Rózin dom Krýsuvík

31.10.2015

Mám rada ten moment, v ktorom sa získané poznatky prepoja, zapadnú do seba, a ja konečne nadobúdam jasnejšiu predstavu o minulosti a súčasných pomeroch určitej krajiny, o kultúre, hodnotách, mentalite ľudí v nej žijúcich, o tom čo ovplyvnilo vývoj a smerovanie danej spoločnosti. Zdrojom týchto informácii pokojne môže byť aj beletria, ktorá úžasne dopĺňa to, čo nemožno vyčítať zo strohých „učebnicových“ faktov. Texty rôznych autorov, hoc sa venujú odlišným témam a píšu o rozdielnom období, avšak dej svojich kníh zasadzujú do tej istej krajiny, sa spravidla rôznia v závislosti od toho, či ide o domáceho autora, alebo autora naturalizovaného/takého, ktorý prežil aspoň časť života v danej krajine. Obe skupiny autorov nazerajú na prostredie, ktoré je živnou pôdou ich inšpirácie, inou optikou. Rózin dom Krýsuvík skĺbil oba tieto pohľady.

RÓZIN DOM, to sú reálie zo súčasného Islandu, z pohľadu prisťahovalca. Rózin dom je o smútku za domovom, za tým čo autor/rozprávač za sebou zanecháva, ale aj o tom, čo je v ňom hlboko zakorenené, čo si so sebou nesie životom ďalej. Je o pocite, že pred sebou samým nemožno ujsť, o každodenných prekážkach, ktoré je potrebné prekonať v snahe prežiť v cudzej krajine. Autor je občas možno až priveľmi kritický, no nechce byť krutý. Snaží sa o triezvy pohľad, nezatvára oči pred tým, čo nie je „ružové“. KRÝSUVÍK je akousi protiváhou Rózinho domu. Má niektoré rysy, charakteristické pre texty domácich autorov, ktorí majú, napriek mnohým negatívam, prirodzenú tendenciu idealizovať, zľahčovať, alebo aspoň navodiť pocit, že pokorne prijímajú to, čo im osud nadelil a niekde v kútiku duše sú napriek všetkému hrdí na svoju domovinu, korene. Sú to dva pohľady, ktoré spoločne pomáhajú vytvoriť obrázok o Islande, no predsa sú ešte čímsi viac. RÓZIN DOM KRÝSUVÍK nie je len o tom, čo odlišuje krajanov a prisťahovalcov, ale aj o osamelosti a strastiach života, ktoré sú vlastné každej ľudskej bytosti, o tom, že všetci sme si rovní, všetci sa napokon vraciame „do toho istého domu“. Autor si túto skutočnosť plne uvedomuje a práve v prepojení textov, ktoré zmierňuje tvrdý, kritický podtón prvej časti knihy, možno vidieť jeho láskavosť, zhovievavosť voči ľuďom, jeho človečenstvo.

Nakoľko autorova USPÁVANKA PRE OBESENCA sa mi páčila o čosi o viac, odporúčam aj tú. Pre obohatenie obrázku o reálie súčasneho Islandu odporúčam siahnuť po J. K. Stefánssonovi (Letné svetlo a potom príde noc), pre reálie zo skoršieho islandského obdobia zasa po T. Thórdarsonovi (Kameny mluví).