cessy komentáře u knih

Veľmi úprimné, príjemne urozprávané, celý ten kolotoč pocitov známy z predošlých dvoch častí tetralógie sa roztáča opäť, no mnohé z toho, čo predtým bolo len naznačené - všetky tie obavy a pôvod nepokoja - tu nadobúda už jasné kontúry. Text tým mierne stráca na tajomnosti, ktorá sa skoro až podprahovo nesie celým týmto akoby zámerne rozostreným rozprávaním, no vôbec mu to neuberá na čare a pútavosti. Viete už čo očakávať a vlastne ani žiadnu úžasnú pointu neočakávate, no jasne cítite, že text, čoraz ťaživejší, predsa kulminuje k akémusi vrcholu (a tým určite nemám na mysli len príbehovú rovinu), v tejto fáze však ešte mnohé zostáva otvorené a doslova čaká na finále. Ak ste sa dostali až na koniec tretej časti, určite budete chcieť sprevádzať postavy ich životom aj ďalej. A stavím sa, že nie pre prostú túžbu, ktorá je prirodzená väčšine ľudí - uzavrieť už raz načaté - ale skrátka preto, že postavy v celej ich šírke i hĺbke vám skrátka prirástli k srdcu a nemôžete inak.

14 29.03.2017

Račím krokom - zdanlivo pospiatky, no predsa vpred - geniálne fabulujúc tam, kde so strohými faktami nemožno vystačiť, alebo sa na neobjektívnu ľudskú pamäť nemožno spoliehať, sa Grass púšťa do ťažko uchopiteľnej témy, dotýkajúc sa pálčivých otázok, ktoré nielen že nie sú dávno zabudnuté, no po rokoch nadobúdajú stále nový kontext, ukrývajúc za riadkami textu ďaleko viac, než len pripomienku jednej historikmi opomínanej námornej katastrofy, aby sa v závere dopracoval k zúfalému konštatovaniu: Nikdy sa to neskočí. A ja opäť raz žasnem, ako mi Grass zase raz vošiel do hlavy a neschádza z mysle a opäť mi nezostáva iné, než udeliť plné hodnotenie s vedomím, že pri tomto autorovi nikdy nesiahnem po zlom texte. Viac takýchto kníh, viac čitateľov pre tento typ kníh! A možno sa raz pre zmenu konečne aj poučíme. Raz to možno všetko skončí. Raz...

11 29.03.2017

Už dlho som sa pri čítaní toľko nenasmiala. Bláznivý mix reality, fikcie, magických prvkov, no aj množstvo trefných postrehov, ktoré knihu robia výsostne aktuálnou, súčasnou. Literatúra pre odľahčenie, pobavenie, ale aj zamyslenie. Také „dva v jednom“. Ten typ knihy pri ktorej, ak má nejaké nedostatky, je vám to srdečne jedno a ak čosi irituje, dokážete sa nad to povzniesť, zasmiať sa. Áno, odporúčam :)

23 30.11.2015

Nesvojbytnosť textu, nutnosť „širšieho kontextu“ nie je na prekážku. Hviezda za nápad! Hra na „mačku a myš“? Text pôvodne určený výlučne pre Austerovu potechu? Alebo sa snáď rozhodol poodhaliť o sebe niečo viac? Na každej z týchto teórii môže byť kúsok pravdy, no len v zmysle tej poslednej je pre mňa akým-takým prínosom, lebo inak, hoci je to v podstate typický Auster, majster fabulácie, tajomných, záhadou opradených, iluzívnych textov, vďaka čomu som si ho obľúbila, tento konkrétny text ma nenadchol. Druhá hviezda za exkurz do Austerovho vnútra, tretia za ochotu zdieľať s čitateľmi čosi, čo možno pokladá za svoju slabosť. Len škoda toho pocitu, že spolu s ním kráčam po už príliš vychodenom chodníčku bez toho, aby našiel správny spôsob, ako túto chôdzu obzvláštniť. Nápad naozaj skvelý, no na vyššie hodnotenie nepostačujúci. Chcelo by to ešte čosi.

4 19.11.2015

Malý kúsok dokonalosti, ktorý mi opäť raz potvrdil, že skutočne silné príbehy, hĺbka ktorých je nesporná, vyvolávajúce množstvo rôznorodých emócií, nechávajúce čitateľovi dostatok priestoru na uvažovanie, možno často krát nájsť v tých, na pohľad, najnenápadnejších knihách; že to, čo je potrebné vyjadriť, možno dokonale zachytať použitím minima slov; že všednosť možno povýšiť na umenie, takto príťažlivo ju ponúknuť čitateľovi a ešte ho na nej aj osobne zainteresovať; že možno prečítať xy kníh od autora a nadobudnúť pocit, že ho máte „prečítaného“, no on, ak je skutočne dobrý, napriek tomu, že je vždy v podstate rovnaký, aj tak zakaždým prekvapí niečim, vďaka čomu je zasa o kúsok iný. A Márquez, ten dobrý je! Optimizmus, humor, to som od neho ozaj nečakala :)

10 14.11.2015

Najsvetlejším bodom a najmilším prekvapením tejto knihy je jej jazyk. Takým príjemne lahodným spôsobom komplikovaný, nie priveľmi, takže kniha zostáva dostatočne čitateľná, ale ani primálo, akurát tak, aby ju posunul na vyššiu úroveň, než by jej prislúchala bez jeho použitia. Žiadna rýchlokvaska, text je starostlivo cizelovaný, očistený od pliev a zbavený takmer všetkých zbytočností, vďaka čomu je v knihe množstvo pasáži, v ktorých každé jedno slovo má svoje miesto. Výsledkom je kniha síce útla, no hutná. Murgia vie skvele zachytiť podstatu, všetko ostatné je ľahké domyslieť si, kniha teda zároveň, napriek útlosti, budí dojem úplnosti. Navyše má príťažlivú atmosféru, atmosféru akejsi „bezčasovosti“ (v dôsledku kontrastného prelínania jednotlivých detailov moderného mestského a „zapadlého“ dedinského prostredia), napriek tomu, že dej je pomerne presne situovaný do konkrétneho časového obdobia. Mnohé pozitíva, no ja predsa, akosi vnútorne, nie som celkom spokojná. Murgia načrtáva jednu z tých zásadných, neriešiteľných otázok, na ktorú správnej odpovede niet, logicky teda neprichádza s riešením, resp., ak už hovoriť o riešení, jej „riešenie“ je jediné možné, také, akého sa doberie každý súdny človek. Absentuje však čosi nové, čím by k téme prispela, akási nadstavba základu. Téma poslúžila príbehu ako skvelý podklad, no stále zostáva len podkladom, príbeh nepopierateľne vystupuje do popredia a prevyšuje pointu. Akonáhle sa od neho snažím oprostiť a na knihu hľadieť v širších súvislostiach, zisťujem, že v tomto smere je akosi hlucho, prázdno, okrem hlavnej myšlienkovej roviny nie je veľmi nad čím uvažovať, žiadne nabaľovanie myšlienok nad základ sa nekoná. Príbehová rovina ma teda zaujala viac, no viem, že aj dejové súvislosti postupom času zabudnem, no určite si budem pamätať Murgiin jedinečný jazykový prejav. Práve ten má veľký podiel na mojom výslednom hodnotení. Accabadora je prvotina, ktorá má, ako mnohé iné prvotiny, rezervy, no zároveň dáva tušiť, že v Michaele Murgii sa skrýva obrovský potenciál. Keď dotiahne myšlienkovú rovinu do rovnakej dokonalosti ako jazyk, jej ďalšie diela budú skvostné.

8 12.11.2015

Starý známy Murakami, v zásade nevybočujúci zo zabehnutých koľají. Rieši obdobné dilemy, stavil na typovo identické postavy, vedie „silné dialógy“, kladie dôraz na detaily. Ak by písal inak, nebol by to už on. So všetkým týmto som buď stotožnená, alebo mi to neprekáža, takže naďalej siaham po jeho knihách. No tentoraz som na rozpakoch. Nespochybňujem charaktery postáv budované v súlade s japonskou mentalitou, v princípe ani spôsob narácie, užšiu rovinu, či širší kontext chápania textu, alebo otvorenosť záveru, ale prekáža mi čosi, s čím som sa dosiaľ v Murakamiho textoch nemusela potýkať, resp. si na nič také nespomínam (no nevylučujem možnosť svojho omylu, nakoľko prešiel nejaký ten rok, odkedy som naposledy v rukách držala knihu od neho). Neuralgickým bodom pre mňa je to, že Murakami vo svojej precíznosti zašiel tak ďaleko, pokiaľ ide o pointu, podstatu, zmysel textu, že až priveľmi priamo odhalil aj to, na čo by mal čitateľ prirodzene prísť sám, resp. čo by mu mal v prípade pochybností objasniť doslov, alebo inými slovami to, čo pokojne mohlo zostať len naznačené. Kulisy sú predsa známe, či už z tvorby Murakamiho samotného, či z tvorby iných japonských autorov a človek si mnohé ľahko domyslí, nepotrebuje všetko naservírovať na zlatom podnose priamo pod nos. Chýba mi dôvera v schopnosti čitateľa, nedostatok priestoru na úvahy po dočítaní. On mi už predsa povedal čo si mám myslieť. Nevnímam to však ako podsúvanie, ale skôr prostú obavu, že čitateľovi unikne viac než toho pochopí. Odhaleného je príliš mnoho, toho čo zostáva medzi riadkami zas príliš málo (a nie je to tým, že by sa mi viac páčili tie Murakamiho texty, kde využíva imaginatívne prvky, v dôsledku čoho sú tieto knihy omnoho viac zahalené rúškom tajomstva, s tým to nemá nič spoločné.) To je môj hlavný problém. Tie ostatné myslím nemá veľký zmysel riešiť, no ak zrátam všetky „pre“ aj „proti“, vychádza to zhruba narovnako. Preto 3/5.

8 09.11.2015

Cucui vás zavedie do sveta, kde byť dôchodcom je zločin. Riešenie problému je zveličené, vo viacerých smeroch úmyselne ťahané do krajnej absurdity, no problém je reálny (a ani zďaleka nie len v Japonsku). Cucui zotiera hranice v tradičnom ponímaní pojmov obeť a agresor, hranice tu prakticky neexistujú, všetci majú za ušami. Inak ale ide po rovnakej linke, ako iné antiutópie. Píše jednoducho a zrozumiteľne, no vôbec nie nepremyslene. Nemôžem povedať, že som čítala s potešením, ale na druhej strane som sa ani nenudila. Kniha spĺňa presne tú funkciu, ktorú spĺňať má. Žiaden návod, ani omylom. Tak ako je kritika zvrhnutého vládnuceho režimu akýmsi pomyselným zdvihnutým prstom, varovaním pred opakovaním smutne slávnych dejín, rovnako antiutopistické diela sú takýmto vztýčeným prstom, varujúcim pred dôsledkami možných chybných rozhodnutí. A ako tak Konec stříbrného věku porovnávam s ostatnými antiutópiami, ozaj nevidím dôvod prečo by som mala hodnotiť nižšie, než hodnotím.

7 07.11.2015

Prosté, láskavé, voľne plynúce rozprávanie, nezaťažené dejovou líniou, majúce skôr charakter reálii skoršieho islandského obdobia. Vo svojej podstate čímsi krásne, pôsobiace až meditatívne. Rozprávač akoby žil vo vlastnom svete, kde fantázia prepožičiava čaro všetkému, čo je inak príliš obyčajné. Kniha zachytáva minulosť takú, akú si ju Thórdarson pamätá z čias svojho detstva – spôsob života diametrálne odlišný oproti dnešnému, časy kedy ľudia ešte žili v zhode s prírodou, kládli dôraz na iné hodnoty, civilizácia ešte nebola poznačená modernými výdobytkami techniky. Život v mnohých ohľadoch ťažší, no rozprávač by aj tak nemenil, lebo hoci človek nemal toľko možností ako sa núka dnes, jeho život bol predsa bohatší, šťastnejší. Z jeho rozprávania cítiť pokoru, lásku, hrdosť, vernosť domovine až za hrob. Skvelý kúsok, dopĺňajúci mozaiku života na Islande. Som zvedavá ako by Thórdarson písal o svojich krajanoch, keby žil v dnešnej dobe. Zrejme by ani zďaleka nebol taký zhovievavý...

9 07.11.2015

Obrázky zo života, momentky prostých okamihov, ktoré v zásade neriešia nič závažné, umiestnené do prostredia a obdobia, ktoré autor dôverne pozná. Všednosť povýšená na umenie, bez potreby zbytočne ju preceňovať, ale zase ani podceňovať. Miestami prekvapuje nadhľadom, no zároveň sa otvára priestor pre otázku či je tomu skutočne tak, lebo napriek všetkému autor píše o svojom rodisku a krajanoch nesmierne láskavo, zhovievavo, a takéto písanie so sebou vždy nesie nebezpečenstvo zľahčovania, prehliadania nedostatkov. No aj keby tomu bolo práve tak, čitateľ mu zhovievavo odpustí, lebo chápe, kdesi v ňom je predsa tiež hlboko zakorenená láska k domovine a navyše autor má úžasný dar navodiť dojem, že jeho kniha sa dostala do tých správnych rúk a že sa prihovára priamo čítajúcemu. To sa potom ľahko verí každému jeho slovu, dokonca aj vtedy, keď sa text prehupne do iracionálnej roviny, je ľahké nechať sa vtiahnuť silnou atmosférou knihy. Letné svetlo je dôkazom, že nie každý text musí nevyhnutne stavať na hlbokomyseľných myšlienkach, aby mal potenciál zaujať. Človek si občas vystačí aj s celkom prostou pointou a už samotná cesta (čítanie) pre neho môže byť cieľom, resp. jedným z cieľov. Práve takéto knihy sú ako stvorené na opätovné návraty, keď človeka prepadne chuť nechať sa pohltiť čímsi príjemným, nekomplikovaným, lahodne plynúcim a nemá chuť púšťať sa do niečoho nového, nepoznaného, alebo ak to, po čom práve siahol, nenapĺňa jeho očakávania. Pretože hrejivý pocit z prečítaného s vami zostane už navždy a vybaví sa zakaždým, keď vám padne pohľad na Stefánssonovo meno na obale jeho kníh.

20 07.11.2015

Dejové línie Le Cléziových kníh, čítaných dávnejšie, si pamätám len matne, na niektoré si dokonca nespomínam vôbec. To čo mi z nich zostalo v pamäti je pocit, že mi niečo dôležité uniká, pričom nie som schopná definovať z čoho presne pramení tento pocit. Bludná hvězda je moja piata kniha od Le Clézia a je to tu znova. Opäť bojujem s pocitom, že mi čosi uniká, často krát náhle zisťujem, že čítam o niečom, čo dávno tuším, nakoľko to bolo v náznakoch, medzi riadkami, prezradené omnoho skôr, borím sa so zvláštnym citovým životom postáv, s ich vnímaním, prežívaním udalostí, no zároveň zisťujem, že tentoraz mi to už neprekáža. Dejová línia je oslabená, je to vlastne len jeden neustále opakujúci sa motív, ktorého sa myseľ môže zachytiť. Dolieha na mňa neuveriteľná hutnosť textu, koncentrovaného do jedného pocitu, ktorý je hmatateľný v každej stránke knihy, nie som schopná prečítať naraz veľké množstvo strán, potrebujem knihu prekladať inými knihami. No vždy keď mám na ňu náladu a vrátim sa k nej, čítam úplne pohltená. Meno Le Clézio je synonymom nepokoja, napätia, úzkosti, bezmocnosti, a to aj vo chvíľach zdanlivého pokoja, mieru. Viete, že to opäť príde, cítite to každým centimetrom tela. Bez hanby priznávam – pre mňa ťažké čítanie. Medzi touto a prvou knihou, ktorú som od autora čítala, muselo uplynúť mnoho rokov a ja som musela prečítať množstvo iných kníh, aby som ju dokázala oceniť. Bludná hvězda je kniha z rodu tých kníh, ktoré sa nečítajú pre zážitok z napínavého deja, nič také v nej nemožno nájsť, čítajú sa pre to univerzum ktoré obsahujú, pre apel na ľudskosť človeka, pre to silné posolstvo, ktoré nesú, ktoré núti človeka po dočítaní, keď na neho dopadne všetka tá tiaž plnou silou, zostať sedieť s otvorenými ústami a spraví ho na niekoľko nasledujúcich dní neschopným pustiť sa do čítania ďalšej knihy, núti ho zotrvať v myšlienkach s touto knihou a s pocitom, aké je to úžasné, že ju neodložil. Pôvodne som chcela hodnotiť len štyrmi hviezdami, ale nemôžem. Pocit, ktorý vo mne zostáva po dočítaní Bludnej hvězdy, prichádza len veľmi zriedkavo, hoci čítam knihy, ktoré sú mnoho krát fakt dobré. Knihy, ktoré so mnou dokázali urobiť čosi podobné, dokážem spočítať na prstoch jednej ruky (Viz LÁSKA, Modlitba pro Kateřinu Horovitzovou...) Občas som ju odkladala s pocitom, že už nevládzem čítať, no ako sa počet neprečítaných stránok stenčoval, čítala som čoraz pomalšie, aby som s ňou mohla byť čo najdlhšie. Uvedomujem si, že väčšina ľudí z môjho okolia by sa nedostala ani cez jej štvrtinu a označila by ju ako „nečitateľnú“ a to je mi ľúto. Pretože toto je kniha z rodu tých kníh, ktoré by si mal prečítať každý. Bez výnimky.

3 01.11.2015

Mám rada ten moment, v ktorom sa získané poznatky prepoja, zapadnú do seba, a ja konečne nadobúdam jasnejšiu predstavu o minulosti a súčasných pomeroch určitej krajiny, o kultúre, hodnotách, mentalite ľudí v nej žijúcich, o tom čo ovplyvnilo vývoj a smerovanie danej spoločnosti. Zdrojom týchto informácii pokojne môže byť aj beletria, ktorá úžasne dopĺňa to, čo nemožno vyčítať zo strohých „učebnicových“ faktov. Texty rôznych autorov, hoc sa venujú odlišným témam a píšu o rozdielnom období, avšak dej svojich kníh zasadzujú do tej istej krajiny, sa spravidla rôznia v závislosti od toho, či ide o domáceho autora, alebo autora naturalizovaného/takého, ktorý prežil aspoň časť života v danej krajine. Obe skupiny autorov nazerajú na prostredie, ktoré je živnou pôdou ich inšpirácie, inou optikou. Rózin dom Krýsuvík skĺbil oba tieto pohľady.

RÓZIN DOM, to sú reálie zo súčasného Islandu, z pohľadu prisťahovalca. Rózin dom je o smútku za domovom, za tým čo autor/rozprávač za sebou zanecháva, ale aj o tom, čo je v ňom hlboko zakorenené, čo si so sebou nesie životom ďalej. Je o pocite, že pred sebou samým nemožno ujsť, o každodenných prekážkach, ktoré je potrebné prekonať v snahe prežiť v cudzej krajine. Autor je občas možno až priveľmi kritický, no nechce byť krutý. Snaží sa o triezvy pohľad, nezatvára oči pred tým, čo nie je „ružové“. KRÝSUVÍK je akousi protiváhou Rózinho domu. Má niektoré rysy, charakteristické pre texty domácich autorov, ktorí majú, napriek mnohým negatívam, prirodzenú tendenciu idealizovať, zľahčovať, alebo aspoň navodiť pocit, že pokorne prijímajú to, čo im osud nadelil a niekde v kútiku duše sú napriek všetkému hrdí na svoju domovinu, korene. Sú to dva pohľady, ktoré spoločne pomáhajú vytvoriť obrázok o Islande, no predsa sú ešte čímsi viac. RÓZIN DOM KRÝSUVÍK nie je len o tom, čo odlišuje krajanov a prisťahovalcov, ale aj o osamelosti a strastiach života, ktoré sú vlastné každej ľudskej bytosti, o tom, že všetci sme si rovní, všetci sa napokon vraciame „do toho istého domu“. Autor si túto skutočnosť plne uvedomuje a práve v prepojení textov, ktoré zmierňuje tvrdý, kritický podtón prvej časti knihy, možno vidieť jeho láskavosť, zhovievavosť voči ľuďom, jeho človečenstvo.

Nakoľko autorova USPÁVANKA PRE OBESENCA sa mi páčila o čosi o viac, odporúčam aj tú. Pre obohatenie obrázku o reálie súčasneho Islandu odporúčam siahnuť po J. K. Stefánssonovi (Letné svetlo a potom príde noc), pre reálie zo skoršieho islandského obdobia zasa po T. Thórdarsonovi (Kameny mluví).

5 31.10.2015

Obvykle stačí prečítať pár strán, hneď viete či sa vám kniha páči, alebo nepáči. Nasledujúce strany tento prvotný dojem zväčša už len potvrdia. Ja tiež nie som iná, no pri tejto knihe to jednoznačné nebolo vôbec. Predstava o texte sa formovala pomaly, miestami sa mi veľmi páčil, inokedy ma čosi znechucovalo, rušilo, niekde to drhlo. Motala som sa stránkami knihy, neschopná polapiť nosnú dejovú líniu, strácala som sa v slepých uličkách a čo ma prekvapovalo najväčšmi, moja myseľ bola natoľko lenivá, že nemala ani len snahu sústrediť sa. Prekážala mi zvolená lexika - niektoré metafory, prirovnania a slovné spojenia na mňa pôsobili neprimerane, bojovala som s pocitom, že ich je nasekaných priveľa na jednej kope, až to nepôsobilo dobrým dojmom. No napokon som sa začítala a niekde okolo 70tej strany si ma kniha už úplne získala. Privykla som tempu jej rozprávania i zvolenému jazyku, to čo ma spočiatku rozčuľovalo sa stalo stalo milým a ja som sa nahlas chechtala, spomínala na vlastné detstvo, aby som vzápätí ustrnula, zvážnela – a takto stále dookola. A zrazu tu bola posledná stránka a mne bolo ľúto, že prišla tak skoro. Tak som sa vrátila na úvod a zhltla ju celú ešte raz. Iste, text má nedostatky, ale pekných momentov je omnoho viac a ako celok je to výborné, nie len na slovenské pomery. Balkovi sa podarilo vymaniť z pút neautenticity, našiel spôsob ako písať tak, aby detské vnímanie sveta zaujalo dospelého čitateľa a zároveň aby to nebolo otrepané. Drsnosť reality, mnoho krát značne špinavej, ešte zvýraznenej cynizmom, zjemňuje svojským detským pohľadom, humorom, imaginatívnymi prvkami. DETSKY MILÉ, DOSPELÁCKY DRSNÉ. Pán Balko, ďakujem za literárny zážitok. Rada sa opäť zatúlam na stránky Vašich kníh.

8 30.10.2015

Imaginatívna próza par excellance! Krásne mnohovrstevnatá, zvládnutá po všetkých stránkach, dotiahnutá do najmenších detailov, dokonale vypointovaná. Najčarovnejší však je Benniho svojrázny poetický jazykový prejav - nekonečná nápaditá hra so slovami a význammi. To si skrátka musíte prečítať! Je odvážny, hryzavo ironický, zaujíma jasný POSTOJ (jeho kritiku si nemožno zmýliť s ničím iným), no zároveň je nesmierne vtipný. Inkorporuje prvky, ktoré ďaleko presahujú magično, text miestami zabieha až do sci-fi roviny. Benni vytvoril jeden z najfascinujúcejších magicko-realistických svetov, s akými som mala tú česť. Niekde za polovicou knihy ma síce pochytil pocit, že dejová rovina má zostupnú tendenciu, avšak už len pre ten originálny jazyk nemôžem hodnotiť inak než najvyššie a aj to sa mi ešte javí ako nedostatočné! Tesne po dočítaní som si priala jediné - zabudnúť a čítať odznovu. A veru ešte v budúcnosti budem, a nie raz! Hoc len pre ten čistý pôžitok z jazyka samotného.

8 19.10.2015

Po záľahe prostých, často krát emočne veľmi silných, no po literárnej stránke neveľmi kvalitných „autobiografií“ priamo dotýkajúcich sa (v podstate akéhokoľvek) režimu, je tu konečne román (nejde o autobiografiu, no údajne je založený na skutočných osudoch), ktorý má literárne ambície. Umeleckú hodnotu mu rozhodne nemožno uprieť, nemožno ním len pasívne preplávať, nechať sa unášať dejom. Práve naopak, je v ňom mnoho momentov, ktoré vyžadujú aktívnu účasť čitateľa. Čítala som pomerne dlho, témou už trochu presýtená, ale to je môj čisto osobný problém, ktorý nič nemení na fakte, že napísané je to kvalitne. Okrem posolstva, akéhosi pomyselného zdvihnutého prsta, typického pre tento typ literatúry, Juščák prináša pozitívum v podobe nádeje, ktorá podľa neho nikdy nezomiera. Pokiaľ sú témou socialistické pracovné tábory, potom Peter Juščák a Anton Baláž (odporúčam Tábor padlých žien), hoci obaja zvolili celkom odlišný prístup, patria podľa mňa medzi to najlepšie čo na Slovensku máme, a naopak Pavel Rankov (Matky) medzi to najslabšie. Juščák si umne poradil s dejovými líniami, hlavnou i vedľajšími, a rovnako tiež s charakteristikami postáv, ich citovým životom. Vie kedy je potrebné ísť do hĺbky a kedy postačí byť strohejší. Je to vcelku kompaktné, ucelené, prechody sú plynulé. Ak tému obľubujete, čítajte. A NEZABÚDAJTE NA LABUTE! Nemôžeme si byť istí, ani v dnešnej dobe nie, či sa beh dejín nezacyklí, minulosť sa zopakuje. Alebo sa už začala?

9 18.10.2015

Aj takáto môže byť láska. Sanajev hovorí o jej možno až trochu bizarných, ale určite nie zriedkavých podobách. Láska je priam hmatateľná už od prvých stránok, pod zdanlivo humornou ľahkosťou celkového tónu rozprávania možno veľmi rýchlo vytušiť drámu. V predpokladoch sa čitateľ postupne už len utvrdzuje, keďže celkom postačí prelúskať pár úvodných strán na to, aby získal pomerne jasnú predstavu o povahe jednotlivých postáv, vzťahoch medzi nimi, o tom „kde je pravda“. Predvídateľnosť, jednoduchá línia rozprávania a mierna neautenticita Sašovho jazykového prejavu vzbudzuje zdanie priemerného textu, no tak to nie je - ani priemernosť, ani plytkosť. Napriek tomu ma upútal a ja som čítala stále ďalej a ďalej, prekvapená a milo potešená, s nie celkom logickou túžbou postavám pomôcť, poradiť, aby pochopili ako nezmyselne si ubližujú, niečo urobiť, zakročiť. Pretože to celé, tak ako je to napísané, je tak zvláštne, drsné a zároveň poetické, až je to čarovné a v istom zmysle rafinované. A mne sa to páčilo. Veľmi.

7 18.10.2015

Sama pre seba som si knihu označila štítkom „magický realizmus s prímesou hororu“. Imaginatívne prózy mimoriadne obľubujem, vyhľadávam, poteším sa vždy, keď na ne narazím. Každý autor obohatí tieto prózy niečím zvláštnym, svojským, originálnym a tu je touto zvláštnosťou práve ten hororový prvok, ktorý považujem za výraznejší než v akejkoľvek inej doposiaľ mnou čítanej magicko-realistickej próze. To však zďaleka nie je všetko, čím je pre mňa kniha originálna, prečo si ju budem pamätať, prečo nezostane len pri tomto jednom čítaní. Hoci je relatívne útla, je v nej toho „napěchované“ veľmi veľa. Mnohé (charaktery, mentalita postáv, opisné časti, dej, atď.) je popísané v geniálnych skratkách a predsa je to hutné, budí dojem úplnosti, vyčerpania potenciálu a nie je to plytké. V príjemnej symbióze sa tu miešajú žánre, reálne udalosti a nadprirodzeno, čosi archetypálne i moderné, geografická spätosť s určitým územím a zároveň čosi, čo územie ďaleko presahuje, je všeobecne aplikovateľné, všehochuť tém, vďaka čomu možno knihu vnímať vo viacerých rovinách. Funguje aj symbolika, metaforická rovina, gradácia, cit pre jazyk, zmysel pre príbeh a korunuje to vkusná obálka. Ale predovšetkým, toto je kniha, ktorá má ÚŽASNÚ ATMOSFÉRU, vďaka čomu je nesmierne „čtivá“. Atmosféru tak silnú, až sa mi čítané zároveň odohrávalo pred očami ako film. Ďalší svojský magicko-realistický svet, v ktorom sa cítim dobre. Ak je toto prvotina, čo bude nasledovať? Dúfam, že ak aj nie niečo ešte lepšie, tak aspoň porovnateľný štandard.

7 17.10.2015

Realita pretavená do literárnej fikcie, výborne napísanej. Žiadne ľahké odpočinkové čítanie, ale na psychiku náročný výlet do medzivojnových čias, ktorý vám dokáže, že temným obdobím neboli len samotné vojnové časy, ale rovnako aj tie, ktoré im predchádzali. Z niektorých pasáži doslova mrazí. Kniha vyvoláva množstvo otázok, predovšetkým však tú, ktorú možno považovať za základ morálneho uvažovania: „Čo by som v danej situácii robil ja?“. A z tej mrazí zrejme najviac. Až príde ten čas a situácia (akákoľvek) si to bude vyžadovať, dokážem bojovať za svoje ideály, za pravdu a spravodlivosť, aj za cenu vlastnej skazy, zániku? Alebo sklopím zrak a budem mlčať? Od útleho detstva sú nám vštepované určité vzory správania, zmysel pre spravodlivosť a aj vďaka tomu máme určitú, často krát značne zidealizovanú, predstavu o sebe samom. A napriek tomu, že vieme ako by se mali konať, robíme toľko zlých rozhodnutí... Myslieť si a konať ani zďaleka nie je to isté. Pravda je, že nikto nemôže vedieť ako naozaj zareaguje, či už pôjde o situáciu, ktorú sprostredkovane už pozná, alebo celkom novú, neznámu, kým ňou nebude priamo konfrontovaný. Dnešná doba plná svojských drám (napr. utečenecká kríza, ukrajinská kríza, alebo hoci aj obyčajná cesta prostriedkom MHD, kedy je človek schopný napadnúť človeka len preto, že sa mu na ňom niečo nepáči a ostatní sa len prizerajú) je dôkazom toho, že od nás ľudí možno čakať čokoľvek. Zanedlho budú naši potomkovia čítať o nás, budú sa čudovať ako sme mohli dopustiť určité veci a vzhliadať k tým, ktorí pozbierali odvahu a bojovali za to, čo je správne. A potom sami urobia, resp. neurobia niečo, na čo hrdí nebudú. A tak stále dookola... To sme my, ľudia.

3 16.10.2015

Ťaživé a bolestné, no predsa krásne čítanie. Spočiatku je to iba sled zdanlivo nesúvisiacich úvah, z ktorých sa len veľmi pozvoľna, nenápadne a nehlučne, vynára príbeh. Nadobúda vôňu, farby, zvuky, naberá hĺbku, rozmer. Získava tvár, „dušu“. A presne tak potichu, bez veľkého kriku, ako sa rodí samotný príbeh a aká skromná a nenápadná je kniha rozsahom i obálkou, sa zmocní vašej duše a zanechá v nej stopu, odtlačok. Čo viac od knihy možno žiadať?

6 14.10.2015

Pamuk presne taký, ako ho poznáte. Nádherne mnohovrstevnatý. Súkromné dejiny rodu/rodiny vsadí do historického kontextu, prítomnosť prekladá minulosťou, nostalgiu snúbi s túžbou po nových začiatkoch, panoptikum jeho postáv je prekrásne ľudské, so všetkými slabosťami a boliestkami, ktoré k ľuďom patria a nechýba ani bohatá metaforická rovina, zmysel pre symboliku. Snaha pripomenúť, pochopiť, vyrovnať sa, identifikovať sa ako jedinec i člen spoločnosti, niekam patriť, zapadnúť. Tiež máte pri čítaní jeho kníh pocit, že to neplatí len pre postavy, ale aj pre Pamuka samotného? Čítať ho je občas boj, no v závere aj tak nikdy neľutujete, že ste tak učinili. Lebo je to síce starý dobrý Pamuk, no predsa je zasa o niečo málo iný. Ponúka ďalší dielik, kúsok, čriepok, presne zapadajúci do mozaiky jeho tvorby. A práve to je dôležité. Nie dej, nie konkrétne postavy a ich príbehy (hoci bez nich by to nešlo a počas čítania si k nim nevyhnutne vybudujete vzťah), ale to čo symbolizujú, prezentujú. Príbehy sa postupom času z pamäte vytrácajú, ale celkové povedomie o súčasných i minulých pomeroch krajiny pretrváva a toto povedomie je vďaka Pamukovi bohaté na vnemy, pocity, najrôznejšie postrehy, teda ďaleko presahuje „pouhé“ strohé fakty. Preto vždy znova a znova siaham po jeho knihách.

10 14.10.2015