JohnMiller přečtené 125

Biela veľryba 1987, Herman Melville

Na toto fenomenálne dielo sa dá ísť dvoma prístupmi. Prezradím vám, že len jeden je správny, respektíve iba pri jednom si čitateľ reálne knihu užije. Kolektívna pamäť a kultúra si pamätá Bielu veľrybu ako napínavý dobrodružný román (skrátené populárnejšie verzie tejto knihy+kinematografia tomuto stereotypu iba dopomohli). Ísť na to ako na dobrodružný román je chyba. Prístup nesprávny. Lebo som si na 99% istý, že takéhoto čitateľa čaká sklamanie. To sklamanie bude vychádzať z toho, že síce knihu bude čítať ale obsahovo si bude priať niečo iné a tak len čaká a čaká a jeho očakávania sa nenaplnia. Druhý prístup je taký, že na túto knihu treba ísť ako na literatúru faktu. To znamená hĺbavo a pokúsiť sa nasávať informácie, lebo ide o tak komplexnú knihu v ktorej sa autor snaží opísať tému veľrybárčenia doslova vyčerpávajúco, že to jednoducho inak ani nejde. Je mi jasné, že mnohé informácie v románe sú už zastaralé ale tým, že na to ide autor bádateľsky a snaží sa aplikovať logiku do všetkých vedných odborov ktorých sa dotkne, ma časti ktoré sa nevenovali hlavnej dejovej linke nesmierne bavili. Čo však mnohých, podľa môjho krátkeho rešeršu, práve nebavilo. Toto mi prišlo veľmi pozitívne a opisy plavby ma metafyzicky doslova preniesli až na šíre more. Moje hodnotenie je 4/5* a to preto, lebo hoci ma forma veľmi bavila, finále mohlo byť podstatne dlhšie aby som na konci pocítil satisfakciu. Odporúčam čitateľom ktorý sa radi motajú v minulosti a majú bádateľského ducha. Pre skromných dobrodruhov neodporúčam.... celý text

Biblia: Nová Zmluva 1992, kolektiv autorů

Ak by som mal okomentovať toto literárne dielo iba jedným jediným slovom... to slovo by bolo "znepokojený". Áno po dočítaní biblie som zostal znepokojený, keďže nielenže som nedostal odpovede na moje relatívne jednoduché otázky, ale teraz mám otázok ešte viac a nikto mi na ne nevedel-nevie odpovedať. Respektíve ak aj odpovie, tak už iba cez nejaké vlastné alebo prevzaté interpretácie. Celkom ma prekvapilo, že 4 evanjieliá ktoré zachytávajú príbeh Ježiša Krista sú v podstate tie isté skutočnosti akurát sa pri niekoľkých detailoch nezhodujú. Takže tu máme štyrikrát to isté s istými zmenami, kde Ježiš pomocou komunikačných techník využíval veľmi slušne manipuláciu. Zachytil som aj techniku cukru a biča (niektoré techniky sa využívajú aj dodnes aj medzi podvodníkmi). Nedozvedel som sa ako by mali fungovať alebo fungovali ranné kresťanské komunity, ani ich praktický súbor pravidiel (tie pravidlá, ktoré sa tu nachádzajú, a doteraz ich využívajú kresťanské obce, nehovoria nič o živote v komunite. Myslím to z takého toho právnickeho hľadiska), etika či morálne hodnoty sú tu oproti iným literatúram náboženstva celkom oklieštené a v rámci hŕstky prirovnaní sa snažia tieto pravidlá prezentovať tak, aby to pochopil aj ten najvšednejší človek. A to je aj jeden z dôvôdov, prečo sa práve kresťanstvo stalo takým globálnym fenoménom, teda je to jeden z mnohých ukazovateľov. Problém je ten, že si tieto pravidlá dokáže jedinec interpretovať ako on chce. S Pavlových listov som sa dozvedel iba to, že ľudí treba napomínať aby žili podľa pravidiel starého zákona + do nekonečna sa opakujúpce projekcie toho, aké je dôležité trpieť. Celkom ma vyrušili aj miesta kde samovražedné, svojim spôsobom sebapoškodzovacie nálady (Štefan) brali v texte veľmi pozitívne a v podstate poukazovali na to, že ide o správne vzorce správania. Presvedčil som sa, že skutočne ide o vierovyznanie z blízkeho východu a s našou západnou civilizáciou nemá toľko spoločných prvkov ako sa to na prvý pohľad môže zdať. V biblii je napríklad písané aj to, že ženy by mali chodiť zo zahalenými vlasmi a mohol by som komentovať a prirovnávať ďalej na príkaldoch, ktoré ma prekvapili ale kresťania svojou stereotypnou interpretáciou tejto fakty vôbec neriešia. Až mi príde, že buď čítali úplne iný text, alebo ho nečítali vôbec a svoju vieru kŕmia svojou domnelou intuícou. Báť sa boha, oklieštiť ženám práva či nedôverovať inému zákonu ako božskému, nie sú práve tie najľudskejšie prvky v tomto texte. Práve preto ma neprekvapuje, že sa Rímska ríša pokúsila zastaviť šírenie kresťanstva. Nesnažím sa zľahčovať vraždenie nevinných ľudí, no pre udržanie ríše bola táto komunita, ktorá nechcela dodržiavať ich zákony svojou rebéliou nebezpečná. Interpretácia neba a pekla ma tiež prekvapila. Stereotypom tiež nie je veľmi podobná. Ďaľšia vec ktorá je znepokojivá je tá, že ani sama cirkev si nie je istá, či listy napísali autori ktorí sa v nich uvádzajú ako autori. A sami uznávajú, že to asi nebude tak, ako sa to prezentuje. Rozumiem, že celý môj text pôsobí negatívne ale boli tu aj miesta, ktoré som si celkom užil. A to boli historické postavy a udalosti ktoré sa v tom období udiali a vieme ich, narozdiel od imaginárnych bytostí, dokázať. Bibliu ktorú som čítal pochádza z roku 1992 a nachádza sa v nej nespočetné množstvo gramatických a pravopisných chýb. Množno viacej ako v tomto texte.... celý text

Základy tibetské mystiky 1994, Anagárika Góvinda (p)

Keďže ma do istej miery zaujíma história, a náboženstvo je jej neoddeliteľonu súčasťou, postupne sa snažím dostať cez všetky spoločensky najvýznamnejšie, tradičné, hlavne tie ktoré vydržali v istej forme až dodnes. Budhizmus, aj keď nemá úplne tie všetky prvky monteistického náboženstva, patrí medzi ne. Má v sebe istú dávku mystična a ezoteriky (autor sa síce na takéto slovné spojenia hnevá a na viacerých miestach, s istou dávkou cynizmu nám to aj predkladá, no nemôžem si pomôcť, ja to tam tak cítim). Na tejto knihe ma príjemne prekvapilo to, ako si predstavitelia tohto smeru tak nesmierne vážia slovo, respektíve jazyk a filozofickým, fenomenologickým postupom nám to jasne vysvetlia. Takisto ma zaujalo to, ako si na niektoré dôležité javy (vznik sveta, život v čase a priestore, komunikácia, biodiverzita a mnohé iné) dokážu na svojich podobenstvách a prirorvnaniach celkom šikovne, skoro, až vedecky odvôvodniť. Nechcem teraz tvrdiť, že ich vysvetlenie je lepšie ako vedecké a empirické bádanie, ale Páni mnísi na to idú celkom logicky. Tam kde nás napríklad kresťanstvo odpáli jednou vetou, aj tá myšlienka nie je úplne od nich a tisícky rokov sa po tom mení ich význam podľa toho kto to interpretuje a tak hľadá vedomosti tam, kde tak úplne nemusia byť, tak budhizmus ide na veci systematickejšie a opatrnejšie. Nechcem teraz samoúčelne kritizovať kresťanstvo ale to "vedeckejšie" na budhizme ma viac priťahuje. Čo sa však tejto publikácie a autora týka, veľmi nám to neuľahčil. Keďže to nazval, ako "ZÁKLADY" Tibetskej mystiky, čakal som od toho naozaj základné údaje, možno podrobnejšie vysvetlené pohnútky ktoré za celým týmto smerom stoja. Trocha histórie, možno cestu, možno cieľ. Miesto toho sme dostali takmer vyčerpávajúce údaje o rôznych čakrách, úkazoch na ktoré počas meditácie treba myslieť (lotos s tisícimi lupienkami v oblasti čriev a podobne) a bolo to tak učebnicovo písané, že naozaj som mal problémy s čítaním a porozumením textu. Viem, že som západný a východné texty sú pre mňa cudzie ale toto bolo naozaj strašné. Preto 2ˇ5*.... celý text

49 poviedok 1961, Ernest Hemingway

Mám rád Hemingwayov rukopis. Nemal by som problém vytušiť, že ide práve o neho aj keby na titulke chýbalo meno :) myšlienky a životné skúsenosti ktoré nám tu autor predstavuje, ma nesmierne bavili. Čo sa týka však poviedok samotných, nebudem hrať formu a poviem, že mi pri ňom viac sedí novela a román, keďže tieto poviedky sú v podstate fragmenty príbehov ktoré nemajú nejak jasne definovaný cieľ respektíve nemá ten model poučenia ktorý u krátkych diel býva, a k tomu som sa od poviedok čitateľsky v podstate odlúčil. A preto chápem čitateľov ktorí tvrdia, že sú to poviedky o ničom, nič sa tam nedeje a končia nedostatočne. Keď sa však čitateľ sústredí na úvahy a celkom realisticky opísané fragmenty z bežného života, nemal by byť sklamaný na toľko aby Hemingwaya odpísal.... celý text

Červený a čierny 1977, Stendhal (p)

Moje prvé stretnutie so Stendhalom dopadlo nad moje očakávania. S románom Červený a čierny som sa na internete stretol na viacerých miestach a to zvyčajne v rôznych anketách a rebríčkoch, kde tento román zaradili medzi najlepšie literárne diela v histórií. Tak som neváhal a skúsil. Po dočítaní som uznal, že tam právom patrí, hoci sú kapitoly písané z pohľadu dnešného, s časti uponáhľaného sveta, ťažkopádnejšie. Tempo je veľmi pomalé a ten archaický rukopis ktorý miestami rozoberá, dajme tomu, nie úplne najpodstatnejšie veci do elementárnych hĺbok, nemusí dnes každému sadnúť. V mojom prípade však sadol a som z toho celkom nadšený. Kniha sa nečíta najjednoduchšie (podobne ako diela Huga či Balzaca ale či to nieje iba starým prekladom, netuším. Keďže som nečítal preklad od týchto autorov ktorý by nebol starší ako ja) ale keď sa poriadne sústredíte, stránky sa vám odvďačia kvalitnou psychoanalýzou, ktorá svojou presnosťou a dôrazom na vierohodne zachytené psychologické pochody charakterov, dokáže čitateľa doslova prevteliť do postáv, hoci s nimi nemusí zdieľať morálne, etické či iné hodnoty. Ako som spomínal dej nie je vôbec dynamický a v podstate zachytáva "iba" všedné dni rôznych sociálnych tried. Avšak viac ako toto mi prekážalo to, že niektoré, pre čitateľa podstatné vyvrcholenia niektorých udalostí autor odrazil jednou vetou alebo dokonca túto udalosť vynechal a dej pokračoval ďalej. Ale beztak ide o kvalitný psychologický román a k autorovi sa v blízkej budúcnosti ešte určite vrátim.... celý text

Rozmarné poviedky 1966, Honoré de Balzac

Čítal som skrátenú verziu Rozmarných poviedok od Balzaca, no akosi netúžim siahnuť po kompletnom diele. Hoci romány, ktoré som od neho čítal, nepatria k tým smrteľne najvážnejším, aj keď vážne témy zachytávajú, tuto skutočne vypustil uzdu svojej fantázie. S celého diela som mal pocit, akoby autora nahnevali, alebo dokonca urazili osobne, predstavitelia cirkvy a on sa im sofistikovane pomstil takímto spôsobom. V silne erotickom nádychu si tu uťahuje z členov cirkvi a hoci na jednej strane im strháva dogmatickú sutanu ideálov, na druhej strane ich ovešal takými stereotypmi, až by sa z toho jednému čkalo. Toto dielo musel písať s permanentným úsmevom na tváry. No keďže ja preferujem skôr tú vážnejšiu stránku literatúry, až tak ma to nezaujalo, hoci si uvedomujem, že ide o sondu Francúskej spoločnosti, ktorú nám Balzac predstavuje aj vo svojich najúspešnejších dielach.... celý text

Dejiny písané Rímom 1971, Vojtech Zamarovský

Dejiny písané Rímom bolo moje prvé stretnutie s Vojtechom Zamarovským. Tento slovenský autor literaúry faktu ma veľmi príjemne prekvapil. Tento kúsok sa mi páčil až tak, že som si v momente zadovážil aj iné jeho práce. V tejto knihe nám predstavuje stručne, ale veľmi pútavou formou 1000 rokov histórie starovekého Ríma. Od pádu Tróje až po posledného cisára. Kniha nezachytáva iba príbeh vládcov ktorý sa svojim obsahom dá prirovnať ku Hrám o tróny, (intrigy, konflikty, spolupráce to všetko je pútavé v takom rozsahu, ako by to písal dramatik. Keďže však ide o realitu, zážitok bol o to intenzívnejší) ale ako koncept nám chce priblížiť aj bežný život v tejto ríši. Sociálne prvky, myslenie, kultúra, demografia, architektúra, hodnoty, postoje, morálka. Autor pracuje s neskutočným množstvom dobovej literaúry ku ktorej sa takisto rád vrátim. Táto knižka má tú výhodu, že sa v podstate dotkne každej témy Starovekého Ríma a záleží na čitateľovi, či v bádaní disciplíny ktorá ho zaujala bude pokračovať ďaľej výberom vhodnej literatúry (zoznam použitej literatúry na konci je pestrý). Jediné čo mi na tejto knižke prekážalo, ale to je v podstate dané dobou, (1967) je až príliš časté parafrázovanie a citovanie známeho dua Marx a Engels. Chápem, že doba nepustila a Marx aj Engels písali o Ríme, o rodine a a ich nekonečných triednych bojoch a netvrdím, že všetko čo napísali je absolútne milné ale na môj vkus tu toho bolo až priveľa. No používal aj veľa "západnej" literatúry, takže je to pre mňa dostatočne objektívne.... celý text

Bílé noci 2021, Fjodor Michajlovič Dostojevskij

Tri gaštanové kone 1967, Margita Figuli

Priznám sa: slovenských klasických autorov mám vo svojej knižnici toľko - že to dokážem spočítať na jednej ruke Predsa len na základnej škole to do nás hustili, rovnako na strednej takisto - nie práve pre mňa, najšťastnejším spôsobom. Takže som bol skôr demotivovaný než nabudený na diela ktoré sa u nás stali úspešné. Tri gaštanové kone je celkom dobrý príklad. OG výtlačok z roku 1967 bol sympaticky tenký, tak si hovorím: skúsim..... A musím povedať, že vááu. Taký funkčný dej som veru nečakal. psychologické profily postáv sú také realistické, že som ostal príjemne omámený. Myšlienkové pochody s komentármi ktoré vysvetľujú aj jednoduchším jazykom mechanizmy ktoré prechádzajú mysľou postavy - ma skutočne prekvapili. Ten svet funguje aj bez dlhočizných Hugovo-Balzacových opisov. Toto dielo si podľa mňa zaslúži byť natoľko ospevované.... celý text

Tak pravil Zarathustra 2021, Friedrich Nietzsche

Po vééľmi dlhej dobe som sa vrátil k môjmu milovanému Nietzschemu (trvalo to skoro 10 rokov). Ten jeho nihilizmus síce už nežeriem lopatami tak, ako v minulosti - no na druhej strane som ešte tak nevymäkol, takže ma stále dokáže fascinovať. Zarathustra (1885) bol môj rest, ktorý som pestoval dlhé roky a táto pekná verzia od vydavateľstva Vyšehrad - na ktorú som natrafil v kníhkupectve, ma nemusela dlho presviedčať. Hneď na začiatku vás upozorním, že táto kniha je šialená. Rád by som ju aj niekomu odporučil... ale naozaj neviem komu. Je vhodná asi len pre takých polobláznov ako som ja. Na nete som našiel niekoľko zdrojov ktoré to svojim spôsobom prirovnávajú k biblii. Je to divné, no nejaké paralely sa tam naozaj nájdu. Ktoré to sú však nebudem rozoberať. Tak či onak ide o veľmi náročný text, ktorý sa pokúša predať informácie prostredníctvom podobenstiev. Ťažko sa to číta, ešte ťažšie chápe. Sám som zaregistroval niekoľko fantastických myšlienok no čítanie som si veru neužíval. Cez tie antifeministické časti plné mizogýnie sa už teraz nedokážem preniesť.... celý text

Kapitánská dcerka 1961, Alexandr Sergejevič Puškin

Moje prvé stretnutie s Alexandrom Puškinom, legendou Ruského romantizmu, sa začalo pekne odzadu - a to s jeho posledným dielom "Kapitánova dcéra". Keďže Puškin inšpiroval mnoho Ruských autorov, ktorých mám rád, bolo iba otázkou času kedy ho sám oprobujem. Nebudem klamať, Kapitánová dcéra je na môj vkus až priveľmi naivný romantizmus určený skôr pre mládež ale v rámci témy je to super. Najviac ma na tom zaujal fakt, že sa to priamo inšpirovalo nepokojmi a vzburami v druhej polovici 18. storočia. A jednou z hlavných postáv deja je Jemelian Ivanovič Pugačov - kozák-zbojník, ktorý vyburcoval chudobnú časť obyvateľstva Ruska, hlavne rôzne etnické skupiny a chcel dobyť Moskvu pri čom sa chcel stať cárom. Ak by som sa k tomuto dielu dostal o niečo mladší - ocenil by som to pravdepodobne viac.... celý text

Souostroví Gulag: 1918–1956 2011, Alexandr Isajevič Solženicyn

Smäd po živote 1983, Irving Stone (p)

Tak, a mám za sebou ďalšiu svetovú klasiku. Smäd po živote od Irvinga Stonea zachytáva divoký život umelca Vincenta Van Gogha. Jeho život, ktorý venoval aj obetoval umeniu. Rozhodne odporúčam každému tvorivému duchu, ktorý pozná ten pálčivý, horúčkovitý pocit s vytvárania diela, či radosti z nejakej kreatívnej činnosti. A je skutočne jedno o akú formu ide. Veľmi ma priťahovalo na tejto knižke to, že som z nej počas celej doby čítania nemal pocit, ako pri väčšine biografickej literatúry alebo filmov, že autor tak troška skresľuje, nejakým spôsobom idealizuje osobu o ktorej píše. Hoci nie som odborník na Van Gogha a na maľovanie už vôbec nie, prišlo mi, že autor zvolil v rámci mantinelov celkom objektívny postoj, takže miestami ma aj hnevali "sprostosti" ktoré Van Gogh zbytočne vystrájal. Ale hnevala ma aj smola ktorá sa mu lepila počas celého života na päty. Suma sumárum ide o ten druh literatúry, ktorý dokáže čitateľa zasiahnuť a pohnúť s jeho vnútrom. Rozhodne dokáže zasiahnuť viac a na dlhšie ako nejaká rýchlo pečená motivačná literatúra.... celý text

Paní jezera 2003, Andrzej Sapkowski

Chápem, že mnohí čitatelia boli zo záveru sklamaní, čakali - teda predpokladám, že by si skôr priali taký ten klasický fantasy-heroický koniec. Nechcem použiť termín klišé, keďže ten je nabitý skôr negatívnym predikátom, ale aj ja by som bol ok s tým, keby sa to skončilo skôr - nazvyme to tak, Tolkienovsky. No koniec viac pripomínal rozprávku - asi takto: " A ako to bolo ďaľej, si už nepamätá nik, čitateľ si môže domyslieť". Sapkowski je perfíkanec - lišiak, ktorý ma viackrát prekvapil a nečakane omráčil zvratmy v deji. Ako aj v tejto knihe, tak aj v predošlých. Preto som nezostal zaskočený tým, že sa rozhodol ukončiť to inak a práve preto moje očakávania neboli nenaplnené Nezabúdajme, že mimo konca tu máme niekoľko stoviek vynikajúcich strán Zaklínačovho sveta, ktoré patria k tomu najlepšiemu zo série. Pre mňa je táto časť plus Veža lastovičky úplným vrcholom série o Zaklínačovi.... celý text

Xenofón: spomienky na Sokrata / Platón: Sokratova obrana 1970, Platón

Grécku filozofiu (hlavne klasické obdobie) som si zamiloval počas štúdií na VŠ. a doteraz sa k nej vraciam, hoci vlastním iba hŕstku diel. Nevlastním ich viac pretože - za prvé, mám tonu iných kníh ktoré si chcem kúpiť a za druhé, keď si aj nejakú Antickú - starovekú vyhliadnem: väčšinou je už vypredaná A keďže sa veľmi rád vyhýbam všemožným výcucom a novým interpretáciám guruov (motivačná literatúra je formát, ktorému som neprišiel na chuť), počkám si radšej niekoľko rokov na dotlač. Pri tomto vydaní - dva v jednom: Xenofon - Spomienky na Sokrata a Platón - Sokratova obrana, som sa bál, že bude preklad nejakým spôsobom poznačený socialistickou ideológiou - ako "predmarxistická idealisitická filozofia", kde jednotka práce nie je esenciou všetkého. Rok vydania 1970. Avšak nepostrehol som nič čo by ma tu vyrušilo. Akurát si to vydavateľ nechal na záver v cca 30 stranovom komentári, ktorý síce obsahuje dôležité historické údaje, no socializmus z neho preteká ako z poškodenej kanalizácie. Čo vám poviem ......... Tieto diela sú istou posmrtnou obhajobou asi najznámejšieho starovekého filozofa v dejinách - Sokrata, ktorý bol počas vykonštruovaného procesu odsúdený na smrť. Mám rád jeho myšlienky ktoré predkladá praktickou formou na príkladoch zo všedného života. Poučné, logické, idealistické ale nie nereálne.... celý text

Převážně neškodná 2002, Douglas Adams

Ak by som nemal všetkých 5 častí v jednom zväzku, asi by som sa nedonútil dočítať sériu dokonca. Rovnako ako Kroniky Narnie - ma každá časť bavila menej a koniec - teda posledná časť, bola už iba ako nútená jazda. Nehovorím, že nápad z alternatívnimy vesmírmy nebol super, ale úprimne - mňa to už nebavilo.... celý text

Sbohem, a díky za ryby 2002, Douglas Adams

V tejto časti mi už tie absurdnosti nesedeli. Unavili ma predošlé diely a originálnych nápadov - ktoré by udržali moju pozornosť - je tu pomenej. Stala sa z toho taká absurdná existenciálna nuda, ktorá ma síce tou nelineárnosťou bavila v predošlích dieloch, avšak tuto sa to už sa opakovalo po štvrtý krát a to je na mňa priveľa.... celý text

Život, vesmír a vůbec 2002, Douglas Adams

Tretia časť bola posledná ktorá ma ešte bavila. Prehistorický svet, kriket, zmysel života, roboti.. Nemusel som sa nútiť do čítania. Palicu som definitívne zlomil až pri posledných dvoch pokračovaniach. No mám vo svojom ukruhu známych, ktorí pomyselnú plaicu zlomili práve nad týmto dielom.... celý text

Restaurant na konci vesmíru 2002, Douglas Adams

Prekvapilo ma, že celovečerný film Stopárov sprievodca galaxiou z 2005 si vypožičal aj hŕstku nápadov z druhej časti. Druhá časť päťdielnej sci-fi trilógie ma bavila v podstate rovnako ako prvá. Príbehu tu veľa niet avšak vtipný pobyt v reštaurácií na konci vesmíru mi úplne ku šťastiu stačil. Tam sa autor kreatívne vyhral. Tá absurdnosť celého vesmíru a popletená neuchopiteľnosť ma tu v celku bavila, čo sa o neskorších dieloch povedať nedá.... celý text

Stopařův průvodce Galaxií 2002, Douglas Adams

Asi patrím k štatistickej odchýľke, keďže sa mi celovečený film z roku 2005 svojho času celkom páčil. Ku knihe som sa vtedy nedostal (spolužiak, ešte vtedy na základnej škole, mi ju nepožičal :) ). Čo som však prečítal bolo množstvo kritiky - hlavne zo strany fanúšikov knižnej predlohy. Keď som sa dostal k päťdielnej trilógií - prekvapilo ma to, že medzi filmovou a knižnou adaptáciou nebol skoro žiadny rozdiel. Je to môj názor, ktorý vidím svojou optikou a nemusí sa zhodovať s ostatnými - no ten suchý humor, divná atmosféra, sarkastické surrealistické podivnosti... To som tu všetko mal. Hoci takéto humorne ladené obskúrne sci-fi nie je úplne mojou šálkou, zabavilo ma, pousmial som sa pár krát a navnadilo ma to na ďaľšie pokračovania avšak tie - popravde ma už tak nebavili.... celý text