JohnMiller přečtené 125

Teorie mravních citů 2023, Adam Smith

Psychoanalytické chorobopisy 2011, Sigmund Freud

Štyri po polnoci 1 1993, Stephen King

Stephen King patrí v mojom pomyselnom rebríčku k z najzásadnejších autorom v mojom živote preto, lebo vďaka nemu - vďaka jeho dielam - som sa začal viac zaujímať o literatúru ako takú. Oslovil ma v rannej puberte a odvtedy som sa už literatúry nezbavil. K prvému zväzku Štyri po polnoci som sa dostal až teraz, skoro po 20tich rokoch. Jedinú skúsenosť s príbehmi v tomto diele som mal prostredníctvom televízneho spracovania Langolierov (1995), a ten som svojho času bral celkom pozitívne na to, že išlo o lacnejšie televízne spracovanie. V tomto zväzku sa nachádzajú dve novely - prvá sú Langolieri: Ide o science fiction v ktorom sú ústrednou témou anomálie času a priestoru, pokus pochopiť jej zákonitosti - ktoré sa porušili - a cestovanie v ňom. Bavila ma na tom celom hlavne atmosféra, ktorá je veľmi podobná iným Kingovým dielam, ktoré sa zaoberajú porušovaniami zákonov času a priestoru. Postavy ma - ako vo väčšine jeho diel - bavili viac než dosť, akurát mi chovanie postáv neprišlo úplne reálne a to ma celkom odrádzalo od čítania. Druhá novela Tajné okno, tajná záhrada ma bavila viac, vďaka psychologií, ktorú dokáže King tak jedinečne zachytiť, avšak pravudpovediac, príbeh bol na môj vkus priveľmi predvídateľný a mal som pocit, akoby som už od Kinga niečo podobné čítal. Ak by ste sa ma spýtali, že na čosa mi to podobalo? Čo mi to pripomínalo? Neviem či by som vedel adekvátne odpovedať - napadlo ma dielo Mysery, ale to vo svojej podstate nie je podobné natoľko aby som Tajné okno, tajná záhrada mohol nazvať plagiátom. Mám z tohto záhadné pocity, možno až Déjá Vu, ale to nemení fakt, že u tohto autora mám rozhodne iných knižných favoritov.... celý text

Dějiny peloponnéské války 1977, Thúkydidés

Dejiny Peloponézskej vojny je rozsiahle dielo, ktoré aj na svoj vek, obdobie kedy bolo napísané, a autora, je hlboko analytickým textom, ktorý ma prekvapil vo viacerých rovinách. Thukydides, autor ôsmich kníh, ktoré sa nachádzajú v tomto zväzku, zastával počas vojny funkciu zvanú stratégos - povolanie, ktoré by som ako laik priradil ku generálovi, ktorý mal síce viac mocenských práv ale k diktátorovi alebo tyranovi (radšej použijem dobovú terminológiu) to má ďaleko. Vďaka jednej neúspešnej akcii, ktorá bola súčasťou Peloponézskej vojny, bol Thukydides ako stratégos odvolaný a dokonca skončil vo vyhnanstve. Paradoxom je na tejto jeho nešťastnej situácií to, že sa utiahol do vyhnanstva k nepriateľom na Peloponézsky polostrov a odtial mohol pravdepodobne nerušene sledovať situáciu prebiehajúceho konfliktu a pozorne zbierať dáta aj od nepriateľov Atén. Prvý rozmer, ktorým si ma získala táto kniha, je ten, že zachytáva široké rozpätie konfliktu medzi obyvateľmi Peloponézu na čele so Spartou a Aténskym námorným spolkom. Ide o podrobné zaznamenianie udalostí - od prvých potičiek, ktoré priamo predchádzali konfliktu cez zbežnú históriu obyvateľstva, v ktorej sa autor snaží triediť informácie a kriticky sa, z viacerých zdrojov, snaží rozlišovať medzi skutočnosťou a fantáziou, medzi motiváciou zainteresovaných a kreatívnosťou rozprávačov, medzi náboženstvom a realitou, hoci náboženstvo bolo považované verejnosťou za súčasť empirickej histórie. A samozrejme zachytáva to najpodstatnejšie. A to 21 rokov samotnej vojny. Druhým rozmeron je detailná analýza všetkých prvkov, ktorá pôsobí ako geopolitická monografia. Keď si uvedomím, že ešte dnes sú brané vážne - alebo teda nekriticky akceptovateľné - dôkazmi nie úplne podložené interpretácie histórie, ktoré sú inšpirované folklórom danej nadprirodzenej ideológie, tak u Thukydidesa tento kriticko-logický postoj považujem za vizionársky a nadčasový. K vysvetleniam histórie síce využíva aj mytológiu, avšak tú podrobuje kritike takým spôsobom, že priamo poukáže na to, že nemá zdroje k tomu aby vyvrátil alebo potvrdil danú informáciu. Za to tam, kde má viacej zdrojov uvádza nielen to, kto viedol armády - či už na súši alebo na mori - ale aj počet vojakov, výzbroj, zásoby, počasie, stratégiu, priebeh boja, kto čo získal, kto čo stratil a čo tie situácie spôsobili alebo aké reakcie vyvolali. Pokiaľ niektoré z uvedených skutočností nevedel, pokúša sa ich interpretovať podľa svojich schopností a skúseností alebo priamo pomenuje, že informáciu nemá. To čo Dejiny Peloponézskej vojny ponúkajú, je časová kapsula danej doby, tak živá, že si čitateľ uvedomí fakt, že od doby tejto Antickej svetovej vojny sa toho vo svete až tak veľa nezmenilo. Vedecky a technicky sme síce na vyššej úrovni, no motivácie - teda spúšťače vojen - ako chtíč po politickej moci či peniaze, zostávajú nemenné. Tretí rozmer ktorý si ma získal sú psychologické profily protagonistov a najdôležitejších postáv, ktorých osudy sú tak nelineárne, situácie do ktorých sa dostávajú sú také nečakané a nepredpovedateľné ako to už býva v reálnom živote. Myslím si, že by toto dielo dokázalo obstáť aj v dramatickom spracovaní. Životné údely občanov Peloponézu ako ako boli Pausanias, Brasidas, Gylippos, či občanov Atén ako Alkibiades, Kleón, Nikias a Demosthenes alebo iných, ktorí sa nejakým spôsobom dostali do konfliktu - ako Hermokrates či Tissafernes, stoja za zmienku.. ale prezrádzať dej nebudem. Hlavné pozitíva tohto diela by sme mali za sebou. Prejdime na menej zábavnejšiu tému: To čo mi úplne nesadlo. Prvá vec je štylistika. Hoci Thukydides sám na začiatku diela upozorňuje čitateľa, že sa on sám neidentifikuje ako básnik - spisovateľ, nemá tú schopnosť zaobaliť do nádherných súvetí text ale ide mu iba o autentické zachytenie konfliktu pre budúcnosť. V tomto prípade autor nepreháňa. Text je slová na zdržanlivý. Nachádza sa tu príliš veľa faktografických údajov v krátkych vetách. Priveľa miest a mien, takže čitateľ sa veru stratí raz dva. Musel som mať po ruke neustále smartfón s pripojením na internet aby som bol v obraze kde sa v texte aktuálne nachádzame priestorovo a o kom sa v texte píše, tých mien je tam obrovské množstvo. Preto je na mieste odporúčať také verzie Dejín Peloponézkej vojny, ktoré obsahujú mapy. Táto verzia z roku 1977 obsahuje zopár máp ale je to absolútne nedostačujúce. Skutočne nepreháňam, keď tvrdím, že takmer na každú dvojstranu z týchto 600 strán by sa hodila jedna mapa. Opisy terénu, postupu a formácií mi nestačil. V mojom prípade je v tej jednoduchosti tá náročnosť.... celý text

Príbehy života a smrti 1976, Thomas Mann

Pri výbere literatúry nemám vo zvyku skúšať niečo “na slepo. Teda siahnuť po titule o ktorom neviem nič - napríklad sa mi iba zapáčil obal a podobne. Kým pri hudbe, filmoch alebo inej forme umenia (pc hry?) toto občas spravím, z časového hľadiska si to pri literatúre nedovolím. Niekto by mohol namietať “a čo krátke poviedky? Realita je taká, že sa mi s tým nechce zaťažovať. Pri tejto zbierke poviedok som to však z časti porušil. Knihu som objavil u jedného staršieho pána, ktorý bol v procese rušenia svojej knižnice. Na výber toho, o čo mám záujem som mal obmedzený čas, takže som sa priveľmi nezdržiaval titulmi mne neznámymi. Pri tejto knihe som sa však zdržal preto, lebo som si poplietol mená Thomasa Hobbesa (Leviathan - 1651) a Thomasa Manna. Myslel som si, že ide o nejakú Hobbsovu knihu a tak som si to išiel vygoogliť. No už pri autorovi som zistil, že som sa mýlil. Prekvapila ma však informácia, že Thomas Mann získal Nobelovu cenu za literatúru v roku 1929. Tak si hovorím: Ak dostal Nobelovku, malo by to byť z objektívneho hľadiska kvalitné aj keď mi to nemusí byť úplne sympatické. A to sa v celkom potvrdilo. Viac ako poviedky samotné - ku ktorým sa dostanem - ma fascinoval životný príbeh Thomasa Manna - bisexuála, ktorý nachádza zaľúbenie v mladých mužoch (musím dodať, že z diela mám pocit akoby ho priťahovali skôr starší chlapci), hoci sa oženil a mal 6 detí. V roku 1930 vystúpil proti Nacistickej mašinérií a následne v roku 1933 opustil Nemecko s čím si - viac než pravdepodobne - zachránil život (zdroj Wikipedia: Rozumiem tomu, že wikipedia nie je najdôveryhodnejší zdroj, avšak si nemyslím, že by práve v tomto prípade autori manipulovali s informáciami za nejakým bližšie nešpecifikovaným cieľom) Autorove súkromie - hoci s ním nemusíme hodnotovo súhlasiť - je jeho osobná vec a nech sa to nám zdá akokoľvek zlé či patologické. Súdiť umenie podľa súkromia umelca mi nepríde spravodlivé. Samozrejme existujú výnimky, kedy to je v poriadku ale to už sa pravdepodobne musí porušovať zákon. V tejto zbierke poviedok mi však detailné opisy 14 ročných chlapcov a ešte menších detí prišli až veľmi podozrivé. Nie, v texte nie je nič, čo by malo byť tabu - ani násilie alebo zneužívanie detí sa tu nenachádza avšak Čítať o tom ako 50 ročný muž sleduje 14 ročného chlapca preto lebo ho fyzicky priťahuje a ten motív v poviedke je z môjho pohľadu samoúčelný, mi neprišlo OK. A po poviedkach ako Tonio Kröger a Smrť v Benátkách už bolo na mňa priveľa opisovanie detského tela v poviedke Zmätok a skorý žiaľ. Aby som nebol nesprávne označený za homofóba alebo aby som nebol zle pochopený tak, že iba opisujem to, čo mi hodnotovo prekáža, tak napríklad taká poviedka Lujzka mi celkom sadla. Je to taký netradičný mix identít a rodových stereotypov. Páčil sa mi autorov rukopis. Respektíve preklad. Avšak obsahovo ma fragmenty života bez zaujímavejšieho príbehu kde máte zaručené, že sa dej končí tragédiou, nebavili. Prvý a druhý krát nečakaná smrť postavy šokuje. Avšak potom ako sa to opakuje znova a znova, už podľa mňa samotný čitateľ stráca citlivosť tohto typu prekvapenia a v konečnom dôsledku ho to môže začať nudiť. Preto ľutujem neznámeho pána Júliusa, ktorý túto knihu dostal s venovaním na Vianoce 1977 :) Pod názvom Príbehy života a smrti som si predstavoval niečo iné a možno aj samotný pán Július.... celý text

Retrotópia 2017, Zygmunt Bauman

Táto rozsahom útla knižka zachytáva pomerne širokú škálu dnešných - postmoderných - spoločenských fenoménov, z ktorých niektoré vnímam už dlhšie a tu som našiel niekoľko zaujímavých interpretácií. Text sa venuje hlavne pojmu RETROTÓPIA - o ktorom autor píše, že ide o novodobý jav, ktorý vytvára dojem toho, že minulosť bola lepšia ako prítomnosť, pri čom sa konštruuje a idealizuje tak, že vytvára úplne nový obraz. To znamená, že spomíname na svet, ktorý síce nikdy nebol ale formou úniku sa doňho radi vraciame a spomíname ako bolo vtedy objektívne lepšie. Nebezpečné je na tom to, že retrotópia automaticky odpisuje budúcnosť ako určite horšiu alternatívu bez perspektívy - ktorej zmeny akoby by sme nemali vo vlastných rukách. Tento nastavený mindset som si všimol u viacerých a to nielen pri starších, ktorí majú úplné právo pociťovať nostalgiu (no nie takto deštruktívnu), ale začína to byť fenomén aj mladšej generácie - minimálne čo sa týka enviro tém, antinatalismu atď. Už vo svojom detstve som zažil zo strany starších členov rodiny neskutočné - až miestami čarovné - spomienky na svetlú, lepšiu minulosť, ktorá sa už nikdy nevráti a na mňa ako na dieťa prenášali úzkostlivý pocit. že život, ktorý žijem je horší ako v ich minulosti. Čo bola totálna sprostosť. Nostalgia je podľa môjho názoru do istej miery prospešná pre psychické zdravie, no nie v tejto autodeštruktívnej forme. Rovnako ako autor aj ja som toho názoru, že tieto spomienky na minulosť, ktorá nikdy nebola a ktorá odpisuje budúcnosť, má taký negatívny vplyv ako epidémia. Je to choroba, ktorá škodí no liek na ňu ešte nevymysleli. Prekvapilo ma, že táto kniha rieši viac spoločensky negatívnych vplyvov než len retrotopický obraz sveta. Hoci ich autor radí do tejto teórie, podľa mňa presahujú tento pojem. Spoločnosť dnes nie je menej agresívna ako v minulosti, hoci sa nám to môže zdať. Jedinci sa v ničom nezmenili-neprevychovali sa. Iba sa akurát násilné prejavy presunuli. Presunuli sa napríklad na štadióny. Pluralita v spoločnosti ľudí dezorientovala, lebo z mnohých možností ktoré dnes spoločnosť ponúka - a nediktuje čo je správne a čo je jediná pravda - si jedinec nemusí vedieť vybrať to, čo je správne a čo nie. Globalizácia, zrušila hranice a ľudia sa cítia viac ohrozený z vonka. Majú väčší strach z migrácie, z iných kultúry atď. Násilie v postmodernej spoločnosti je vybitie si zlosti na objekte. Nie je za tým žiadny motív ani násilie nie je vykonávané za účelom subjektu - teda iba preto, že môže a ukazuje svoju moc tým, že pravidlá porušuje. To môžeme vnímať pri rôznych násilných činoch, ktoré často končia vraždami bez motívu a následnou samovraždou. Človek neschopný sa presadiť takouto formou ukazuje, že má na viac už len tým, že porušuje dané pravidlá ani nie samotným činnom. Nenávisť ventilovaná na internete je forma ktorá má za cieľ jedinca nadradiť nad ostatných. Online priestor ponúka anonymitu, takže vo väčšine prípadov nie je toto konanie stíhateľné. Takéto útoky sa prezentujú tým, že sa nepočúva druhá strana, a ani sa nepoužije ich jazyk, takže pri takýchto dialógoch vôbec nezáleží na faktoch. Kognitívne zaujatý človek musí obstáť v tom, že nemôže svojho súpera vidieť ani počuť a už vôbec nie rozmýšľať nad obsahom. Empatia musí byť nevyhnutne vylúčená z arzenálu diskutujúceho. Zygmunt Bauman trefne kritizuje dnešnú spoločnosť a poukazuje na patologické prvky s príkladmi. V podstate s ním vo všetkom súhlasím, no druhým dychom dodávam, že aj tak si myslím - a Bauman v tejto knihe netvrdil opak - že stále žijeme v najlepšom období v histórií, hoci to nie je dokonalé.... celý text

Podstata křesťanství 1954, Ludwig Feuerbach

Ich veličenstvá pyramídy 1977, Vojtech Zamarovský

Literatúra faktu je v podaní Zamarovského prístupná takmer každému čitateľovi. Odľahčený - jednoduchý štýl, ktorý v rámci nenáročných súvetí informuje čitateľa vyčerpávajúco, je presne to, čo dokázalo zaujať mňa natoľko, že som si neskôr zohnal väčšinu jeho diel. Informácie sú ponúkané takou formou, ktorá ma motivuje bádať a vyhľadávať viacej informácií o konkrétnej téme. V tejto knihe sa autor zameral na Pyramídy. Zameral sa na tieto tisícky rokov staré stavby opradené záhadami, legendami a konšpiračnými teóriami. Ako to už u Zamarovského býva, Históriu podáva veľmi pútavo, využíva mnohé literárne zdroje, ale nezaťažuje tým čitateľa v texte a aj preto je táto kniha prístupná takmer každému. Mnohé kapitoly fungujú ako príbehy, ktoré svojim obsahom zaujmu. Niekedy síce autor dokáže zamotať hlavu (ako tuto s menami archeológov a egyptológov) že sa jeden z toho nevie vysomáriť. Avšak v konečnom dôsledku, tým, že sú určité časti zoradené podľa časového horizontu, je čitateľovi umožnené minimálne vždy sa aspoň chronologicky zorientovať. Kniha nám prezrádza: kto si dal pyramídy postaviť, a aký to malo pre nich účel. Aj to, prečo sa časom prestali stavať. Zistíme aj kto ich objavil - keďže na nich aj samotní potomkovia obyvateľov starovekého Egypta zabudli - a komu vďačíme za vedomosti o nich. Ide o príjemnú literatúru faktu, ktorá ničím nevyruší a striktne sa drží vedy - až na záverečnú časť, ktorá ma nesmierne prekvapila. A to v dodatku, kedy sa autor púšťa do boja s dezinformáciami a hoaxmi. Veľmi trefne, s trošičkou cynizmu, poráža hlúposti hlúpych s ich vlastnými zbraňami. Vymenováva chronologicky kde tieto výmysli prešľachtené na “fakty" približne začali a tie najväčšie hviezdy zráža na kolená tak, že komentuje ich texty a jasne ukazuje fakt, že Páni nielenže sú odborne neznalí ale často si vymýšľajú alebo svoju intuíciu pasujú, za niečo, čo sa má tváriť ako výskum. Favorit najkreatívnejších hlúposti je tu zaručene Erich von Däniken. Pyramidiotizmus týchto diletantov a amatérov prekvapuje aj samotného autora a smutne konštatuje, že o tento typ “literatúry" je väčší záujem ako o nudné vedecké a odborné texty.... celý text

Čierny obelisk 1980, Erich Maria Remarque (p)

Čierny obelisk je zatiaľ jediný román od Remarka, ktorý si ma úplne nezískal - teda je dobrý ale nedojal ma natoľko ako napríklad: Na západe nič nové, Noc v Lisabone alebo Tiene v raji. Téma hyperinflácie Nemecka, ktorá sa odohrala v období po prvej svetovej vojne, tu bola zachytená - podľa môjho názoru, dôveryhodne (hoci o téme nemám nejaké extra poznatky) - to jest, že popri faktoch a historických skutočnostaich tu máme aj praktické ukážky toho, akým spôsobom táto šialená inflácia ovplyvňovala každodenný život obyčajných, prostých ľudí. Bolo tu zachytených mnoho situácií, ktoré boli odprezentované cez viaceré vedľajšie postavy. No mal som z toho pocit, akoby som nahľiadol pod pomyselnú pokrievku, a obsah v hrnci som neochutnal. Čo si môžeme všimnúť je aj to, že je tu veľmi decentne zachytená frutrácia, pocit nespravodlivosti a ostatné negatívne prvky obyvateľov, ktorí - ako vieme, pripravili a uľahčili Hitlerovi a Národnému Socializmu vzostup ktorý vyvrcholil druhou svetovou vojnou. Hoci dej primárne zachytáva každodenné útrapi mladíka pracujúceho v pohrebníctve, postavy s ktorými komunikuje predstavujú celú škálu rôznych vlastností, ktoré vdychujú prostrediu život. Máme tu veteránov prvej svetovej vojny, prostitútky, kňaza aj psychiatra, mníšky aj pacientov, podnikateľov aj nezamestnaných, úspešných aj samovrahov. Proste celú sériu príbehov, v ktorom sa menili hodnoty zmenou kurzu ich meny. No zdalo sa mi, že som ich sledoval s odstupom, nie priamo ich optikou. To ma troška zamrzelo, no problém môže byť aj vo mne, nie len v románe.... celý text

Vybrané spisy (Svazek II) 1950, Karl Marx

Na moje samotné prekvapenie hodnotím druhý zväzok a čosi vyššie. Bude to asi tým, že tu máme o čosi menej divokých interpretácií spoločenských fenoménov a náhľadov na históriu. Respektíve - oni tu sú ale predsa len je to miernejšie a fakt, že som si po prvom zväzku možno na to aj čiastočne zvykol, ma už kritické myslenie a moje vedomosti nedostávali do takej nekomfortnej polohy ako naposledy. Dôvod prečo to tak je, tkvie možno v tom, že sa tu nachádza menej textov od Marxa - diametrálne viac od Engelsa. čo znamená, že jazyk je menej útočný. Teda presnejšie - on útočný je ak si ho teda môžem dovoliť porovnať s inými autormi, avšak oproti Marxovi, ktorý je špička v agresívnom kritizovaní, je to naozaj pokojnejšie. Čo neznamená, že taká kritika Gothajského programu nespôsobí ako esencia nenávisti, kognitívnej zaujatosti a plastickej interpretácie. Totalitárny duch a prskanie, kopanie , obviňovanie, urážky, ktoré Marx vychŕlil v tomto texte sú šialené. Prekvapivo ma však bavili Engelsove tézy: ako napríklad - Pôvod rodiny, súkromného vlastníctva a štátu. Ak už nič viac, tak mi Engels pripomenul, že všetko je v pohybe a nič nie je nemenné - ani rodina ako základná jednotka spoločnosti. Hoci sa v minulosti pokúšali a do dnešného dňa pokúšajú rôzne reakcionárske hnutia, skupiny alebo iné ideológiami poháňané spoločenstvá, podsúvať to, že niektoré veci a javy sú nemenné - no nie je to tak. Niektoré takéto javy eufemizmom povedané - zabetónovali tým, že ich nazvali tradíciou. A čo majú spoločné všetky tradície? Že pre určitú skupinu sú nedotknuteľné, sväté - teda nemenné. V pôvode rodiny mám naopak isté problémy s interpretáciou ktorá hovorí, že v tradičnej preddejinnej spoločnosti bolo spoločenské usporiadanie striktne matriarchárne. Áno, niektoré kmene v tejto forme hierarchie žily. Tvrdiť, že to bolo v minulosti prirodzené, hoci takáto forma je u cicavcov velmi ojedinelá a u primátov tiež prakticky neexistuje - je veľmi odvážna, a na môj vkus nie natoľko dôveryhodná. No som ochotný o tom viesť dialóg - rovnako ako o rodinách Starovekého Grécka, Antického Ríma či rodiny Keltov, ktoré ma naopak v podaní Engelsa a jeho zdrojov veľmi bavili. Prekvapivá bola aj kritika Nemeckého filozofa menom Ludwig Feuerbach. Ide o zaujímavú postavu v dejinách, keďže ako jeden z prvých akademikov sa nebál otvorene kritizovať kresťanstvo a jasne, priamo pomenoval jej transcendentálne-nadprirodzené javy ako niečo, čo nie je reálne a zároveň to čo reálne je, metodologicky usporiadal. Tvrdil, že teológia je v podstate antropológia. K Feuerbachovi sa ešte v budúcnosti určite vrátim lebo jeho ponímanie kresťanstva je koncept, ktorý ma celkom zaujal - teraz sa však vráťme ku kritike. Engels a Marx Feuerbacha kritizovali - hoci nie tak surovo ako to má toto duo vo zvyku. Z ich rukopisu je viac než jasné, že sa Feuerbachom čiastočne inšpirovali. Ak som to správne pochopil - prekáža im, že Feuerbach nebol dostatočne materialistický, vynechal históriu, neriešil sociologické a ekonomické otázky vplyvu kresťanstva a vo svojich myšlienkach hlavne neriešil to, že esenciou vývoja spoločnosti je jednotka práce (To sú Marxove pocity, nie realita :) ) Takže vo svojej podstate kritizovali skôr to, čo tam nebolo ako to čo tam bolo. Divné. Druhý zväzok sa končí korešpondenciou Marxa a Engelsa. Výpovedná hodnota bola pre mňa skoro nulová. Toto “švitorenie si užije asi iba historik. Záverom by som chcel len podotknúť, že si myslím, že vybrané spisy v takomto formáte s takýmto obsahom u nás už nikdy nevyjdu. Dôvod je nasledovný - bolo by to zbytočné - väčšinu čitateľov by to nezaujímalo. Dúfam, že sa už experimenty zo socializmom nikdy nevrátia, takže ani na Marxa a Engelsa sa už nebudeme pozerať tak nekriticky - a tak teda ozaj nie je dôvod aby sa v budúcnosti takto obsiahlo vydávali texty o voľnočasových aktivitách čiastočných utopistov. Tým nemyslím, že by sme ich mali cenzurovať. Ja sa napríklad chystám zohnať si od Marxa kompletný Kapitál - ktorý bol v tomto zväzku zahrnutý iba zlomkovito, no niekoľko iných textov v tomto dvojzväzku dnes už podľa mňa nemá žiadnu výpovednú hodnotu. Preto.... celý text

Sophiina voľba 2 1986, William Styron

Príbeh, svet a miesta, ktoré sú vystavené okolo Sophiinej voľby, ma k sebe akoby pripútali. A nejde tu o idealizovanie si nejakého časového úseku v histórií. Autor mal neuveriteľné nadanie na opisy udalostí a situácií, ktoré zachytil tak uveriteľne, že hocijaký bežný vnútorný monológ - taký aký prežívame bežne aj my - mi pripomínal rôzne situácie v ktorých som sa ocitol už aj ja, a autor to predniesol tak pútavo, že aj tie menej podstatné časti v knihe ma nesmierne bavili. Môj spomenutý "statement" o pútavosti platí nie len pre menej podstatné časti, či časti veselšie alebo dramatickejšie, ale aj tie tragické. Tým narážam na jadro príbehu - na samotnú VOĽBU. Na ktorú čitateľ nedočkavo čaká, a keď sa jej dočká, nie je dvakrát nadšený. Voľba ma zamrazila, znechutila ale v konečnom dôsledku nešokovovala tak ako by som si myslel. Celé dielo je popretkávané dehumanizáciou ľudí, ktorá vyvrcholila počas 2. svetovej vojny, takže by si mal byť čitateľ vedomí toho, že happyendu sa pravdepodobne nedočká. Ide o silný knižný zážitok, ktorý odporúčam. Nebojím sa toto dielo zaradiť do kolonky, klasické.... celý text

Vybrané spisy (Svazek I) 1950, Karl Marx

Karl Marx a Friedrich Engels - kontroverzné duo, ktorému sa asi nedá vyhnúť, ak sa zaujímate o sociálne vedy. Ja som sa s nimi prvýkrát stretol ešte na vysokej škole v rámci samoštúdia. Ako 22 ročný som si prečítal Manifest komunistickej strany a už vtedy som sa k tomuto textu vyjadroval veľmi cynicky, a nedokázal som si predstaviť to - ako je možné, že tomuto “naletelo toľko ľudí. Text zachytáva svet s javmi, ktorý úplne neodzrkadluje realitu, lebo sa nám snaží navodiť pocit, že všetko je v konflikte záujmov zo všetkým. Opisujem to veľmi zjednodušene, ale vo svojej podstate to je esencia a spoločný menovateľ všetkých ich textov. Po takmer desiatich rokoch sa k Marxovi a Engelsovi vraciam s istou pokorou, no ale aj s nazbieranými vedomosťami, aby som sa znova a obšírnejšie ponoril do teórií, ktoré sú ešte aj dnes objektom diskusií. Pre toto bádanie som si zvolil toto dvojzväzkové dielo Vybrané spisy I. a II., ktoré u nás vyšlo v roku 1950. Dôvody, prečo som si zvolil práve toto dielo sú nasledovné: Keďže dielo vyšlo v roku 1950 - kedy na území Česko-Slovenska prebiehala tvrdá kolektivizácia, menil sa od základov celospoločenský diskurz, ktorému sa nevyhla ani literatúra - vznikol priestor pre abosolútne necenzúrovanú, úprimnú a surovú ideológiou poháňanú literatúru. Marxizmus-Leninizmus ako vtedajší vrchol filozofie, prekrútenie spoločenských vied atď. Práve pre tú úprimnosť, nepotrebnosť ospravedlňovania sa a preklad fanatického komunistu, pseudo-profesora Ladislava Štolla, som si zvolil toto viac než 1000 stranové best off. Ešte než sa pustím do kritiky, chcel by som sa vyjadriť k tomu, aké pocity som mal z čítania. Aké emócie vo mne lomcovali a prečo sa čítanie zmenilo na boj s vlastným úsudkom. Pri čítaní ma strhávala súdnosť. A to až tak, že ma to donútilo nabehnúť na internet a pozrieť sa akým spôsobom interpretujú Marxov pohľad na svet aj iný čitatelia. Natrafil som na známeho klinického psychológa menom Jordan Peterson, ktorého interpretácia bola v mnohých smeroch podobná ako tá moja, ktorú teraz opíšem. Karl Marx a Friedrich Engels nie sú dezinformátori ani dezoláti, ak by som mal skĺznuť do naratívu dnešnej doby a dnešnej terminológie 21. storočia, ktorá týmto spôsobom označuje novodobé šarlatánstvo. Ide o bádateľov (hlavne teda Marx) ktorí majú obrovský prehľad v histórií, ekonomike, politických vedách a v rámci ich obdobia sledovali novinky (hádam) v každej odbornej disciplíne. Ich vedomosti ma skutočne zaujali a o niektorých témach - hlavne z histórie - by som si s nimi aj ja rád podebatil. Ale - naozaj veľké ALE aj s výkričníkmi - je už pri ich interpretáciách spoločenských javov. Za hlavný indikátor dejín a všetkých spoločenských javov si stanovili “prácu (námezdná práca, kapitál) ktorou interpretujú všetky udalosti, ktoré sa v histórií udiali - a veľmi zjednodušene, mnou povedané - z toho Marx vyvodil svoju najznámejšiu teóriu - teóriu bojov sociálnych tried. A teda v skratke - dejiny sú iba bojom medzi ľuďmi, a v boji ide o to: kto koho bude ovládať a kto komu bude slúžiť. V staroveku to boli otroci, v stredoveku nevoľníci a teraz to sú proletári. Pri všetkej súdnosti si nemyslím, že jediné čo nás ako civilizáciu poháňa dopredu je to, aby sme sa mali lepšie na úkor iného. Aby sme si vyjasnili - absolútne akceptujem to, že existujú takí, nazvime ich, zlí ľudia a asi každý vo svojom živote niekde niekoho chcene-nechcene využil. Áno súhlasím s tým, že svet nie je len dobrým miestom a nie je v poriadku pozerať sa naň ružovými okuliarmi. No tvrdiť, že generovanie takéhoto zla, je hlavná motivácia a cieľ života ľudí, je tak negatívna interpretácia, že práve pre toto sú teórie Marxa a Engelsa dosť ťažko uveriteľné a aplikovateľné. Popri čítaní som mal pocit, že teórie je potrebné poprieť mojimi vedomosťami a väčšinou sa mi to podarilo. Takisto však už chápem aj to, že čitateľovi, ktorému chýbajú určité vedomosti alebo nemá potrebu byť objektívny, môže ľahko prepadnúť týmto ideám a uveriť logicky poskladaním tézam. Ako som už spomínal: toto duo je veľmi sčítané a s mnohými vybádaními myšlienkami súhlasím - avšak s nimi nemôžem súhlasiť v globále, lebo ľudská bytosť nedokáže takto koexistovať s ostatnými. Príklad: Proletári vyrobia 1000 mobilov, ktoré si však nemôžu dovoliť. Buržoa urobí to, že si ich vyvesí vo svojej kancelárií a bude sa tešiť, že obral o prácu proletárov a bude sa s tých mobilov tešiť. Podľa Marxa to tak je - podľa mňa nie! Ako som už písal, nejde o výmysli - o to byť čo najkreatívnejší - mnohé vstupy do teórií sú zaujímavé plné faktov, mnohých zdrojov, no v okamihu ako sa na teóriu alebo kritiku pokúsia aplikovať prácu a konflikty sociálnych tried, dostávame sa do despotického konštruktu, ktorý sa nedrží striktne reality. Kapitoly ako Manifest komunistickej strany, Námezdní práce a kapitál, Mzda cena zisk, niektoré časti z Kapitálu a Bytová otázka, ma ohúrili svojim rozsahom bádania ale vo výsledku nesúhlasím ani z jednou interpretáciou v plnom - a niekde ani len - čiastočnom rozsahu. Čo zase nemôžem hodnotiť sú politické texty: Taký Osmnáctý brumaire Ludvíka Bonaparta išiel úplne mimo mňa, lebo historické súvislosti tohto porevolučného obdobia nepoznám a tuto tvorcovia išli skutočne do najhlbšej hĺbky. K čomu sa však opäť môžem vyjadriť je to, že táto dvojka zkritizovala hádam každého na koho narazila. Dám vám sem aj zoznam tých, ktorým riadne naložili. Zoznam obsahuje iba mená ľudí, ktorých poznám a neprišlo mi úplne v poriadku, že do nich miestami až bezhlavo kopali. Bismarck, Cézar, Darwin, Feuerbach, Hegel, Hobbes, Hugo, Kant, Locke, Platón, Proudhon, Rousseau, Saint-Simon, Adam Smith, Spinoza, Tocqueville a Voitaire. Opakujem: to sú len tí ktorých poznám. Toľko o prvom zväzku. Zvlášť sa vyjadrím k druhému, keďže na prekvapenie mi sadol viac.... celý text

Postsedliaci: Slovenský ľudový protest 2023, Juraj Buzalka

Kniha Postsedliaci je súbor esejí, štúdií a článkov, ktoré nám predstavujú a interpretujú sociálne, kultúrne javy a etické zásady občanov Slovenska, bez akýchkoľvek populistických, reakcionárskych či ospravedlňujúcich pátosov. Hoci je miestami obsah celkom kritický až cynický, čo podľa všetkého dráždi tú konzervatívnejšiu časť čitateľskej obce, čo je vidieť aj na anonymných hodnoteniach a komentároch typu "Kniha nie je ani odborná, ani populárno-náučná. Je jednoducho hlúpa." alebo že "ide o liberárnu propagandu". Pravdou však ostáva, že definíciu "postsedliactva" ako strednej vrstvy Slovenských občanov, ktorí sa majú najlepšie v histórií Slovenska ale stále snívajú o romantických predstavách histórie, spoločnosti alebo minulosti ktorá nikdy nebola, vnímam rovnako a stretávam sa s tým celkom často. Mnohé javy, ktoré sú tu pomenované, práve preto vnímam citlivo. Dotýkajú sa mňa, môjho okolia aj mojich najbližších. Tak, ako sa na mnohých miestach v tejto publikácií píše o parochialismu ako všadeprítomnému, intuitívnemu a jednoduchému návodu, ktorý dokáže jednoducho vysvetliť hocijaké náročné či viacdimenzionálne javy alebo naopak dokáže špekulovať pri úplne jasných situáciách ako napríklad: kto napadol Ukrajinu a podobne, tak nám tu autor predstavuje možné variácie dôvodov prečo to tak je. Veľmi sa mi páčili aj úplne surové prirovnania. Autor ich tam vložil tak trefne no zároveň nečakane, že citlivejšieho čitateľa-kanonika to môže pohoršiť. A ono išlo iba o reálne skúsenosti zo života. Kniha je pomyselne rozdelená na dve časti: Eseje a štúdie, a publicistika. Prvá časť bola terminologicky náročnejšia (nehanbím sa prezradiť, že takéto texty čítam spôsobom: v jednej ruke kniha a v druhej mobil pre rýchle vygúglenie si nejakého odborného slova: za prvé pochopím myšlienku a za druhé: naučím sa nové slová). Prvá časť mi bola bližšia, keďže širšie kontexty spoločenských fenoménov vyhľadávam. Druhá časť: publicistika, boli krátke úvahy, zamýšľanie sa nad udalosťami, ktoré sa na Slovensku udiali za posledných cca tridsať rokov. Zaujímavé interpretácie, ktoré však niekoho dokážu možno až uraziť. A možno sú to pravé tí, o ktorých je táto kniha. Na takýchto knihách zbožňujem to, že mi ukážu pohľad na spoločnosť z inej perspektívy a moje vedomosti a skúsenosti buď doplnia alebo mi ich predstavia v úplne novom obraze. Plus mi predstavia autorov o ktorých som nevedel a veľmi rád by som si ich chcel v budúcnosti prečítať. Ako napríklad Eric Hobsbawm. A v tomto prípade mi pripomenul ešte jedného autora. Samuel Phillips Huntington a jeho Stret civilizácií o ktorom sme búrlivo debatili na vysokej škole a z mojej pamäti vypadol. Tak, ako sa na mnohých miestach v tejto publikácií píše o parochialismu ako všadeprítomnému, intuitívnemu a jednoduchému návodu, ktorý dokáže jednoducho vysvetliť hocijaké náročné či viacdimenzionálne javy alebo naopak dokáže špekulovať pri úplne jasných situáciách ako napríklad: kto napadol Ukrajinu a podobne, tak nám tu autor predstavuje možné variácie dôvodov prečo to tak je. Veľmi sa mi páčili aj úplne surové prirovnania. Autor ich tam vložil tak trefne no zároveň nečakane, že citlivejšieho čitateľa-kanonika to môže pohoršiť. A ono išlo iba o reálne skúsenosti zo života. Kniha je pomyselne rozdelená na dve časti: Eseje a štúdie, a publicistika. Prvá časť bola terminologicky náročnejšia (nehanbím sa prezradiť, že takéto texty čítam spôsobom: v jednej ruke kniha a v druhej mobil pre rýchle vygúglenie si nejakého odborného slova: za prvé pochopím myšlienku a za druhé naučím sa nové slová). Prvá časť mi bola bližšia, keďže širšie kontexty spoločenských fenoménov vyhľadávam. Druhá časť: publicistika, boli krátke úvahy, zamýšľanie sa, nad udalosťami, ktoré sa na Slovensku udiali za posledných cca tridsať rokov. Zaujímavé interpretácie, ktoré však niekoho dokážu možno až uraziť. A možno sú to pravé tí, o ktorých je táto kniha. Na takýchto knihách zbožňujem to, že mi ukážu pohľad na spoločnosť z inej perspektívy a moje vedomosti a skúsenosti buď doplnia alebo mi ich predstavia v úplne novom obraze. Plus mi predstavia autorov o ktorých som nevedel a veľmi rád by som si ich chcel v budúcnosti prečítať. Ako napríklad Eric Hobsbawm. A v tomto prípade mi pripomenul ešte jedného autora. Samuel Phillips Huntington a jeho Stret civilizácií o ktorom sme búrlivo debatili na vysokej škole a z mojej pamäti vypadol.... celý text

Sophiina voľba 1 1986, William Styron

Kníh, ktoré nám pripomínajú ohavnosti z minulosti nie je nikdy dosť. S témou Holokaustu, konečného riešenia a udalostí, ktoré im predchádzali, som celkom oboznámený. Myslím. Avšak o udalostiach, ktoré sa stali následne po tom, mám skôr sociologické a geopolitické vedomosti. Takže nemám ani tušenie, čo sa s preživšími stalo vo všeobecnosti, v zmysle: ako sa integrovali späť do spoločnosti, aké sociálne programy boli pre nich vyčlenené atď. Román Sophiina voľba na tieto moje otázky odpovedá fragmentovo, útržkamy minulosti hlavnej postavy. Tým, že text dispoponuje neuveriteľnou mocou realizmu, je každý jeden emocionálny výkyv Sophii ťažké sústo pre čitateľa - v zmysle nepríjemného pocitu nepomenovaných zverstiev. Sú to traumy s ktorými sa jedinec musí vysporiadať aj keď to vyzerá tak, že toho zla bolo toľko, že to ani nie je možné. Celé dielo srší neuveriteľnou autentickosťou, ktorá má najväčšiu silu v nepodstatných detailoch. Sú to také "blbosti", nuanse každodenného života, ktoré si ani nemusíme uvedomovať ale sú súčasťou nás. Takéto písané slovo považujem ja za najcennejšie v beletrii. Príbeh nemusí byť najstrhujúcejší, adrenalínové situácie nemusia vyžarovať z každej jednej zápletky či situácie, avšak zachytená ľudskosť (ale aj neľudskosť) zo svojimi všetkými nedokonalosťami, ktoré z nás robia to čo sme, pasuje toto dielo na vrchol svetovej literatúry.... celý text

Historie šílenství v době klasicismu 2020, Michel Foucault

Toto bolo moje prvé stretnutie s Michelom Foucaultom. Francúzkym filozofom, ktorý je známy svojimi divokými teóriami. Rozhodol som sa, že sa do jeho tvorby pustím pekne od začiatku - v rámci toho, čo mi slovenské, české a maďarské preklady dovolia. Ak by sa ma niekto spýtal, či je správne začať práve touto jeho dizertačnou prácou - odpoveď je: NIE. Pri čítaní som pociťoval psychickú nevolnosť, keďže náročnosť tohto odborného textu je nepopierateľne mimo mojich aktuálnych kognitívnych schopností. Bolo to pre mňa extrémne ťažké sústo, v ktorom som musel opätovne znova čítať každý druhý odsek alebo šialene dlhé súvetia - niekedy aj viac - aby som aspoň čiastočne pochopil autorove interpretácie. Téma internácie, zo všetkými javmi od neskorého stredoveku až po 18. storočie, je sama o sebe tak bizarná, ba až obskúrna, že už len to, že sa niekto púšťa do takéhoto bádania je samo o sebe šialené. Text tohto diela je vyčerpávajúci - ako obsahom tak aj formou. Je to jeden obrovský fenomenologický gigant, ktorý rieši spoločenské javy zo zreteľom na sociálne a vedecké špecifikácie daného historického kontextu (ako príklad uvediem divoké nosológie šarlatánskej medicíny) a toto všetko ešte prehlbuje svojimi sociologickými teóriami, argumentmi a citom pre pozorovanie. Z niektorých fenoménov, ako prerod leprosárií na internáciu bláznov, som bol nadšený. S niektorými som sa zase úplne nevedel stotožniť, ale vo svojej podstate ma kniha náramne bavila. Máme tu množstvo použitej dobovej literatúry a historické postavy - šialene rôznorodé. Od Vincenta De Paul až po Markýza De Sada tu máme každého, kto mal čo dočinenia s nerozumom. V poznávaní myšlienok Michela Foucaulta budem určite pokračovať ale teraz si musím dať od neho prestávku. Nie je to žiadna sranda.... celý text

Životopisy slávnych filozofov VI-X 2016, Díogenés Laertios

Druhý zväzok bol pre mňa vedomostne ešte prestrejší. Až na školu stoikov o ktorých som už čítal v minulosti, ma ostatný obsah nabil obrovskou dávkou informácií. Vyzdvyhujem to špeciálne v druhom zväzku preto, lebo sa o filozofiu starovekého Grécka celkom zaujímam a predsa som o väčšine, z toho o čom sa tu píše, čítal prvý krát. Ako napríklad Diogenes zo Synópy o ktorom som síce vedel tie úplne najzákladnejšie údaje, no jeho celý život a samotné učenie ma svojim pohľadom na svet inšpiroval. S niektorými jeho myšlienkami sa stotožňujem a sám som v istých situáciach konal podobne ako on. Záver zase patril Epikurovi o ktorom som tiež nevedel zhola nič a pritom ide o fascinujúcu postavu histórie. S obsahom som náramne spokojný. S formou už menej. Tento štýl starý takmer 2000 rokov nie je úplne populárno-náučný a potrápil aj moje knihomolské skúsenosti. Životopisy slávnych filozofov rozšírili môj zoznam kníh o ktoré mám záujem.... celý text

Životopisy slávnych filozofov I-V 2016, Díogenés Laertios

Životopisy slávnych filozofov je rozsiahla encyklopédia najpodstatnejších starovekých intelektuálov. Čo je na tejto zbierke fascinujúce a mňa zaujalo najviac, je to, že pochádza pravdepodobne z 3 storočia. Čo znamená, že mnohé literárne zdroje z ktorých Diogenes čerpal, už dávno neexistujú. Niektoré informácie ktoré nám tu Diogenes predkladá, nenájdeme nikde inde. V skratke povedané, nezachovali sa. Preto je z historického hľadiska toto veľmi dôležité a zásadné dielo. Samotné životopisy nemajú jednotnú formu. Akoby autor volil z niekoľkých variácií, predpokladám, že v rámci jeho možností zvolil cestu vyčerpávajúcich údajov. To znamená, že sa pokúsil zhromaždiť z viacerých zdrojov úplne všetky informácie, aj tie ktoré si protirečili, alebo nie sú úplne najvierohodnejšie a čitatelovi ich predkladá a aj ich pomenuje. Keďže medzi ním a osobami o ktorých píše, je niekedy časová priepasť niekoľkých storočí, je úplne prirodzené, že nebolo v silách autora vybádať a vytriediť fakty od mýtov. Dokonca, podľa prekladu, je možné, že sa celé dielo ani nezachovalo. Píše sa o tom v komentároch a aj ja som mal z toho taký pocit. Ďaľšia vec ktorá ma fascinovala bola tá, akými vedomostami disponovali tí najstarší filozofovia. Aké témy ich zaujímali a akými metódamy bádali a prezentovali svet okolo seba. Úprimne: nečakal som, že vedeli a predpokladali až toľko. V prvom zväzku I - V ma najviac bavilo klasické trio Sokrates, Platón a Aristoteles. No aj celá časť peripatetikov bolo pre mňa jedno veľké bádateľsko-historické uspokojenie.... celý text

Myšlienky k sebe samému 2015, Marcus Aurelius

Keďže som prevažnú časť letnej dovolenky strávil ako správny stereotypný Slovák pri pobreží bývalého Ilýrskeho kráľovstva, kde, pre zaujímavosť, utrpel Cézar jednu zo svojich vojenských porážok, zobral som si zo sebou nejakú antickú literatúru (ale paradoxne nie Cézara do ktorého sa mi ešte nechcelo). Zobral som si radšej, pravdepodobne, najznámejšieho autora stoického myslenia. Priznávam sa bez mučenia, že cisár Marcus Aurelius patrí k mojim najobľúbenejším postavám antického Ríma. Náročné obdobie v ktorom panoval a v ktorom sa snažil udržať ríšu celistvú, keďže za jeho vlády bola Rímska ríša terčom viacerých útokov, dokázal zvládnuť tak dobre vďaka svojej dômyselnosti, že jeho osobnosť neprestáva fascinovať ani po takmer 2000 rokoch. Aj keď sa nechcem pasovať za rozhodcu, a ani nechcem idealizovať jeho samotného, som touto knihou a ním samotným nadšený. A teraz k textu. Z toho pragmatického hľadiska ide o filozofickú príručku ktorá rozpráva o tom ako žiť šťastný, vyrovnaný a usporiadaný život. Ako byť spokojný a dať svojmu životu zmysel a zbytočne sa nezaťažovať niečim, čo skutočne nestojí za to. Akceptujem kritiku, že sa tu nenachádza mnoho originálnych myšlienok Marcusa Aureliusa, no na druhej strane si ich neprivlastňuje. Keďže sám mal kvalitné vzdelanie a filozofia ako vedná disciplína ho bavila, z poznatkov ktoré mal, pozbieral a spísal návod na to ako viesť spokojný život. Ide o populárno-náučnejšie zrhnutie stoickej filozofie, ktorá však predčila pôvodných autorov. Celkom ma prekvapilo, že nezávislo od Aureliusa alebo ostatných stoických filozofov, mnohé témy, myšlienky, nápady či postoje ktoré tu boli pomenované, sú také, ktoré dodržiavam sám. Sám od seba. Prišiel som na ne sám počas žitia života. Od mojich vlastných myšlienok k sebe samému. Jeden z mnohých prípadov je napríklad naplnenie-teda nenaplnenie svojej blaženosti počtom vecí ktoré vlastníme. Knihu by som pokojne odporučil aj čitateľom nefilozofom alebo tým, ktorí chcú siahnuť po motivačnej literatúre ale chcú sa vyhnúť rýchlokvaseným marketingovým zlepecom.... celý text

Unesený Západ 2023, Milan Kundera

Táto útla knižôčka v ktorej sa nachádzajú dve eseje: 1. Nesamozřejmost národa a 2. Unesený Západ, hrozivo predpovedala budúcnosť. Obsah ktorý pred desiatkami rokov varoval a strašil pred hrozbou plížiacou sa z východu, sa nakoniec potvrdil (či úplne alebo čiastočne nechám na odborníkov). Autor tu zachytáva kultúrne fenomény strednej Európy. Načrtne vývoj spoločnosti, nešetrí pritom komparáciami z histórie. Prednesie nám svoju interpretáciu a stav v ktorom sme sa ako národ (ČSSR) nachádzali. Jeho interpretácie podopierajú piliére rôznych literárnych diel a mnohých autorov. Pre mňa, ako čitateľa, ktorému nie sú tieto témy úplne neznáme, ma udivovalo to, koľko nových vedomostí, myšlienok a pohľadov z inej perspektívy som načerpal z týchto stránok a nad koľkými som sa zamýšľal. Hádam každá jedna dvojstrana ma reálne niečim fascinovala. Najviac mi asi utkvelo v pamäti rozpitvanie pojmu "SLOVANSTVO". Prekvapilo ma ako vyčerpávajúco-kriticky a dômyselne predkladá tento sociálny konštrukt, nie na histórií zakladaný, a nie priveľmi logický, súbor špecifík ktoré majú za cieľ identifikovať národ ako "Slovanský". Je to kniha ku ktorej sa ešte určite vrátim.... celý text

Otec Goriot 1977, Honoré de Balzac

Neprekvapuje ma to, že Otec Goriot je najznámejšie, respektíve ukážkové, reprezentatívne dielo Balzaca. Je to krátke, úderné, Balzac sa tu až tak "neopúšťa" v kvetnatosti opisov a celkom výstižne tu zachytáva takú tú dramatickú spoločenskú náladu porevolučného Francúzka. Tá nálada je síce význačná v každom jeho úspešnejšom diele, no tuto je to také esenciálnejšie. Som veľmi rád, že som sa k tomuto dielu dostal neskoršie a Balzaca som začal vstrebávať s iných jeho diel a tým pádom som si jeho rukopis už osvojil a nemal som problémy z niektorími jeho zvylkosťami v texte, ktoré nový čitateľ môže vnímať negatívne. Na tomto diele ma prekvapilo to, že nie je rozdelený na žiadne kapitoly, časti, body, jedoducho nič. Ide o plynulí text ktorý by pri nejakých novelách menšieho rozsahu ani neprekážal ale tuto som mal z toho divné pocity. Mne tam tie rozdelenia chýbali. Neprekvapilo by ma keby nastal v čitateľskej obci konzensus, že Otec Goriot je najlepšie Balzacovo dielo. Neprečítal som síce od neho toľko kníh aby som to mohol potvrdiť alebo vyvrátiť, no u mňa zatiaľ vyhráva. Hoci to hodnotím "len" 3*, je to vynikajúce dobové dielo ktorému právom patrí miesto v každej knižnici ktorá sa pokúša zaschytiť najvýznamnejšie diela svetovej literatúry. 3* aj pre to, že mám iných obľúbencov hoci sa k Balzacovi rozhodne v budúcnosti vrátm.... celý text