Spoločenská deľba práce je jeden z prvých publikovaných textov pravdepodobne najznámejšieho a najvýznamnejšieho francúzskeho sociológa Émila Durkheima. Ide o jeho habilitačnú prácu v ktorej zachytáva hnací motor pokroku, vymedzuje jeho vplyv, pozitívne a negatívne prvky, ktoré zušľachťujú alebo obmedzujú (alebo aj súčasne naraz) jedinca, skupinu, komunitu, národ a civilizáciu v sociálnom priestore, pričom skúma jeho funkcie a (nie najjednoduchšie) opisuje ich existenciu na konkrétnych príkladoch. Hoci toto nie je moje prvé stretnutie s týmto významným sociológom, bol som raz a opäť nesmierne prekvapený jeho brilantne jasnými opismi sociálnych javov, ktoré sa samoúčelne netopia v kvetnatých opisoch, hoci – ako som načrtol v zátvorke vyššie – nebolo to tak jednoduché ako som, po predošlých skúsenostiach s textom Durkheima, očakával. Tak či onak Spoločenská deľba práce je až po pomyselný okraj plná zaujímavých informácií, z ktorých sa dá mnoho dozvedieť a pozorovaním overiť fenomény, ktoré platia aj pre súčasnú spoločnosť.
Celý komentár nájdete tu https://dennikn.sk/blog/4901681/knizne-meditacie-emile-durkheim-spolocenska-delba-prace/
Najprv by som chcel upozorniť čitateľov, že moje pozorovacie schopnosti pri čítaní tohto diela nemuseli byť najostrejšie, keďže sa jedná o vcelku náročnú literatúru mimo môjho doterajšieho záujmu a odborov v ktorých sa cítim ako doma. Mal som chuť nakuknúť do tajov antropológie a etnológie, a medzi najznámejšie diela, ktoré zachytávajú práve tieto vedecké disciplíny, sa často skloňovalo práve toto dielo. A keďže som citácie a parafrázy Léviho-Straussa pravidelne nachádzal v iných rôznych (mnou cenených) dielach, s výberom som ďalej neváhal. Myslenie prírodných národov je aj dôležitým literárnym dielom štrukturalizmu – čo je jeden z mojich najobľúbenejších filozofických smerov, hoci patrí k tomu čitateľsky najnedostupnejšiemu vôbec.
Celý komentár nájdete na: https://dennikn.sk/blog/4888406/knizne-meditacie-claude-levi-strauss-myslenie-prirodnych-narodov/
Ilias patrí k najstarším dielam literatúry, ktorému sa len ťažko dá odoprieť zásadný vplyv na západnú civilizáciu. Ide o nespočetnekrát citované a parafrázované dielo, ktorého podstata sa nachádza v hodnotách spolupatričnosti, hrdosti, spravodlivosti, v prijímaní ťažkého údelu, pokore a priateľstve. Predtým než som sa pustil do tohto krásneho zväzku som nemal konkrétne očakávania - videl som filmovú adaptáciu s Bradom Pittom a keďže už mám zo starovekej literatúry čo-to prečítané, predpokladal som, ako to býva zvykom, že kinematografické spracovanie sa nebude predsa len držať vyčerpávajúco predlohy.
Pokračovanie textu nájdete tu! https://dennikn.sk/blog/4873787/knizne-meditacie-homer-illias/
Opäť, ale určite nie naposledy, som sa nechal uniesť psychoanalýzou Sigmunda Freuda. V diele Totem a tabu tento svetoznámy, kontroverzný psychoanalytik hĺbavo premýšľa nad sociálnymi vzťahmi ich funkciami a vplyvom, ktoré utvárali a vytvárajú prírodné národy. Teda primitívne spoločnosti, spoločnosti kmeňového charakteru, ktoré žijú v súlade s prirodzenou rozmanitosťou života, nemajú rozvinutú spoločenskú deľbu práce a plne neprekročili prah lovcov a zberačov. Prostredníctvom svojich teórií sa snaží prísť na to, akým spôsobom sa vytváral charakter spoločnosti a vrstvu po vrstve odkrýva špecifiká ľudskej mysle, ktoré vytvárali základy našej morálky, pravidiel, zákonov a podobne.
Hneď v úvode sa autor snaží vysvetliť hlavné termíny jeho štúdií. Totem je obvykle jedlé neškodné alebo nebezpečné zviera, zriedkavejšie rastlina alebo prírodný živel, ktoré má zvláštny vzťah k príslušnému rodu. Totem je v prvom rade praotec rodu. Potom jeho ochranný duch a pomocník. Zosiela mu veštby.
Pojem Tabu má dva protikladné významy. Na jednej strane pod ním chápeme sväté, posvätné, na strane druhej niečo desivé, nebezpečné, zakázané, nečisté. Tabu sa spája s predstavou zdržanlivosti a prejavuje sa predovšetkým v zákazoch a obmedzeniach. Obmedzenia tabu sú niečo iné ako náboženské alebo mravné zákazy. Nevyvodzujú sa s príkazov nejakého boha ale sú zákazom samým o sebe. Tabu je pravdepodobne najstarším nepísaným zákonníkom ľudstva. Prvé obmedzenia, vytvorené zavedením frátrií, sa týkali sexuálnej slobody mladej generácie, teda incestu súrodencov a synov s matkou, zatiaľ čo incest medzi otcom a dcérou odstránili až ďalekosiahlejsie opatrenia.
Freud sa snaží prísť na to, akým spôsobom mohli vznikať prvé spoločenstvá. Opisuje konkrétne vzťahy: ako napríklad vzbúrenie sa proti tyranovi otcovi, ktorý ako alfa samec svojej svorky nedovoľuje aby mali jeho synovia sexuálny vzťah so ženami z jeho praspoločenstva. Po usmrtení otca jeho synmi vzniká prvá koalícia. Freud tu opisuje aj úsmevný (no nie pre toho, kto to prežíva) ambivalentný vzťah medzi svokrou a zaťom. U svokry je to nechuť vzdať sa dcéry, nedôvera k cudziemu človeku, ktorému je dcéra odovzdaná a snaha obhájiť vládnucu pozíciu na ktorú si zvykla vo vlastnom dome. U muža je to odhodlanie nepodriaďovať sa už žiadnej cudzej vôli, žiarlivosť na všetky osoby, ku ktorým jeho žena pred ním mala nežný vzťah a nechuť voči tomu aby ho niekto rušil v ilúzií sexuálneho preceňovania. Tieto ilúzie narúša svokra, ktorá mu mnohými spoločnými črtami s dcérou pripomína jeho manželku, ale pritom jej už chýbajú všetky pôvaby mladosti, krásy, duševnej sviežosti, pre ktoré si svoju manželku cení. Starnúca matka sa proti tomu bráni vcítením do svojich detí, stotožňuje sa s nimi, privlastňuje si ich citové zážitky. Hovorí sa, že rodičia zostávajú mladí so svojimi deťmi, čo je skutočne jeden z najvzácnejších duševných prínosov, ktoré rodičia majú zo svojich detí. Vcitovanie sa do dcéry ide u matky niekedy tak ďaleko, že sa tiež zamiluje do muža ktorého miluje jej dcéra. Dosť často sa obracia proti zaťovi práve drsná, sadistická zložka milostného hnutia, aby o to bezpečnejšie potlačila zakázanú, nežnú.
Existuje veľká zhoda medzi tabu a nutkavými zákazmi neurotikov. Zákazy nemajú motiváciu a ich pôvod je záhadný. Musia sa dodržiavať v dôsledku neprekonateľného strachu. Vonkajšie hrozby trestom sú zbytočné, pretože existuje vnútorná istota (svedomie) že prekročenie zákazu by viedlo k veľkému nešťastiu. V reálnom svete, ktorému sa neurotik vyhýba, vládne spoločnosť ľudí a nimi spoločne vytvorené inštitúcie. Odvrat od reality je zároveň vystúpením z ľudského spoločenstva.
Najstaršie a najdôležitejšie zákazy tabu sú dva základné zákony totemizmu: nezabíjať totemické zviera a vyhýbať sa sexuálnemu styku s členom totemu druhého pohlavia. Freud to číta ako najstaršie a najsilnejšie žiadostivosti ľudstva. Lebo to, čo nikto netúži robiť, predsa netreba zakazovať, ale čo sa zakazuje veľmi dôrazne musí byť predmetom žiadostivosti.
Freud ďalej opisuje pojem animizmus. Animizmom nazývame učenie o predstavách o duši, v širšom zmysle o duchovných bytostiach. Podnetom pre vznik bolo poznanie veľmi pozoruhodného chápania prírody a sveta u známych primitívnych národov - historických a dnešných. Podľa nich je svet obývaný nespočetným množstvom duchovných bytostí. Týchto duchov považujú za príčiny prírodných procesov a domnievajú sa, že oživujú nielen zvieratá a rastliny, ale aj neživé veci tohto sveta. Animizmus je myšlienkový systém, ktorý nevysvetľuje len jednotlivé javy, ale umožňuje pochopiť celý svet ako jeden celok, ako jedinú súvislosť. Ľudstvo vytvorilo tri veľké svetové názory: animistický (mytologický), náboženský a vedecký.
V tejto útlej knižke som našiel zaujímavú charakteristika mágie. Tá hovorí, že: ľudia si mylne zamieňajú poriadok myšlienok za poriadok prírody, a preto si predstavujú, že im ovládanie alebo domnelé ovládanie vlastných myšlienok umožňuje ovládať aj veci.
Freud tu opisuje zaujímavé úvahy o vzniku náboženstva a pokryteckej viere v jedinečnosť kresťanstva. Tie znejú nasledovne: Psychoanalytický výskum jedinca nás však veľmi dôrazne učí, že každý si tvorí boha podľa vlastného otca, že jeho osobný pomer k bohu závisí od vzťahu k jeho telesnému otcovi, podľa neho sa mení a kolíše - boh nie je v podstate nič iné než povýšený otec. Kresťanské náboženstvo absorbovalo sviatosť, ktorá je nepochybne staršia než kresťanstvo. Nikto, kto pozná príslušnú literatúru, sa nebude domnievať, že odvodzovanie kresťanského prijímania z totemickej hostiny je nápadom pisateľa tejto úvahy. Celkom ostré.
Štyri štúdie, ktoré sa v tomto útlom zväzku nachádzajú nám možno nie úplne vyčerpávajúco ale celkom zrozumiteľne načrtli to, akým spôsobom mohli vznikať prvé spoločenstvá, ako mohli vznikať prazákony a zákazy v týchto spoločenstvách a snažia sa opísať aj ako chápali/vnímali alebo mohli chápať/vnímať naši predkovia samotný svet.
Thukydidove Dejiny peloponézskej vojny je literárne dielo mnou veľmi cenné. Patrí k tomu naj z toho, čo sa nám zachovalo zo starovekej literatúry. Čo ma však pri ňom celkom zamrzelo bol otvorený koniec - teda Thukydides zomrel skoršie ako stihol dielo dokončiť. Zistil som však, že udalosti antickej svetovej vojny, ktoré už Thukydides nestihol zaznamenať, zaznamenal filozof Xenofón. Keďže tohto starovekého filozofa celkom obľubujem, neváhal som.
Grécke dejiny od Xenofóna priamo nadväzujú na Thukydidov text. Xenofon začína, doslova, že: “a potom o niekoľko dní neskoršie…”. V prvých dvoch knihách, ktoré zachytávajú tragický koniec vojny sa Xenofon drží Thukydidovho štýlu. Čistý pragmatizmus, objektívne údaje bez menej podstatných odbočiek. Ide o precízny odborný výklad - na Xenofona, ktorý je predsa skôr známy tým, že nevykladá filozofiu čisto analogicky ale dáva obsahu nádych príbehu, je to celkom prekvapenie. Ak by tieto prvé dve knihy niekto umiestnil k Thukydidovi, nevšimol by som si to. Zaujímavé je, že po druhej knihe - po ukončení vojny, no nie konfliktov medzi mestskými štátmi - sa text mení. Mení tú precízne chladnú štruktúru a už sa podobá na Xenofona viac. Už tu nájdeme informácie vo forme klebiet či ťažko dokázateľných - hoci možných - interpretácií v konkrétnych situáciách.
Tak či onak ide o veľmi dôležitý staroveký historický prameň. Bola by škoda keby sa nezastaviteľný tok času postaral o to aby sa zabudlo na osudy takých osôb ako boli Alkibiades, Kýros mladší či spartský kráľ Agesilaos. Aj keď nejde o úplne jednoduché čítanie, keďže text je písaný takou formou akoby autor predpokladal, že čitateľ bude poznať pomery v krajine ako aj krajinu samotnú, je náročné byť plne sústredený keď na Vás neustále chŕli autor ďalšie mená, mestá ich konflikty a podobne, ak sa však cez toto čitateľ prenesie, dostane za odmenu staroveké hry o tróny kedy netušíte kedy a kto zomrie, kto koho zradí či kto nakoniec zdolá koho. Najväčšiu blaženosť mám z tohto čítania vtedy, keď si hlavne pripomínam, že text zachytáva skutočné udalosti skutočných ľudí.
Theodor Adorno a Max Horkheimer, pravdepodobne najznámejší predstavitelia Frankfurtskej školy a dvojica najznámejších nemeckých sociológov dvadsiateho storočia, predstavujú v tomto nezvyčajne náročnom diele skeptický pohľad na osvietenstvo, pokrok a modernitu. V rozsiahlych súvetiach postupne odkrývajú vrstvu po vrstve nepriaznivé javy, ktoré priniesla profanácia, strata dôvery v nemenné (neexistujúce) sily, ktoré nás presahujú a istoty v pevnej nemennosti, stavu či zaručene čitateľnej budúcnosti, ktorá nedokáže nepredvídateľne prekvapiť. Hoci s argumentmi - často ostro kritickými - súhlasím, ich historická analýza celkom slušne predpovedala to, čoho sme svedkami dnes, nemôžem sa ubrániť pocitu, že sa im nepodarilo presvedčiť ma. Po všetkých tých oprávnených negatívach a diskontinuitách, totalitných režimoch, morálneho relativizmu dvadsiateho storočia a iných nebezpečných sociálnych experimentoch, vnímam predsa len oveľa viac pozitív ako negatív. Spomeniem iba dve z mnohých: počas nadvlády kresťanstva sa za viac ako 1000 rokov takmer vôbec nezvýšila životná úroveň jednotlivca. Medzi Rímskym občanom a sedliakom v období feudalizmu bol rozdiel v životnej úrovni často minimálny. A za druhé; dnes máme možnosť voľby, ktorá v minulosti neexistovala (alebo ak aj existovala bola veľmi obmedzená). Uvedomujem si, že konzervatívne ladení jedinci by moje argumenty považovali za nepriaznivé okolnosti - myslím si, že aj rozumiem prečo - avšak to sú dilemy v ktorých sa konzervatívec a liberál skôr nikdy nezhodne.
V diele nájdeme mnohé pre a proti porovnania tradičnej a modernej spoločnosti, ktoré prezentujú rôzne vrstvy rôznych období. Autori píšu; závislosť ľudí na prírode dnes nie je možné oddeliť od spoločenského pokroku. Rast hospodárskej produktivity na jednej strane vytvára podmienky pre spravodlivejší svet, na druhej strane prepožičiava technickému aparátu a sociálnym skupinám, ktoré ním disponujú, nesmiernu prevahu nad zbytkom obyvateľstva. jednotlivec je voči ekonomickým silám úplne bezbranný. A ja môžem iba súhlasiť. Je to cena za vyššiu životnú úroveň, dostupné zdravotníctvo či bezpečie. Avšak aj jedinec, ktorý na systéme participovať nechce, má možnosť nezúčastniť sa. Avšak musí rátať s tým, že za to zaplatí určitú daň.
Cieľom osvietenia je, v najobecnejšom významu pokrokového myslenia, od počiatku zbaviť ľudí strachu a učiniť z nich pánov. Programom osvietenia bolo odkúzlenie sveta. Osvietenstvo chcelo rozložiť mýty a obrazotvornosť, a nahradiť ich vedením. Iba ovládaný prijíma vývoj, ktorý ho z každým nadekrétovaným zvýšením životnej úrovne činí o stupeň bezmocnejším - teda tým pádom stráca istoty, keďže zmeny vytvárajú neustály pohyb, počas ktorého sa vytvárajú neistoty, keďže pravidlá na ktoré sme boli zvyknutý nemusia platiť.
Osvietenstvo je vykročenie človeka od svojej, z jeho samým zavinenej, nesvojprávnosti. Nesvojprávnosť v tomto význame má znamenať podľa autorov neschopnosť používať svoj intelekt bez vedenia iného. Osvietenstvo je teda spoliehanie sa na vlastný intelekt. Čo nemusí úplne každému vyhovovať.
Máme tu aj niekoľko myšlienok ohľadom morálneho relativizmu a kritika pre vedecké skúmanie morálnych hodnôt. Ak by vzájomná láska a úcta upadla, potom by nemorálnosť zhltla celú ríšu morálky ako kvapku vody. Mravné sily sú z pohľadu vedeckého rozumu neutrálne pudy a spôsoby chovania než sily nemorálne. Ak som to správne pochopil autori tvrdia, že mravnosť by sa nemala vedecky skúmať, inak môže nastať situácia ako v prvej polovici dvadsiateho storočia, a teda to, že mravné (hoc aj nepísané) pravidlá, ktoré platili dlhé generácie sa zrealitivizovali a zneužili totalitárne autority, ktoré ním ospravedlňovali zverstvá neuveriteľných rozmerov.
Adorno - teda predpokladám, že z dvojice autorov mal v nasledovných myšlienkach prsty on, keďže mimo sociológie sa venoval aj hudbe, umeniu a masmédiám - sa celkom obul do umenia, popkultúry a jeho šírenia. Telefón podľa neho liberálne umožňoval aby účastník hral rolu subjektu (teda že nebol iba objektom konzumácie informácií ale súčasne vytváral diskurz) - rozhlas, naopak, demokraticky činí rovnakou mierou na poslucháčov aby ich nechal autoritársky napospas rovnakým programom. Keď na viac ľudí pôsobí rovnaké médium, znamená to, že ich to rovnako ovplyvňuje, majú rovnaké názory a jednoduchšie sú ovládateľný. S týmto - hoci na prvý pohľad logickým - stanoviskom úplne nesúhlasím, keďže vidíme v súčasnosti, čo sa stane ak naopak zindividualizujeme šírenie správ pomocou vytvorených bublín na sociálnych sieťach. Na jedincov to pôsobí oveľa škodlivejšie a je prekvapivo ešte jednoduchšie s nimi manipulovať.
Niekoľko kritických stanovísk k filmu a hudbe: nielenže sa cyklicky vracajú strnule nemenné typy šlágrov, hviezd, mydlových opier, ale sa z nich odvádza zdanlivo sa meniaci obsah zábavy. Detaily sa obmieňajú, krátke sekvencie intervalov, ktoré dobre pôsobia v hitoch, sú hotové klišé, ktoré sa dajú použiť podľa potreby. Pri drvivej väčšine filmov zvyčajne poznať ako to dopadne. Citlivé ucho popri hudbe dokáže predvídať aká sekvencia bude nasledovať a potom je poslucháč šťastný, že to uhádol. V kultúrnom priemysle prevláda efekt, ktorý zvíťazil nad ideou. Adorno kritizuje a predvída úpadok, ktorý pre umenie pripravila komerčná sféra a konzum. Vo filmoch sú často poukazované materiálne trendy (v období kedy bola kniha písaná to boli) autá a cigarety, ktoré zobrazovali produkty aj tam kde zábava nejde na reklamné konto producenta ale na konto systému ako celku.
Keďže ide o frankfurtskú školu, nemôže chýbať ani hrsť marxizmu. Pracujúci, ktorí ekonomiku v skutočnosti vyživujú sa podľa ideologického zdania stávajú vyživovanými od tých, kto ekonomiku riadia, totiž od živených. V liberalizmu bol chudobný pokladaný za lenivého, dnes je automaticky podozrivý.
Ako poslednú myšlienku zaznamenám takzvanú izoláciu komunikácie, ktorú zažívame dnes v takých hrôzostrašných rozmeroch, že by tomu možno ani sami autori neverili. Moderné komunikačné média vedú k izolovanosti ľudí nielen tých, ktorí žijú vo svete ducha. Rozhlasový hlásateľ sa usadzuje v mozgu ako vzor reči, bráni jedincom aby spolu hovorili. Nielenže reklamné slogany na pepsi-colu prehlušujú zrútenie kontinentov, nielen že sa promyskuita a rozvody filmových hrdinov stávajú vzorce pre mladých ľudí, pokrok doslova drží ľudí ďaleko od seba. Zamestnanci v bankách a v službách už nie sú oddelení iba prepážkou ale nachádzajú sa v sklenených kanceláriách, je im neumožnená konverzácia a manažér ich môže lepšie kontrolovať aby náhodou nemrhali časom. Miesto vlakov a železníc sme sa presunuli do našich súkromných vozidiel, obchody sú dizajnované tak aby sme všetko našli pekne na jednom mieste a zbytočne sa nepresúvali (dnes to môžeme vyriešiť aj z pohodlia domova). Na jednej strane ušetríme tento voľný čas, na druhej strane ho však efektívne nedokážeme využiť.
Ako som spomínal s mnohými úvahami sa často zhoduje aj môj pohľad na svet. Nešetrím kritikou tam, kde to nie je ideálne, no kým máme možnosť voľby, kým sme ohľaduplný, empatický a zároveň dodržiavame nami stanovené pravidlá a vieme ísť vzorom ostatným, myslím si, že môžeme prežiť najlepšie životy aké sme mohli počas celého obdobia ľudstva prežiť. Ak chcem niečo zlepšovať musím poznať čo je v danej situácií nepriaznivé.
Xenofón - jeden z najpraktickejších filozofov - ako obsahom tak aj prednesom - ma touto tenkou brožúrkou príjemne prekvapil. O prosperujúcej domácnosti - trefný preklad, dielo poznáme u nás aj pod názvom O hospodárstve (Oeconomicus) - zachytáva celú škálu postrehov, rád, poučení a príkladov toho, ako správne viesť domácnosť. Ako si rozdeliť úlohy, na čo si dávať pozor a čomu sa vyhýbať aby sme nemuseli riešiť zbytočné trápenia, ktoré môžu znepríjemniť spoločné nažívanie pod jednou strechou.
Dielo je písané Sokratovským dialógom - hlavnú úlohu v ňom aj v tomto prípade zohráva sám Sokrates. Tento špecifický žáner sa pomocou otázok a reflexií snaží dopátrať k pravde, k vedomostiam ktoré máme a snaží sa odzrkadľovať fakt, že mnohokrát aj sami vieme čo je za daných okolností v danej situácií to najlepšie, najefektívnejšie a najužitočnejšie, iba sa nevieme k odpovedi dopracovať. Teda, že vlastníme nástroje, ktoré nás dovedú k cieľu, iba ich nepoužívame správne alebo vôbec.
Hneď v úvode ma prekvapil a humorne naladil (humor ale cez slzy) samotný prekladateľ, ktorý preklad venoval svojej milujúcej, poriadkumilovnej a šetrnej manželke. Pred očami mi prebehli dlhé roky radostí a starostí s mojou vlastnou manželkou.
Dielo - usporiadané do kníh - je pomyselne rozdelené na dve časti. Prvá sa venuje skôr domácnosti, osobám, ktoré bývajú pod jednou strechou a deľbou práce, a druhá časť sa venuje skôr hospodárskym otázkam - keďže v starovekom Grécku nebola domácnosť oddelená od pracovného priestoru ako je to dnes. Polia či remeselné dielne boli aj súčasťou domácností.
Xenofón prakticky odhaľuje príčiny neúspechu. Vyslovuje argumenty aj pre zámožnejších - popisuje ich nasledovne: ľudia ktorí nemajú nad sebou pánov (teda aristokracia) chcú byť blažený ale neviditeľný vládcovia im v tom bránia. Týchto neviditeľných vládcov Xenofón vymenúva: sú to lenivosť, slabá vôľa a ľahostajnosť. Inak povedané bez sebadisciplíny a zdržanlivosti to nejde. Následne opisuje aj zlozvyky, ktoré bránia prosperite: a to sú: hra v kocky, spoločnosť pochybných ľudí, nenásytnosť, chlipnosť a opilstvo. Teda gamblerstvo, zlá spoločnosť a závislosti. Vraciam sa k tomu, čo často opakujem pri antických a starovekých dielach, že mnoho z toho čo títo autori hodnotia za správne a nesprávne platí aj doteraz.
Celkom milo ma prekvapila Xenofonova kritika ťažkej manuálnej práce. Veru ani taký Marx by sa nezahanbil, no na druhej strane s ním musím súhlasiť, keďže sám som v minulosti pracoval na zmeny vo fabrike, takže viem empiricky zhodnotiť akú daň človek za tú námahu platí. Fyzicky náročné remeslá sú také, pri ktorých ľudia často hrešia a tým pádom majú aj zlú povesť. Takáto práca znetvoruje telá ľudí. Buď musia pri nich vysedávať celé hodiny bez slnka, niekde v kúte dielne, alebo naopak tráviť pridlhý čas pred ohňom. Ked ich telá vďaka namáhavej práci ochabnú, aj duše sú oveľa slabšie. Manuálne činnosti poskytujú oveľa menej času pre venovanie sa priateľom či spoločnej starostlivosti o mesto.
Vráťme sa k domácnosti: podľa Xenofona má mať každá vec v domácnosti svoje miesto. Ako píše “Veru nič nie je užitočné, milá moja, ako poriadok”. Ak máme poriadok, vieme kde sa naše veci nachádzajú. Zbytočne vlastníme veci ak k nim nemáme prístup. Stáva sa nám, že vieme, že nejakú vec máme no nevieme ju nájsť, lebo nie je na svojom mieste. Pri väčšine poučení si čitateľ vzdychne, že je mu to jasné a samozrejmé, no často tie najzákladnejšie a najsamozrejmejšie kroky ignorujeme.
Krásne opisuje aj rozdiel medzi mužmi a ženami, no zároveň dodáva akým spôsobom sa dopĺňajú. Boh obdaril muža na vonkajšiu prácu. Jeho telo preto znesie viac námahy a zároveň má viac odvahy. Jeho úlohou je pracovať a chrániť. Práca vnútri je naopak súcejšia pre ženu - niekto musí manažovať to, čo príde zvonka, a starostlivosť o deti si vyžaduje bezpečie a strechu nad hlavou. Žena má v sebe viacej lásky pre novorodeniatka ako muž. Takto rozdelil Boh úlohy muža a ženy (pojem Boh však nevnímamjme ako monoteistickú entitu ale skôr ako neviditeľnú ruku prírody a prirodzeného chodu). Rovnako však dal Boh mužovi a žene podiel na tom čo majú prijímať a preukazovať v rovnakej miere jeden druhému. Ide o pamäť a zodpovednosť, zdržanlivosť pri správnych veciach pri ktorých sa nedá rozlíšiť či ich má viac muž alebo žena. Prednosť autority užíva ten kto z nich je schopnejší. Môže to byť rovnako muž alebo žena. Muž a žena sa navzájom potrebujú ich zväzok je pre oboch užitočnejší. Krásne napísané.
Mám slabosť pre Xenofóna. Nelieta v metafyzických ideáloch, nevytvára náročné filozofické konštrukty, opisuje svet ako ho vidí a čo vníma ako najefektívnejšie, teda v tomto prípade najprosperujúcejšie. Dielo neohúri ale ani neurazí, a naopak, pozitívne vplýva v momente ako čitateľ natrafí na radu, ktorú sám dodržiava a dokonca sa môže aj inšpirovať.
Émile Durkheim, meno, ktoré rezonuje - alebo by minimálne malo byť známe - u každého študenta, absolventa a nadšenca sociológie (teda ktorému nie je cudzia história a báda po koreňoch odboru). Durkheim sa považuje za jedného z - ak nie úplne za naj- najdôležitejších osobností sociológie. Položil základy tohto vedného odboru - hoci vznik ako taký sa pripisuje filozofovi menom Auguste Comte - jeho skúmanie, systematizácia, tvorba metodológie a vymedzenie toho, čo sociológia skúma, mu zaručili taký menší status nesmrteľnosti, hoci keď sa pozrieme ako na tom u nás stoja preklady (Slovensko, Česká republika aj Maďarsko) jeho dielo, na spomínaný status veru nevyzerá.
Dostať sa k jeho knihám (ak nepočítame francúzštinu a angličtinu) dá zabrať. Potenciálny čitateľ sa musí stať lovcom a zberačom bazárov. V slovenčine nevyšlo nič, no české a maďarské výtlačky spolu dokážu skompletizovať jeho dielo.
Sociologie a filozofie je súbor článkov, odpovedí kritických stanovísk a jednej štúdie: Sociologie a sociální vědy. Dielo sa začína článkom: Predstavy individuálne a predstavy kolektívne, v ktorom Durkheim vymedzuje sociológiu ako samotnú vedu, popisuje hlavné rozdiely medzi psychológiou a sociológiou - teda, že nejde iba o psychológiu viacerých jednotlivcov v danom priestore, ktorý sa ovplyvňujú kognitivnymi a behavioralnymi prejavmi - že nejde ani o sociálnu psychológiu a definuje sociálny fakt ako merateľný jav (nie však za každých okolností), ktorý sa nachádza mimo nás, teda mimo našich psychologických procesov.
V diele sa nachádza niekoľko úchvatných definícií, ktoré jasne popisujú rôzne spoločenské termíny a javy, na ktoré sa nahliada sociologickou optikou. Tak napríklad: Spoločnosť opisuje ako súbor jednotlivcov, ktorí obývajú a vytvárajú spoločný priestor. Nachádza sa v nej súbor myšlienok, rozmanitých pocitov, ktoré sa uskutočňujú prostredníctvom jednotlivcov, kde na prvom mieste stojí morálny ideál, hlavný dôvod jeho bytia. Spoločnosť je ohniskom usilovnej intelektuálnej a morálnej činnosti s ďalekosiahlou pôsobnosťou. Zo vzájomného pôsobenia jednotlivcov sa odvíja úplne nový duševný život
Poznať spoločnosť je veľmi dôležité, avšak Durkheim apeluje na fakt, že, je dôležité poznať skutočný stav vecí a nie to, ako spoločnosť sama seba vidí alebo vníma, keďže o sebe môže (a neraz aj má) mylný obraz. Ako príklad takéhoto mylného vnímania udáva hľadanie riešení problému morálky v spoločnosti, ktorú jedinci vnímajú a dokonca aj pomenúvajú príčiny o ktorých si myslia, že s dekadentným stavom priamo súvisia. Čo môže byť úpadok konkrétnej generácie bez hlbších súvislostí. No ide o komplexnejší fenomén. Durkheim vníma to, že za tento stav - mimo iného - môže byť vzostup priemyslu, ktorý pretvára vzťah v spoločnosti, napríklad prostredníctvom koncentrácie a vyššej miery komunikačných ciest medzi jednotlivými časťami spolu s pohlcovaním lokálneho života životom verejným. Zrýchlením niektorých procesov vníma rozvoj individualistického ducha.
Už v tom období - koniec 19 a začiatok 20 storočia - vnímal Durkheim vzostup individualizmu: Ako sa individuálny charakter prispôsobuje a ovplyvňuje kolektívnu morálku popisuje nasledovne: Jedinec sa môže čiastočne vyhnúť existujúcim pravidlám iba vtedy ak si praje spoločnosť takú aká je, nie takú ako sa sama sebe javí. Teda iba keď si praje morálku, ktorá je prispôsobená súčasnému a nie historicky prežitému stavu spoločnosti. Princíp vzbury je zhodný s princípom konformizmu. Keď sa jednotlivec podriaduje tradičnej morálke prispôsobuje sa pravej povahe spoločnosti ale to platí aj v prípade, že sa proti tejto morálke vzoprie.
Ako som spomínal v tomto diele odpovedá Durkheim na kritické stanoviská od rôznych iných odborníkov. Jedna z týchto kritík tvrdí, že vedomie jedinca prevyšuje vedomie akejkoľvek spoločnosti. Durkheim reaguje, že opak je presnou pravdou: Súhrn intelektuálnych a morálnych statkov, ktoré vytvárajú civilizáciu v každom okamžiku dejín prebýva vo vedomí spoločnosti, nie vo vedomí jednotlivca. Každý z nás si dokáže osvojiť iba časť vedeckých poznatkov a nie celý súhrn vedenia civilizácie.
Trefne popisuje aj mylné predstavy statkov, trhu a ekonomiky. Sociologickou optikou predkladá hodnotu vecí. Tie sa podľa neho nemerajú tak, ako to bežne hospodárstvo opisuje: podľa stupňa ich spoločenskej či individuálnej užitočnosti. Pokiaľ by to tak bolo, museli by sme systém ľudských hodnôt revidovať od základu, keďže by museli zaujať miesto aj prepychové hodnoty - ktoré vychádzajú z nejakej nadbytočnej hodnoty - čo by bolo z tohto hľadiska nepochopiteľné. Prepychové, rovná sa nadbytočné, čo znamená nie užitočné alebo menej užitočné ako nutné. Ekonomický život nedodržuje striktne ekonomické pravidlá. Prepychové veci bývajú najdrahšie nie iba preto že sú najvzácnejšie ale, že sú najviac cenené. Cenu si stanovujú ideály. Veci majú hodnotu ak vyjadrujú nejaký aspekt ideálu. Majú väčšiu či menšiu hodnotu podľa toho aký ideál stelesňujú. Dva rovnaké predmety môžu mať odlišnú cenu podľa toho kto ich naposledy vlastnil.
Durkheim veľmi trefne opisuje radikálny liberalizmus a individualizmus (sociálny egoizmus) - a ja ako liberál s ním súhlasím do bodky - podľa neho každé individuum má právo na určitú, značnú časť slobody: súčasne si však nemôžeme želať aby bola táto sloboda neobmedzená. Je nutné požadovať a dodržiavať určitú mieru záväznej kolektívnej disciplíny. Spoločenský život je jednotou slobody a disciplíny, mnohosti, rôznorodosti a poriadku.
Durkheima som doteraz vnímal ako striktného sociológa, preto ma v tomto tenkom zošítku prekvapila tá miera filozofického presahu
Nazdávam sa - teda mi z mojej bádateľskej činnosti vychádza -, že pre širšiu filozofickú obec je meno (presnejšie pseudonym) Max Stirner skôr neznámym pojmom, neznámou osobou. Vo svojej podstate ma to vlastne ani neprekvapuje. Max Stirner je jeden z prvých predstaviteľov európskeho nihilizmu a zakladateľ anarchického individualizmu/existencializmu. Je to zakladateľ teoretického anarchizmu. Jeho vnímanie sveta je tak radikálne a tak odlišné od vtedajších súčastníkov, že skutočný úspech - ktorý sa nikdy dostavil - by dokázal získať jedine u mladého publika. Jeho texty sú však natoľko náročné, takmer nepreniknuteľné, že sa týmto spôsobom od tohto publika vylúčil. Vnímam ho v prenesenom slova zmysle ako Nietzscheho na steroidoch, ktorý píše ako Hegel. Je to bolehlav.
Patril k radikálnemu filozofickému smeru - k takzvaným Mladohegelovcom. Mladohegelovci riešili sociálno-politické a etické témy. Ich podstatou v bádaní bolo systematicky a nemilosrdne kritizovať a prekonať všetko, čo bolo dovtedy zaužívané, to ako fungoval svet, ako ho vnímame. Mimo Stirnera patrili do toho smeru Ludwig Feuerbach alebo mladý Karl Marx. Po tom ako som sa dozvedel/dočítal, že Max Stirner viedol nielen neúspešný profesijný život, ale aj neúspešný súkromný život, miestami mi jeho interpretácie navodzovali ľútosť k jeho osobe.
Podstatou diela bol opis toho, že za každých okolností, vždy v konečnom dôsledku uspokojujeme svoje individuálne potreby, dokonca aj keď pomáhame iným osobám, tajne uspokojujeme našu egoistickú potrebu (ktorá môže byť aj pomáhanie iným). Autor tvrdil že dnešný svet je odkúzlený (čo znamená, že svet prestal veriť v nadprirodzené javy, predestináciu a stal sa menej poverčivým miestom). Tento postoj - na anarchistu prekvapivo - hodnotí negatívne keďže sa podľa neho stal svet skôr bezhodnotovým miestom plným čisto reálnych a faktických vzťahov, bez vyššieho metafyzického presahu. Svet je iba materiál, ktorý nemá sám o sebe zmysel ani hodnotu a predstavuje nástroj k uskutočňovaniu záujmov života. S čím ja nesúhlasím lebo vo všeobecnosti neplatí, že pokiaľ neverím v nadprirodzené javy či neverím v predestináciu znamená to automaticky, že nemám hodnoty, ktoré ma presahujú alebo sa ma Kantov kategorický imperatív v zásade netýka.
Stirner v diele opisuje širokú škálu zmien, ktoré prinieslo osvietenstvo. Veriaci a cirkevní otcovia podľa neho netušili, že so stratou viery v prízraky vzali náboženstvu pôdu pod nohami. kto neverí v žiaden prízrak musí sa zmeniť na neveriaceho aby pochopil, že za vecami, sa neskrýva žiadna nadprirodzená bytosť, teda v konečnom dôsledku duch.
Kniha je plná náročných metafor: príjemne ma prekvapila myšlienka Archimedovho pevného bodu (dajte mi pevný bod a pohnem zemou) Archimedes hľadal pevný bod mimo zem, človek si našiel tento pevný bod v duchu. Mimo čas a priestor, mimo realitu. Jedinec sa podriaďuje sám sebe prostredníctvom absolútnych pevných bodov. Hodnotí sám seba a ostatných podľa ideálov mimo času a priestoru, ktoré sa nedajú dokázať, keďže sa nedajú ani potvrdiť. Toto však neplatí len pre vieru ako takú. V kresťanstve toto zastrešuje boh, v humanizme človek a v liberalizme sloboda. Na konci tejto myšlienky Stirner dodáva “A všetci chcú, aby si slúžil týmto pojmom, nie sám sebe”.
Následný popis tradícií - ktorý vnímam veľmi podobne - zachytáva aj to ako sa v minulosti, (vo svete, ktorý ubiehal podstatne pomalšie ako ten súčastný) úzkoprso dodržiavali zvyky. Novota je smrteľným nepriateľom zvyku, starého a trvalého. Človek prostredníctvom zvyku bráni dotieravosti nových vecí a zakladá svoj vlastný, kde sa cíti ako doma - tam kde to pozná. Svet od ktorého neočakáva nepredvídateľné zmeny.
Aj keď sa to na prvý pohľad nezdá, pán “anarchista” často obhajuje starý feudálny svet v ktorom mali ľudia istoty v nemennosť a predestináciu. Zrušenie absolutistickej monarchie vníma negatívne. Kým za čias kráľov poddaný vedel kto mu vládne, tak po zmene je hlavnou autoritou neosobný, nekonkrétny štát. Ten zastrešuje ako kráľa, tak aj Boha. Poddaný týmto získava status občana. Ľudia márne hľadali spoločenstvo, kde by sa ignorovali rôzne nerovnosti, no v konečnom dôsledku sme si iba pred Bohom všetci rovní. Žiadnemu inému súhrnu ideií sa toto nepodarilo.
Podľa Stirnera za neprirodzené zasahovanie do homeostázy v spoločnosti môžu tri smery. politický liberalizmus - ten odstránil nerovnosť medzi pánmi a služobníkmi a vníma ju ako anarchiu. Pán je teraz abstraktná forma zhmotnená ako štát. Ďalej sociálny liberalizmus - ten zrušil nerovnosť medzi bohatými a chudobnými. Vlastníctvo prenechal spoločnosti. A na koniec humánny liberalizmus - ten odstránil boha. Tieto tri ideológie spôsobili neslužobnosť, nemajetnosť, bezstarostnosť a bezbožnosť.
Podľa Stirnera sloboda nemá obsah. Kto ju nevie používať pre toho nemá žiadnu cenu. Ako ju využiť záleží od svojskosti jedinca (teda súhrnom jeho špecifických vlastností).
Stirner sa vyjadruje celkom trefne aj ku komunizmu. Táto ideológia predpokladá, že všetci ľudia majú od prirodzenosti rovnaké práva, sám seba však vyvracia keď nechce uznať že rodičia od prirodzenosti majú isté práva voči deťom. Komunizmus ruší rodinu. Podstata komunizmu je tvorba blaha pre všetkých. Stirner sa správne pýta, či je blaho ako fenomén rovnaký pre každého, či si všetci jedinci si predstavujú pod pojmom blaho to isté? Nebude režim, ktorý diktuje to čo máme mať radi alebo čo máme dosiahnuť ako niečo despotické?
Uspokojenie jedinečných potrieb nevníma Stirner ako niečo čo jedinec dokáže uspokojiť v rámci delby práce alebo kontaktov či zosieťovania ale v rámci svojho vlastníctva - teda peňazí a moci. Ak má jedinec dostatok finančných zdrojov uspokojí všetky svoje egositické potreby.
Na konci tejto knihy Stirner opisuje cieľ existencie: podstatu života. Vníma ho ako užívanie života. Pojem užívanie v tomto kontexte znamená spotrebovanie. Teda, že jedinec prostredníctvom pôžitkov spotrebováva svoj život. Materiálne svoje telo. Na môj vkus až nedôstojný opis s ktorým sa veru neviem stotožniť.
Jediný a jeho vlastníctvo obsahovalo niekoľko myšlienok, ktoré ma na niekoľko hodín zamestnali, no ináč ide o ťažko prístupný text, ktorý má mnoho extrémnych interpretácií a myšlienok, ktoré keby boli aplikované do spoločnosti alebo by skutočne reflektovali svet taký aký je, dopadlo by to takmer s istotou ako katastrofa.
Škoda veru, že som sa k tejto masívnej knihe nedostal počas môjho štúdia sociológie. Autor, sociológ, Anthony Giddens vypracoval túto prehľadnú históriu, ktorá zachytáva najdôležitejších autorov a najzásadnejšie teórie, ktoré mali a majú priamy dopad na odbor. Ide o pestrú (svojho času cca 20 rokov dozadu) vyčerpávajúcu škálu smerov a javov, ktoré sociológia ako vedná disciplína zachytáva a môže skúmať. Popisujú sa metódy, porovnávajú sa rôzne východiská všetkého, čo môžeme vnímať sociologicky.
Hoci v mojom prípade išlo z väčšej časti o opakovanie - čo neznamená, že som sa nedozvedel žiadnu novú informáciu - s nadšením som si zopakoval klasických a novodobých predstaviteľov, ich teórie, realizované výskumy a výsledky.
Giddensova Sociológia je ideálna pre študenta prvého, druhého a možno ešte aj tretieho ročníka sociológie. Pre čitateľa orientujúceho sa v sociálnych vedách môže ísť o skôr opätovnú exkurziu avšak pre lačného laika práve naopak. Hoci nejde o nejak výnimočne náročnú literatúru, niektorým čitateľom sa môže zdať, a obsah môže pôsobiť, ako kompresia mnohých informácií nasekaných za sebou, čo môže pôsobiť mätúco či unavujúco.
Sociológia - kniha ako efektívny sprievodca tohto oboru - uspokojil všetky moje očakávania. Samozrejme ak by som to personalizoval, tak z niečoho by som troška ubral, niekde by som niečo pridal, no v zásade ide iba o snobské a malicherné nuansy. Samotnému dielu nemám čo vytknúť. Hoci kniha vyšla pred štvrťstoročím, obsahovo mi príde takmer aktuálna.
Príjemne ma prekvapil fakt, že Giddens opisuje profesionálne a pragmaticky všetky teórie - aj tie najextrémnejšie - s dávkou odosobnenia. Či už opisuje spoločenskú deľbu práce alebo triedny konflikt, či náboženstvo alebo osvietenstvo, či modernú alebo tradičnú spoločnosť, nie je vôbec cítiť, ktorého názorového spektra sa autor drží, alebo teda ktoré mu je sympatickejšie. A to sa od dobrého sociológa veru vyžaduje. V diele ma zaujalo niekoľko postrehov. Napríklad vnímanie toho, ako hodnotí iné kultúry jedinec z etnocentrického pohľadu. Takto napríklad trefne opísal kmeň Načimera (keď to slovo prečítate odzadu je to Američan). Opisuje pohľad človeka, ktorý sa nikdy nestretol zo západnou civilizáciu. Jemnou pohŕdavosťou opisuje ním nepochopený rituál čistenia zubov ako nutkavý náboženský rituál ktorému nerozumie. Rovnako ako my nemusíme rozumieť niektorým zvykom iných - pre nás cudzích - kultúr.
Ďalší moment, ktorý ma prekvapil bol opis Underclass. Teda kultúru chudoby, ktorá hovorí o tom, že za prehlbovanie sociálnych nerovností a pád na dno spoločnosti sú čiastočne zodpovedné aj nie úplne adresné sociálne projekty a dávky, ktoré mali tendenciu zlepšiť situáciu nižších tried alebo beztriedneho obyvateľstva, ale v konečnom dôsledku spôsobili závislosť na týchto dávkach, ktoré sa odrazili na celej škále nepriaznivých javov.
Nasledoval taký - z dnešného pohľadu až ostro-kyslý - vtip o bohu: Teológ sa pýta superpočítača či existuje boh. Superpočítač mu odpovie, že na to nemá dostatočný výkon a požiada ho nech ho napojí na všetky ostatné superpočítače sveta. Teológ to urobí ale odpoveď je stále rovnaká. Nemá dostatočný výkon. Superpočítač poprosí teológa, nech ho napojí na všetky domáce počítače, mobily, hodiny, kamery a zariadenia. Keď to teológ splní a spýta sa, či existuje Boh, superpočítač odpovedá, teraz už áno.
V rámci témy náboženstva a nadprirodzených javov ma prekvapil popísaný rozdiel medzi náboženstvom ako takým a mágiou. Rozdiel medzi týmito podobnými javmi tkvie v existencií kolektívnych ceremoniálov, ktoré sociológovia považujú za jeden z hlavných faktorov. Tieto dva javy majú síce spoločné zasiahnutie do chodu udalostí prostredníctvom kúziel, ale v rámci náboženstva musí ísť o kolektívnu záležitosť, nie o individuálnu potrebu jedného konkrétneho jedinca. Zaujal ma aj rozdiel medzi organizovanou náboženskou skupinou a sektou. Typická sekta chce objaviť a sledovať pravú cestu a majú sklon sa dištancovať od väčšinovej spoločnosti. členovia sa stýkajú iba medzi sebou a ostatné náboženstvá považujú skôr za skazené. Majú minimálnu hierarchiu. Väčšia časť členov k nim konvertovala.
Záverom ma celkom ma prekvapil jeden historický postreh. Moderná technika a rýchlosť vyrábania spôsobila, že angličan v roku 1750 bol po materiálnej stránke bližšie legionárovi Rímskej ríše ako k svojim vlastným pravnukom po priemyselnej revolúcií.
Táto kniha opisuje a vysvetľuje pojmy ako sú sociálne interakcie, kultúra, sexualita, rodina, manželstvo, konformita, deviácia, etnicita, moderná organizácia, práca, politická moc, masové médiá, vzdelanie, náboženstvo, sociálne hnutia, revolúcie, globálne zmeny, v podstate všetky témy pri ktorých sa dá premýšľať sociologicky.
Musím uznať, že to teda bola jazda. A aká divoká. Friedrich Nietzsche, autor, ktorý svojim cynizmom a ostrovtipom priťahuje často práve mladých intelektuálov - čo samozrejme neznamená, že by starší čitateľ nesúhlasil s obsahom jeho diel alebo by to vnímal ako nedozretý súbor mladíckych sebavedomých omylov - neminul ani mňa. Počas mojich študentských rokov som vychádzal z diela Antikrist a citátov s interpretáciami. Neskoršie - po niekoľkých rokoch - som sa k nemu vrátil prostredníctvom diela Tak pravil Zarathustra, ktoré u mňa už to čaro nevyvolalo. Myslel som si, že Nietzcheho okúzlenie vyprchalo. Bol to omyl!
Nechal som sa zviesť prvým slovenským prekladom knihy Mimo dobra a zla. Toto dielo sa skladá z rôznych metafor a aforizmov - v drvivej väčšine krátkeho rozsahu - ktoré zachytávajú širokú škálu spoločenských fenoménov, zmien, ktoré spôsobilo osvietenstvo a kolaps feudalizmu, histórie, náboženstva, interpersonálnej komunikácie, sociálnej nerovnosti a mnoho ďalšieho. V drvivej väčšine ide o kritiku, ktorá si niekedy dokonca protirečí a tak vytvára aj kritiku na vlastnú kritiku.
Hneď v úvode ma šokovala myšlienka kresťansko-cirkevného útlaku, ktorá trvala viac ako tisíc rokov. Obdobie v ktorom dominovali také tie Platónské ideály - nie úplne skutočné. Hoci sa to veriacim páčiť nebude - čiastočne brzdili vedu a pokrok. Platón bol žiakom Sokrata, ktorý bol odsúdený na smrť za údajné kazenie mládeže. Zinscenovaný Sokratov proces hádže úplne iný tieň na túto starovekú historku, pokiaľ prijmeme argument, že Platóna Sokrates pokazil a tým svet dostal pod nadvládu transcendentna až po osvietenstvo.
Prvá hlavná časť sa zaoberá predsudkami filozofov. Podľa neho filozofovia nie sú skutočne objektívni a v podstate vychádzajú zo svojich skúseností, hierarchií hodnôt a predispozícií či zaujatých téz, ktoré slúžia iba na potvrdenie svojich domnienok. V nedokonalých ľudských pocitoch sa pokračuje ďalej: rozhorčený človek, ktorý svojím správaním škodí sebe a obviňuje seba, okolie či boha síce môže pôsobiť, že má na to morálne právo viac, ako človek, ktorý sa smeje sám zo seba, no v každom inom prípade je rozhorčený človek obyčajnejší a bezvýznamnejší, kdeže rozhorčený človek klame, teda je pod vplyvom emócií, a tie racionálny pohľad zatemňujú. Prudký hnev aj obdivnú úctu Nietzsche vníma ako mladícku nerozvážnosť. V obidvoch prípadoch si mladý človek pod vplyvom spomínaných emócií úplne zidealizuje subjekt. Falošné a klamlivé domnienky po odhalení skutočnosti - a teda sklamaní spolu z nedôverou k vlastným pozorovacím schopnostiam môžu mladého človeka frustrovať. Moment kedy si takýto mladý človek uvedomí (alebo si myslel, že si uvedomuje) svoju chybu, si za 10 rokov preloží tak, že aj to uvedomenie bola stále mladícka nerozvážnosť.
Spoločnosť za posledné tisícročia dospela k tomu, že o hodnote konania nerozhodujú následky ale pôvod. Nehodnotíme samotné následky nápadov a realizácií ale zadávateľa. Čo je v podstate kritika aristokracie a monarchie. Teda nie je podstatný konkrétny čin (a výsledok) ale to, kto čin spáchal. Ak teda umrie nejaká celebrita na predávkovanie sa drogami z dôvodu duševnej choroby, máme preto viac pochopenia a pociťujeme viac empatie ako keď zomrie na ulici nejaký “nepodstatný feťák”.
Kritika náboženstva samozrejme nemôže chýbať. Existuje veľký rebrík náboženskej krutosti. Z neho popisuje Nietzsche dva pomyselné schodíky. Prvý je Obeta ľudí. Nie však hocijaká ale obeta práve tých, ktorých obetujúci miloval najväčšmi. Priblíženie sa k bohu prostredníctvom obetovania detí ako to urobil sám boh. Neskôr obetoval svoje zmysli, ktoré tupil asketizmom. Autokastrácia teológa Origenesa je skvelý príklad. Milovať človeka - teda ľudí - pre boha, pre vieru, pre božstvo je v kresťanstve posväcujúce. Milovať človek len pre človeka je pre veriacich zverské a pohanské. No je to prirodzené. Nietzsche veľmi ostro opisuje kresťanstvo ako spôsob egocentrickej domýšľavosti v ktorom sa snažia viesť ľudia nedostatočne vyspelí a tvrdí - aby mohli človeka tvarovať ako umelci - nie dostatočne silní a jasnozrivý aby nechali vládnuť platné zákony a ľudia nie dostatočne vznešení aby videli hlboké rozdiely medzi človekom a človekom - teda nevnímajú sociálnou nerovnosť. Ide v podstate o opis toho ako veriaci žijú v alternatívnej realite - hoci iba dovtedy kým sa vedia skutočnej realite vyhýbať. Z kritiky náboženstva vo mne najviac rezonoval výrok: Diabol má výhľad na boha z tej najširšej perspektívy, preto sa od neho drží tak ďaleko.
Časť diela - Výroky a medzihry - obsahuje iba kratučké myšlienky, ktoré ma však zaujali asi najviac z celého diela. Tak napríklad: Za mierových okolností napáda bojový človek sám seba. Alebo: Zrelosť muža znamená znovuobjaviť rovnakú vážnosť pri hre, akú mal ako dieťa. Ďalej: Zamknúť uši aj pred tými najlepšími protiargumentmi, ak už sa raz človek rozhodne, je znamením silného charakteru, teda príležitostnou voľbou hlúposti. Ani ženy sa nevyhli súdom Nietzscheho. Nie, že by som bol Mizogýn ale niečo na úvahe - kde nie je v hre láska a nenávisť, hrá žena priemerne - niečo je. Teda, že ženy riešia situácie viac cez emócie ako muži. Nič pohŕdavého tam nehľadajte. Trocha ostrejšie sa púšťa do žien ako hospodárok - s čím plne nesúhlasím ale minimálne je to kuriozita na zamyslenie -. Ženy si mali za tie tisícročia, čo pripravujú pre rodiny pokrm, osvojiť to, čo je pre telo prospešné a vyhýbať sa tomu čo nie je. Mali si osvojiť aj liečiteľské umenie. Nietzsche obviňuje ženy, že nedostatok rozumu v kuchyni zapríčinilo najdlhšie zdržania vo vývoji človeka. A podľa neho to dodnes to nie je ideálne.
Nietzsche tvrdí, že aj v bdelom stave robíme to čo vo sne. domyslíme si človeka s ktorým sa stýkame a potom na neho zabudneme.
Existujú dva druhy genialít. Prvý druh plodí a chce splodiť, druhý sa zase rád necháva oplodňovať a rodí. Rovnako aj medzi národmi existujú také ktoré plodia a ktoré rodia, teda krajiny, ktoré túžia oplodňovať iné krajiny, a tie ktoré nechávajú vytvárať nové usporiadania na svojom území. Prvá kategória sú krajiny kolonizátorov a druhá sú krajiny kolonizované.
Nietzsche kritizuje marxistické myšlienky utopického sveta bez vykorisťovania. Vykorisťovanie nechápe iba v negatívnej konotácií - teda ako niečo skazené, nedokonalé, ako indikátor primitívnej spoločnosti. Beztriednu spoločnosť vníma ako blúznenie pod záštitou vedeckosti. Takýto život vníma ako niečo mimo prírody, mimo organických funkcií, keďže vykorisťovanie - môžeme to však vnímať aj ako biodiverzitu - vníma ako podstatu všetkého, teda ako základnú funkciu všetkého organického.
Kto nechce vidieť veľkosť nejakého človeka, najväčšmi zaostruje pohľad na to, čo je na ňom nízke - a tým prezrádza sám seba. Každý hlboký mysliteľ sa vedome-nevedome obáva toho, že bude pochopený, nie naopak, nepochopený.
Ak by som sa k dielu Mimo dobra a zla dostal počas mojich študentských čias, som si takmer istý, že by ma to celkom ovplyvnilo - viac ako Antikrist v tom období. K tejto knihe sa v budúcnosti určite vrátim. Dôvod je prostí. Nachádza sa tu toľko myšlienok, že som si istý, že mi z nich počas čítania hŕstka unikla.
Gaius Iulius Caesar slávny rímsky vodca, politik a stratég, ktorého nesmrteľný status asi nikto popierať nebude. Jeho rozhodnutia doteraz ovplyvňujú západnú civilizáciu (ako napríklad zavedenie kalendára, ktoré používame doteraz), mnohé z jeho výrokov sa stali svetoznáme a používame ich doteraz (ako: kocky sú hodené), no je už menej známe to, že sa venoval aj literárnej tvorbe (v tomto duchu sa začína aj úvodný komentár tejto knihy).
Sám som ostal na moment prekvapený, keď som tento obitý zväzok - ktorý asi slúžil ako podložka k nábytku - objavil, a zachránil ho od istého zničenia. Bola by to obrovská škoda, keďže sa jedná o veľmi kvalitnú literatúru, ktorá ma svojou vysokou úrovňou prekvapila - a to myslím úprimne vážne, snažím sa obmedzovať ľahkovážne superlatívy. Teda myslím, že som prečítal dosť starovekých literárnych diel na to, aby som mohol hodnotiť fakt, že Caesar nie je iba onálepkovaný spisovateľ preto, že bol vládca a mohol si dovoliť písať čo a ako len chcel. Nie, nie je to tak.
Caesar mal schopnosť vtiahnuť čitateľa do deja a opísať objektívne skutočnosti - samozrejme v rámci mantinelov, keďže jeho texty fungovali aj ako propaganda a na to netreba počas čítania zabúdať - vedel zachytiť objektívne fenomény danej situácie, z pozorovania krajiny dokázal určiť najefektívnejšiu stratégiu, vnímal dôležitosť v opise charakterov, obyčajov domorodých obyvateľov a motivácie protagonistov- Toto všetko nedramatické dokázal predať z obrovskou dávkou napätia, že pri niektorých pasážach sa v mojich očiach Cézarové zápisky vyrovnávajú ba prekonávajú takých starovekých autorov ako Thukydides (keďže jeho objektívny a pragmatický prístup stratégosa je občas náročný a bez napätia) alebo Arriános (ktorý nedokázal úplne zakryť svoj obdiv k Alexandrovi Veľkému - hoci bol k nemu miestami kritický -, čo Caesarovi ide o niečo lepšie, hoci tvrdiť, že nie je voči svojej osobe zaujatý by nebola pravda. Dielo však rozhodne nepovažujem - ani po tých mojich superlatívoch - za dokonalé. Prečo? Tak to si teraz popíšeme.
Dielo sa skladá z piatich častí. Z nich Cézar napísal iba dve, a aj z toho je plne - podľa mojej mienky - dokončená iba jedna. A to prvá: Zápisky o vojne v Galii. V nej sú zachytené osudy Galie ako rímskej provincie a jej nespočetné množstvo vzbúr od rôznych kmeňov (nielen Galov ale aj Keltov a Germánov). Zachytáva asi 7 rokov takmer nepretržitého konfliktu - teda čo vzbura to potlačenie, ktoré pokračuje ďalšou vzburov. Stretávame sa s charizmatickými vodcami aj so zbabelými pokrytcami. Cézarov štýl je veľmi jasný, bez hlbších metafor, jeho schopnosti popísať danú situáciu, výhody a nevýhody terénu, stav vojska svojho či nepriateľovho, možnosti, ktoré predpokladal, že majú súperiace strany, to všetko je natoľko úchvatné, čitateľom dobre stráviteľné, že nepreháňam ak tvrdím, že sa jedná o jeden z najlepších zachovaných textov antického Ríma vôbec. Každým novým súbojom, každým novým, silnejším nepriateľom príbeh graduje. Povstanie Ambiorixa, pokus o expanziu germánov Ariovistusa, až po záverečný epický súboj s Vercingetorixom, posledným veľkým buričom, ktorý sa po prehre osobne vzdal Cézarovi. Budem sa opakovať ale Cézarova analýza a vnímanie hodnôt a motivácií nepriateľov je úchvatná. Rozumel prečo chcel Vercingetorix slobodu pre svoj ľud, prečo galské kmene preferujú slobodu pred spoluprácou s Rýmom, sú skôr poverčiví a dajú sa ľahko strhnúť emóciami.
Udalosti prvej časti sa končia bez akéhokoľvek vysvetlenia toho, čo sa s Vercingetorixom po kapitulácií stalo. Posledné stránky som si pre istotu prečítal dvakrát, keďže som si myslel, že mi to v texte niekde uniklo. Neuniklo. Dohladal som si z iných zdrojov, že osud tohto náčelníka už nebol pre Cézara a jeho životopisnú propagandu podstatný, tak nemal potrebu uzavrieť jeho príbeh, keďže ide o príbeh Cézara a ostatné osoby-postavy boli iba subjekty prostredníctvom ktorých dosahoval svoje vytýčené ciele. Ak cieľ dosiahol, postava sa stávala irelevantnou. Tento chladný kalkul ma šokoval. Vercingetorix bol po kapitulácií väznení v Ríme päť rokov a po tom vystavený počas Cézarovej oslavy ako živá trofej jeho úspechov. Potom ho údajne zaškrtili.
Druhé dielo: Zápisky o občianskej vojne zachytávajú záverečný súboj s úhlavným nepriateľom Cézara, jedného z trojice prvého triumvirátu, Pompeiom. Tento generál sa márne pokúšal odňať Cézarovi vojenskú aj politickú moc. Podarilo sa mu dokonca prikloniť na svoju stranu senát - a čiastočne aj rímsky ľud - kým Cézar bojoval v Galii. Cézar však z tejto nevýhodnej pozície vyšiel ako víťaz a Pompeya rozdrvil. Ten ušiel do Egypta kde ho po príchode zavraždili.
Druhá časť - písaná Cézarom - mi prišla ako text, ktorému chýbalo ešte jedno revidovanie. Je tu príliš veľa mien bez ďalšieho opisu (čo však zachraňujú vysvetlivky) dynamika, aká sa nachádzala predošlom diele nie je taká výrazná ale stále sa jedná o nadpriemerný čitateľský zážitok.
Tretia časť Alexandrijská vojna už nie je písaná samotným Cézarom. V úvode sa autor Aulus Hirtius priznáva, že nejde o Cézarové dielo ale cíti povinnosť zaznamenať udalosti, ktoré bezprostredne nasledovali po smrti Pompeya. Cézar prenasleduje Pompeya a jeho prívržencov do Egypta. Tu sa dozvedá, že bol zavraždený. Pomery v tomto starovekom kráľovstve však nie sú najideálnejšie. O trón sa uchádzajú dvaja súrodenci Ptolemaios XIII a Kleopatra, ktorí polarizovali celé kráľovstvo. Cézar sa rozhodne zostať a vyriešiť tento spor. On sám sa však dostáva do tiesne, a z nevýhodnej pozície v obkľúčení mesta (s veľmi zlým zásobovaním z mora) vedie náročnú zákopovú vojnu, ktorú vyhrá.
Štvrtá časť Africká vojna zachytáva zhromaždenie zvyšných Pompeyových síl pod vedením Scipia a Cata s pomocou numídskeho kráľa Joba. Cézar sa tu púšťa do súboja s oslabeným vojskom a s ťažkosťami zdoláva posledný odpor občianskej vojny.
Už už sa chcel Cézar vrátiť po víťazstve do Ríma, no v Hispánii sa opäť pripravoval odpor na čele s dvoma synmi Pompeya. Tí síce zhromaždili silnú armádu, no ich skúsenosti nestačili na Cézara nestačili. Jeden z nich zahynie, druhý uteká.
Týmto sa končia Cézarové zápisky. Koniec však pre mňa nebol dostatočne uspokojivý, tak som pátral po udalostiach, ktoré nasledovali po porazení Gnaeusa Pompeiusa. V skratke: Cézar sa vrátil do Ríma a po roku vlády ho zavraždili. Cézarové zápisky patria k tým najvzácnejším klenotom starovekej literatúry. Vďaka zachovaným textom vieme ako táto významná historická postava premýšľala, ako konala, aký mala charakter a ako a akými prostriedkami dosahovala svoje ciele.
(SPOILER) Etika Nikomachova patrí medzi najznámejšie diela starogréckej filozofie ktoré mali nezmazateľný vplyv na západnú civilizáciu. Kniha nás vyčerpávajúco prevedie celou radou ľudského správania, pocitov, motívov, hodnôt, ktoré nás a naše okolie ovplyvňujú. Všetky pomenované myšlienky nad ktorými sa Aristoteles pozastavuje vkladá do takej svojej sústavy, do škály/palety, ktorá má dva extrémne proti póly. Medzi týmito dvoma pólmi, ktoré zachytávajú extrémne polohy - sú občas skôr nedosiahnuteľným ideálom ale častejšie, teda takmer výhradne, ide o nepriaznivý stav - sa nachádza stredná priaznivá hodnota - teda ako hovorí príslovie - zlatá stredná cesta. Teraz si popíšeme čo si pod touto škálou Aristoteles prakticky predstavoval, popíšeme si nejaké príklady a (dúfam), dôjdeme k záveru, že mnoho (ak nie všetko) z toho, čo je v tomto diele popísané je v súčasnosti ešte stále platné.
Etika skúma správanie ľudí. Správanie upravuje spravodlivosť. Tú aristoteles delí na dve kategórie: zákonnú - čo môžem a nemôžem robiť upravujú dohodnuté písané pravidlá, ktoré však nemusia byť vždy eticky spravodlivé a hoci zákon by mal byť prostriedok na nastolenie blaženosti, a na zachovanie jej predpokladov, nemusí to tak v praxi byť. Záleží od toho kto a za akých okolností zákon legitimizoval. A druhá kategória: spravodlivosť etickú. Etickú spravodlivosť vníma ako stred a najpriaznivejší bod medzi extrémamy páchaním krivdy a znášaním krivdy. Aristoteles ďalej opisuje rozdelovaciu spravodlivosť a vyrovnávajúcu spravodlivosť. Tá prvá hovorí o tom, že každý by mal robiť to, čo najlepšie vie a nie iné, a vyrovnávajúca zase, že napríklad po škode niekoho je spravodlivé keď sa jeho situácia vráti do predošlého stavu. Je to stred medzi stratou a ziskom. Teda v skratke ide o všetky pocity na škále od príjemného po nepríjemné. Žiadostivosť, hnev, strach, smelosť závisť, radosť, láska, nenávisť túžba ,žiarlivosť či súcit, to všetko sa v tomto diele komentuje.
Aristoteles považuje za najvyššie dobro blaženosť. Je to stav počas ktorého sa jedinec cíti byť spokojný, vyrovnaný a šťastný. Blaženosť je súhrnom rôznych cnostných činností podobne ako napríklad remeslá alebo umenia. Napríklad ako politika, ktorá sa skladá z rôznych techník ako rečníctvo či stratégia. Aristoteles delí cnosti na rozumové - to sú múdrosť či chápavosť - a mravné, štedrosť či striedmosť. Mravná cnosť vzniká zo zvyku - nie od prírody - a rozumová zase z učenia, avšak na aplikovanie naučeného potrebuje jedinec skúsenosť a čas. Práve preto mladí ľudia bez skúseností skôr riešia životné situácie cez emócie ako cez rozumovú zložku (mladícka nerozvážnosť). Zdá sa, že blaženosť predpokladá voľný čas, lebo pracujeme aby sme potom mali voľno, vedome vedieme vojnu aby sme žili v mieri
Ak chceme niečo dosiahnuť, mali by sme vedieť čo chceme a očakávame (cieľ) a ako to dosiahneme (konaním). Predmetom chcenia je cieľ. Predmetom uvažovania a rozhodovania sú však prostriedky na dosiahnutie cieľa. Konanie - vedomé rozhodnutie.
Najviac ma zaujala ôsma kniha venovaná priateľstvu. Aristotelove myšlienky z tejto časti by som symbolicky vytesal do kameňa. Takou silou na mňa pôsobili. Napríklad:, že v núdzi a v ostatných nešťastiach sa priatelia pokladajú za jediné útočisko a mladých ľudí chráni priateľstvo pred omylmi, starším poskytuje opateru a zastúpenie v práci, ktorú pre slabosť nie sú schopní zvládnuť. Je to trefné a platí to aj pre súčasnosť.
Priateľstvo Aristoteles nevníma iba ako vzťah medzi kamarátmi ale chápe to ako škálu vzájomných sympatií ku ktorým patria aj vzťahy. Takto napríklad úžasne opisuje partnerský vzťah (aj keď si uvedomujem, že isté nuansy už nemusia byť platné alebo širšou verejnosťou akceptované, podstata zostáva zachovaná). Kým u zvierat spoločenstvo nejde ďalej ako k plodeniu, ľudia bývajú nielen pre plodenie detí ale aj pre potreby každodenného života lebo úlohy sú vopred rozdelené, práca muža je iná ako práca ženy, a tak si navzájom pomáhajú každý svojim vlastnym dielom prispievajúc do spoločného. preto je zrejme v tomto priateľstve aj úžitok aj príjemnosť. Hoci uznávam, že zvieratá žijú v istých spoločenstvách, ktoré presahujú iba plodenie a pokiaľ sa (ľudský) partneri muž a žena (alebo v inej kombinácií) dohodnú, môžu si iným spôsobom prerozdeliť úlohy, aj tak ma dokážu fascinovať tieto viac než 2000 rokov staré trefné pozorovania.
Poslednú myšlienku, ktorú by som chcel zaznamenať je ideál dokonalej blaženosti, ktorú môže pociťovať iba dokonalá bytosť. Čo sú podľa autora iba bohovia. Akoby sa prostredníctvom tejto dokonalosti snažil človeka dostať späť na zem mimo poverčivosť. Aristoteles píše: byť neustále v dokonalej blaženosti je výkon nadľudský, pretože kým je človekom nemôže tak žiť, inak by musel mať v sebe niečo božské. Aký je rozdiel medzi týmto božským a našou zloženou bytosťou, taký veľký je rozdiel medzi činnosťou vychádzajúceho z toho božského i všetkou ostatnou cnostnou činnosťou.
Etika Nikomachova na mňa zapôsobila rovnako silno ako Myšlienky k sebe samému od Marcusa Aurelisusa pre svoju praktickosť a autentickosť, ktorá obstojí aj dnes a hoci dodržiavanie poučení a rád negarantuje lepší a spokojnejší život, určite pozitívne prispeje k vnímaniu života ako takého a to viac ako hociktorá predpotopná motivačná literatúra, ktorá síce rýchlejšie nabudí čitateľa, ale ako to už v spotrebiteľskej spoločnosti býva, rovnako instantne aj vyšumí. Absolútne prijímam kritiku typu ,,Myšlienky, ktoré sú tu popísané nehovoria takmer nič nové, bežný človek v usporiadanej spoločnosti ovláda tieto cnosti alebo ich minimálne pozná a počas čítania si môže hundrať popod nos poznámky typu, však ja toto poznám, to je predsa jasné” a podobne. Je to tak, no to automaticky neznamená, že neplatí porekadlo - opakovanie je matkou múdrosti. Pre etiku to v dnešnej preindividualizovanej spoločnosti platí dvojnásobne.
(SPOILER) Aristoteles - prvý filozof ktorého som čítal a ktorý ma vtiahol do sveta filozofie - je všeobecne považovaný za jedného z najpodstatnejších osobností tejto vednej disciplíny. Jeho pragmatické a objektívne hľadanie pravdy prostredníctvom porovnávania a vyčerpávajúceho triedenia do kategórií si ma získali v čase keď som prevažne čítal hororovú beletriu.
Metafyzika, teda druh vedy ktorá skúma súcno ako súcno - zjednodušene skúma to čo je, to čo existuje preto lebo to existuje - ma hneď po scholastike a patristike baví najmenej zo všetkých filozofických smerov ku ktorým som sa zatiaľ dostal. Mal som síce isté obavy - čo keď sa mi môj prvý filozof sprotiví ako Hegel - ale aj očakávania - možno, že mi Aristotelov štýl, jeho vyčerpávajúce kategórie a zrozumiteľný jazyk odhalí tajomstvá metafyziky takým spôsobom vďaka ktorému si možno obľúbim tento filozofický žáner, pravda je však taká, že ani jedna z popísaných hypotéz sa nepotvrdila. Nakoniec to bolo niečo medzi.
V diele Aristoteles premýšľa nad metafyzikou, filozofiou pojednávajúcej o nehmotných skutočnostiach. Pojem bytia (používa názov súcno) rozdeľuje na štyri základné princípy. Na tvar, ktorý určuje podstatu vecí ako uskutočňujúci princíp. Látka ako substrát ktorý obsahuje možnosť prijímať v sebe tvar určenia. Pôsobiaca príčina - teda pohyb. A účelná príčina - teda účel.
O okolitom svete, o bytí, o súcne sa dozvedáme prostredníctvom vnímania zmyslami. Vnímanie je dozvedanie sa. Všetci ľudia od prirodzenosti túžia dozvedať sa, túžia po vedení (tvrdí to Aristoteles ja som si touto myšlienkou nie úplne istý). Známkou toho je záľuba v zmyslových vnemoch. Vnemy môžu byť zrakové či zvukové. Ich vnímaním vzniká pamäť. Jedinec ktorý si pamätá viac býva rozumovo zdatnejší. Z pamäti vzniká skúsenosť - pretože v pamäti uchovaný a mnohokrát opakovaný vnem vytvára skúsenosť. Čím lepšie vie jedinec aplikovať skúsenosti tým je múdrejší.
Múdrosť je veda, ktorá hovorí o istých príčinách a počiatkoch. Aristoteles prostredníctvom metafyziky - prvej filozofie - hľadá odpovede na príčiny, prečo a ako niečo je, a počiatky súcna. Počiatok určuje, čo z čoho vzniklo. Ako príklad udáva loď, ktorú síce postavili v kooperácií remeselníci, no jej počiatok je v myšlienkach jedinca, ktorý navrhol samotnú loď. Aristoteles považuje múdreho človeka za toho, kto zvládne poznať to, čo je ostatným náročné poznávať.
Svet a jeho existenciu Aristoteles definuje prostredníctvom pohybu. Pohyb vníma v škále medzi neexistenciou a existenciou, teda medzi nebytím a bytím prostredníctvom čoho niečo vzniká. To čo vzniká je medzi tým čo je a čo nie je. Rovnako zánik - to čo zaniká je medzi bytím a nebytím.
Ďalej Aristoteles vyčerpávajúco opisuje rôzne nemateriálne pojmy, ktorým viac menej čitateľ rozumie, no pitva ktorou prechádza každý jeden pojem nie je najjednoduchšie textové sústo a tak sa komplikuje aj to, čo bolo relatívne jasné. Aristoteles sa pýta na to, čo je to počiatok, príčina, prvok, prirodzenosť, nutné, jedno, súcno, podstata, protikladné, skoršie, neskoršie, možnosť, koľkosť, akosť, vzťažnosť, dokonalosť, podľa čoho, prečo, rozpoloženie, trpnosť, zbavenosť, mať niečo, časť, celé, rod, omyl, náhodnosť, je toho neuveriteľné množstvo.
Aristoteles popisuje nielen to akým spôsobom dochádza k vedeniu ale aj akým spôsobom môžeme dôjsť k falošnému, nepravému vedeniu - čo je dnes, v období postfaktuálnej doby plnej populistov, dôležité spomenúť. Tvrdí, že ten kto chce dojst k správnemu výsledku musí vedieť správne pochybovať, lebo výsledný názor je riešenie predchádzajúcej pochybnosti. Ten kto skutočne pochybuje na základe argumentov, sa argumentmi dá presvedčiť. Teda nielen slovami ale hlavne myšlienkami. Ten kto hovorí len aby niečo hovoril sa nedá presvedčiť myšlienkami. Ide o ľudí, ktorí prostredníctvom fikcie násilne prispôsobujú svoje predpoklady.
Na záver už iba dodám, že hoci Aristoteles bol TEN autor, ktorý ma seriózne zoznámil s filozofiu, nemôžem potvrdiť, že by som bol z tohto diela nadšený. Hoci prostredníctvom tejto knihy mi je pojem aj záber metafyziky jasnejší, nemôžem sa ubrániť pocitu, že tento smer ma stále rovnako nebaví. Ak by som mal niekomu odporučiť niektoré dielo od Aristotela, boli by to Politika alebo Etika Nikomachova, Metafyzika určite nie.
Tretie stretnutie s francúzskym exhibicionistom slovných zvratov Michelom Foucaultom dopadlo nad moje očakávania. Dozerať a trestať - pravdepodobne najznámejšie dielo tohto autora - bolo pre mňa podstatne myšlienkovo uchopiteľnejšie, hoci je to stále vrstvené štrukturálne - na čo čitateľ musí využiť plne svoju schopnosť sústredenia sa ak chce preniknúť k zdieľaným myšlenkám.
Myslím si, že to nie je uchopiteľnejšie vďaka prekladu - Miroslav Marcelli je asi jediný slovenský odvážlivec, ktorý prekladal Fouclauta - a nemôžem ani tvrdiť, že som sa Foucaulta naučil čítať alebo mu plne porozumel - to by bolo pokrytectvo - myslím si, že téma mi je podstatne bližšia a samotný jazykový aparát nie je až tak prehnane komplikovaný. Žiadne prirovnávanie žilnatín k sociálnym javom - ako to je v jeho predošlých dielach - sa tu nenachádza.
Dielo Dozerať a trestať zachytáva celý rad zmien v penálnom systéme ( zmien vo väzení). Zachytáva prerod trestania od verejného mučenia tela (teatrálneho a gestami symbolického strašenia obyvateľstva) po systematické, kontrolovateľné, efektívne prevychovanie, alebo vylúčenie jedincov, ktorí nedodržujú stanovené pravidlá. V minulosti - pred francúzskou a priemyselnou revolúciou - telesné mučenie a popravy slúžili priamo na potrestanie zločinu. Neskúmal sa samotný zločinec, nebol podstatný motív, duševné zdravie alebo minulosť (recidíva) jedinca. Celá podstata tkvela v tom, že trestný aparát mal prostredníctvom ohavného divadla odradiť potenciálnych kriminálnikov. Malo to však niekoľko nepriaznivých vyústení. Pokiaľ bol zločinec napríklad verejnosťou obľubovaný alebo vyvolal počas aktu trestu ľútosť, mohlo sa stať, že verejnosť sa vzbúrila a buď vyslobodila zločinca alebo ublížila katovi. Zrušenie verejných popráv odobralo ľudu časť mýtov o zločincoch čo malo priamy vplyv na pokles ich heroizácie.
Právo a spravodlivosť boli chápané aj ako vôľa kráľova (panovníkova). To znamená, že pokiaľ sa kráľ rozhodol udeliť milosť, neexistovala autorita ani druh zločinu, ktorý by toto rozhodnutie dokázal ovplyvniť. Nový typ spravodlivosti očakával nezávislosť, dôveru a trvalosť. Teda, že ani rozhodnutie kráľa nebude mať žiadny vplyv na právoplatný a objektívny výsledok vyšetrovania.
Celá kniha na mňa pôsobila pôvabom valiacej sa vlny epistém, ktoré sa snažili reagovať na aktuálne spoločenské zmeny aj prostredníctvom technického pokroku. Na jednej strane fascinujúce na druhej strane odstrašujúce. Obidve tieto protipóly si popíšeme.
Jeden z takých najjasnejších indikátorov efektívnosti (z toho technického hľadiska), ktorý Foucault popisuje, je čas a jeho meranie. Foucault vníma inštitucionálny prerod a vôľu zefektívniť isté pracovné metódy prostredníctvom merania času. Presnejšie meranie času na konkrétne úkony boli skoršie využívané v kláštoroch, neskoršie vo vzdelávacích inštitúciách a v armáde, v ktorých boli mnohokrát presne do minuty popísané nasledovné kroky. Druhý indikátor - ktorý súvisí skôr zo školou a armádou - je separácia podľa schopností a skúseností. Inými slovami nadanejší žiaci a skúsenejší vojaci neboli v skupine s naopak menej šikovnými a menej skúsenými.Vo väzení je separácia realizovaná podľa závažnosti trestu. Tento dopyt po časovej efektívnosti sú priame dôsledky priemyselnej revolúcie
Nie je to však jediný dôvod prečo oficiálne aj formálne zmizlo mučenie z foriem trestu. Pre zaujímavosť, humanizácia v spoločnosti neobsadila prvé priečky. Mučenie v období keď sa využívalo ako legitímny nástroj spravodlivosti nebolo aplikované automaticky za každých okolností. Aj pohľad na mučiace nástroje sa počítal ako prvý krok, ktorý pri deťoch a starších občanoch nad 60 rokov nikdy neprekročili. Pre priemyselnú revolúciu bolo podstatne výhodnejšie ak sa telo stalo nástrojom než objektom mučenia. Galeje v 19. storočí vystriedali skôr dielne vo väzení. Čo kritizovali pracujúci obyvatelia, pretože sa báli, že prídu o prácu alebo klesne ich hodnota práce.
Prerod prostredníctvom vplyvu spomínaných zmien sa netýkal len väzenia a spravodlivosti ako takej ale mal priamy vplyv aj na zmenu v charaktere zločinosti. Kým v minulosti prevládali násilné vraždy a zločinec pôsobil skôr ako vyhľadovaný zbojník, postupom času sa zločinec premenil na prefíkaného, neviditeľného zlodeja a stúpla skôr majetková trestná činnosť.
Nová forma väzenia sa orientovala na individualizáciu. Inkarcerácia (uväznenie) sa skladala z väzenskej izolácie, pravidelnej práce a náboženského vzdelania. Izolácia odstarší - prostredníctvom samoty môžu na povrch vyplávať otázky viny - prostredníctvom práce sa osvoja návyky a náboženské vzdelanie by malo napraviť delikventov charakter. V tomto novom type väzenia sa telo stáva prvkom s ktorým sa dá hýbať, ktoré je umiestniteľné, ktoré je možné pripájať a odpájať. Nedefinujú ho premenné ako sila či zdatnosť ale miesto ktoré zaujíma a časový interval ktorý pokrýva.
Mnohé z realizovaných, neskoršie realizovaných alebo nerealizovaných nápadov, ktoré sú popísané v tejto knihe, ma desili. Ide o utopické myšlienky, ktoré chcú totálne ovládnuť jedinca. Niektoré prvky - ktoré v tom okamihu neboli technicky možné realizovať - využili neskoršie inžinieri vo vyhladzovacích, pracovných táborov. Je to o to desivejšie, že naivný inžinieri nemali potuchy aké škody môže spôsobiť technicky zvládnuté totálne ovládnutie jedinca. Predstava dokonalej spoločnosti, ktorá funguje ako dobre nastavený stroj, kde je prvok automatickej poslušnosti a nie základných práv znel síce efektívne - priemyslu sa to hodilo - akurát sa v ňom vytráca prvok ľudskosti, keďže v ňom odpadáva prirodzený stav a sústavné donucovanie.
Za najzaujímavejšiu tému a súbor myšlienok považujem asociovanie okolo termínu PANOPTIZMUS. V prenesenom slova zmysle ide o projekt “veľkého brata”, ktorý sleduje neustále. Podstatou panoptizmu je fakt, že väzeň vie, že je neustále sledovaný. Je izolovaný od ostatných väzňoch a nedokáže identifikovať kedy je a kedy nie sledovaný, keďže strážna veža z ktorej je priamy výhľad na miestnosť trestanca je upravená tak, že sa nedá odpozorovať kedy a kto stráži, kedy sa stráže menia, kedy pozorne nesledujú alebo či tam vôbec sú. Väzeň vie, že je videný ale sám nevidí, teda je objektom informácie, nie subjektom komunikácie. Samota je prvou podmienkou úplného podrobenia. Dizajnéri svojho času premýšľali aj nad odposluchom, ktorý by bol z cieľ vyvedený prostredníctvom potrubia až do kontrolnej veže. Plán sa však nikdy nezrealizoval keďže inžinieri nedokázali prísť na to ako obmedziť odpočúvanie naopak veže v celách.
Dnešným technológiám (so svojimi kamerami a zvukovými záznamami) panoptizmus 18 storočia nemá šancu konkurovať. Jediné čo ma desí a čo je aktuálne stále, je prvok nevedomia: kedy, kto a či vôbec ma niekto sleduje. Tá neistota a totálna nadvláda je nebezpečný mix z ktorého majú radosť totalitné režimy keďže aj prostredníctvom “veľkého brata” si zaisťujú poslušnosť daného obyvateľstva.
Nové zmeny v penálnom systéme sa snažili zredukovať počet zločincov a recidív, čo sa však nikdy nepodarilo. Ani navýšenie počtu väzníc nezredukoval index zločinnosti. Buď ich počet zostal viac menej rovnaký alebo naopak sa zvýšil. Penálny systém paradoxne sám vytvára recidívu. Aj človek ktorý sa chce vrátiť do spoločnosti môže byť, prostredníctvom tlaku zo strany byrokratického aparátu, takým spôsobom obmedzovaný - pretože sa môže zdržiavať iba na istom mieste, môže vykonávať prácu iba u konkrétnych zamestnávateľov, je neustále pod dohľadom, musí sa pravidelne hlásiť, za každý omyl musí niesť následky - že nakoniec pod tlakom krivdy a pocitu nespravodlivosti mu zločin môže prísť ako jediná a funkčná alternatíva.
Dozerať a trestať ma zaujalo svojou štrukturálnou formou, ktorá na seba nabaluje informácie - akoby povedal Foucault nabaluje ich do epistém - z ktorých vychádzajú zmeny, ktoré ovplyvnili a stále ovplyvňujú spoločnosť a svet okolo nás. Ide o náročné dielo avšak pozorný čitateľ bude odmenený množstvom informácií. Foucault nie je ľahký ale ak by som mal odporučiť jedno jeho dielo, bolo by to práve toto.
Zygmunt Bauman - z môjho pohľadu najtrefnejší komentátor konzumnej spotrebiteľskej spoločnosti, a v poslednom čase aj môj najobľúbenejší sociológ - v tomto diele opisuje sociálnu nerovnosť a jej negatívny dopad na spoločnosť. Bauman prichádza s východiskovou myšlienkou negatívneho vplyvu v krajine, v štáte, v ktorom sa nachádza priveľká socio-ekonomická priepasť medzi najchudobnejšími a najbohatšími obyvateľmi. obyvatelia tejto krajiny sú skôr v napätí, skôr si nedôverujú, časť obyvateľstva mimo tried je vylúčená z ekonomických príležitostí, čo spôsobuje závisť a nedôveru. V krajinách kde je síce životná úroveň nižšia ale sociálne nerovnosti nie sú také rozdielne ( môže ísť o krajinu kde je väčšina ľudí chudobných) sú obyvateľia podstatne spokojnejší.
Z nejakého dôvodu som očakával, že kniha bude primárne riešiť buď samotnú najnižšiu - či beztriednu - časť spoločnosti, alebo súboj medzi vedľajšími škodamy konzumnej spoločnosti (chudobní, ľudia bez domova, látkovo závislí, tí, ktorí sa nedokážu uplatniť na pracovnom trhu či migranti) a tých, ktorí za A: buď berú práve tieto vedľajšie škody “športovo” (teda, že je to cena, ktorú platíme za možnosti, ktoré nám dnešná spoločnosť prináša), alebo za B: naopak chcú tieto škody preniesť do periférie svojho zorného poľa, keďže ich často vnímajú tak, že za svoju životnú situáciu, za svoje zlyhanie, si môžu sami. Veľmi som sa veru do očakávaní netrafil - čo neznamená, že popísané očakávania sa tu vôbec nenachádzajú ale je tu toho oveľa viac - keďže tu Bauman preberá škody tekutej modernity v takom rozsahu, že som mu takmer nestíhal. Tie najzaujímavejšie momenty si teraz opíšeme.
Sociálne nerovnosti hrajú veľkú úlohu aj pri situáciách, kde môžu byť dopady na prvý pohľad skryté. Ako príklad Bauman uvádza prírodné katastrofy. A to konkrétne Hurikán Katrina (2005), ktorý spôsobil obrovské škody v USA. Majetok však - prekvapivo - prevažne zničil chudobným. Ako to je možné? Veď však bohatí sú tá trieda, ktorá vlastní neporovnateľne viac bohatstva. Na toto odpovedá Bauman nasledovne: Bohatí mohli mať dobré poistky, alebo to pre nich nemuselo byť likvidačné. Chudobní často počas katastrof prichádzajú o všetko. Kým bohatí majú svoje portfólio bohatstva viacej diverzifikované, chudobní často vlastnia iba jednu nehnuteľnosť, alebo dokonca ani nevlastnia, keďže ju získali napríklad prostredníctvom hypotéky. Rozdiel medzi týmito dvoma prístupmi určujú sociálne nerovnosti, nie iba samotná katastrofa. Neskoršie v knihe spomína údel prírodných katastrof a ohľaduplnosť ľudí prostredníctvom pomoci. Tá je na začiatku vysoká - ako keby si ľudia mysleli, že katastrofy sú krátkodobé javy - no po čase ochabne a ľuďom nezasiahnutým katastrofou začnú ľudia zasiahnutí katastrofou prekážať a budú k nim ľahostajný, dokonca s nimi stratia trpezlivosť (príklad: pomoc Slovenska Ukrajine). Ak katastrofa trvá dlhšie, pomocné ruky ochrnú a oheň milosrdenstva zhasne.
Veľmi cynicky stavia Bauman rolu chudobných v spotrebiteľskej spoločnosti. Takýto ľudia sú zbavení - alebo veľmi obmedzení, v možnostiach - výberu ekonomických zdrojov, ktoré sú potrebné k reakcii na lákadlá spotrebiteľského trhu. Na to aby uspokojili tieto - možno do včera nepoznané - potreby, potrebujú peniaze, ktoré nemajú ale môžu sa k nim dostať prostredníctvom úveru, pôžičky, aby boli aspoň k nejakému úžitku zo strany konzumného kapitálu. Toto je dosť desivé.
Doba oddelených individuií v sebe skrýva nečakané úskalia, ktoré prostredníctvom osobnej skúsenosti dokážu znepríjemniť život. Od jednotlivcov sa očakáva, že svoje individuálne problémy budú riešiť individuálne, a teda, že sú odkázaní na vlastné individuálne schopnosti, prostredky a kapitál. Toto môže spôsobiť nie len to, že s ostatnými ľuďmi komunikujeme menej, často ani nemáme potrebu vyhľadávať spoločnosť, a keďže hráme iba za náš tím, v ktorom sme ako jediný hráč, často sa vystavujeme vzájomnej konkurencii aj tam, kde ju vôbec nie je treba, kde je irelevantná ba až kontraproduktívna.
Celkom ma prekvapilo, ba až šokovalo, slovné spojenie: únava zo slobody. Tento bizarný jav - ktorý som spozoroval neraz aj u nás na Slovensku - sa prejavuje pokojným neprotestujúcim - hoci aj informovaným - aktom akceptácie z ktorou jedinci prijímajú proces postupného obmedzovania slobody a práva na súkromie. Túto kuriozitu vnímam nasledovne: časť spoločnosti, ktorá si uvedomuje slobodu - a aj čiastočne výhody - nemá nejaký motív ani dôvod protestovať voči obmedzovaniu, keďže im nehrozí to, že by boli ich základné potreby neuspokojené, necítia potrebu ochrany slobody - lebo za ňu nikdy nemuseli bojovať, a keď už áno (1989) tak to bolo až na niekoľko výnimiek väčšinou symbolicky (štrnganie kľúčmi). Je to nebezpečná kombinácia ambícií štátu a ľahostajnosť obyvatelov.
Bauman kriticky vníma aj štáty ako priestorovo ohraničené časti sveta, ktoré zabezpečujú sociálne potreby obyvateľstva. Dnes - hoci berieme na vedomie, že Fukuyamov koniec dejín nenastal - dokážeme uspokojiť sociálne zabezpečenie iba prostredníctvom globalizácie. Teda tú časť (najlepšie keby išlo o celú planétu), ktorá nie je územne suverénne celistvá ale je exteritoriálne kozmopolitná. Budúcnosť vidí skôr v združeniach či organizáciách než v štátnych zriadeniach a ich garanciách.
Celkom ma zaujal aj postoj a pohľad na zrod modernity a - o nie len jeden - pokus vytvoriť taký režim, takú formu politického zriadenia, ktorá by odolala zmenám, revolúciám a konkurenčným alternatívam. Niečo čo sa dokáže postaviť aj proti budúcnosti. O takéto niečo sa pokúsil napríklad neslávne známy Lenin, ktorého autor okomentoval nasledovne: podpísal rozsudok smrti nad racionálne riadeným režimom.
Ďalej ma prekvapil pohľad na spotrebiteľskú konfrontáciu medzi kapitalistickou alternatívou a komunistickou alternatívou modernity, ktorá viedla konkurenčný boj prostredníctvom uspokojovania ľudských potrieb, o ktorých sa verilo, že sú konečné, stabilné a vypočitateľné. Táto konečná idea bola zdieľaná obidvomi súťažiacimi ale v tekutej fáze kapitalizmus akoby odstúpil z pravidiel a skúsil to cez nekonečnosť ľudských túžob. Teda zameral sa na zaisťovanie nekonečného rastu túžby. Ani nie tak uspokojenie túžby ako po dopyte túžby túžiacej po ďalšej túžbe.
Kniha obsahuje pre mňa mnoho nových pojmov. Napríklad: mixofóbia. Jej prítomnosť silne vnímam aj na Slovensku. Tá sa prejavuje snahou o vytvorenie symbolického ostrovčeka podobnosti uprostred mora rozmanitosti a rozdielnosti. Mixofóbia akoby vyjadrovala túžbu byť rovnaký, stretávať sa prevažne s jedincami rovnakého názoru, etnicity, kultúry a iných ukazovateľov. Takéto spájanie však funguje aj ako únik a vyhýbanie sa nutnosti nazrieť hlbšie do vnútra osoby (keďže všetko ostatné je skryté pod povrchnými ukazovateľmi). Takáto separácia slúži aj ako priestor pre duševné pohodlie v ktorom sme odbremenení od robenia kompromisov.
Že sa naše životy individualizujú dokazujú aj trendy a dopyt bývania. A to fenomén uzatvorených rezidenčných areálov. Tie odzrkadľujú náš strach z možného fyzického napadnutia, násilia, teda všeobecného ohrozenia. Takéto areály - napríklad cenovo dostupné iba pre určitú populáciu - majú vytvárať bezpečie (potenciálne riziková časť populácie sem nemá prístup) no vytvárajú iba pocit (aj to nie úplne), keďže žiadne štatisticky signifikantné údaje v rámci bezpečia uzatvorených areálov, ktoré by potvrdili podstatne vyššiu bezpečnosť sa nenamerali.
Tým, že sme neustále pripojení prostredníctvom sietí, sa vzďaľujeme nielen jedincom vo všeobecnosti ale aj našim najbližším. V rámci rodiny trávime stále menej spoločný voľný čas, a keď ho aj trávime, je dosť možné, že našu pozornosť obraciame opäť na siete. Tie síce majú aj pozitívne prvky, spájajú - zmenšujú vzdialenosti - ale na druhej strane rúcajú aj isté hranice, bariéry. Ako napríklad to, že oddelovali súkromný život od pracovného. Telefón, notebook alebo iné zariadenie, prostredníctvom ktorého pracujeme, si zo sebou berieme domov, na dovolenky, kde sme stále pripojení a je o to ťažšie oddeliť tieto sféry.
Ďalší indikátor neustále prebiehajúcej individualizácie v spoločnosti, ktorý Bauman popísal, je sex. Sexuálny akt ešte donedávna slúžil ako prototyp dôverných tajomstiev, ktoré by mali byť zdieľané maximálne diskrétne aj to s veľmi úzkym výberom jedincov. Je to príklad jedného z najsilnejších ľudských pút. Súčasná kríza súkromia rúca aj tento dôverný vzťah. To akým spôsobom sa prelieva súkromie do priestoru verejného, a akým iným spôsobom sa dajú uspokojiť sexuálne potreby mimo partnerského aktu asi komentovať nemusím.
V obrovskom množstve informácií, ktoré sa na nás valia z rôznych informačných kanálov a snažia sa upútať našu krátkodobo trvajúcu pozornosť, spozoroval Bauman akoby zákonitosti Darwinovského princípu prežitia toho najsilnejšieho - ja by som však skôr použil termín, kto sa vie čo najefektívnejšie prispôsobiť. Informácie, ktoré najpravdepodobnejšie dosiahnu našu pozornosť sú tie najkratšie, najplytkejšie a najmenej zaťažené významom. Skôr vety ako spracované argumenty, skôr jednotlivé slová než vety, skôr zvukové kúsky ako slová. Cenu, ktorú platíme za viac dostupnejších informácií, je scvrkávanie ich významového obsahu.
Najprv prichádza na radu žrádlo, až potom morálka. Sociálne nerovnosti vytvárajú skupiny nadriadených a podriadených. Nadriadení môžu prostredníctvom moci pôsobiť na podriadených opresiou. Je preto nutné zo strany štátu či inštitúcie aby odstránila alebo neumožnila zneužiť verejné a mocenské funkcie u takých ľudí, ktorí si vychutnávajú páchanie násilností alebo iné formy obmedzovania. Bauman tvrdí, že žiadne psychologické testy ani iné formy previerok nedokážu vyčerpávajúco týchto ľudí odseparovať, pretože ak je takýto sklon neprebudený, ani sám jedinec o ňom nemusí vedieť, keďže nemal príležitosť vyjsť na povrch, napríklad preto, lebo nedostal príležitosť. Takémuto jedincovi sa hovorí spáč. A dokonca sa ani nevylučuje, že takýto spáč môže byť v každom z nás.
Žijeme v dobe neistôt. Doba v ktorej sa nemôžeme spoliehať na nikoho iného iba na seba. Sme pod veľkým tlakom okolia a nárokov, keďže svet okolo nás sa mení takou rýchlosťou, že mu nestíhame. Naše súkromie je verejné hoci sme samotármi. Už Aristoteles hovoril, že ľudia nemôžu žiť mimo (polis) spoločenstva. V tekutej modernite sa o to pokúšame a polis meníme za spotrebiteľský tovar. Preto si myslím, že Aristotelova téza platí stále.
Vedľajšie škody obsahujú obrovské množstvo informácií a pohľadov na krízy dnešnej spoločnosti. Tým, že to celé pôsobí epizodicky - pri čom autor čerpal z už zverejnených vlastných textov - mi to prišlo také nesúmerné. Ústredná téma nerovnosti sa aj tak vracala späť k úskaliam spoločnosti - čo sa síce nevylučuje avšak to skôr pôsobilo akoby išlo dodatok k jeho dielu Tekutá modernita. Tak či onak dielo obsahuje kvantum myšlienok, ktoré stoja za zamyslenie, nielen pre sociológa.
Markýz De Sade patrí bezpochyby medzi najkontroverznejších autorov v dejinách literatúry. Jeho diela sú plné šokujúcich, perverzných sexuálnych a násilných činov, ktoré bezpochyby dokážu zhnusiť čítanie nielen čitateľom, ktorí nevedeli do čoho idú, ale aj čitateľom, ktorí majú akú takú predstavu.
Ja som svojo času (asi okolo roka 2014 prečítal prvú časť tohto zväzku, teda Justinu. V období, kedy som vyhľadával extrémne a (a často samoúčelne) šokujúce umenie, ktoré sa vymyká mediánu normality, ma aj cez to toto všetko prekvapilo svojou brutálnosťou. Kým som však nasával tú bezodnú brutalitu, tak trochu mi unikal filozofický presah - ktorý som si po tých rokoch vychutnával viac ako takmer bezobsažné násilie. Podstata a filozofický presah diela mi príde škodlivý, ak sa na to čitateľ pozerá krátkozrako, a tak úplne nezobrazuje stav spoločnosti, ktorý sa nám prostredníctvom opisovaných formálnych a neformálnych väzieb snaží autor opísať a predstaviť. Obidve novely sa nám snažia sprostredkovať informáciu, že morálne a etické hodnoty, a hodnoty spravodlivosti sú len frašky, ktoré nám v skutočnom živote nielenže nepomáhajú, ony nám škodia. Úspešný, významný a materiálne spokojný jedinec môže byť iba ten, ktorý sa povznesie nad tieto spoločenské zásady a bude vykonávať ich presný opak.
Akoby pravidlá, na ktorých sa spoločnosť dohodla a ich dodržiavanie udržuje homeostázu bola nejaká pasca pre slaboduchých ľudí. De Sade týmito dvoma novelami tvrdí, že pravidlá dodržiavajú ľudia, ktorí sú skôr korisť, a predátori - ľudia nečestní - využívajú tento priestor plný zákonov a pravidiel ako lovný revír. Tieto - nielen - moje interpretácie, ktoré vnímam ako autorom celkom zaujaté hodnotenia a prístup k životu (hoci netvrdím, že v období francúzskej revolúcie bol život jednoduchý, spravodlivosť nezaujatá a poctivosť sa vypláca vždy a za každých okolností viac ako podvod a nezákonnosť) reflektujú frustráciu a bezradnosť obalenú do tých najnechutnejších opĺzlostí a úchyliek, ktoré pôsobia - ak máme na zreteli dané časové obdobie, v ktorom autor tieto diela napísal - ako chyba v matrixe.
Dva príbehy zachytávajú osud dvoch sestier zo zámožnej rodiny, ktoré prídu o svojich rodičov. Obidve dievčatá vo svete plnom skrytého zla a nebezpečenstva sa pokúšajú uchopiť osud do svojich rúk. Jedna si vyberie cestu dobra, druhá cestu zla. Prvá časť Justina z podtitulom čili prokletí cnosti sleduje príbeh pokornej, vernej, veriacej ženy, ktorá hľadá pomoc u rôznych ľudí a inštitúcií, u ktorých naivne čaká pomoc. Táto naivnosť ju stojí mnohé utrpenia, je mnohokrát znásilňovaná, mučená a neraz držaná ako sexuálna otrokyňa. V duchu Dona Quijota - dnes by som to mohol označiť ako: v duchu seriálu na pokračovanie - sa vždy práve prostredníctvom svojej naivity - ľudia sú dobrí, ak budem šíriť a vykonávať dobro, Boh mi ho oplatí - dostáva opäť do sérií znásilňovania, obmedzovania slobody a ponižovania.
Druhý príbeh Julietta s podtitulom čili slasti neřesti zachytáva príbeh sestry, ktorá sa prostredníctvom prostitúcie a uspokojovania najnechutnejších potrieb vysokopostavených jedincov, dostáva prostredníctvom nich vyššie v spoločenskom rebríčku a zabezpečuje si tak vysoký životný štandard. Epizódny dej zachytáva postupom času stále horšie a horšie zločiny za čoraz vyššie a vyššie odmeny.
Nie je príjemné čítať tak explicitne popísané zvrhlosti a nechutnosti, ktoré fungujú aj ako veľmi okrajové extrémne porno. Čo ma však zamrzelo najviac, a to konkrétne v tomto vydaní, je priznanie vydavateľa, že nejde o kompletné texty, keďže ide o upravené staré preklady v ktorých vynechali práve tie filozofické pasáže - predpokladám, že to spravili pre zameranie sa práve na erotický obsah. Vydalo to vydavateľstvo Levné knihy cz, takže by som nemal byť prekvapený. Túto knihu v tomto stave skutočne neodporúčam nikomu.
S Bregmanom som mal veľmi podobný problém ako s Marxom a Engelsom. A hoci išlo o presný opak - kým Marx a Engels vnímali isté fenomény s extrémne negatívneho hľadiska, že tá zaujatosť odrážala kadečo len nie realitu. Bregman práve naopak, vníma isté javy v takom pozitívnom duchu, že mi to príde až podozrivé. Sám autor si uvedomuje, že myšlienky, ktoré prezentuje v tomto diele idú proti logike, proti prirodzenosti toho ako sa ľudia v spoločnosti správajú, a ako isté negatívne vplyvy pôsobia na ľudí, a ako sa týchto vplyvov - či zlozvykov - dokážeme zbaviť. S jeho jednoduchými riešeniami mám v celku problém (aj keď netvrdím, že by na 100% nemuseli fungovať).
Kniha začína vymenovaním všetkých pozitívnych zmien, ktoré nám výrazne zlepšili úroveň života za posledných 10, 20, 50, 100 a viac rokov. Spomína priemernú dĺžka života, lepšie zdravotné zabezpečenie, prístup k pitnej vode, právne zabezpečenie, zníženie úmrtí, vyššie priemerné IQ a ešte oveľa viac. Ide o fakty, ktoré zovšedneli a v rýchlosti v ktorom žijeme ich môžeme často prehliadať. Na druhej strane však tento lepší svet - ktorý plní až biblické proroctvá, keďže ľudia ktorí nevideli môžu prostredníctvom pokročilej medicíny opäť vidieť, ľudia, ktorí nechodili môžu znova chodiť (nemyslím samozrejme v každom prípade) teda, že to čo sa považovalo v stredoveku za utópiu - je dnes bežná súčasť života. Tento spokojný život si však prekvapivo vyberá svoju daň. Bregman parafrázuje jedného z mojich najobľúbenejších sociológov Francisa Fukuyamu, ktorý tvrdil, že hoci žijeme vo svete kde je skoro každý zdravý a v bezpečí, chýba nám istý typ motivácie: teda dôvod prečo ráno vstať. Život sa zredukoval na ekonomický výpočet. Cieľom je uspokojiť sofistikované nároky spotrebiteľa. Stratili sme istú utopistickú víziu lepšieho života. Mnohí ľudia dnes retrotopicky spomínajú na to, že dobré už bolo a nás čaká v budúcnosti iba to horšie. Spoločnosť akoby odmietla pokrok, ktorý je uskutočnením utopií. Chýba nám istý cieľ. V súčasnosti žijeme najlepšie životy v histórií ale stratili sme sny o lepšej konkrétnej budúcnosti. Žijeme budúcnosť a nevieme ako s ňou naložiť. Keďže utópia má väčšinou negatívnu konotáciu - v podstate ju tak tiež vnímam - Bregman sa dištancuje od utópie, ktorú nazýva programovou. To je ten typ utópie, ktorý netoleruje nesúhlas ani dialóg. Teda fašizmus a stalinizmus. Ako príklad uvádza aj Slnečný štát od Tommasa Campanella. Podľa Bregmana utópia nemá ponúkať riešenia ale má sa pýtať správne otázky.
Do tohto momentu som s obsahom knihy v podstate zo všetkým súhlasil. Zlom nastal až po tom ako na základe výskumov prišiel z geniálne jednoduchým návrhom ako pomôcť jedincom, ktorí bojujú s chudobou a - v skratke a zjednodušene - v podstate hádže kompletnú sociálnu prácu ako odbor do koša. Podľa experimentu, ktorý sa odohral v Holandsku dokáže riešiť chudobu to, ak dáme ľuďom v núdzi nejakú formu základného príjmu. 13 ľudí bez domova v Holandsku bez nejakého kontrolného programu dostávali pravidelný príjem bez práce. Behom niekoľkých mesiacov sa 9 z nich dostalo z ulice keďže peniaze investovali do seba. Neskoršie tento projekt rozšírili. Nazvali ho Housing First. Podarilo sa im začleniť späť do spoločnosti 6500 ľudí bez domova. Hoci akceptujem výsledky tohto aj predošlého výskumu, a chápem tú filozofiu za tým - sám jedinec vie najlepšie ako a na čo má vynaložiť svoje financie - tak práve mojou skúsenosťou s rôznymi skupinami, a sociálnymi triedami - aj ľudí bez domova - viem, že finančná negramotnosť je (napríklad u nás a v okolí) tak nízka, že mnohí ľudia nevedia narábať s peniazmi a takýto základný príjem by im skôr uškodil - mnoho ľudí nevie ako narábať s peniazmi a teda, že veľmi často jedinec nevie ako má najlepšie naložiť s peniazmi. S plnou vážnosťou akceptujem kritiku na sociálnych pracovníkov, že štát a rôzne sociálne-podporné programy často vyzerajú ako kontrolné orgány, ktoré sledujú či ten klient programu dodržiava stanovené pravidlá, a byrokratický kolos pôsobí akoby bol vytvorený iba na karhanie. Bohužiaľ práve pre tieto dôvody často ten kto skutočne potrebuje pomoc je skôr znechutený tým kolosom, a špekulant si už nájde nejakú cestu aby dosiahol svoje. Ja sa vo svojej práci vyhýbam týmto neefektívnym praktikám ale nie vždy sa to dá. Rozdiel medzi západom holandského typu a našim slovenským je ten, že mnohí ľudia sa nachádzajú mentálne skôr na východe a bojím sa, že takýto veľký projekt by u nás asi skôr zlyhal.
Bregman ďalej opisuje iné experimenty, ktoré podporujú jeho utopistickú myšlienku základného príjmu pre každého. Spomína experiment s Kanady, tzv. Mincome, ktorý v sedemdesiatych rokoch poskytol tisícke rodín (teda 30% z celkového počtu obyvateľov) mesačne 1000 dolárov. Zistili, že to, čo by skeptik očakával (napríklad, že obyvateľstvo zlenivie, kriminalita bude mať stúpajúcu tendenciu, ľudia budú mať horšie stravovacie návyky), sa vôbec nestalo. Ľudia práveže rovnako chodili do práce akurát stúpla ich životná úroveň, čo malo pozitívny dopad napríklad aj na vzdelanie. Prekvapivo chodili rovnako do práce iba si mohli dovoliť viac. Ďalej spomína experimenty v Afrike, v Indii alebo s kmeňom Čerokézov, ktorým sa zvýšila životná úroveň prostredníctvom kasína. Bregman vysvetľuje, že za kriminalitou, či už indiánov, migrantov, rómov alebo hociktorej triedy či skupiny nestojí pôvod, rasa, kultúra ale vylúčenie s ekonomických príležitostí. Teda chudoba. Akonáhle bola zo spomínaných experimentov odstránená čiastočne chudoba, tam klesla zločinnosť. Teda Sociálna práca ako vedný odbor je podľa autora skoro úplne sofistikovaná zbytočnosť keďže darovať peniaze chudobným je zázračný liek na vyliečenie chudoby a v konečnom dôsledku aj údajne lacnejšie riešenie.
Ako je možné, že Bregman objavil zázračný liek na chudobu, ktorý je podstatne lacnejší ako hociktoré integračné programy, a sú efektívnejšie ako celá horda sociálnych pracovníkov avšak v spoločnosti sa to nikde nerealizuje plošne? Asi je to aj tým ,že je to natoľko nelogické a neintuitívne, že tých niekoľko pokusov, ktoré boli - v USA sa o to pokusil prezident Nixon, ktorý si to na poslednú chvíľu rozmyslel - sa nakoniec nezrealizovali alebo zrušili. Nixon chcel predložiť zákon o minimálnom príjme. Rozmyslel si to po tom, ako mu predložili zaujatú analýzu Speenhamland z roka 1795. Výsledky tohto experimentu, ktoré mali za úlohu zaviesť nejakú formu pravidelného základného príjmu, boli vyhodnotené skoršie ako prebehol zber dát. A ani ten sa nezbieral priamo od tých, ktorí dostali pomoc. Kňaz Thomas Malthus popísal, že tento príjem spôsobil záhaľku a hrozilo nezastaviteľné rozmnožovanie ľudí (teda podľa cirkevnej dogmy, kto nepracuje, ten iba sexuje). Po tom ako bol tento experiment zrušený sa objavila onedlho správa, že ľudia nadobudli lepšie finančné návyky, sú usilovnejší, ich mzdy narástli. Čo bola samozrejme blbosť, keďže za taký krátky čas sa tieto dáta nedajú zozbierať a vyhodnotiť. Samotný Marx dáta využil na to aby mohol odsúdiť tento projekt preto, že podľa neho to bola taktika zamestnávateľov (kapitalistov) aby mzdy držali čo najnižšie, čo malo však presný opak ale to Marx ako fejkový ekonóm nemohol tušiť.
Autor premýšľa nad dôvodmi, ktoré bránia chudobným zmeniť svoju životnú situáciu. Spomína takzvanú teóriu nedostatku. Opisuje ju ako moment, kedy chudobný nemá priestor premýšľať nad dlhodobým časovým horizontom lebo musí platiť účty zajtra, potraviny potrebuje zaobstarať na dnes, nemá priestor premýšľať z dlhodobej perspektívy, stráca sa zdravý úsudok a zužuje sa pohľad iba na to, čo bezprostredne chýba teraz. Takýto nedostatok dokáže človeka pohltiť.
Čím je krajina bohatšia tým viac by mala investovať do učiteľov a lekárov, inak sa môže stať, že sociálna nerovnosť - ktorá pôsobí na obyvateľstvo horšie akoby bola väčšinová populácia skôr chudobnejšia - napácha ešte väčšie škody. Namiesto toho aby sme na tento rast pozerali pozitívne, považujeme to za negatívne (nízke platy učiteľov, lekárov alebo vedcov, ktorí musia svoje požiadavky riešiť často prostredníctvom štrajkov). Ak budeme školy a nemocnice viesť ako továrne, ceny za tieto služby budú stúpať a nie klesať ako keď v továrni vymyslíme stroj, ktorý bude vyrábať viac a rýchlejšie. Učitelia a lekári nie sú stroje. Čo môže viesť tomu, že budeme mať dostupné síce lacné spotrebiče - a keď na ne nemáme, peniaze nám požičajú na dlh - avšak budú nedostupné kvalitné zdravotné ošetrenie či vzdelanie.
Prekvapili ma tu predpovede budúcnosti od slávneho autora science fiction, Isaaca Assimova. Podľa neho bude v budúcnosti rozmach nudy. Staneme sa rasou obsluhovačov strojov čo bude mať vážne mentálne, emocionálne a sociologické dôsledky. Pretože milióny ľudí sa nechajú bezcieľne unášať na mori núteného voľna. Realita však nakoniec dopadla inak - prečo som v podstate skeptický voči myšlienkam autora a jeho nápadom ako poraziť chudobu. Realita dopadla tak, že nie sme na smrť unudení ale ideme sa upracovať k smrti. psychiatri nebojujú proti epidemii nudy ale stresu.
Assimov očakával, že sa naďalej bude skracovať pracovný čas. Skracovanie sa však zastavilo v 80tych rokoch a paradoxne odvtedy viac menej nadobúda stúpajúci trend. Ekonomický rast sa nevyužil na zvýšenie voľného času ale na nárast množstva tovaru.
V knihe ma zaujalo aj porovnanie prác, ktoré sú pre spoločnosť veľmi dôležité, a prác, ktoré sa síce tak tvária ale v skutočnosti to tak nie je. Spomína sa tu štrajk bankárov v Írsku. Tí sa rozhodli, že nebudú poskytovať svoje služby, kým nebudú splnené ich podmienky. Obyvatelia na to reagovali nasledovne. Vymysleli si spontánne radikálne decentralizovaný systém za pomoci 11 000 krčiem na základe medziľudskej dôvery. Takto sa do obehu dostalo 5 miliárd po domácky vytvorených libier. Na porovnanie Bregman udáva štrajk smetiarov v New Yorku, do ktorých sa pustili médiá aj primátor. Kritika však dlho nevydržala. Do dvoch týždňov im splnili všetky podmienky, keďže sa mesto topilo v tisícoch ton odpadu.
Pri práci ešte ostaneme. Bregman otvoril ďaľšiu pandorinu skrinku, a to téma bullshit job. Paradoxne je v spoločnosti lepšie finančne ohodnotená menej dôležitá alebo podstatná práca, ktorá nedáva zamestnancovi zmysel, ako naopak. Burzový maklér zarobí viac ako niekto, kto vyvíja lieky. Pracovať dennodenne v práci, ktorej nevnímam zmysel ani hodnoty môže spôsobiť nespokojnosť a duševnú nepohodu.
Na konci knihy ma autor prekvapil tým, že jeho pohľad na budúcnosť som vnímal ako sofistikový typ komunizmu. Spomína, že čím bude naša spoločnosť bohatšia, tým bude pracovný trh menej efektívny v prerozdeľovaní bohatstva. Ak si chceme užívať výdobytky techniky, budeme musieť masívne prerozdeliť peniaze - teda aby každý mohol dostať základný príjem.
Utópia pre realistov je kniha, ktorá nabáda k premýšľaniu. S niečím môžeme súhlasiť, s niečím nie a niečo si dokonca nevieme ani len predstaviť. Nachádza sa tu mnoho dát a analýz, ktoré podporujú autorove teórie. Bohužiaľ sa s týmto neviem úplne stotožniť (ani neviem či sa mi tá budúcnosť páči, keďže predpokladám, že negatívne dopady budú obrovské, a budú aj také, o ktorých ešte netušíme), keďže som skôr v tomto fanúšik Hegela, ktorý tvrdil, že budúcnosť sa nedá predvídať. Môžeme sa úprimne snažiť o to aby sme pripravili podklad pre lepšiu budúcnosť, avšak aký bude konečný výsledok, to nevieme predpovedať (ako pri francúzkej revolúcií) a v podstate ani moderovať. Pochopiť ho môžeme iba spätne - po tom ako sa to už udialo.
Táto relatívne krátka knižka zachytáva prípady, pozorovania a následné interpretácie Sigmunda Freuda, na tému duševné zdravie a sexuálne správanie. Analyzujte rôzne formy perverzie - ako základ perverzií Freud označuje niečo čo je vrodené v každom človeku a čo môže kolísať vo svojej intenzite a môže narastať pod vplyvmi života - a neurotického správania a snaží sa odpovedať na otázky: z čoho vyplýva takéto patologické správanie, v ktorom časovom úseku v detstve môžeme vnímať začiatky deviácií, čo máme ako ľudia všetci spoločné a kde sa nuansy v zdravom vývoji jedinca môžu zmeniť na tie nezdravé. Freud ma už dlhšie fascinuje svojou pragmatickou povahou jasne a zreteľne bez akéhokoľvek odsudzovania pomenovať veci tak ako sú - aj keď to často dvíha obočie.
Ako prvé v tomto diele zachytáva úvahy o homosexualite - teda o invertovanosti ako to sám nazýva. Popisuje tu škálu pohlaví, muža a ženy - ktorú často popisujem aj ja v rozhovoroch s ľuďmi, ktorí majú zmiešané dojmy s pojmami a v kultúrno-etických otázkach odpovedajú vždy rovnako, že je iba muž a žena, čo samo o sebe nie je nepravda, no v rámci tejto mentálnej skratky odmietajú viesť ďalej dialóg o možnej škále medzi mužom a ženou. Freud uvádza niekoľko príkladov homosexuálneho správania - väčšinou mužov, keďže so ženami svojho času nemal toľko skúseností, respektíve nemal toľko pacientov (hoci jeden takýto prípad zaberá celá kapitola). Popisuje napríklad typického muža, ktorého priťahujú muži. Takéhoto muža väčšinou priťahujú taký muži, ktorí nesú známky ženskosti. Preto Freud vníma každého jedinca ako potenciálneho bisexuála. Freud opisuje liečenie homosexuality ako za takmer nemožné, respektíve uvádza ako jedinú možnosť vtedy, ak má jedinec sklon k bisexualite - teda homosexualita nie je plne rozvinutá - a vrámci ambivalencie sa počas terapie pokúsi prikloniť k opačnému pohlaviu. Avšak ani toto nemusí fungovať. Žena, ktorá sa cíti ako muž a ako muž miluje ženské pohlavie bude môcť byť len ťažko presvedčená aby hrala rolu ženy.
Pedofíliu, v tej esenciálnej forme vníma Freud skôr ako vzácne deviačné správanie. Teda sa prikláňa k názoru, že ide často o to, že iný objekt akurát nie je dostupný a libido ho preto potrebuje využiť (hlad po ukojení).
Sexuálne ukojenie nezapadá podľa Freuda iba výhradne do oblasti genitálií, ale využíva aj iné časti tela - hlavne keď sa bavíme o sexuálnom správaní detí - a to ústa alebo análny otvor. Dotyky a sledovanie iných častí tela - ako genitálie - a využívanie iných častí tela na sexuálny akt nazýva sexuálne preceňovanie.
Freud ďalej opisuje fetiš ako náhradu sexuálneho cieľa za niečo nesexuálne (oblečenie alebo predmety) ktoré však musia splniť konkrétnu podmienku. Psychoanalýza dokázala, že fetiš môže vzniknúť aj akcidenčnou podmienkou ranného pohlavného zastrašenia, ktoré odháňa od normálneho sexuálneho cieľa a podnecuje k jeho nahradeniu. Môže ísť o potláčanie alebo neúspešné ukojenie potrieb prirodzenou formou.
Podľa Freuda ten, kto je nenormálny v nejakom duševnom smere zo sociálneho či etického hľadiska, je obvykle nenormálny aj vo svojom sexuálnom živote. Nenormálnych v sexuálnom živote je však mnoho ľudí ktorí v ostatných parametroch zodpovedajú priemeru.
Freud sa odvážil dokonca aj datovať choroby. Psychoneurotik podľa neho väčšinou ochorie až po puberte, a to z dvoch príčin. Buď pod tlakom požiadaviek ktoré na nich kladie normálny sexuálny život, alebo po druhé: Keď libido nemôže získať uspokojenie normálnou cestou. V obidvoch smeroch sa libido (túžba) správa ako prúd ktorého hlavné riečište bolo zahatané a preleje sa do vedľajších kolaterálnych ramien.
Freud popisuje efekt cucania u malých detí a vysvetľuje ho tým, že u niektorých detí môže byť táto erogénna zóna v oblasti pier silnejšia. Vyvodzuje z toho následne, že ak táto citlivosť pretrvá do dospelosti, môže spôsobiť to, že takýto jedinec bude mať sklon k perverzným bozkom - alebo môže mať silný motív k pitiu a fajčeniu. Ak sa však naopak vytesní môže jedinec pociťovať odpor k jedlu a vyvolať napríklad hysterické zvracanie.
Deti, ktoré využívajú erogénnu dráždivosť análnej oblasti bežne zadržiavajú stolicu dovtedy, kým im to už takmer nespôsobuje bolesť, respektíve preto, lebo v tom prípade pri vyprázdňovaní pociťujú slasť. Dá sa to spozorovať. Je to moment kedy sa dieťa nechce vyprázdniť do nočníka, hoci ho o to žiadame. Vyprázdni sa až vtedy keď to samo bude chcieť, respektíve bude cítiť slasť - väčšinou niekde v súkromí. Takže nejde iba primárne o vzdor ale aj o to neprísť o slasť. Freud ma fascinoval aj analýzou detskej krutosti. Krutosť je podľa neho veľmi blízka detskej povahe preto, lebo zábrana, ktorá zadržiava zmocňovací pud - teda schopnosť súcitu - sa vytvára pomerne neskoro vo vývine dieťaťa. Neskoršie opisuje aj dospievajúcich jedincov. Spomína napríklad osamostatnenie dospievajúceho jedinca od rodičovskej autority, ktorý hodnotí ako jeden z najnevyhnutnejších, a pre rodičov jeden z najbolestivejších momentov vo vývoji človeka. Je však absolútne nevyhnutný pre zdravý vývoj človeka. Ak sa tak nestane a jedinec ostáva v pazúroch rodičov, spôsobuje alebo prehlbuje to duševnú poruchu.
Niektoré divoké spojitosti erogénnych zón a charakteristických čŕt ma na viacerých miestach prekvapili. Tak napríklad: priamo rozoznáva súvislosť medzi tvrdohlavosťou, šetrnosťou a poriadkumilovnosťou s análnou erotikou, či ctižiadostivosť uterálno-erotickým založením.
Freud popisuje neľahkú úlohu psychoanalytika. Často sa stretol so situáciou, že to, čo od neho vyžadovali pacienti alebo blízky pacienta, míňalo skutočný cieľ - teda to, čo skutočne chceli. Napríklad pacient, ktorý sa nechce liečiť, neidentifikuje sa s tým, že má ťažkosti, nebodaj klame počas sedení, nebude môcť byť nikdy vyliečený, spomína aj konkrétny príklad manžela, ktorý žiadal aby jeho manželka bola vyliečená z neurózy. Čo však netušil bol fakt, že neuróza bol posledný tmel, ktorý ešte držal manželstvo pokope. Teda, stalo sa, že po vyliečení neurózy manželka požiadala o rozvod.
Rozsahom útla, no informáciami nabitá knižka, ktorá sa snaží odpovedať na náročné otázky, ma zaujala. V podstate ako všetky Freudove diela ku ktorým som sa doteraz dostal. Hoci mi je jasné, že moderní vedci z psychiatrie by mi vedeli odpovedať na to, čo je a čo nie je prekonané z vedomostí, ktoré sú tu popísané, no tak či onak som si na 100% istý, že sa k nemu ešte vrátim.
Po prečítaní Podstaty kresťanstva - čo považujem za môj filozofický objav roka 2023 (ktorého som objavil prostredníctvom Marxa a Engelsa) - som sa rozhodol pátrať po ďalších literárnych dielach tohto autora. Nie je veľa tých, ktoré u nás vyšli a keďže ide o filozofa, ktorého (podľa mňa) nespravodlivo zneužili marxisti a komunisti - u nás hlavne v päťdesiatych rokoch - nie je prekvapivé, že nikdy jeho diela nemali dotlač či nebodaj reedície. Je možné nájsť mnoho textov o tom ako Feuerbach prispel k téme marxizmu, považovali ho za jeden z ranných vzorov Karla Marxa a - ako napríklad predslov tejto knihy - až takmer konšpiratívne hľadá spojenia medzi ním a celou tou ideológiou, kde ho dobre, že nepovažujú za nejakého predchodcu marxizmu. Prekvapuje ma to o to viac, že Feuerbach sa identifikoval ako demokrat (stretol som sa aj s pojmom utopistický humanista a ešte aj s týmto by som vedel súhlasiť) odmietol napríklad spoluprácu so samotným Marxom, ktorý o spoluprácu požiadal. Propagandu to však nezastavilo. Preto je dnes celkom náročné dostať k jeho dielam. Antikvariáty ich mávajú zriedka ale na druhej strane prekvapivo nie sú drahé - keďže dopyt po nich pravdepodobne nie je veľký. Takto som sa dostal aj k týmto prednáškam.
Dielo obsahuje 30 prednášok, ktoré priamo vychádzajú a rozširujú obsah z Podstaty náboženstva a boli prezentované mimo univerzitnej pôdy. Keďže bol pre svoju kritiku náboženstva vylúčený z univerzitných kruhov.
Prednášky sú súhrnom, genealógiou a podstatou toho, z čoho vychádza náboženstvo, akým spôsobom sa tvorila poverčivosť z ktorého vyplýva viera v nadprirodzené bytosti prostredníctvom javov, ktoré si naši predkovia nevedeli vysvetliť. Feuerbach tvrdí, že náboženstvo vzniklo z pocitu závislosti od prírody. Z jej nestálosti a neschopnosti ľudí ovplyvňovať či predvídať isté javy. V náboženstve hľadáme prostriedky proti tomuto pocitu závislosti. Jej prazáklad sa nachádza v strachu. Čo samozrejme neznamená, že podstata je len v strachu. Náboženstvo má aj prvky radosti ale najviac sa jedinci obracali, teda modlili, či obetovali oltáru v mene tých bohov, ktorí im mohli ublížiť, nie tým, ktorí toto nebezpečenstvo nevnášali do každodenného života.
Náboženstvo vzniklo vďaka zmyslom a to prevažne vďaka sluchu. Keď niečo začujeme a nevieme čo to je, máme z toho väčší strach. Bojíme sa neznáma, toho čo nás môže presahovať.
Úplne sa stotožňujem so stanoviskom, že: keby človek neumieral, žil by večne, alebo by nemal prirodzený strach zo smrti, náboženstvo, ako ho poznáme, by nikdy nevzniklo a teda - ako som už čítal u viacerých autorov - ak sa zbavíme strachu zo smrti zanikne aj náboženstvo. Nikdy nie sme bližšie k Bohu ako keď premýšľame nad svojou smrťou a pominuteľnostou. Neskoršie v diele Feuerbach nadväzuje na tému smrti a nesmrteľnosti nasledovne: v predstave a v učení kresťanstva je nesmrteľnosť iba následkom viery v boha, ale v praxi, v pravde, je viera v nesmrteľnosť dôvodom viery v boha. Keď osoba verí v boha verí v nesmrteľnosť, keďže bez viery v boha nedokáže odôvodniť nesmrteľnosť, ale viera v boha bez nesmrteľnosti neponúka jedincovi toľko benefitov, ktoré by ho motivovali skôr veriť. Že by tu bol objavený indikátor toho, podľa čoho niektoré náboženstvo môže prežiť iné? Pre fantastické benefity? Nepoznám odpoveď. Feuerbach využíva logické vyústenia aj pri smrti: popisuje, že ak sa niekto chce dostať mimo smrť, ktorá je následkom prírodnej nutnosti, musí sa dostať mimo jej dôvod, čo je v podstate samá príroda. Ak niekto nechce skončiť v prírode, nemôže v nej začať.
V diele sa preberajú aj rozdieli medzi poverčivými a nepoverčivými. Rozdiel medzi ateizmom a vierou nachádza v konečnom a nekonečnom egoizme. Ateista nezískava fantastické benefity z dodržiavania spoločenských pravidiel a z chovania (z môjho pohľadu je to určite šľachetnejšie). Medzi ateizmom a vierou je teda za nedodržiavanie pravidiel určitá a neurčitá škoda. Dobro ktoré koná človek je pripisované Bohu, nie človeku, hoci to nie je ani úplne dielom jeho vlastnej vôle ale výsledok prírodných a sociálnych podmienok. Pomerov a okolností ako sú výchova a vzdelanie.
V knihe sa nachádza plno metafor ale asi najpamätnejšia je pre mňa tá s vrecom. Boh je ako vrece do ktorého sa zmestí všetko možné. Ale preto ešte neprestávajú byť veci vo vreci tým čím sú mimo vrece. Teda môžeme javom a predmetom dávať rôzne nadprirodzené schopnosti, to však neznamená, že to tak aj je. Príklad: svätená voda, hostie atď. Určite sa nesnažím pohŕdavo obrať náboženské predmety a symbolické hodnoty. Ale tam by to malo skončiť.
Obeť syna (Ježiša) sa považuje v kresťanstve za vrchol obety pre druhých - viackrát som počul tento argument - no nie je to niečo, čo by bol fenomén iba v kresťanstve. Vlastné deti obetovali aj iné náboženstvá. Napríklad v Kartágu. Keď však obyvatelia chceli obetovať miesto vlastných cudzie deti, kňazi boli zásadne proti tomu. Najväčšia obeť má byť forma sebapoškodenia, cudzie deti tento prvok postrádajú. Kresťanstvo tvrdí, že prekonalo ľudské obete. S čím súhlasím (nepočítam štatistické odchýlky a duševné poruchy a minulosť, keďže mnoho poprav malo náboženský charakter, ktorý je prítomný v náboženstve ešte aj dnes ale nie v kresťanstve) ale iba z toho fyzického hľadiska. S hľadiska psychického stále pretrváva ba aj kastrácia, ktorá bola fyzicky prekonaná, je stále prítomná ale v psychickej forme. Tým je celibát.
Feuerbach sa zamýšľa nad vznikom sveta. Aké by to bolo keby svet stvoril Boh a aké keby ho nestvoril. Ak by svet stvoril Boh, svet by nemal význam. Na čo by stvoril orgán ako oko keď dokáže vytvoriť niečo čo dokáže vidieť aj bez oka. Údajne svet nie je možné vysvetliť bez boha, ale pravý opak je pravdou. Ak existuje Boh, existenciu sveta nie je možné vysvetliť pretože inak je svet úplne zbytočný lebo by mohlo ísť iba o rozmar Boha. Nech už robíme čo chceme a ako chceme, nemáme osud vo vlastných rukách, lebo entita mimo čas a priestor to môže zmeniť iba myšlienkou podľa svojho rozmaru. Avšak tento rozmar - mimo zázrakov - neevidujeme v bežnom živote. Ponúka aj príklad s ostrým záverom. Boh lieči prostredníctvom lekára ale iba po limit lekára. Taký Boh je zbytočný a nepotrebný keď dodržiava racionalitu a konštitucionalitu sveta.
Kresťanstvo aj judaizmus často tvrdili, že nie sú modloslužobníci ako pohania. Podľa Feuerbacha sú rovnakí. Modloslužobníctvo vidí v tom, že takisto majú svoje predmety ku ktorými alebo s čími sa modlia. Kríž alebo ruženec. Ľudia zbožťujú rôzne predmety.
Feuerbach sa zamýšľa aj nad kreativitou ľudí a nachádza presný opak toho čo by som očakával, ale jeho argument mi dáva zmysel. Čím sú ľudia neznalejší tým viac využívajú obrazotvornosť. Fantázia je tým väčšia čím je vyššia nevedomosť. Obrazotvornost je to čo človek nevidí. Fantázia je o to bujnejšia o čo menej videl, poznal a vedel samotný človek. Teda Boh je túžba človeka po blaženosti ukojená vo fantázii.
Ako príklad takejto fantázie a kreativity uvádza autor severoamerických indiánov, ktorí sú odvážni, nebojácni ale iba do momentu kým ich presvedčíte že sú pod vplyvom kúziel. Vtedy dostávajú strach. Silného bojovníka je preto jednoduché ovládať, to isté využíva náboženstvo. Fantázia v náboženstve je priamo úmerná prianiam (v negatívnom aj pozitívnom slova zmysle). Priania, ktoré sa plnia iba v predstavách alebo z ktorých sa usudzuje existencia vymyslenej bytosti sú iba vymyslené. Existuje veľmi veľa prianí ľudí, ktoré skutočne nechcú byť splnené - respektíve ich konzekvencie nie sú premyslené, ich hodnota je iba v predstavách, lebo keby sa splnili asi by jedinca sklamali. Takto to predpokladá Feuerbach pri nesmrteľnosti. Ľuďom by sa to časom omrzelo a túžili by po smrti. Skutočne si človek nepraje nesmrteľnosť ale praje si aby nezažil predčasnú a násilnú smrť.
Na záver by som ešte dodal - to sa vraciame na začiatok, kde som súhlasil s tým, že Feuerbach mohol byť utopistický humanista - citát z poslednej prednášky, ktorý pozitívne hodnotí budúcnosť bez viery v nadprirodzené javy a to nasledovne: Na miesto lásky k bohu by sme mali dosadiť lásku k ľuďom ako jediné a pravé náboženstvo. Na miesto viery v boha, vieru v človeka. Mať vieru v to, že osud ľudstva nezávisí od bytosti mimo nich či nad nimi, ale na nich samotných, rovnako ako to, že jediný diabol pre človeka je sám človek. Človek surový, sebecký, zlý. A naopak jediný Boh človeka je sám človek.
Kniha je plná vyčerpávajúcich poznámok a komentárov, je to spracované vynikajúco. Avšak - ako som už spomínal - je to daň za zneužitie komunistickým režimom.
