Skjaninka komentáře u knih

Zola, tak príliš naturalistický až to bolí. Zločin spáchaný Laurentom, s nemým súhlasom spoluviníčky Terezy, bol Zolom podaný tak, že som takmer prestala dýchať. Celý dej knihy, nielen táto jediná pasáž, boli skvostné. Od zločinu, cez výčitky, až k hroznému poznaniu vdovy Raquinovej som bola pohltená. Pohltená bravúrnym popisom toho, ako dokáže svedomie hrýzť. A navyše prízrak Kamila, stále prítomného a naháňajúceho zimomriavky....proste skvostné! Zola opäť zabodoval a preto dávam 4,5/5

7 21.09.2014

Aj keď sa nejedná o gýč (myslela som si že bude), aj tak to nie je kniha, ktorá by si podľa mojej mienky zaslúžila tak vysoké hodnotenie aké má. Tie hviezdičky šplhajú do výšin literárneho hviezdneho neba, ale sorry, táto kniha nie je nič viac, než príbeh. Príbeh síce pekný, ale nijak nevybočujúci z tých priemerných. Moyesovej štýl mi sadol, príjemne sa to čítalo, žiadne záseky, či strohé vety. Proste dej plynul v peknom štýle. Nápad tiež dobrý, ale ruku na srdce, ako môže toto dopadnúť? Keby to dopadlo akokoľvek ináč, než ako to Moyesová napísala, bol by to gýč, alebo presladený romatnický doják. Ten koniec ho z tejto knihy nerobí. Ostatné sa k tomu tak trochu blíži, aj keď hranicu ešte neprekračuje. Svojrázna Louis a trpiteľ Willy. Už len pojatie ich povahových rysov, ich životov, ich postojov k nemu, odhliadnuc od tragédie, ktorá sa na Willovi podpísala, je viac než úsmevné. Neverím, žeby to tak mohlo byť a to som dosť veľký optimista. Proste mi ten ich nesúlad nesedí a nech robím čokoľvek, názor nezmením. Hodnotím lepšími dvoma hviezdami. Tá tretia je tak trochu za názor Ploskutáčka, ktorý som čítala pred otvorením knihy a vďaka ktorému som sa k tomu aj odhodlala. Pretože ľudia ako on a ako Will, si pozornosť zaslúžia. Už len z dôvodu toho, že tak trochu a veľmi zoširoka, môžeme nahliadnuť do ich života, túžob, citov, či strastí a bolesti....Za toto díky.....3/5

4 14.09.2014

Každý jeden Irvingov román je jedinečný práve preto, že v každom jednom sa objaví aspoň jedná bizarná, či niečim výnimočná osobnosť, ktorá utkvie v pamäti čitateľa a práve pre ktorú sa daný román stáva výnimočný. U tejto knihy to tak nie je. Aj napriek jej detailnej prepracovanosti, práve túto jedinečnú vlastnosť Irvingových románov postráda. Je to škoda, pretože príbeh Eddieho a Rút je chytľavý, je zaujímavý, ale....nevymyká sa z priemeru priemerných románov. A to bolo pre mňa sklamaním. 3,5/5

7 06.09.2014

Všetko podstatné je už napísané, ja len dodám, čisto z vlastného hľadiska, že príbeh Parí a Abdulláha bol pre mňa veľmi silným zážitkom. Dovolím si tvrdiť, že jedným z najsilnejších na aké sa pamätám. Znie to síce pateticky, ale nech....

"Vím, že někteří lidé cítí zármutek stejným zpusobem, jako jiní cítí lásku: hluboko uvnitř, intenzivně a bezvýchodně."

5/5

5 01.09.2014

Dostojevskij, ty si kúzelník. Raskolnikovy som na chvíľu, naozaj len na malú chvíľočku, chcela ten jeho trest, tak trochu odpustiť. Ale....vo svete, v tom spravodlivom, aj v tom Dostojevskom, je predsa každý zločinec, po zásluhe potrestaný. A tak to má byť. Ale len pre tú malú chvíľku, či už slabosti, alebo dokonalosti Dostojevského umenia, nejde nepovažovať samotného autora za génia. Ukážte mi väčšieho a ja vám budem vďačná.....5/5

"Kde jenom, přemítal vzdalující se Raskolnikov, kde jenom jsem to četl, jak jeden k smrti odsouzený hodinu před smrtí říká nebo uvažuje, že kdyby musel žít někde vysoko na skále a na tak maličké plošce, že by tam nebylo víc místa než pro dvě chodidla, a kolem jen propast, moře, věčná tma, věčná samota a věčná bouře, že i kdyby tak, na té pídi země, měl stát celý život, tisíc let, celou věčnost, raději by tak žil, než teď umíral! Jen žít, žít, žít! Žít jakkoli, ale žít...! Jaká pravda! Bože, jaká pravda!"

10 01.09.2014

Až príliš veľa pozitívnych recenzií. Až príliš veľká reklama. Až príliš veľa náhod, u ktorých narážam na túto knihu. Vždycky boli tieto indície zárukou toho, že kniha za toľko "príliš" nestojí. Vždycky. Bez výnimky..... až do nedávna...

Na rovinu priznávam, že som ju otvárala so skeptickým povzdychnutím a vduchu si hovorila, že prinajhoršom ju nedočítam. Ani vo sne ma nenapadlo, že o 48 hodín budem na konci, hľadieť pred seba s nechápavým výrazom, so slzami v očiach a stískajúcou bolesťou, tam niekde u srdca. Pôsobí to sentimentálne aj pre mňa samotnú, ale ináč sa to vyjadriť nedá. Ide o ten príbeh. O príbeh, ktorý Green pojal tak nejak nenapodobiteľne. Je výnimočný svojou originalitou, aj keď s malou nadsázkou, ale pôsobí to sakramentsky dobre.

Všetko ostatné už bolo napísané v názoroch pod tým mojim, tak si dovolím dodať len týchto pár viet z knihy, nad ktorými som veľmi, ale skutočne veľmi dlho uvažovala a nemohla nič, len súhlasiť:

"Nejspíš už nikdy neuvidím oceán z výšky deseti kilometrů, z takové výšky, že už člověk nerozezná vlny ani lodi, takže oceán je jen veliký, nekonečný monolit. Uměla jsem si to představit. Uměla jsem si na to vzpomenout. Ale už jsem to nemohla znova vidět a připadalo mi, že hltavou lidskou ctižádost nikdy nemohou uspokojit splněné sny, protože člověk se nikdy nezbaví myšlenky, že by se to všechno dalo udělat znova a lépe."

5/5

5 10.07.2014

Vzhľadom k tomu, že všetky tri knihy som čítala hneď po sebe, ostala som Zráním zaskočená. Otvárala som ju hneď po tom, ako som dočítala Mládí. Prekvapila ma zmena formy a tak trošku musím priznať, že nemilo. Akosi som si zvykla na to, že v predchádzajúcich dieloch som sa ponorila do Johnových myšlienok, do jeho vnútorného sveta a Zrání ma z neho vytrhlo. Už som nečítala o tom podivínskom chlapíkovi a aj napriek mojej nesympatii voči nemu, mi to akosi chýbalo. Tešila som sa, že John v tom vyzretom veku bude iný, že sa trošku zmení jeho pohľad na svet, aj na samého seba. Bohužiaľ, dostalo sa mi jediného. Pohľadu na neho, prostredníctvom iných osôb. Na jednu stránku ma to mrzelo, ale na druhú stranu je to aj akýsi druh odvahy, napísať fiktívnu biografiu takýmto spôsobom. Opäť uvažujem o tom, čo z toho pripísať k relánemu Coetzeemu a čo nie? Či samotný autor je tak fikaný, že chce čitateľa zmiasť a odvrátiť ten skutočný pohľad na seba samotného, alebo je ten literárny John jeho vernou kópiou?

"Tomu muži chybí řada věcí, říkala jsem si, ale nejvíc ze všeho by potřeboval někoho, kdo ho naučí lásce."

4/5

2 10.07.2014

Hneď po prečítaní prvej časti trilógie som otvorila túto druhú knihu a ocitla sa v myšlienkach mladého Johna v Londýne. V meste, v ktorom sa chce úplne dištancovať od svojich koreňov a kde chce nájsť vlastnú nezávislosť a stať sa básnikom.

"Jižní Afrika je jako závaží, jež má omotané kolem krku. Rád by se jej zbavil, aby mohl začít dýchat."

"On není uprchlík, vlastně kdyby si dělal nárok na status uprchlíka, nebylo by mu to na ministerstvu vnitra k ničemu. Kdopak vás utiskuje? ptali by se ho na ministerstvu vnitra. Před čím prcháte? Před nudou, odpověděl by. Před šosáctvím. Před degenerací morálky. Před hanbou. Kam by ho takové vysvětlení asi přivedlo?"

Opäť je všetko trošku inak a tento rozpor medzi snahou a skutočnosťou je vlastne zmes Johnových myšlienok, do ktorých môžeme prostredníctvom knihy nahliadať. A nedá mi nemyslieť na to, ktoré myšlienky sú len autorovou fikciou a ktoré sa skutočne dotýkajú jeho osoby. Jedno viem iste, John mi je nesympatický a jeho myšlienky a postoje ma v niektorých situáciach iritujú. Nepáči sa mi jeho postoj k životu, nepáči sa mi jeho myslenie, ani riešenie problémov. Každopádne sa mi páči tieto myšlienkové pochody sledovať. Dokonca sa mi Mládí páčilo o trošku viac než Chlapectví a opäť som bola po prečítaní nedočkavá a hneď siahla po poslednej časti, ktorú mám momentálne rozčítanú.
4/5

3 02.07.2014

"Někdy se ta temnota rozptýlí. Obloha, která mu obvykle sedí nad hlavou jako pevný neproniknutelný krunýř, ne tak blízko, aby se na ni dalo dosáhnout, ale ani o moc výš, se na škvíru pootevře a on na chvilku vidí svět takový, jaký opravdu je. Vidí sebe v bílé košili s ohrnutými rukávy a v šedých kraťasech na přelomu detství a dospělosti: už není díté, žádný kolemjdoucí by ho už za dítě nepokládal, už je na dítě moc velký, už je velký a nemuže se upínat k výmluvě, ale pořád je jako dítě hloupý a uzavřený do sebe: dětinský, zabedněný, nevzdělaný, zaostalý."

Konečne taký Coetzee, ktorý sa mi páči. Som si vedomá toho, že Coetzeeho predchádzajúce knihy, ktoré som pred pár rokmi čítala, boli na mňa určitým spôsobom zložité a tým pádom som ich nedokázala chápať v ich plnom zmysle. Možno keby sa k nim vrátim dnes, zmením pohľad na ne. Ale práve preto, že nemám vo zvyku opakovane čítať už prečítané a aj preto, že v živote asi nestihnem prečítať všetko, čo by som chcela, tak som sa rozodla siahnuť po tejto neprečítanej trilógii. S malou dušičkou som otvárala prvú stránku Chlapectí. Ani som sa nenazdala a prvá tretina kniha ubehla bez mrknutia oka. Ostala som pohltená. Pohltená hutnosťou myšlienok dospievajúceho chlapca. Pohltená jeho strachom zo straty matkinej lásky. Pohltená jeho neopodstatnenou nenávisťou k otcovi. Pohltená jeho strácaním sa v sebe samom. Až tak pohltená, že po Chlapectví som bez váhania otvárala Mládí.

"Obloha se otevře, vidí svět, jaký je, pak se obloha zavře a on je zase sám, žije ten jediný příběh, který si připustí, příběh sebe sama."

4/5

2 02.07.2014

Jedno storočie a tri osudy ním ovplyvnené. Tri osudy, podané odlišnou formou, čím sa podtrhuje ich osobitosť.
Neviem povedať, ktorý príbeh mi bol najbližší, každý z nich ma zasiahol a každý z nich bol šokujúci. Keď si odmyslím Arielovo posolstvo a čisto racionálne začnem uvažovať nad tým, aký život si rodina z knihy odžila, tak žasnem nad tým, aký dokáže byť život desivý. Aký ťažký osud môže stretnúť kohokoľvek z nás. A nakoniec aj to, že anjel je v očiach ateistu, určitým symbolom dobra a ochrany a Pehe rúca aj tento vžitý mýtus, pretože na posolstvo Ariela sa určite nedá zabudnúť.

"Mnohokrát mne již napadlo, že Ariel je symbolem toho, jak málo máme, my lidé, běh života ve své moci. Snad mi chtěl, ať už existuje doopravdy nebo je to pouze moje vnitřní chiméra, sdělit, že nemám být pyšný. Že štěstím muže být něco zcela jiného než to, o čem jsem ve své pýše snil."

5/5

4 24.06.2014

Akosi má človek zafixované, že žijeme v dobe, kde peniaze vládnu svetu. Omyl vážení. Prinajmenšom už v minulom storočí boli ľudia materialisticky založení a honba za bohatstvom, určitým životným štýlom. Dôkazom je toto nenáročné a pri tom tak aktuálne pôsobiace dielko od skvelého Maupassanta. 4/5

2 23.06.2014

"Jakže to jednou Clerfayt řekl? Jediná věc, která stojí v životě za to, je moci si vyvolit vlastní smrt, a to proto, že pak smrt nemuže člověka zabít jako krysu, nebo ho zahubit a zadávit, když není připraven. Ona připravena byla. Chvěla se, ale byla připravena....."

Remarque, ako to robíš? Ako je možné, že aj napriek očakávanému dokážeš vždy prekvapiť?
Pdobnosť s Troma kamarátmi je síce veliká, ale v samotnej podstate sa jedná o úplne iný príbeh. Príbeh, ktorým Remarque zas a znova poukazuje na život a na smrť. Na tú tenkú hranicu medzi bytím a nebytím. A práve medzi tou tenkou hranicou sa odohráva náš život. Neistý, nepredvídateľný, ale náš. Remarque vie, a preto nám prostredníctvom každej z jeho kníh pokladá tieto dôležité životné úvahy tak, aby sa čitateľ mohol zamyslieť. On nám vlastne ukazuje to, čo je v živote dôležité a je len na nás, či sa do jeho úvah ponoríme a zhodnotíme vlastné životy, alebo jeho príbehy "uchopíme" len ako spestrenie dlhých večerov.

"Jsme odsouzení k smrti. Ale nejenom my. Ostatní taky! Všichni! Všichni! Jenomže my to víme. Ti ostatní ne."

19 17.06.2014

Stane sa vám občas, že pri čítaní dostanete facku? Facku formou šoku, či sme náhodou nezaspali a v deji sa strhlo niečo tak neočákavané, že si to človek musel prečítať minimálne dvakrát. To sa podarilo Camusovi, pretože konanie Mersaulta mi presne takú facku dalo. Hneď na to som začala uvažovať o strohosti celého deja a o príliš rýchlom slede udalostí. A stále som si v duchu hovorila, prečo to ten Camus robí? Prečo nedá tomu čitateľovi vydýchnuť a len tvrdo predvádza Mersaultovu chladnosť. A až na konci som si uvedomila, že práve preto, ako nám ten príbeh podsunul, ho robí takým akým je. Chladný, surový, ako hrdina sám. Ostal cudzincom až do úplneho konca. 3,5/5

10 19.05.2014

Ach Zola. Tak ako nemám rada tvoju Nanu, tak obdivujem strhujúceho Zabijáka. Zabijáka, ktorý driemal v mojej čítačke možno viac než rok. Bol tam len z dôvodu krajnej núdze, ktorá vďaka bohu nastala. Aká som bola hlúpa, že som tak dlho prehliadala tento skvost. A preto vy, ktorí ste tiež nepodľahli zvodnej Nane, dajte šancu práve tejto Zolovej knihe a verte, že jeho reputácia vo vašich očiach značne stúpne.
Čo sa týka samotných postáv, snáď nemusím ani písať, že ich vykreslenie a ich uveriteľnosť je na veľmi vysokej úrovni. To, ako nás Zola sprevádza ich životom a osudom je nielen strhujúce, ale pôsobí na čitateľa určitým výstražným dojmom. Výstražným v zmysle toho, ako hlboko je schopný človek klesnúť, stratiť svoju dôstojnosť a nakoniec zaniknúť tým najúbohejším spôsobom.

"...Ale zato ona, Gervaisa, se změnila, uvědomila si, jak od té doby sešla. Nestojí už tam dole, s tváří obrácenou k nebi, spokojená a sebevědomá, s kuráží do života a vybírající si nejkrásnější byt. Je teď v podstřeší, v koutě pro největší chudáky, v zavšivené díře, kam nikdy nezasvitne slunce..."

4,5/5

"Měli jsme v sobě žár a nadšení upřímně jsme věřili v hrdinství, ztracené pře a dokonalost - ve všechny tyhle cenné, křehké a ohrožené věci. Občas jsme za ně položili život. A za jiné, které jsme ani neuměli pojmenovat, taky…”

Jediná veta stačí k tomu, aby zhruba povedala to, o čom je posledný kabriolet. Je o priateľstve, láske, snení, radosti, smútku a ešte spúste iných vecí, ale predovšetkým je o živote. O živote piatich priateľov.
Tento komentár píšem až po nejakej dobe od prečtania a tak mi v mysli na ňu vyvstáva viac toho smutného, než niečo veselé. Je to akési melancholicky nostalgické spomínanie na to, že niekedy to proste nie je podľa našich predstáv, že nie všetky sny sa plnia, práve naopak. Splnený sen je vzácnosť, splnené predsavzatia sú úspech, pretože pravdou je to, čo hovorí jedno staré príslovie: "človek mieni, pán Boh mení".
A zelený Packard, ten posledný kabriolet, ostal naozaj posledným symbolom toho, že toto všetko sa stalo. Vždy ostane nejaký svedok......

"Určitě to takhle nějak bylo - je to zvláštní, jak některé věci na tomto světě jsou jasné i beze slov. "

4/5

11 16.05.2014

V Japonsku, keď stratíte tvár, stratíte akúkoľvek hodnotu samého seba, stratíte svoj život, stratíte všetko. Abého román o tvári toho druhého, je akýmsi podobnestvom skutočnej straty tváre hlavnej postavy, vedca, ktorý chce svoju znetvorenú tvár nahradiť dokonalou maskou. Teraz si predstavte sami seba v podobnej situácii. Mať možnosť vytvoriť si tvár podľa vlastných predstáv. A predstavte si, že sa vám to podarí. Aký život príde?
"Čím je člověk nedokonalejší, tím přísnějším kritikem má tendence se stát."
Abé perfektne vystihol to, čo by sa mohlo v takom prípade stať. Myšlienkové pochody a celá psychológia hlavnej postavy je bravúrne premyslená, celé dielo ohromí a prekvapí svojou prepracovanosťou a tým, ako je v ňom vystihnutý jeden osud obyčajného vedca. Však každý z nás raz môže stratiť tvár, aj keď sa nemusí jednať o doslovné znenie tohoto slovného spojenia. A preto nie je na škodu, len tak sa zamyslieť, čo by sme v takom prípade robili.

"Člověk, kerý má právo soudit, má současně i povinnost vyslechnout výpověď obžalovaného." 4,5/5

10 03.03.2014

Tak krásne. Dokonca by som povedala, že neskutočne krásne. Sama neviem, odkiaľ som sa ku knihe dostala, a o to mi je jej obsah vzácnejší. Vôbec som nečakala, že to bude tak dobré. Páčilo sa mi to štýlovo aj obsahovo. A to som si myslela, že aká to bude blbosť.
Nádherný popis života v Indii, zaujímavé ľudské osudy, kruté, úsmevné, zábavné, aj napínavé, ale čo ma najviac dostalo bol záver knihy. Silný. Tak silný, že lepší by už nemohol byť. Pred koncom by som knihu zhodnotila na 80%, ale po poslednej stránke mi bolo jasné, že nejde dať menej než 5/5.

"Jako by i jen chvilka štěstí znamenala popření její památky. Jako bych byl nějak povinný živit v sobě pocit ztráty, abych ji prokazoval patřičnou čest."
Potřásl hlavou. "Nevím, kde končí skutečný žal a začína pohodlnost."
"Nejsi pohodlný," řekla Mair tiše.
"Ne?Pořád myslím na to, o čem přemýšlím. Nevím, jestli jěště něco chápu tak jako kdysi. Všechny staré hodnoty se obrátily naruby. Co na čem záleží po tom, co se stalo? Ctižádost, práce, úspěch, dokonce i láska."
"Nevím. To jsou těžké otázky. Myslím, že záleží na tom, co je teď a tady."

7 06.02.2014

Banášova fantázia a znalosť krajín, v ktorej sa odohráva je na jedničku. Síce takú slabšiu, ale nebudem to hlbšie rozoberať. Samotná kniha ma nijak extra nebrala. Chvíľkami som čítala so zaujatím, chvíľkami som pri nej zaspávala. Nesmrteľní hrdinovia na ceste za záhadami, nie sú pre mňa tým pravým orechovým. Asi sa mi niečo podobné zhnusilo v knihách D. Browna a preto ani Kód 9 nie je v mojich očiach o nič lepší. 3/5

2 06.02.2014

Nenáročné čítanie, chvíľkami napínavé, ale stále to spadá len do priemerného thrilleru, u ktorého nemusíte premýšľať, ale len listujete so zvedavosťou, ako to dopadne. Chytľavý názov.....chlapec v kufru...? Pohrávam sa s myšlienkou, ako by to v skutočnosti dopadlo. No nič, to je už jedno, pre mňa je celá kniha, či už štýlovo, alebo príbehovo, obyčajným priemerom. 3/5

1 06.02.2014

Nikdy som si nemyslela, že raz napíšem toto: Bola to nuda! Kapitoly s Ušikawom ma dokonale uspávali. Ani Tengo, či Aomame ma ničím nenadchli. Ich príbeh končí akosi prázdne, a ostatné postavy sa stratili niekde na konci cesty s otazníkmi, ktorých je aj na môj vkus priveľa. A popri tom je v hrubých rysoch ten príbeh dobrý, ale škoda, že ho Murakami nedotiahol do lepšieho konca. Chcelo by to menej zbytočných slov a viac odpovedí na nezodpovedané otázky, milý Haruki. 3/5

11 08.01.2014