JohnMiller komentáře u knih

Mňa si tento román nezískal. Hoci verné opisi prostredia svojho času určite nadchly nejedného čitateľa, ktorý nechodil ešte každý rok na dovolenku k Chorvátskemu pobrežiu, a ani zo sociálneho prostredia som nemal pocit, že by bolo vymodelované umelo, avšak - zdá sa mi, že to čo chcel Kukučín povedať, nie je úplne v poriadku.

To, že naivná - rýchloplanúca - láska nemá dostatok síl na to aby prelomila bariéry sociálnych tried a tradícií, tomu ešte dokážem porozumieť, ale to, že to Kukučín znormalizoval - teda myslel, že je to správne, má to tak byť a v inom prípade by to uškodilo tradícií, rodinám, takže dedičstvo, ktoré sme dostali od rodičov do vienka nie je možné zmeniť a je zbytočné sa o to čo i len pokúšať lebo sa to aj tak nedá. Teda akoby išlo o prírodné zákony, ktoré sú pevné. Toto sa mi nezdá byť v poriadku.

3 14.11.2023

Asi nebudem jediný čitateľ, ktorý siahol po tejto zbierke sonetov iba preto, že ide o texty Williama Shakespearea - a nie preto, že by sa zaujímal o sonety alebo dokonca o samotnú poéziu. Ja sa bez mučenia priznávam a práve preto je moje výsledné hodnotenie také aké je. Udržalo si to moju pozornosť, hoci naivné zaláskované rými už na mňa nemajú taký efekt ako keď som bol mladší. Ale ešte stále dokážem na text pozerať tou optikou nekritického milenca. Žánrovo to však ide mimo mňa.

2 08.11.2023

(SPOILER) Karl Marx a Friedrich Engels - kontroverzné duo, ktorému sa asi nedá vyhnúť, ak sa zaujímate o sociálne vedy. Ja som sa s nimi prvýkrát stretol ešte na vysokej škole v rámci samoštúdia. Ako 22 ročný som si prečítal Manifest komunistickej strany a už vtedy som sa k tomuto textu vyjadroval veľmi cynicky, a nedokázal som si predstaviť to - ako je možné, že tomuto “naletelo toľko ľudí. Text zachytáva svet s javmi, ktorý úplne neodzrkadluje realitu, lebo sa nám snaží navodiť pocit, že všetko je v konflikte záujmov zo všetkým. Opisujem to veľmi zjednodušene, ale vo svojej podstate to je esencia a spoločný menovateľ všetkých ich textov.

Po takmer desiatich rokoch sa k Marxovi a Engelsovi vraciam s istou pokorou, no ale aj s nazbieranými vedomosťami, aby som sa znova a obšírnejšie ponoril do teórií, ktoré sú ešte aj dnes objektom diskusií. Pre toto bádanie som si zvolil toto dvojzväzkové dielo Vybrané spisy I. a II., ktoré u nás vyšlo v roku 1950. Dôvody, prečo som si zvolil práve toto dielo sú nasledovné: Keďže dielo vyšlo v roku 1950 - kedy na území Česko-Slovenska prebiehala tvrdá kolektivizácia, menil sa od základov celospoločenský diskurz, ktorému sa nevyhla ani literatúra - vznikol priestor pre abosolútne necenzúrovanú, úprimnú a surovú ideológiou poháňanú literatúru. Marxizmus-Leninizmus ako vtedajší vrchol filozofie, prekrútenie spoločenských vied atď. Práve pre tú úprimnosť, nepotrebnosť ospravedlňovania sa a preklad fanatického komunistu, pseudo-profesora Ladislava Štolla, som si zvolil toto viac než 1000 stranové best off.

Ešte než sa pustím do kritiky, chcel by som sa vyjadriť k tomu, aké pocity som mal z čítania. Aké emócie vo mne lomcovali a prečo sa čítanie zmenilo na boj s vlastným úsudkom. Pri čítaní ma strhávala súdnosť. A to až tak, že ma to donútilo nabehnúť na internet a pozrieť sa akým spôsobom interpretujú Marxov pohľad na svet aj iný čitatelia. Natrafil som na známeho klinického psychológa menom Jordan Peterson, ktorého interpretácia bola v mnohých smeroch podobná ako tá moja, ktorú teraz opíšem.

Karl Marx a Friedrich Engels nie sú dezinformátori ani dezoláti, ak by som mal skĺznuť do naratívu dnešnej doby a dnešnej terminológie 21. storočia, ktorá týmto spôsobom označuje novodobé šarlatánstvo. Ide o bádateľov (hlavne teda Marx) ktorí majú obrovský prehľad v histórií, ekonomike, politických vedách a v rámci ich obdobia sledovali novinky (hádam) v každej odbornej disciplíne. Ich vedomosti ma skutočne zaujali a o niektorých témach - hlavne z histórie - by som si s nimi aj ja rád podebatil. Ale - naozaj veľké ALE aj s výkričníkmi - je už pri ich interpretáciách spoločenských javov.

Za hlavný indikátor dejín a všetkých spoločenských javov si stanovili “prácu (námezdná práca, kapitál) ktorou interpretujú všetky udalosti, ktoré sa v histórií udiali - a veľmi zjednodušene, mnou povedané - z toho Marx vyvodil svoju najznámejšiu teóriu - teóriu bojov sociálnych tried. A teda v skratke - dejiny sú iba bojom medzi ľuďmi, a v boji ide o to: kto koho bude ovládať a kto komu bude slúžiť. V staroveku to boli otroci, v stredoveku nevoľníci a teraz to sú proletári. Pri všetkej súdnosti si nemyslím, že jediné čo nás ako civilizáciu poháňa dopredu je to, aby sme sa mali lepšie na úkor iného.

Aby sme si vyjasnili - absolútne akceptujem to, že existujú takí, nazvime ich, zlí ľudia a asi každý vo svojom živote niekde niekoho chcene-nechcene využil. Áno súhlasím s tým, že svet nie je len dobrým miestom a nie je v poriadku pozerať sa naň ružovými okuliarmi. No tvrdiť, že generovanie takéhoto zla, je hlavná motivácia a cieľ života ľudí, je tak negatívna interpretácia, že práve pre toto sú teórie Marxa a Engelsa dosť ťažko uveriteľné a aplikovateľné.

Popri čítaní som mal pocit, že teórie je potrebné poprieť mojimi vedomosťami a väčšinou sa mi to podarilo. Takisto však už chápem aj to, že čitateľovi, ktorému chýbajú určité vedomosti alebo nemá potrebu byť objektívny, môže ľahko prepadnúť týmto ideám a uveriť logicky poskladaním tézam.

Ako som už spomínal: toto duo je veľmi sčítané a s mnohými vybádaními myšlienkami súhlasím - avšak s nimi nemôžem súhlasiť v globále, lebo ľudská bytosť nedokáže takto koexistovať s ostatnými. Príklad: Proletári vyrobia 1000 mobilov, ktoré si však nemôžu dovoliť. Buržoa urobí to, že si ich vyvesí vo svojej kancelárií a bude sa tešiť, že obral o prácu proletárov a bude sa s tých mobilov tešiť. Podľa Marxa to tak je - podľa mňa nie!

Ako som už písal, nejde o výmysli - o to byť čo najkreatívnejší - mnohé vstupy do teórií sú zaujímavé plné faktov, mnohých zdrojov, no v okamihu ako sa na teóriu alebo kritiku pokúsia aplikovať prácu a konflikty sociálnych tried, dostávame sa do despotického konštruktu, ktorý sa nedrží striktne reality.

Kapitoly ako Manifest komunistickej strany, Námezdní práce a kapitál, Mzda cena zisk, niektoré časti z Kapitálu a Bytová otázka, ma ohúrili svojim rozsahom bádania ale vo výsledku nesúhlasím ani z jednou interpretáciou v plnom - a niekde ani len - čiastočnom rozsahu.

Čo zase nemôžem hodnotiť sú politické texty: Taký Osmnáctý brumaire Ludvíka Bonaparta išiel úplne mimo mňa, lebo historické súvislosti tohto porevolučného obdobia nepoznám a tuto tvorcovia išli skutočne do najhlbšej hĺbky.

K čomu sa však opäť môžem vyjadriť je to, že táto dvojka zkritizovala hádam každého na koho narazila. Dám vám sem aj zoznam tých, ktorým riadne naložili. Zoznam obsahuje iba mená ľudí, ktorých poznám a neprišlo mi úplne v poriadku, že do nich miestami až bezhlavo kopali.

Bismarck, Cézar, Darwin, Feuerbach, Hegel, Hobbes, Hugo, Kant, Locke, Platón, Proudhon, Rousseau, Saint-Simon, Adam Smith, Spinoza, Tocqueville a Voitaire. Opakujem: to sú len tí ktorých poznám.

Toľko o prvom zväzku. Zvlášť sa vyjadrím k druhému, keďže na prekvapenie mi sadol viac.

06.11.2023

Ústredné motívy bizarnej birokracie, totalitného režimu a neschopnosť - teda nemožnosť - splnomocniť svoje sily, boli zachytené perfektne. V niektorých momentoch to pripomínalo niektoré konkrétne režimy v ktorých sa veľmi nezaoberá individualitou občanov. Pri týcho motívoch je mi jasné prečo je tento román tak všeobecne populárny a aj po takmer 100 rokoch nezapadoil prachom.

Ťaživá atmosféra a bezvýchodisková úzkosť pána K. je literárna pochuťina. Avšak.... Nekompaktnosť textu - akoby z neho boli povyberané kapitoly, či dokonca úrivky - ma nesmierne vyrušovali. Akoby to autor písal v epizódach, potom škrtal a už sa k tomu nevrátil. Je to napísané vynikajúco, idea absurdna je nadčasová ale tá nesúdržnosť mi prekážala.

1 31.10.2023

Surovosť a chladný realizmus. Tak by som opísal túto, účelovo rozdelenú, druhú pomyselnú časť románu Nahí a mŕtvi. Postavy, dej a všetky skutočnosti, ktoré tvoria situácie odohrávajúce sa na malom Japonskom ostrove, robia z tohto románu jedno z najlepších diel, ktoré zachytávajú udalosti 2. svetovej vojny.

Tá uveriteľnosť rôznorodých charakterov pôsobí na čitateľa tak, akoby bol aj on súčasťou jednotky. O to viac potom citlivo vníma nespravodlivosť, šikanu a ticho. To ticho, ktoré smeruje iba k jednému. K stretu dvoch nepriateľských frakcí.

26.10.2023

Aldous Huxley, autor a vizionár, ktorého poznám vďaka dielam ako sú The Doors of Perception či Brave New World, ma týmto dielom až tak neočaril. Hneď vysvetlím prečo. Ku knihe Kontrapunkt som sa dostal úplnou náhodou. Prehrabával som sa v antikvariáte. A kedže mi meno Huxley bolo dobre známe, zobral som si ju naslepo.

Do diela som sa pustil naslepo a musím sa priznať, že mi v tomto prípade dlhokánske opisi vôbec nesadli. Život rôznych, skôr, lepších sociálnych vrstiev zanikajúceho "starého" sveta Veľkej Británie ma vôbec nezaujal, a hoci sú postavy zobrazené famózne a ich dialógy obsahujú peknú hŕstku zaujímavých myšlienok, mňa si tento román nedokázal získať.

Príbeh, svet a miesta, ktoré sú vystavené okolo Sophiinej voľby, ma k sebe akoby pripútali. A nejde tu o idealizovanie si nejakého časového úseku v histórií. Autor mal neuveriteľné nadanie na opisy udalostí a situácií, ktoré zachytil tak uveriteľne, že hocijaký bežný vnútorný monológ - taký aký prežívame bežne aj my - mi pripomínal rôzne situácie v ktorých som sa ocitol už aj ja, a autor to predniesol tak pútavo, že aj tie menej podstatné časti v knihe ma nesmierne bavili.

Môj spomenutý "statement" o pútavosti platí nie len pre menej podstatné časti, či časti veselšie alebo dramatickejšie, ale aj tie tragické. Tým narážam na jadro príbehu - na samotnú VOĽBU. Na ktorú čitateľ nedočkavo čaká, a keď sa jej dočká, nie je dvakrát nadšený. Voľba ma zamrazila, znechutila ale v konečnom dôsledku nešokovovala tak ako by som si myslel. Celé dielo je popretkávané dehumanizáciou ľudí, ktorá vyvrcholila počas 2. svetovej vojny, takže by si mal byť čitateľ vedomí toho, že happyendu sa pravdepodobne nedočká.

Ide o silný knižný zážitok, ktorý odporúčam. Nebojím sa toto dielo zaradiť do kolonky, klasické.

24.10.2023

Tento komentár píšem po prečítaní celej ságy. Ak si dám na misku váh všetky pre a proti všetkých kníh, a usporiadam si v hlave rad radom to, čo sa mi páčilo a čo nie, Veža lastovičky mi z toho vychádza ako najlepšia časť zo všetkých. Viac ako hrdinské boje s príšerami ma Sapkowski vie zaujať psychológiou postáv, popisom vzťahov, retrospekciou udalostí a procesmi, ktoré sa dejú za oponou textu. Ale takisto úplne rozumiem, že mix týchto ingrediencií nemusí sadnúť úplne každému fantasy čitateľovi.

12 23.10.2023

Počas absolovavnia kurzu Motivačných rozhovorov sme si s autorom Janom Soukupom prešli celý obsah tejto knihy. Preto tuším, že hoci je kniha napísaná skutočne prakticky, aj s ukážkami ktoré sa uveriteľne tvária a možno aj sú vystrihnuté zo skutočných rozhovorov, čitateľ len ťažko nadobudne schopnosť viesť dialóg tak, ako by chcel podľa knihy. Chce to naozaj cvik a mentoring.

Kniha je skôr určená pre ľudí, ktorí pracujú v odborných disciplínach ako sú psychológia, sociálna práca a jej derivácie. Teda práca s ľuďmi-klientmi, ktorí majú, nazvyme to nejaký "problém". Musím uznať, že po skončení kurzu som intenzívne skúšal metódy na svojich klientoch, a musím povedať, že niekoľko krát mi to skutočne pomohlo a po čase sa techniky stali mojou štandardnou výbavou v komunikácií s ľuďmi.

16.10.2023

Premena bolo moje prvé stretnutie s Kafkom. K úvodu prezradím, že to bolo iné ako som očakával. No na otázku, čo som očakával?, asi ani neviem odpovedať. To, čo a ako, sa odohrávalo v tejto prerastenej poviedke bolo ako z iného sveta. Celá poviedka grotesne pripomínala nočnú moru, ktorá má vlastné pravidla, a tie sa skoro nikdy nezhodujú s tými, s ktorými sa riadime počas dňa. Je to ako nepríjemný sen, ktorý akoby deformoval sociálne správanie v kruhu rodiny. Na radikálnu zmenu ako to v takýchto snoch býva, však hlavná postava nepoukazuje, respektíve mu, nepríde divná, patologická a nesprávna. Hlavná postava sa snaží iba prežiť medzi týmito neuveriteľnými pravidlami, ktoré akoby reflektovali pocity, depresie, úzkosti a vylúčenie.

Kafka, či už v Premene alebo Procese, nie sú moja šálka kávy. No, viem sa cez to preniesť a uznať kvality autora aj keby nebol tak uznávaný, čitateľsky populárny. Lebo ak už nič viac, tak som nad obsahom po prečítaní premýšľal aj viac krát.

7 12.10.2023

Remarque ma priťahuje tým, že dokáže opisovať hrôzy vojny z viacerých pohľadov. Optika, ktorou disponuje, ma doteraz prekvapila v každej jednej knihe, ktorú som si od neho prečítal. Mám ich pár za sebou, ale zopár aj predsebou, takže tu nechcem písať o niečom intuitívne. Nemôžem tvrdiť, že to platí o každej jeho knihe. Zatiaľ. Tie ktoré som však už prečítal, a Noc v Lisabone nie je výnimkou, ma nesmierne zaujali. Príbehy rôznych ľudí v rôznych situáciach, v ktorých je spoločným menovateľom vojna, dokáže Remarque opísať s takou veľkou dávkou realizmu, naturálnosti ale aj ľudskosti, že mu verím každú jednu postavu, jej motiváciu k činom, ktoré vykonala ale aj nenávisť, nehumánnosť a morálny relativizmus. Prvky, ktoré neodmysliteľne patria k vojne.

Noc v Lisabone má jednoduchú zápletku. Je to kratučký román, v podstate jednohubka. No to všetko čo sa tu skrýva a prezradí o osude postáv, je niečo tak silné, poháňajúce ma čítať ďaľej, že sa to ani nebudem snažiť opísať. Je to dôvod prečo sa k tomuto autorovi vraciam.

8 09.10.2023

Čítal som skrátenú verziu Rozmarných poviedok od Balzaca, no akosi netúžim siahnuť po kompletnom diele. Hoci romány, ktoré som od neho čítal, nepatria k tým smrteľne najvážnejším, aj keď vážne témy zachytávajú, tuto skutočne vypustil uzdu svojej fantázie. S celého diela som mal pocit, akoby autora nahnevali, alebo dokonca urazili osobne, predstavitelia cirkvy a on sa im sofistikovane pomstil takímto spôsobom. V silne erotickom nádychu si tu uťahuje z členov cirkvi a hoci na jednej strane im strháva dogmatickú sutanu ideálov, na druhej strane ich ovešal takými stereotypmi, až by sa z toho jednému čkalo. Toto dielo musel písať s permanentným úsmevom na tváry. No keďže ja preferujem skôr tú vážnejšiu stránku literatúry, až tak ma to nezaujalo, hoci si uvedomujem, že ide o sondu Francúskej spoločnosti, ktorú nám Balzac predstavuje aj vo svojich najúspešnejších dielach.

02.10.2023

Kniha Postsedliaci je súbor esejí, štúdií a článkov, ktoré nám predstavujú a interpretujú sociálne, kultúrne javy a etické zásady občanov Slovenska, bez akýchkoľvek populistických, reakcionárskych či ospravedlňujúcich pátosov. Hoci je miestami obsah celkom kritický až cynický, čo podľa všetkého dráždi tú konzervatívnejšiu časť čitateľskej obce, čo je vidieť aj na anonymných hodnoteniach a komentároch typu "Kniha nie je ani odborná, ani populárno-náučná. Je jednoducho hlúpa." alebo že "ide o liberárnu propagandu". Pravdou však ostáva, že definíciu "postsedliactva" ako strednej vrstvy Slovenských občanov, ktorí sa majú najlepšie v histórií Slovenska ale stále snívajú o romantických predstavách histórie, spoločnosti alebo minulosti ktorá nikdy nebola, vnímam rovnako a stretávam sa s tým celkom často. Mnohé javy, ktoré sú tu pomenované, práve preto vnímam citlivo. Dotýkajú sa mňa, môjho okolia aj mojich najbližších.


Tak, ako sa na mnohých miestach v tejto publikácií píše o parochialismu ako všadeprítomnému, intuitívnemu a jednoduchému návodu, ktorý dokáže jednoducho vysvetliť hocijaké náročné či viacdimenzionálne javy alebo naopak dokáže špekulovať pri úplne jasných situáciách ako napríklad: kto napadol Ukrajinu a podobne, tak nám tu autor predstavuje možné variácie dôvodov prečo to tak je. Veľmi sa mi páčili aj úplne surové prirovnania. Autor ich tam vložil tak trefne no zároveň nečakane, že citlivejšieho čitateľa-kanonika to môže pohoršiť. A ono išlo iba o reálne skúsenosti zo života.


Kniha je pomyselne rozdelená na dve časti: Eseje a štúdie, a publicistika.
Prvá časť bola terminologicky náročnejšia (nehanbím sa prezradiť, že takéto texty čítam spôsobom: v jednej ruke kniha a v druhej mobil pre rýchle vygúglenie si nejakého odborného slova: za prvé pochopím myšlienku a za druhé: naučím sa nové slová). Prvá časť mi bola bližšia, keďže širšie kontexty spoločenských fenoménov vyhľadávam. Druhá časť: publicistika, boli krátke úvahy, zamýšľanie sa nad udalosťami, ktoré sa na Slovensku udiali za posledných cca tridsať rokov. Zaujímavé interpretácie, ktoré však niekoho dokážu možno až uraziť. A možno sú to pravé tí, o ktorých je táto kniha.


Na takýchto knihách zbožňujem to, že mi ukážu pohľad na spoločnosť z inej perspektívy a moje vedomosti a skúsenosti buď doplnia alebo mi ich predstavia v úplne novom obraze. Plus mi predstavia autorov o ktorých som nevedel a veľmi rád by som si ich chcel v budúcnosti prečítať. Ako napríklad Eric Hobsbawm. A v tomto prípade mi pripomenul ešte jedného autora. Samuel Phillips Huntington a jeho Stret civilizácií o ktorom sme búrlivo debatili na vysokej škole a z mojej pamäti vypadol.

Tak, ako sa na mnohých miestach v tejto publikácií píše o parochialismu ako všadeprítomnému, intuitívnemu a jednoduchému návodu, ktorý dokáže jednoducho vysvetliť hocijaké náročné či viacdimenzionálne javy alebo naopak dokáže špekulovať pri úplne jasných situáciách ako napríklad: kto napadol Ukrajinu a podobne, tak nám tu autor predstavuje možné variácie dôvodov prečo to tak je. Veľmi sa mi páčili aj úplne surové prirovnania. Autor ich tam vložil tak trefne no zároveň nečakane, že citlivejšieho čitateľa-kanonika to môže pohoršiť. A ono išlo iba o reálne skúsenosti zo života.


Kniha je pomyselne rozdelená na dve časti: Eseje a štúdie, a publicistika.
Prvá časť bola terminologicky náročnejšia (nehanbím sa prezradiť, že takéto texty čítam spôsobom: v jednej ruke kniha a v druhej mobil pre rýchle vygúglenie si nejakého odborného slova: za prvé pochopím myšlienku a za druhé naučím sa nové slová). Prvá časť mi bola bližšia, keďže širšie kontexty spoločenských fenoménov vyhľadávam. Druhá časť: publicistika, boli krátke úvahy, zamýšľanie sa, nad udalosťami, ktoré sa na Slovensku udiali za posledných cca tridsať rokov. Zaujímavé interpretácie, ktoré však niekoho dokážu možno až uraziť. A možno sú to pravé tí, o ktorých je táto kniha.


Na takýchto knihách zbožňujem to, že mi ukážu pohľad na spoločnosť z inej perspektívy a moje vedomosti a skúsenosti buď doplnia alebo mi ich predstavia v úplne novom obraze. Plus mi predstavia autorov o ktorých som nevedel a veľmi rád by som si ich chcel v budúcnosti prečítať. Ako napríklad Eric Hobsbawm. A v tomto prípade mi pripomenul ešte jedného autora. Samuel Phillips Huntington a jeho Stret civilizácií o ktorom sme búrlivo debatili na vysokej škole a z mojej pamäti vypadol.

4 27.09.2023

Kníh, ktoré nám pripomínajú ohavnosti z minulosti nie je nikdy dosť. S témou Holokaustu, konečného riešenia a udalostí, ktoré im predchádzali, som celkom oboznámený. Myslím. Avšak o udalostiach, ktoré sa stali následne po tom, mám skôr sociologické a geopolitické vedomosti. Takže nemám ani tušenie, čo sa s preživšími stalo vo všeobecnosti, v zmysle: ako sa integrovali späť do spoločnosti, aké sociálne programy boli pre nich vyčlenené atď. Román Sophiina voľba na tieto moje otázky odpovedá fragmentovo, útržkamy minulosti hlavnej postavy.

Tým, že text dispoponuje neuveriteľnou mocou realizmu, je každý jeden emocionálny výkyv Sophii ťažké sústo pre čitateľa - v zmysle nepríjemného pocitu nepomenovaných zverstiev. Sú to traumy s ktorými sa jedinec musí vysporiadať aj keď to vyzerá tak, že toho zla bolo toľko, že to ani nie je možné.

Celé dielo srší neuveriteľnou autentickosťou, ktorá má najväčšiu silu v nepodstatných detailoch. Sú to také "blbosti", nuanse každodenného života, ktoré si ani nemusíme uvedomovať ale sú súčasťou nás. Takéto písané slovo považujem ja za najcennejšie v beletrii. Príbeh nemusí byť najstrhujúcejší, adrenalínové situácie nemusia vyžarovať z každej jednej zápletky či situácie, avšak zachytená ľudskosť (ale aj neľudskosť) zo svojimi všetkými nedokonalosťami, ktoré z nás robia to čo sme, pasuje toto dielo na vrchol svetovej literatúry.

26.09.2023

Zdieľam väčšinový názor úžívateľov na Databazeknih.cz. Táto časť sa aj mne páčila podstatne viac ako predošlá. Hoci nasledovné sú pre mňa ešte o niečo lepšie, ten rozdiel tkvie v tom, že Krst ohňom je viac koncipovaný v takej tej najjednoduchšej možnej, až by som povedal, že triviálnej fantasy šablóne, ktorá funguje u čitateľov-poslucháčov v rámci konceptu hádam od doby Homéra. A to je jednoduchá a priama cesta postáv z bodu A do bodu B. Viem, že to znie skôr ako kritika ale vôbec to tak nie je. To, že sa v sérií vytvorila skupina rôznych zaujímavých postáv (zaklínač, bard, upír, trpaslíci atď) a snažia sa prejsť cez frontovú líniu, je jedna z najlepších častí celej ságy. Je to jednoduché, účelné a bavilo ma to. Cez tie strany som preletel ako výchor.

4 21.09.2023

Toto bolo moje prvé stretnutie s Michelom Foucaultom. Francúzkym filozofom, ktorý je známy svojimi divokými teóriami. Rozhodol som sa, že sa do jeho tvorby pustím pekne od začiatku - v rámci toho, čo mi slovenské, české a maďarské preklady dovolia.

Ak by sa ma niekto spýtal, či je správne začať práve touto jeho dizertačnou prácou - odpoveď je: NIE. Pri čítaní som pociťoval psychickú nevolnosť, keďže náročnosť tohto odborného textu je nepopierateľne mimo mojich aktuálnych kognitívnych schopností. Bolo to pre mňa extrémne ťažké sústo, v ktorom som musel opätovne znova čítať každý druhý odsek alebo šialene dlhé súvetia - niekedy aj viac - aby som aspoň čiastočne pochopil autorove interpretácie.

Téma internácie, zo všetkými javmi od neskorého stredoveku až po 18. storočie, je sama o sebe tak bizarná, ba až obskúrna, že už len to, že sa niekto púšťa do takéhoto bádania je samo o sebe šialené.

Text tohto diela je vyčerpávajúci - ako obsahom tak aj formou. Je to jeden obrovský fenomenologický gigant, ktorý rieši spoločenské javy zo zreteľom na sociálne a vedecké špecifikácie daného historického kontextu (ako príklad uvediem divoké nosológie šarlatánskej medicíny) a toto všetko ešte prehlbuje svojimi sociologickými teóriami, argumentmi a citom pre pozorovanie.

Z niektorých fenoménov, ako prerod leprosárií na internáciu bláznov, som bol nadšený. S niektorými som sa zase úplne nevedel stotožniť, ale vo svojej podstate ma kniha náramne bavila. Máme tu množstvo použitej dobovej literatúry a historické postavy - šialene rôznorodé. Od Vincenta De Paul až po Markýza De Sada tu máme každého, kto mal čo dočinenia s nerozumom.

V poznávaní myšlienok Michela Foucaulta budem určite pokračovať ale teraz si musím dať od neho prestávku. Nie je to žiadna sranda.

19.09.2023

Alejandro Jodorowsky patrí k fenoménom ktorý si získal moju pozornosť vo viacerých disciplínach. Umenie, ktoré tvorí a je jeho súčasťou ma začala fascinovať po tom, ako som si obľúbil experimentálny film. Surrealizmus, avantgarda, totemizmus, sakrálne výjavy v snovom opare neidealizovanej spoločnosti ma svoho času takmer fanaticky stiahli k sebe. Jodorowsky sa stal pre mňa ako keby modlou undergroundu. Trvalo trocha dlhšie kým som sa dostal k jeho literatúre a v skutočnosti som si nevedel predstaviť čo od tejto knihy môžem očakávať. Nakoniec som dostal, z každej disciplíny o ktorú sa Jodorowsky oprel, niečo. Nachádza sa tu z časti životopis, začiatky kariéry, jeho inšpirácia, akou formou sa vzdelával, čo ho inšpirovalo, podáva rady ako sa v istej forme sebazdokonaľovať (kapitola o snoch ma fascinovala natoľko, že sám som začal využívať niektoré cvičenia) až ma nakoniec šokoval jeho terapeutickou technikou psychomágie. Čo sa týka ezoterickej stránky psychoanalízy a liečiteľstva: Som veľmi skeptický. Takže pri častiach, kedy sa pohrával s myšlienkou sugescie, liečením a zázrakmi, som bol nesmierne opatrný. Avšak som bral pozitívne fakt, že sám Jodorowsky bez relativizovania podotkol, že môže ísť pokojne aj o placebo efekt, ale keď to funguje prečo nie. Z môjho neodborného pohľadu som schopný akceptovať takúto liečbu pri chorobách, ktoré majú psychický charakter alebo priamo korelujú z psychickým stavom pacienta. Ináč nie. Čo sa týka kritiky tejto knihy: zjednodušene, že "ide o zbierku rôznych myšlienok, ktorého autorom je niekto iný". Áno pokiaľ to tak je, tak aj Marcus Aurelius za svoje Myšlienky k sebe samému by mal byť zavrhnutý, že predkaldá prevzaté interpretácie stoickej filozofie. Psychomágia nie je marketingová motivačná literatúra, ktorá interpretuje pokrytecky myšlienky s cieľom čo najväčšieho zisku. Preto si myslím, že si netreba pliesť tieto rozdielne kategórie. Pokiaľ si však niekto myslí, že to práve taká motivačná literatúra pre avantgardistov je, rád si vypočujem jeho argumentáciu, lebo ja som to tam necítil.

14.09.2023

Druhý zväzok bol pre mňa vedomostne ešte prestrejší. Až na školu stoikov o ktorých som už čítal v minulosti, ma ostatný obsah nabil obrovskou dávkou informácií. Vyzdvyhujem to špeciálne v druhom zväzku preto, lebo sa o filozofiu starovekého Grécka celkom zaujímam a predsa som o väčšine, z toho o čom sa tu píše, čítal prvý krát.

Ako napríklad Diogenes zo Synópy o ktorom som síce vedel tie úplne najzákladnejšie údaje, no jeho celý život a samotné učenie ma svojim pohľadom na svet inšpiroval. S niektorými jeho myšlienkami sa stotožňujem a sám som v istých situáciach konal podobne ako on. Záver zase patril Epikurovi o ktorom som tiež nevedel zhola nič a pritom ide o fascinujúcu postavu histórie. S obsahom som náramne spokojný.

S formou už menej. Tento štýl starý takmer 2000 rokov nie je úplne populárno-náučný a potrápil aj moje knihomolské skúsenosti.

Životopisy slávnych filozofov rozšírili môj zoznam kníh o ktoré mám záujem.

11.09.2023

Životopisy slávnych filozofov je rozsiahla encyklopédia najpodstatnejších starovekých intelektuálov. Čo je na tejto zbierke fascinujúce a mňa zaujalo najviac, je to, že pochádza pravdepodobne z 3 storočia. Čo znamená, že mnohé literárne zdroje z ktorých Diogenes čerpal, už dávno neexistujú.

Niektoré informácie ktoré nám tu Diogenes predkladá, nenájdeme nikde inde. V skratke povedané, nezachovali sa. Preto je z historického hľadiska toto veľmi dôležité a zásadné dielo.

Samotné životopisy nemajú jednotnú formu. Akoby autor volil z niekoľkých variácií, predpokladám, že v rámci jeho možností zvolil cestu vyčerpávajúcich údajov. To znamená, že sa pokúsil zhromaždiť z viacerých zdrojov úplne všetky informácie, aj tie ktoré si protirečili, alebo nie sú úplne najvierohodnejšie a čitatelovi ich predkladá a aj ich pomenuje. Keďže medzi ním a osobami o ktorých píše, je niekedy časová priepasť niekoľkých storočí, je úplne prirodzené, že nebolo v silách autora vybádať a vytriediť fakty od mýtov. Dokonca, podľa prekladu, je možné, že sa celé dielo ani nezachovalo. Píše sa o tom v komentároch a aj ja som mal z toho taký pocit.

Ďaľšia vec ktorá ma fascinovala bola tá, akými vedomostami disponovali tí najstarší filozofovia. Aké témy ich zaujímali a akými metódamy bádali a prezentovali svet okolo seba. Úprimne: nečakal som, že vedeli a predpokladali až toľko.

V prvom zväzku I - V ma najviac bavilo klasické trio Sokrates, Platón a Aristoteles. No aj celá časť peripatetikov bolo pre mňa jedno veľké bádateľsko-historické uspokojenie.

07.09.2023

Keďže som prevažnú časť letnej dovolenky strávil ako správny stereotypný Slovák pri pobreží bývalého Ilýrskeho kráľovstva, kde, pre zaujímavosť, utrpel Cézar jednu zo svojich vojenských porážok, zobral som si zo sebou nejakú antickú literatúru (ale paradoxne nie Cézara do ktorého sa mi ešte nechcelo).

Zobral som si radšej, pravdepodobne, najznámejšieho autora stoického myslenia.

Priznávam sa bez mučenia, že cisár Marcus Aurelius patrí k mojim najobľúbenejším postavám antického Ríma. Náročné obdobie v ktorom panoval a v ktorom sa snažil udržať ríšu celistvú, keďže za jeho vlády bola Rímska ríša terčom viacerých útokov, dokázal zvládnuť tak dobre vďaka svojej dômyselnosti, že jeho osobnosť neprestáva fascinovať ani po takmer 2000 rokoch. Aj keď sa nechcem pasovať za rozhodcu, a ani nechcem idealizovať jeho samotného, som touto knihou a ním samotným nadšený.

A teraz k textu. Z toho pragmatického hľadiska ide o filozofickú príručku ktorá rozpráva o tom ako žiť šťastný, vyrovnaný a usporiadaný život. Ako byť spokojný a dať svojmu životu zmysel a zbytočne sa nezaťažovať niečim, čo skutočne nestojí za to.

Akceptujem kritiku, že sa tu nenachádza mnoho originálnych myšlienok Marcusa Aureliusa, no na druhej strane si ich neprivlastňuje. Keďže sám mal kvalitné vzdelanie a filozofia ako vedná disciplína ho bavila, z poznatkov ktoré mal, pozbieral a spísal návod na to ako viesť spokojný život. Ide o populárno-náučnejšie zrhnutie stoickej filozofie, ktorá však predčila pôvodných autorov.

Celkom ma prekvapilo, že nezávislo od Aureliusa alebo ostatných stoických filozofov, mnohé témy, myšlienky, nápady či postoje ktoré tu boli pomenované, sú také, ktoré dodržiavam sám. Sám od seba. Prišiel som na ne sám počas žitia života. Od mojich vlastných myšlienok k sebe samému. Jeden z mnohých prípadov je napríklad naplnenie-teda nenaplnenie svojej blaženosti počtom vecí ktoré vlastníme.

Knihu by som pokojne odporučil aj čitateľom nefilozofom alebo tým, ktorí chcú siahnuť po motivačnej literatúre ale chcú sa vyhnúť rýchlokvaseným marketingovým zlepecom.

3 25.08.2023