smazenaryba komentáře u knih

Dobre napísaný a zábavný literárny experiment. Nič viac, nič menej. Žiadne hlboké analógie a metafory v tom nehľadajte. Ako samostatné dielo to určite neobstojí a nekonečné omieľanie Kafku a Gogoľa tomu nijak nepomôže. Väčší zmysel by malo zaradiť text do tematicky ladenej antológie, kde by sa čitateľ mohol trochu vyžiť, viď Medešiho Jedenie.

5 13.04.2021

Netušil som, že skvelý Temný les je vlastne jedna veľká pocta Asimovovej Nadácii a že najväčší mediátor mimo Luo Tiho je Hari Seldon.

Nadácia je zaujímavá kniha hneď z niekoľkých aspektov. Je tu fascinujúci nápad psychohistórie, akési predpovedanie budúcnosti za pomoci rôznych ekonomických, ekologických a sociálnych faktorov. A ešte zaujímavejšie sú samotné riešenia jednotlivých kríz, akýchsi zlomových historických udalostí, ktoré až posmešne poukazujú na to, aké páky sa používajú na ovládnutie más a národov a to bez jediného výstrelu. V podstate je to politicko-sociologické scifi, ikeď sa nejedná o nijak náročné čítanie.

Kniha sa dosť líši od autorových akčnejších, dobrodružné založených kníh. Tu akciu či romantickú líniu nenájdete, čo je myslím len dobre, keďže to nieje práve to, čím Asimov vynikal (slabšia séria o Impériu). Naopak to gro, prepracované zápletky s ďalekosiahlym dosahom, presah do reálneho sveta, prosto to, čím sa zapísal do biblie žánru, toho je Nadácia (podobne ako Ja robot) stelesnením.

Som celkom zvedavý, či ma hlavná séria o nadácii niečim prekvapí, alebo bude iba nasledovať v trende odhaľovania vízií Hariho Seldona. Čosi mi hovorí, že to najlepšie ešte len príde.

! Spoiler !

Spojitostí s Temným lesom je tu hneď niekoľko. Liouova vesmírna sociológia je obdobou Asimovovej psychohistórie a podobne ako Seldon, aj Luo Ti a ďalší mediátori sa snažia predvídať budúcnosť a chystať sa na ňu. Obdobou Nadácie, ktorá je zrnkom pokrokovej civilizácie v galaxii barbarov je Liouova Zem, ktorá sa znenazdajky ocitá v Temnom Lese, vo vesmíre plnom predátorov. Podobne ako Asimov, Liou postupne opisuje postup civilizácie naprieč dlhými časovými úsekmi. Obdobia vzostupu striedajú obdobia stagnácie a úpadku. Liou podobne ako Asimov rád čitateľa šokuje odhaleniami a nečakanými súvislosťami. Ale ikeď platí, že knihy majú spoločné črty, stále sú to jedinečné diela.

9 31.03.2021

Príbeh rozdrobený nespočetnými retrospektívami, vedľajšími príbehmi a akousi prílišnou snahou o presah. Presah síce zaklínač určite má, ale v prvom rade to je dobrodružné fantasy a ak prestáva fungovať toto, rúca sa dielo ako také, nech je napísané akokoľvek dobre a vychytralo. Príliš okaté odkazy, či inšpirácia z pána prsteňov, nazvite si to ako chcete, tiež dojmu neprilepšili. U mňa to nefungovalo, ikeď som si niektoré pasáže užíval.

4 28.03.2021

Andersonovo meno možno nerezonuje tak, ako mená Faulkner, Hemingway, či Steinbeck, ani sa zväčša nezaoberal tak obecne závažnými témami ako rasizmus, vojna, či hospodárska kríza. Nepísal objemné románové výpovede. No jedno vedel na ploche krátkych textov opísať lepšie, ako hocikto iný. Situácie, zlomy, ktorými prechádza bežný človek v rôznych fázach života, rôzne zistenia, pocity, ktoré sa ťažko opisujú slovami, ktoré si musí každý prežiť sám. A práve o tomto sú poviedky v tejto zbierke.

Faulkner o Andersonovi napísal: "Sherwood Anderson bol otcom mojej spisovateľskej generácie. Nikdy sa mu nedostalo také uznanie, aké by si zaslúžil. Dreiser bol jeho starší brat a otec sa volal Twain."

2 27.03.2021

Tak tu už nemá zmysel vyplakávať za nedostižnými poviedkami. Skvelá ukážka poctivého dobrodružného fantasy o putovaní v skutku neobvyklej, no veľmi sympatickej družiny. Celé to funguje o to lepšie, že Sapkowského svet je už plne predostretý, pohnutý a tak všetky príhody, ktoré sú v podobných knihách často iba nahodilým sledom udalostí, tu dávajú perfektný zmysel a ikeď nevyhnutne vždy nezasahujú do vyšších udalostí, plne odrážajú stav vecí, ktoré autor rozvinul v predchádzajúcich dieloch. Dokonca aj osudy Ciri nabrali zaujímavý, neočakávaný smer. A Regis, ten by utiahol hádam aj samostatnú knihu.

8 16.03.2021

Po bankete čarodejníkov som bol zmierený, že knihe napálim plný počet. Táto časť knihy patrí medzi to najlepšie, čo som dosiaľ zo sveta zaklínača čítal. Tá hra s očakávaním čitateľa, ktorý po predchádzajúcich skúsenostiach so Sapkowským dobre vie, že tá honosná, nablýskaná hostina, plná najmocnejších mágov, špiónov, spolu s Geraltom, ktorý sa snaží zachovať neutralitu, prosto nemôže dopadnúť dobre. Nádhera. Aj to šialenstvo ktoré banket vyvolá, spolu s retrospektívnym vysvetľovaním Marigolda, bolo veľmi pôsobivé. Len ten pomalší a pomalší dojazd mi už veľmi nesedel. Akoby autor nevedel nájsť správny predel, kde skončiť a kde začať nové rozprávanie. Akoby nevedel, čo s Ciri, ktorá bez Geralta a Yenn príbeh prosto neutiahne. Ale nič to, hor sa na ďalší diel.

5 10.03.2021

Tých otázok, myšlienok, rôznych tém, ktoré Dostojevsky do Idiota zakomponoval je veľa a snažiť sa to zhrnúť v niekoľkých vetách je takmer nemožné, pretože žiadne jednoznačné stanovisko nezastáva ani sám autor.

Ak však niečo z príbehu vystupuje jasne, tak je to fakt, že niečo ako "čistá duša", to jest človek absolútne nezištný, dobrosrdečný, láskyplný, zrejme neexistuje. Pretože ak by existoval, nevyhnutne by skončil ako hrdina tohto príbehu. Alebo inak, ak človek človeku v oku nezbadá aspoň stopu po bočných úmysloch, odlesk klamstva, iskru povýšenia, považuje ho za menejcenného, hlúpeho, prostého, skrátka za idiota. Aj keď ten čistý pohľad môže znamenať iba úprimnosť a dobrosrdečnosť.

Protikladom tohto považovaného idiota, prostáčika, je celý svet, plný ľudí, ktorí kôli túžbe po "originalite", čím Dostojevsky opisuje túžbu ľudí byť niečím jedinečný (umelecká tvorba, móda, sčítanosť, svetonázor, prázdne tituly, alebo púha spoločnosť významných ľudí), upadajú do života plného pretvárok, pokrytectva a povýšenectva, dokonca sami sebe prisudzujú kôli svojej výnimočnosti genialitu.

Táto čistá duša, "idiot", v spoločnosti "originálnych géniov", vytvára podivuhodné situácie, interakcie, na ktorých je postavený celý román.

Ešte by som podotkol, že Dostojevsky sa dosť vyhýba vytváraniu archetypov a ikeď tu nájdeme notorického klamára generála, donášača Lebedeva, či Filipovnu, ktorou doslovne odkazuje na Bovaryovú, takmer každá význačná postava, napriek jasnému kritickému zobrazeniu celej spoločnosti, má svoje svetlé strany, či inak, isté ospravedlnenie autora, ktorý naznačuje, že sú samé do istej miery obeťami. Ako napísal autor: "..se má spisovatel snažiť, najíti zaujímavé a poučné odstíny, dokonce i ve všednosti".

Nakoniec som sa rozpísal viac ako som chcel. Ale aj to je dôkaz o tom, že námetov na zamyslenie je tu neúrekom.

16 06.03.2021

Áno, románový zaklínač je iný. Tá údernosť, hravosť, chytľavé zápletky a premyslené pointy ustúpili do pozadia pred pomaly sa rozvíjajúcou ságou. Pred dlhými rozhovormi, monológom, zapeklitými intrigami a mocenskými hrami. Ale to je prosto dané rozdielnym formátom. Sapkowský aj toto zvláda skvelo, takže závisí od vás, či vám toto duchom iné rozprávanie sadne. Ja v tom mám jasno a nemyslím si, že ktorýkoľvek diel ságy u mňa tromfne fantastické poviedkové diely, ale to neznamená, že som sa nebavil. Bavil som sa výborne. Aj preto, že je to stále ten istý ponurý svet, tie isté podarené postavy, ktoré musia riešiť ďalšie dilemy, ktoré vždy nejdú jednoducho rozseknúť mečom.

17 03.03.2021

Veľa zaujímavých, no nedotiahnutých nápadov. To mi príde ako najvýstížnejšia charakteristika tejto zbierky. Na druhú stranu, antológia obsahuje pár zaujímavých poviedok, ktoré ani nie sú štandardnými sci-fi textami (Dovolenka na zotavenou, Dnes v noci lvi spí, Ve zlato) a uživili by sa aj v tematicky inak ladených výberoch. Naopak, ako silný zástupca klasickej sci-fi to u mňa vyhral Permafrost od štandardne kvalitného Zelazneho.

4 27.02.2021

Lahôdka pre každého mizantropa. Analýza spoločenskej žumpy, tak, ako ju môže napísať iba sám mizantrop. Každý každého nenávidí, každý každým opovrhuje a predsa sa priťahujú, predsa nedokážu jeden bez druhého byť, existovať.

Prostredie a postavy mi prišli takmer balzacovské, preto ma zarazilo, keď som si uvedomil, že dej sa odohráva v osemdesiatych rokoch, teda by sa dal román považovať za súčasný. A veru asi bude stále v mnohom veľmi pravdivý.

4 23.02.2021

Skvelé. Čo som napísal pri prvom dieli, to platí aj tu. Príbehy sú však už o čosi vážnejšie, kus ponurejšie, hĺbavejšie a do kopy dávajú ucelenejší príbeh, ktorý jasne smeruje k románovej ságe. Márne pátram v mysli, či som čítal vo fantastike niečo, čo by ponúkalo tak širokú škálu emócií a zážitkov, čo bolo súčasné drsné aj jemné, vážne aj humorné, rozprávkové aj skutočné. Zaklínač je prosto iba jeden.

11 19.02.2021

Neviem či Zaklínač v Szapkowského mysli od začiatku vznikal ako sága, začínajúca krátkymi príbehmi, no fakt je, že v tejto poviedkovej podobe mám zaklínača najradšej. A to až tak, že cez rozdielny prístup pri románoch a zameranie sa na iné postavy, som sa nevedel preniesť a aj pri opakovanom čítaní som zamrzol niekde pri štvrtom dieli. Hádam tomu bude tentokrát inak.

Každopádne, tento spôsob zoznámenia so svetom Zaklínača pomocou poviedok bol v skutku husársky kúsok. Nezačína sa pôvodom hlavnej postavy, tzv zrodom, ako to obvykle býva, ale celé fungovanie sveta, zákony, postavy, miesta, spoznávame za jazdy pomocou samotnej interakcie a udalostí. Výsledok je taký, že aj napriek knihe bez začiatku a konca čitateľ získava ucelený obraz o svete a postavách a má obrovskú chuť poznať viac.

Nešlo by to samozrejme bez majstrovského rozprávania, bez kumštu, ktorým Szapkowský šperkuje každú scénu a rozhovor. Text iskrí presným dávkovaním humoru, akcie, myšlienok, čitateľ sa baví spoznávaním odkazov na známe rozprávky a ich prekrúcaním a prenesením do oveľa drsnejšieho sveta, v ktorom neexistuje "a žili šťastne až do smrti" a v ktorom každé vyústenie má svoje "ale".

Jedna z mála kníh, ku ktorej sa dokážem vracať znova a znova, pri ktorej žasnem nielen nad obsahom, ale aj nad umom autora.

13 14.02.2021

Je to zábavné, ako asi všetky knihy, ktoré Asimov napísal. Ale k jeho najlepším má ďaleko. V jadre sa od jeho lepších kníh veľmi nelíši. Priam detektívka zápletka, príbeh o osude ľudstva vo vesmíre, pár akčných scén, romanca a vedecké rozpravy preberajúce všemožné teórie z oblasti vedy a vesmírnej sociológie. Akurát, že to celé nieje vymyslené tak dobre, záverečné rozuzlenie je slabé a príbeh stojí na postave, ktorá je do deja zakomponovaná (prinajmenšom na Asimovove pomery) absurdným spôsobom. Celkovo, trilógiu o trantorskom impériu, ikeď má svoje svetlé momenty, treba zaradiť k tomu slabšiemu, čo Asimov napísal.

3 13.02.2021

Príbeh známy hlavne ako flick o ťarbavom monštre s poprešívanou hlavou je vo svojej originálnej podobe viac Shakespearovskou tragédiou než hororom. V hlave mi utkvel najmä obraz bezmenenej nemesis, ktorá prenasleduje Frankensteina v podobe tmavého tieňa, rovnako ako jeho zlé svedomie, kamkoľvek sa pohne, nehľadiac na vzdialenosť, ktorú prekoná. Ale to slovenské "filmové" vydanie je hrôza :) Možno by bolo na mieste nové, adekvátne spracované vydanie, ktoré nemá obálku ako z béčkového braku.

9 09.02.2021

Lady Chatterleyová sa pohybuje na veľmi tenkej hranici medzi spoločenským románom a červenou knižnicou. Textu sa nedá uprieť úroveň, atmosféra, pútavosť. Autor poukazuje na mnohé neduhy spoločnosti, snaží sa búrať skostnatelé pravidlá spoločenských tried, no toto dokázali mnohí iní oveľa lepšie a viac do hĺbky. Na konci teda román zostáva hlavne tým, čím sa preslávil a teda dielom s otvorenou sexualitou a milostným príbehom o jednom ženskom zadku, ktorý unesie celý svet. Napriek tomu zostáva akýmsi dielcom skladačky vypovedajúcej o triednych pomeroch v Anglicku na prelome storočí.

Kultové dielo pre dospievajúcich v dobe normalizácie. Blá blá. Je jedno, že to vyšlo v roku 1970. Je jedno, že mal Mitana v tedy len 24 rokov. Tie texty boli výborné vtedy a výborne sú aj teraz. Keď si prečítam Električku, a to nie som žiaden adolescent, hneď sa mi orosí čelo. Keď si predstavím starenu so skleným okom, už mi behajú zimomriavky po tele. Pri Horúcom popoludní by sa Kafka v hrobe od radosti obrátil. Pri Psích dňoch by ožil Vian, aby si ešte raz zahral na trúbku. Netvrdím, že mám slovenskú prózu načítanú, ani zďaleka nie, ale tieto texty patria medzi to najlepšie z toho, čo prečítané mám.

7 19.01.2021

Títo starí borci zo zlatého veku sci-fi si vymýšľali menej, než by sa na prvý pohľad mohlo zdať. Je to sci-fi, hlavne zo začiatku, no kniha sa veľmi rýchlo zmení na niečo, čo by sme mohli nazvať ako politický triler, presnejšie, popis procesu revolúcie. Od plánovania, cez prípravu, propagandu, politické šarády až po konečný konflikt. Asimov, Simak, Heinlein... všetci to boli muži, ktorí nemali hlavy len ako stojan na klobúk a vedeli pretaviť skutočnosť do vizionárskeho príbehu, ktorý, ikeď klasifikovaný ako scifi, patrí skôr do učebníc, než do zaprášených políc s paperbackmi. Väčšina myšlienok a udalostí je totižto až príliš skutočná, príliš aktuálna. Ako to už u Heinleina chodí, veľa názorov je diskutabilných, provokatívnych, no z textu vystupuje aj veľa univerzálnych právd, bez ohľadu na vaše politické, či morálne presvedčenia.

Formou, slovami, niektorými technickými detailmi, môže text pôsobiť retro, no samotným obsahom sotva. Jediné, čo by som vytkol, je občasná zdĺhavosť niektorých pasáži, ale to môže byť aj tým, že som knihu čítal v dobe, keď som sa nedokázal dostatočne uvoľniť, naladiť.

10 18.01.2021

A stop. Ďalej to naozaj nepôjde. Nuda, nuda, nuda. Pribúdajú postavy, dejové linky a všetko zostáva mdlé, bez vzrušenia a napätia, bez zvedavosti, čo sa stane na ďalšej strane.

Poznáte to. Všetko je to o tom, kde máte hranicu. Hranicu medzi tým, čo je vkusné a čo je nevkusné. Čo je funkčné a čo je samoúčelné. Určuje sa to o to ťažšie, ak je tá hranica lano cirkusového akrobata, po ktorom sa rúti stádo sfetovaných slonov. Ale napísané je to majstrovsky, to áno. Aj výpoveď tam je, aj kus pravdy, aj kus umenia, aj kus Kafky tam je, aj Bukowského, Burroughsa, poznáte tú podivnú sortu, ale hlavne je to Medeši, lebo nik z menovaných neobľubuje slovo hovno tak ako on. Aj som sa zasmial, ako kôň. Najmä pri jednom obrate o paplónovej ruži a rektálnych vetroch. Aj najedený som. Len neviem, či som sa až neprejedol. Poznáte to, z toho potom býva veľké, páchnuce...

2 14.01.2021

Predstava Quijota v digitálnej ére bola veľmi lákavá, o to viac, že za ňou stojí také veľké meno ako Salman Rushdie. Podarilo sa to tak z časti. Brakové romány nahradila televízia a doba, "kde je všetko normálne, závisí len od toho, aký kanál si naladíte". Tá jasná časť, kritika západnej civilizácie, rozklad spoločnosti, neznášanlivosť, nahrádzanie skutočných hodnôt hodnotami prchavými, skutočné tváre skryté za naleštenými maskami, to je v knihe vyjadrené výstižne, zväčša priamymi komentármi autora. Samotná forma, príbeh v príbehu, v ktorom sa autor pomocou fikcie vyrovnáva so skutočnými démonmi, ikeď veľmi hravo a čtivo spracovaná, už funguje menej. Prirovnal by som to k alchymickému experimentu, kde ku získaniu gramu zlata spotrebujete megatonu planého kamenia. Je teda otázka, či ten literárny a fantazijný ohňostroj okolo vôbec plní svoj účel. Podobnú alchýmiu, ale oveľa efektívnejšiu predvádzal Vonnegut, napr v Kolíbke.

Ale bavil som sa, to zasa áno. Také Deti polnoci sú však úplne niekde inde.

1 12.01.2021