Ivan Kučera komentáře u knih

Vďaka mladistvým hrdinom a krásnej kresbe (u nás neznámeho nemeckého trojlístka Andreas Schulze/Thorsten Kiecker/Andreas Pasda) mi to pripomenulo staré dobré deväťdesiatkové slovenské klasiky Tajomstvo starého domu a Bratstvo patentného kľúča (vychádzalo na pokračovanie v magazíne Jupííík). Džungľa, nebezpečná výprava, krokodíly, domorodci, pušky, legendy, temné noci... v tomto smere vo mne pri čítaní ožilo dieťa, ktorému rodičia v 9O. rokoch kupovali komiksy od výmyslu sveta. Potešia tiež veľké rozmery, tvrdá väzba, živé a atraktívne farby. Horšie je to so scenárom, kde som sa vôbec nechytal. Netvrdím, že je to práve Meno ruže, to vážne nie, ale faktom je, že som sa cítil ako keby som čítal ôsmy diel série, pričom prvých sedem sa ku mne nedostalo. Žiadny úvod, rovno skočíme do deja. Čo uprostred afrického pralesa pohľadáva trojica detí? Prečo ich chráni obrovský chlap s puškou? Kto je ten obézny pán, ktorý toho veľa nenarozpráva? Kde sa vzala tlupa domorodcov a o čo jej ide? Scenárista Hubertus Rufledt na to šiel teoreticky rafinovane, takže do deja vstupujeme pohľadom postavyv trpiacej dočasnou amnéziou, ktorá tiež nevie, kde, s kým a prečo sa ocitla tam, kde sa ocitla, prakticky sa ale žiaľ nedá povedať, že by to nejakým radikálnym spôsobom vylepšovalo celú, pravdupovediac neveľmi šťastnú situáciu. Inak je to taký mišung Troch pátračov, Tarzana, Doyleovho Strateného sveta... a všeličoho ďalšieho. Výsledkom je chytľavé, nenáročné, bezstarostné, ale nie nudné dobrodružstvo s hravou, peknou kresbou plnou zábavných detailov, ale nič viac. Mimochodom, jednalo sa o ojedinelý (resp. jeden z dvoch) pokus o vydávanie nemeckých komiksov zo strany českého vydavateľstva IRY Ivany Rybákové. IRY koncom 9O. rokov vydalo knihy Feng shui a Byla jsem iránskou princeznou (ehm) a následne popri Congu ešte jedno dobrodružstvo neplnoletých výmyselníkov, ktoré sa však už neodohrávalo v takom lákavom a exotickom prostredí, ako „jednotka“ – Malí detektivové: Abrafaxové na stopě. Oba komiksy boli vydané v rokoch 2001/2002, následne sa po vydavateľstve zľahla zem.

6 31.10.2023

V čase, kedy uverejňujem tento komentár, je táto kniha na databazeknih.cz vedená pod názvom „Drakula (skrátená verzia)“. No. Takto. Je to všetko možné, len nie skrátená verzia. Pôvodný (necenzurovaný) Stokerov román má v slovenskom vydaní od Európy z r. 2003 temer 5OO strán. OK, vrátane bonusov, ale aby sme to nekomplikovali, proste ich má takmer 5OO. Táto kniha ich má 63. Takže asi tak. Keď si ju prelistuje fanúšik Stokerovej knihy, okamžite dôjde k záveru, že to obsahuje tak max. 0,1% zo Stokerovho kultového piliera upírskej problematiky. Ak by som chcel byť sarkastický, tak napíšem, že pri zmienke na prebale „tato citlivě zkrácená verze...“ som od rehotu skoro spadol z gauča. Toto môže za skrátenú verziu označiť fakt len magor, podvodník alebo niekto, kto tomu nerozumie. Ak aj dáme bokom absolútnu neetičnosť čohosi takého (to proste nejaký... ako to povedať slušne... vezme knihu od autora XYZ, vyhodí z nej 99% obsahu a vydá ju pod cca rovnakým názvom?!), tak toto naozaj nie je klasická kniha. Z románu tu zostalo ako vravím možno tak 0,1% a zvyšok tvoria fotky, obrázky a „pikošky zo zákulisia“. Čiže napr. ak je reč o tom, že na grófa platí cesnak, môžete vziať jed (cesnak) na to, že tu nájdete okienko s fotkou cesnaku a s jeho krátkou charakteristikou. Je to celé strašne kuriózne, ale na druhej strane to má niečo do seba i paradoxne práve vďaka tomu. A minimálne niektoré ilustrácie Tudora Humphriesa sú fajnové; ak by som sa k nim dostal v 9O. rokoch, asi by mi spôsobili nejednu traumu a nočnú moru. Ale obecne tento typ „literatúry“ hodnotím ako veľké zverstvo. Ku „kvalitám“ samotného textu sa pravdupovediac vyjadrovať nemám chuť, ako som povedal chýba tu okolo 99% románového textu. Z mnohých tunajších komentárov mám pritom dojem, že užívatelia nekomentujú túto nazvime to „špeciálnu verziu“, ale Stokerov román, s ktorým to však má spoločného ozaj len málo.

8 31.10.2023

Jedna z minima šancí prečítať si Lovecrafta v slovenčine (dúfajme, že nie posledná). Vydavateľstvo nám poskytlo ukážkový prierez tvorbou čudného pána z Providence. Nájdete tu ako Volanie Cthulhu, či Farba z vesmíru. Chýba najslávnejší text, novela V horách šialenstva. Možno nabudúce? Správny lovecraftovec jednotlivé texty samozrejme dôkladne pozná, ale je osviežujúce čítať ich v slovenskom preklade (niektoré pasáže sú preložené do záhoráčtiny!). Vydavateľ sa tým vyhral: úvodné slovo, ku každej poviedke prislúcha text ozrejmujúci pozadie vzniku toho-ktorého textu (napr. čo Lovecrafta inšpirovalo k jeho vzniku, alebo v akom časopise bol prvý raz publikovaný), na konci je viacero skvelých vizuálnych bonusov (napr. Lovecraftov strojopis), zbierka okrem toho obsahuje ilustrácie, lacetku a prebal, detailné záverečné poznámky ku každej poviedke a 30-stranový (!) životopis. Tu asi fakt niet dôvodu ísť pod 4*.

6 31.10.2023

Opatrné 4*. Toto mi sadlo a užil som si to, dobrá jednohubka. Ukazuje sa, že Golden Dog mal s edíciou Zrnka temnoty fakt dobrý nápad a vyplnil dieru na trhu, keďže v knižnej podobe uverejňuje novely (resp. dlhšie poviedky?). Vďaka tomu je aj v knihe Pan Nikdo tempo svižné a rýchle, nudiť sa nestíhate a plusom sú i sympatické postavy hlavnej hrdinky a jej babičky. Z názvu sa síce dá vydedukovať, ako sa to skončí, ale to by som nevnímal ako problém. Super je samozrejme i orientácia smerom k folk hororu. Knihu spoločne napísali skúsený Angličan Graham Masterton a debutujúca Poľka Karolina Mogielska. Golden Dog tak vypĺňa i ďalšiu dieru na našom trhu a to predstaviť Grahama nielen ako autora „len“ úspešnej kriminálno-mysterióznej série o írskej detektívke Katie Maguireovej. V minulosti mu síce u nás už vyšlo aj pár iných knižiek, ale ak dáme bokom erotické (Jak se milovat šestkrát v týdnu, Erotické sny), tak hororové len dve (Sběratel srdcí, Hymnus), čo je teda pri (autorskej) plodnosti tohto spisovateľa fakt málo. Obaja knihu mimochodom písali v angličtine a z angličtiny to šéf vydavateľstva Golden Dog Martin Štefko preložil do českého jazyka.

9 29.10.2023

Celá 4-dielna sága Jossa Whedona (resp. čísla Astonishing X-Men 1 – 24 + Giant-Size Astonishing X-Men 1, aby som bol presnejší) pre mňa žiaľ predstavuje sklamanie. Pramení z nemalého pocitu nenaplnených očakávaní. Na začiatku stála vakcína na mutantstvo. Fantastická téma! Dala sa uchopiť z rôznych uhlov. Mohlo sa o nej polemizovať, debatovať, hádať, ponúknuť skvelé a silné scény o mutantoch, ktorí na čosi také celý život čakali na zjavenie, ako i o mutantoch, ktorých už len existencia takého „lieku“ bytostne uráža a sú azda schopní až extrémnych vecí (zločinu?), aby ju zničili. Ničoho z toho sa Joss nanešťastie nechopil a z niečoho, čo na začiatku malo nábeh na fakt významný príbeh (nielen x-menovský, ale celkovo marvelácky resp. superhrdinský), spravil drahý bum-bum šmejd s vesmírnymi bitkami a padnutými mrakodrapmi. Keď si to prečítate kompletné, tak si uvedomíte, že o liek naozaj skoro vôbec nejde. Áno, stále z toho cítiť TOHO Jossa, ktorý má dar písať dobré hlášky, svižné dialógy, šťavnaté postavy a vyhrotené vzťahy. No inak ma jeho scenáre rozosmútili. Veľké finále je naozaj veľké v zmysle „vizuálne epické“, ale je to zároveň nuda. Nevraviac o tom, že (ako to už u podobných obrovských eventov zvykne chodiť, česť výnimkám) sa niečo uzavrelo, ale mnohé zadné dvere zostali (kvázi)rafinovane pootvorené. Takto si ja osobne veľkú komiksovú udalosť nepredstavujem. Možno keď som mal osemnásť... Takže za mňa je aj dobré, že Joss v písaní komiksových scenárov nepokračoval a venoval sa filmom a seriálom.

6 27.10.2023

Dostať sa v 9O. rokoch na Slovensku ku knižnému hororu bolo náročné z toho pragmatického dôvodu, že vychádzal iba Stephen King a potom dlho, dlho nič. Ak sa raz za čas na našom trhu (obvykle v českom preklade) zjavil iný žánrový autor (Koontz, Poe, du Maurierová atď.), tak som ako veľký Kingov fanúšik dospel k nekompromisnému záveru, že všetci v porovnaním s Veľkým Stívnom sú len snaživí amatéri. Vedeli písať, ale on to vedel lepšie. Pútavejšie. Šťavnatejšie. A najmä mal skvelé, fakt originálne zápletky o prekliatych mikmackých pohrebiskách s pôdou kamenistou ako srdce muža, besných bernardínoch, či oživených spisovateľských pseudonymoch. Takže ani Srdíčko, ktoré v ČR vyšlo v r. 1996, ma nejak extra nestrhlo. Keď sa mi ale naskytla v r. 2023 príležitosť kúpiť ho za pár korún v pražskom antikvariáte, ožilo vo mne čosi nostalgické a detské, kúpil som si to. Oproti Kingovi je to predsa len slabšie. King v 7O., 8O. a čiastočne aj v 9O. rokoch písal ako ďábel; aj najlepší hororoví spisovatelia oproti nemu pôsobili ako lacní napodobovatelia. Čo voči nim pravdupovediac nebolo fér, na druhej strane naozaj mali slabšie príbehy, takže si za to mohli sami. Keď si Srdíčko prečítate s odstupom desaťročí, nezaťažení chorobnou naviazanosťou od Kinga, tak je to dobrý horor. Decentný, príjemne komorný, ale pritom ponurý, so sympatickou hlavnou hrdinkou a v niektorých chvíľach nečakane extrémne vyhrotený, nie je toho síce veľa, ale minimálne majitelia penisov si ozaj neprídu na svoje. Cítite, ako sa okolo nej pomaly, ale o to zákernejšie, sťahuje slučka osudu. Život jej dáva zabrať: práve sa nasťahovala do parádneho domu, medzi ňou a partnerom je však situácia napätá i z dôvodu neschopnosti splodiť potomka, do toho vpadne nevera (prvok známy aj z iných knižných hororov, napr. z Cuja alebo Benchleyho Čeľustí), pribúdajúce divné nehody (a náhody, aj smrteľné) a napokon sa ukáže, že sa dom za takú nízku cenu nepredáva pre nič za nič. Napriek Jamesovej snahe mi to stále pridalo ako snaživý priemer s nádychom gýčovej béčkovosti. Hlavne ma nebavil nápad s minulými životmi, na môj vkus to azda i vinou toho bolo trocha ako ženské romány, akurát s prímesou hororu. Za mňa je to proste kniha, ktorá mi pripomína detstvo... ale ktorá nie je nijak extra božská.

5 26.10.2023

Problém s Lovecraftom je, že jeho monštrá boli natoľko „neopísateľné“, že ak sa zjaví nejaký filmár, ktorý podľa nich chce natočiť film, alebo sa zjaví tvorca, ktorý chce do podoby komiksu pretaviť Lovecraftove texty, musí sa vyhnúť explicitnému zobrazeniu netvorov a vecí s nimi spriaznenými, pretože ak ich natvrdo ukáže, môže naraziť jednak na to, že sa strápni a jednak divák/komiksový fanúšik to zrejme odmietne, pretože na Lovecraftových poviedkach je skvelé, že hoci zachádza do až prehnaných detailov, paradoxne je zároveň veľmi hmlistý. Viem, zrejme si to navzájom odporuje, ale ja to tak cítim. Preto ma tak veľmi fascinuje komiks Mýtus Cthulhu zo 7O. rokov 2O. storočia od Argentínčana Norberta Buscagliu. Preto sa mi tak páčila dvojdielna mrazivá manga V horách šílenství od Japonca Gó Tanabeho. A preto sa mi tak nepáči komiks Volání Cthulhu a Dagon. Lovecraftove svety musia byť hmlisté, zastreté v opare záhadnosti, neurčitého charakteru. Tak, aby mala s čím pracovať naša fantázia. Nesmie byť ukázané všetko. Určite nikto nie je zvedavý na 58 metrov vysokú chobotnicu. Žiaľ, presne na toto sa sústredí Angličan Dave Shephard, ktorý to nakreslil, i napísal, pre ktorého sa jedná o český debut a ak by som chcel byť hnusný, tak napíšem, že by bolo fajn, ak by pri tom aj zostalo. V druhom rade je s týmto komiksom ten problém, že adaptuje dve poviedky, ktoré pre mňa osobne nepatria k Lovecraftovmu vrcholu, takže som sa nudil. Dagon je fajn, ale nič viac a hlavne tu má skôr len „cameo“. Podstatnú časť knihy tvorí druhá poviedka, ale Volanie Cthulhu ma nikdy nebavil. Kým v poviedke som až tak presne priznám sa nedokázal identifikovať dôvod, prečo sa mi text až tak nepáči, v komiksovej adaptácii to bije do očí: dej je mimoriadne riedky, temer nič sa v ňom nedeje a to, čo sa deje, je čudné. Škaredá kresba a slabý, nudný scenár, to je kombinácia, ktorá zvykne komiksom lámať väz. Čiže tie 3* sa javia byť z mojej strany nepochopiteľné. Treba ale dodať, že raz za čas sa Shepardovi nejakým menším zázrakom podarilo nakresliť vizuálne podmanivú scenériu, atmosféra je vcelku konzistentná a mám slabosť pre Lovecraftove ponuré texty. Takže 3*.

12 23.10.2023

Zatroleně! Kadencia skvelých hlášok a vtipných dialógov je tentokrát vysoká i na Luckyho (nadštandardné) pomery, aj keď pre objektívnosť treba dodať, že podstatnú časť z nich zaisťuje kôň a predovšetkým famózny „naprosto vyjímečný pes“. Mám zmysel pre WTF humor a miestami som až nemohol uveriť tomu, aká nálož kurióznych srandičiek sa tvorcom podarilo naakumulovať do komiksu zo 6O. rokov. 2O. storočia. Zápletka s Daltonovcami síce nie je geniálna, ale zas treba dodať, že ich plán je tentokrát vskutku diabolský a mimoriadne geniálny: premenujú sa na Jonesovcov a tým rafinovane zakryjú svoju pravú totožnosť.

6 22.10.2023

„Kdo je ta holka?“ – „Negasonic Teenage Warhead“.“ – „Páni. Vážně nám docházejí jména.“ No... tak nič. Do Whedonovho x-menovského runu som skočil ako nevinné teliatko po hlave do gigantického mlynčeka na mäso, nemajúc tušenia, o čo pôjde. Po prvej časti som dospel k logickému (?) záveru, že štvordielna sága bude pojednávať o lieku na mutanstvo. Logika však nie vždy platí a táto moja viera sa ukázala byť žiaľ naivnou. Žiaľ z dôvodu, že nápad s vakcínou je geniálny a dal by sa z neho vytrieskať strhujúci, tragický príbeh. To sa ale nestalo. Nechcem síce plakať nad rozliatym mliekom, čiže by som to bol ochotný prehrýzť. Problém je, že Whedonovmu príbehu chýba jasný smer a ucelenosť. Skáče raz sem, raz tam a áno, postavy má Joss v malíčku a sú božské, klape to medzi nimi, majú skvelú chémiu i hlášky, ale chýba hrozba, ktorá by bola napínavá a súvislá zápletka, ktorá by nás dostala. Je tu mimozemská hrozba, je tu Klub Hellfire (ktorý ma pravdupovediac nepresvedčil), do toho Nick Fury a „vesmírny SHIELD“, vakcína i pnutie medzi členmi tímu a tentokrát i zábavné narábanie s „prevratom“ ich osobností, je toho skrátka veľa, ale ako vravím: chýba tomu jednotný háv. Whedon skáče od jedného nápadu k tretiu, potom sa vráti a predstaví nám nápad č. 2 a do toho vybavuje kopec iných vecí, ako pani, ktorá došla v sobotu ráno na trh a nakúpila čo chcela a keď povedala „dovidenia“, tak si spomenula, že má vo vrecku ešte druhý zoznam a tak sa vrátila a všetko začalo odznova.

8 22.10.2023

S Honzom Vojtíškom som v r. 2022 spolunapísal enormne drsný stredoveký horor Ďáblův hřbet, čo bola pre obe strany obrovská trauma. Ja som začal piť a Honza napísal detské rozprávkové leporelo. OK, žarty bokom. Myslím si, že každý „drsný“ autor skôr alebo neskôr dospeje k prirodzenému záveru napísať knihu pre deti. Neviem prečo, ale je to tak. Nie každému sa to síce podarí dotiahnuť do konca, ale minimálne prianie prítomné je a kto tvrdí, že nie, tak o detskej knižke sníva doteraz. Bafni na něj! je rozkošná šmakocina. Pravdupovediac som si nemyslel, že si čosi také raz kúpim, ale Honza je Honza a Jiří Dvorský (ilustrátor) je Jiří Dvorský, tomuto sa nedalo odolať. V tejto diabolskej kombinácii bola z lásky splodená krásna vec. Hravá, rozkošná. Ono je samozrejme ťažké hodnotiť leporelo... ale možno aj nie. Hravé básničky podnecujú detskú fantáziu, Jiřího kresby sú okumalebné a skvelý je nápad s „vykrajovanými“ obrázkami, ktoré musíte odokryť, aby ste našli strašidlo a samozrejme naň bafli ako prví, pretože ak na vás bafne ono, je s vami amen. A tak sa stalo, že v to nechutne slnečné októbrové poobedie jeden štyridsiatnik ležal na gauči v obývačke a kým jeho žena, technicky oveľa zdatnejšia vo výkresoch, nákresoch a návodoch, vo vedľajšej izbe skladala stolík pod akvárium, on hľadal strašidlá a, nuž, bafal na ne. Ak by šiel okolo psychológ, asi by so mnou hodil reč, ale taký je život. Možno mohla mať väčšie rozmery, aby ešte náruživejšie vynikol vizuál, mohlo to mať viac „príbehov“ a dva (z detskej izby) mi pripadali podobné. No aj napriek tomu určite 4*. Baf! Zľakli ste sa, čo? Ja som to vedel.

11 21.10.2023

F. Paul Wilsona budem navždy zbožňovať za mrazivý lekársko-študentský triler Select a nostalgicky rád spomínam na svoje detstvo/pubertu, kedy sa ku mne dostala Pevnosť (nacisti vs. upír), takže keď sa mi naskytla príležitosť zaobstarať si zbierku jeho hororových poviedok so súhrnným názvom Pustiny, neváhal som. V prvom rade treba povedať, že nie všetky texty sú hororového zamerania. To by až tak samozrejme nevadilo. Dôležité je, či sú to kvalitné príbehy. Nuž, o dvoch-troch mám veľké pochybnosti. Dobrou správou je, že väčšina poviedok je fakt vydarená, drsná a temná. Wilson sa s tým nepapre a hoci Select ani Pevnosť neboli žiadne prechádzky ružovými záhradami, tuná mi to pripadalo, ako keby som spoznal úplne nového Wilsona. Vyvrheľa, ktorý si o svete nič dobré nemyslí a kým doteraz sa mu tento svoj postoj darilo či už zakrývať, alebo proste nepokladal za dôležité ventilovať ho textami, tentokrát to dal von. Všetko. A nie je to pekný pohľad. Najsilnejšie poviedky sú zrejme ústredné Pustiny (ktoré sa ku koncu zmenia na niečo, čo som nečakal a k čomu od začiatku až tak nesmerovali, čiže trochu klamú telom, ale azda i preto sú také dobré, mimochodom mierne mi pripomenuli slávne Vyslobodenie, či už film alebo knihu, hoc samozrejme len atmosférou, nie zápletkou) a Tváře o beštiálnom sériovom vrahovi, ale výborné kusy sú tiež Nájemníci a Muž s nožem. Fanúšikom Batmana potom dávam do pozornosti Konečnú terapii, ktorá sa mi síce nepáčila, ale šokovalo ma, že sa v nej FPW vrhol na Jokera z Batmana, čo som teda ozaj nečakal (a celkom by ma zaujímalo, čo na to povedali v DC). Resumé: užil som si to, ale nie ako celok, iba niektoré poviedky a pravdupovediac bolo ich menej, než som čakal. Takže prísne 3*.

8 19.10.2023

„Nevymysleli na vás teď nedávno nějakej lék?“ – „Máš něco proti mutantům?“ – „Mluvím o Kanaďanech.“ Prestávam rozumieť smeru, akým sa (inak báječný) Joss Whedon v Astonishing X-Men vybral. Kým prvá kniha (Nadaní) pôsobila dojmom kompaktnosti vďaka jednoliatej, celistvej zápletke o vakcíne na mutantsvo, v Boji je na liek plus-mínus zabudnuté (pritom fakt nemám pocit, že by sa ohľadom neho niečo zásadné v jednotke vyriešilo) a naopak sa začínajú riešiť úplne iné veci. Jasné, niektoré okrajovo súvisia s dianím z jednotky, ale ak aj vy budete od druhej časti čakať „poriadnu“ nadväznosť na udalosti z jednotky, zostanete sklamaní. Možno sa to v trojke a štvorke zmení, netuším, ale tu akoby Whedon rezignoval na všetky zaujímavé a provokatívne otázky, ktoré so sebou téma vakcíny prináša a sústredí sa najmä na akciu. No treba dodať, že v podaní Johna Cassadaya je aspoňže robustná; zo Sentinelov som mal presne taký uveličený dojem, aký by čitateľ vždy mal mať, keď na scéne zbadá tieto nekompromisné, gigantické monštrá. Poteší návrat Profesora X a skvelá pasáž útoku na školu. X-Meni začnú (po jednotke, kde sa medzi sebou mlátili azda častejšie, než so záporákmi) prejavovať zohratosť, zoskupujú sily, začínajú spolupracovať a navzájom sa rešpektovať, každý využíva svoje jedinečné superschopnosti a chráni slabších. Zimomriavky. Problém je, že som od Whedonovho runu čakal fakt viac. Mrazivú štúdiu o tom, aký dopad na mutanta môže mať existencia injekcie, ktorú si stačí pichnúť a zrazu je z vás obyčajný človek. Ako sa s tým vyrovnávajú? Je to niečo, na čo čakali celý život, alebo ich to svojím spôsobom uráža? No... asi som chcel priveľa. Poteší úvodné slovo sumarizujúce udalosti z jednotky. Škoda, že sme sa čohosi podobného nedočkali v prvej knihe, ktorá nadväzovala na mnohé veci z minulosti a kvôli tomu žiaľ miestami pôsobila až rušivo vytrhnuto z kontextu. Našťastie, Whedon má jasno v postavách, bavia ho, zbožňuje ich a užíva si písanie spoločných scén. Emma a Kitty sa nemusia, medzi Wolverineom a Cyclopsom to iskrí, ale keď je najhoršie, držia pri sebe. Naopak, Logan sa v interakcii s Colossusom šokujúco prejavuje ako empatický človek (!!!), pretože vie, aké to je, keď na vás robia drsné pokusy. Skvelá je úvodná akčná pasáž, v ktorej sa na chvíľu pozrieme do hlavy bojujúcich X-Menov a každý niečo rieši, len Wolverine by si dal pivo.

6 18.10.2023

S Whedonovými Astonishing X-Men som sa prvý raz stretol v r. 2013 v UKK. Vtedy ma pravdupovediac ktovieako neuchvátili. Nebolo to zlé, ale vadilo mi, že to bolo vytrhnuté z kontextu. Len začiatok bez konca. Resp. vlastne ani začiatok, pretože sa zjavne nešlo od nuly, ale očividne Whedon nadväzoval na niečo, o čom som v tej dobe nebol oboznámený. Prečo školu nevedie Profesor X? Kam sa podel? Čo sa stalo s Jean? Colossus zomrel? A čo je zač preboha ten drak?! No a keďže to bol len výsek z Whedonovho runu (Joss to písal od jednotky do čísla 24 + Giant-Size Astonishing X-Men 1 z r. 2008), tak tomu logicky chýbal poriadny (resp. nejaký) koniec. Odvtedy ale ubehlo 13 rokov (preboha to letí), ja som si doplnil základné marvelácke vzdelanie + som si kúpil štvordielnu sériu, ktorú v rokoch 2019 - 2021 vydala CREW v štyroch paperbackových knihách a odrazu som mal z „jednotky“ lepší pocit. Skvelé na X-Menoch je, akí sú realistickí. Nechcú nič iné, len žiť normálny život. Dá sa ale taký život žiť, ak dokážete prechádzať skrz steny a z hánok prstov vám vystreľujú adamtiové pazúry? Napriek tomu by to radi skúsili. Lež, xenofóbna spoločnosť voči nim bola odjakživa nepriateľsky naladená. Nedôverovala im, v lepšom prípade sa mutantov „len“ bála. Jasné, toto bolo v X-Menoch prakticky od ich zrodu, ale Joss Whedon s tým vie pracovať výstižnejšie a lepšie, než jeho predchodcovia. Ide viac na dreň a pritom zostáva sám sebou, čo poznať na dynamických vzťahoch (ktoré sú tentokrát fakt vyhrotené, X-Meni sa medzi sebou režú častejšie, než so záporákmi), interaktívnych vzťahoch medzi postavami, šibeničných dialógoch, zábavných hláškach a nečakaných nápadoch (doživotná sexuálna posadnutosť dielami Leroya Neimana, Havaj, tréner plávania). Whedon má načítané, je to fanúšik a tak je skoro vždy ak aj nie dva, tak minimálne jeden krok pred čitateľom. Poteší osviežujúce zloženie tímu, fantastická kresba Johna Cassadaya (Padlý syn: Smrt Captaina Ameriky) a zápletka s „liekom“ na mutantstvo je taká skvelá, že (temer) zabudnete na to, ako ju sprasili tretí filmoví X-Meni. Samozrejme, stále je to iba začiatok štvordielnej ságy, ale keďže to mám kompletné, začína mi to postupne do seba lepšie zapadať. Oceňujem Whedonovu víziu a menej tradičný smer, akým sa vybral. Naopak, to, čo neoceňujem, je na môj vkus štandardný „hnusný“ záporák. A nemám rád (česť výnimkám) oživovania mŕtvych postáv. Vzhľadom na to, že nepochybne máme tú česť s jedným z najslávnejších príbehov X-Menov, určite mi chýbali masívnejšie bonusy, prevažne textového charakteru, ktoré by komiks zasadili do širšieho kontextu, ozrejmili nám jeho minulosť a upozornili nás, na čo konkrétne Whedon nadväzuje a čo by bolo fajn mať dopredu načítané. Scenár je OK, ale ak vezmeme do úvahy, o akej v rámci univerza šokujúcej veci pojednáva (vakcína), tak je ozaj škoda, že sa jej temer vôbec nevenuje. Iba sa o ňu hanblivo obtiera a v tejto chvíli síce netuším, či je to len rozbeh a naplno sa do témy ponorí v dvojke, trojke a štvorke, alebo ani tam nie, každopádne Whedon mal ísť viac do hĺbky už tu. Preto si naďalej trvám „len“ na 3*. Uvidíme, ako sa to vyvinie. Skončím pozitívne: je super, že to CREW vydala komplet, lebo v rámci UKK vyšli len prvé dva diely (nadaní, Boj) a následne sa na to kašľalo.

7 17.10.2023

Na Flasha musíte mať bunky, chuť a naštudovanú jeho nadštandardne bohatú a nesmierne chaotickú históriu. Ak niečo z toho nemáte, hrozí, že pri čítaní megarýchlych dobrodružstiev budete trpieť. Ani Rychlost temnoty nie je výnimkou. Situáciu vylepšuje Shade: charizmatický záporák, ktorý možno nie je záporák a ktorý ako keby vypadol z románu Stephena Kinga (dokonca je prítomná Temná veža, wtf). Na druhej strane sa sem Joshuovi Williamsonovi zamotali koniny typu kurióznych nepriateľov á la chlap v žltom kostýme, ktorý z papierikov skladá smrteľne ostré hviezdice, ktoré následne v parku hádže po ničnetušiciach civiloch. Rušia i logické (Kid Flash sa odmaskuje pred svojou školou, ktorá má zjavne desiatky, stovky okien, z ktorých práve v tom momente náhodou môže niekto vyzrieť von) a kuriózne nezrovnalosti (spoločné vibrovanie, wtf č. 2). A pri scéne, v ktorej sa hrdina musí vyhovoriť a utiecť z miesta činu, aby sa o sekundu dostavil všetkých zachrániť ako maskovaný superhrdina, som sa pýtal, čo to vlastne čítam? Flasha, alebo Spider-Mana? „Hlavný“ Flash je každopádne sympaťák (páči sa mi, že talentom na "pátranie" v mnohom pripomína Batmana) a hoci komiks obsahuje tonu akcie, ktorá je nechcem povedať stupídna, ale... meh... tak tvorcovia zakaždým včas dokážu príjemne spomaliť (ha!), preradiť na nižší rýchlostný stupeň a ponúknuť peknú, v dobrom „obyčajnú“ scénu, ako je napr. tá s rande.

4 12.10.2023

Neviem, či som čakal viac (asi áno), ale určite som čakal niečo iné. Po dočítaní Straczynského úvodného slova o tom, ako sa dostal do osídiel sekty a trvalo mu sakra dlho, kým sa z toho dostal, som sa tešil na trochu iného Straczynského, než toho, ktorý písal Spider-Mana. Aby ste ma nechápali zle. Straczynského považujem za jedného z najlepších autorov, ktorí sa v histórii k Pavúkovi primotali. Mnohé jeho pavučinové zárezy sú strhujúce, nezabudnuteľné, pôsobivé, dojemné. Proste krásne. Teraz som ale čakal dospelý, mrazivý sektársky triler s filozofickým presahom. Alebo, a to bolo v úvodnom slove prítomné taktiež, smutnú ľudskú melodrámu o „stratených“ ľuďoch na okraji spoločnosti. Preto ma nemilo prekvapilo, že Straczynského „spoveď“ skončila ako prehnane povedané rozprávka o zelených démonoch a s čiernymi pásikmi na telách a o ľuďoch, ktorí ak na svete nikoho nemajú, tak sa stanú „neviditeľnými“ a prepadnú sa do alternatívnej dimenzie. Uf, Michael, to ako vážne? Úplne seriózne: niektoré tvoje spider-manovky mi pripadali dospelejšie, než toto. To samozrejme teoreticky nemusí byť nutne mínus, ale ako vravím: je to vec očakávaní. Naplno ma to dojalo až na samom konci, počas stretnutia v parku. Nakreslené je to Garym Frankom (Batman: Země jedna) pekne, ale zároveň štandardne. Viac s ami po vizuálnej stránke páčil bonusový príbeh na konci, nakreslený Michaelom Zullim (Sandman). Resumé: nebolo to zlé, ale ak je TOTO príbeh, ktorý v autorovi dozrieval X rokov, tak tomu nechápem resp. pýtam sa, či to stálo za to. Neustále som mal pocit, že toto poznám z takého filmu, tamto z onakej počítačovej hry, zaregistroval som aj rôzne iné inšpiračné zdroje, od kníh (celkovo je to dosť kingovské) až po seriály. Priznám sa, že nemám chuť pátrať, či sa JMS inšpiroval nimi alebo oni vykradli jeho, skrátka som to tam cítil a vadilo mi to, na môj vkus veľmi neoriginálne dielo.

6 08.10.2023

GA je sympatický „sociálny“ hrdina a to je na ňom fajn, rovnako tak špecifický kostým a zbraň, ale Soud dvou měst príliš hladko nefrčí. Nie je to žiadna katastrofa, to určite nie, ale značnú časť dĺžky je to priemer a pomerne veľká nuda. Poriadne ma to dostalo až vo finále, kedy sa do deja o slovo prihlásili viaceré slávne nazvime to osobnosti a konečne to začalo byť zaujímavé, ale teda je otázne, či je fér takto si zľahčovať situáciu. Na druhej strane, GA je samotársky hrdina, ale niekedy je i členom istého zoskupenia, takže to logiku dáva... Každopádne posledný diel od scenáristu Benjamina Percyho, následne GA prevzali iní autori.

3 07.10.2023

Nechcem si z toho robiť srandu, už je to totiž značne sprofanovaný (pseudo)ironický (?) vtip, ale toto je naozaj asi taký „ideálny štart pre začínajúceho čitateľa", ako keď niekomu, kto nikdy v živote nevidel ani minútu z Teórie veľkého tresku, pustíte posledný diel a ste znechutení z toho, že nie je dojatý. Na strane druhej, mne chaos a s prepáčením „strašný bordel“ vo flashovkách nielenže nevadí, ale ich dokonca sadomasochisticky vyhľadávam práve čiastočne i kvôli nemu. Síce by som raz rád čítal jeden normálny, pochopiteľný a v dobrom jednoduchý moderný komiks s najrýchlejším mužom sveta, ale pochybujem, že sa niečoho takého odvážneho dožijem. Na Flashovi: Když blesk udeří dvakrát je super, že to zasa raz niekto na mňa neskúša s remakom resp. s novým (koľkým už v poradí?) reštartom, ktorý by sa od originálu líšil len detailmi typu „vrah nezabije Barryho mamu, ale otca“. Takže som vlastne rád, že som po dlhšej prestávke, ktorú som si od Flasha povinne naordinoval, pretože čítať štyroch Flashov do roka si koleduje o stratu duševného zdravia, opäť raz čítal komiks, ktorému som absolútne nerozumel, ale bol pekne a dynamicky nakreslený, parádne nafarbený a zábavný práve svojím nepochopiteľným štýlom. Ale na 4* to fakt nie je. Scenáristicky je tam toho ohromne veľa, čo samozrejme nie vždy nutne musí byť plus (niekedy je to naopak skôr príťaž), ale i to je typické pre flashovky, že obsahujú v jednom scenári zápletky a možnosti, ktoré by si u iného superhrdinu vystačili na päť samostatných kníh.

7 04.10.2023

Zbožňujem túto sériu a Cyklus vzduchu nepredstavuje žiadnu výnimku. Je to fantasticky nakreslené a nafarbené. Exotika, báje a mýty, prízraky a démoni, ale i láska, štipka humoru a pôsobivé obohnanie úvodom a záverom umiestneným do „súčasnosti“. Skvelá zábava, ale zároveň to vie byť v nečakaných okamihoch drsné, tragické a lyricky smutné. Taký je život. Ak táto séria raz skončí, a to skončí, bude mi za ňou nesmierne smutno. Ale aj taký je život.

6 04.10.2023

Ja snáď tomu Joeovi neprídem na chuť nikdy! Čítal som od neho poviedky, komiky i romány a nebolo to zlé, ale enormný zázrak tiež nie. Oblek mŕtveho je ale fakt bieda. Je to dôkaz toho, že originálny nápad nie je všetko, ak je „zvyšok“ nudný. A pod pojmom „zvyšok“ si dosaďte postavy, dialógy, jednotlivé kapitoly, i atmosféru. Fakt ma to strašne nebavilo, zo začiatku som myslel, že je chyba na mojej strane, ale nedokázal som sa na Joeovu vlnovú dĺžku naladiť do konca a čím bližšie som sa nachádzal k finále, tým som bol pravdupovediac otrávenejší.

4 03.10.2023

„Žádná dobrá smrt neexistuje. Ale existuje dobrej život.“ No... tak nič. Za mňa sklamanie. Nezačína to zle, ale pokračuje to nudne a končí to na môj vkus wtf. „Kalendár“ na konci som nepochopil resp. pripadalo mi nedôstojné 13-dielnu ságu zakončiť takto, to už som uvažoval, či tomu nedám len 2*. Niektoré diely Kingovho runu boli strata času, ale naivne som predpokladal, že to najlepšie si nechá na koniec. Mýlil som sa. Katastrofa to nie je, ale zázrak tiež nie. Pritom s iným scenárom to mohol byť jeden z najzásadnejších komiksov Batmanovho kánonu. Scenár sa však napokon vybral úplne inou cestou. Na tému “spätné dobývanie Gothamu z rúk zločincov“ mohol vzniknúť skvelý mrazivý thriller, v ktorom sa posledné zvyšky dobra formujú, aby zlu zasadili posledný úder, hoc nie je isté, pre ktorú stranu bude posledný. Napokon je to ale štandardná akčná rúbanica. Na sériu si budem pamätať ako na niečo, čo malo našliapnuté na viac. Na oveľa, oveľa viac. Niektoré diely skvelé, iné priemerné a daktoré vyložene zbytočné, len naťahujúce čas. Najviac mi v pamäti zostanú momenty s Catwoman, tie boli zvládnuté skvele a dojemne a bolo nám jasné, prečo sa títo stratení ľudia navzájom potrebujú. Postava Thomasa Waynea nebola zlá a v budúcnosti by som si s ňou niečo rád prečítal, ale do v rámci možností realistického (hahaha) štýlu, aký King k batmanovskej látke zvolil, sa nehodila. Na finále oceňujem aspoň fakt, že nevrátili späť „to“ s Alfrédom.

4 29.09.2023