Ivan Kučera komentáře u knih

Jednotka bola super, ale od dvojky som mal zrejme priveľké očakávania resp. som ju naopak podcenil, pretože som naivne čakal, že bude rovnako prehľadná, ako prvá časť. To som sa však kruto mýlil. Keďže mi ale za sériou Orbital bolo smutno, rozhodol som sa kúpiť si trojku a pred začítaním som sa zmieril. S čím? Nuž, s obrovským množstvom postáv (s nie vždy jasnými motiváciami), rozmanitými rasami, stovkami národov, vzťahmi a komplikovanými pravidlami sveta budúcnosti. Proste som rozhodol si trojku „len“ užiť. Nechať sa voľne unášať strhujúcim, dynamickým dejom. Chápem, že séria niekomu nesadne, ale pre mňa trojka predstavuje návrat späť na výslnie, počas ktorého som sa síce v univerze sem-tam strácal, ale celkovo som mal dočinenia s chytľavou, nadmieru zábavnou jazdou. Je to séria vizuálne atraktívna, scenáristicky exotická a zaujímavá a môže sa pochváliť originálnymi (ako inak) a pútavými postavami. Belgický scenárista Sylvain Runberg (Dobyvatelé, Zarov) to napísal ako dospelé európske sci-fi, pri ktorom treba premýšľať. Ostatne, aj v živote je všetko komplikované a treba čítať medzi riadkami. Čo je dobro? Čo zlo? Aký je rozdiel medzi terorizmom a dobrým skutkom, ak je terorizmus použitý na zvrátenie zlých vecí? Samozrejmosťou je nádherná kresba Francúza Serge Pellého. Svet, ktorý s Runbergom stvoril, je prekrásny, plný nápaditých nápadov a skvelých vizuálnych hračiek. Počas čítania ma pozoruhodná výtvarná stránka vrátila o pár desaťročí do minulosti, keď mi rodičia v Prahe od pouličného kolportéra kúpili Funkyho Kovala (fakt sa nenájde nikto, kto ho u nás znova vydá?) a ja som pri ňom zabudol dýchať. Orbital pripomína Babylon 5 alebo Star Wars, lež nie pôvodnú trilógiu, ale prequel-sériu (vysoký počet politikárčenia a zákulisného ťahania za nitky). Prípadne Dunu, ale to už preháňam. Každopádne, aj keď cítiť viacero inšpiračných zdrojov, séria má svoju vlastnú tvár a nezameniteľný štýl. V budúcnosti bude nepochybne sama inšpirovať iných.

9 19.07.2022

„Zde pár skrovných kvítků.“ Táto jednohubka (od scenáristu legendárnych sérií Asterix a Obelix, Indiána Umpa-Pa alebo Velký vezír Iznougud) mi urobila fakt radosť, rovnako tak pekná obálka a sympatický A4 formát. Čo ma sklamalo, bola absencia aspoň štipky bonusov textového charakteru; u tak kultového a starého (1957) komiksu by akiste viacerí čitatelia uvítali medailóniky autorov alebo pár slov o samotnom pištoľníkovi, ktorý tasí rýchlejšie, ako jeho tieň. Naopak, scenár je vyladený a pobaví nielen deti, ale aj dospelého, ktorý nezabudol na to, aké je to byť dieťaťom so zatajeným dychom listujúcim komiksom. Humor je teoreticky detský, ale zároveň plný hravých nápadov a sviežich detailov. Obsahuje množstvo na prvý raz azda prehliadnuteľných fórikov. Kresba rozkošná. Ale tou železnicou by som fakt nechcel ísť.

8 19.07.2022

Atmosféra hustne. Má na tom vplyv ponuré jesenné počasie. Obloha je väčšinu dňa zatiahnutá. Chlad preniká do múrov starobylých budov, ktoré si pamätajú strašidelne veľa. Opadané stromy. Ľudia vonku pália veľké kopy lístia a následne rýchlo opúšťajú ulice a uchyľujú sa do svojich príbytkov, kde je teplo a útulne. Až v tretej Prašine som sa začal naplno cítiť ako vo Foglarových Stínadlach. Ak sa v budúcnosti ešte viac pridá na temnej atmosfére a zamotanejšej zápletke (zatiaľ sú to skôr len náznaky), možno pôjdem na 4*.

8 18.07.2022

S.T. Joshi je považovaný za jedného z najväčších znalcov života a diela H.P. Lovecrafta. To o sebe samozrejme môže povedať obrovské množstvo čitateľov na celom svete. Ale STJ na rozdiel od nich píše. A píše veci, ktoré akoby vypadli Lovecraftovi z písacieho stroja. U nás je známy najmä ako editor resp. spoluautor série Černá krídla Cthulhu. Je skvelé, že mu Carcosa vydala samostatnú zbierku. Pre mňa osobne sa jednalo o jednu z najočakávanejších žánrových kníh na českom trhu v roku 2022. Preto ma mrzí, že som mal azda až nezdravé očakávania a z výsledku som síce bol jemne sklamaný, ale myslím, že kniha má i tak dostatok plusov na to, aby si zaslúžila 4*. Ak je teda čitateľ pravdaže fanúšik Lovecraftových svetov. Cosi z hlouby obsahuje štyri kusy. Tri sú poviedky a jedna (ústredné Cosi z hloubi) novela. Hoc mám HPL rád a niektoré jeho poviedky považujem za úžasne inšpiratívne a za to najlepšie, čo sa v literárnom horore kedy urodilo, tak dosť dobre nerozumiem tomu, aký má zmysel písať príbehy, ktoré majú za úlohu čo najviac pripomínať Lovecraftove. Joshi sa jeho poviedkami totiž nie že inšpiroval. On pracuje s udalosťami, menami, oblasťami a tvormi, ktoré HPL vytvoril. Jeho texty zámerne vyzerajú ako od Lovecrafta. Niekomu to bude vadiť. Niekto si to naopak vychutná. Ďalší pokrčí plecami a proste si to prečíta. Ja som uprostred, ale skôr sa mi páči, ak sa autori Lovecraftom len inšpirujú a inak sú sami sebou (Fracassi, Barron, Langan, Blackwood), než aby ho vyložene kopírovali. Prvé tri texty naozaj vyzerajú ako niečo, čo HL napísal, na dlhé desaťročia sa to stratilo a teraz to niekto náhodou objavil v krabici na povale starého domu. Najviac sa mi z týchto troch textov páčil Jakýsi omyl, keďže plynulo nadväzuje na jeden z mojich najobľúbenejších textov od HPL (Stín nad Innsmouthem). Cosi z hloubi, najdlhší text zbierky, vybočuje z rady. Je inovatívny, odohráva sa v súčasnosti a ponúka tri veci, ktoré boli u HPL prakticky nemysliteľné: dialógy, ženu v hlavnej úlohe a porno. Zaujímavé je, že si to uvedomoval (ako inak) aj samotný Joshi a tak na to (prostredníctvom hrdinkiných úst... ehm) explicitne upozorní priamo v texte s dodatkom, že erotické lascívne vsuvky majú pre vyznenie príbehu opodstatnenie. Tak som sa tešil, že aké. Aby sa napokon ukázalo, že relatívne nijaké. OK, pán v rokoch si asi potreboval troška užiť, beriem, prečo nie. Ono celkovo táto zbierka vykazuje prvky, že po počiatočnom nadšení (prameniaceho z toho, že niečo také u nás vôbec niekto vydal) nastáva precitnutie prameniace z toho, že to napokon nebolo až také fenomenálne, ako sme čakali. Ale pre znalcov HPL asi povinnosť. K tomu tajuplná, atmosférická červeno-čierna obálka, autorov medailónik a informácie o tom, kde a kedy boli ktoré texty v USA publikované prvý raz.

10 15.07.2022

„Hodně se usmívá, ale je to takovej smutnej úsměv, víte?“ Dvojka je o chlp slabšia, ale nebojte sa: keďže sú to Brubaker a Phillips, stále máme dočinenia s patrične úderným nadpriemerom. V dvojke je príbeh dôstojne ukončený. Odpovede na niektoré otázky Ed necháva bez odpovedí resp. ich zamotal tak majstrovsky, že zrejme nebudete vedieť, ako sa to skončilo (tentokrát to nemyslím ako kritiku, skôr naopak). Brubaker v scenári síce žiaľ siahol po hŕstke béčkarských zvratov, v ktorých neskutočným spôsobom ohýba náhodu (Dylan sa pri kúpe kávy dozvie, že po ňom ruská mafia stále ide, to ako vážne?). Avšak nejde o nič katastrofické (len by ste to u machra Brubakerovho formátu skrátka nečakali). Inak vynikajúca vec, ktorej veľa dáva sympatický ústredný mladistvý (anti?)hrdina, ktorému držíme palce, aj keď samozrejme vieme, že takto by sa to nemalo robiť, lebo by to skončilo ako vo filmovej Očiste. Ostatné postavy sú buď sympatické (vyšetrovateľka, Kira, mama) alebo zaujímavé i na minimalistickom priestore (psychiater, šéf mafie). Samozrejmosťou je bravúrna výtvarná stránka Brubakerovho dvorného Seana Phillipsa (snežné pasáže). Kvitujem zákerný koniec.

10 15.07.2022

Svalnatého sovietskeho obra s dobrým srdcom vytvorili v 70. rokoch 20. storočia. Mal byť pre X-Menov to, čo Hulk pre Avengers a Thing pre F4. Čakal som skvelú jazdu a napokon som sa dočkal priemeru. Klasický NHM so všetkým dobrým, ale tentokrát predsa len skôr najmä zlým, čo k tomu patrí. Pozostáva z komiksov, ktoré spolu navzájom nesúvisia. Sú prítomné príbehy z rôznych desaťročí od rôznych scenáristov, ako tiež ilustrátorov, pričom toto všetko nám má ucelene predstaviť menej známu postavu. Avšak to, že prítomných je tak veľa ilustrátorov, scenáristov a útržkov z rôznych dôb, má za následok akurát to, že je všetko vytrhnuté z kontextu. Komiksová antológia adekvátnym spôsobom nedokáže patrične vyzdvihnúť hlavné plusy Petra Rasputina. Nehovoriac o tom, že prvých 50. stranách vôbec nie je o ňom (!), ale skôr o Wolverineovi, Storm, Cylopsovi alebo Lukeovi Cageovi. Najlepšie sú záverečné První roky Petra Rasputina. U nás zatiaľ neznámy Angličan Trevor Fairsine parádne nakreslil solídny scenár Chrisa Yosta (Superior Spider-Man, Válečné jizvy). Pojednáva o Colossusových počiatkoch v Sovietskom zväze a o tom, ako bol naverbovaný do amerických X-Menov; zaujímavé je, že koniec je vlastne skôr začiatkom. Predchádzajúce príbehy sú alebo staré a naivné alebo nové, ale prázdne, len akčná kvázi bombastická výplň bez duše. Vo filmoch X-Men a Deadpool ma postava bavila viac.

5 14.07.2022

„Prozatím asi zůstanu mrtvá.“ Gotham sa za tie roky nezmenil, ale ona áno. Alebo nie? Kto by mal písať drsný noir z Gothamu, ak nie Brubaker? Criminal. Gotham Central. Muž, který se smál. Názvy hovoria myslím za všetko. Ed sa nezaprie a s pomocou spolu-scenáristu a ilustrátora Darwyna Cookea (DC: Nová hranice, Parker: Lovec) vytvoril celistvú, nekompromisnú zlodejskú tímovku so sympatickými postavami. Samozrejme v čele s Catwoman. Osviežujúce je, že v tomto komikse vlastne vystupuje skôr Selina, než Catwoman. Jasné, ono sa to pravdaže od seba nedá bohvieako oddeliť, ale minimálne čo sa kostýmu týka, tak mimo hŕstky flashbackov tu nenájdete žiadny typický mačací vzhľad. Páčilo sa mi vyobrazenie Seliny ako nie dokonalej antagonistky, ktorá občas potrebuje pomoc od iných a inokedy si od nich naopak musí držať odstup, lebo pustiť si ich príliš blízko predstavuje riziko. Tempo je svižné a dravé. Zápletka prehľadná, pritom však zvraty a podrazy dokážu zaskočiť. Vezmite jed na to, že krásne a tajomné ženy prinášajú smrť. Možno chtiac a možno omylom, v konečnom dôsledku je to fuk, nie? Nadáva sa tu, umiera sa tu (niekedy zomrie vinný, inokedy nevinný, toto dopredu nikdy neviete povedať), dokonca postavy majú pohlavný styk. Samozrejme v medziach mainstreamového komiksu, no aj tak je to hmatateľné. Selinina velká loupež pripomína kvalitný hollywoodsky heist movie, ktorý si ide priamo za svojím, ráta s inteligenciou fanúšika, upaľuje z bodu A cez bod B až do drsného finále, v ktorom môže zomrieť v podstate hocikto (pričom, ako to už chodí, smrť spravidla príde v momente, keď to čakáte najmenej). Nakreslené je to nezameniteľným, atypickým Cookeovým štýlom, ktorý rozpoznáte na prvú dobrú. Chápem, že mnohým nebude vyhovovať z dôvodu, že im jej „detskosť“ (?) nebude ladiť s dospelou zápletkou. No ja som si to vychutnal. Daveovi s kresbou mimochodom pomáhal exkluzívny Kanaďan Cameron Stewart (Po stopách Catwoman, Ú.P.V.O.). Zaujímavým dodatkom sú pasáže s tvrďáckym súkromným očkom Slamom Bradleym. Toho Ed Brubaker vytiahol z análov (ehm) DC komiksu 30. rokov 20. storočia. A spravil to perfektne. Kapitoly s ním sú na jednej strane zbytočné, keďže vlastne len ukazujú to, čo sa stalo mimo záber v hlavnom deji a my sme to síce nevideli, ale plus-mínus sme si vedeli domyslieť, že to prebiehalo takto. Takže je prítomná istá pachuť zbytočnosti. Ale zároveň inkriminované kapitoly pekne dopĺňajú ústrednú zápletku + je to fakt krásne žánrovo-štýlové cvičenie v rámci noir detektívok, takže mi ich prítomnosť až tak nevadila. A možno príde aj kúzelník pardon Batman. Retro komiks z r. 1940 je tradične slabučký, ale jedinečný vďaka tomu, že predstavuje debut Catwoman (vtedy ešte The Cat).

9 13.07.2022

Zo začiatku som si myslel, že tomu viac ako 2* nedám. Postupne sa to navýšilo na 3. Ale tak dlho mi to ležalo v hlave, že napokon po druhom prečítaní musím ísť na 4*. Rozumiem, prečo mnohých komiks sklamal, naštval, znechutil. Ostatne, aj ja som čakal viac. Ani ja nechápem, prečo, keď už scenáristi dostanú povolenie od šéfstva zlikvidovať zásadnú postavu (čo ozaj v histórii komiksu nikdy nebola žiadna samozrejmosť), tak že prečo to poriadne nevyužijú a prídu s priemerným scenárom. V Marvele sa to stalo Stacyovým a v DC nielen Supermanovi, ale i Robinovi. Tragické úmrtia, či už kapitána Stacyho a jeho dcéry, alebo Batmanovho sidekicka, boli síce z podstaty znepokojujúce (a áno, otriasli kánonom), ale predchádzali im zdĺhavé a pravdupovediac neveľmi pútavé príbehy. Samotné smrti boli silné, lenže dovtedajší dej, ktorý k nim nevyhnutne smeroval, do značnej miery nudil. Supermanova smrt je však predsa len iná. Páčilo sa mi na nej, že Superman nezomrie v revolučnom, šokujúcom príbehu, ale v „normálnej“ akčnej scéne natiahnutej na celú knihu. Bavilo ma, ako k tomu všetko osudovo smeruje. Najvýdatnejšie to vidieť na momente, kedy Superman robí rozhovor v televízii a je to prestrihávané na likvidáciu (tentokrát neuveriteľne slabej) Ligy spravodlivosti. Práve v priamočiarosti a jednoduchosti sa ukrýva živočíšna razantnosť. Jasné, u Spider-Mana podobné „nonstop akcie“ fungovali lepšie (Nezastavitelný Juggernaut, Návrat alebo Masky), keďže o Spajdyho sa môžete báť, kým o Supermana nie, lebo je to Superman. Skvelé každopádne je, že získal protivníka budiaceho rešpekt svojou bezcitnosťou, mlčanlivosťou, nekompromisnosťou. Síce nechápete, ako je možné, že Clark dostáva tak mohutne do držky, ale zas môžeme to brať aj tak, že Doomsdaya hrubo podcení a naletí naňho s tým, že ho odrovná behom sekundy. Ako však súboj naberá na intenzite a trvá čoraz dlhšie (a Superman dostáva čoraz mohutnejšie do tela), tak ho to vyčerpáva. Takže áno, ak sa na to pozrieme z tohto uhla, tak to zmysel dáva. Absencia silných spojencov (WW, Martian Manhunter, Batman) ho naopak nedáva, ale zas ak by sem nabehli, paradoxne by to stratilo na pôsobivosti (na konci je možné zaznamenať nenápadnú vetu, že najmocnejší hrdinovia planéty Doomsdayovi podľahli: mám tomu rozumieť tak, že Wonder Woman a spol. zomreli mimo záber?!). Vlastne sa mi páčila tá intimita, to, že sa bez prestávky mydlia len dvaja „ľudia“ a nie celé armády. Naokolo všetko vybuchuje a padajú mrakodrapy a šokované ľudstvo sa tomu bezmocne prizerá. Nad všetkým sa vznáša atmosféra zmaru a fatálnosti, keďže súboj (a z neho vyplývajúca spúšť) sa ťahá cez celý kontinent. Je zničujúci. Zdrvujúci. Devastačný. Apokalyptický. Je mrazivé vidieť, ako Supermanovi (Supermanovi!) dochádzajú sily v súboji so súperom, ktorý nepotrebuje oddychovať. Je každopádne neuveriteľné, že túto jednohubku museli napísať štyria ľudia vrátane Rogera Sterna, ktorý stvoril jedny z najlepších Spider-Manových osemdesiatkových dobrodružstiev (V kůži vetřelce, Nezastavitelný Juggernaut, Hobgoblin, Tarantulovo znamení). Komiks svojho času svoj účel splnil dokonalo: bolo jasné, že keď v niečom zomrie Superman, predaje budú rekordné a to sa aj vyplnilo. Čitateľom však zostala na jazyku pachuť prameniaca z presvedčenia, že boli podvedení (keďže sa Superman neskôr vrátil). Ak by som to robil ja, poňal by som to v komornom duchu: Superman by dostal kryptonskú rakovinu, s každým by sa rozlúčil a napokon by odišiel do Pevnosti osamenia a tam by v tichosti navždy zavrel oči. Ale nie som naivný, chápem, že v 90. rokoch by mi niečo také neprešlo a na hodinu by ma vyrazili. Kresličsky je to fajn, taká deväťdesiatková mainstreamová klasika (ale znepokojila ma fixácia na mužské bradavky).

7 12.07.2022

„Život není jednoduchej.“ Ďalšia skvelá vec od Brubakera (a samozrejme Phillipsa). Ed svojho času priznal, že bol unavený zo svojich predchádzajúcich ambicióznych fušiek (Criminal, Fatale atď.). Zabij, nebo budeš zabit preňho preto predstavoval vítaný, osviežujúci projekt, pri ktorom sa uvoľnil, odreagoval a zabavil. Lenže aj keď sa talentovaný scenárista Brubakerovho formátu „len“ odreagováva povedzme predsa len štipku menej ambicióznym projektom, stále je výsledkom vynikajúce dielo kladúce komplikované, zaujímavé otázky. Trocha ma rušilo, ako občas podceňuje čitateľa (Ed, mne fakt bolo jasné, že ak sa na začiatku príbehu zjaví ruský taxikár a na konci ruská mafia, že to spolu „asi“ bude mať nejaký súvis, nie som blbec). Ale inak je tu na kritizovanie skutočne minimum vecí. Vlastne si už na žiadne ďalšie nespomínam. A to som komiks čítal dva razy. OK, možno by potešila hŕstka bonusov, ale v pohode sa to dá prežiť bez nich. Ak máte radi Brubakera a Phillipsa, je to povinnosť.

12 08.07.2022

Bože, toto bude ťažké. Ja vlastne vôbec netuším, čo si mám o Taxidermistovej milenke (mimochodom, skvelý názov) myslieť. Páčila sa mi? Mnohé aspekty z nej dozaista áno. Polly Hall je autorka, u ktorej je skvelé, že nám ju Golden Dog predstavil. Máme dočinenia so spisovateľkou (áno, nebál by som sa použiť toto silné slovo), ktorá zjavne vie písať. Jej štýl je vskutku jedinečný, krásny a poetický. Pritom paradoxne píše o hnusných veciach. Píše o nich ale natoľko povznášajúco, že vám možno až vo finále docvakne, aké nechutné to de facto celé bolo. Originálne je už to, že nemáme dočinenia s bežnou formou rozprávania (ich, er), ale skôr ako keby sme čítali list milenky milencovi. Ono je to tak trochu nuda, ale zároveň pekná nuda, ktorej kožu do značnej miery zachraňuje práve onen špecifický jazyk. Netuším, či Taxidermistova milenka je alebo nie je horor. Asi je. Ale možno aj nie je. Ktovie. Teoreticky je to jedno. Dôležité je samozrejme to, či je príbeh dobrý alebo nie. No a to práve neviem. Pretože rozprávanie je natoľko snové a hypnotické, že príbeh odsúva v podstate na vedľajšiu koľaj. Dej tu je, ale je napísaný tak hmlisto (?), že nepracuje ani tak váš mozog, ako skôr vaše pocity. Je to tak dobre? Je to tak zle? Dá sa to vôbec rozseknúť? Je treba to rozseknúť? Proste, príbeh až taký dobrý asi nie je. Lenže atmosféra je. Takže čo? Takže fakt netuším. Ale dávam 4*, čo sa v danom kontexte môže javiť ako alibistické (či skôr ako prejav bezradnosti?), ale proste je výborné, že sa Polly dostala konečne na náš trh a je to zas niečo úplne iné, než na čo sme bežne zvyknutí + palec (alebo krídlo... alebo čo) hore za vymaznanú výtvarnú stránku (skvelá obálka, záložka) a za medailónik a krátky rozhovor s autorkou.

11 06.07.2022

Prašina 2 konečne na rozdiel od jednotky (ktorá bola len prológom do témy) ide viacej do hĺbky a sústredí sa na jedinečnú prašinovskú atmosféru, záhady a špecifickú architektonickú stránku svojráznej štvrte, v ktorej akoby sa zrážali dva svety: svet moderných stavieb a z posledných síl prežívajúcich prastarých budov plných tajomstiev. Niektoré panely sú skutočne prekrásne, ale dej ma ani v dvojke nedokázal strhnúť. Neviem, či v sérii budem mať chuť pokračovať, ale zas za tú cenu (necelé tri eurá za zošit) asi áno.

7 01.07.2022

Vždycky vás budu mít v srdci. Ale spolu jsme skončili. Z trilógie Metal sa mi najviac páčil prvý diel. Mal svoje chyby, ale inak to bolo veľkolepé a zrozumiteľné. Dal som mu 4*. S dvojkou a trojkou to bolo podstatne slabšie. Preto som sa Batmana, který se směje obával. Napokon ale môžem skonštatovať: za mňa super! Ku koncu je toho (všetkého) predsa len už priveľa, ale inak hlásim spokojnosť. Snyderove batmanovské scenáre sú raz hore raz dole. Tentokrát bol hore. Páčilo sa mi, že to (oproti Metalu) bolo stonásobne komornejšie. To je poloha, ktorú mám u Batmana asi najradšej. K tomu perfektná, nezameniteľne noirová kresba geniálneho Jocka, ktorý so Snyderom robil už kultové Černé zrcadlo. Teoreticky k plnému užitiu si tohto komiksu nepotrebujete poznať ako Metal, tak ani Černé zrcadlo; stačí vám vedieť, že Gordon má psychopatického syna a že existuje temný mnohovesmír obývaný viacerými Batmanmi v čele s Batmanom, ktorý sa smeje (čo je vlastne mix Jokera a Batmana). Samotný Batman, ktorý sa smeje mimochodom podozrivo pripomína Sudcu Smrť z komiksu Soudce Dredd: Sebrané soudní spisy 2.

6 01.07.2022

Ja som vedel, že to takto dopadne. Megagigantické eventy s desiatkami akčných scén a stovkami postáv sú pre mňa proste chaos, pri ktorom sa cítim ako keby som nevedel plávať a napriek tomu ma hodili doprostred jazera. Myslím si o sebe, že mám z DC načítaného dosť, ale aj tak som bol mimo. Je to parádne nakreslené, o to pokoj. Svojimi rozmermi Metal 3 budí rešpekt, inkeri sa vyhrali a scenáristi nekládli hranice fantázii. Ale inak sklamanie. Paradoxne, je to natoľko veľkolepé, že ma to istým spôsobom bavilo napriek tomu, že som prakticky nonstop vypadával zo sedla a padal do piesku. Zakaždým som sa ale dvihol a chvíľu som si tú strmhlavú jazdu mnohovesmírom zase užíval. Je každopádne prítomná pachuť a rozčarovanie prameniace z toho, že (opäť raz) je ako šokujúca, kánon revolučne naruby prevracajúca udalosť avizované niečo, po čom DC komiksy v podstate naďalej zostanú také, aké boli predtým. Azda len s pár novými postavami a relatívne kozmetickými úpravami. Preto mám rád edíciu Black Label, v rámci ktorej vychádzajú plnohodnotne ukončené a v niektorých prípadoch skutočne mierne revolučné DC komiksovky. A preto nemám ktovieako v láske eventy á la Metal. Trojka je dôkazom toho, že obrovské udalosti sú len búrkou v pohári vody. Osudovosť sa napokon nekoná, tri knihy sa to schyľuje k fakt hnusným veciam a napokon sa zase raz bez problémov vstáva z mŕtvych a život ide ďalej. Ku koncu, niekde pri šimpanzovi, som sa v tom definitívne stratil a priznám sa, že už som to chcel mať za sebou a odškrtnúť si to zo zoznamu prečítaných komiksov. Plusom Metalu každopádne akiste je to, že nám predstavil mrazivého Batmana, ktorý sa smeje. Ten dostal v r. 2022 svoju vlastnú komiksovú knihu, kde Snyder spojil svoje sily s Jockom a je to fest pekelná jazda, ktorú vám (na rozdiel od Metalov, kde je situácia značne komplikovaná) odporúčam.

7 30.06.2022

Zatiaľ ťažko povedať, keďže máme dočinenia s úvodom. Uvidíme, s čím prídu nasledujúce diely. Jednotku máte prečítanú za pár minút, keďže je útla a obsahuje viacero strán, na ktorých nie je žiadny (alebo minimálny) text. To je ale v poriadku, komiks je samozrejme odnepamäti médium vyjadrujúce sa prioritne obrazom, nie textom. Páčila sa mi retro nostalgická atmosféra štvrti, ktorej staré budovy (plné úžasných tajomstiev) sú bezohľadne búrané a na ich miesto ako huby po daždi vyrastajú priemyselné štvrte, obchodné centrá, moderné predajne. Staré (dobré?) časy nenávratne miznú v nenávratne a spolu s nimi aj ich pôvodní obyvatelia. Starnú, umierajú a po nich prichádza na scénu generácia, ktorá akoby si minulosť nevážila resp. ju nezaujíma. Palec hore za textové bonusy a vysvetľujúce texty, vďaka ktorým by do Prašiny bez problémov mali preniknúť i čitatelia, ktorí nečítali románovú trilógiu (komiksy sa odohrávajú po nej a s inými postavami, len prostredie pochopiteľne zostalo staré). Do detstva ma vrátil zošitový formát, ktorý mi pripomenul 90. roky, kedy mi rodičia kupovali Záhadných Spider-Manov, Conanov, Bublinky a tonu ďalších komiksov. Nakreslené je to dobre, ale problém mám so scenárom, ktorý (minimálne v prvom zošite) neprišiel s ničím, čo by ma nakoplo k čítaniu pokračovaní. Dýcha z toho síce fajn foglarovská architektonicky-stínadlovská atmosféra, ale v tomto som čakal predsa len oveľa viac. Napriek tomu do dvojky určite pôjdem a potom uvidím.

8 30.06.2022

Úctyhodne robustný komiks. Nielen počtom strán a tvrdou väzbou (a prebalom), ale i množstvom postáv a dejových línií. To samozrejme automaticky neznamená, že je to plus. Niekedy je to proste len chaos. Obávam sa, že je to i prípad Metalu 2. Kým jednotku s prižmúrenými očami zvládal aj „bežný“ batmanovec, pokračovanie je fakt určené len hardcore geekom. Zem 0, Zem-52, Zem-99, Zem-32, Zem-2 a do toho mohutné skoky nielen v priestore, ale i čase a samozrejme alternatívnych svetoch. Super je, že niektorí „Batmani“ vyzerajú ako nočná mora Clivea Barkera. Skvelý je samozrejme Batman, ktorý sa smeje (a jeho „psy“ na reťaziach). Akonáhle sa tempo raz za čas upokojí, je to paráda. Väčšinou sa však neupokojí. Čím viac sa tu toho deje, tým je to väčší neporiadok. Cítil som sa ako keby ma zobudili uprostred noci, zaviazali mi oči, odviezli ma do lesov a nechali ma tam s tým, že buď prežijem alebo ma zožerie medveď. Pod 3* každopádne nechcem ísť, na to je Metal 2 príliš robustný, veľkolepý. Na strane druhej, ak sa všeobecne hovorí, že je to náročné čítanie, nepovedal by som, že je to myslené nejak extra pozitívne. Náročné čítanie je to skrátka preto, že na jeho pochopenie treba mať načítanú tonu vecí a vyskytuje sa tu toľko detailov, až vás z nich rozbolí hlava. To ale samozrejme neznamená, že je to kvalitne napísané. To v tomto prípade znamená jednoducho iba to, že na to treba mať načítanú tonu iných vecí a že to obsahuje toľko detailov, až vás z nich rozbolí hlava. Od istého bodu toho (všetkého)na mňa bolo tak veľa, že to šlo len jedným okom dnu, druhým von.

8 28.06.2022

„Strach je zdrojom agresie.“ Domofón sa tak strašne dlho rozbiehal, až som ho zo začiatku považoval za najhorší horor, aký som za posledné roky čítal. A podotýkam, že pod pojmom začiatok nemyslím prvých 10 strán, ale prvých 150. Keď už som to začal zbedačene vzdávať, našťastie sa to aspoň trochu rozbehlo. Stále to nebolo ono, ale lepšie ako nič. Nerozumiem divnému rozhodnutiu napísať niektoré časti v er osobe a iné v ich. Rušil ma ťažkopádny slovenský preklad. Ako keby knihu preložil internetový prekladač („Videla, ako mu úd puchne v nohaviciach.“, táto veta ma bude v nočných morách sprevádzať ešte pekne dlho). Domofón vskutku nie je zázrak. Nielenže sa nejedná o kvalitný horor, ale nejedná sa obecne o kvalitnú knihu bez ohľadu na žáner. Síce som čítal aj horšie, ale pravdupovediac o veľa nie. Ako postupne prepadá letargia jednotlivé postavy, tak prepadne aj vás. Bola by však škoda, ak by ste kvôli mizivému Domofónu nedali šancu iným poľským hororom (skvelé Městečko od úderného dua Radecki/Cichowlas) a architektonickým hororom (parádny fínsky Architekt temna).

8 27.06.2022

Keďže je tu veľa postáv, motívov a zvratov, bál som sa, že sa v tom stratím. Že mi k pochopeniu nebude stačiť ani druhé čítanie. Napokon som bol sám prekvapený, aký prehľadný Metal 1 bol. K jeho pochopeniu je teoreticky fajn poznať Granta Morrisona, Krize na nekonečnu zemí a staršie batmanovské veci od Snydera (v čele so Sovím tribunálom a Smrťou rodiny), ale to by nemal byť problém, keďže to patrí k základnému komiksovému vzdelaniu. Ak by predsa len nastal problém so zrozumiteľnosťou, sú na začiatku a na konci vysvetľujúce bonusy. Takže by ste sa mali chytať relatívne bez problémov. Ale je pravda, že ku koncu už toho (všetkého) bolo predsa len dosť. Na scénu sa dostavil mierny chaos a s tým súvisiace jemné rozčarovanie. Vidno, akú ultimátnu bombu z toho chceli urobiť a tak sem narvali všetko, hoci to bolo absolútne zbytočné (Constantine je „až“ na jednom paneli). Lenže to, že do niečoho narvete „všetko“ ešte neznamená, že to bude ultimátne; môže to znamenať proste len to, že ste do toho narvali všetko. Napriek všetkému nemôžem ísť pod 4*. Zarazilo ma, že Batman v nemalej časti príbehu chýbal. Hoci mám strážcu Gothamu rád ako zamysleného detektívka a podobné megaakčnosti ma po štyridsiatke fakt už príliš nebavia, pripadala mi jednotka osviežujúca paradoxne práve vďaka tomu, že ukázala netopiera v inej podobe, než sme bežne zvyknutí. Potešilo aj spracovanie: od tvrdej väzby s prebalom cez vysoký počet strán (čo ale nie vždy samozrejme automaticky musí byť plus), až po bonusy (14 alternatívnych obálok, 2 strany „dejín zakutých do kovu“ a úvodné slovo + medailóniky dôležitých postáv, čo je ale u Batmana fakt bizarne zbytočné). Žiaľ, dvojka s trojkou potvrdili moje obavy, že séria Metal je komplikovaná. Treba mať kvôli jej pochopeniu načítanú tony vecí, z nich niektoré u nás ani nevyšli. Akože dá sa celá trilógia teoreticky zvládnuť aj bez toho, ale nie je to ono. Na jednotke to každopádne ešte až tak extrémne nie je poznať.

9 23.06.2022

Gnóm! sa po 4. rokoch (vynikajúca zbierka Hleď, prázdnota) vracia k tvorbe skvelého hororového amerického autora Philipa Fracassiho. Fracassi patrí k najzásadnejším súčasným žánrovým autorom. Tentokrát padla voľba na jeho útlu novelu s tajuplným (ale napokon vlastne veľmi banálnym) názvom Sacculina. Ak máte radi nervydrásajúce komorné predstavenia, prídete si na svoje. Z príbehu od prvých chvíľ dýcha krásne mrazivá, nepríjemne tiesnivá atmosféra. Spolu s hrdinami tušíte, aká šialená hĺbka sa pod rybárskym člnom nachádza. A že v nej hocičo môže žiť. Asi aj žije. A možno je to zvedavé na to, kto zavítal do jeho habitatu. Možno vás zarazí, aká malá knižočka to je, ale ak u nás mohla samostatne vyjsť poviedka (Skvrna od Gillian Flynn), prečo by nemohla novela? Dvojnásobne ak je stokrát vydarenejšia? Napriek maličkému rozmeru je Sacculina typicky gnómovsky! vymaznaná. Okrem sympatického formátu a luxusného značkového papiera použitého na obálku, sa môže pochváliť jedinečnou maľbou Terezy Laznovej. U Gnóma! si dokonca môžete objednať úchvatnými farbami hýriaci tematický zberateľský plagát z limitovanej edície 99 kusov (ja mám č. 17). Malé výtvarné umelecké dielo. Súhlasím s vydavateľom, ktorý vo svojskom, ale parádnom Fracassiho záverečnom medailóniku tvrdí, že na autorovi je poznať jeho špecializácia na filmovú a seriálovú tvorbu. Určite i vďaka tomu Sacculina ubieha (pláva, aby sme ostali ponorení v téme) nie svižne, ale priam diabolsky! Ešte sa ani poriadne nezačne a už končí. Niekto by povedal, že je to dané malým počtom strán, ale poznám knihy, ktoré sú napísané tak mizerne, že prečítanie jednej strany sa vlečie ako slimák. Táto naopak absolútne nestíha nudiť. Až na pár flashbackov ide rovno k veci. Postavy sú načrtnuté psychologicky uveriteľne, ale zbytočne sa v nich autor nepitvá. Ostatne, načo. Takto je to tak akurát. Veľakrát som sa zarazil nad krásnym opisom, originálnym slovným obratom alebo výstižne poňatou, zaujímavou myšlienkou hodnou aspoň krátkeho zamyslenia. Nepríjemnosti okolo skupiny mužov sa začínajú množiť. Naberajú na intenzite. Nechcete vedieť, ako to dopadne. Ale je vám jasné, že nie pekne. V drobnostiach mi to pripomenulo tvorbu Nicka Cuttera (Oddíl, Hlubina). A samozrejme Hemingwaya.

12 22.06.2022

Trojitá porcia táboráckych komiksov, ktoré prvý raz vyšli v 90. rokoch v rôznych časopisoch. Okrem žánru majú spoločného ilustrátora, legendárneho Marka Čermáka. Hoci mám pre podobné projekty retro slabosť, tentokrát nemôžem ísť na 4*. Som rád, že to konečne vyšlo súhrnne v jednom zväzku, ale nemôžem s čistým svedomím povedať, že ma to strhlo. Je to milé a fajn, ale treba povedať, že v tom období vznikli proste aj výdatnejšie komiksy podobného zamerania. Najviac sa mi z trojice komiksov páčil posledný, najkratší. Mal jednak čarokrásnu výpravu (jazero uprostred lesov), jednak sa mohol pochváliť celistvým dejom a jednak mi predsa len pripadal trochu temnejší a dospelejší. Naopak, scenáre predchádzajúcich dvoch sú epizódne, čo ma nebavilo. Niektoré zápletky boli fakt poňaté z rýchlika. Zaslúžili by si oveľa väčší priestor. Na tak malom priestore nemajú šancu, keďže sa ani poriadne nezačnú a už šprintujú do finále (ale pri zahrabávaní výkalov som skoro spadol zo stoličky, to priznávam). Rušila ma aj slovenská pasáž, ktorá je plná gramatických šialeností („daaký“ namiesto „dajaký“ alebo veta „Poznáte Vlado Mihalca?“) a samozrejme Slováci sú v nej líčení ako muži, ktorí si bez plnej fľaše domácej pálenky za volant tatrovky nikdy nesadnú. Palec hore za kvalitné úvodné slovo, ktoré nás uvedie adekvátnym spôsobom do témy (čo, kde, prečo, kedy). Inak je to taká vtedajšia klasika s výchovno-edukačným apelom: táborenie, lesy, rieky, jazerá, stavanie táborov, odvaha, statočnosť, priateľstvo, ochrana prírody.

7 21.06.2022

„Ľudia sú idioti.“ Chameleóna vydal škótsky spisovateľ Ken McClure, ktorý v súkromnom živote pracoval v oblasti medicíny. Na Chameleónovi je to poznať, ale bez toho, aby nás zahlcoval zbytočnými, nepodstatnými informáciami za účelom pochváliť sa, čo všetko vie a pozná. Chameleón sa na trhu objavil v r. 1994. Vtedy boli lekárske trilery v móde. Skoro všetko podobného charakteru a žánrového rázu (Cook, Crichton, F. Paul Wilson...) sa stalo bestsellermi. Okrem toho boli v móde aj romány o sériových vrahoch, samozrejme v čele s kultovým Harrisovým Mlčaním jahniat. McClure obe témy rafinovane skombinoval a vytvoril medicínsky triler o... sériovom vrahovi! Och, aké ľahké, milý Watson. O podobnú kombináciu sa mimochodom pokúsila aj (o dva roky staršia) Skrýš od Koontza. Tam však (na rozdiel od Chameleóna) po vrahovi nepátral doktor (resp. „lekárky detektív“), ale manželský pár bez lekárskeho vzdelania. Hlavne to ale bol priemer. Aj keď vlastne v Chameleónovi hrdina nepátra ani tak po zabijakovi, ale skôr po pôvode tajomnej infekcie. Celé je to však dobre prepletené, bez spoilerov sa o tom ťažko píše. Chameleón naopak síce navonok pôsobí ako bežná spotrebiteľská žánrovka, ale v skutočnosti je to skvelý, svižný triler s výbornou, tiesnivou, daždivou atmosférou mesta, v ktorom stojí nemocnica a v tej nemocnici vyčíňa smrtiaca infekcia. Aby toho nebolo málo, v uliciach okolo nemocnice vyčíňa pre zmenu psychopatický sériový vrah žien. Ako to spolu súvisí? Súvisí to vôbec? Postáv je tak akurát. Ako to už v detektívkach (pretože toto detektívka JE, síce s medicínskou príchuťou, ale je) chodí, podozrivý je každý. Takže si treba všímať detaily. Diabol sa totiž schováva práve v nich. Hlavný prím hrá sympatický ústredný hrdina, ktorý síce ešte len hľadá svoje miesto pod slnkom, ale zároveň si nás okamžite získa svojou buldogovskou zanietenosťou, s ktorou vyšetruje tragické úmrtia pacientiek na gynekologickom oddelení. Trocha ma rušil zastaraný slovenský preklad (ťarchavá, hergot), ale to je zanedbateľná drobnosť. McClure má dobre zmáknutú ľudskú psychiku, ale nikoho nesúdi a stojí nohy pevne na zemi, vie o čom je život. Neprekračuje hranice explicitnosti, ale zároveň uštedruje postavám nečakane surové rany. Určite by sa čo-to dalo skritizovať (neschopná polícia, dvojitý únos a čiastočne som sa strácal v právomociach hrdinu, ktorému z cesty ustupovali aj policajti, čo mi pripadalo nerealistické), ale nevidím dôvod, prečo neudeliť 4*.

6 20.06.2022