JohnMiller komentáře u knih

Táto útla knižôčka v ktorej sa nachádzajú dve eseje: 1. Nesamozřejmost národa a 2. Unesený Západ, hrozivo predpovedala budúcnosť. Obsah ktorý pred desiatkami rokov varoval a strašil pred hrozbou plížiacou sa z východu, sa nakoniec potvrdil (či úplne alebo čiastočne nechám na odborníkov).

Autor tu zachytáva kultúrne fenomény strednej Európy. Načrtne vývoj spoločnosti, nešetrí pritom komparáciami z histórie. Prednesie nám svoju interpretáciu a stav v ktorom sme sa ako národ (ČSSR) nachádzali. Jeho interpretácie podopierajú piliére rôznych literárnych diel a mnohých autorov. Pre mňa, ako čitateľa, ktorému nie sú tieto témy úplne neznáme, ma udivovalo to, koľko nových vedomostí, myšlienok a pohľadov z inej perspektívy som načerpal z týchto stránok a nad koľkými som sa zamýšľal. Hádam každá jedna dvojstrana ma reálne niečim fascinovala.

Najviac mi asi utkvelo v pamäti rozpitvanie pojmu "SLOVANSTVO". Prekvapilo ma ako vyčerpávajúco-kriticky a dômyselne predkladá tento sociálny konštrukt, nie na histórií zakladaný, a nie priveľmi logický, súbor špecifík ktoré majú za cieľ identifikovať národ ako "Slovanský". Je to kniha ku ktorej sa ešte určite vrátim.

2 18.08.2023

Obrovské sklamanie. Od tejto knihy som očakával, že mi predstaví sociálne myslenie starovekého Egypta, načrtne mi hodnoty, morálku, a predstaví mi fenomén smrti, vďaka ktorému je Egypt všeobecne známy (múmie, pyramídy atď). Asi po dvadstiach stránkach som si povedal, že mi na tom niečo nesedí. Autor mi prišiel - svojou obhajobou jeho teórií a bezbrehou kritikou ostatných odboníkov s celého sveta - neskutočne pokrytecký. Jeho názory (nemôžem to nazvať vedecké zistenia) vôbec ničím nepodložil, za to všetci ostatní odborníci sa ohromne mýlia. A to takmer vo všetkom. Tak som nabehol na internet a z viacerých zdrojov som zistil to, čoho som sa bál. Ide zväčša o vnútorné pocity autora a nie o vedecké dielo. Povedal by som, že sa pohybuje takmer na hrane dezinformácií. To, že autor tvtdí, že "ide o kľúčové dielo svetovej literatúry", je iba marketing.

3 26.07.2023

Asi pôjdem proti prúdu no táto svetová klasika mi nesadla. Stotožňujem sa s tým, že svojho času išlo o spoločensky významné dielo, ktoré malo očividný dopad pre svoju generáciu a keby sme sa na to pozreli z toho sociologického hľadiska, našli by sme tam viacero fenoménov ktoré ovplivnili mnohých ľudí do dnes. No ak vynechám okolnosti diela a zamyslím sa iba nad obsahom, mal som pocit akoby som čítal príbeh naivného záláskovaného muža ktorý napísal mladý naivný nešťastne zamilovaný mládenec a celé to neústi nikam. Sme svetkami ventilácie autora, ktorý ešte nebol konfrontovaný s tým, že si mnohé veci idealizuje a nie je všetko úplne tak, ako si on predstavuje. Nechcem sa hrať na superhrdinu ktorý mal celý život svoje emócie pod kontrolou, takéto situácie sa bežne v našich životoch dejú, no od klasiky takéhoto formátu by som očakával možno aj_______ ponaučenie? Ktoré tu veru nebolo.

25.07.2023

Proste Remarque! Presne tak, ako ho mám rád. Z textu - aj prekladaného - je poznať, že autor dobre pozná látku a sociálne konštrukty v spoločnosti. Pozná postavy, zápletku vedie dôsledne, opisuje dôležité fenomény ale nezabúda ani na nepodstatné maličkosti. To všetko sa tu nachádza v skvelej - mnou veľmi cenenej - kombinácií.
Autorov rukopis je jeden z mojich najobľúbenejších v literatúre. Je to jeden z autorov - a tých je ozaj málo - od ktorých môžem všetko, a skôr či neskôr sa chcem dostať cez všetky jeho diela. Román Tiene v raji nedisponuje akciou ani obrovským množstvom adrenalínových momentov. Za to však búra ilúzie lepších zajtrajškov, a poukazuje na to, že po dosiahnutí vytúženého cieľa neexistuje žiadna záruka toho, že koniec vyústi do happyendu, ale, že boj o všedný život sa môže viesť aj mimo územia, ktoré ohrozuje život bezprostredne. Respektíve: traumy a negatívne skúsenosti putujú s ľuďmi, a je len na nich, ako ich spracujú, alebo ako sa nimi nechajú ovplyvňovať. Nie je jednoduché ignorovať teto tiene v pomyselnom raji.

8 24.07.2023

Ak by sa tento kultový román poskladaný z kratučkých epizód premotivovaného blázna Dona Quijota skladal z nejakých piatich až šiestich príbehov, a tým pádom by sa pretransformoval na formát novely, bol by som úplne spokojný. No príbehov je na nešťastie oveľa viac a v konečnom dôsledku som mal z toho pocit akoby išlo o stredoveký "sitcom". Stále o tom istom, zábavne, ale rýchlo ma to omrzelo. Chápem prečo to bolo, a stále je také úspešné. Svoju pozornosť si zaslúži aj dnes, no nie je to úplne pre mňa. 2* s čisto subjektívneho hľadiska

1 19.07.2023

Toto bolo moje prvé stretnutie s Balzacom. Je na mieste priznať si, že som si k nemu hľadal dlhšie cestu. Samotný obsah Kurtizán bol celkom fajn. Akoby som otvoril časovú kapsulu porevolučného Francúzka a prežil na vlastné očí dobovú gangsterku. S čím som však nebol vysporiadaný, to bol Balzacov rukopis na ktorý som si zvykal ešte po prečítaní tohoto diela. Dnes som s tým už vyrovnaný. Aj preto mením moje predošlé hodnotenie s 2* na 3*. Balzac vie perfektne zachytiť rôzne sociálne triedy, ich pozitíva a negatíva. Ich úlohy, motivácie a dosah. Vo výsledku som mal pocit akoby hlavnou úlohu v tomto diele, ale nie len v tomto, bolo samotné mesto a my len sledujeme ako sa v tomto meste isté frakcie prelínajú. No vďaka obrovskému množstvu postáv, nie vždy najrozumnejšiemu rozloženiu kapitol, v tom môže mať čitateľ často jeden veľký nezrozumiteľný guláš. A potom, ako to bolo aj v mojom prípade, čitateľ musí niektoré časti prečítať znova a znova, alebo sa na to vykašľe a nejakú dobu nebude tušiť čo sa momentálne v príbehu odohráva.

1 18.07.2023

Môj názor k tejto časti bude určite nepopulárny, no čas opovrhnutia je pre mňa najslabší diel s celej série. Síce sa nezmenil ani rukopis ani svojský humor ani cinizmus ani chladný naturalizmus autora, no dejovo ma to vôbec nebavilo. časť na Thannedu bola super. Aj rozhovory aj akcia boli skvelé ale to ostatné išlo tak trochu mimo mňa. No čo pozitívneho môžem na konci dodať? To, že ostatné diely sú pre mňa už iba lepšie a lepšie. Možni budú aj pre Vás.

3 12.07.2023

Dejiny písané Rímom bolo moje prvé stretnutie s Vojtechom Zamarovským. Tento slovenský autor literaúry faktu ma veľmi príjemne prekvapil. Tento kúsok sa mi páčil až tak, že som si v momente zadovážil aj iné jeho práce.
V tejto knihe nám predstavuje stručne, ale veľmi pútavou formou 1000 rokov histórie starovekého Ríma. Od pádu Tróje až po posledného cisára.
Kniha nezachytáva iba príbeh vládcov ktorý sa svojim obsahom dá prirovnať ku Hrám o tróny, (intrigy, konflikty, spolupráce to všetko je pútavé v takom rozsahu, ako by to písal dramatik. Keďže však ide o realitu, zážitok bol o to intenzívnejší) ale ako koncept nám chce priblížiť aj bežný život v tejto ríši. Sociálne prvky, myslenie, kultúra, demografia, architektúra, hodnoty, postoje, morálka. Autor pracuje s neskutočným množstvom dobovej literaúry ku ktorej sa takisto rád vrátim.
Táto knižka má tú výhodu, že sa v podstate dotkne každej témy Starovekého Ríma a záleží na čitateľovi, či v bádaní disciplíny ktorá ho zaujala bude pokračovať ďaľej výberom vhodnej literatúry (zoznam použitej literatúry na konci je pestrý).
Jediné čo mi na tejto knižke prekážalo, ale to je v podstate dané dobou, (1967) je až príliš časté parafrázovanie a citovanie známeho dua Marx a Engels. Chápem, že doba nepustila a Marx aj Engels písali o Ríme, o rodine a a ich nekonečných triednych bojoch a netvrdím, že všetko čo napísali je absolútne milné ale na môj vkus tu toho bolo až priveľa. No používal aj veľa "západnej" literatúry, takže je to pre mňa dostatočne objektívne.

4 09.07.2023

Začnem klasickým folklórom.....____ Kedy už bude pokračovaniééé? Druhý zväzok piatej časti Piesne ľadu a ohňa má u mňa rovnaké klady a zápory ako prvý zväzok, hoci ho hodnotím vyššie a to s čistom subjektívnych dôvodov. Postavy, frakcie a ich osudy sú mi sympatickejšie, respektíve ma viac zaujali, viac ma bavia a tým pádom som menej kritický pri zdĺhavých pasážach ktoré nevytvárajú žiadnu dynamiku v deji ale len dopľňajú medzery tam, kde to nie vždy čitateľ potrebuje alebo chce. Ak by náhodou táto časť bola posledná, čo by ma zamrzelo, tak musím zhodnotiť, že ide o jedno z najlepších fantasy aké som kedy čítaľ.

06.07.2023

Neprekvapuje ma to, že Otec Goriot je najznámejšie, respektíve ukážkové, reprezentatívne dielo Balzaca. Je to krátke, úderné, Balzac sa tu až tak "neopúšťa" v kvetnatosti opisov a celkom výstižne tu zachytáva takú tú dramatickú spoločenskú náladu porevolučného Francúzka. Tá nálada je síce význačná v každom jeho úspešnejšom diele, no tuto je to také esenciálnejšie. Som veľmi rád, že som sa k tomuto dielu dostal neskoršie a Balzaca som začal vstrebávať s iných jeho diel a tým pádom som si jeho rukopis už osvojil a nemal som problémy z niektorími jeho zvylkosťami v texte, ktoré nový čitateľ môže vnímať negatívne. Na tomto diele ma prekvapilo to, že nie je rozdelený na žiadne kapitoly, časti, body, jedoducho nič. Ide o plynulí text ktorý by pri nejakých novelách menšieho rozsahu ani neprekážal ale tuto som mal z toho divné pocity. Mne tam tie rozdelenia chýbali. Neprekvapilo by ma keby nastal v čitateľskej obci konzensus, že Otec Goriot je najlepšie Balzacovo dielo. Neprečítal som síce od neho toľko kníh aby som to mohol potvrdiť alebo vyvrátiť, no u mňa zatiaľ vyhráva. Hoci to hodnotím "len" 3*, je to vynikajúce dobové dielo ktorému právom patrí miesto v každej knižnici ktorá sa pokúša zaschytiť najvýznamnejšie diela svetovej literatúry. 3* aj pre to, že mám iných obľúbencov hoci sa k Balzacovi rozhodne v budúcnosti vrátm.

2 03.07.2023

Zločin a trest od Dostojevského mi pootvoril bránu Ruskej literatúry 19. stročia, ktorú som si nesmierne obľúbil vďaka surovému naturalizmu, ktorý neidealizuje žiadny aspket života. Život v Rusku nebol ľahký a v tomto diele, ako aj v ostatných významných od tohto autora, je jasne badať to, že ani svetlé výhľady do budúcna, či pozitivizmus z dlhodobého hľadiska si nedokázali nájsť cestu k príbehom obyčajných ľudí, ktorí žili prevažne nešťastné životy plné negatívnych rán osudu. Boli sociálne vylúčení chudobou, na hrane zákona, kde sa prežitie zužuje iba na ďaľšie ráno. Fjodor Michajlovič Dostojevskij býva často kritizovaný preto ako písal, čo písal a ako žil. No mňa tá autentickosť napoak priťahuje.

10 28.06.2023

Toto bolo moje prvé vážnejšie stretnutie s Hemingwayom (Starca a more na základnej škole si dovolím preskočiť) a musím sa priznať, že jeho rukopis ma očaril. Z knihy som mal pocit, akoby autor čerpal z vlastných skúseností. Pozná to tam, rozumie jazyku, obyčajom, terénu.............. a vojne. Kniha nie je skúpa na opisy a v podstate odďaľuje finále z ktorého sála strach. Vieme, že k tomu príde ale radšej na to nemyslíme. Rozumiem tomu, že niektorí čitateľ môže mať problémy s hlbokými opismi ktoré sú mimo hlavnej dejovej linky, no mne až takú bolesť hlavy nespôsoboli. Za to koniec knihy sa s nami nepára. A asi sa ma to dotklo viac ako by som predpokladal

9 27.06.2023

Rovnako ako aj pri predošlej časti Hostina pre vrany, mi prišli príbehy rozdrobených frakcií menej zaujímavé, respektíve ma až tak nezaujali. Čím nechcem naznačiť, žeby to stratilo svoju kvalitu alebo by autor strácal dych? Asi tak by som to opísal. Laťku nastavenú privysoko séria prekvapivo drží, no ak mám nejakým spôsobom rozčleniť, to čo sa mi páčlo a čo nie, musím s hodnotením šetriť. Na jednej strane musím pochváliť ale zároveň aj kriticky hľadieť na to, ako autor vytvára neustále derivácie postáv, príbehov a sociálnych nepkojov, že v tých deriváciách sa aj čitateľ stráca, hoci to autor drží po kope a možno sa trocha sám stal zajatcom toho, čo vytvoril a kam to až dotiahol. Ale v konečnom dôsledku ma séria baví.

26.06.2023

Nezdielam väčšinový názor, že začiatok ságy je lepší ako úvodné dve knihy poviedok. Hoci sa mi vstup do hlavnej dejovej linky, v podaní tejto knihy, páčil, určite to nenaplnilo moje očakávania a jedoducho, niektoré kapitoly boli úžasné a niektoré ma nudili a nebavili. Takže v skratke: Ambivalencia ma nepustí dať vyššie hodnotenie.

3 22.06.2023

Na toto fenomenálne dielo sa dá ísť dvoma prístupmi. Prezradím vám, že len jeden je správny, respektíve iba pri jednom si čitateľ reálne knihu užije. Kolektívna pamäť a kultúra si pamätá Bielu veľrybu ako napínavý dobrodružný román (skrátené populárnejšie verzie tejto knihy+kinematografia tomuto stereotypu iba dopomohli).

Ísť na to ako na dobrodružný román je chyba. Prístup nesprávny. Lebo som si na 99% istý, že takéhoto čitateľa čaká sklamanie. To sklamanie bude vychádzať z toho, že síce knihu bude čítať ale obsahovo si bude priať niečo iné a tak len čaká a čaká a jeho očakávania sa nenaplnia.

Druhý prístup je taký, že na túto knihu treba ísť ako na literatúru faktu. To znamená hĺbavo a pokúsiť sa nasávať informácie, lebo ide o tak komplexnú knihu v ktorej sa autor snaží opísať tému veľrybárčenia doslova vyčerpávajúco, že to jednoducho inak ani nejde. Je mi jasné, že mnohé informácie v románe sú už zastaralé ale tým, že na to ide autor bádateľsky a snaží sa aplikovať logiku do všetkých vedných odborov ktorých sa dotkne, ma časti ktoré sa nevenovali hlavnej dejovej linke nesmierne bavili. Čo však mnohých, podľa môjho krátkeho rešeršu, práve nebavilo. Toto mi prišlo veľmi pozitívne a opisy plavby ma metafyzicky doslova preniesli až na šíre more. Moje hodnotenie je 4/5* a to preto, lebo hoci ma forma veľmi bavila, finále mohlo byť podstatne dlhšie aby som na konci pocítil satisfakciu. Odporúčam čitateľom ktorý sa radi motajú v minulosti a majú bádateľského ducha. Pre skromných dobrodruhov neodporúčam.

10 20.06.2023

Moje prvé vážnejšie stretnutie s ruskou literatúrou a ruským autorom ktorého som si zamiloval. Solženicyn, ako je to jeho zvykom, nám predstavuje príbeh ktorý je inšpirovaný jeho skúsenostami a zážitkami. Prevažná časť deja sa odohráva v nemocnici, na oddelení onkológie. Na lôžkovej časti sa nám tu predstavujú rôzne postavy-pacienti, ktoré pochádzajú z rôznych sociálnych tried. Od protištátnych živlov až po udavčských zväzákov. V celej knihe je cítiť ten socialistický nepomenovateľný strach, tú nedôveru v občanoch a v systéme o ktorom sa nehovorí, "všetci sme si rovní, iba niektorí sú si rovnejší" a v podstate jediným spoločným menovateľom týchto ľudí je choroba. Veľmi príjemne ma prekvapila tá autentickosť a surový realizmus ktorý mi nedlho na to otvoril cestu k iným významným Ruským autorom.

1 15.06.2023

(SPOILER) Ak by som mal okomentovať toto literárne dielo iba jedným jediným slovom... to slovo by bolo "znepokojený". Áno po dočítaní biblie som zostal znepokojený, keďže nielenže som nedostal odpovede na moje relatívne jednoduché otázky, ale teraz mám otázok ešte viac a nikto mi na ne nevedel-nevie odpovedať. Respektíve ak aj odpovie, tak už iba cez nejaké vlastné alebo prevzaté interpretácie. Celkom ma prekvapilo, že 4 evanjieliá ktoré zachytávajú príbeh Ježiša Krista sú v podstate tie isté skutočnosti akurát sa pri niekoľkých detailoch nezhodujú. Takže tu máme štyrikrát to isté s istými zmenami, kde Ježiš pomocou komunikačných techník využíval veľmi slušne manipuláciu. Zachytil som aj techniku cukru a biča (niektoré techniky sa využívajú aj dodnes aj medzi podvodníkmi). Nedozvedel som sa ako by mali fungovať alebo fungovali ranné kresťanské komunity, ani ich praktický súbor pravidiel (tie pravidlá, ktoré sa tu nachádzajú, a doteraz ich využívajú kresťanské obce, nehovoria nič o živote v komunite. Myslím to z takého toho právnickeho hľadiska), etika či morálne hodnoty sú tu oproti iným literatúram náboženstva celkom oklieštené a v rámci hŕstky prirovnaní sa snažia tieto pravidlá prezentovať tak, aby to pochopil aj ten najvšednejší človek. A to je aj jeden z dôvôdov, prečo sa práve kresťanstvo stalo takým globálnym fenoménom, teda je to jeden z mnohých ukazovateľov. Problém je ten, že si tieto pravidlá dokáže jedinec interpretovať ako on chce. S Pavlových listov som sa dozvedel iba to, že ľudí treba napomínať aby žili podľa pravidiel starého zákona + do nekonečna sa opakujúpce projekcie toho, aké je dôležité trpieť. Celkom ma vyrušili aj miesta kde samovražedné, svojim spôsobom sebapoškodzovacie nálady (Štefan) brali v texte veľmi pozitívne a v podstate poukazovali na to, že ide o správne vzorce správania. Presvedčil som sa, že skutočne ide o vierovyznanie z blízkeho východu a s našou západnou civilizáciou nemá toľko spoločných prvkov ako sa to na prvý pohľad môže zdať. V biblii je napríklad písané aj to, že ženy by mali chodiť zo zahalenými vlasmi a mohol by som komentovať a prirovnávať ďalej na príkaldoch, ktoré ma prekvapili ale kresťania svojou stereotypnou interpretáciou tejto fakty vôbec neriešia. Až mi príde, že buď čítali úplne iný text, alebo ho nečítali vôbec a svoju vieru kŕmia svojou domnelou intuícou. Báť sa boha, oklieštiť ženám práva či nedôverovať inému zákonu ako božskému, nie sú práve tie najľudskejšie prvky v tomto texte. Práve preto ma neprekvapuje, že sa Rímska ríša pokúsila zastaviť šírenie kresťanstva. Nesnažím sa zľahčovať vraždenie nevinných ľudí, no pre udržanie ríše bola táto komunita, ktorá nechcela dodržiavať ich zákony svojou rebéliou nebezpečná. Interpretácia neba a pekla ma tiež prekvapila. Stereotypom tiež nie je veľmi podobná. Ďaľšia vec ktorá je znepokojivá je tá, že ani sama cirkev si nie je istá, či listy napísali autori ktorí sa v nich uvádzajú ako autori. A sami uznávajú, že to asi nebude tak, ako sa to prezentuje. Rozumiem, že celý môj text pôsobí negatívne ale boli tu aj miesta, ktoré som si celkom užil. A to boli historické postavy a udalosti ktoré sa v tom období udiali a vieme ich, narozdiel od imaginárnych bytostí, dokázať. Bibliu ktorú som čítal pochádza z roku 1992 a nachádza sa v nej nespočetné množstvo gramatických a pravopisných chýb. Množno viacej ako v tomto texte.

2 14.06.2023

Keďže ma do istej miery zaujíma história, a náboženstvo je jej neoddeliteľonu súčasťou, postupne sa snažím dostať cez všetky spoločensky najvýznamnejšie, tradičné, hlavne tie ktoré vydržali v istej forme až dodnes. Budhizmus, aj keď nemá úplne tie všetky prvky monteistického náboženstva, patrí medzi ne. Má v sebe istú dávku mystična a ezoteriky (autor sa síce na takéto slovné spojenia hnevá a na viacerých miestach, s istou dávkou cynizmu nám to aj predkladá, no nemôžem si pomôcť, ja to tam tak cítim). Na tejto knihe ma príjemne prekvapilo to, ako si predstavitelia tohto smeru tak nesmierne vážia slovo, respektíve jazyk a filozofickým, fenomenologickým postupom nám to jasne vysvetlia. Takisto ma zaujalo to, ako si na niektoré dôležité javy (vznik sveta, život v čase a priestore, komunikácia, biodiverzita a mnohé iné) dokážu na svojich podobenstvách a prirorvnaniach celkom šikovne, skoro, až vedecky odvôvodniť. Nechcem teraz tvrdiť, že ich vysvetlenie je lepšie ako vedecké a empirické bádanie, ale Páni mnísi na to idú celkom logicky. Tam kde nás napríklad kresťanstvo odpáli jednou vetou, aj tá myšlienka nie je úplne od nich a tisícky rokov sa po tom mení ich význam podľa toho kto to interpretuje a tak hľadá vedomosti tam, kde tak úplne nemusia byť, tak budhizmus ide na veci systematickejšie a opatrnejšie. Nechcem teraz samoúčelne kritizovať kresťanstvo ale to "vedeckejšie" na budhizme ma viac priťahuje. Čo sa však tejto publikácie a autora týka, veľmi nám to neuľahčil. Keďže to nazval, ako "ZÁKLADY" Tibetskej mystiky, čakal som od toho naozaj základné údaje, možno podrobnejšie vysvetlené pohnútky ktoré za celým týmto smerom stoja. Trocha histórie, možno cestu, možno cieľ. Miesto toho sme dostali takmer vyčerpávajúce údaje o rôznych čakrách, úkazoch na ktoré počas meditácie treba myslieť (lotos s tisícimi lupienkami v oblasti čriev a podobne) a bolo to tak učebnicovo písané, že naozaj som mal problémy s čítaním a porozumením textu. Viem, že som západný a východné texty sú pre mňa cudzie ale toto bolo naozaj strašné. Preto 2ˇ5*.

1 12.06.2023

Mal som tú česť byť študentom Františka Neupauera, ktorému som počas štúdií pomáhal pri otvorení múzea zločinu komunizmu v budove internátu Vysokej školy sv. Alžbety. Za pomoc mi daroval, vtedy, čerstvo vydanú knihu na ktorej, ak sa nemýlim, spolupracoval aj on. Nepoznal som vtedy Alexandra Solženicyna , takže som v podstate netušil do čoho idem. Príbeh na mňa zapôsobil veľmi silne. Netušil som, že za komunizmu sa diali až takto extrémne svinstvá a a celkom som sa aj hanbil za to, že niečo takéto zákerné už dávno vyfučalo z kolektívnej pamäte. Respektíve z kolektívnej pamäte zostali iba fargmenty. Nie som veriaci a voči duchovnu ktoré prezentuje cirkev som celkom skeptický a preto mi úplne nesedeli časti ktoré silnou mierou pôsobili ako katechetické učenie. Ale to bol Silvester Krčméry a verím, že ho zachránila a pri živote držala práve tá viera.

07.06.2023

Prvé stretnutie s Bukowskim som absolvoval filmovo. Snímka Barfly s Mickey Rourkom dopadla nad moje očakávania a netrvalo dlho a z kníhkupectva som odchádzal práve z touto knihou. Príbehy obyčajného šialenstva ma fascinovali svojou úprimnosťou citeľným realizmom a v podstate nenásilným cynizmom ktorý mi neskutočne sadol a keďže som mal vo svojom živote tiež obdobia číreho bohémstva, dokázal som sa s príbehmi stotožniť a úprimne sa pousmiať nad paradoxmi života. Nie je to pre každého, s tým úplne súhlasím ale čo sa týka tohto prapodivného autobiografického štýlu, nie je to ani samoúčelný underground takže dokážem si predstaviť, že sa na jednom či dvoch miestach dokáže čitateľ nájsť, a povedať si, "toto sa už aj mne stalo". A keď nie, tak asi bude moralizovať :)

1 06.06.2023