Ivan Kučera komentáře u knih

„Krutý Leónidás chtěl, abys před ním stál. Mně stačí, když přede mnou poklekneš.“ Nie som až taký nadšený, ako som čakal. Možno som mal prehnané očakávania. Ale iba 3* si to nezaslúži. Nikdy sa mi nepáčila kresba Franka Millera. Uznávam ju a rešpektujem, to áno. Je špecifická, osobitá, okamžite rozpoznateľná a bez debaty má niečo do seba. Ale mám rád v komiksoch iný druh kresby resp. viacej (častokrát vyložene odlišných) štýlov. Už v Návrate Temného rytíře som si vravel: scenár fajn, ale kresbu mal nechať iným. Akonáhle v Daredevilovi: Roku jedna robil „len“ scenár, dopadlo to lepšie. Jedným dychom ale dodávam, že mnohé panely v 3OO sú napriek tomu úchvatné (studňa, vlk, Xerxés masírujúci Leónidásove plecia). Spravidla žiaľ veľmi rýchlo pribehli odfáknuté momenty (detské, narýchlo naskicované postavičky v úzadí, aby bolo vidno, že tam niekto je). Film bol výtvarne konzistentnejší. Čo sa scenára týka, nemáme dočinenia s oscarovou zápletkou. Ale práve v jej priamočiarosti sa ukrýva sila a mrazivá nezabudnuteľnosť. Národ Sparťanov je vykreslený skutočne neskutočne (idú do boja zomrieť statočne, aby sa mohli ich roztrhané telá hrdo vrátiť domov na štítoch a keď prežijú, sú znechutení). Film sa mi každopádne páčil viac nielen po vizuálnej, ale i príbehovej stránke. Aby mohol trvať dve hodiny, scenáristi šikovne rozšírili útly komiks o viacero momentov, ktoré príbeh nezdržujú, ale ho naopak obohacujú (kráľovná). Ako vo filme, aj v komikse som samozrejme chápal, prečo je „len“ škrabnutie Xerxésa také dôležité, ale ako vo filme, ani v komikse som nechápal, prečo ho oštepom netrafil rovno medzi oči – nebolo by to vari praktickejšie? Dej komiksu je monotónny a niekedy je lepšie, ak sa veci zbytočne nenaťahujú, ale práve 3OO si koledovalo o rozvedenie postáv, bojov, strategických rozhodnutí atď. Čakal som, ako megalomansky bude poňatá šialená bitka troch stoviek bojovníkov proti gigantickej presile. No je to vzaté z rýchlika: jeden druh súpera Sparťania rozprášia na pár stránkach, mamutoslony sú zlikvidované behom jedného panelu atď. Film tieto bojové pasáže roztiahol a nenudil. 3OO je napriek tomu dynamický, vzrušujúci komiks. Niekoho poteší aj to, že Miller je rapídne kontroverzný. Ak sa narodí slabé bábätko, najlepšie je okamžite ho zabiť (!), deťom, ktoré sa nejakým zázrakom dožijú siedmich rokov, treba dať meč do ruky a podhodiť ľudožravým vlkom (aby sa ukázalo, či sa nimi vôbec má do budúcnosti zmysel zaoberať) a ak náhodou slabé bábätko prežije a vyrastie z neho dospelý muž so zdravotnými problémami, je to automaticky zákerný zradca. Ja osobne sa k tomu nechcem vyjadrovať. Len konštatujem. Miller samozrejme nie je Alan Moore (myslím, že mu o nič také ani nikdy nešlo, hoci...), takže je to nenáročné čítanie, ktoré zvládnete za hodinu. Na komikse zaujmú okrem originálnej kresby atypické rozmery. Naopak, rozčarovala ma absencia textových bonusov; taký kultový (len v ČR vyšiel päťkrát) komiks, v tomto prípade navyše môžuci sa pochváliť rovnako kultovým filmovým spracovaním, si bonusy jednak zaslúžil a jednak by určite bolo o čom rozprávať. Inak, aj 301 by bol skvelý názov (Efiáltés).

8 28.08.2022

Miroslav Pech má rád svoje postavy (čo fakt u spisovateľov nie je žiadna samozrejmosť), vie písať realistické dialógy, neotravuje čitateľa zbytočnou omáčkou a orientuje sa v ľuďoch, ich psychike a uveriteľných vzťahoch. Tie 4* sú síce s jemne prižmúreným okom, ale ak vezmeme do úvahy všetky hore spomenuté veci, asi by nebolo fér dať Rytířovi „len“ 3*. A ešte je tu jedna vec: šialený, ale v konečnom dôsledku chytľavý žánrový mix. Rytíř zarazí každého, kto má rád „čisté“ žánre. Toto je totiž všetko možné, len nie čisté. Je to ako keby niekto zmixoval Hľadá sa Salome s Whitleym Strieberom (Billy), pridal štipku Kinga, za hrsť Bukowského, kilo Arnolda Schwarzeneggera, konverzačnú vzťahovú melodrámu a aby toho nebolo málo, tak ešte osemdesiatkové a deväťdesiatkové filmy, v ktorých sa chlapec prevtelený do dospeláka resp. cudzinec z diametrálne odlišného prostredia ocitol v modernom meste a podľa toho to vyzeralo (Krokodíl Dundee, Highlander, Veľký, Starman, He-Man, Pán zverov 2: Cez portál času). Poviete si, že taký kolotoč nemôže fungovať. Lenže vďaka hore spomenutým veciam môže. Prekvapivo skoro vôbec nevadí, že v jednej kapitole čítate mrazivý hororový psychotriler o únosoch detí, potom komédiu (pani v parku), potom clivebarkerovčinu (finále) a následne doják (koncovka). Občas to Miroslav berie zbytočne z rýchlika (taký ten klasický uponáhľaný akčný finiš, kedy lietajú končatiny vzduchom ako keby opisoval poletovanie popkornu na panvici). Kebyže chcem ísť po detailoch, tak by som spomenul, že absencia EČV je síce pekná vec, ale identita vozidla sa pravdaže dá zistiť najmä na základe VIN čísla. Oceňujem budovanie univerza (ako Dítě tmy, i Rytíř sa odohráva v Kamenných Stromoch). Každopádne, naďalej mám od Miroslava najradšej horory a budem dúfať, že sa k nim čím skôr vráti.

10 27.08.2022

NHM je skvelý projekt na zoznámenie s aj menej slánymi marveláckymi postavami, ale česť výnimkám by ste v NHM márne hľadali pecky (za mňa napr. Cloak a Daggerová). Iron Fist ma nudil vo všetkom, v čom pobehoval. Či už vo vlastných dobrodružstvách, alebo ako súčasť tímu. Seriál s Finnom Jonesom bol taký nezáživný, že som jeho sledovanie stopol po prvej časti; neverím, že sa dožil dvoch sérií + jednej v Defenders + hosťovačky v seriáli Luke Cage. Od jeho účasti v NHM som neočakával nič. Jediný dôvod kúpy bola šialene nízka cena 3 eurá. X mesiacov som však čítanie odkladal. Chyba. Retro úvod je ešte tradičná nuda, ale z historického hľadiska máme dočinenia so zásadným počinom, keďže ide o Fistov debut z r. 1974 z časopisu Marvel Premiere. A je krátky, takže sa dá zvládnuť. Nasleduje 6-dielna, dnes už klasická séria (či skôr úvod do série) The Immortal Iron Fist z r. 2007. A to som skoro padol na zadok. Scenár písal Ed Brubaker (Criminal, Po stopách Catwoman), od ktorého som nikdy nič zlé nečítal. Skvelý je i tentokrát, čím potvrdil moju teóriu, že i okolo nudnej postavy sa dá vystavať skvelý príbeh, ak sa chce a ak autor má talent. Takýto drsný, ponurý a realistický reštart (?) som naposledy čítal v dobe, keď sa Daredevila chopil Kevin Smith v Ďábel strážný. Svoje robí i umiestnenie na diametrálne odlišné miesta (Francúzsko, Tibet, USA) a dokonca rokov (súčasnosť, 1860, 1227, 1545, 1926). Zaujal ma tiež koncept viacerých Iron Fistov (resp. dedenia tohto titulu á la Fantóm) a prekvapivo krvavé vojnové výjavy (nie je ich veľa, ale o to dlhšie vám utkvejú v pamäti). Aj keď (pri všetkej úcte k Brubakerovi) musím dodať, že tentokrát je kresba možno ešte o stupeň lepia, než príbeh. Možno z dôvodu, že to Ed nemal plne vo svojej réžii, keďže sa na scenári spolupodieľal s Mattom Fractionom a to nie je práve synonymum pre génia (Válečné jizvy, Samotný strach). Ilustrátorov bolo strašne veľa, ale vypichnúť jednoznačne musím Španiela Davida Ajau (Secret Avengers) a Američanov Toma Palmera (NHM: Wasp) a Sala Buscemu (Spider-Man: Smrt Jean DeWolffové); po výtvarnej stránke je to skutočne krásna jazda a veľká pecka (vrátane skvelých „jednotných“ obálok).

5 25.08.2022

Dospelé európske sci-fi z konca 90. rokov, ktoré je dobre napísané a ešte lepšie nakreslené. Vizuálne pripomína Scottovho Votrelca: všetko je ponuré, realistické a ak to nefunguje, stačí do toho kopnúť a malo by to naskočiť. Ale ani scenár nie je zlý, len je to proste klasický pomalší úvod do témy, počas ktorého sa musíme zoznámiť s postavami (a že ich je), so vzťahmi medzi nimi (detto) a so zvláštnym svetom, v ktorom sa dej odohráva. Hoci to môže pôsobiť trochu ako iné európske sci-fi z edície Modrá CREW a to menovite Orbital, Universal War One 1, 2 politiku a vojnové konflikty berie skôr len ako kulisu. Do popredia stáva úžas z nevysvetliteľného (zatiaľ?) javu, ktorým je „stena“ a veci s ňou súvisiace. Má to viacero momentov, ktoré vám zrejme budú pripomínať slávne sci-fi filmy (Star Wars, 2001: Vesmírna odysea), ale nie je to lacná, ani trápna vykrádačka, komiks má svoju vlastnú tvár.

9 25.08.2022

„Tví nepřátelé tě utvářejí.“ Keď som čítal európsku pecku Orlové Říma, ani vo sne by mi nenapadlo, že Marini raz bude robiť Batmana. Každý, kto s jeho prácou mal skúsenosť, veľmi dobre vie, že kresba tohto démonického Švajčiara je úchvatná, vynikajúca, perfektná, dosaďte si ľubovoľný superlatív. Najviac ma uchvátilo jeho realistické poňatie Batmana (kostým, batcave, batmobil) a najmä geniálne nakreslený Gotham. Kým v iných komiksoch ilustrátori majú tendenciu skĺzať ku gýču a Batmanovo mesto ponímajú príliš démonicky, ponuro a za každú cenu (až afektovane) depresívne, v Mariniho opulentnom podaní je samozrejme mimoriadne temné a nebezpečné, ale zároveň živé a pulzujúce. Ľahko uveríme, že okrem šialencov v ňom existujú aj normálni ľudia, ktorí chodia každý deň do roboty. Najúchvatnejšie sú neuveriteľné panoramatické zábery z pohľadu vtáka prepáčte netopiera. Z tých som nedokázal odtrhnúť zrak. Minimálne kvôli fantastickej kresbe toto proste MUSÍTE čítať. Žiaľ, Marini si aj napísal scenár. A tu už nastáva problém. Vinou toho Můj temný princ pripomína grafický román Joker, v ktorom tiež kresba presahovala nepostačujúci scenár. Na prvé prečítanie bol fajn, ale pri druhom som si uvedomil, aký je miestami až mizerný (!). Jednak som sa v niektorých momentoch strácal (takže Joker vie, že Batman je Wayne?), jednak ma rušili pseudo humorné okamihy (zatiaľ som nečítal komiks, v ktorom by sa mi Harley Queen vyložene páčila) a zápletka s drahokamom za 50 miliónov sa mi k tak temnému príbehu nehodila. Nesedelo mi ani to, že Joker je tu poňatý nebezpečne, ale zároveň ako vlastne celkom fajn ujko, čo však ani omylom nejde dokopy s tým, ako vyvražďuje nevinných a unáša deti. Catwoman mám relatívne rád, ale tentokrát zbytočne komplikuje situáciu. Zvláštne je narábané s motívom otcovstva; v dobách testov DNA by asi nemohol byť z otcovstva zažalovaný niekto, kto... ale OK, tu už sa dostávame na tenký ľad spoilerov. Každopádne aspoň dodám, že finálny twist mi pripadal ako vycucaný z prsta a očakávateľný (nevraviac o tom, že ho vyzradí sám Marini behom prvých pár strán, čo si síce uvedomíte až spätne, ale uvedomíte). Rád by som však skončil pozitívne, lebo Marini si prehnanú kritiku nezaslúži. Po batmanovských megaudalostiach (Metal) a ambicióznych záležitostiach (Černé zrcadlo, R.I.P.) som takúto jednohubku potreboval a patrične som si ju užil. A tá kresba je skutočne neskutočná. Takže minimálne za ňu 4*.

9 21.08.2022

Jak jsem se reinkarnoval coby sliz. No uznajte, niečo s takým názvom proste MUSÍTE vlastniť. Som skôr na hororové mangy, ale mám rád aj civilnejšie (Orange, Němý hlas). Toto je hocičo, len nie civilné. Hlavný (ľudský) hrdina zomrie na prvých stranách s heslom „cintoríny sú plné statočných“. Následne sa reinkarnuje nie ako svalnatý titan, ale ako megamocný a extra magický sliz v rozprávkovej ríši plnej drakov, goblinov a eroelfiek (zistíte). Znie to ako blbosť, ale je to zábavné, kúzelné, rozkošné a samozrejme originálne a teda nepredvídateľné. Scenár je interaktívny, pripomína PC hru: Rimuru sa postupne zoznamuje s jednotlivými svojimi superschopnosťami, učí sa ich správne využívať, prípadne ich aktualizuje, vylepšuje atď. A mínusy? Možno trochu monotónny resp. epizódny dej a zmätený začiatok (ale to je dané šialenosťou zápletky, čo samo osebe nie je mínus).

4 19.08.2022

Toto akoby ani nerobili scenáristi Scott Beatty a Chuck Dixon a španielsky ilustrátor Marcos Martín. Ich predchádzajúci Robin: Rok jedna ma nenadchol, takže som bol voči originu (oveľa menej známej) Batgirl skeptický. A som skôr fanúšik Batmana samotára, než Batmana a jeho „rodiny“, takže o to vyšších rozmerov dosahovala skepsa pred čítaním. Nakoniec to bola skvelá jazda, ktorej veľa dáva to, že Batman (a Robin) tu majú skôr cameo a, to najmä, je prítomná neskonale odzbrojujúca hlavná superhrdinka. Babs Gordonová je rozkošná, zlatá, sympatická, do všetkého ide naplno, verí svojim snom a je s ňou zábava bez toho, aby bola afektovaná. Ešte nevykazuje stupeň vyhorenosti, skôr naopak: do akcie sa vrhá s nákazlivou radosťou s tým, že šak hádam to nejak prežije (ak nie, tak nie). Zelenooká ryšavka váži 55 kíl (aj s topánkami) a kostým si ušila sama doma. Hihňá sa, je akrobatická, páli jej to, ale s motorkami si fakt nerozumie, z Batmana má síce ako-taký rešpekt, ale nejak smrteľne vážne ho neberie, z jeho hustej prísnosti si ťažkú hlavu nerobí a v neposlednom rade je zmierená s tým, že Netopier nejeden raz nezaslúžene zlizne smotanu (v tomto by si akiste rozumela s členmi série Gotham Central). Všetko si musí vydobyť sama a nakoniec za to tak či onak zaplatí, keďže v živote to tak býva, že žiadny dobrý skutok nezostane bez trestu. Je zamilovaná, je akčná a jej srdce bije za spravodlivosť. Robí chyby, ale práve vďaka nim je uveriteľná a je skvelé, že sa napriek tomu nevzdáva, ide ďalej a vyvíja sa (v tejto práci žiadne opätky!). Komiks je odľahčený, milý a úsmevný, ale nad Batgirl sa neustále vznáša temný oblak, keďže sme čítali Kameňák (na čo poukazuje posledná, vzhľadom na nadchádzajúce udalosti mrazivá scéna). Keď to budete čakať najmenej, na vás tvorcovia spoza rohu nečakane vypália drsnosť („nehoda“ na natáčaní) a dojatie (cintorínová prísaha, pekný vzťah s otcom). Záporáci Killer Moth a Firefly sú vcelku humorní, ale paradoxne i práve v tom drieme ich sila, keďže od nich nič nečakáte a potom urobia niečo, z čoho vám stuhne krv v žilách, čo je rafinovaný, hoci jednoduchý scenáristický prístup. Naprieč rozprávaním nás sprevádza Barbarin láskavo-ironicko-nákazlivý vnútorný monológ. Toto rozhodne nie je Robin v sukni, ale samostatná, originálna a kvalitná hrdinka. Nádherné farby Španiela Javiera Rodrigueza (Avengers: Elita). Negatívne ma zaskočil azda len Batmanov výcvikový tábor (to už mi pripadalo cez čiaru i na Batmana).

7 16.08.2022

Existuje most a po tom moste je lepšie nejazdiť. Nie, to nie je reportáž z ľubovoľného slovenského mosta v havarijnom stave, akých máme v našej krásnej, požehnanej krajine stovky. To je hororový román. Na Mýtné som sa tešil, ale keď začali pribúdať negatívne recenzie, začal som byť opatrný. Žiaľ, právom. Hororu neubližujú ani tak vyložené blbosti (hoci, samozrejme, ani mu nepomáhajú), ale skôr práveže takéto priemerné, nezaujímavé, neoriginálne, rutinné a banálne príbehy, ktoré čitateľa akurát tak otrávia. Mne ako dlhoročnému fanúšikovi je to teoreticky fuk, ale trápi ma, že ak sa niekto rozhodne dať šancu hororu a začne Mýtným, so žánrom skončí rovnako rýchlo, ako s ním začal. Pritom ono to mohlo byť vynikajúce. Trocha to pripomína To alebo film Jeepers Creepers, kde tajuplné, desivé zlo útočí každých X rokov a všetci sa ho alebo boja, alebo na jeho existenciu neveria (a keď uveria, je neskoro). Prostredie močiarov vie byť geniálne (Bažináč, Tráva od Anya Martin). Problém je v spisovateľke Cherie Priest, ktorej štýl je extrémne suchopárny. Naposledy som bol taký otrávený pri Chlade Scotta Carsona. Močiare sú v jej malátnom podaní opísané slabo, biedne, povrchne. Nestačí v každom odseku trikrát spomenúť slová „aligátor“, „cyprus bahenní“ a „bažiny“, to ešte atmosféru nerobí. Toto prostredie mám vo filmoch, komiksoch a knihách rád, ale toto bola skutočne slabota. Celá nešťastná situácia zamrzí o to viac, že nápad nebol zlý a mytológia okolo „príšery“ síce neoriginálna, ale takéto veci skrátka fungujú skoro vždy, aj keď ich autor odflákne, lebo čitateľova predstavivosť pracuje a napriek autorkinej sabotáži to JE mrazivé. Lenže postavy sú útrpné, dialógy únavné a tempo ospalé. Z takejto vražednej kombinácie kvalitný román nevykrešte ani keby ste chceli. Váhal som, či tomu nedať aspoň 3*, ale ku koncu (kedy paradoxne hororové motívy začali prenikať do popredia najviac) som sa vskutku strašne nudil a už som to proste len chcel mať konečne z krku. A za ledabolo (až nijako) spracované bažiny si to 3* ani nezaslúži.

8 14.08.2022

Čo môže byť pre dieťa lepšie ako prvý komiks, ak nie komiks so Spider-Manom? Toto mal byť pôvodne darček pre malé dieťa, ale nakoniec to nedopadlo a komiks mi skysol doma. Je jasné, že sa v hodnotení naň nedajú aplikovať bežné recenzentské postupy pri komiksoch určených dospelému čitateľovi. Takže, čo napísať? Milo ma prekvapilo, že to vyzerá lepšie, než som čakal. CREW komiks do sveta vyslalo v tvrdej väzbe a na kvalitnom papieri. Čo sa príbehov týka, je to skôr poviedková zbierka s uzavretými koncami. Je to také, nuž, detské. Hravé, plné farieb, nedeje sa tu nič vážne, „len“ plno akcie a humoru. Pokúšal som sa vcítiť do kože povedzme 10-ročného chlapca a myslím si, že by sa za istých okolností mohol cítiť podobne, ako ja, keď mi ako malému rodičia v 90. rokoch kupovali Záhadného Spider-Mana od Semic Slovartu. Lenže kým ten (česť výnimkám) beh s časom plus-mínus relatívne vyhral a ešte i dnes sa jedná o skvelé, vzrušujúce, napínavé a dobre napísané (a nakreslené) príbehy, z nich niektoré dnes už patria medzi regulárnu klasiku, toto je jednorázová spotrebiteľská záležitosť, v ktorej Sandmana síce posadia za mreže, ale následne odtiaľ utečie a na otázku, ako sa mu to podarilo utiecť odpovie, že je Sandman, žiadne väzenie ho nezadrží. Aha, super, tak super brácho. Ak dané dieťa vie, kto je kto a o čo ide, asi si to užije, s nadšením tomu flákne 5* z 10, v škole o tom bude rozprávať celý týždeň a na meniny, narodeniny alebo pod stromček (ideálne všade) bude chcieť ďalší komiks. Ak to ale bude jeho skutočne prvý komiks v živote, pochybujem, že sa bude vedieť orientovať. Kresba sa sústredí samozrejme takisto na detského čitateľ, ale i ako štyridsiatnikovi sa mi páčila, podobný štýl sa k pánovi Pavúkovi proste hodí (až na jeden katastrofálny záber v okne, kde vyzerá ako keby mal nafúknutú hlavu). Hodnotenie z pohľadu dospelého čitateľa, pretože Spajdy v Anglicku stretávajúci dinosaurov je predsa len už príliš... príliš... no skrátka príliš. Ale ak máte k dispozícii malé dieťa a neviete, aký mu kúpiť darček, riskol by som to byť na vašom mieste.

5 12.08.2022

„Nejmenují se Sebevražedný oddíl pro nic za nic.“ Prekvapivo hrubý komiks, ktorý síce čitateľovi nedáva nič viac, ale na druhej strane ani nič menej, než čoho je schopná súčasná mainstreamová komiksová tvorba. Ponúka skvelú postavu Juana, ktorý nič nedokáže (?), napriek tomu bol naverbovaný do Samovražedného oddielu. Je mu jasné, že takí ako on, bezmenní nešťastníci, ktorých nikto nepozná, predstavujú v podobných príbehoch povinné krovie, ktoré je tu len preto, aby mal kto umierať. Alebo je všetko inak? Žiaľ, príbeh s Juanom je najlepší, ale i najkratší. V nasledujúcom deji sa už postava nevyskytuje. Najmohutnejší priestor obsadil príbeh, ktorý je takou klasickou akčnou (veľko) jazdou, čo je trochu otravné, našťastie to však v poslednej chvíli zachraňuje jednak sebareflexia nie úplne bežná u amerických superhrdinských scenáristov (kritika rôznych amerických sfér) a jednak do popredia z úzadia vystupujúca masívna Amanda Waller. Kým bola predtým, než sa z nej stala chladná beštia? Komiks sa pokúsi dostať sa jej pod kožu a vysvetliť nám jej (áno, nejeden raz vskutku kontroverzné) rozhodnutia. Darí sa mu to, ale opäť: i toto má len pomerne malý priestor, čo je fakt škoda.

5 12.08.2022

„Život není rakovina.“ – „Ale civilizace ano.“ Ľahký nadpriemer, ale 4* tomu nedám (lebo nudná Artemis a nezáživný Bizarro). Triumvirát pojednáva o historicky prvom stretnutí Supermana, Wonder Woman a Batmana alias „najlepšieho tímu sveta“. Práve chémia medzi nimi je najväčšou devízou komiksovej knihy. Sú tak rozdielni, až to vytvára nielen napätie, ale i humorné okamihy. Ra´s al Ghula mám rád, ale tu je divný. Naopak, skvelá je kresba Matta Wagnera (Batman 8: Chladné dny), zároveň scenáristu Triumvirátu. Wagnerovi s farbami pomohol slávny Dave Stewart (Baltimore, DC: Nová hranice). Wagner si užíva, že mu komiks umožnil predstaviť nielen rôznorodé postavy (mystický Ra´s, temný Batman, optimistický Superman), ale tiež prostredia, ktoré už azda viac odlišnejšie byť nemohli (Metropolis, Gotham, Themyscira). Mattova kresba je veľmi príjemná a sympatická. Lahodí oku, je čistá a hladká. Nenachádza sa v nej nič navyše, ale nie je odlfáknutá, skôr naopak; osobne som si ju veľmi vychutnal. Scenár je pochopiteľný a priamočiary. Treba pri ňom dávať pozor, ale na jeho pochopene nepotrebujete mať načítané dve tony starých materiálov, ako u niektorých iných vecí od DC. Napriek tomu nie je žiadny zázrak. Zápletka ma nebavila; možno by som pri historicky prvom stretnutí troch osobností uvítal paradoxne čosi komornejšie a nie „len“ ďalší koniec sveta. Ak by to poňali ako komédiu stavajúcu na rozdielnosti tria, asi by som šiel na 4*. Žiaľ, nestalo sa a tieto (fakt vtipné a vynaliezavé) momenty sú zadupané do zeme klasickým superhrdinským klišé. Túto moju domnienku potvrdzuje finále, ktoré je veľkolepé a akčné, ale paradoxne to nie je ono, kebyže postavy sedia v reštaurácii a rozprávajú sa, bavilo ma to viac. Na strane druhej, istý okultno-mystický nádych sa mi páčil, pripomenul mi Batmana Mikea Mignoly alebo Prázdný toulec Green Arrowa. Proste, ak sa aj objavil nejaký plus, a ten sa dozaista objavil, prakticky okamžite prišlo rozčarovanie napr. v podobe, že komiks občas pôsobí dojmom, ako keby chýbalo pár panelov, alebo rovno strán (WW je spútaná, Batman nedostupný, na WW strieľa týpek zo samopalu a na ďalšom paneli po týpkovi ani stopa a Netopier oslobodzuje WW).

6 11.08.2022

„Bohové přicházejí a odcházejí.“ Určite jeden z nezásadnejších Thororových komiksov za... veľmi dlhú dobu. Jason Aaron sa Skalpami a Parchantami z jihu právom prebojoval do absolútnej scenáristickej komiksovej špičky. Vďaka tomu ho povolal do svojich služieb Marvel, kde robil Doctora Strangea, Avengers alebo Conana. Problém je, že mnohé z daných komiksov boli skvelé, fakt sa mi páčili, ale fanúšikovia Jasonových začiatkov nemohli nevidieť (a ja v čele s nimi), že sa jeho ostrie skrátka muselo komerčne otupiť, lebo, nuž, Marvel. Dobrou správou je, Thor: Zabiják bohů je zhmotnením príslovia vlk nažratý, ovca celá. Fanúšikovia Aaronovho drsného štýlu si určite prídu na svoje. Je to temné, ponuré a v rámci možností tvrdé. Umiera sa tu, postavy majú sex. Samozrejme, v rámci mantinelov (Marvelu). Na svoje si ale prídu aj „len“ Thorovi fanúšikovia, ktorí od Aarona nikdy nič nečítali a ani po tom nejak extra netúžia. Scenár kladie zaujímavé otázky typu „bude svet lepší bez bohov?“ alebo „ak niekto zabíja bohov, nie je paradoxne aj on boh?“. Vyzdvihnúť treba nielen luxusné prevedenie (tvrdú väzbu s prebalom a desiatky bonusov), ale i unikátnu kresbu drastického Chorváta Esada Ribiċa. Ten doteraz robil najmä obálky pre Jasonových Conanov, tentoraz mu však dovolil nakresliť celý komiks a vyzerá to vskutku úžasne, radosť listovať. S jednou kapitolou Esadovi pomohol veterán Butch Guice (Supermanova smrt). I jeho práca je skvelá.

7 05.08.2022

Zvukomalebné, surreálne, atmosférické, imaginatívne a poetické. Ono si to vlastne za istých okolností dokážem predstaviť ako knihu pre deti, to by ale nemohla byť autorkou Kristina Haidingerová, takže niektoré výjavy sú znepokojujúce a rozhodne nie určené deťom, ani čitateľom s citlivou povahou. Samozrejme mi to ako fanúšikovi hororu (ale pozor, netvrdím, že V rozkvětu je horor!) vyhovovalo, ale fakt si viem predstaviť, že by raz Kristina napísala niečo vyložene pre deti. Novele by som vytkol, že mohla viac spracovať linku s otcom; pre autorku (a určite nielen ju) zjavne šlo o osobnú tému, tak prečo nekopať do väčšej hĺbky? Ale inak super.

14 05.08.2022

Najskôr som si v rýchlosti zle prečítal zadný obal, kde sa uvádzalo niečo v zmysle, že tu fanúšikovia tradičných zombies hororov nenájdu žiadne prvky typické pre tento žáner a tým pádom to bude akiste osviežujúco spanilá jazda. Až po dočítaní som si to prečítal znova a uvedomil som si, že sa tam práveže píše presný opak: nie, že tu nenájdu, ale práveže NÁJDU všetky „klišé“. Pritom správnejšie by bolo slovo „nenájdu“. Píseň přežití totiž obsahuje minimálne tri štyri prekvapivé momenty, ktoré sú v rozpore s bežnými zombies flákmi a idú si svojou vlastnou, vcelku originálnou cestou. To samozrejme môže byť pre niekoho plus, ale určite to môže byť mínus pre tých, ktorí si budú chcieť vychutnať klasický zombies masaker. Občas k tomu má príbeh našliapnuté, ale okamžite zaradí spiatočku a situácia sa vyvinie úplne odlišným smerom. Mne sa to skôr páčilo, než nepáčilo (ak sa objavil útok nakazeného, nudil ma), ale napriek celkovej originalite a práci s reálnym časom (dej sa odohrá plus-mínus behom pár hodín) to na štvrtú hviezdu nevidím. Fajn je, že postáv je málo a tie, čo tu sú (obe kamarátky, bicyklisti), sú sympatické. Zaujíma nás, čo sa s nimi stane a mrzí nás, v akej zúfalej, hnusnej, od istého momentu žiaľ až fatálnej situácii sa ocitli. Takže možno sa dostaví i nejaké to dojatie. Problém je, že mohlo byť oveľa väčšie. Finále ma zaskočilo, keďže zašlo (v „istom“ bode, nebudem spoilerovať) veľmi ďaleko, ale o to viac ma prekvapilo, ako banálne je „to“ napísané; Clive Barker by z toho spravil scénu, akú by ste nedostali z hlavy dva roky. Z príbehu je cítiť, že reflektuje dobu covidovú, ale toto bude aktuálne aj o 10, 20 a 40 rokov: máme to totiž v sebe, aspoň teda niektorí, tú hlúposť, obmedzenosť, krátkozrakosť a zlo. Sasanky a sarančata.

9 03.08.2022

Ak by nebola hrdinka tá, aká je, možno by to nebolo až také dobré. Nelly Černohorská však do akcie vehementne povolala uveriteľnú 18-ročnú sympatickú žabu, ktorá vôbec netuší, v akej šlamastike sa ocitla. Postupne jej to začne dochádzať, ale ako to už býva, je neskoro. Alebo nie je? Nechajte sa prekvapiť. Okrem realistickej hlavnej postavy poteší výtvarná stránka (ilustrácie, skeny novín), dobrý a napínavý dej a príjemný autorkin štýl, ktorý sa na nič nehrá, je v dobrom jednoduchý a zábavný a vtipný („postreh mŕtveho Indiána“). Našťastie bez toho, aby sabotoval temnú hororovú atmosféru. Vďaka chytľavému štýlu písania kniha pôsobí dojmom, ako keby vám to autorka hovorila nad pivom (či skôr kávou, aby sme zostali v kontexte). Nezabúdajme však, že v literatúre zvykne platiť (česť výnimkám), že čím „ľahšie“ je text napísaný, tým ho paradoxne bolo ťažšie napísať. Extrémne mrazivé, desivé a strašidelné to nie je. Čo je možno škoda, lebo akonáhle autorka dostane príležitosť, je v tom dobrá (pohybový senzor). Každopádne je to našťastie krásne znepokojivé tým, že sa okolo hrdinky nenápadne, ale o to nechutnejšie, zbiehajú nepríjemné okolnosti, ktoré ona nevidí, alebo ich má tendenciu podceňovať. To je vec, aká sa postavám v hororoch zvykne vracať. A rozhodne nie pekne. Čitateľ tuší, vie, že je to slučka, ktorá sa jej neviditeľne omotáva okolo hrdla. A potom...

14 01.08.2022

Keďže ma oslovila prvá kniha vydavateľstva Medusa, Tráva Anyi Martinovej, kúpil som si aj druhú – Tu, co jde první od u nás úplne neznámej Američanky Livie Llewelynovej. Rád spoznávam nové tváre, ktoré sa k nám v rámci hororu konečne dostávajú po monopole Kinga a spol. (James, HPL, Barker, Koontz). Po výtvarnej stránke je to paráda. Obálka super, nechýba úvodné slovo od môjho miláčika Lairda Barrona, finálne autorkine dodatky a celé je to avizované ako niečo, čo by mohlo, azda až malo, uspokojiť každého chápadlového fanúšika mýtu Cthulhu. Za toho sa považujem. Niektoré Lovecraftove texty pokladám za nadčasové. Dodnes ma inšpirujú. Táto kniha ma žiaľ do nemalej miery napriek tomu sklamala. Neustále som vypadával zo sedla a len veľmi ťažko som sa dostával naspäť. Cítil som sa, ako keby som rovnými nohami skočil do dvanásteho pokračovania úspešnej série, pričom ale prvých jedenásť dielov som nečítal. Nemám nič proti tomu, keď sú príbehy jemne vytrhnuté z kontextu. Keď si musí čitateľ domyslieť začiatok alebo koniec. Keď niektoré veci zostanú (zrejme navždy) zamlčané, nezodpovedané, nedopovedané. Taký je aj život, prečo by teda také nemali byť príbehy, ktoré nám spisovatelia rozprávajú? Tu mi to ale pripadlo predsa len už príliš. Skvelá je každopádne atmosféra. Divné, pokrivené ovzdušie sveta, ktorý na prvý pohľad funguje normálne, ako sme zvyknutí. Ale pri bližšom preskúmaní zistíme, že sa razantným spôsobom vychýlil z kurzu. Ako keby cthulhuovské božstvá pred rokmi prenikli do nášho sveta a prebehla agresívna vojna medzi nami a nimi, no nedá sa povedať, kto vyhral. Resp. či vôbec niekto. Vinou toho sa tak vytvoril čudný polosvet s ľudskými, ako i neľudskými prvkami. Toto sa mi vyložene páčilo, ale bolo toho málo, do deja som sa dostal až po strane IOO a pravdupovediac ani potom to, až na posledné strany, nebol zázrak hodný štyroch hviezd.

7 30.07.2022

„Konečně jsem se přidal ke skupině, kde já jsem ten morální.“ Keď sa na konci Aquamana 6: Smrti krále bájna Atlantída šokujúco vyplavila nad vodnú hladinu, logicky som očakával, že sa následne doplaví bežné pokračovanie. DC ma ale prekvapilo a namiesto klasickej sedmičky prišlo s crossoverom. Na jeho napísanie boli najatí muži majúci s obomi diametrálne odlišnými ságami bohaté, dlhoročné skúsenosti: Dan Abnett a Rob Williams. A je to poznať. Páni majú v postavách a vzťahoch jasno, píšu ľavou zadnou. Samozrejme, asi nemá zmysel čakať šokujúci a revolučný príbeh á la Alan Moore (hoci by sa to dalo, veď sa na scéne zjavil nový svetadiel, nová veľmoc – ako na to zareaguje svet?). Toto je proste taký stopercentný crossoverský mainstream, že dvestopercentnejší azda už byť ani nemohol. Dej svižne a sviežo upaľuje (ehm, pláva) dopredu, strieda lokácie, postavy, dialógy, hlášky, tony akcie. Nie je to nič viac, ale ani nič menej, ako poctivá, dobrá americká komiksová zábava.

5 29.07.2022

Ak by som mal vybrať knihu, do ktorej sa mi v danom roku najmenej chcelo a napokon ma najpríjemnejšie prekvapila, skoro určite by to bol Dracul alias prequel legendárnej Stokerovej klasiky. Tá ma nikdy nebavila, až na niektoré skvelé kapitoly (neskôr sa ukázalo, že bol problém v tom, že sa ku mne dostalo brutálne scenzurované slovenské vydanie, ale to je iný príbeh). Predkračovanie som si kúpil len vďaka výbornej cene počas Black Friday. Román mi každopádne následne X mesiacov ležal v polici a nakoniec som sa doňho pustil s otrávene prevrátenými očami, aby som si to konečne mohol odškrtnúť zo zoznamu. Dej ma chytil okamžite. Má 512 strán, ale vďaka plynulému deju a sympatickým postavám (v ktorých sa dá ľahko orientovať, čo sa nedá povedať o pôvodnom románe Dracula a to dokonca ani o necenzurovanej verzii) upaľuje svižne dopredu a paradoxne pôsobí kratšie, než niektoré (nudné) 150-stranové knihy. Je to krásny atmosférický horor. Staromódny a pritom moderný. Úžasná je už hravá obálka s vyrezaným okienkom. K tomu si pripočítajte medailóniky autorov, lacetku (prekvapivo nie červenú) a záverečné dodatky, ktoré vás miestami šokujú (je pôvodný Dracula opisom skutočných udalostí?!), inokedy prekvapia (to, že sa Stoker inšpiroval rumunským vládcom Vladom Narážačom je hypotéza, s ktorou prišla až dvojica profesorov z Bostonskej univerzity vo svojej knihe In Search of Dracula zo 70. rokov, má sa však za to, že Stoker išiel oveľa hlbšie do minulosti, konkrétne do Scholomance, čo mala byť pradávna škola v lesoch, v ktorej vyučoval svoje praktiky diabol a každého desiateho študentka si ponechal). Autori (v čele s praprasynovcom Brama Stokera Dacreom) prichádzajú s nápadmi, ktoré vás neustále nútia mať oči na stopkách. Akonáhle hrozila stagnácia, preradili z pohľadu postavy X na postavu Y, prípadne skáču v čase a priestore a to tak, že výrazne. Opakujem však: všetko je prehľadné a ľahko pochopiteľné. Aby toho nebolo málo, menia nielen rozprávačov, ale i štýly (jedna kapitola je poňatá ako list, druhá ako denník) a dokonca formy (er, ich) a časy (minulý, prítomný). Niekomu možno bude vadiť, že Dracul pripomína možno nie ani tak prequel, ale skôr remake (psychiatrický ústav, rozvaliny kedysi honosného hradu v horách, postupne sa formujúca skupina hrdinov, ktorá sa vo finále dostáva do epicentra zla, aby s Draculom skoncovala na jeho domovskej pôde, dokonca je prítomný Van Helsing, hoc tu sa volá inak).

15 27.07.2022

Kebyže mám o 3O rokov menej, dám nekompromisných 5* a samozrejme všetok hlavolamský obsah by som mal do večera vyriešený, vystrihnutý, vymaľovaný a nalepený na stene. Túto knihu som si kupoval práve preto, aby ma vrátila nazad do 90. rokov, kedy mi ako malému rodičia kupovali disneyovské komiksy á la Mickey Mouse, Káčer Donald, či Duck Tales. Obsahuje totiž nielen samotné komiksy s mojimi obľúbenými postavičkami, ale tiež desiatky strán krížoviek, rébusov, hádaniek a hier. Z hlavolamov som nanešťastie už vyrástol, ale aspoň to má za následok, že kým vtedy som všetky komiksy s krížovkami znehodnotil tým, že som ich vyplnil a navždy nenávratne poškodil, tentokrát som ich nechal nedochnuté a teda zachované pre budúce generácie. Nuž... asi neexistuje smutnejší dôkaz toho, ako som zostarol. Samotné komiksy (rovnako, ako sympatický formát a vcelku štedrý počet strán) sú síce fajn. Navyše nejeden raz dobrodružného charakteru, čo je fajn na druhú. Ale je to skôr také „spotrebiteľské“ čosi, pri čom má rýchlo ubehnúť čas, ale čo vám nič nedá, nič to vo vás nezanechá (napr. na rozdiel od legendárnych diel Dona Rosu). Jedným okom dnu a druhým von resp. nič proti ničomu. Pochádzajú z rokov 1988 – 1997. Naspäť do hlbokej minulosti ma to určite vrátilo, takže misia splnená. Ale 4* si to napriek snahe nezaslúži.

7 21.07.2022

Jednotka bola super, ale od dvojky som mal zrejme priveľké očakávania resp. som ju naopak podcenil, pretože som naivne čakal, že bude rovnako prehľadná, ako prvá časť. To som sa však kruto mýlil. Keďže mi ale za sériou Orbital bolo smutno, rozhodol som sa kúpiť si trojku a pred začítaním som sa zmieril. S čím? Nuž, s obrovským množstvom postáv (s nie vždy jasnými motiváciami), rozmanitými rasami, stovkami národov, vzťahmi a komplikovanými pravidlami sveta budúcnosti. Proste som rozhodol si trojku „len“ užiť. Nechať sa voľne unášať strhujúcim, dynamickým dejom. Chápem, že séria niekomu nesadne, ale pre mňa trojka predstavuje návrat späť na výslnie, počas ktorého som sa síce v univerze sem-tam strácal, ale celkovo som mal dočinenia s chytľavou, nadmieru zábavnou jazdou. Je to séria vizuálne atraktívna, scenáristicky exotická a zaujímavá a môže sa pochváliť originálnymi (ako inak) a pútavými postavami. Belgický scenárista Sylvain Runberg (Dobyvatelé, Zarov) to napísal ako dospelé európske sci-fi, pri ktorom treba premýšľať. Ostatne, aj v živote je všetko komplikované a treba čítať medzi riadkami. Čo je dobro? Čo zlo? Aký je rozdiel medzi terorizmom a dobrým skutkom, ak je terorizmus použitý na zvrátenie zlých vecí? Samozrejmosťou je nádherná kresba Francúza Serge Pellého. Svet, ktorý s Runbergom stvoril, je prekrásny, plný nápaditých nápadov a skvelých vizuálnych hračiek. Počas čítania ma pozoruhodná výtvarná stránka vrátila o pár desaťročí do minulosti, keď mi rodičia v Prahe od pouličného kolportéra kúpili Funkyho Kovala (fakt sa nenájde nikto, kto ho u nás znova vydá?) a ja som pri ňom zabudol dýchať. Orbital pripomína Babylon 5 alebo Star Wars, lež nie pôvodnú trilógiu, ale prequel-sériu (vysoký počet politikárčenia a zákulisného ťahania za nitky). Prípadne Dunu, ale to už preháňam. Každopádne, aj keď cítiť viacero inšpiračných zdrojov, séria má svoju vlastnú tvár a nezameniteľný štýl. V budúcnosti bude nepochybne sama inšpirovať iných.

9 19.07.2022