Ivan Kučera komentáře u knih

Smäd síce obsahuje menej textov, ako „jednotka“ Hlad, ale kvantita nie je kvalita. Smäd je lepší, výdatnejší, vyrovnanejší. Obsahuje len tri texty, zato dlhšie a atmosférickejšie. Už do Hladu boli umiestnené poviedky, ktoré ma zaujali, ale tu ma zaujali všetky, takže rana do čierneho. Problém vidím čiastočne v tom, že prvý (Spinkaj) a posledný (Smäd) sú ľahké nadpriemery, ale nie sú to čisté pecky. Skôr 3,5*, než plné štyri. Ale rozhodol som sa v ich prípade prižmúriť oči, lebo oba texty obsahujú veci, ktoré ma napokon „prehovorili“, aby som im udelil nadpriemerné hodnotenie. Vyloženým vrcholom je potom fantastická poviedka s komplikovaným názvom Teufelsloch, kde nevadí ani autorova (opätovná) chuť vykrádať Stephena Kinga (pohľady do „prvopočiatkov“ akoby vypadli z retrospektívnych pasáží legendárneho románu To). Poviedka je esenciou TOHO hororového Kariku, akého som kedysi zbožňoval a ktorý podľa mňa už neexistuje. Je to špičková hororová poviedka, ktorá je strašidelná, mrazivá a zlovestná. To sú pocity, ktoré sa v dnešnej dobe u skúseného, náročného žánrového čitateľa dosahujú len zriedka. Ako v „jednotke“, aj tu mi chýbali jeho dodatky k jednotlivým poviedkam. A ako vtedy, aj tu ma zarazila zvláštna editorská práca vydavateľstva, cez ktorú bez problémov prešlo plno vskutku bizarných slov a vetných spojení (treští mi telo, nemoc, zastarela sa, súzvučal, vyzistil). Po tom, čom som autorovi (zaslúžene) skritizoval jeho staršiu knihu, dal mi urážlivé cameo v Trhline. Po dnešnom štvorhviezdičkovom hodnotení logicky teda v ďalšej knihe očakávam poďakovanie. Na Slovensku je to tak.

9 07.02.2023

„Násilím se nic nevyřeší.“ – „Kdysi jsem si to taky myslel.“ Ľudia sa búria. Prašinu zaplavili požiare. Smerujeme do finále. A hlas Prašiny prehovára čoraz mystickejším hlasom. V predposlednej časti sa potvrdilo, že scenáre sú síce riedke, ale zachraňuje ich výborná kresba, ktorá predáva tajuplnú štvrť Prašina prinajhoršom na dvojku. Postavy sú až na výnimky (kňaz) neviditeľné, zápletka neveľmi atraktívna, ale naozaj situáciu do nemalej miery zachraňuje práve kresba plná nádherne pochmúrnych mestských zákutí. Zvrat ohľadom pohlavia potešil.

6 05.02.2023

„Když už nic jiného, můžete si alespoň zachovat důstojnost! Teď na tom záleží víc, než kdy jindy.“ Zimomriavky na rukách, guča v hrdle, slzy v očiach a čudná prázdnota v srdci (o duši nehovoriac). Garth Ennis je múdry muž, ktorý má na vojnu správne názory. Vie, o čom hovorí a disponuje informáciami. Zarazilo ma, ako často v niekoľkostranovom záverečnom slove spomína niečo v zmysle „viem, že tomu niektorí ľudia neveria, ale toto a toto sa naozaj dialo“. Za vojny sa odohrali nepredstaviteľné zverstvá, aké by nevymysleli ani najlepší hororoví autori, ak by ste ich na mesiac zavreli do jedného domu, preto fakt nechápem, ako je možné, že existujú ľudia, ktorí tomu neveria. Čo si myslia, že sa vojaci ohadzovali gumovými medvedíkmi? Bitevní pole obsahuje tri príbehy, ktoré sú rozdielne nielen kresbou a typom postáv, ale tiež prístupom k ich životným osudom. Mňa najmenej bavil prvý, ale už ten bol silný. Druhý o čo je intímnejší, o to viac mrazí. A tretí do deja vnáša prekvapivo humor prostredníctvom nezabudnuteľnej postavy Geordieho (šťavnatý český preklad!). Ennis to poňal ambiciózne, takže sa pozrieme na oblohu i do stiesnených priestorov tankov a medzi radovú pechotu. Okúsime ťažkosti, s akými sa stretávali ženy v armáde a jeden príbeh je dokonca na preskačku rozprávaný z pohľadu raz nemeckých, potom sovietskych bojovníkov. Bez debaty je nielen scenár (určite jedna z najlepších Ennisových prác, ak by som to nevedel a niekto by mi povedal, že to písal boh Brubaker, verím mu), ale tiež fajnová kresba Russella Brauna (Mezi řádky), Carlosa Ezquerra (Sudca Dredd) a Petra Snejbjerga (Abe Sapien). Idú do detailov typu komáre otravujúce pri nočnom svetle alebo muchy vznášajúce sa nad telami vojakov. Keď počujem názory, že to nemuselo byť až také krvavé... To ako vážne? Ako si myslíte, že to vyzeralo, ak ste boli vo vojne a vyštartoval proti vám nepriateľský vojak a vy ste mu strelili do hlavy alebo ho prešiel tank a zmenil ho na krvavú, ešte z posledných síl dýchajúcu fašírku? Závidím niektorým ľuďom ich naivné predstavy o svete (a ľudstve). Moja rodina za Druhej svetovej temer zomrela v koncentračnom tábore. Pradedko s prababičkou pomáhali partizánom, ale žičlivý slovenský sused ich udal náckom, tí vtrhli na statok a odvliekli ich do „zberného“ tábora v Senici. Keď by sa nazberal dostatočný počet ľudí, deportovali by ich do koncentračného tábora, odkiaľ lístok naspäť nedávali. Našťastie to nejaký čas trvalo a za ten čas vojna skončila. Paradoxne, na gazdovstvo vtrhlo vojenské nemecké komando, ktorého veliteľ síce odviedol pradedka a prababičku, ale keď videl ich dcéru (moju babičku, snáď stíhate), ako na rukách drží môjho vtedy cca trojročného otca, tak kým chlapi ešte neboli v kuchyni, naznačil jej, aby sa schovala. Vďaka tomuto jeho hrdinskému činu (ktorý bol v ostrom rozpore s naopak zbabelým činom „pravého Slováka“ suseda) odviedli „len“ pradedka s prababičkou. A teraz mi povedzte: čo je vo vojne dobro? Čo zlo? Dá sa to jednoducho vysvetliť? Mnohí mladí vojaci v nemeckej armáde nevedeli, do čoho idú, boli zmanipulovaní fúzatým psychopatom a nakoniec umreli vo vlastných krvavých sračkách vedľa svojich priateľov, ktorým odtrhlo hlavu, pritom nechceli nič iné, než si užívať mladosti, školy, dievčatá. A na strane Spojencov sa nejeden raz nachádzali amorálne odpady; o jednom slávnom kapitánovi partizánskeho oddielu v našom kraji dodnes koluje legenda, že ho nezastrelili Nemci, ale vlastní, ktorým v dobrej viere požičal peniaze a tým následne pripadalo jednoduchšie zabiť ho v boji a hodiť to na Nemcov. Je to šialené, ale taká je vojna. Presne tieto ingrediencie sa Garthovi podarilo vmiešať do deja. Výborne zachytil hnev, smútok, rozčarovanie, byrokraciu, absurdity, zbytočné ľudské tragédie, z ktorých sa niektorí nikdy nespamätali a niekto za vojny zažil také obludnosti, že si prial, aby sa domov nikdy nevrátil. Znie to strašne, ale taká je vojna, je hnusná a každý, kto ju schvaľuje, nedajbože iniciuje, je chorý človek a mali by ho zastreliť, lebo by sa tým zabránilo stratám tisícok, miliónov nevinných životov a zničenie takéhoto jedného človeka by bolo nepochybne službou ľudstvu. Škoda, že sme sa nedočkali dvojky.

6 03.02.2023

Začnem tým lepším. Jozef Karika vie písať realistické horory. Nejeden raz majú oporu v dávnej histórii našej krajiny, či už naozaj alebo je to mystifikácia, lež v jeho podaní uveriteľná. Osobne by som od hororu predsa len čakal viac „väčšieho“ nadprirodzena ako napr. v poviedke Biele diery, ktorá tvorí skôr výnimku v zbierke Hlad. Ostatné texty sú samozrejme tiež hororové, ale nejeden raz skôr v náznakoch. To by samozrejme nevadilo, také sú väčšinou lepšie, než samoúčelne explicitné bitúnky. Problém je v tom, že sú na konci zavraždené siahodlhými, miestami už až nečitateľnými (pseudo) filozofickými myšlienkami. Tie nemá šancu nikto pochopiť, ale každý sa to bojí povedať nahlas, aby si o ňom druhí nemysleli, že je hlúpy. Vrcholom je Hmlisko, ktoré začne mrazivo a sympaticky priamočiaro, žiaľ to všetko len preto, aby to autor na konci zavraždil stranami plnými psychedelických haluzí, ktoré ako keby vypadli z Hodgsonovho klasického diela Dům na rozhraní. Viacero úsekov vykazuje dojem „inšpirácie“ a to najmä Kingom (Hmlisko vs. Mikmacké pohrebisko z Cintorína zvieratiek alebo postupné otváranie dvier na fotke vs. postupné približovanie psa na fotke z Kingovej novely Slnečný pes). Našťastie to Karika ako-tak maskuje tvorbou mrazivej, príjemne nepríjemnej atmosféry. Akonáhle opisuje prírodu a počasie, je to jazda. Spravidla to však nedotiahne do úspešného konca a o čo intenzívnejší zážitok ponúkne v prvej polovici poviedky, o to mohutnejšie sklamanie sa dostaví prostredníctvom druhej. Vtedy do deja vstupujú bizarné, za vlasy pritiahnuté, hore spomínané haluze. Ďalej mi vadili neuveriteľní hrdinovia, hoc hrdinovia je nesprávny výraz. Sú to antagonisti, čudáci so smiešnym slovníkom (nasrať, týpek). To narúša dospelú, ponurú atmosféru. Je znepokojivé, že najuveriteľnejšou postavou zbierky je antagonista z Výletu (keď si prečítate, pochopíte). Do negatívnej pozornosti dávam prácu s náhodami (postavy neustále nachádzajú prastaré denníky, zápisníky s kľúčovými informáciami a vchody do podzemia). Text na viacerých miestach vykazuje slabšiu editorskú činnosť: zastarané a úsmevné slová (chtíč, zjojkol som), wtf slovné spojenia (netypický záujem o knihy, parádne podrezaný muž), alarmujúcu logiku (chlap vyhľadáva samotu a tak... začne jazdiť vlakmi???), nesústredenosť (nezmyselná jednovetová zmienka o vlkolakovi na konci poviedky Hlad), nevhodné prirovnania (autor leukémiu prirovnáva k čertíkovi na pružinke, šialené) a podceňovanie čitateľa. To najviac vrazí do očí v poviedke Hlad, v ktorej sa od nás zjavne čaká, že máme byť šokovaní z toho, že maska sa „dedí“ (po tom, čo nám táto možnosť samozrejme okamžite napadla pri explicitnej zmienke o tom, aké obrovské časové úseky sú medzi jednotlivými zločinmi) a kde nám autor ponúkne toľko indícií k tomu, že sa bavíme o „satanovi“, až to bolo komické (muchy). Konce šli ako cez kopirák, takže boli predvídateľné. Obálka skvelá, najmä keď ju „napojíte“ na „dvojku“ s názvom Smäd. Chýbali mi autorove dodatky, v ktorých by sa vyjadroval, za akých okolností tá-ktorá poviedka vznikla, kde bola prvý raz publikovaná atď.

8 02.02.2023

Chvíľu trvá, kým sa to rozbehne, paradoxne napriek tomu, že úvod nás vhodí rovno do akcie. Keďže ale netušíme, ako sa k nej hlavný hrdina dopracoval, tápeme. To je ale v poriadku, je to zámer. Martin Štefko umne, možno až príliš (ale ako vravia Taliani: dá sa milovať príliš?) zaplieta prípad a skáče naprieč viacerými časovými vrstvami. Čitateľ preto môže mať pocit, že sa v prvej polovici nechytá. V druhej ale autor ukáže, že veľmi dobre vedel, akým smerom treba nasmerovať vnútornú konštrukciu príbehu tak, aby hrdinu (a v neposlednom rade i nás) na konci dostal tam, kde ho od samého začiatku potreboval mať. Áno, dokonalosť ústredného detektíva je miestami možno už predsa len jemne na hrane (metodicko-pragmatický cynik nachádzajúci sa dvadsať krokov pred nepriateľom a to spravidla aj v momente, keď to vyzerá tak, že je tie dve desiatky krokov ZA ním), ale Martin z toho temer zakaždým noblesne vykorčuľuje tak, aby to nebolo nechcene smiešne. No a potom to príde. Farma. Od tej chvíle nastáva jedno slovo. Záhul. Už som od začiatku 90. rokov prečítal fakt veľa hororov a trilerov, takže „to“ so mnou až tak neotriaslo, ale menej skúsený čitateľ dostane nálož, na ktorú len tak nezabudne. Je to skutočný hnus, ale tak to proste je, človek človeku vlkom. Akonáhle sa postavy ocitnú na „farme“, zabúdame dýchať, otáčame stranu za stranou a chceme to dočítať do konca, hoci nám doňho zostáva ešte 70 strán a musíme sa začať chystať na nočnú ku*va. Ale nedá sa prestať, proste nedá. Pár vecí mi až tak nesedelo. Ústredný záporák policajtom dvakrát značne uľahčí robotu. Ale ono to vlastne nie je mínus, pretože ľudia sú všelijakí a Martin Štefko to vie a práve z tejto zvláštnej povahovej črty záporáka spravil kľúčovú vlastnosť typickú pre jeho rozporuplnú osobnosť. Takže napokon i toto bizarné správanie má zmysel. Len proste človek premýšľa, či sa s takou prchkou povahou dal tak dlho riadiť svet zločinu. Ale to je subjektívne, možno to postavil práve na tom, že mu ľahko prasknú nervy a začne peklo a toho sa všetci boja. Ak by to ale bola pravda, musel by po sebe taký človek logicky za roky zanechať tony dôkazov. Mimochodom, v románe sa odzrkadľuje Martinova vášeň pre komiksy, vzťah Giorgia a O´Hallorana pripomína Jokera a Batmana. Obaja sa nenávidia a pritom istým spôsobom obdivujú. Okrem toho oceňujem, ako sa autor vie vcítiť do povahy postáv a v správny čas otočí optiku rozprávania, prinútiac nás príbeh sledovať z pohľadu negatívnych postáv (preživší svedok z farmy, O´Halloran tesne pred prepustením na slobodu).

7 30.01.2023

„Občas začne nějaký příběh skutečne žít vlastním životem.“ Silný komiks o inceste. Nejaký čas mi trvalo, kým som sa doňho začítal, ale to len z toho dôvodu, že Bryan Talbot tajomstvo hlavnej hrdinky odkrýva postupne, pomaly, v náznakoch. Akonáhle začneme prenikať do dôvodov, ktoré Helenu viedli k jej aktuálnemu spôsobu života, začne nám Bryan okolo krku sťahovať slučku. Trocha mi vadilo, že skoro všetci muži sú incestní zmrdi, pedofili, drogovo závislí, náboženskí fanatici, alebo v ženách vidia iba objekt na naplnenie svojich vlastných sexuálnych túžob. Dokonca aj dobrí chlapi, ktorí tu vystupujú (nie, že by ich bolo veľa), sú nakreslení nejak divne, odpudivo. Áno, na svete je veľa zla a najväčšie skutočne páchajú ľudia, ale predsa len toto nie je fér. Menej ma bavila prvá polovica, odohrávajúca sa v meste. Ale zas ak by nebola prítomná, logicky by nefungovala druhá polovica. Tú hrdinka strávi v lone čarokrásnej anglickej prírody. Po výtvarnej stránke to nie je žiadny zázrak. Lake District je úchvatné miesto v Anglicku, žiaľ Talbot ho nedokázal predať až tak geniálne, ako som čakal. Ale zas minimálne pohľad na zapadajúce slnko je fakt krásny a „trieštenie skla“ fascinujúce. Tak či onak predsa len vidno, že je to komiks z polovice 9O. rokov. Ale v tomto prípade je dôležitejší príbeh, než kresba. Dojemný, citlivý, ozdravujúci a odzbrojujúci. Najmä Helenino ťažké vyrovnávanie sa so situáciou, to fakt budú slzy v očiach u každého a u koho nie, tomu závidím, lebo žije dokonalý, ružový život plný poníkov, dúh a jednorožcov. Drž sa Helena. Držte sa, všetky „heleny“ tohto sveta. Viem, čo je správne, vychovali ma slušne, takže práve táto piata hviezda je určená vám. Viem, že vám to nepomôže, ale ide o princíp.

9 29.01.2023

To, čo tu predvádzajú ilustrátori, je tak neskutočné, že o Batman: Evropa nemám problém vravieť ako o jednom z najlepšie nakreslených Batmanov zo všetkých jeho stoviek príbehov, aké mi kedy prešli rukami. Prirovnal by som ho ku klasickému Arkhamu od nezabudnuteľného Davea McKeana a to už je fakt megapoklona. Žiaľ, po stránke scenára je to horšie. Scenáristi Matteo Casali a najmä Brian Azzarello (Joker, Lex Luthor: Muž z oceli) neodviedli zlú prácu, lež čakal som viac. Zápletka je nalejme si čistého vína skôr len zámienka pre to, aby Batman a Joker putovali po európskych metropolách... a asi aby sa teda Batman lepšie predával nielen v USA, ale aj na starom kontinente? Niektorí považujú za geniálne spojiť Batmana a Jokera, no toto sa samozrejme v minulosti stalo už viackrát. Ale áno, tentoraz je to úprimnejšie a silnejšie, lebo vieme, že to nie je rafinovaná hra, keďže ako Temný rytier, tak klaun gothamského zločinu sú reálne infikovaní smrteľným jedom a tak musia spolupracovať a nie hádzať jeden druhému polená pod nohy. Takže sa síce slovne doberajú, ale sme ušetrení únavných klišé, kedy Joker Batmana v najnevhodnejšej chvíli zradí, spustiac tým samoúčelnú 7-stranovú akčnú scénu. Vôbec, Batman: Evropa je značne neakčný, psychologický a temný komiks. To je ostatne poloha, ktorá nášmu netopierovi odjakživa sekla najlepšie. Obaja páni vytvorili výborne fungujúci tandem, keďže nezabúdajme, že áno, Joker je síce šialenec, ale geniálny šialenec. Takže toto spojenie určite nie je z rangu Einstein/Hloupý Honza. Naopak, niekedy dokonca Batman pôsobí ako ten pomalší, určený len na hrubú silu, kým Joker si všíma detaily. Jednotlivé mestá nevyzerajú ako keby šlo o americkú produkciu, ale ako keby DC oslovilo najtalentovanejších tvorcov z tých-ktorých krajín, ktorí rozumeli dušiam svojich miest. Ono je to vlastne sčasti pravda, keďže jeden ilustrátor je Francúz, druhý Španiel, tretí Talian... Scenár nie je zázrak, ale zas priepasť medzi slabým scenárom a úchvatnou kresbou nie je tentoraz až taká hlboká, ako pri Batman: Můj temný princ, od Mariniho. A keď som jemu dal 4*, tak tomuto ich musím dať tiež.

7 29.01.2023

Ako jednotka a dvojka, aj trojka ma bavila. Páči sa mi fantastická vizuálna stránka, ktorú jej vtisol môj obľúbený Henrichon. Tentokrát berú dych hlavne boje pri arche a flashback o zrode sveta. Páči sa mi formát, ktorý komiksu vtisla Mladá fronta (A4, tvrdá väzba). A v neposlednom rade sa mi páči scenár, ktorý sa nebojí pristupovať k téme kontroverzne a prísť s hlavným hrdinom, ktorý je fanatik. Celé je to ale napísané tak, že mu držíte palce, keďže ľudstvo je tu prezentované ako banda krvilačných zmrdov, ktorí si zaslúžia (doslova) utopiť. Odvrátenou stranou scenára je, že ostatné postavy budia ľahostajnosť. Nezaujímajú nás, nebaví nás orientovať sa vo vzťahoch medzi nimi. Tretí diel je drsný, dostavila sa apokalypsa, nastáva boj pri arche a nasleduje samotná plavba. Je to atmosférické, silné, kruté, realistické, naturalistické a v neposlednom rade presvedčivé. Mladá fronta situáciu každopádne nezvládla a (údajne pre slabý predaj prvých dvoch dielov) záverečný štvrtý diel nikdy nevydala. Zvláštnosťou (nie v pozitívnom zmysle slova) je, že v trojke nemá žiadny priestor Matuzalem, ktorého príbeh tak zostáva neuzavretý (na rozdiel od filmu). Prvý raz sa mi páčila konečne už aj obálka, hoc treba dodať, že Noe na nej vyzerá ako Russell Crowe, čo je v rozpore so samotným komiksom, kde vyzerá skôr ako Thorgal.

6 23.01.2023

3,5*. Kingovci majú zjavne obrovský problém s temnými automobilmi a motorkami (Z buicku 8, Dolanův cadillac, Christine, poviedku Jízda dokonca napísali spoločne). Na Vánoční říšu som sa najskôr tešil a potom som sa do nej začítal a žiaľ nebolo až také geniálne, ako som čakal. Pred čítaním som bol prevsedčený o tom, že tomu dám minimálne 4* (román som nečítal), ale nakoniec prevládlo skôr mierne sklamanie. Komiks je to veľký, o to pokoj. Fakt, fakt veľký. A to nielen rozmermi a pevnou väzbou, ale tiež výtvarnou stránkou a istými aspektami scenára Joea Hilla. Jeho vízia je drsná, groteskne brutálna a nepochybne poburujúca. Ilustrátor Charles Paul Wilson III (Legendy o Myší hlídce 2) mu následne šiel na ruku, obaja páni sa zjavne našli. Niektoré zábery sa mi páčili menej, ale vo všeobecnosti odviedol Wilson kus roboty. Na príbehu mi vadilo, že charizmatický Charlie Manx postupne ustúpil do úzadia a prenechal priestor postavám, ktoré až tak nestrhnú. Záporné ma nechávali ľahostajným a kladné ma pre zmenu nudili. Navyše, jedna záporná sa fyzicky podobá na Manxa, čo je divné. Epilóg ma nudil. Celkovo je komiks na niektorých miestach zbytočne ukecaný (po kom to asi Joe zdedil?) a celková úchylnosť mi pripadala povrchná. Áno, máme dočinenia s krvákom, ale nedokázal som sa zbaviť pocitu, že pripomína Tima Burtona, ktorý kedysi mal neskutočné vizuálne videnie sveta, lež k hororu mali ďaleko. Nevedel som si pomôcť, mne proste rozkročenie medzi dark fantasy a dospeláckym hororom so sexuálnymi motívmi nevyhovovalo. Rušili ma tiež chaotické strihy v deji: hrdina je zranený, bacharka ho musí niesť na chrbte s útočníkmi za sebou a s takýmto nákladom sa jej pred nimi podarí ujsť a ukryť v ruskom kole? Komiks obsahuje viacero slovných a iných narážok na scenáristovho otca (Claiborneová, búrka storočia, talizman). Oceňujem farby Jaya Fotosa (Zámek a klíč).

10 23.01.2023

Druhý diel sa nesie v znamení stavby archy a nezadržateľného príchodu konca sveta. Keďže od udalostí z prvej knihy ubehlo desaťročie, stavba jednak finišuje a jednak z detí sa stali puberťáci s rozbúrenými hormónmi, takže situácia je napätá. Na nálade nepridáva ani vodca záporákov Akkad, ktorý sa prirodzene chce zachrániť pred koncom sveta a tak s Noem uzavrie dohodu. To je mimochodom v rozpore s neskorším filmom, kde síce postava Akkada neexistovala, ale zjavne ňou bola tá, ktorú následne hral Ray Winstone, len sa proste z Akkada premenovala na držte sa Tubal-caina. S blížiacim sa príchodom apokalypsy sa stávame svedkami čoraz mrazivejších a epickejších výjavov. Pri pohľade na Akkadov tábor pochopíme, prečo je lepšie, aby ľudstvo vyhynulo a prenechalo priestor na planéte zvieratám. Ani teraz sa mi nepáčila obálka, tentoraz z dôvodu, že vzbudzuje dojem mangy (len vo mne?). Nebavili ma telenovelové vzťahy medzi puberťákmi: ona miluje jeho, on miluje ju, tretí tínedžer žiarli... Ale nebolo toho veľa, dalo sa to zvládnuť. Rušila ma občasná zlá nadväznosť jednotlivých scén, vinou čoho som miestami nevedel, či medzi jednotlivými okienkami ubehlo pár minút, hodín, dní alebo dokonca týždňov. Inak ale musím ísť na 4*, scenáristicky to má k dokonalosti ďaleko, ale páči sa mi, že to ukazuje svet ľudí v neprikrášlenej podobe so všetkým zlým, drsný a odsúdeniahodným, čo k tomu patrí. Plus samozrejme za úchvatnú vizuálnu stránku, hoc ani teraz sa mi nepáčili tváre postáv, ale ostatné výtvarné výjavy brali dych.

5 23.01.2023

Kto by zabudol na rozporuplný (anti?)biblický apokalyptický historický (?) triler (?) Noe režiséra Aronofského? Keď som ho videl prvý raz, vôbec som si ho nepripustil k telu, ale v nasledujúcich rokoch ma začal čoraz viac fascinovať a dnes musím pripustiť, že je každým ďalším pozretím silnejší, úžasnejší, veľkolepejší. Zároveň ale stále platí, že (v dobrom) šialené scény striedajú scény banálne, nudné a predvídateľné, ktoré nedokážu spasiť (ehm) ani Jennifer Connely, Ray Winstone a Emma Watson. Diváci boli každopádne na film napriek jeho nedokonalosti zvedaví, takže inak strašne temný a svojský projekt pri rozpočte 125 miliónov na celom svete zarobil fajnových 362. OK, to už píšem recenziu filmu. Takže k veci. Film vznikol v r. 2014. To sa vie. Už menej sa vie, že tri roky predtým Aronofsky inicioval vznik 4-dielneho rovnomenného komiksu, ktorý spolunapísal s Arim Handelom, s ktorým následne spolunapísal scenár k samotnému filmu. Výsledok ich práce nakreslil Niko Henrichon (Smečka z Bagdádu, Doctor Strange). Komiks prekvapivo prvý raz vyšiel vo Francúzsku. K nám sa dostal v r. 2014, teda v dobe premiéry filmu. Behom jediného roka Mladá fronta vydala tri diely. Žiaľ, pre slabý predaj štvrtý vydať odmietla. Nechám to bez komentára. Prvý diel je každopádne skvelý. Ťažko ho opísať, ale je to čosi ako predloha k filmu, pričom však v samotnom filme niektoré veci vyzerajú úplne inak, než v komikse a iné sú také presné, až komiks v niektorých okamihoch pripomínal farebný storyboard. Niektoré momenty sú rovnaké i po obsahovej stránke, ďalšie sa vydávajú trochu inou cestou. Niektoré nápady sú monumentálnejšie v komikse, iné (prekvapivo?) vo filme. V prípade, že ste ateisti, nemusíte sa báť, že Noe nie je pre vás. Je. Dokonca si myslím, že Aronofsky ako pri filme, tak pri komikse urobil veci sympaticky kontroverzné, vďaka ktorým to viac, ako časť Biblie, pripomína skôr apokalyptický fantasy triler o tom, že najväčším problémom planéty je ľudstvo a bolo by super, ak by vyhynulo, lebo je plné násilníckych negramotných blbcov. Henrichonovo umenie mám rád, takže po výtvarnej stránke mi komiks sadol. Pochmúrny svet tesne pred pádom vystihol úžasne, Babylon je úchvatný. Jediné, čo mi vadilo, boli tváre postáv v čele s hlavnou, pri ktorej som neustále myslel na charizmatického Crowea, ktorý sa kvôli presvedčivejšiemu stvárneniu počas natáčania nesprchoval a pribral, čo sa odzrkadlilo na jeho presvedčivom výkone. Obálka vyzerá ako keby Thor čakal na Mad Maxa. Za mínus považujem postavy, ktoré mi boli ľahostajné. Dokonca by som ani nepovedal, že sú to normálne postavy so vzťahmi a charakterom, skôr len povinné figúrky na šachovnici. V neskorších dieloch sa to zlepšilo, ale stále žiadny zázrak (ehm).

7 21.01.2023

Keď som zistil, že tento komiks existuje, povedal som si, že takú koninu jednoznačne musím čítať. Predtým som mal skúsenosť s crossoverom Batmana a Ninja korytnačiek a oba boli skvelé (hovorím samozrejme o tých z pera Jamesa Tynionaa IV, nie o komikse od Matthewa K. Manninga), tak som smelo šiel aj do spojenia so Scooby-Doo. Nuž. Mala ma varovať už obálka, zjavne orientovaná na detského čitateľa. A to takého, že ozaj malého. Toto je určené hrubým odhadom tak pre deti okolo osem rokov. Presne takým štýlom je to nielen napísané, ale nanešťastie tiež nakreslené. Bavila ma sebareflexia (poukazovanie na Shaggyho a Scoobyho „inteligenciu“ a ustráchanosť, tanec batusi, Kríza nekonečných Scoobyov) a vtipná kapitola s Myronom Trošku Protivným, aspoň za to dávam 2*. Proste komiks pre deti s usmievajúcim sa Batmanom, čo hovorí za všetko. Samozrejme nesmie chýbať výchovný apel (nesúďte ľudí podľa pohlavia, ale podľa ich skutkov a povahy, najhorší je strach pre samotný strach atď.). Animovaný Scooby-Doo bol seriál môjho detstva, ale toto nezachránila ani nostalgia.

5 19.01.2023

(SPOILER) Nečítajte si anotáciu a rovno sa začítajte do tejto útlej a i vďaka tomu svižnej knihy. Niektorí autori ale píšu tak príšerne, že u nich sú rozvláčne aj dve strany. Kealan Patrick Burke medzi nich nepatrí. Áno, Kyselé bonbony (TO je názov) sú fakt skromná knižočka, v Golden Dog ostatne vychádza v edícii Zrnka temnoty, takže nemá ani sto strán. Nízky počet strán však rozhodne nie je jediný dôvod, prečo ju prečítate za jeden deň. Burke ide bez zastavenia a váhania sebavedomo rovno k veci, baví ho to, je pár krokov pred čitateľom a ten si váži, že s ním jedná autor, ktorý ho nepovažuje za blbca. Zápletka je nepredvídateľná. No a že sa nedá vymyslieť nič originálne. Trt makový! Vďaka malému počtu strán a kvalitnému autorovi je tempo závratné, v podstate nemá šancu začať nudiť. Trocha som sa obával, či to autor ku koncu nevzdá v zmysle, že zvolí ľahké vysvetlenie typu „všetko sa to hrdinovi len zdalo“. Našťastie Kealan v poslednej chvíli neucukol a zostal drsný od začiatku do konca.

12 19.01.2023

Úchvatný, prekrásny kus komiksu. Už tá pevná väzba, papier, lacetka a formát A4, ktorým v komiksoch asi nikdy nič nepokazíte. A to som ešte nezačal básniť o dych vyrážajúcej čierno-bielej kresbe. Týmto komiksom je nepochybne radosť listovať. So scenárom je to horšie, keďže príbeh samozrejme notoricky poznáme z kultovej Stokerovej knihy. Treba ale dodať, že scenárista (a ilustrátor v jednej osobe) Georges Bess (Bílý láma) zápletku predsa len na pár miestach jemne, hoc neškodne (a teda zbytočne?) inovoval (napr. istá postava tu na rozdiel od románu prežije). Sledovať to, čo predvádza Bess ako ilustrátor, je pohlcujúce, fascinujúce a imaginatívne. Je tu však jedna maličká skupina ľudí, ktorí z toho nebudú až takí užasnutí a to z jedného dôvodu. Ten dôvod má meno. Dracula - skutečný deník Jonathana Harkera. V r. 2005 ho vydal Netopejr a to, čo v ňom predviedol génius Radim Končandrle, je neskutočné. Keď som ho pred temer dvoma desaťročiami čítal, absolútne ma odrovnal a dodnes ho považujem za to najlepšie z nesuperhrdinského komiksu, čo som kedy čítal. Jednak je to ešte o chlp úchvatnejšie nakreslené, než toto a jednak sa príbeh obmedzil na Harkerov pobyt v desivej Transylvánii, čo je moja najobľúbenejšia pasáž románu. Naopak, Bessov Dracula je (relatívne skratkovitou) adaptáciou slávneho románu, takže ma to jemne nudilo. Bess dokonca temer úplne vyhodil moju druhú najobľúbenejšiu pasáž z románu a to grófovu mrazivú plavbu škunerom Démétér. Komiks má v mojich očiach ešte viacero ďalších chýb. Jonathanova pasáž je ustrihnutá. To, ako sa mu podarilo utiecť z hradu, aspoň slovne vysvetlil, ale radšej to mali ukázať, stačilo na to predsa pár okienok. Občas tomu chýba základná logika (sprchovanie hadicou oblečeného pacienta, no neviem), nepochopil som, aký zmysel pre neskorší dej má niekoľkostranový úvod z (inak nádherného) cintorína. Tatko poňatý Renfield podľa mňa predstavoval slepú uličku. A kto schválil hnedé písmo na čiernom podklade (viď. zadná strana obálky)? Inak ale skvelá vec, akú asi nutne musí mať každý fanúšik komiksu, dvojnásobne hororového. Takmer každé okienko, každý panel sú malým umeleckým dielom. Okrem samotnej uchvacujúcej kresby rozhodne oceňujem ešte pekne vystihnutú dobovú atmosféru (slovník, správanie, oblečenie). Mignolaov Drákula ma bavil menej, ale zas Dracula - skutečný deník Jonathana Harkera viac.

12 18.01.2023

Kto čítal predchádzajúcu knihu Rossa Jefferyho, Zůstanou jen skvrny, možno aj teraz bude čakať niečo drsné, na hranici hororu. Ako ale avizuje zadná časť obálky, toto nie je horor, ale silný príbeh. Keďže mám slabosť pre horory, minule ma to bavilo predsa len o štipku viac, ale faktom je, že i druhé české Jefferyho vydanie predstavuje značne intenzívny zážitok. Jefferyho štýl sa nezaprie: opäť je to obnažené, realistické, presvedčivé, naliehavé, naturalistické, zbytočne to nechodí okolo horúcej kaše, ale to ide rovno k veci a práve aj vďaka tomu je to úderné ako rana kladivom do hlavy. Autor zaujímavou formou rozpráva príbeh jedného dieťaťa, ktoré sa neskôr stalo mužom. Ross skáče naprieč rokmi, až desaťročiami, sledujúc inkriminované dieťa od narodenia až po dospelosť, keď už má svoje vlastné deti. Pri ich výchove sa snaží poučiť chýb svojho otca, ale ako to už v rodičovstve býva, pre zmenu robí svoje vlastné, nové chyby. Jeho otec to myslel dobre, ale nie vždy bol dokonalý a spravil viacero chýb. Vrátane veľkých, ktoré jeho potomka plus-mínus navždy poznačili. Istým spôsobom z nás ale i traumy môžu spraviť lepších, hodnotnejších ľudí, nie je tak? Je to sympaticky krátke, vďaka tomu svižné a stagnuje len minimálne (mňa nudila pasáž z tenisu a „súboje“). Trocha som sa obával, že Ross Jeffery to na konci nezvládne a naservíruje nám dokorán otvorené finále, čo by v tomto konkrétnom prípade nebola moja šálka kávy. Našťastie obavy sa ukázali byť zbytočné.

10 17.01.2023

Polemiky o tom, či Společenství je alebo nie je horor (ako avizuje obal), by som nechal bokom. Zjavne to horor je. Síce chápem, prečo o tom niektorí pochybujú a hovoria skôr o satire/čiernej komédii, ale Bentley Little zakaždým skôr alebo neskôr nájde cestu späť k hororu a to vrátane finále, ktoré naplno ukáže, že to celý čas skutočne bol horor. Paradoxne, koniec patrí istým spôsobom k najslabšej časti románu. Jednak začne používať more klišé, zvláštnych náhod, nehôd a deus ex machina a jednak čakáte, že autor odpovie na zásadné otázky, ktoré vám počas čítania napadli... a on na ne neodpovie. Proste to ukončí takým epilógom, až som listoval ďalej a hľadal epilóg číslo dva. Nenašiel som. Síce sa mi páčilo, že mnohé veci zostali otvorené. Je fajn, ak si čitateľ môže niektoré veci domyslieť sám. Nemalo by sa to však byť o tom, že idete do reštaurácie, zaplatíte za večeru a čašník vám na stôl položí suroviny a dvojplatničku s hláškou, že si to máte navariť sami. Prečo sa pokuty začali tak kopiť? Čo tým spoločenstvo chcelo dosiahnuť? Prečo prichádzali ku koncu s tak neskutočne absurdnými pravidlami? Čo nimi chceli dosiahnuť? Prečo by všetci obyvatelia trpeli také extréme zasahovanie do svojich životov? Čakáte šokujúcu sériu finálnych twistov a ona sa nekoná. Super je, že Little udržuje po celý čas svižné tempo, kniha má síce veľa strán, ale text a riadkovanie nie sú nahusto, dĺžka kapitol je tak akurát a neustále vás dopredu poháňa túžba po vysvetleniach. Ku koncu som to čítal bez dychu, lačno otáčajúc stranu na stranou, aby som sa dozvedel odpovede. No a ono nič. Vadila mi absurdná logika veci (ako by mu dokázali, že píše z domu?), nepochopiteľné správanie postáv (skutočne takto funguje FBI? Naozaj by ste žili v dome, do ktorého vám kedykoľvek uprostred noci chodia cudzí ľudia a boli tým len „znepokojení“?), vypadávanie dôležitých vecí z deja (ako to teda bolo so šerifom?), nekonzistentnosť (nejak mi nešlo cez mozog, že sa tu vraždia deti a potom riešia banality ako je farba stužky, ktorou musíte mať o paličky priviazané rastliny) a nezrozumiteľnosť (neorientoval som sa v počte obyvateľov, v scénach „kolosea“ a protestu akoby to bol trojtisícový dav, ale na s. 275 sa explicitne uvádza, že komplex veľa trvalých rezidentov nemá).

6 17.01.2023

Pozor, toto nie je „samostatné“ dielo, ale plnohodnotné pokračovanie Spajďákovej ultimate série. Ultimate Spider-Man – Venom totiž obsahuje čísla 33 až 38. Dobrou správou je, že v češtine vyšli všetky predchádzajúce časti: prvých 7 príbehov v UKK Ultimate Spider-Man: Moc a odpovědnost a v 18-dielnej sérii Ultimate Spider-Man a spol. znova prvých 7 a následne sa pokračovalo až do čísla 32, na ktoré teda tým pádom nadväzuje dnešný komiks. Takže to u nás prekvapivo vyšlo komplet, čo nie je samozrejmosť. Len proste chcem povedať, že ak si chcete tento komiks prečítať bez znalosti predchádzajúcich dielov, nerobíte dobre. Ja celú ultimate sériu načítanú nemám a tak som si to príliš neužil. Až finálny pokec s Nickom Furym je TEN Spider-Man, akého X desaťročí zbožňujeme, hoc k nedostihnuteľnému (?) Straczynskému má ďaleko a netrvá to ani desať strán. Žiaľ, dovtedy nás čaká niečo, čo prioritne nie je zlé, len jednak treba fakt mať načítaných prvých 32 príbehov a jednak mne osobne tento projekt nesadol. Kresba Marka Bagleyho je dynamická a robustná, ale nebavila ma a miestami bola divná. Prečo Gwen vyzerá ako Joker? Nepáčilo sa mi ani omladenie postáv, vinou čoho Peter vyzerá ako 14-ročný chlapec po dvojmesačnej diéte, keď sa rozpráva s MJ, tá oproti nemu pôsobí ako pedofilka. Ilustrátor má problémy s výškou postáv. V jednej chvíli sa postava X rozpráva s postavou Y a postava X vyzerá nízka a postava Y vyššia a na nasledujúcom paneli naopak. Fušerina, alebo zámer? Obávam sa, že odpoveď poznám. Mňa celkovo nestrhol Bendisov plán reštartovať Spider-Mana. K projektu Ultimate Marvel pristúpil skrátka len preto, lebo sa istým ľuďom vo vedení nepáčilo, ako mladé postavy postupne zostarli, mali brady, deti a zdravotné problémy. Chceli ich vrátiť nazad do detských liet. Nie je to málo? Mne sa naopak práveže páči, že postavy zostarnú so svojimi fanúšikmi. Chápem, že každá slávna superhrdinská postava sa skôr alebo neskôr nutne musí dočkať rebootu, je to nevyhnutné ako smrť. Niektoré nové nakopnutia sú geniálne (Brubakerov Captain America, Smithov Daredevil), no u Bendisovho Spider-Mana si tým nie som istý. Napriek slovám tvorcov, že im nešlo o povrchnosť, sa mi zdá, že presne tú vytvorili. Dozvieme sa, že Peter a Eddie Brock boli v detstve priatelia, ale Peter na to zabudol (hlavne, že si pamätá na nejakého Traska). Na prvý pohľad šokujúca zmena oproti kánonu, ale keď sa nad ňou zamyslíte, možno si ako ja uvedomíte, že z nej nič nevyplýva. Detto Venom: už to nie je parazitická, večne nenažraná beštia z vesmíru, ale vedecký pozemský experiment. A znova sa pýtam: na čo je to dobré? Je to vôbec na niečo dobré? Alebo je to len zmena pre zmenu? Súboj bez kostýmu je ďalšia vec, ktorá pôsobí sviežo, ale zároveň s ňou nie je pracované tak, aby dostatočne zaujala. Nuž, na to si už asi bude musieť odpovedať každý z vás. Ja som si odpovedal. Bendis volí samé pohodlné spôsoby a skratky (rýchly prerod z priateľa na smrtiaceho soka neobháji ani ovplyvňovanie Venomom).

5 17.01.2023

Nepotěšil ste mně, ani já vás nepotěším. Ako u Jonaha Hexa, tak aj u Solomona Kanea som rád, že u nás vyšiel a ako u Jonaha, aj tu mi bohato stačil jeden diel a po druhom netúžim. Netúžil po ňom zrejme nikto, keďže je to prvý a zároveň posledný výskyt puritánskeho kňaza v našich končinách. Obálku kreslil Mignola, ale komiks samotný Mario Guevara (farby dodal mignolaovský Dave Stewart - Hellboy, Baltimore). Kresba ma nenadchla. Na niektorých miestach bola taká nezrozumiteľná, že som musel jednotlivé scenérie dlho študovať, aby som pochopil, na čo sa vlastne pozerám. Počas úvodného prepadu v spánku Solomon na jedného z útočníkov zaútočí tak, že to vyzerá ako keby ho Kane ovracal červenými zvratkami. Až pri bližšom skúmaní som si uvedomil, že ho presekol mečom. Hneď na nasledujúcej strane zvieratá dosahovali rozmery Godzilly. Začal som premýšľať, čo je to za čary. Ostatne, je to (dark) fantasy. Až následne mi docvaklo, že proste len stoja príliš vpredu a postavy za nimi veľmi vzadu a tak vznikol tento (zjavne nechcený) efekt. Na iných miestach je prítomný nezrozumiteľný „strih“. Ako keby zmizlo tu jedno, tam dve okienka. Takže konkrétne za mňa kresba sklamanie. Možno by som bol radšej, ak by komiks kreslil Mignola. Jeho výtvarný štýl síce až tak nemusím (odpustite rúhanie), ale aspoň je osobitý, čo sa o tomto povedať nedá. No stále lepšie ako scenár, ktorý je mdlý a nezáživný napriek tomu, že kysne pod ťažobou súbojov, hradov, temných lesov a príšer. Po atmosférickej stránke to nie je zlé. Ponurá tiesnivá doba, kedy ste šli ráno na hríby a nevedeli ste, či vás roztrhá zúrivý hladný medveď, prejdete okolo hnijúceho obesenca, ktorému budú vrany žrať oči alebo nazbierate plný košík čerstvých lahodných dubákov do praženice. Žiaľ, tempo je vražedne pomalé, zápletka nebaví, postavy nudia a dialógy jedným uchom dnu druhým von. Nikto netvrdí, že hlavný hrdina musí byť sympaťák roka. Veľakrát najlepšie fungujú antagonisti. No tento pán je fakt extra studený čumák. Solomonovi je prakticky nemožné dostať sa pod kožu, o srdci nehovoriac (zrejme žiadne nemá). Vedie divné reči a vyzerá ako „terorista“ z V jako vendeta, v jednej chvíli pištoľník, potom pomaly až samuraj. Strácal som sa v tom, nerozumel som tomu a ani som tomu porozumieť pravdupovediac nechcel, až do takej miery ma to nebavilo. Komiks je strnulý, statický, bez života a staromódny. Avšak nie sexi staromódny, ale proste len staromódny. Za najväčší plus tohto komiksu považujem to, že nám predsa len aspoň čiastočne rozšíril naše (komiksové) obzory už tým, že bol vydaný v češtine.

6 14.01.2023

„Horší by to už mohlo bejt, jedině kdyby nás plavat učila ta sadistická holka, co mně chodila hlídat!!!“ Keď môj obľúbený mirec88 dal Calvinovi a Hobbesovi 5*, napriek tomu, že si jeho názorov na komiksy veľmi vážim, pýtal som sa v duchu: neprehnal to? Nuž... ani nie. Je to fakt skvelá komiksová kniha s kúzelnými okamihmi, ktoré, nebojím sa to napísať otvorene, dosahujú temer až filozofický rozmer. Rieši sa tu život, Boh, otázky, na ktoré niet odpovedí, hovadiny v televízii, zastaranosť vojenskej technológie, osud a samozrejme to, kam pôjdeme po smrti (do Pittsburghu?). To je veľmi nečakané, ak uvážime, že hlavným hrdinom je nukleárna bomba pardon šesťročné hyperaktívne dieťa a jeho plyšový, teda živý, teda ako sa to vezme, proste tiger. Netradičné spojenectvo je neskutočne rozkošné, pôvabné a magické. Je v ňom obsiahnutá detská hravosť a pritom dospelácka vážnosť. Detská jednoduchosť, hraničiaca s naivitou, vie (ne)paradoxne najlepšie vystihnúť útrapy života, zamyslenia a slepé uličky našej pozemskej existencie. Billovi Wattersonovi sa podaril husársky kúsok: krásne zachytil zvláštny, ako keby až snový detský čas, kedy okolo nás zúri reálny život, ale my si ho absolútne nevšímame a utekáme von, aby sme páchali veci, na ktoré keď spomíname s odstupom desaťročí, premýšľame, ako je možné, že sme ich vôbec prežili. Pri tejto katastrofe zhmotnenej v tele malého dieťaťa sa treba najviac mať na pozore vo chvíľach, keď je dlho zavretý vo svojej izbe a nevychádzajú z nej žiadne podozrivé zvuky. Calvinovi (rezignovaní) rodičia by si zaslúžili Nobelovu cenu za mier. Hoc treba objektívne dodať, že mama chcela dievčatko a otec jazvečíka a to, že to bude fakt zlé, pochopil už keď v pôrodnici prvý raz zbadal „tú scvrknutú opicu“, ktorá je očividne fyzickým zhmotnením desiatich rán egyptských. Ani neviem, čo by som na tom skritizoval. Možno ma trochu nudili Calvinove (pardon, medziplanetárneho nebojácneho prieskumníka Sekáča) vesmírne dobrodružstvá, nepozdávalo sa mi zľahčovanie šikany a 128 strán je „len“ na stripy predsa len asi trochu priveľa. Ale zas sťažovať si na to je ako sťažovať si, že ste nedostali dvojposchodovú čokoládovo-marcipánovú tortu, ale trojposchodovú. Pointy sú úžasné, rovnako tak hlášky, dialógy a monológy. Do komentárov na knihy a komiksy zvyknem dávať hlášku, ktorá ma zaujala najviac, ale tu ich bolo tak veľa, že vybrať jednu bolo prakticky nemožné. Čas na tigrie objatie!

7 12.01.2023

Krásne nakreslený a vyfarbený (do zelených, tlmených, zlatistých farieb) komiks. Škřet je predchnutý mystikou, poverami a legendami. Ilustrátor Will Perkins odviedol kus práce, ktorou nás od prvých strán spoľahlivo vráti nazad do detstva. Všetky tie lesné malebné, ale i nebezpečné zákutia, rieky, močiare, jaskynné komplexy a hlboké noci, kedy je obloha posiata miliónmi hviezd, to všetko je pastva pre oči. A do toho jeden mladý skřet a vlčica, ktorá nemá žiadne superschopnosti, je iba verná a statočná, ale ako sa tak pozerám okolo seba, zisťujem, že aj to sú superschopnosti (a aké!). Komiks je plný mágie, čarov a rozprávkových bytostí, nie je to však zameniteľná, spotrebiteľská fantasy na jedno použitie. Je to skôr rozprávka z našich zemepisných kútov (hoc oficiálne americká) plných morálne skazených kráľov a čarodejníc žijúcich v ústraní temných hôr. Zaujímavá na scenári Erica Grissoma je jeho skratkovitosť. Riktove strety s tu viac, tu menej dobrými obyvateľmi rozprávkovej ríše sú poňaté z rýchlika, buď sa ešte ani poriadne nezačnú a už končia, alebo je to celé trochu inak a Rikt z nich vykorčuľuje bez efektnej akcie, zato realistickejšie a teda uveriteľnejšie. Lebo v živote to tak predsa veľakrát býva, že to, čoho sa bojíme, dopadne úplne inak, než čakáme, ten, koho považujeme za zlo, je nudný úbožiak a ľudia, ktorých sme sa báli, sú dobrí a múdri a pamätáme si na nich až do svojej vlastnej smrti. Ale bude si niekto pamätať na nás? A v živote to chodí aj tak, že sa dáme na cestu z dôvodu X a až v cieli strastiplnej cesty zistíme, že na tom, kvôli čomu sme podnikli prvý krok, na konci už len pramálo záleží a my sme našli sami seba a už nám na veciach, na ktorých nám záležalo kedysi, vôbec nezáleží a naopak nám záleží na veciach hodnotnejších, silnejších, azda dôležitejších, o ktorých sa nám kedysi ani nesnívalo. S búraním mýtov pracuje scenárista ostatne už skrz ústrednú postavu, ktorá má negatívnu povesť a pritom je to čestný mladý muž vážiaci si priateľstva a záväzkov. Bál som sa, že príbeh bude otvorený, koniec je však plnohodnotne a dojemne (a vlastne smutne) uzatvorený. Som rád, že sa z toho nevyvinul ďalší Šninkl, mám toho malého darebáka rád, ale na Skřetovi si vážim práve to, že odložil nabok akékoľvek (nedajbože kresťanské) ambície a vyrozprával nám len dobrý príbeh. Trocha mi atmosférou pripomínal Thorgala, Legendu Ridleyho Scotta a dokonca Šamana s Connerym, kde tiež ide o neľútostivé, bezprecedentné ľudské plienenie čistého prírodného raja, v ktorom človek po sebe zanechá len spúšť nevyčísliteľnej hodnoty. Pôvodní obyvatelia, dovtedy potichu a jemne žijúci v súlade s prírodou, pred ním ustupujú. Až jedného dňa nebude kam. Aby som len nechválil, mám rád všetko psovité a akonáhle sa niečo na ten spôsob objaví v knihe, filme, seriáli, či komikse, som nadšený. Tu ale bol dôraz na vlčicu kladený predsa len príliš infantilne napriek tomu, že je stvárnená fakt rozkošne (kňučanie, plieskanie chvostom). Nebola to slepá ulička? Na konci totiž z toho, že v deji vystupuje zviera, nič nevyplýva a istým spôsobom si takto nastavený dej viem predstaviť bez zvieracieho elementu. Ale to je skutočne len detail. Plus ma trochu nudil pobyt u žabiakov. Najlepšie Skřeta charakterizovali samotní tvorcovia v záverečnom poďakovaní: je to malé dobrodružstvo. Ale viete, ako sa hovorí. Dobrého málo býva. Tento komiks disponuje siným ekologickým, (proti)rasistickým (resp. protixenofóbnym) a etickým posolstvom. Čo je v dnešnej hlúpej dobe plnej ľudí s vyštudovanou vysokou školou života obzvlášt dôležité. Pravdupovediac, zápletkou a štruktúrou deja, ale i atmosféru (čosi medzi drsnou mágiou a realistickou rozprávkou) mi to pripomenulo komiks Poslední jednorožec (tiež Comics Centrum): neškodná mytologická bytosť putuje fantasy svetom, stretáva rôzne bytosti i ľudí, tu zlých, tu dobrých, tu všakovakých a všetko smeruje k finále so stretom s démonickým záporákom.

11 12.01.2023