve rozdielne mysle, ktoré napriek svojim diametrálne odlišným vlastnostiam majú veľmi veľa spoločného. Hlavným pojítkom je Jimmy Gold, literárna postava, ktorá obom výrazným spôsobom zasiahla do života. Dve nezávislé, no zároveň úzko prepojené línie sa čítajú skvelo, až by som si prial, aby sa týmto štýlom rozvíjala celá kniha, a Hodges zostal na dôchodku, prípadne riešil iný prípad. A tam je problém. Pokiaľ v prvom dieli bol Hodges žijúcou súčasťou príbehu, tu na mňa jeho nástup aka "kúl dedo oháňajúci sa ponožkovým obuškom" zapôsobil ako studená sprcha a zvyšok príbehu som si už tak neužil. Áno, kniha funguje, má spád, je písaná s bravúrou a ľahkosťou Kingovi vlastnou a príbeh dobre funguje aj ako súčasť väčšieho celku, ktorým je celá trilógia, ale. Ale. Nefunguje u mňa ako plnohodnotné autorské dielo ako mnohé iné, možno aj slabšie Kingove knihy. Trochu z toho cítim robotu na objednávku. Trochu zbytočné žánrové škatuľkovanie. Trochu veľkú vykonštruovanosť. A to je škoda, lebo kniha má zaujímavý presah a potenciál, ktorý zabíjajú práve menované výtky.

Takmer celú knihu som mal hnusný pocit, že ten slovenský preklad je proste na hovno. A že nemá gule. Hodgesova trilógia je posledné Kingove dielo, ktoré som si kúpil v nafúknutej verzii od Ikaru.

Ps.: Kniha sa len tak hmýri literárnymi odkazmi, čo je pre mňa, človeka ktorý sa takto rád inšpiruje, plus.

3 12.11.2017

Beletrizovaná psychologická štúdia. Zweig dokáže opisom zmietajúcich sa emócií a myšlienkových pochodov svojich hrdinov stupňovať napätie a spád tak, ako to nedokážu iní ani opisom akčných scén. Autor stavia svoje postavy do rôznych hraničných situácií, s ktorými sa tie musia psychicky vyrovnať. Poviedky stoja a padajú na uveriteľnosti daných situácií a pokiaľ každá z obsiahnutých poviedok je čtivá a krásov Zweigovho jazyku pútavá, len tie, v ktorých autor psychologickú analýzu postáv dokázal plynulo a funkčne spojiť so zaujímavým príbehom, sú skutočne brilantné. Našťastie, prípadov, kde forma a obsah nejdú ruka v ruke, je málo (u mňa Amok a Fantastická noc) a naopak, z poviedok, kde sa Zweigovo psychologické nadanie kĺbi s rozprávačským talentom, vznikli diela ktoré sú klenotmi svetovej literatúry (Šachová novela). Osobitne by som rád spomenul jedinečné poviedky Knihomol a Neviditelná sbírka, kde autor na pár stranách rozohráva životné príbehy jedinečných individuí a pomocou ich osudov približuje deštrukčné účinky vojny na všetko krásne spojené s umením.

9 03.11.2017

Pokiaľ sa vraciate k Pratchettovi po dlhšej dobe a naviac nečítate zemeplochu chronologicky (môj prípad), kniha sa s vami zo začiatku veru maznať nebude. Postáv, ako to už v zemeploche chodí, nieje málo a keďže väčšia polovica z nich má na hlave špicatý klobúk, môžete sa trošku popri tom kvetnatom Pratchettovom štýle strácať. Po nejakých sto stranách si však kniha začne žiť vlastným životom a či už autora načítaného máte, alebo nie, ak vám jeho štýl a humor sadne, budete sa baviť.

Kniha naviac obsahuje fantastický opis časového paradoxu (ktorého vážna interpretácia mi dokáže pokaziť akýkoľvek dobrý film či knihu) v tomto znení:

"Musíš jít a udělat to, co víme, že uděláš, protože už jsi to udělal. Tedy přesneji řečeno, kdybys to ještě neudělal, nebyl bych tady, abych dohlédl na to, aby to bylo uděláno. Takže bys to měl raději udělat."

3 26.10.2017

Dá sa takto dnes žiť ? S prírodou ? Mať len to čo si človek vypestuje a dochová ? Neviem. Možno. Ťažko. A preto sa tento príbeh dá dnes len ťažko brať ako ideotvorný. To však nič nemení na fakte že to je, aj vždy bude mocný príbeh, rozprávajúci o ľudských hodnotách a cieľoch. A o tom ako sme za posledné desaťročia poklesli ako zdraví (telom i mysľou) ľudia. Požehnanie zeme sa ma hlboko dotklo a ikeď chovať kravy a pestovať obilie zrejme nezačnem (ikeď pár sliepok a nejaká tá mrkva hmm...), budem sa snažiť aby vo mne bolo trocha viac z pracovitého Izáka a menej zo zblúdeného Eliáša. Na scénu záchrany zavaleného Aksela nikdy nezabudnem. Aké smiešne, aké absurdné, aké skutočné.

3 14.10.2017

Od oddychovej literatúry tohto typu, inak nazývanej aj brak, nikto nečaká intelektuálne pozdvihnutie, či hlboké posolstvo, no tiež by mala spĺňať isté základné kritériá. Podobnej literatúry som svojho času prečítal požehnane a dovolím si tvrdiť, že tento počin si nezaslúži byť zaradený do rovnakej kategórie s knihami ako napríklad často spomínaný Nočný klub. Toto je brak v pravom slova zmysle a už dlho som nezažil pocit tak zbytočne premárneného času.

Po prečítaní knihy som mal pocit, že by som mal skončiť so sci-fi žánrom. Nie pre to, že by ma kniha tak znechutila , ale kvôli tomu, že som práve dočítal absolútne sci-fi. Dozvedel som sa všetko o budúcnosti ľudstva a boli mi zodpovedané všetky otázky. Vlastne všetky nie, ale zmieril som sa s tým, že tie nezodpovedané by som aj tak nepochopil. Hviezdy nie sú pre Človeka.

11 05.10.2017

Možno to znie zvláštne, ale Maupassantove poviedky sa lepšie užívajú a posudzujú nie jednotlivo, ale ako celok. Nemajú síce spoločné postavy, ani na seba nijak dejovo nenadväzujú, no napriek tomu spolu vytvárajú celistvý obraz. O vtedajšej dobe, o francúzku, no hlavne o nás, o ľuďoch a to bez ohľadu na dobu. Maupassantove príbehy majú všetky odtiene našich životov. Sú veselé, smutné, hrôzostrašné, absurdné. Opisujú nás takých aký sme a pri čítaní si neraz určite spomeniete na nejakú príhodu či situáciu, ktorú ste zažili. Jedna myšlienka za všetky, ktorá nás výstižne charakterizujte a aj bez priameho vyslovenia sa objavuje v mnohých poviedkach (a potom predovšetkým v tej poslednej) - Čin sa posudzuje podľa okolností. Aká jednoduchá a nemilosrdná pravda.

2 04.10.2017

Bradburyho budúcnosť nie je ani tak totalitou (Hitlerovo nemecko, Stalinovo rusko) ako skôr totálnym kapitalizmom. V konečnom štádiu sú tieto režimy síce celkom podobné, no autorov svet má niekoľko čŕt, ktoré ho oveľa viac spájajú s tým našim, súčasným. Nekonečná honba za ilúziou slobody a šťastia, potreba vlastniť novú väčšiu TV, masmédiá vnucujúce človeku názory a produkty, potláčanie slobodnej myšlienky a voľby. Svet, ktorého pravidlá, nech to znie akokoľvek neuveriteľne, sme prijali dobrovoľne. Podobne ako My, alebo Kallocain, dielo oplýva ťažkou depresívnou atmosférou, no na rozdiel od menovaných, Bradbury v ľudstvo verí a vkladá doň nádej (návrat k prírode a múdrostiam minulosti obsiahnutým napríklad aj v knihách). Prial by som si, aby dielo bolo bývalo aspoň o 50-100 strán dlhšie, niektoré pasáže mi prišli príliš uponáhľané.

16 29.09.2017

Keď Stein vchádzal do Rábu a pozrel sa na ešte trasúce sa, práve na kôl napichnuté telo turka, pomyslel som si - toto bude jazda. Nie že by som si potrpel na brutalitu, ale tie prvé strany mali skutočnú dobovú atmosféru a ja som sa tešil, čo si na mňa autor prichystal. Bohužiaľ, atmosféra trochu poľavila a príbeh skĺzol do štandardného detektívneho prepletenca so zbytočným množstvom postáv. Dobovej detektívke by podľa môjho gusta viac sedelo pozvoľnejšie tempo, väčší priestor na opis prostredia a väčší príklon k hororovému žánru. Ale nenudil som sa a záver ma celkom navnadil na pokračovanie, takže sérii ešte šancu dám. V období presýtenom modernými kriminálkami, ktoré sa snažia za každú cenu šokovať, predsa len pôsobí Stein & spol sviežo.

4 26.09.2017

Kniha o tom, že WW2 zasiahla ľudí oveľa hlbšie, než to dokáže akákoľvek čepeľ, náboj, alebo bomba. O tom, že roztrhala našu identitu na franforce, ktoré mnohí zbierajú a neúspešne zliepajú do dnes. Mňačko sa narodil, aby zakúsil, zaznamenal a nám ostatným, jemne a drsne, s pohladením a s päsťou do sánky, predal podstatu toho, čo sa stalo.

7 22.09.2017

V rámci Kingovej tvorby ide o akýsi experiment. Zápletka je klasicky Kingovská (malá komunita ľudí v konfrontácii s nadprirodzeným zlom), no prevedenie sa zo spisovateľových zabehnutých metód vymyká. Pokiaľ v jeho iných, námetovo príbuzných knihách (Needful Things, Under the Dome) sa do deja dostávame iba pozvoľna, spoznávame postavy a "finálne zúčtovanie" prichádza ako inak až vo finále, Strážci zákona na to idú úplne z opačného konca. Predstavovačka je napriek záplave postav veľmi rýchla a povestný Kingov klimax začína prakticky už na prvých stranách. Vysvetlenia - čo sa to vlastne deje a kto je kto - sú podávané priebežne pomocou flashbackov, denníkov, dopisov, či výstrižkov novín. Dej tak pôsobí ako skladačka, ktorá postupne pred čitateľom do seba zapadá ako puzzle. Má to svoje čaro, no autor sa tak ochudobnil o jednu zo svojich najsilnejších zbraní - silné postavy, ktoré sú budované počas celej knihy. Ústredné duo si vás určite získa a vo finále sa dostavia aj emócie, ale ostatné postavy dostatok priestoru nedostali a preto aj ich konfrontácie niesú ani zďaleka tak pôsobivé ako by mohli byť. Viac ako celok vynikajú niektoré segmenty príbehu, ktoré pôsobia takmer ako samostanté príbehy/poviedky a musím spomenúť fantastickú pasáž opisujúcu prvý kontakt s ústredným "zlom", silno pripomínajúcu Lovecraftovu tvorbu, ba dokonca jednu jeho konkrétnu poviedku (The Transition of Juan Romero). Strážci zákona ako kniha síce fungujú a ponúkajú skvelé momenty, no nemôžem sa zbaviť pocitu, že ak by King zvolil svoj klasický štýl (ikeď to technicky nieje King však ?) , výsledok by bol pôsobivejší. Zvolená forma bol však očividne zámer a ja ho rešpektujem.

7 21.09.2017

Tak útla knižka, tak obrovský svet. Asimove zákony robotiky položili základy, na ktorých logike je vystavané celé univerzum. Ľudia versus stroje. Asimov opisuje obdobie obrovského technického pokroku, kde sa roboti čoraz viac stávajú nedielnou súčasťou ľudskej existencie, ba dokonca určujú smer, akým sa ich (už spoločná) civilizácia bude vyvíjať. Jednotlivé príbehy predkladajú čoraz komplikovanejšie "prípady", ktoré skúmajú nepriestrelnosť troch zákonov. Od jednoduchých problémov pri ťažbe surovín, cez otázky týkajúce sa úpravy zákonov robotiky, až po problémy, ktoré zasahujú do politiky a celosvetovej ekonomiky. Zbierka poviedok, história rozvoja robotiky a analýza a polemika na tému človek versus robot. Fantasticky premyslené, čtivé a nútiace čitateľa nad predloženými problémami rozmýšľať. Táto kniha je skutočnosť, ktorá sa stala v alternatívnom univerze.

18 03.09.2017

Ach ten prekliaty Kadath. Dovolím si tvrdiť, že cesta do bájneho sídla bohov bola väčším utrpením pre mňa, ako pre samotného Cartera. Snažil som sa vcítiť do Lovecraftovej snahy vytvoriť rozsiahlejšiu bizardnú temnú fantasy, no nešlo to. Niektoré obrazy a opisy boli tradične dychberúce a finále (posledných 15-20 strán) viac než to, no samotná cesta k bájnemu mestu bola kĺbko nezmyslov, aké by ste čakali od násťročného autora bez štipky talentu. Možno silné slová, ale zľahčovať nebudem. Autorove snové/fantasy poviedky mám rád, no toto bol vyložene pokus, ktorý ako celok zlyhal. Zvyšok knihy bol bez výnimky skvelý, a Prípad Charlesa Dextera Warda považujem za vrchol prvých troch kníh, v ktorom Lovecraft svoj obľúbený motív - rozprávanie o podivnej osobe - doviedol k temnej dokonalosti.

3 29.08.2017

Jasné, ako dospelý by som mohol kritizovať podobnosť a neustále opakovanie tých istých motivov, ale bol by som blbec , pretože nejde o autorské dielo, ale o rozprávky ktoré napísal sám život. O bohatstve, hrdinstve, ďalekých krajinách, o všetkom, čo tunajší ľudia, ktorí si tieto rozprávky po pokolenia predávali, nemali. Naviac sú to rozprávky skrz na skrz pretkané veľmi temnou atmosféru, vďaka čomu mi mnohé scény dodnes tuho utkveli v pamäti.

2 26.08.2017

Neviem, či mám byť viac vďačný, že komix takýmto skvelým spôsobom rozširuje knižnú sériu, alebo či dumať, ako by to asi bolo, keby King tento rozšírený príbeh pôvodne zahrnul do kníh. Viem, asi trochu zbytočné úvahy. A ktoho vie, možno sa dočkáme aj ďalšej knihy, King predsa už raz sériu úspešne rozšíril. Tak či tak, Zrada je ďalším výborným pokračovaním, ktoré ponúkne fanúšikom série ďalšiu porciu neopakovateľnej atmosféry príbehu o Temnej veži.

1 22.08.2017

Súdruhovia ! Na poslednej straníckej schôdzi bola tu súdruhom, kultúrnym prednostom, prednesená námietka, že mládež, prirodzene viac otvorená rôznym (teda i nezdravým) názorom, je čoraz viac vystavovaná kapitalistickému autorovi ako Asimov, Pohl, či Bradbury, ktorý bez váhania likviduje hlavný účel vedecko-fantastickej literatúry ako prostriedku, ktorý predkladá vízie budúcnosti, kde kolektív spoločným úsilím napráva chyby minulosti a bojuje tak za ešte lepšiu a zdravšiu socialistickú spoločnosť. Pre kapitalistu je tento žáner iba spôsob ako samoúčelne využívať vedecké výdobytky a dehumanizovať spoločnosť.

Tu sme si pre vás, vážený spisovateľský kolegovia, pripravili niekoľko tém a motívov, ktoré využijete pri stavbe poviedok, ktoré jasne naznačia smer a hodnoty, ktorým sa reálne musí spoločnosť, skalopevne stojaca na súdržnom proletariáte, vyvinúť. Pusťte sa teda do práce súdruhovia !

1 22.08.2017

Príbehovo útle dielko, no za to až do prasknutia naplnené myšlienkami a emóciami.

Pri čítaní Kentaura som mal občas pocit, že kniha nebola ani písaná, ale že bola na stránky vyliata, tak mohutný a neustávajúci je prúd obrazov a myšlienok, ktorý sa na čitateľa valí.

Zdrojom týchto obrazov sú pri tom takmer výhradne každodenné momenty a situácie, pri ktorých som mal často krát pocit, že verne opisujú mnou samým zažité momenty. Za všetky spomeniem scénu, kde hrdina (aké zvláštne pomenovanie pre ktorúkoľvek postavu tejto knihy) opisuje pocit, keď si jazykom prechádza po čerstvej rane práve vytrhnutého zubu. Autorova schopnosť živo opísať podobné momentky je nevídaná.

Či už sa na knihu budete pozerať ako na štúdiu vzťahu otca a syna, na opis života v neľahkých podmienkach, či prehliadku pocitov, emócií (a taktiež pachov, chutí, ba až zrakových vnemov), každý si v nej niečo nájdete. Kentaur je priehrštie čriepkov života, v ktorom si každý nájde ten svoj.

Ps.: Dík za ďalší skvelý typ Tóru.

3 18.08.2017