Ivan Kučera komentáře u knih

Kresba predčasne zosnulého (zomrel v r. 1994 ako 52-ročný) Francúza Jeana-Claudea Gala je rovnaká, ako v Diosamante: veľkolepá, úchvatná, kapitola sama osebe, precízna, svojím spôsobom geniálna, nezameniteľná, nezabudnuteľná, „barokně rafinovaná“, nádherne orientálna, epicky pompézna, ohromujúca. Gal sa vyhral s každým (aj fakt kvázi najnepodstatnejším) detailom tak mocne, až je to pomaly až rušivé. To všetko s fantastickými farbami (pôvodne bol komiks čierno-biely a už to akiste bola krása, ale po dodatočnej kolorizácii je to ozaj perla). Scenár od Jeana-Pierrea Dionneta (u nás týmto debutujúceho, „troška“ oneskorene) fantastickú kresbu nemal šancu tromfnúť. V komiksoch je samozrejme „fajn“ mať kvalitný scenár, ale sú výnimky, kedy je príbeh podružný a ide o výtvarné orgie. Toto vždy platilo u Gala. Niektoré panely sú omračujúce, ale príbeh ma až tak nebavil a o postavách si trúfam tvrdiť, že sú neviditeľné. Tak obludne detailná a pritom gigantická kresba má tendenciu pohlcovať príbeh, nech by bol akokoľvek výnimočný, čo tento nie je. Oceňujem historicko-fantazijný nádych a magicky drsnú atmosféru; temer som čakal, kedy spoza skaly vyskočí Thorgal alebo aspoň Conan. Bonusy tvorí 4-stranové Dionnetove úvodné slovo a 11-stranový čierno-biely komiks Katedrála, ktorý vyšiel v r. 1986 vo francúzskom časopise Pilote a kuriózne je, že ho napísal Bill Mantlo, marvelácka legenda majúca pero v X-Menoch, Hulkovi, Fantastická štvorka alebo v Spider-Manovi, teda človek, ktorý sa ku Galovi očividne vôbec nehodí. Po dočítaní finálnej „šokujúcej“ pointy som si povedal (ironicky) : „No jasné, už v tom Billa cítim“. Tá pointa je totiž naozaj naivná a úsmevná, o logike nehovoriac a hlavne som ju čakal od chvíle, ako architekt kráľovi povedal, že mu „to“ povie až po dostavaní. Situáciu tak zachránila Galova skvelá kresba (v realite mám pre podobné gigantické stavby, katedrály atď. slabosť). Dobyvačné armády sú krásna komiksová kniha, viac ako dvesto strán komiksu na kvalitnom „tvrdom“ papieri, k tomu pevná väzba, červená lacetka...

9 21.11.2022

Vydarený sequel (nie prequel!) legendárnych Mooreových Watchmenov resp. sequelový spin-offový rip-off, aby som bol presný. Áno, zápletka ohľadom prezidentského atentátu nie je príliš pútavá, svet vysokej americkej politiky je tuzemskému čitateľovi zrejme na míle vzdialený. Ale zas druhou stranou mince je, že Watchmeni boli vždy politicky a spoločensky zafarbení a komiks Rorschach logicky kráča v ich stopách. Scenáristu Toma Kinga mám rád, páči sa mi, akým spôsobom uchopil Batmana (napr. v Já jsem zhouba alebo Batman / Flash: Odznak) a jeho prítomnosť vo Watchmenoch je možno prekvapivá, ale napokon tento bývalý protiteroristický dôstojník CIA (!) obstál. Tempo je príjemne pomalé, nesúc sa v noirovom znamení a v duchu postupného odhaľovania a vyšetrovania. Ak ste čítali Watchmenov, tak vás asi prekvapuje, že existuje sequel s práve Rorschachom, ale ako to s týmto temným hrdinom bolo, si už budete po dočítaní musieť odpovedať sami. Parádna je ako kresba Španiela Jorge Fornésa (Batman 11: Pád a padlí), tak farby legendárneho spolupracovníka Mikea Mignoly, Davea Stewarta (Abe Sapien, Hellboy atď.).

10 16.11.2022

Vedel som o existencii dvoch Šumavských Děsov (2017 – 2018) Václava Votruby, ale dostať sa k tlačeným verziám bolo komplikované a e-booky nečítam. Takže keď sa „trojky“ chopil Golden Dog Martina Štefka, okamžite som objednával a s chuťou som sa do výsledku začítal. Úvod ma jemne schladil, predsa len som čakal viac, našťastie sa zbierka veľmi rýchlo rozbehla vítaným smerom a ponúkla texty, ktorým v súhrne neviem dať „len“ 3*, aj keď k dokonalosti im čo-to chýba. Kniha mi pravdupovediac pripomínala moju vlastnú zbierku Obchádza nás temnota: priamočiare a v dobrom jednoduché hororové texty nemotajúce sa zbytočne okolo horúcej kaše, ale naopak idúce rovno k veci a umiestnené do „nášho“ prostredia (SR, ČR). K tomu komorné, ale účinné zápletky a tak akurát postáv s tým, že niektoré veci sú skvelé a iné mohli byť skvelé, ak by boli trochu detailnejšie rozvedené. Sranda je, že niektoré poviedky končia presne tak, ako budete čakať, inokedy ale budete čakať vec X a danú vec X Votruba spomenie ústami postáv v strede príbehu, takže je vám jasné, že sa to skončí inak, nuž a inokedy sa to skončí „nijako“, čo je však svojím spôsobom tiež zaujímavé a pôsobivé, lebo veď ostatne v živote to predsa tiež tak chodí, nie? Je pravda, že ani najlepšie poviedky nie sú vyložene bez chýb (napr. poviedka nazvaná pôvabne Shnilá nevěsta má našliapnuté na fakt vynikajúci temer folk horor, aby nakoniec pribehla s koncovkou, pri ktorej som sa spýtal: Čože?). Na niektorých miestach autorovi ako keby niečo ušlo (hrdina kosti mŕtveho nenaloží do kufra auta, lebo mu to pripadá ponižujúce a tak ich položí na zadné sedadlo, kde už mu to teda zjavne ponižujúce nepripadá a na tej istej strane si po príchode domov spomenie, že kosti zabudol v aute a pripadá mu to zase ponižujúce, pritom predtým jasne povedal, že mu ponižujúce pripadalo dať ich „len“ do kufra, asi je to blbosť, ale ja si takéto veci všímam). Ale inak neľutujem, že som si knihu kúpil, bola to dobrá a kvalitná jazda, ktorej autor má rád ľudí, vie písať dobré dialógy a ani tvorba atmosféry mu nerobí problém, aj keď pri vytváraní atmosféry ponurých lesov a v nich ponorených dedín mohol predsa len ešte viac zatlačiť na pílu.

15 14.11.2022

Golden Dog prichádza po Utrpení těla s ďalším extrémnym hororom, aj keď u Billyho Silvera je otázne, či je to horor. Podľa mňa nie. Ale o to nejde. Ide o to, či je to dobrý príbeh. Vtedy je jedno, aký žáner to je. No a tu narážame na problém. Billy Silver je skôr výsek zo života chcípaka, než plnohodnotný príbeh. Zápletka prítomná skôr nie je, než je. Dlho som sa pýtal: o čom to vlastne má byť? Po návšteve tetovacieho štúdia mi odľahlo. Zdalo sa mi, že kniha konečne dostala zápletku. Nakoniec sa ale ukázalo, že som sa tešil predčasne. Ústredný hrdina (antagonista) je odpudivý a rovnako tak jeho svet, v ktorom ide len o to, kto mal aký nechutný sex, kto si šľahol akú drogu a kto komu akým drastickým spôsobom ublížil. Toto nie je mínus, pretože taký svet existuje a Daniel J. Volpe ho opisuje realisticky a bez príkras. Len mňa taký svet proste obchádza, som za to vďačný a nemôžem povedať, že by ma obohatilo čítať o ňom. Musím ale uznať, že autor ide za hranice bežnej akceptácie, nedáva si servítku pred ústa a ukazuje Billyho svet taký, aký je: hnusný, špinavý, nebezpečný a zbavený akýchkoľvek ilúzií, optimistických pocitov, šťastia. V zobrazovaní sexu a násilia Volpe nechodí okolo horúcej kaše a minimálne raz ma naplo na vracanie, čo je v prípade týchto textov vždy pochvala. Príjemný pocit som mal z toho, že ma útla, skvelou obálkou vybavená kniha na chvíľu vrátila do bezstarostnej puberty, keď som okrem iných čítal Bukowského; ak by žil, písal by asi takéto veci. Oceňujem bezútešnú, temnú atmosféru a tiež to, že sa konečne (prepáč, Stephen) končí Kingov monopol i vďaka ľuďom ako Martin Štefko, ktorý znova raz priviedol nový, svieži vietor do žánrovej literatúry a rozmanitosť, čo je super. Nech si každý sám vyberie, čo mu vyhovuje najviac.

10 14.11.2022

Druuna 2 obsahuje zošity z rokov 1992 – 1997, ale pravdupovediac pôsobia skôr dojmom prvej polovice 80. rokov, tesne po premiére Carpenterovej Veci, viď. podobná zápletka o „klonoch“ a nechutných mutantoch, ktorých telá sú v tu extrémnom, tu v ešte extrémnejšom stave deformity. Áno, odporná bola samozrejme už jednotka, ale dvojka ide fakt na doraz. Scenár je klasický druunovský „bordel“: po prvom prečítaní som vonkoncom netušil, o čo šlo a bol som z toho ešte viac vymletejší, ako Druuna a to už je vážne čo povedať, keďže je to fakt trubka. Pri repríze už som sa orientoval lepšie, ale stále mi veľa vecí jednak ušlo a jednak som mal dojem, že to ani nevadí (ak som to správne pochopil, tak jedna časť sa Druune sníva a uprostred dotyčného snu si uvedomí, že sa v rámci neho ocitla v sne inej bytosti). Serpieri zachádza v zobrazovaní úchylností, krvavostí a sexu tak ďaleko, že i po toľkých desaťročiach o sérii Druuna nemám problém hovoriť ako o tom najškandalóznejšom, čo bolo v európskom komikse kedy stvorené. Nakreslené je to úžasne, hlavná hrdinka je výstavný kus, zmutované beštie sú vskutku hnusné a bavilo ma, aké lacné, nízke, miestami až detinské zámienky hľadá Serpieri pre rozpútanie divokých sexuálnych orgií. Nemá zmysel trápne to nazývať erotikou, toto je proste regulárne porno. Druuna od minula prekonala zásadný charakterový vývoj: okrem tangonohavičiek a bielych tenisiek začala nosiť už aj nadkolienky. Inak je to stále „naša“ Druuna: neustále stretáva odporných mutantov a aj tak je z ich prítomnosti šokovaná, zaskočená, prekvapená, udivená a zhnusená, čo jej samozrejme nebráni v tom, aby s nimi vykonala súlož, lebo má „neustálou chuť“, „touží po orgasmu“ a „jejda, nějak jsem nadržená“. Vlastne sa mi istým spôsobom páčil aj nezrozumiteľný scenár resp. nie ani tak on, ako skôr kombinácia jeho filozofických motívov, ktoré sú v zaujímavom, vábnom, neodolateľnom kontraste so všadeprítomným post-apokalyptickým humusom a telesnými tekutinami. Ale hej, textu bolo miestami fakt strašne veľa (hoc... i to je predsa Serpieriho poznávací znak, tak čo). Kým jednotke som „musel“ dať 5*, tu už žiaľ až také nadšenie prítomné nie je. Ale za neustály príval oplzlostí a za skvelú kresbu nemôžem ísť pod 4*.

13 04.11.2022

Typická americká vyvražďovačka so všetkým dobrým, aj keď v tomto prípade žiaľ najmä zlým, čo k tomu patrí. Zvládol by som ju ako film, ale v podobe temer 3OO-stranovej knihy som trpel. Zabijacki klauni sú vo filmoch obľúbená téma, v knihách ani nie (samozrejme každému automaticky napadne Pennywise, ale to je výnimka potvrdzujúca pravidlo) a po tejto knihe sa situácia určite nezlepší, pretože ak budeme ignorovať šťavnatý názov, tak je to nezáživný podpriemer. Nezaujímavá zápletka (viac ma príbeh paradoxne bavil v prvej polovici, kedy sa prakticky nič hororové nedialo, ale treba dodať, že ani vtedy to nebol zázrak), nudné postavy, banálne dialógy, blbý vývoj deja. Svoje trochu spravil azda iba svižný autorov štýl, vcelku sympatická hrdinka Quinn (pre toto meno mám slabosť od skvelého lekárskeho Wilsonovho trileru Select) a autor občas šikovne a trefne vystihne situáciu/pointu.

11 04.11.2022

Schválne som si pozrel, čo všetko som od Brubakera čítal. Okolo 15 vecí. A z toho... chvíľa napínavého ticha... ani jednu zlú! Skvelá Velvet túto tradíciu našťastie neporušila. Uznávam síce, že ide zrejme o Edovo najkomplikovanejšie dielo, ale to predsa nič nevypovedá o jeho nekvalite, skôr naopak. Keďže sa dej odohráva medzi špiónmi a organizáciami takými tajnými, že o nich nevedia ani konkurenčné tajné organizácie, je pochopiteľné, že musíte mať neustále oči ako na stopkách a všímať si detaily. Ono celkovo ide o dielo určené dospelému, zrelému čitateľovi. Napriek tomu je dej vcelku v pohode prehľadný a priamočiary, skoky v čase samozrejme robia svoje, ale osobne každý komiks čítam minimálne dvakrát v rýchlom tempe po sebe a musím povedať, že pri repríze som fakt mal v podstate vo všetkom jasno. Velvet je rozvážne, komplexné dielo. Obsahuje síce tonu (priam veľkolepej) akcie a nakreslené Steveom Eptingom (Captain America: Zimní voják) je to skutočne neskutočne, ale proste akcia nie je na programe dňa, to by sme scenáru krivdili a to si nezaslúži. Spomenúť musím nielen famóznu prácu koloristky Elizabeth Breitweiserovej (Zatmívačka), ale aj tvrdú väzbu, prebal, lacetku a plno parádnych bonusov (alternatívne obálky, eseje, skice, komiksový trailer...).

12 01.11.2022

Ja neviem, mne proste stačí vidieť tie farby, kresbu a sympatický A4 formát a už sa mi podstatným spôsobom zlepší nálada. Lucky Luke je skvelá postava, ktorá právom patrí do análov európskeho komiksu. Jasné, nie je to Moore, Corben a ani Serpieri, ale to snáď ani nikto normálny nečaká. Je to proste „len“ dobrá, čertovsky vynaliezavá zábava s hravými dialógmi a zamilovaniahodnými slovnými hračkami. Westernová groteska určená na dokonalé, ideálne odreagovanie, ktorá ani zďaleka nie je taká hlúpa a detská, ako by sa mohlo javiť. Tentokrát Lucky rieši problémy s “trošku“ zmanipulovanými voľbami, na čom mi jemne vadilo, že sa k problému nepostaví ako neohrozený pištoľník, ale ide na to trochu zbabelo, vo forme masiek, kostýmov a útokov spoza chrbta, čo sa mi k danej postave nehodí. Ale zas chápem, že nemohol nabehnúť na štvrtú stranu a všetko to tam postrieľať, že?

10 29.10.2022

V 90. rokoch u nás boli v obrovskej móde lekárske trilery (Kóma, Chameleón, Select, Případ dívky v tísni, Smrteľná diagnóza). Druhý názor sa k nim hlási už na obálke tvrdením, že je to thriller z nemocničného prostredia. Nuž, nie je. A to nemyslím ironicky, ani ako subjektívny názov. To je proste fakt. Druhý názor nie je triler. Hlavným hrdinom je lekár, ktorý sa snaží zachrániť umierajúceho chlapca. To nemá s trilerom nič spoločné, to je proste dráma. Áno, objavuje sa tu mužská postava č. 1, vinou ktorej sa s dej začne v istom bode uberať smerom k PRÁVNICKÉMU trileru, ale to jednak s lekárskym nemá nič spoločné a jednak z tejto dejovej vedľajšej linky sa upustí rovnako rýchlo, ako sa k nej pristúpilo. No a následne tu máme mužskú postavu č. 2, ktorá pre zmenu hrdinovi závidí a pre jeho zničenie je schopná urobiť viacero nepekných vecí, ale ani najhoršie z nich nemajú nič spoločné s trilerom. Takže ak budete čakať niečo na spôsob Crichtona, McClurea, Cooka alebo F. Paula Wilsona, tak budete brutálne sklamaní. Problém však nie je v tom, že to nie je triler. Problém je v tom, že Druhý názor je proste strašne slabý román. Má nesmierne nudné postavy, extra nezáživné dialógy a autor píše tak mdlo, že ak si od neho už nikdy nič v živote neprečítam, nebudem to na konci svojej životnej pozemskej púte vnímať ako chybu. Akoby toto všetko nestačilo, od istého bodu príbeh začne vykazovať povážlivé stopy po telenovele. Ona sa páči jemu a on sa páči jej, ale sú tu ich bývalí partneri, ktorí by sa k nim radi vrátili, ale oni to už považujú za uzavretú záležitosť a chcú sa pohnúť inam. To akože fakt? Toto fakt nemá ani len na 3* a to som ešte slušný.

7 27.10.2022

„Nemůžeš pochopit cenu za dosažení nadřazenosti.“ – „Získal jsem lékařský titul. Nějakou představu mám.“ Hoc som dal jednotke 4*, bol som z nej trochu v rozpakoch. Mark Waid nedokázal naplniť očakávania a i keď pripochodoval s pár novými nápadmi (Strange vo vesmíre), napokon s nimi ani zďaleka nepracoval tak detailne, ako mohol. Ale i vďaka šokujúcemu koncu som sa na pokračovanie tešil. Paradoxom je, že v dvojke je twist vysvetlený už krátko po začiatku a navyše strašne banálne, lenže to prekvapivo temer vôbec nevadí, lebo Waid sa do toho konečne oprel a prichádza s prekvapivo veľkým počtom sviežich nápadov a zábavných momentov. Áno, opäť opakuje motív nutnosti platiť za používanie mágie (dokedy ešte?), tentokrát ale (konečne!) pridáva aj niečo vlastné (napr. postavu hlavného účtovníka). Nakreslené je to parádne. Niektoré scenáristické motívy trochu nudné, mnohé iné naopak skvelé. Paradoxne sa mi asi najviac páčili Strangeove „nedôležité“ peripetie s realitnou firmou, ktoré nesúvisia s hlavným dejom, ale krásne dokazujú, že superhrdinovia sú nejeden raz najzaujímavejší nie v nudných akčných oráciách, ale v komorných polohách, ktoré by ste na nich na prvý pohľad nepovedali.

7 27.10.2022

Son of the Demon a Bride of the Demon u nás vyšli v Batman: Zrození démona, kniha první a síce nie sú najgeniálnejšie batmanovky na svete, ale každý, kto to s netopierom myslí aspoň trochu vážne, by si ich rozhodne mal naštudovať, keďže napriek nedokonalosti patria medzi kánon. Skutočnou peckou je však prekvapivo (?) až záver „démonovskej“ trilógie: Birth of the Demon. Aj keď... nie som si istý, či je o tomto diele správne hovoriť ako o závere, keďže v podstate sa v ňom nič neuzavrie, kľúčovému nápadu s netopierovým potomkom sa tu nikto nevenuje, samotný Batman má len väčšie cameo a 90% celého komiksu tvorí historický (!) prequel o jeho úhlavnom protivníkovi. Kvalitou to prekonáva ako Son of The Demon, tak najmä slabšiu Bridge of the Demon. Síce nám komiks odpovie na otázku, čo sa dialo po predchádzajúcom strete Batmana, Talie a Ra´s al Ghula, ale predovšetkým máme dočinenia s originom veľmi zaujímavej postavy, ktorá sa vyníma i vo výnimočnom Batmanovom panteóne silných a charizmatických záporákov. Ra ´s al Ghul je zvrátený, ale vlastne to myslí dobre, akurát s tou „drobnosťou“, že ako zaprisahaný ekoterorista nemá problém vyhubiť ľudskú populáciu „len“ preto, aby sa planéta mala dobre. Čím som starší a čím viac vidím, akého svinstva sa naša populácia dopúšťa, tým viac som na jeho strane a som za to, aby sa všetok život na planéte zlikvidoval a aby sa tým pádom planéte prenechala niečomu inteligentnejšiemu, než je človek, napríklad planktónu. S Batmanom by za istých okolností mohli byť spojenci (a v pár komiksoch i boli), ale z väčšej podstaty sú to súperi, keďže Ghulove metódy pripadajú brutálne už i Batmanovi (a to už je vážne čo povedať). V tejto knihe sa dočkáme originu, síce som chcel podvedome napísať „klasického“, ale práveže nie. Ra´s je totiž všetko možné, len nie klasický (v zmysle obyčajný, banálny, fádny, predvídateľný). Scenárista Dennis O´Neil si to celé zjavne užil, vrátane rôznych chuťoviek typu Alfred priložením ruky merajúci teplotu Batmana (Batmana!). Samozrejme musíme spomenúť výnimočnú maľbu jedinečného Norma Breyfoglea, ktorá je natoľko špecifická, krásna, neprehliadnuteľná a výnimočná, že nemám problém povedať, že to, čo tu Norm odviedol, patrí k tomu najlepšiemu, čo Batmana stretlo od jeho zrodu až do konca 9O. rokov (!). To proste musíte vidieť na vlastné oči; je obrovskou škodu, že prácu tohto umelca v našich končinách temer nepoznáme. Palec hore i za výnimočné farby, za ktorými tiež stojí Breyfogle.

10 26.10.2022

Nemám z toho až také pozitívne pocity, ako z jednotky, ale i tak príjemné a sympatické 4*. Nakreslené je to super, nie nejak výnimočne, ale veľmi slušný mainstreamový (nad)štandard nepochybne. Scenárista Al Ewing opäť potvrdil, že bolo skvelým ťahom najať ho na reštart legendárnej hráškovozelenej postavy. Pod jeho vedením je Immortal Hulk dravá, vcelku originálna, svieža, miestami prekvapivo temná séria v dvojke miestami pripomínajúca dokonca až horory Johna Carpentera a Clivea Barkera. Jasné, stále je to „len“ Hulk, ale zopár výtvarných výjavov som fakt pár dní nedokázal dostať z hlavy. Bavil ma ponor do psychiky Hulka (áno, má ju); konečne sa našiel niekto, pre koho to nie je len tupý akčný svalovec. Účasť Avengers je naplnením povinných (?) akčných kvót, inak je komiks príjemne neakčný a v rámci možností komorný. Ak si myslíte, že mu to ubližuje, tak presne opak je pravdou. Trochu mi vadil zavádzajúci názov, keďže síce neviem, či sa „zeleným dverám“ naplno bude venovať trojka, ale viem, že dvojka sa im nevenuje temer vôbec (dej sa k nim poriadne nasmeruje až na samom konci).

10 25.10.2022

Aj keď je to v rámci Batmanovho kánonu klasika, mám po dočítaní Temného vítězství 2 v ústach miernu pachuť. Zakomponovanie Robina do deja má filozofický zmysel (on aj Batman sú siroty, ktorých rodičia sa stali obeťami nezmyselnej vraždy). Tešil som sa na záverečné odhalenie identity Šibeničného vraha. Viackrát som si vravel, že ho mám, ale napokon sa to ukázalo byť slepou uličkou, do ktorej ma scenárista Jeph Loeb (batmanovky Ticho a Dlouhý Halloween) rafinovane zaviedol. Identitu vraha policajtov pochopiteľne neuvediem. Je prekvapivá a dáva istú logiku, ale čakal som viac. Navyše si fakt nie som istý, či niektoré momenty spätne dávajú zmysel. Budem sa tváriť, že dávajú. Napriek tomu si Temné vítězství 4* zaslúži. Je skrátka príliš dobre (hoc nie dokonale) napísané, práca s postavami je plus-mínus fantastická, na niekoľkých miestach je to drsné, úmrtie istej postavy šokuje, rovnako tak rodinný twist týkajúci sa Catwoman. Kresba Tima Salea (Batman: Dlouhý Halloween) je skvelá, rovnako tak farby od Gregoryho Wrighta (Spider-Man: Utrpení).

11 24.10.2022

Čaute kočičáci. Všetci máme klietku, v ktorej sme uväznení napriek tomu, že dvere sú odomknuté. Začnem tým jednoduchším. Klece (množné číslo) s rozmermi 244 x 325 mm, počtom strán 5O4, tvrdou väzbou a váhou cez tri kilá (!) nepochybne môžeme radiť medzi to fyzicky najveľkolepejšie, čo u nás na komiksovom poli kedy vyšlo. Toto je proste obor, ktorý ak by ste niekomu hodili do hlavy, v sekunde vyfasujete doživotie za brutálnu vraždu. Prácu anglického ilustrátora Davea McKeana som doteraz poznal „len“ vďaka neskutočnému komiksu Granta Morrisona Batman: Arkham – Pochmurný dům v pochmurném světě, takže očakávania boli gigantické. Preto ma zarazilo, že keď som Klece otvoril, vyskočilo na mňa niečo, čo som nečakal. Ak by som nevedel o čo ide a niekto by predo mňa postavil obidva komiksy, nikdy v živote by mi nenapadlo, že môže ísť o dielo toho istého človeka. McKean rýchlo a zbesilo strieda štýly, ktoré sa k sebe nehodia, ale i v tom drieme čaro komiksu pôvodne vychádzajúceho v rokoch 1990 – 1996. McKean vedľa seba stavia omračujúce fantazmagórie, ktoré otáčate dole hlavou, hore hlavou, doprava i doľava a napriek tomu si nie ste istí tým, na čo presne sa pozeráte. Stavia ich do ostrého kontrastu s jednoduchou (nechcem tvrdiť banálnou) čierno-bielou kresbou a keď to čakáte najmenej, vytasí na vás experiment vyrážajúci dych svojimi expresívnymi farbami, ktoré akoby ani neboli z tohto sveta. Poviete si, že už vás neprekvapí ničím. A on tam kydne fotky. Toto je po výtvarnej stránke niečo tak zvláštne a osobitné, že už som teda čítal všelijaké komiksy, ale takúto „koláž“ asi fakt ešte nie. No a teraz k tomu ťažšiemu. K scenáru. Teoreticky je zápletka nesmierne jednouchá: do bytovky sa sťahuje maliar a dostáva sa do kontaktu s tu viac, tu menej čudnými obyvateľmi. Problém je, že sa postupne začne vyskytovať čoraz väčší počet strán, ktorými nám scenárista (tiež McKean) zjavne chce niečo povedať, ide to do absolútnej filozofie, snovej atmosféry, existenčnej surreálnosti a experimentálnej mystiky. Niekto povie, že je to prázdne a (pseudo)múdre tliachanie o nesmrteľnosti chrústa, ďalší znudene pokrčí plecami a niekto fascinovane prehrnie na ďalšiu stranu, aby sa ešte hlbšie ponoril do Daveovho sveta. Premýšľate, čo je metafora, čo sen, čo je možno áno možno nie predstava, čo je pritiahnuté za vlasy, či sa to reálne deje. Postavy vám nepomáhajú, skôr naopak: niekedy vidia niečo strašne divné a čudujú sa tomu a inokedy nie. Chcel by som podotknúť, že ono to de facto nie je objektívny problém. To, že niečomu nerozumieme (alebo skôr nechceme rozumieť) naozaj JE problém, ale náš problém. Možno si pri niektorých nápadoch (12-stranový rozhovor s nahluchlou domovníčkou) poviete, aký to má zmysel. Ale aký má zmysel toto všetko? Toto naše zúfalo upotené plahočenie sa naprieč svetom? Určite by som vyzdvihol skvelé (nejeden raz drasticky zábavné) dialógy, prostredníctvom ktorých vidíme, že Dave pozná ľudskú dušu i osobnosť so všetkým krásnym, ale aj zlým a chybujúcim, čo k nej patrí. Hoc sú Klece náročným čítaním, ubehnú svižne, keďže niekedy vás čaká 2O strán s minimom textu. Potom vás ale pre zmenu čaká dvojstrana, pri ktorej prehnane povedané strávite tri dni a dve noci. Na konci sa dostavili príjemné, sympatické, ako keby azda až očisťujúce, oslobodzujúce pocity.

7 24.10.2022

Z prvej polovice som bol nadšený. Batman cestovateľ je predsa len stále pomerne menej známa vec. Keď sa povie Batman, každý si automaticky predstaví Gotham. Ono to tak ale paradoxne vlastne nikdy nebolo; náš obľúbený netopier bol vždy veľký cestovateľ, aj keď Gotham je samozrejme Gotham. V tomto komikse sa Bruce Wayne predstavuje jednak ako cestovateľ a jednak sa čelne zráža s Ra´s al Ghulom. Pri tomto ekoteroristovi platí to isté, čo pri Batmanovi cestovateľovi: mnohých čitateľov doteraz obchádza a je to škoda. Tento drsný pán je totiž skvelou, charizmatickou postavou. Je zaujímavý najmä vzťahom k Batmanovi: navzájom sa vážia a za normálnych okolností by boli spojencami, problém je v tom, že Ra ´s je extrémista, s čím Batman nemôže súhlasiť napriek tomu, že i jeho metódy sú pravdupovediac tiež nejeden raz partizánske, drsné a špinavé. Ra´s je však horší. Jeho dcéra Talia do univerza pre zmenu prináša tiež zaujímavé veci (zaláskovaný Batman, Batmanov potomok). Síce ma trochu nudí (musím v každej piatej vete čítať „môj milovaný“?), ale práve pre motív otcovstva je Talia určite prínosom. Aj keď treba rýchlo dodať, že konkrétne v tomto komikse načatá linka s biologickým potomkom bola slepou uličkou, v ktorej sa plus-mínus nepokračovalo a keď na ňu o cca dve desaťročia neskôr prekvapivo a nečakane nadviazal kontroverzný Grant Morrison, tak začal dá sa povedať od nuly (viď. Batman a syn). Aj keď teda pravdaže u Morrisona, ktorý má batmanovskú históriu detailne našprtanú do 30. rokov 20. storočia, je otázne, či píše „od nuly“, ale to je iný príbeh. Páčilo sa mi politické zafarbenie (USA vs. ZSSR) a prekvapivo drsné úmrtia, ktoré u Batmana predsa len nie sú bežné. Žiaľ, druhá polovica je o poznanie slabšia a nudnejšia, aj keď ju ako-tak z posledných síl zachraňuje kresba Jerryho Binghama a Toma Grindberga, ktorých práca u nás žiaľ nie je veľmi známa. Niektoré momenty sú divné (Ra´s v slipoch, usmiaty Batman), ale inak to nie je žiadna katastrofa. Len scenárista Mike W. Barr (Batman a Outsideři) skrátka po skvelom rozjazde nedokázal naplniť očakávania. Motív s dieťaťom je tu v podstate len v náznakoch (pár záberov na bábätko), i tak ale chápem, ak niektorí nikdy neprehryzli nápad spraviť Batmana otcom. Je to podobné pritiahnuté za vlasy, ako spraviť z Jamesa Bonda manžela a otca, aj keď na druhej strane je to príjemne provokatívny nápad. Zmiešané dojmy som mal z výskytu Lazarovej studne, čo je pôsobivý nápad, ale zároveň sa o nikoho nebojíte, keďže má dar oživiť. Nesedeli mi ani nelogické hovadiny typu chlapík je otrávený, vie to o sebe, dokonca pozná meno svojho vraha, ale hoc je v laboratóriu resp. v kancelárii, nemá nikde pero (!) a tak sa meno svojho vraha rozhodne odhaliť tým, že vytrhne z knihy o hviezdnej oblohe (!!!) indíciu vedúcu k odhaleniu páchateľovej identity. Tak ak na TOTO mal dosť času, pokojne mohol zavolať políciu, alebo proste vyjsť z miestnosti do inej časti budovy, v ktorej sa zjavne nachádzali ďalší ľudia. Komiks v druhej polovici hlúpne nielen po stránke príbehu, ale i znázornením postáv (nezmyselne polonahé ženy, záporák s gigantickým plášťom). Ale je prítomné ekologické posolstvo, čo je pekné. Retro komiksy je síce postaršieho dáta (1971), ale je to zásadný príbeh, keďže predstavuje Ra´sov debut. I vďaka kresbe Neala Adamsa (Killraven, X-Men: Soumrak mutantů) pôsobí nadčasovo resp. moderne. DKK na zadnej obálke obsahuje chybné údaje o rokoch; v skutočnosti komiks nie je z rokov 1977 a 1979, ale 1987 a 1990.

7 19.10.2022

„Uvědomíš si, co všechno máš, až když to ztratíš.“ Mám pre túto sériu slabosť. Žiadnej časti som nedal menej ako 4*. Mnohí štvorku kritizujú za scenár. Prekvapuje ma to, Žoldniera totiž jeho najnovšie dobrodružstvo zavádza do radikálne odlišného prostredia, než na aké sme zvyknutí. Bez spoilerov sa o tom nedá baviť, ale je to fakt niečo úplne iné. Miestami som sa cítil pomaly až ako keď som kedysi hlboko do noci ako mariňák prehľadával spustošené priestory v AvP. Séria v osmičke vyráža do vyložene sci-fi motívov, ale vôbec to nevadí, sci-fi a fantasy sa k sebe hodia. Dve nové postavy sa zarážajúco podobajú na dve zo Žoldnierovho „starého“ sveta, ale Segrelles to šikovne vysvetlí, nebojte sa. K tomu tvrdá väzba, samozrejme dych vyrážajúca maľba plná úžasných nápadov, skvelá atmosféra a plno bonusov. Dominuje im 8-stranový komiks o konci sveta odohrávajúci sa v našom reálnom svete (čiže vlastne dostanete dva komiksy v jednom).

7 19.10.2022

Ja by som nepovedal, že problém tejto komiksovej série je v riedkom deji. Ono si treba uvedomiť, že dlho dopredu detailne naplánované ságy samozrejme nemôžu vystrieľať celý svoj zásobník behom prvého dielu. O čom by to bolo následne? Musí to byť beh na dlhú alebo aspoň dlhšiu trať. Áno, je pravda, že to scenárista mohol mať predsa len robustnejšie premyslené; s trochou snahy sa určite dalo dupnúť viac na plyn už od prvých častí bez toho, aby sa povedalo všetko. Na štvorke sa mi veľmi páčila atmosféra, ktorá je asi najhustejšia zo zatiaľ všetkých vydaných. Obloha je neustále zatiahnutá, počasie pochmúrne, zamračené nebo visí nízko nad zemou, dotýkajúc sa stromov s holými, od lístia opadanými korunami a k večeru, ako sa tiene začnú predlžovať, sa z výšky definitíve začne valiť nepríjemný, hustý dážď, ktorý konzervuje a izoluje štvrť od zvyšku mesta. Niektoré zábery sú vďaka ilustrátorovi Karlovi Osohovi vskutku úžasné; či už Vašek v okne X desiatok metrov nad zemou alebo úchvatná dvojstrana poňatá z vtáčej perspektívy a pojednávajúca o výrube prastarej lipy. Akurát jeden detail, vyzerá to síce geniálne, ale bezpečný odstup občanov tu skutočne nikto nerieši, žiadne zábrany, ani polícia, zrejme aby staršiemu obyvateľovi na hlavu padol dvadsaťkilový hrubý konár a na mieste ho zabil a mesto potom malo súdne opletačky s jeho rodinou a médiami. Mohlo by sa zdať, že štvorková zápletka ohľadom stromu je blbosť, ale opak je pravdou: je to symbol. Dôkaz toho, že niektorí si nič nevážia, všetko staré považujú za zlé a ide im len o peniaze, za ktoré si myslia, že si kúpia všetko. Majú pravdu? P.S. – Oceňujem šikovný spôsob, akým scenárista Vojtěch Matocha do textu zakomponoval „Široko“ (viď. Stínadla).

8 16.10.2022

Dlho to vyzerá ako zbierka (veľmi dobrých) poviedok, ale postupne sa to začne prepájať. Martin Štefko v tejto knihe dokázal temer nemožné. Nemám príliš v láske, ak napr. český autor píše nielen o zahraničí (dajme tomu o USA), ale ak postavy nie sú napr. českí turisti, ale priamo obyvatelia USA. Martin to ale napísal tak dravo a sebavedomo, že ak by Mrtvé ženy napísal pod pseudonymom John Reinwald, nikto by nikdy nezistil, že je Čech a naopak každý by vravel o novom šokujúcom zahraničnom spisovateľskom objave. Podľa mňa sa Martin dokázal presvedčivo vcítiť do kože Američanov a napísať poctivý, drsný krimitriler. Niečo som už v živote videl a čítal, takže ma tunajšie sexuálne a krvavé pasáže nešokovali, ale musím uznať, že sú napísané tvrdo a ak niekto podobné záležitosti nečíta každý deň, určite ho slušne odfajčia. Martinov štýl je rovnaký, ako hlavný hrdina: chladnokrvný, praktický, technický, vecný a (zdanlivo) bez emócií. Tempo i vďaka tomu odsýpa, hoc má kniha 328 strán. Čo sa ústredného detektíva týka, spomenul som si na Agathu Christie (Poirot), A.C. Doylea (Sherlock Holmes), Eda Brubakera (antagonista Tracy Lawless zo série Criminal), Mentalistu, Zahlera (Špinavý kšefty na North Ganson Street), Lee Childa (samozrejme Jack Reacher) a Lairda Barrona (séria o Izajášovi Coleridgeovi), ale nemôžem povedať, že mi to vadilo. V podobných látkach si zvyknem všímať rôzne nezrovnalosti a blbosti, ale musím objektívne povedať, že tu som si ničoho vyložene nesprávneho nevšimol; fakt to vyzerá tak, ako keby bol Martin Štefko bývalý kriminalista.

14 15.10.2022

Príbehy Kruana z kmeňa Gron-c-chov a robota Malého boha patria spolu s Galaxiou k tomu najlegendárnejšiemu, čo sa v ABC urodilo. Dodnes, i po štyridsiatke, si pamätám na ten krásny, vzrušujúci pocit, keď som listoval týmto kultovým časopisom, ponoriac sa do dobrodružstiev odvážneho domorodého mladíka zo Žltej planéty a jeho verného priateľa. Žiaľ, ako išiel čas, časopisy sa z našej domácnosti „nejako“ vytratili. Po desaťročiach som vycítil akútnu potrebu pripomenúť si staré dobré časy. Vypátral som, že najrozumnejšie bude investovať do impozantnej, tvrdou väzbou vybavenej Zlaté knihy komiksů Vlastislava Tomana, ktorú v r. 2013 vydalo XYZ. Keď som zistil, že je beznádejne vypredaná, nezostalo mi nič iné, než zúfalo vyť na mesiac ako pes trpiaci insomniou a čakať na reedíciu. Stalo sa v r. 2022. Prekvapilo ma, že i po takom čase je Kruan plný (miestami až preplnený) dokonalými chlapčenskými atrakciami. Príšery, nepriateľské domorodé klany, roboty, vzdušné súboje, nebezpečná divočina, súboje, štvorrukí opoľudia, hojne zastúpená špecifická živočíšna ríša a samozrejme lietajúce taniere. Spomenul som si, že mnohé pasáže sa vtedy (plným právom) stali krásne traumatizujúcimi, čo je asi divné, ale je to tak (gigantická podvodná stonožka, fuj!). Za to sa nepochybne môžeme poďakovať fantastickej práci ilustrátora Františka Kobíka, ktorého neskôr nahradili Kocián a Škoda. Na tejto 6-dielnej sérii je skvelé, že sa neopakovala, ale vyvíjala. Takže Příhody Malého boha sú úvodom do témy, kedy medzi domorodý kmeň zavíta robot, v Příchodé bohů sa dozvieme viac o jeho stvoriteľoch, v Kruanových dobrodružstvích sa zoznámime so samotným Kruanom, čo nie je nikto menší, než potomok postáv z predchádzajúcich dielov a nasledujú ešte Kruanova cesta, Kruan a bohyně a Kruan a služebníci Zla, kde už sú hlavnými postavami dvojčatá, ktoré sú potomkami prvých „Žiariacich“, ktorí na Žltú planétu pred dávnymi rokmi zavítali. Trocha ma sklamalo, že postupne bolo zjavne čoraz komplikovanejšie Malého boha zmysluplne zakomponovať do deja a tak prešiel do camea. Trocha ma rušil schválne kostrbatý dialekt postáv a únavné bolo aj priveľa okienok na jednej strane, takže kresba bola miestami riadne „drobná“. Okrem Kruana 344-stranová zbierka obsahuje aj ďalšie skvelé veci: úvodné slovo od pána Tomana, dve poviedky zo 6O. rokov slúžiace ako základ pre komiksy, zaujímavosti o pozadí vzniku jednotlivých komiksov a okrem samotnej kruanovskej ságy ešte ďalších 6 (!) komiksov a to vrátane trojice výprav do Strateného sveta. Tie majú základ v klasickom románe A.C. Doylea (aj keď mne sa vždy viac páčilo spracovanie z Komety od Matějku a Žiláka) a vyšli aj v r. 2020 v komiksovej knihe Výpravy do ztracených světů. Rušili ma časté zmienky o chystanom veľkolepom sfilmovaní Kruana, o ktorom dnes už vieme, ako žalostne dopadlo (právoplatné podmienečné odsúdenie). Za to pán Toman pochopiteľne nemohol, stal sa nevinnou obeťou. Ešte mi vadili medailóniky Petráčka a Kobíka skopírované zo Zlaté knihy komiksů: Václav Šorel a okolo strany 158 zrejme došlo k prehádzaniu strán, inak si neviem vysvetliť, že na výpravu útočia pľujúci plazivci, hneď na ďalšej strane rovnakí ľudia splavujú rieku a na nasledujúcej strane pokračuje súboj s príšerami. Mimochodom, Kruanove akcie v minulosti vyšli rozkúskovane, na pokračovanie, nedokončene alebo hrozne dávno (okrem samotných časákov ABC napr. v ABC mladých techniků a přírodovědců – Speciál 85, ale ten jednak už vzhľadom na rok vydania nezoženiete a jednak obsahuje len tri Kruanove príbehy), takže máte dokonalú príležitosť mať to konečne pokope.

13 14.10.2022

Jim Gordon, Harvey Dent a Batman boli kedysi skvelou, vášnivou trojicou, ktorá majstrovským (a najmä radikálne úderným) spôsobom dávala po tlame gothamskému podsvetiu. Tak vehementne, že sa nestačilo čudovať. Harvey Dent na to ako geniálny okresný prokurátor rafinovane šiel cez právo, Gordon so svojím policajným zborom cez silu a ak oboje zlyhávalo, bol nasadený Batman so svojimi partizánskymi metódami, počas ktorých vykonávania nemusel brať ohľad na zákony a siahal po metódach, po akých bežne siahali kriminálnici. Tie krásne a „bezstarostné“ časy sa nenávratne skončili v momente, keď sa z Harveyho po sprostom mafiánskom atentáte stal šialený, nepredvídateľný Two-Face. Už „len“ z toho dôvodu je Ztráta tváře skvelým komiksom, keďže túto trojku opäť dáva dokopy, hoc asi každému je jasné, že to takto nevydrží večne a Harvey sa znova prikloní na stranu zla. Komiks je príjemne komorný a skutočne sa nesie v pochmúrnom, detektívnom duchu. Nie je to práve Sherlock Holmes, ale je fajn, že sa po dlhšom čase neriešia paralelné vesmírny, ani členstvo netopiera v JLA, ale proste „len“ ako nahrbená silueta v neprirodzene dlhom plášti navštevuje miesta činu a analyzuje daktyloskopiu, trasológiu, motívy, teórie. Nakreslené je to adekvátne a pekne, nič šokujúce, ani revolučné, ale ľahký a príjemný nadštandard určite áno. Najmä panoramatické zábery na nočný Gotham sú úchvatné. Samotný scenár nevyráža dych. Očakával som väčší ponor do Harveyho psychiky. I tak si tento komiks ale v mojich očiach zaslúži 4*.

5 14.10.2022