cessy diskuze u autorů

O´Connorová dovolí svojim čitateľom myslieť samostatne, nič im neuľahčuje, nevnucuje, žiadnu z postáv v jednotlivých príbehoch žiadnym spôsobom neprotežuje. Až to takmer vyzerá, že len predostiera určité otázky, no odpovede na ne nemá, alebo ich nepotrebuje vyjadriť. A pritom je to práve naopak, za tým všetkým je cítiť názor, postoj a to veľmi jasný a neoblomný. Nemôžem povedať, že by som na takéto niečo doposiaľ nenarazila u žiadneho iného autora, rozdiel je v tom, že u nej mi tento kontrast udiera do očí oveľa výraznejšie. Autorka s veľmi silným kúzlom osobnosti. Z obľúbenej „len poviedkárky“ u mňa povýšila na jednu z najobľúbenejších autoriek vôbec.

Munroová dostala do vienka dva úžasné dary - schopnosť hlbokej empatie a talent na písanie, vďaka ktorému učí empatickému cíteniu ostatných ľudí. Bohužiaľ, mnoho krát zostáva nepochopená. To však nie je jej chyba. Je dušupohládzujúce naraziť na takéhoto autora v dobe, kedy takmer každý kope len sám za seba, a cez múr ignorantstva, ktorý si okolo seba vybudoval, k nemu nemá šancu čokoľvek preniknúť...

„Tak taková je Saganová. Píše o malichernostech a o světáctví. Jestli zůstaneš na povrchu, je to červená knihovna. Jenže ona taky vypráví o věcech skrytých za tím. To jsou skutečné příběhy o lásce.“ Jean-Michel Guenassia (Klub nenapravitelných optimistů)

Výstižnejšie sa k Saganovej snáď už ani nedá vyjadriť.

Jedna z hŕstky autorov, ktorí boli už v čase vydania svojej prvotiny tak vyzretí, že ich textu takmer nie je čo vytknúť. Postupom rokov svoj prejav vyšperkovala a dotiahla k ešte vyššej dokonalosti (ak niečo také vôbec je možné), avšak ten typický rukopis, badateľný v prvom i poslednom jej diele, jasný zámer ako písať, svojský prístup k černošskej otázke, zvláštna poetickosť jazyka, cit pre voľbu prostriedkov, plastické uchopenie postáv, to je aj po mnohých rokoch stále rovnaké a rovnako dobré, až to človeka udivuje. Mám rada postupné rozpletanie príbehu v jej podaní, umné prelínanie časových rovín sledujúce vlastnú vnútornú logiku, kedy každý naznačený detail nadobúda zmysel vždy v ten pravý čas. Baví ma ako vrství rôzne témy a spája ich do jedného celku (rasový konflikt vždy dopĺňaný iným), pričom príbeh s nimi tvorí dokonalú harmóniu. Teším sa tiež využitiu prvkov magického realizmu. To všetko ma očarúva v každej jednej Morrisonovej knihe, od prvej až po poslednú. Texty novšieho dáta sa mi však páčia o čosi málo viac, než tie staršie. Texty skôr vydané sú síce rovnako geniálne ako tie najnovšie, avšak pri novších textoch mám dojem, že Morrisonová sa posúva od dialógov o niečo veľmi málo viac k monológom a v tejto polohe sa mi páči ešte viac.

To, čo sa Auster snaží vyjadriť prostredníctvom svojich textov, robí pomerne komplikovaným spôsobom, výsledkom čoho je, že vo väčšine prípadov zostáva nepochopený. Pre čitateľov je po dočítaní knihy práve takou záhadou, akou bol ešte pred jej otvorením, ak nie ešte väčšou. Celá jeho tvorba do istej miery pôsobí, akoby bola zahalená rúškom tajomstva, celá je akási zahmlená, rozostrená, iluzívna. Volí štylisticky jednoduché vety, vďaka čomu sa jeho texty ľahko čítajú, aj tak sú však v niečom náročné – nie je ľahké odhaliť ich pointu. Autor má však môj úprimný obdiv za odvahu pustiť sa ťažšou cestou. Tematicky z radu nevyčnieva, drží sa obľúbenej témy väčšiny amerických autorov – hľadanie vlastnej identity, miesta v živote – ale snaží sa nájsť nový spôsob ako tému poňať, a tým, ako ju nakoniec uchopí, výnimočný určite je.

Coetzee má schopnosť podmaniť si čitateľa s nevídanou ľahkosťou a už nikdy ho nepustiť zo svojich osídel. Či už je rozprávačom jeho príbehov v konkrétnom prípade osoba ženského, alebo mužského pohlavia, z pohľadu čitateľa na tom nezáleží, ten má aj tak väčšinu času pocit, že číta sám o sebe. Autor dokáže svojim postavám vtlačiť pečať univerzálnosti. Výrazne mu v tom napomáha zvláštna forma podania (zachovanie určitej anonymity postáv a ich označovanie všeobecnejšími pojmami „on“ resp. “ona“, avšak používanými vo význame „ja“), či extrémne intímny charakter jeho výpovedí, zdôrazňujúci negatívne, no každému človeku prirodzené, povahové črty. A hoci Coetzee kladie dôraz na intímne prežívanie určitých životných situácií, popritom sa čitateľ nenásilnou formou, akoby podvedome dozvedá stále viac a viac o politike apartheidu uplatňovanej v takmer celej druhej polovici minulého storočia v Juhoafrickej republike.