JohnMiller komentáře u knih

Stephen King patrí v mojom pomyselnom rebríčku k z najzásadnejších autorom v mojom živote preto, lebo vďaka nemu - vďaka jeho dielam - som sa začal viac zaujímať o literatúru ako takú. Oslovil ma v rannej puberte a odvtedy som sa už literatúry nezbavil. K prvému zväzku Štyri po polnoci som sa dostal až teraz, skoro po 20tich rokoch. Jedinú skúsenosť s príbehmi v tomto diele som mal prostredníctvom televízneho spracovania Langolierov (1995), a ten som svojho času bral celkom pozitívne na to, že išlo o lacnejšie televízne spracovanie.

V tomto zväzku sa nachádzajú dve novely - prvá sú Langolieri: Ide o science fiction v ktorom sú ústrednou témou anomálie času a priestoru, pokus pochopiť jej zákonitosti - ktoré sa porušili - a cestovanie v ňom. Bavila ma na tom celom hlavne atmosféra, ktorá je veľmi podobná iným Kingovým dielam, ktoré sa zaoberajú porušovaniami zákonov času a priestoru. Postavy ma - ako vo väčšine jeho diel - bavili viac než dosť, akurát mi chovanie postáv neprišlo úplne reálne a to ma celkom odrádzalo od čítania.

Druhá novela Tajné okno, tajná záhrada ma bavila viac, vďaka psychologií, ktorú dokáže King tak jedinečne zachytiť, avšak pravudpovediac, príbeh bol na môj vkus priveľmi predvídateľný a mal som pocit, akoby som už od Kinga niečo podobné čítal. Ak by ste sa ma spýtali, že na čosa mi to podobalo? Čo mi to pripomínalo? Neviem či by som vedel adekvátne odpovedať - napadlo ma dielo Mysery, ale to vo svojej podstate nie je podobné natoľko aby som Tajné okno, tajná záhrada mohol nazvať plagiátom.

Mám z tohto záhadné pocity, možno až Déjá Vu, ale to nemení fakt, že u tohto autora mám rozhodne iných knižných favoritov.

06.04.2024

Dejiny Peloponézskej vojny je rozsiahle dielo, ktoré aj na svoj vek, obdobie kedy bolo napísané, a autora, je hlboko analytickým textom, ktorý ma prekvapil vo viacerých rovinách.
Thukydides, autor ôsmich kníh, ktoré sa nachádzajú v tomto zväzku, zastával počas vojny funkciu zvanú stratégos - povolanie, ktoré by som ako laik priradil ku generálovi, ktorý mal síce viac mocenských práv ale k diktátorovi alebo tyranovi (radšej použijem dobovú terminológiu) to má ďaleko. Vďaka jednej neúspešnej akcii, ktorá bola súčasťou Peloponézskej vojny, bol Thukydides ako stratégos odvolaný a dokonca skončil vo vyhnanstve. Paradoxom je na tejto jeho nešťastnej situácií to, že sa utiahol do vyhnanstva k nepriateľom na Peloponézsky polostrov a odtial mohol pravdepodobne nerušene sledovať situáciu prebiehajúceho konfliktu a pozorne zbierať dáta aj od nepriateľov Atén.

Prvý rozmer, ktorým si ma získala táto kniha, je ten, že zachytáva široké rozpätie konfliktu medzi obyvateľmi Peloponézu na čele so Spartou a Aténskym námorným spolkom. Ide o podrobné zaznamenianie udalostí - od prvých potičiek, ktoré priamo predchádzali konfliktu cez zbežnú históriu obyvateľstva, v ktorej sa autor snaží triediť informácie a kriticky sa, z viacerých zdrojov, snaží rozlišovať medzi skutočnosťou a fantáziou, medzi motiváciou zainteresovaných a kreatívnosťou rozprávačov, medzi náboženstvom a realitou, hoci náboženstvo bolo považované verejnosťou za súčasť empirickej histórie.
A samozrejme zachytáva to najpodstatnejšie. A to 21 rokov samotnej vojny.

Druhým rozmeron je detailná analýza všetkých prvkov, ktorá pôsobí ako geopolitická monografia. Keď si uvedomím, že ešte dnes sú brané vážne - alebo teda nekriticky akceptovateľné - dôkazmi nie úplne podložené interpretácie histórie, ktoré sú inšpirované folklórom danej nadprirodzenej ideológie, tak u Thukydidesa tento kriticko-logický postoj považujem za vizionársky a nadčasový. K vysvetleniam histórie síce využíva aj mytológiu, avšak tú podrobuje kritike takým spôsobom, že priamo poukáže na to, že nemá zdroje k tomu aby vyvrátil alebo potvrdil danú informáciu. Za to tam, kde má viacej zdrojov uvádza nielen to, kto viedol armády - či už na súši alebo na mori - ale aj počet vojakov, výzbroj, zásoby, počasie, stratégiu, priebeh boja, kto čo získal, kto čo stratil a čo tie situácie spôsobili alebo aké reakcie vyvolali. Pokiaľ niektoré z uvedených skutočností nevedel, pokúša sa ich interpretovať podľa svojich schopností a skúseností alebo priamo pomenuje, že informáciu nemá.
To čo Dejiny Peloponézskej vojny ponúkajú, je časová kapsula danej doby, tak živá, že si čitateľ uvedomí fakt, že od doby tejto Antickej svetovej vojny sa toho vo svete až tak veľa nezmenilo. Vedecky a technicky sme síce na vyššej úrovni, no motivácie - teda spúšťače vojen - ako chtíč po politickej moci či peniaze, zostávajú nemenné.


Tretí rozmer ktorý si ma získal sú psychologické profily protagonistov a najdôležitejších postáv, ktorých osudy sú tak nelineárne, situácie do ktorých sa dostávajú sú také nečakané a nepredpovedateľné ako to už býva v reálnom živote. Myslím si, že by toto dielo dokázalo obstáť aj v dramatickom spracovaní. Životné údely občanov Peloponézu ako ako boli Pausanias, Brasidas, Gylippos, či občanov Atén ako Alkibiades, Kleón, Nikias a Demosthenes alebo iných, ktorí sa nejakým spôsobom dostali do konfliktu - ako Hermokrates či Tissafernes, stoja za zmienku.. ale prezrádzať dej nebudem.

Hlavné pozitíva tohto diela by sme mali za sebou. Prejdime na menej zábavnejšiu tému: To čo mi úplne nesadlo. Prvá vec je štylistika. Hoci Thukydides sám na začiatku diela upozorňuje čitateľa, že sa on sám neidentifikuje ako básnik - spisovateľ, nemá tú schopnosť zaobaliť do nádherných súvetí text ale ide mu iba o autentické zachytenie konfliktu pre budúcnosť. V tomto prípade autor nepreháňa. Text je slová na zdržanlivý. Nachádza sa tu príliš veľa faktografických údajov v krátkych vetách. Priveľa miest a mien, takže čitateľ sa veru stratí raz dva. Musel som mať po ruke neustále smartfón s pripojením na internet aby som bol v obraze kde sa v texte aktuálne nachádzame priestorovo a o kom sa v texte píše, tých mien je tam obrovské množstvo. Preto je na mieste odporúčať také verzie Dejín Peloponézkej vojny, ktoré obsahujú mapy. Táto verzia z roku 1977 obsahuje zopár máp ale je to absolútne nedostačujúce. Skutočne nepreháňam, keď tvrdím, že takmer na každú dvojstranu z týchto 600 strán by sa hodila jedna mapa. Opisy terénu, postupu a formácií mi nestačil. V mojom prípade je v tej jednoduchosti tá náročnosť.

26.02.2024

Pri výbere literatúry nemám vo zvyku skúšať niečo “na slepo. Teda siahnuť po titule o ktorom neviem nič - napríklad sa mi iba zapáčil obal a podobne. Kým pri hudbe, filmoch alebo inej forme umenia (pc hry?) toto občas spravím, z časového hľadiska si to pri literatúre nedovolím. Niekto by mohol namietať “a čo krátke poviedky? Realita je taká, že sa mi s tým nechce zaťažovať. Pri tejto zbierke poviedok som to však z časti porušil.

Knihu som objavil u jedného staršieho pána, ktorý bol v procese rušenia svojej knižnice. Na výber toho, o čo mám záujem som mal obmedzený čas, takže som sa priveľmi nezdržiaval titulmi mne neznámymi. Pri tejto knihe som sa však zdržal preto, lebo som si poplietol mená Thomasa Hobbesa (Leviathan - 1651) a Thomasa Manna. Myslel som si, že ide o nejakú Hobbsovu knihu a tak som si to išiel vygoogliť.

No už pri autorovi som zistil, že som sa mýlil. Prekvapila ma však informácia, že Thomas Mann získal Nobelovu cenu za literatúru v roku 1929. Tak si hovorím: Ak dostal Nobelovku, malo by to byť z objektívneho hľadiska kvalitné aj keď mi to nemusí byť úplne sympatické.
A to sa v celkom potvrdilo.

Viac ako poviedky samotné - ku ktorým sa dostanem - ma fascinoval životný príbeh Thomasa Manna - bisexuála, ktorý nachádza zaľúbenie v mladých mužoch (musím dodať, že z diela mám pocit akoby ho priťahovali skôr starší chlapci), hoci sa oženil a mal 6 detí. V roku 1930 vystúpil proti Nacistickej mašinérií a následne v roku 1933 opustil Nemecko s čím si - viac než pravdepodobne - zachránil život (zdroj Wikipedia: Rozumiem tomu, že wikipedia nie je najdôveryhodnejší zdroj, avšak si nemyslím, že by práve v tomto prípade autori manipulovali s informáciami za nejakým bližšie nešpecifikovaným cieľom)

Autorove súkromie - hoci s ním nemusíme hodnotovo súhlasiť - je jeho osobná vec a nech sa to nám zdá akokoľvek zlé či patologické. Súdiť umenie podľa súkromia umelca mi nepríde spravodlivé. Samozrejme existujú výnimky, kedy to je v poriadku ale to už sa pravdepodobne musí porušovať zákon.

V tejto zbierke poviedok mi však detailné opisy 14 ročných chlapcov a ešte menších detí prišli až veľmi podozrivé. Nie, v texte nie je nič, čo by malo byť tabu - ani násilie alebo zneužívanie detí sa tu nenachádza avšak Čítať o tom ako 50 ročný muž sleduje 14 ročného chlapca preto lebo ho fyzicky priťahuje a ten motív v poviedke je z môjho pohľadu samoúčelný, mi neprišlo OK. A po poviedkach ako Tonio Kröger a Smrť v Benátkách už bolo na mňa priveľa opisovanie detského tela v poviedke Zmätok a skorý žiaľ. Aby som nebol nesprávne označený za homofóba alebo aby som nebol zle pochopený tak, že iba opisujem to, čo mi hodnotovo prekáža, tak napríklad taká poviedka Lujzka mi celkom sadla. Je to taký netradičný mix identít a rodových stereotypov.

Páčil sa mi autorov rukopis. Respektíve preklad. Avšak obsahovo ma fragmenty života bez zaujímavejšieho príbehu kde máte zaručené, že sa dej končí tragédiou, nebavili. Prvý a druhý krát nečakaná smrť postavy šokuje. Avšak potom ako sa to opakuje znova a znova, už podľa mňa samotný čitateľ stráca citlivosť tohto typu prekvapenia a v konečnom dôsledku ho to môže začať nudiť. Preto ľutujem neznámeho pána Júliusa, ktorý túto knihu dostal s venovaním na Vianoce 1977 :) Pod názvom Príbehy života a smrti som si predstavoval niečo iné a možno aj samotný pán Július.

10.02.2024

Táto rozsahom útla knižka zachytáva pomerne širokú škálu dnešných - postmoderných - spoločenských fenoménov, z ktorých niektoré vnímam už dlhšie a tu som našiel niekoľko zaujímavých interpretácií. Text sa venuje hlavne pojmu RETROTÓPIA - o ktorom autor píše, že ide o novodobý jav, ktorý vytvára dojem toho, že minulosť bola lepšia ako prítomnosť, pri čom sa konštruuje a idealizuje tak, že vytvára úplne nový obraz. To znamená, že spomíname na svet, ktorý síce nikdy nebol ale formou úniku sa doňho radi vraciame a spomíname ako bolo vtedy objektívne lepšie.

Nebezpečné je na tom to, že retrotópia automaticky odpisuje budúcnosť ako určite horšiu alternatívu bez perspektívy - ktorej zmeny akoby by sme nemali vo vlastných rukách. Tento nastavený mindset som si všimol u viacerých a to nielen pri starších, ktorí majú úplné právo pociťovať nostalgiu (no nie takto deštruktívnu), ale začína to byť fenomén aj mladšej generácie - minimálne čo sa týka enviro tém, antinatalismu atď.

Už vo svojom detstve som zažil zo strany starších členov rodiny neskutočné - až miestami čarovné - spomienky na svetlú, lepšiu minulosť, ktorá sa už nikdy nevráti a na mňa ako na dieťa prenášali úzkostlivý pocit. že život, ktorý žijem je horší ako v ich minulosti. Čo bola totálna sprostosť.
Nostalgia je podľa môjho názoru do istej miery prospešná pre psychické zdravie, no nie v tejto autodeštruktívnej forme. Rovnako ako autor aj ja som toho názoru, že tieto spomienky na minulosť, ktorá nikdy nebola a ktorá odpisuje budúcnosť, má taký negatívny vplyv ako epidémia. Je to choroba, ktorá škodí no liek na ňu ešte nevymysleli.

Prekvapilo ma, že táto kniha rieši viac spoločensky negatívnych vplyvov než len retrotopický obraz sveta. Hoci ich autor radí do tejto teórie, podľa mňa presahujú tento pojem.

Spoločnosť dnes nie je menej agresívna ako v minulosti, hoci sa nám to môže zdať. Jedinci sa v ničom nezmenili-neprevychovali sa. Iba sa akurát násilné prejavy presunuli. Presunuli sa napríklad na štadióny.
Pluralita v spoločnosti ľudí dezorientovala, lebo z mnohých možností ktoré dnes spoločnosť ponúka - a nediktuje čo je správne a čo je jediná pravda - si jedinec nemusí vedieť vybrať to, čo je správne a čo nie.
Globalizácia, zrušila hranice a ľudia sa cítia viac ohrozený z vonka. Majú väčší strach z migrácie, z iných kultúry atď.
Násilie v postmodernej spoločnosti je vybitie si zlosti na objekte. Nie je za tým žiadny motív ani násilie nie je vykonávané za účelom subjektu - teda iba preto, že môže a ukazuje svoju moc tým, že pravidlá porušuje. To môžeme vnímať pri rôznych násilných činoch, ktoré často končia vraždami bez motívu a následnou samovraždou. Človek neschopný sa presadiť takouto formou ukazuje, že má na viac už len tým, že porušuje dané pravidlá ani nie samotným činnom.

Nenávisť ventilovaná na internete je forma ktorá má za cieľ jedinca nadradiť nad ostatných. Online priestor ponúka anonymitu, takže vo väčšine prípadov nie je toto konanie stíhateľné. Takéto útoky sa prezentujú tým, že sa nepočúva druhá strana, a ani sa nepoužije ich jazyk, takže pri takýchto dialógoch vôbec nezáleží na faktoch. Kognitívne zaujatý človek musí obstáť v tom, že nemôže svojho súpera vidieť ani počuť a už vôbec nie rozmýšľať nad obsahom. Empatia musí byť nevyhnutne vylúčená z arzenálu diskutujúceho.

Zygmunt Bauman trefne kritizuje dnešnú spoločnosť a poukazuje na patologické prvky s príkladmi. V podstate s ním vo všetkom súhlasím, no druhým dychom dodávam, že aj tak si myslím - a Bauman v tejto knihe netvrdil opak - že stále žijeme v najlepšom období v histórií, hoci to nie je dokonalé.

16.01.2024

Literatúra faktu je v podaní Zamarovského prístupná takmer každému čitateľovi. Odľahčený - jednoduchý štýl, ktorý v rámci nenáročných súvetí informuje čitateľa vyčerpávajúco, je presne to, čo dokázalo zaujať mňa natoľko, že som si neskôr zohnal väčšinu jeho diel. Informácie sú ponúkané takou formou, ktorá ma motivuje bádať a vyhľadávať viacej informácií o konkrétnej téme. V tejto knihe sa autor zameral na Pyramídy. Zameral sa na tieto tisícky rokov staré stavby opradené záhadami, legendami a konšpiračnými teóriami.

Ako to už u Zamarovského býva, Históriu podáva veľmi pútavo, využíva mnohé literárne zdroje, ale nezaťažuje tým čitateľa v texte a aj preto je táto kniha prístupná takmer každému. Mnohé kapitoly fungujú ako príbehy, ktoré svojim obsahom zaujmu. Niekedy síce autor dokáže zamotať hlavu (ako tuto s menami archeológov a egyptológov) že sa jeden z toho nevie vysomáriť. Avšak v konečnom dôsledku, tým, že sú určité časti zoradené podľa časového horizontu, je čitateľovi umožnené minimálne vždy sa aspoň chronologicky zorientovať.

Kniha nám prezrádza: kto si dal pyramídy postaviť, a aký to malo pre nich účel. Aj to, prečo sa časom prestali stavať. Zistíme aj kto ich objavil - keďže na nich aj samotní potomkovia obyvateľov starovekého Egypta zabudli - a komu vďačíme za vedomosti o nich.

Ide o príjemnú literatúru faktu, ktorá ničím nevyruší a striktne sa drží vedy - až na záverečnú časť, ktorá ma nesmierne prekvapila. A to v dodatku, kedy sa autor púšťa do boja s dezinformáciami a hoaxmi. Veľmi trefne, s trošičkou cynizmu, poráža hlúposti hlúpych s ich vlastnými zbraňami. Vymenováva chronologicky kde tieto výmysli prešľachtené na “fakty" približne začali a tie najväčšie hviezdy zráža na kolená tak, že komentuje ich texty a jasne ukazuje fakt, že Páni nielenže sú odborne neznalí ale často si vymýšľajú alebo svoju intuíciu pasujú, za niečo, čo sa má tváriť ako výskum. Favorit najkreatívnejších hlúposti je tu zaručene Erich von Däniken.

Pyramidiotizmus týchto diletantov a amatérov prekvapuje aj samotného autora a smutne konštatuje, že o tento typ “literatúry" je väčší záujem ako o nudné vedecké a odborné texty.

1 30.12.2023

Čierny obelisk je zatiaľ jediný román od Remarka, ktorý si ma úplne nezískal - teda je dobrý ale nedojal ma natoľko ako napríklad: Na západe nič nové, Noc v Lisabone alebo Tiene v raji.

Téma hyperinflácie Nemecka, ktorá sa odohrala v období po prvej svetovej vojne, tu bola zachytená - podľa môjho názoru, dôveryhodne (hoci o téme nemám nejaké extra poznatky) - to jest, že popri faktoch a historických skutočnostaich tu máme aj praktické ukážky toho, akým spôsobom táto šialená inflácia ovplyvňovala každodenný život obyčajných, prostých ľudí. Bolo tu zachytených mnoho situácií, ktoré boli odprezentované cez viaceré vedľajšie postavy. No mal som z toho pocit, akoby som nahľiadol pod pomyselnú pokrievku, a obsah v hrnci som neochutnal.

Čo si môžeme všimnúť je aj to, že je tu veľmi decentne zachytená frutrácia, pocit nespravodlivosti a ostatné negatívne prvky obyvateľov, ktorí - ako vieme, pripravili a uľahčili Hitlerovi a Národnému Socializmu vzostup ktorý vyvrcholil druhou svetovou vojnou.

Hoci dej primárne zachytáva každodenné útrapi mladíka pracujúceho v pohrebníctve, postavy s ktorými komunikuje predstavujú celú škálu rôznych vlastností, ktoré vdychujú prostrediu život. Máme tu veteránov prvej svetovej vojny, prostitútky, kňaza aj psychiatra, mníšky aj pacientov, podnikateľov aj nezamestnaných, úspešných aj samovrahov. Proste celú sériu príbehov, v ktorom sa menili hodnoty zmenou kurzu ich meny.

No zdalo sa mi, že som ich sledoval s odstupom, nie priamo ich optikou. To ma troška zamrzelo, no problém môže byť aj vo mne, nie len v románe.

3 18.12.2023

Priznám sa: slovenských klasických autorov mám vo svojej knižnici toľko - že to dokážem spočítať na jednej ruke Predsa len na základnej škole to do nás hustili, rovnako na strednej takisto - nie práve pre mňa, najšťastnejším spôsobom. Takže som bol skôr demotivovaný než nabudený na diela ktoré sa u nás stali úspešné. Tri gaštanové kone je celkom dobrý príklad. OG výtlačok z roku 1967 bol sympaticky tenký, tak si hovorím: skúsim.....

A musím povedať, že vááu. Taký funkčný dej som veru nečakal. psychologické profily postáv sú také realistické, že som ostal príjemne omámený. Myšlienkové pochody s komentármi ktoré vysvetľujú aj jednoduchším jazykom mechanizmy ktoré prechádzajú mysľou postavy - ma skutočne prekvapili. Ten svet funguje aj bez dlhočizných Hugovo-Balzacových opisov. Toto dielo si podľa mňa zaslúži byť natoľko ospevované.

18.12.2023

Na moje samotné prekvapenie hodnotím druhý zväzok a čosi vyššie. Bude to asi tým, že tu máme o čosi menej divokých interpretácií spoločenských fenoménov a náhľadov na históriu. Respektíve - oni tu sú ale predsa len je to miernejšie a fakt, že som si po prvom zväzku možno na to aj čiastočne zvykol, ma už kritické myslenie a moje vedomosti nedostávali do takej nekomfortnej polohy ako naposledy. Dôvod prečo to tak je, tkvie možno v tom, že sa tu nachádza menej textov od Marxa - diametrálne viac od Engelsa. čo znamená, že jazyk je menej útočný. Teda presnejšie - on útočný je ak si ho teda môžem dovoliť porovnať s inými autormi, avšak oproti Marxovi, ktorý je špička v agresívnom kritizovaní, je to naozaj pokojnejšie.

Čo neznamená, že taká kritika Gothajského programu nespôsobí ako esencia nenávisti, kognitívnej zaujatosti a plastickej interpretácie. Totalitárny duch a prskanie, kopanie , obviňovanie, urážky, ktoré Marx vychŕlil v tomto texte sú šialené.

Prekvapivo ma však bavili Engelsove tézy: ako napríklad - Pôvod rodiny, súkromného vlastníctva a štátu. Ak už nič viac, tak mi Engels pripomenul, že všetko je v pohybe a nič nie je nemenné - ani rodina ako základná jednotka spoločnosti. Hoci sa v minulosti pokúšali a do dnešného dňa pokúšajú rôzne reakcionárske hnutia, skupiny alebo iné ideológiami poháňané spoločenstvá, podsúvať to, že niektoré veci a javy sú nemenné - no nie je to tak. Niektoré takéto javy eufemizmom povedané - zabetónovali tým, že ich nazvali tradíciou. A čo majú spoločné všetky tradície? Že pre určitú skupinu sú nedotknuteľné, sväté - teda nemenné.
V pôvode rodiny mám naopak isté problémy s interpretáciou ktorá hovorí, že v tradičnej preddejinnej spoločnosti bolo spoločenské usporiadanie striktne matriarchárne. Áno, niektoré kmene v tejto forme hierarchie žily. Tvrdiť, že to bolo v minulosti prirodzené, hoci takáto forma je u cicavcov velmi ojedinelá a u primátov tiež prakticky neexistuje - je veľmi odvážna, a na môj vkus nie natoľko dôveryhodná. No som ochotný o tom viesť dialóg - rovnako ako o rodinách Starovekého Grécka, Antického Ríma či rodiny Keltov, ktoré ma naopak v podaní Engelsa a jeho zdrojov veľmi bavili.
Prekvapivá bola aj kritika Nemeckého filozofa menom Ludwig Feuerbach. Ide o zaujímavú postavu v dejinách, keďže ako jeden z prvých akademikov sa nebál otvorene kritizovať kresťanstvo a jasne, priamo pomenoval jej transcendentálne-nadprirodzené javy ako niečo, čo nie je reálne a zároveň to čo reálne je, metodologicky usporiadal. Tvrdil, že teológia je v podstate antropológia. K Feuerbachovi sa ešte v budúcnosti určite vrátim lebo jeho ponímanie kresťanstva je koncept, ktorý ma celkom zaujal - teraz sa však vráťme ku kritike.
Engels a Marx Feuerbacha kritizovali - hoci nie tak surovo ako to má toto duo vo zvyku. Z ich rukopisu je viac než jasné, že sa Feuerbachom čiastočne inšpirovali. Ak som to správne pochopil - prekáža im, že Feuerbach nebol dostatočne materialistický, vynechal históriu, neriešil sociologické a ekonomické otázky vplyvu kresťanstva a vo svojich myšlienkach hlavne neriešil to, že esenciou vývoja spoločnosti je jednotka práce (To sú Marxove pocity, nie realita :) ) Takže vo svojej podstate kritizovali skôr to, čo tam nebolo ako to čo tam bolo. Divné.

Druhý zväzok sa končí korešpondenciou Marxa a Engelsa. Výpovedná hodnota bola pre mňa skoro nulová. Toto “švitorenie si užije asi iba historik.
Záverom by som chcel len podotknúť, že si myslím, že vybrané spisy v takomto formáte s takýmto obsahom u nás už nikdy nevyjdu. Dôvod je nasledovný - bolo by to zbytočné - väčšinu čitateľov by to nezaujímalo. Dúfam, že sa už experimenty zo socializmom nikdy nevrátia, takže ani na Marxa a Engelsa sa už nebudeme pozerať tak nekriticky - a tak teda ozaj nie je dôvod aby sa v budúcnosti takto obsiahlo vydávali texty o voľnočasových aktivitách čiastočných utopistov. Tým nemyslím, že by sme ich mali cenzurovať. Ja sa napríklad chystám zohnať si od Marxa kompletný Kapitál - ktorý bol v tomto zväzku zahrnutý iba zlomkovito, no niekoľko iných textov v tomto dvojzväzku dnes už podľa mňa nemá žiadnu výpovednú hodnotu. Preto.

13.12.2023

Moje prvé stretnutie s Alexandrom Puškinom, legendou Ruského romantizmu, sa začalo pekne odzadu - a to s jeho posledným dielom "Kapitánova dcéra". Keďže Puškin inšpiroval mnoho Ruských autorov, ktorých mám rád, bolo iba otázkou času kedy ho sám oprobujem. Nebudem klamať, Kapitánová dcéra je na môj vkus až priveľmi naivný romantizmus určený skôr pre mládež ale v rámci témy je to super. Najviac ma na tom zaujal fakt, že sa to priamo inšpirovalo nepokojmi a vzburami v druhej polovici 18. storočia. A jednou z hlavných postáv deja je Jemelian Ivanovič Pugačov - kozák-zbojník, ktorý vyburcoval chudobnú časť obyvateľstva Ruska, hlavne rôzne etnické skupiny a chcel dobyť Moskvu pri čom sa chcel stať cárom. Ak by som sa k tomuto dielu dostal o niečo mladší - ocenil by som to pravdepodobne viac.

2 07.12.2023

Po vééľmi dlhej dobe som sa vrátil k môjmu milovanému Nietzschemu (trvalo to skoro 10 rokov). Ten jeho nihilizmus síce už nežeriem lopatami tak, ako v minulosti - no na druhej strane som ešte tak nevymäkol, takže ma stále dokáže fascinovať. Zarathustra (1885) bol môj rest, ktorý som pestoval dlhé roky a táto pekná verzia od vydavateľstva Vyšehrad - na ktorú som natrafil v kníhkupectve, ma nemusela dlho presviedčať.

Hneď na začiatku vás upozorním, že táto kniha je šialená. Rád by som ju aj niekomu odporučil... ale naozaj neviem komu. Je vhodná asi len pre takých polobláznov ako som ja. Na nete som našiel niekoľko zdrojov ktoré to svojim spôsobom prirovnávajú k biblii. Je to divné, no nejaké paralely sa tam naozaj nájdu. Ktoré to sú však nebudem rozoberať. Tak či onak ide o veľmi náročný text, ktorý sa pokúša predať informácie prostredníctvom podobenstiev. Ťažko sa to číta, ešte ťažšie chápe.

Sám som zaregistroval niekoľko fantastických myšlienok no čítanie som si veru neužíval. Cez tie antifeministické časti plné mizogýnie sa už teraz nedokážem preniesť.

1 05.12.2023

Tak, a mám za sebou ďalšiu svetovú klasiku. Smäd po živote od Irvinga Stonea zachytáva divoký život umelca Vincenta Van Gogha. Jeho život, ktorý venoval aj obetoval umeniu. Rozhodne odporúčam každému tvorivému duchu, ktorý pozná ten pálčivý, horúčkovitý pocit s vytvárania diela, či radosti z nejakej kreatívnej činnosti. A je skutočne jedno o akú formu ide. Veľmi ma priťahovalo na tejto knižke to, že som z nej počas celej doby čítania nemal pocit, ako pri väčšine biografickej literatúry alebo filmov, že autor tak troška skresľuje, nejakým spôsobom idealizuje osobu o ktorej píše. Hoci nie som odborník na Van Gogha a na maľovanie už vôbec nie, prišlo mi, že autor zvolil v rámci mantinelov celkom objektívny postoj, takže miestami ma aj hnevali "sprostosti" ktoré Van Gogh zbytočne vystrájal. Ale hnevala ma aj smola ktorá sa mu lepila počas celého života na päty.

Suma sumárum ide o ten druh literatúry, ktorý dokáže čitateľa zasiahnuť a pohnúť s jeho vnútrom. Rozhodne dokáže zasiahnuť viac a na dlhšie ako nejaká rýchlo pečená motivačná literatúra.

8 30.11.2023

Chápem, že mnohí čitatelia boli zo záveru sklamaní, čakali - teda predpokladám, že by si skôr priali taký ten klasický fantasy-heroický koniec. Nechcem použiť termín klišé, keďže ten je nabitý skôr negatívnym predikátom, ale aj ja by som bol ok s tým, keby sa to skončilo skôr - nazvyme to tak, Tolkienovsky. No koniec viac pripomínal rozprávku - asi takto: " A ako to bolo ďaľej, si už nepamätá nik, čitateľ si môže domyslieť".

Sapkowski je perfíkanec - lišiak, ktorý ma viackrát prekvapil a nečakane omráčil zvratmy v deji. Ako aj v tejto knihe, tak aj v predošlých. Preto som nezostal zaskočený tým, že sa rozhodol ukončiť to inak a práve preto moje očakávania neboli nenaplnené

Nezabúdajme, že mimo konca tu máme niekoľko stoviek vynikajúcich strán Zaklínačovho sveta, ktoré patria k tomu najlepšiemu zo série. Pre mňa je táto časť plus Veža lastovičky úplným vrcholom série o Zaklínačovi.

8 29.11.2023

Ak by som nemal všetkých 5 častí v jednom zväzku, asi by som sa nedonútil dočítať sériu dokonca. Rovnako ako Kroniky Narnie - ma každá časť bavila menej a koniec - teda posledná časť, bola už iba ako nútená jazda. Nehovorím, že nápad z alternatívnimy vesmírmy nebol super, ale úprimne - mňa to už nebavilo.

3 28.11.2023

V tejto časti mi už tie absurdnosti nesedeli. Unavili ma predošlé diely a originálnych nápadov - ktoré by udržali moju pozornosť - je tu pomenej. Stala sa z toho taká absurdná existenciálna nuda, ktorá ma síce tou nelineárnosťou bavila v predošlích dieloch, avšak tuto sa to už sa opakovalo po štvrtý krát a to je na mňa priveľa.

1 24.11.2023

Grécku filozofiu (hlavne klasické obdobie) som si zamiloval počas štúdií na VŠ. a doteraz sa k nej vraciam, hoci vlastním iba hŕstku diel.

Nevlastním ich viac pretože - za prvé, mám tonu iných kníh ktoré si chcem kúpiť a za druhé, keď si aj nejakú Antickú - starovekú vyhliadnem: väčšinou je už vypredaná A keďže sa veľmi rád vyhýbam všemožným výcucom a novým interpretáciám guruov (motivačná literatúra je formát, ktorému som neprišiel na chuť), počkám si radšej niekoľko rokov na dotlač.

Pri tomto vydaní - dva v jednom: Xenofon - Spomienky na Sokrata a Platón - Sokratova obrana, som sa bál, že bude preklad nejakým spôsobom poznačený socialistickou ideológiou - ako "predmarxistická idealisitická filozofia", kde jednotka práce nie je esenciou všetkého. Rok vydania 1970. Avšak nepostrehol som nič čo by ma tu vyrušilo. Akurát si to vydavateľ nechal na záver v cca 30 stranovom komentári, ktorý síce obsahuje dôležité historické údaje, no socializmus z neho preteká ako z poškodenej kanalizácie. Čo vám poviem .........

Tieto diela sú istou posmrtnou obhajobou asi najznámejšieho starovekého filozofa v dejinách - Sokrata, ktorý bol počas vykonštruovaného procesu odsúdený na smrť. Mám rád jeho myšlienky ktoré predkladá praktickou formou na príkladoch zo všedného života. Poučné, logické, idealistické ale nie nereálne.

23.11.2023

Tretia časť bola posledná ktorá ma ešte bavila. Prehistorický svet, kriket, zmysel života, roboti.. Nemusel som sa nútiť do čítania. Palicu som definitívne zlomil až pri posledných dvoch pokračovaniach. No mám vo svojom ukruhu známych, ktorí pomyselnú plaicu zlomili práve nad týmto dielom.

2 23.11.2023

Prekvapilo ma, že celovečerný film Stopárov sprievodca galaxiou z 2005 si vypožičal aj hŕstku nápadov z druhej časti. Druhá časť päťdielnej sci-fi trilógie ma bavila v podstate rovnako ako prvá. Príbehu tu veľa niet avšak vtipný pobyt v reštaurácií na konci vesmíru mi úplne ku šťastiu stačil. Tam sa autor kreatívne vyhral. Tá absurdnosť celého vesmíru a popletená neuchopiteľnosť ma tu v celku bavila, čo sa o neskorších dieloch povedať nedá.

1 22.11.2023

Asi patrím k štatistickej odchýľke, keďže sa mi celovečený film z roku 2005 svojho času celkom páčil. Ku knihe som sa vtedy nedostal (spolužiak, ešte vtedy na základnej škole, mi ju nepožičal :) ). Čo som však prečítal bolo množstvo kritiky - hlavne zo strany fanúšikov knižnej predlohy.

Keď som sa dostal k päťdielnej trilógií - prekvapilo ma to, že medzi filmovou a knižnou adaptáciou nebol skoro žiadny rozdiel. Je to môj názor, ktorý vidím svojou optikou a nemusí sa zhodovať s ostatnými - no ten suchý humor, divná atmosféra, sarkastické surrealistické podivnosti... To som tu všetko mal.

Hoci takéto humorne ladené obskúrne sci-fi nie je úplne mojou šálkou, zabavilo ma, pousmial som sa pár krát a navnadilo ma to na ďaľšie pokračovania avšak tie - popravde ma už tak nebavili.

4 20.11.2023

Hlavná myšlienka je geniálna. Zachytiť jeden všedný deň väzňa, ktorý si odpykáva trest v neslávne známom systéme trestaneckých táborov v Sovietskom zväze - v Gulagu. Výpoveď je o to silnejšia, že sám autor Alexandr Isajevič Solženicyn prežil v týchto neľudských podmienkach 8 rokov a postaral sa o to aby sa na nespravodlivosť tohto šialeného režimu nezabudlo. Preto autorovi úplne dôverujem v autentickosti diela a verím, že si nič neprikrášľoval ani neidealizoval. Ide o surový kus reality vtesnaný do novely, ktorý ale prekvapí absenciou emócií. Na takéto tragické udalosti by sa nemalo zabúdať a z času na čas je dobré si ich aj pripomenúť, aby sa raz náhodou nestalo to, že sa budú v budúcnosti opakovať.

7 16.11.2023

Mňa si tento román nezískal. Hoci verné opisi prostredia svojho času určite nadchly nejedného čitateľa, ktorý nechodil ešte každý rok na dovolenku k Chorvátskemu pobrežiu, a ani zo sociálneho prostredia som nemal pocit, že by bolo vymodelované umelo, avšak - zdá sa mi, že to čo chcel Kukučín povedať, nie je úplne v poriadku.

To, že naivná - rýchloplanúca - láska nemá dostatok síl na to aby prelomila bariéry sociálnych tried a tradícií, tomu ešte dokážem porozumieť, ale to, že to Kukučín znormalizoval - teda myslel, že je to správne, má to tak byť a v inom prípade by to uškodilo tradícií, rodinám, takže dedičstvo, ktoré sme dostali od rodičov do vienka nie je možné zmeniť a je zbytočné sa o to čo i len pokúšať lebo sa to aj tak nedá. Teda akoby išlo o prírodné zákony, ktoré sú pevné. Toto sa mi nezdá byť v poriadku.

3 14.11.2023