Ivan Kučera komentáře u knih

Z prvej polovice som bol nadšený. Batman cestovateľ je predsa len stále pomerne menej známa vec. Keď sa povie Batman, každý si automaticky predstaví Gotham. Ono to tak ale paradoxne vlastne nikdy nebolo; náš obľúbený netopier bol vždy veľký cestovateľ, aj keď Gotham je samozrejme Gotham. V tomto komikse sa Bruce Wayne predstavuje jednak ako cestovateľ a jednak sa čelne zráža s Ra´s al Ghulom. Pri tomto ekoteroristovi platí to isté, čo pri Batmanovi cestovateľovi: mnohých čitateľov doteraz obchádza a je to škoda. Tento drsný pán je totiž skvelou, charizmatickou postavou. Je zaujímavý najmä vzťahom k Batmanovi: navzájom sa vážia a za normálnych okolností by boli spojencami, problém je v tom, že Ra ´s je extrémista, s čím Batman nemôže súhlasiť napriek tomu, že i jeho metódy sú pravdupovediac tiež nejeden raz partizánske, drsné a špinavé. Ra´s je však horší. Jeho dcéra Talia do univerza pre zmenu prináša tiež zaujímavé veci (zaláskovaný Batman, Batmanov potomok). Síce ma trochu nudí (musím v každej piatej vete čítať „môj milovaný“?), ale práve pre motív otcovstva je Talia určite prínosom. Aj keď treba rýchlo dodať, že konkrétne v tomto komikse načatá linka s biologickým potomkom bola slepou uličkou, v ktorej sa plus-mínus nepokračovalo a keď na ňu o cca dve desaťročia neskôr prekvapivo a nečakane nadviazal kontroverzný Grant Morrison, tak začal dá sa povedať od nuly (viď. Batman a syn). Aj keď teda pravdaže u Morrisona, ktorý má batmanovskú históriu detailne našprtanú do 30. rokov 20. storočia, je otázne, či píše „od nuly“, ale to je iný príbeh. Páčilo sa mi politické zafarbenie (USA vs. ZSSR) a prekvapivo drsné úmrtia, ktoré u Batmana predsa len nie sú bežné. Žiaľ, druhá polovica je o poznanie slabšia a nudnejšia, aj keď ju ako-tak z posledných síl zachraňuje kresba Jerryho Binghama a Toma Grindberga, ktorých práca u nás žiaľ nie je veľmi známa. Niektoré momenty sú divné (Ra´s v slipoch, usmiaty Batman), ale inak to nie je žiadna katastrofa. Len scenárista Mike W. Barr (Batman a Outsideři) skrátka po skvelom rozjazde nedokázal naplniť očakávania. Motív s dieťaťom je tu v podstate len v náznakoch (pár záberov na bábätko), i tak ale chápem, ak niektorí nikdy neprehryzli nápad spraviť Batmana otcom. Je to podobné pritiahnuté za vlasy, ako spraviť z Jamesa Bonda manžela a otca, aj keď na druhej strane je to príjemne provokatívny nápad. Zmiešané dojmy som mal z výskytu Lazarovej studne, čo je pôsobivý nápad, ale zároveň sa o nikoho nebojíte, keďže má dar oživiť. Nesedeli mi ani nelogické hovadiny typu chlapík je otrávený, vie to o sebe, dokonca pozná meno svojho vraha, ale hoc je v laboratóriu resp. v kancelárii, nemá nikde pero (!) a tak sa meno svojho vraha rozhodne odhaliť tým, že vytrhne z knihy o hviezdnej oblohe (!!!) indíciu vedúcu k odhaleniu páchateľovej identity. Tak ak na TOTO mal dosť času, pokojne mohol zavolať políciu, alebo proste vyjsť z miestnosti do inej časti budovy, v ktorej sa zjavne nachádzali ďalší ľudia. Komiks v druhej polovici hlúpne nielen po stránke príbehu, ale i znázornením postáv (nezmyselne polonahé ženy, záporák s gigantickým plášťom). Ale je prítomné ekologické posolstvo, čo je pekné. Retro komiksy je síce postaršieho dáta (1971), ale je to zásadný príbeh, keďže predstavuje Ra´sov debut. I vďaka kresbe Neala Adamsa (Killraven, X-Men: Soumrak mutantů) pôsobí nadčasovo resp. moderne. DKK na zadnej obálke obsahuje chybné údaje o rokoch; v skutočnosti komiks nie je z rokov 1977 a 1979, ale 1987 a 1990.

7 19.10.2022

„Uvědomíš si, co všechno máš, až když to ztratíš.“ Mám pre túto sériu slabosť. Žiadnej časti som nedal menej ako 4*. Mnohí štvorku kritizujú za scenár. Prekvapuje ma to, Žoldniera totiž jeho najnovšie dobrodružstvo zavádza do radikálne odlišného prostredia, než na aké sme zvyknutí. Bez spoilerov sa o tom nedá baviť, ale je to fakt niečo úplne iné. Miestami som sa cítil pomaly až ako keď som kedysi hlboko do noci ako mariňák prehľadával spustošené priestory v AvP. Séria v osmičke vyráža do vyložene sci-fi motívov, ale vôbec to nevadí, sci-fi a fantasy sa k sebe hodia. Dve nové postavy sa zarážajúco podobajú na dve zo Žoldnierovho „starého“ sveta, ale Segrelles to šikovne vysvetlí, nebojte sa. K tomu tvrdá väzba, samozrejme dych vyrážajúca maľba plná úžasných nápadov, skvelá atmosféra a plno bonusov. Dominuje im 8-stranový komiks o konci sveta odohrávajúci sa v našom reálnom svete (čiže vlastne dostanete dva komiksy v jednom).

7 19.10.2022

Ja by som nepovedal, že problém tejto komiksovej série je v riedkom deji. Ono si treba uvedomiť, že dlho dopredu detailne naplánované ságy samozrejme nemôžu vystrieľať celý svoj zásobník behom prvého dielu. O čom by to bolo následne? Musí to byť beh na dlhú alebo aspoň dlhšiu trať. Áno, je pravda, že to scenárista mohol mať predsa len robustnejšie premyslené; s trochou snahy sa určite dalo dupnúť viac na plyn už od prvých častí bez toho, aby sa povedalo všetko. Na štvorke sa mi veľmi páčila atmosféra, ktorá je asi najhustejšia zo zatiaľ všetkých vydaných. Obloha je neustále zatiahnutá, počasie pochmúrne, zamračené nebo visí nízko nad zemou, dotýkajúc sa stromov s holými, od lístia opadanými korunami a k večeru, ako sa tiene začnú predlžovať, sa z výšky definitíve začne valiť nepríjemný, hustý dážď, ktorý konzervuje a izoluje štvrť od zvyšku mesta. Niektoré zábery sú vďaka ilustrátorovi Karlovi Osohovi vskutku úžasné; či už Vašek v okne X desiatok metrov nad zemou alebo úchvatná dvojstrana poňatá z vtáčej perspektívy a pojednávajúca o výrube prastarej lipy. Akurát jeden detail, vyzerá to síce geniálne, ale bezpečný odstup občanov tu skutočne nikto nerieši, žiadne zábrany, ani polícia, zrejme aby staršiemu obyvateľovi na hlavu padol dvadsaťkilový hrubý konár a na mieste ho zabil a mesto potom malo súdne opletačky s jeho rodinou a médiami. Mohlo by sa zdať, že štvorková zápletka ohľadom stromu je blbosť, ale opak je pravdou: je to symbol. Dôkaz toho, že niektorí si nič nevážia, všetko staré považujú za zlé a ide im len o peniaze, za ktoré si myslia, že si kúpia všetko. Majú pravdu? P.S. – Oceňujem šikovný spôsob, akým scenárista Vojtěch Matocha do textu zakomponoval „Široko“ (viď. Stínadla).

8 16.10.2022

Dlho to vyzerá ako zbierka (veľmi dobrých) poviedok, ale postupne sa to začne prepájať. Martin Štefko v tejto knihe dokázal temer nemožné. Nemám príliš v láske, ak napr. český autor píše nielen o zahraničí (dajme tomu o USA), ale ak postavy nie sú napr. českí turisti, ale priamo obyvatelia USA. Martin to ale napísal tak dravo a sebavedomo, že ak by Mrtvé ženy napísal pod pseudonymom John Reinwald, nikto by nikdy nezistil, že je Čech a naopak každý by vravel o novom šokujúcom zahraničnom spisovateľskom objave. Podľa mňa sa Martin dokázal presvedčivo vcítiť do kože Američanov a napísať poctivý, drsný krimitriler. Niečo som už v živote videl a čítal, takže ma tunajšie sexuálne a krvavé pasáže nešokovali, ale musím uznať, že sú napísané tvrdo a ak niekto podobné záležitosti nečíta každý deň, určite ho slušne odfajčia. Martinov štýl je rovnaký, ako hlavný hrdina: chladnokrvný, praktický, technický, vecný a (zdanlivo) bez emócií. Tempo i vďaka tomu odsýpa, hoc má kniha 328 strán. Čo sa ústredného detektíva týka, spomenul som si na Agathu Christie (Poirot), A.C. Doylea (Sherlock Holmes), Eda Brubakera (antagonista Tracy Lawless zo série Criminal), Mentalistu, Zahlera (Špinavý kšefty na North Ganson Street), Lee Childa (samozrejme Jack Reacher) a Lairda Barrona (séria o Izajášovi Coleridgeovi), ale nemôžem povedať, že mi to vadilo. V podobných látkach si zvyknem všímať rôzne nezrovnalosti a blbosti, ale musím objektívne povedať, že tu som si ničoho vyložene nesprávneho nevšimol; fakt to vyzerá tak, ako keby bol Martin Štefko bývalý kriminalista.

14 15.10.2022

Príbehy Kruana z kmeňa Gron-c-chov a robota Malého boha patria spolu s Galaxiou k tomu najlegendárnejšiemu, čo sa v ABC urodilo. Dodnes, i po štyridsiatke, si pamätám na ten krásny, vzrušujúci pocit, keď som listoval týmto kultovým časopisom, ponoriac sa do dobrodružstiev odvážneho domorodého mladíka zo Žltej planéty a jeho verného priateľa. Žiaľ, ako išiel čas, časopisy sa z našej domácnosti „nejako“ vytratili. Po desaťročiach som vycítil akútnu potrebu pripomenúť si staré dobré časy. Vypátral som, že najrozumnejšie bude investovať do impozantnej, tvrdou väzbou vybavenej Zlaté knihy komiksů Vlastislava Tomana, ktorú v r. 2013 vydalo XYZ. Keď som zistil, že je beznádejne vypredaná, nezostalo mi nič iné, než zúfalo vyť na mesiac ako pes trpiaci insomniou a čakať na reedíciu. Stalo sa v r. 2022. Prekvapilo ma, že i po takom čase je Kruan plný (miestami až preplnený) dokonalými chlapčenskými atrakciami. Príšery, nepriateľské domorodé klany, roboty, vzdušné súboje, nebezpečná divočina, súboje, štvorrukí opoľudia, hojne zastúpená špecifická živočíšna ríša a samozrejme lietajúce taniere. Spomenul som si, že mnohé pasáže sa vtedy (plným právom) stali krásne traumatizujúcimi, čo je asi divné, ale je to tak (gigantická podvodná stonožka, fuj!). Za to sa nepochybne môžeme poďakovať fantastickej práci ilustrátora Františka Kobíka, ktorého neskôr nahradili Kocián a Škoda. Na tejto 6-dielnej sérii je skvelé, že sa neopakovala, ale vyvíjala. Takže Příhody Malého boha sú úvodom do témy, kedy medzi domorodý kmeň zavíta robot, v Příchodé bohů sa dozvieme viac o jeho stvoriteľoch, v Kruanových dobrodružstvích sa zoznámime so samotným Kruanom, čo nie je nikto menší, než potomok postáv z predchádzajúcich dielov a nasledujú ešte Kruanova cesta, Kruan a bohyně a Kruan a služebníci Zla, kde už sú hlavnými postavami dvojčatá, ktoré sú potomkami prvých „Žiariacich“, ktorí na Žltú planétu pred dávnymi rokmi zavítali. Trocha ma sklamalo, že postupne bolo zjavne čoraz komplikovanejšie Malého boha zmysluplne zakomponovať do deja a tak prešiel do camea. Trocha ma rušil schválne kostrbatý dialekt postáv a únavné bolo aj priveľa okienok na jednej strane, takže kresba bola miestami riadne „drobná“. Okrem Kruana 344-stranová zbierka obsahuje aj ďalšie skvelé veci: úvodné slovo od pána Tomana, dve poviedky zo 6O. rokov slúžiace ako základ pre komiksy, zaujímavosti o pozadí vzniku jednotlivých komiksov a okrem samotnej kruanovskej ságy ešte ďalších 6 (!) komiksov a to vrátane trojice výprav do Strateného sveta. Tie majú základ v klasickom románe A.C. Doylea (aj keď mne sa vždy viac páčilo spracovanie z Komety od Matějku a Žiláka) a vyšli aj v r. 2020 v komiksovej knihe Výpravy do ztracených světů. Rušili ma časté zmienky o chystanom veľkolepom sfilmovaní Kruana, o ktorom dnes už vieme, ako žalostne dopadlo (právoplatné podmienečné odsúdenie). Za to pán Toman pochopiteľne nemohol, stal sa nevinnou obeťou. Ešte mi vadili medailóniky Petráčka a Kobíka skopírované zo Zlaté knihy komiksů: Václav Šorel a okolo strany 158 zrejme došlo k prehádzaniu strán, inak si neviem vysvetliť, že na výpravu útočia pľujúci plazivci, hneď na ďalšej strane rovnakí ľudia splavujú rieku a na nasledujúcej strane pokračuje súboj s príšerami. Mimochodom, Kruanove akcie v minulosti vyšli rozkúskovane, na pokračovanie, nedokončene alebo hrozne dávno (okrem samotných časákov ABC napr. v ABC mladých techniků a přírodovědců – Speciál 85, ale ten jednak už vzhľadom na rok vydania nezoženiete a jednak obsahuje len tri Kruanove príbehy), takže máte dokonalú príležitosť mať to konečne pokope.

13 14.10.2022

Jim Gordon, Harvey Dent a Batman boli kedysi skvelou, vášnivou trojicou, ktorá majstrovským (a najmä radikálne úderným) spôsobom dávala po tlame gothamskému podsvetiu. Tak vehementne, že sa nestačilo čudovať. Harvey Dent na to ako geniálny okresný prokurátor rafinovane šiel cez právo, Gordon so svojím policajným zborom cez silu a ak oboje zlyhávalo, bol nasadený Batman so svojimi partizánskymi metódami, počas ktorých vykonávania nemusel brať ohľad na zákony a siahal po metódach, po akých bežne siahali kriminálnici. Tie krásne a „bezstarostné“ časy sa nenávratne skončili v momente, keď sa z Harveyho po sprostom mafiánskom atentáte stal šialený, nepredvídateľný Two-Face. Už „len“ z toho dôvodu je Ztráta tváře skvelým komiksom, keďže túto trojku opäť dáva dokopy, hoc asi každému je jasné, že to takto nevydrží večne a Harvey sa znova prikloní na stranu zla. Komiks je príjemne komorný a skutočne sa nesie v pochmúrnom, detektívnom duchu. Nie je to práve Sherlock Holmes, ale je fajn, že sa po dlhšom čase neriešia paralelné vesmírny, ani členstvo netopiera v JLA, ale proste „len“ ako nahrbená silueta v neprirodzene dlhom plášti navštevuje miesta činu a analyzuje daktyloskopiu, trasológiu, motívy, teórie. Nakreslené je to adekvátne a pekne, nič šokujúce, ani revolučné, ale ľahký a príjemný nadštandard určite áno. Najmä panoramatické zábery na nočný Gotham sú úchvatné. Samotný scenár nevyráža dych. Očakával som väčší ponor do Harveyho psychiky. I tak si tento komiks ale v mojich očiach zaslúži 4*.

5 14.10.2022

Erika Jarkovská to myslela dobre. A dobre to v podstate aj dopadlo. Problém je „len“ v tom, že sa zrejme žiadny dlhoročný „fanúšik“ tejto strašnej udalosti nedokáže zbaviť pocitu zbytočnosti, pretože ovláda všetky detailné informácie tohto masového úmrtia a kniha mu nedá nič nové. Dá sa to ale chápať aj ako plus, lebo dotyčná osoba vie, že ďatlovovská tragédia sa zrejme nikdy nepodarí uspokojivo vyšetriť a tak si váži, že sa autorka nedopustila hriechu v podobe lacného mystifikačného šoku. Erika Jarkovská nestrápňuje seba a ani čitateľa vymýšľaním blbostí (ako niektorí iní autori, ktorí o Ďatlovovcoch v minulosti písali). Hoci udalosť opísala beletristickou formou (teda nie ako Martin Lavay v Kdo zavraždil účastníky Djatlovovy expedice?), pomerne presne sa pridŕža dochovaných faktov a informácií. Príbeh rozpráva z pohľadu dvoch konkrétnych účastníkov výpravy a ostatní sú odsúdení do vedľajších úloh, čo ale nevadí. Napísané je to dobre, atmosféra príjemne mrazí, aj keď čistý horor určite nečakajte, ale ono je to už z princípu hrozne desivé, keď uvážime, čo všetko sa (ne)našlo na mieste činu. S prižmúrenými očami (a riadne omrznutými ušami) 4*.

4 12.10.2022

Na toto som sa tešil, ale zároveň som sa toho bál, keďže nepociťujem dôveru voči tuzemským autorom píšucim o USA. Dvojnásobne ak nepíšu o českom turistovi, ktorému sa v cudzine (nie v Tatrách!) stane niečo desivé, ale o Američanoch v Amerike. Obavy, našťastie, neboli na mieste. Je to pecka pôsobiaca dojmom, že ju stvoril americký autor. Ale ono je jedno, na akom kontinente sa dej odohráva a akej národnosti sú postavy, dôležité je, či je to dobrý príbeh. A je? Je. Vlkolak je u mňa príšerne nudná bytosť. Je nadužívaná. Vo filmoch, seriáloch, knihách alebo komiksoch jej bolo tak veľa, až je nudná. Avšak! Ak sa daný tvor chopí za správne ucho, VIE byť pôsobivý. Tu sa to, vďakabohu, autorovi podarilo. Paradoxne vďaka tomu, že ho poľudštil, čo možno znie zvláštne, ale uvidíte, funguje to. Golden Dog mimochodom vydal v antológii Jihočeský horor poviedku Návrat domů, ktorá je tiež o vlkolakovi a aj tá sa mi páčila, takže zjavne vydavateľstvo disponuje autormi, ktorí vedia, ako na vlkolakov. Nielenže hneď z kraja vás ovalí dobre rozvrhnutá a drsná temer 30-stranová (!) akčná sekvencia, ale obecne je román neustále v pohybe aj po nej. Áno, možno je akcie, krvavých výjavov a bitiek od istej chvíle azda až priveľa. Možno paradoxne vďaka tomu v druhej polovici príbeh jemne stagnuje. Ale nie je to nič strašné a zachraňuje to práve autorov dynamický štýl, svižný dej a odohrávanie v zasneženej michiganskej divočine. Dobrý dojem dotvárajú ešte opisy prírody a dávnej doby (dej sa odohráva v 19 storočí), spomínané originálne poňatie vlkolačieho fenoménu a príjemne nepredvídateľný bodycount (resp. poradie, v akom postavy umierajú). Čo mi príliš nevyhovovalo, boli ilustrácie v knihe, ktoré mi pravdupovediac pripadali príliš detailné. A chýbali mi Indiáni. Drsná, presvedčivá jazda.

10 26.09.2022

„To je ten nevděk mocných. Jakmile jim už nemůžeme posloužit, zbaví se nás.“ Záver perfektného štvordielneho komiksu, ktorý Josef Vybíral stihol vydať v dvoch knihách. Mne sa na takomto kuse krásneho komiksu nechce za každú cenu hľadať chyby. Kebyže sa ku mne čosi takéto dostalo ako k štrnásťročnému, tak by som sa z toho posr... a dal by som 5* z 10. Načo kritizovať? Prečo? Pripadá mi to tak, ako keby som bol v lese a počas magického skorého rána by som na lúke, vlhkej od rannej rosy, zahliadol dvanástoráka. Naše pohľady by sa stretli a on by mi svojimi majestátnymi očami prezradil pravdu o živote, vesmíre a tak vôbec. Následne by sa mlčanlivo, filozoficky stratil v hustnúcej hmle a ja by som namiesto úžasu kritizoval, že mal pravé ucho o tri milimetre kratšie ako ľavé. OK, dávno nemám štrnásť, ale stále je to Philippeom ůXavierom (ktorý je v našich končinách žiaľ neznámy autor, rozhodne to treba napraviť) krásne nakreslené dielo s luxusnou tvrdou väzbou a s tomu odpovedajúcim kvalitným papierom, ktorého je radosť dotýkať sa, láskať sa s ním. Absencia bonusov zamrzí, ale to je detail dostatočne kompenzovaný mäsitou výtvarnou stránkou a dynamickým scenárom Jeana Dufauxa (Barakuda, Murena), ktorý proti sebe stavia kvázi civilizované kresťanstvo a „barbarský“ život pôvodných obyvateľov v súlade s prírodou a matkou zemou. Áno, uznávam, príbeh enormne nestrhne. Občas som sa jemne strácal v postavách, vzťahoch a ich motiváciách. Situáciu komplikuje fakt, že to vrie aj medzi jednotlivými skupinami španielskych conquistadorov, keďže ako to už chodí, každý správny beloch je posadnutý mocou a majetkami, pre ktorých získanie je schopný ísť (doslova) cez mŕtvoly. Conquistador je asi naozaj „ten“ prípad komiksu, kde vizuál víťazí nad obsahom (už len na obálku som sa nevedel vynadívať). Ale ani scenáru nechcem krivdiť. Zápletka je trochu mdlá a postavy mi neprirástli k srdcu, avšak je to plné úžasných atrakcií, ktoré vo mne spoľahlivo prebudili dieťa so zatajeným dychom listujúce krásnym komiksom. Temná mexická džungľa, priepasti a nad nimi podozrivé mosty, prastaré povesti, krvavé rituály, nahé krásne ženy, švárni bojovníci oháňajúci sa mečmi, smrteľne nebezpeční Indiáni, bájne poklady, šialenstvo, opice, pyramídy. Určite palec hore i za to, ako festovne si zamakal (taktiež u nás neznámy) báječný kolorista Jean-Jacques Chagnaud. Istý nekonzens vytvára fakt, že kým minule bol kladený vcelku veľký dôraz na mystické prvky (miestami idúce až vyložene do fantasy), tu temer úplne ustupujú do úzadia.

9 21.09.2022

Belgický scenárista Jean Dufaux (Niklos Koda, Conquistador) mal tento epický pirátsky (?) príbeh fakt dobre premyslený. Síce by som sa čudoval, ak by nemal, napriek tomu isté pochybnosti vinou štartovacej prvej (a predsa len pomalšej) knihy boli na mieste. Našťastie, zbytočne. Ukázalo sa, že každá z (množstva) postáv disponuje zaujímavým príbehom a pozadím (niektoré doslova, hm). V prvej knihe musel autor spomaliť práve preto, aby v druhej dupol na plyn. Všetko sa zauzľuje, stáva sa osudovým a i nudnejšie postavy získavajú na hĺbke, charaktere, uveriteľnosti. Ubudlo erotiky, násilia je plus-mínus rovnako. Nie som si istý, či by som komiks pomenoval Barakuda, pretože máme za sebou už dve knihy (z celkových troch) a pirátska loď pre dej určite nie je zásadnejšia, než ostrov, na ktorom sa odohrá väčšina deja. Neviem sa zbaviť pocitu, že by som radšej čítal komiks, v ktorom by sme sledovali čisto dianie na palube a hľadanie pokladu, ale zas potom by som pre zmenu kritizoval, že je to príliš podobné bombe Dlouhý John Silver. Takže sa zhodnime na tom, že je to dobre tak, ako to je. Mám každopádne mierne pochybnosti o tom, či by nebolo lepšie, ak by komiks disponoval vyšším počtom dielov. Lebo takto nás čaká už len tretia, záverečná kniha a zdá sa mi, že v prvých dvoch sa Dufaux rozohnal natoľko veľkolepo, až si nie som istý tým, či všetko stihne ukončiť v tretej knihe dôstojne a nie rýchloposuvom. Ale zas radšej hutný komiks, než rozdrobený do milióna častí, však? Najmä u ženských postáv som mal občas mierny hokej a to i pri druhom čítaní, keďže väčšina z nich sú štíhle tridsiatničky nejeden raz s červenou farbou vlasov. Nádhernú Jérémyho (Rytýři Heliopole) kresbu k dokonalosti vyťahujú neskutočné farby, takisto od Jérémyho. Nula bonusov, zato skvelá obálka, tvrdá väzba a kvalitný papier. Je určite lepšie, ak takéto komiksy vychádzajú vo veľkých formátoch; v zmenšených by Jérémyho orgie nevynikli. Keďže sa dej odohráva v drvivej väčšine na ostrove, môže vzniknúť falošný pocit monotónnosti. Ale zas je to veľmi pestrý ostrov: tu pláž, tu dedina, tam džungľa s močiarmi, prístav, šermiarske súboje, zrady, krvavé západy slnka, žraloci... Bodaj by viac komiksov bolo takto „monotónnych“.

9 20.09.2022

„Obloha dneska vypadá temnější.“ Ja proste GL môžem. Toto sa síce nevolá Green Lantern: Nejtemnější noc, ale iba Nejtemnější noc, no všetko sa točí okolo GL a je to akési (dočasné) vyvrcholenie udalostí z greenlanternovského runu od Geoffa Johnsa, takže sa to naozaj pokojne mohlo volať Green Lantern: Nejtemnější noc. Problém je, že dotyčný run u nás vyšiel v zmasakrovanej podobe: raz taký diel, potom onen, X dielov pre istotu vôbec nevyšlo a aktuálne prichádza tento megacrossover. Napriek tomu si ho môžu užiť aj čitatelia, ktorí s GL veľa skúseností nemajú (nejaké by ale určite bodli). Samozrejme musia ovládať základné pravidlá hry a vedieť kto je kto (a o čo mu ide), ale dosť im život uľahčí vysvetľujúci text na začiatku. Nejtemnější noc je vskutku mohutný, impozantný komiks. Disponuje síce aj civilnými okamihmi (mrazivý úvod s vyvražďovaním, Gordon a Babs na streche), ale je to v prvom rade kolosálny Geoff Johns, pre ktorého slovo striedmosť nič neznamená. Takže všetko je zámienka pre rozpútanie megalomanských akčných orgií, kde sa každý bije s každým a nikto neumiera a ak aj umrie, tak prežije. Nie som úplne fanúšik tohto druhu písania, ale mám pre GL slabosť a Nejtemnější noc som si fakt užil, lebo presne tento typ „šialeného“ písania sa k nemu hodí. Zjavne si smaragdovú jazdu užil aj démonický brazílsky ilustrátor Ivan Reis, ktorý je v téme ako doma, keďže robil už Pomstu Green Lanternů alebo Tajemství původu (a všeličo ďalšie). Vyzdvihnúť musím koloristu Alexa Sinclaira (Wonder Woman: Kruh, Batman: Evropa), ktorý sa vyhral so vskutku širokým spektrom emočných farieb. Resumé: Metal vs. Zombie z Marvelu? CREW toto zásadné dielo amerického mainstreamového komiksu vydáva v edícii Legendy DC, takže veľa strán, tvrdá väzba, prebal a desiatky strán bonusov.

5 20.09.2022

Keď sa povie bobor, nejeden raz to u nás má pejoratívny podtext. Ale sranda bokom: Roy a jeho Bobři je klasika amerického skautského komiksu. Časopisecky začala vychádzať na pokračovanie už v 30. rokoch 20. storočia. Roy aj u nás vychádzal v časopise na pokračovanie, konkrétne v kultovom časopise Junák v r. 1947. V ňom však nebol z ekonomických príčin nikdy dokončený. Dnes kuriózne sa javiaci dobový text (ktorý vtedajšiemu čitateľovi ozrejmuje dôvody predčasného ukončenia) je súčasťou bonusov. Okrem textu a prirodzene samotného komiksu natrafíte vo vydaní Josefa Vybírala na dve strany ďalších textových materiálov. V nich je nám podrobnejšie ozrejmená história tohto zásadného amerického komiksu. Samozrejmosťou je tvrdá väzba. Josef Vybíral sa rozhodol vydať prvé dobrodružstvá od scenáristu Paula Powella a ilustrátora Kempa Starretta a oslovil kvôli tomu amerického vydavateľa, ten ho však informoval, že žiaľ sa nepodarilo zachovať pôvodné predlohy. Vybíral bol preto nútený vychádzať zo stránok amerického časopisu Famous Funnies (kde komiks pôvodne vychádzal), preženúc v grafickom štúdiu dotyčné skeny maximálnou starostlivosťou. Napriek tomu na každom obrázku vidieť zub času. To sa niektorým nebude páčiť. A ja chápem prečo. Ale mňa to práveže nadchlo. Atmosfére to dodalo neskutočné unikum a jednotlivými stranami som listoval ako zhypnotizovaný. Samozrejme netvrdím, že odteraz sa staré komiksy majú vydávať len v takejto nekvalite. No jednak sa niekedy naozaj nedá inak (keďže sú fakt staré) a jednak im to dodáva autentický oder. Kresba mi pripadala úžasná. Síce netuším, ako môže pôsobiť na niekoho, kto so skautským komiksom nemá skúsenosti a najstarší komiks, aký v živote čítal, pochádza z r. 2000, ale jednak je mi to jedno a jednak je to jeho problém (pochybujem, že taký človek bude čítať Roya a jeho Bobřov). Po stránke scenárov to nie je žiadny fenomenálny zázrak, ale nalejme si čistého vína: to nejeden raz nebol ani u českých skautských resp. trampských komiksov. V rámci svojho žánru je to každopádne kultovka a v takomto kontexte to treba vnímať. Plus treba rýchlo dodať, že akonáhle som sa naladil na správnu vlnovú dĺžku, samého ma prekvapilo, že ma jednotlivé príbehy bavili, či už boj o pozemok alebo pomaly až hororová (!) pasáž so starou zlodejkou a jej majordómom. Tí sa neželaného svedka rozhodnú brutálne zavraždiť utopením v temnej a hlbokej jaskyni (kto si nespomenie na Studňu majora Zemana?) a následne jeden z potenciálnych vrahov dokonca uniká spravodlivosti, čo ma šokovalo (áno, je to realistické, ale do skautského komiksu sa to hodí asi ako nepotrestanie zápornej postavy v rozprávke). Najviac ma zamrazilo, že obaja pôsobili dojmom, že čosi také nerobili prvý raz v živote. Fajn je, že jednotlivé príbehy sú dlhšie, t.j. nemusí sa všetko bleskovo odohrať behom jedinej strany, aby sa na ďalšej mohla rozohrať nová krátka minizápletka. Roy a jeho Bobři disponujú silným morálno-výchovným apelom. Vravia o dôležitosti odvahy, múdrosti, slušnosti, priateľstva, zmyslu pre spravodlivosť. To, že si z toho mnohí dnešní ľudia uťahujú, je dokonalým potvrdením toho, aké časy žijeme.

9 15.09.2022

Džundži Itó je našťastie už i na našom trhu stálicou permanentne, konzistentne ponúkajúcou kvalitné hororové mangy s nápadmi natoľko šialenými, až je azda lepšie nepýtať sa, kde (a za akých okolností) na ne chodí. Ryby – Útok z hlubin alebo kultová Spirála sú názvy, aké hovoria samé za seba. Tentokrát nám CREW nadelila Itóov príbeh, ktorý mu rozkopol dokorán dvere do sveta slávy. Právom. Tomie bola pôvodne 30-stranová manga, ktorú písal a kreslil ešte ako zubný technik, poslal ju do súťaže a dostal za ňu čestné uznanie. To mu dodalo sebavedomie a ako muži v jeho diele, aj on sa k Tomie v nasledujúcich rokoch vracal a vracal a vracal... až sa koncept o tajuplnej, pyšnej a „nezabiteľnej“ dievčine rozrástol do masívnych temer 75O strán (váhou to napriek mäkkej väzbe presahuje jeden kilogram!). Mimochodom, toto nie je prvý raz, čo sme sa v češtine s Tomie stretli; k tomu došlo už v Itóovej zbierke Balónky oběšenců a další hororové příběhy (konkrétne v „poviedke“ Malíř, ktorá je v omnibuse Tomie samozrejme tiež zastúpená).

7 14.09.2022

Keď som bol malý, strávili sme v r. 199O v Prahe nezabudnuteľné, nádherné dva týždne. Bývali sme v štvrti Malovanka v kultovom hoteli, ktorý sa dnes volá OREA Hotel Pyramida (vtedy myslím Dom rekreace?). Praha disponuje neskutočnou atmosférou, ktorú sa nedá nemilovať. A teraz si predstavte, akú musela mať v dávnej minulosti! Aj o tom je táto kniha. Najmä však ponúka prierez všetkými pražskými krčmami, z nich mnohé už samozrejme neexistujú (čo je trochu zvláštne, lebo ma učili, že krčmy nikdy nekrachujú). Okrem toho sa dočkáte množstva dochovaných archívnych textov (rôzne spomienky atď.). A najmä jedinečných fotiek a obrázkov. Z tých na nás dýchne úžasná dobová atmosféra. Zároveň na vás padne smútok, lebo tie časy sú pradávno preč a tí, ktorí vtedy žili, dávno nie sú medzi nami. A lepšie to už nebude, lebo dobre čo? Lebo dobre už bolo. V tomto je Praha ožralá geniálna. Žiaľ, nápad to bol vynikajúci, ale jeho pretavenie do praxe sa ukázalo byť mierne diskutabilným. Hoci som sa na knihu tešil, napokon ma sklamala. Dokonca som mal chuť dať iba 2*. Ale potom som vzal do úvahy aj to, ako úžasne vyzerá (už ten umelohmotný prebal!). Keď som k tomu následne pripočítal nejeden raz jedinečné fotky a fakt, že si s tým tvorcovia zjavne dali more práce, tak by bolo nefér dať menej ako 3*. Ale čakal som viac. Takto je to obávam sa kniha vhodná len na letmé prelistovanie, pričom sa kde-tu na pár desiatok sekúnd (max.) pristavíte pri konkrétnej kapitole. Pochybujem, že väčšina z vás bude so zatajeným dychom čítať komplet všetko. Autori si so zháňaním informácií dali očividne detektívnu prácu, ale pravdupovediac čítať po dvadsiaty raz o tom, kto, kedy a za akých okolností zakladal akú krčmu, bolo monotónne. Ale pravdaže kniha mala byť presne o tomto, takže jej de facto absurdne vyčítam práve to, že splnila svoj účel. Ako Pražák v dôchodcovskom veku, ktorý si na mnohé z krčiem pamätá, by som bol z takejto encyklopédie nadšený. Ale ja nie som Pražák v dôchodcovskom veku.

10 10.09.2022

Je to historicky prvý raz, čo konečne niekto vydal pokope všetky tri Čermákove komiksové spracovania Foglarovej legendárnej trilógie, teda Záhada hlavolamu, Stínadla se bouří a Tajemství Velkého Vonta. Najbližšie k tomu mala Olympia v r. 2002, vtedy však v jednom zväzku vyšli len prvé dva diely. Tretí, posledný, bol publikovaný samostatne. Všetky tri sa tak skutočne prvý raz objavujú až tu. Václav Vávra si zjavne uvedomuje kultovosť a dôležitosť tejto ako knižnej, tak bavme sa v tomto prípade najmä logicky komiksovej trilógie. Takže ju vybavil dôstojnou tvrdou väzbou a množstvom bonusov, medzi ktorými nájdete skutočné poklady. Okrem masívnych výtvarných bonusov ešte napr. 4-stranové skvelé sprievodné slovo Milana „Alpína“ Lebedy plné informácií, pikošiek a zaujímavostí, 13-stranový komiks Záhada hlavolamu (ktorý nakreslil Marko Čermák ešte v 50. rokov vo veku 12 – 13 rokov len tak doma!) alebo jednu stranu Stínadla se budou bourat. Tie sú niekedy uvádzané aj s otáznikom, prípadne pod alternatívnym názvom Kdo byl Jan Tleskač a nebolo to nič menšie, než štvrtý diel série!!! Žiaľ, Jestřáb ho kvôli zhoršujúcemu sa zdravotnému stavu nestihol dokončiť (v podstate ani poriadne začať) a zachovali sa z neho len poznámky ohľadom zápletky a prvá kapitola plánovaného románu. V r. 2019 Marko Čermák nakreslil prvú stranu a práve tú si tu môžete vychutnať. Toľko k dobrým správam. No a teraz tie zlé. Mnohí to budete považovať za rúhanie, ale proste ja som Čermákovmu stvárneniu Stínadel nikdy na chuť neprišiel. Keď sa povie Stínadla, niečo mi vybuchne v hlave a predstavím si krivolaké uličky, temné vnútrobloky, ešte temnejšie nádvoria, mlčanlivých ľudí, korí sú alergickí na kohokoľvek zvonka, prastaré domy postavené ľuďmi, ktorí už desaťročia (minimálne) nie sú medzi nami a do toho šialené schodiská vedúce odnikiaľ nikam, divné slepé uličky, z ktorých vychádzajú čudné zvuky (alebo v nich naopak vládne nepríjemné hrobové ticho) a podzemný labyrint polozasypaných chodieb a tunelov. Z toho dôvodu zbožňujem úchvatný film Záhada hlavolamu z 90. rokov a úprimne nechápem, prečo ho Foglarovi fanúšikovia odmietajú akceptovať. Veď jeho atmosféra a výprava sú dodnes neskutočne tiesnivé. TO sú skutočné Stínadla. To, ako ich nakreslil pán Čermák, ma pri všetkej úcte nebaví. Zbavil ich akéhokoľvek tajomstva, charizmy, atmosféry. Uňho je to proste normálna, fádna štvrť. Definitívne ma potom umŕtvujú scenáre, ktoré mali vyzerať inak, lebo komiks nie je kniha. Fakt nie je dobrý nápad zahltiť jednotlivé strany takým oceánom textu, až to vyzerá (OK, preháňam) skôr ako ilustrovaný román. Uvedomujem si však, že tejto legendárnej komiksovej trilógii sčasti krivdím. Vlastne ma teší, že som v menšine. Je to právom klasika, ktorá sa nezmazateľne vpísala do histórie českého komiksu a to jej už nikto nevezme, aj kebyže veľmi chce. Ak ste jej fanúšikmi, je kúpa tohto komiksu vašou povinnosťou. Len sa proste snažím vysvetliť, prečo tomu neviem dať viac ako 3*. A už tie sú „len“ za skvelé bonusy a fakt, že to tu je komplet, nie za jednotlivé komiksy. Ono je super, že to niekto vydal vcelku, ale to nič nemení na tom, že Tajemství Velkého Vonta je duchom úplne rovnaké, ako prvé dva komiksy (dobre, možno je o chlp svižnejšie): t.j. slabo vystihnutá atmosféra, strata tempa a oceán dialógov na úkor statických obrázkov.

7 09.09.2022

Som jediný, komu to jemne pripomenulo Pátranie po Sugar Manovi? Od Tonyho Sandovala som si na prvú dobrú zamiloval Vodného hada, takže keď sa naskytla príležitosť dostať sa k Doomboyovi, neváhal som. Žiaľ, napokon to nie je tak úplne ono a výsledné 4* sú s odretými ušami a prižmúrenými očami. Nie že som dúfal, ale bol som presvedčený o tom, že mi Tony urobí do srdca rovnakú dieru, akú hlavnému hrdinovi. Dieru napokon vytvoril, ale malú. Ale lepšie, ako žiadnu. Kresba a niektoré scenáristické nápady sú krásne, dojemné, mrazivé. Nad všetkým sa vznáša dušu trhajúca atmosféra zmaru, chudoby a smútku. Škoda len, že jej je tak málo. Namiesto toho Tony odbieha k veciam, ktoré ma až tak nezaujímali. Trauma prameniaca z mŕtvej lásky rozhýbe udalosti, ale v zásade pre dej až tak dôležitá nie je. Čo je škoda, lebo namiesto nostalgickej pitvy ohľadom ľudí, ktorí už nie sú medzi nami, sme sa dočkali... čoho vlastne? Je tu viacero silných, nosných tém, mnohé však šumia do prázdna (homosexualita). Kým na Vodnom hadovi som oceňoval surreálnosť, ktorá bola prítomná ako v scenári, tak v kresbe, v Doomboyovi sa nachádza len v kresbe. Scenár je (až na pár psychedelických výnimiek) realistický, nechcem Tonyho uraziť slovom fádny. Určite si zoženiem ďalšie komiksy tohto výnimočného Mexičana, lebo sú jedinečné a áno, v mnohom je dozaista jedinečný aj Doomboy. Ale samotný príbeh ma nedokázal až tak strhnúť. Oceňujem čertovsky originálny formát á la 300 tiež od Comics Centra; vyzerá úžasne a budí pozornosť, avšak z knižníc bežných rozmerov vykúka. Ale už mám takéto komiksy tri a prestáva mi to vadiť a naopak sa mi to začína páčiť. Skvelá je tvrdá väzba, ako som spomínal úžasná kresba (len málo žijúcich komiksových ilustrátorov má natoľko nezameniteľný štýl, že autora obrázkov spoznáte behom jedného panela), kvalitný papier, lacetka a bonusy. Takže hoci ma Doomboy uchvátil menej, než som čakal, zostáva Sandoval nepochybne tvorcom originálnych komiksov a je super, že vychádzajú v češtine. Či chcem a či nie, MUSÍM dať až 4* a to za imaginatívnosť a citlivosť, s akou spracoval tému smrti a (to najmä) vyrovnávania sa s ňou. V podstate sa s ňou vyrovnať nedá, navždy si to nesieme so sebou a s týmto pocitom napokon sami umierame.

8 09.09.2022

„Odvaha není nepřítomnost strachu, ale schopnost konat i navzdory našim obavám!“ Toto fakt nemá zmysel čítať, ak ste nič iné s GL nečítali. Máme totiž dočinenia so skutočne značne špecifickým hrdinom, ktorého svetu je vcelku ťažké pochopiť. Človeka dané univerzum musí baviť a logicky by ho mal mať načítané. GL nie je ako Batman, kde vám (OK, drasticky zjednodušujem) stačí vedieť, že Batman je Wayne, ako malému mu zastrelili rodičov a teraz si oblieka kostým netopiera. GL (alebo Flash, ale to je iný príbeh) je úplne iný level. Je to esencia geekovosti so všetkým dobrým (a azda i zlým?), čo k tomu patrí. Mňa osobne to baví a veziem sa na smaragdovej vlne, no chápem, že (a prečo) mnohým GL nesedí. Ale na vine nie sú ani tak scenáristi, ako skôr divoké a vskutku nepredvídateľné české vydávanie, počas ktorého to tu vychádza všelijako a divne a na preskačku a väčšinu príbehov do dnešných dní ani vydaná nebola. Čo sa týka komiksu Hledaný: Hal Jordan, na prvý raz som sa príliš nechytal, ale každý komiks čítam povinne dva razy a pri repríze som bol príjemne prekvapený, ako zrozumiteľne sa zrazu javil. Samozrejme v rámci možností - ak ste s GL nikdy žiaden komiks nečítali, tak netuším, ktorý vám odporučiť, ale viem, že tento rozhodne nie. Scenárista Geoff Johns je preklínaný i milovaný zároveň. Ja som niekde uprostred, ale jeho bláznivý (?) štýl písania sa ku GL hodí dokonale. Až ma zaskočilo, ako málo vecí mi v jeho scenári vadilo (ťažko sa verí napr. tomu, že Abin Sur vedel, že má dieťa a behom rokov ho ANI RAZ nenavštívil, naopak nekonečné záchrany v poslednej chvíli mi neprekážali, asi som si zvykol a rezignoval). Všadeprítomná zelená je nádherná (už tá obálka!), postavy sú sympatické, akcia vynaliezavá, oceňujem interaktívnu hru so „spektrom farieb“ a páči sa mi mierové posolstvo, že GL môže vytvárať akékoľvek kúzla, ale nesmú brať životy (je samozrejme otázkou, čo s tým, ak „vyčaruje“ zábavnú blbinku, prostredníctvom ktorej protivníka odhodí o 20 metrov ďalej a ten na následky zranení zomrie, ale asi nad tým príliš rozmýšľam). Nakreslené je to rodákom z Brazílie Ivanom Reisom (Green Lantern: Tajemství původu, Green Lantern: Pomsta Green Latnernů) špičkovo. Kochal som sa najmä epickými jednostranovými (a ešte lepšie dvojstranovými) obrázkami. Faktom je, že GL by rozhodne prospelo, aby ho konečne niekto u nás (minimálne Johnsov run) vydal kompletne a nie takto na preskačku, raz taký diel, potom onaký a medzi tým X nevydaných pokračovaní, nad ktorých dejom sa môžeme len zamýšľať, prípadne si informácie ako detektívi hľadať na nete, alebo si to kúpiť v angličtine.

5 04.09.2022

Vyjasnime si jednu vec. Hodgson nie je lovecraftovský autor. Lovecraft je hodgsonovský autor. Keď Hodgson publikoval, HPL ešte behal po lúke a naháňal motýle (samozrejme čierne). Lovecraft sa Hodgsonovým dielom očividne inšpiroval. Z historického hľadiska je preto Dům na rozhraní dôležitý. Ťažko povedať, či ak by HPL nečítal Hodgsona, písal by taký typ literatúry, akým sa napokon preslávil, ale to sú asi blbé otázky. Kniha by sa teoreticky mala povinne páčiť každému fanúšikovi HPL. Lovecraft nikdy nenapísal dlhší text (najbližšie k tomu mala kultová novela V horách šialenstva), ale ak by napísal, vyzeral by zrejme takto. Je v tom všetko, na čo ste u HPL zvyknutí, akurát natiahnuté na 17O strán. Temné noci, stavby odtrhnuté od civilizácie (a tým pádom pomoci), divoká sila neľútostivej prírody, kozmická hrôza, temné tvory. Atmosfére vysoký počet strán neubližuje, tempo nestagnuje a nie je to nuda resp. nuda tak trochu bol aj samotný HPL, nemyslíte? Ale nevadilo nám to (možno dokonca skôr naopak), lebo atmosféra bola neskutočná. Text nepôsobí zostarnuto (čítal som vydanie od Fobosu z r. 2022, mimochodom perfektná obálka), či už vďaka kvalitnému českému prejavu, alebo bol Hodgson proste vizionár, ktorého texty zostarli minimálne (čo má spoločné s HPL). Dej je sympaticky jednoduchý a priamočiary. Upaľuje v svižnom duchu z bodu A cez bod B do bodu Z. Akonáhle na kraj padne noc a dom začnú obliehať príšery, je to skvelé napriek istej stagnácii (tá ale opakujem bola vždy aj u HPL). Hodgson sa však pustil aj do siahodlhých opisov cestovania v čase a priestore. Tie za istých okolností mohli byť úžasné a fascinujúce, nanešťastie sú len nudné, únavné a monotónne. Žiak predbehol svojho učiteľa. Napriek pôsobivému začiatku to na 4* predsa len nemá, ale trvám si na tom, že máme dočinenia s pre žáner dôležitou knihou.

13 02.09.2022

Královny hrůzy sú obdivuhodná, z historického hľadiska bez debaty vzácna kniha. Je skvelé, že vyšla česky. Predstavuje povinnosť pre každého, kto to s hororom myslí aspoň trochu vážne (aby videl, ako sa horor postupne vyvíjal, menil, žil s dobou a automaticky sa jej prispôsoboval a stával sa jej zrkadlom). Parádna obálka, prebal, tvrdá väzba, masívnych skoro 57O strán, žltá lacetka, úvodné slovo editora antológie a medailóniky autoriek s informáciami nielen o nich, ale i o tom, kedy, kde a za akých okolností bol daný text publikovaný. Antológia si neberie za úlohu nič menšie, než predstaviť nám významné žánrové texty amerických a anglických autoriek z 19. a začiatku 20. storočia. Žiaľ, po hororovej stránke to dnes už skôr nefunguje, než funguje. Moderný a kvalitný český preklad Petry Johany Poncarovej sa síce postaral o to, že príbehy pôsobia ako keby boli napísané včera, ale po stránke zápletky je to buď zastarané (nejeden raz máme byť šokovaný z vyústenia deja, ktorý je však z dnešného pohľadu absolútne predvídateľný), alebo monotónny (chápem, že vtedy tak horor proste vyzeral, ale čítať dvanástu poviedku o duchovi v jedinej antológii mi dalo zabrať). Oveľa viac, ako pitva žánru, je to (ne?)paradoxne pitva neľahkých, extrémne konzervatívnych dôb, v ktorých ženy žili a ich nelichotivého spoločenského postavenia, kedy sa od nich čakalo iba rodenie detí a ak nedajbože čítali knihy, bolo to brané tak, že nepoznajú svoje miesto, navštívil ich farár a prehovoril im do duše, aby začali poslúchať. Prípadne ich rodina rovno šupla do blázinca, aby bol pokoj. Takýmito ambicióznymi (na tú dobu) ženami neopovrhovala len väčšina časť mužskej populácie (česť výnimkám), ale nejeden raz i ženy, ktoré takými „maniermi“ netrpeli. Ale nie všetky poviedky z antológie sú tohto druhu; napr. rozprávačom jednej je muž a dej sa odohráva na lodi s čisto chlapskou posádkou. Ale ako vravím: z historického hľadiska je antológia dôležitá, ale čo sa mňa týka, tak jediná (!) poviedka, ktorá sa mi vyložene páčila, bola mrazivá Žlutá tapeta (ktorá neobsahuje prakticky žiadne nadprirodzené motívy a premýšľam, či to vôbec bol horor).

7 30.08.2022

„Začalo to jako ostatní války. Křivdou.“ Toto sa (po dejovej stránke) asi ani nedá pochopiť a ak áno, tak možno pri štvrtom, piatom čítaní (ja som to čítal dva razy a nič). Millerova kresba ma nikdy ktovieako nebavila, ale tentokrát je to ozaj sfušované. Teoreticky to môže trochu pripomínať, čo ja viem, Richarda Corbena, ale kým ten je môj obľúbený, tak toto sa mi fakt nepáčilo. Na pokračovanie kultovky 3OO sa čakalo dve desaťročia (!). Žiaľ, zbytočne. Keď oba komiksy postavíte vedľa seba, vďaka starostlivej opatere Comics Centra vytvoria pekný, konzistentný pár s príjemne atypickými rozmermi, lacetkou a tvrdou väzbou. Nechcem byť osobný, ale pripadalo mi to ako keby Frank prekonal infarkt a napriek tomu mu „dovolili“ kresliť (aby som ale Frankovi nekrivdil, niektoré zábery na rôznymi šialenými spôsobmi odetého a inak vyzdobeného Xerxésa sú impozantné, len či to nie je málo). Zázrak nie je ani scenár. Čítal som a čítal a čítal, prehŕňal jednu stranu za druhou a štvrtú za treťou a zrazu som si so šokom uvedomil, že vôbec netuším, o čom to je. Urobiť prequel (resp. rip-off) postavy, ktorej slovo pokora nič nehovorí, vonkoncom nie je zlý nápad, skôr naopak. Lenže ono to tak skáče naprieč rokmi a postavami, že nebudete mať šancu chytiť sa a o samotnom Xerxésovi je to paradoxne nakoniec menej, než ste čakali. Chápem, že Frank nechcel urobiť nové 3OO. To by ani nemalo zmysel a ani by som to nechcel čítať. Ale toto sa ubralo natoľko radikálne odlišným smerom, že ma s prepáčením až otravovalo čítať to. Mne to vlastne ani nepripadalo ako normálny komiks, ale skôr ako (bizarne nakreslený) výcuc dejepisu. Film 300: Vzostup impéria od Noama Murroa je oveľa lepší (s touto predlohou nemá po dejovej stránke temer nič spoločné)

7 30.08.2022