smazenaryba komentáře u knih

Tých pravých zásahov do čierneho tu nebolo veľa, ale na druhú stranu, ani jednu poviedku nemôžem označiť za slabú. Naopak, je to vrece naozaj rôznorodých a zábavných nápadov. Od fantastiky, cez scifi až po drámu, Hill sa vie popasovať so všetkým. Nechýba mu ostrosť, vtip, nebojí sa experimentovať. A práve to ma na knihe najviac bavilo.

Preto mám poviedky od Kinga aj Hilla rád. Tie krátke výlety, ktoré dokážu správne poštekliť tú časť mozgu, ktorá túži po veciach, ktoré vlastne vôbec zažiť nechceme.

Je nespochybniteľné, že Hill talent má a obsiahly úvod, ktorý je takým stručným životopisom, ukazuje, že Hill nieje iba synom svojho otca, ale že do spisovateľského remesla vyrástol. Teším sa na ďalšie knihy a hlavne tie poviedkové.

8 01.01.2021

Treba povedať, že dobrodružstvá Hucka Finna sú o kus ucelenejším a kompletnejším dielom, tak či tak, je toto prvé, útlejšie dobrodružstvo rovnako zábavným náhľadom do detskej mysle a jej dennodenných strastí a slastí. Žiadna dobrá detská kniha sa neobíde bez toho, aby obsahovala kus skutočného života, kus pravdy a tým sa stáva zážitkom aj pre dospelého. Taký je aj Tom Sawyer.

Znova musím podotknúť, že v originále, písanom dobovým jazykom, to má ešte niečo navyše, niečo, čo sa prekladom nenávratne stráca. Ak môžete, siahnite po originálne.

9 22.12.2020

Po slabšom Hvězdy jako prach, ktorý ma na nejakú dobu odradil od ďalšieho Asimova, prišla náprava, ktorá u mňa naplno znova naštartovala záujem o svet Nadácie. Kozmické prúdy sa zo začiatku tvária ako jednoduchý, špionážno-akčný príbeh, no silný koniec naplno dáva priechod Asimovovej šikovnosti a schopnosti veľmi funkčne zakomponovať hneď niekoľko motívov presahujúcich žáner. Naviac to do sveta Nadácie naozaj veľmi pekne zapadá a chronologicky jasne nadväzuje na sériu o robotoch. Mám chuť dať plné hodnotenie, ale to si šetrím. Nadácia sa blíži...

3 14.12.2020

Viac menej platí to isté, čo som napísal o prvom dieli. Ryan je veľmi schopný remeselník, bez problémov splieta a rozvíja niekoľko dejových línií a desiatky postáv, udalosti dávajú zmysel a napredujú k logickému konci. Avšak robí to bez akejkoľvek štipky prekvapenia, originálnosti, úplne zlyháva v úlohe emočne čitateľa angažovať.

Stále uznávam autorovu schopnosť tvoriť veľké príbehy, nebol to stratený čas, ale viac som sa bavil pri mnohých béčkových paperbackoch, ktoré som prelúskal za pár hodín.

4 12.12.2020

Jedinečná kniha, v mnohých smeroch. Nieje to zďaleka iba príbeh o vlčom dieťati, ktorý väčšina ľudí pozná z rôznych viac či menej zdarených filmových derivátov. Koniec koncov, Mauglího príhody sú len časťou knihy, ktorá obsahuje mnoho ďalších samostatných príbehov z rôznych kútov sveta. Spoločné majú to, že v ich centre vždy stojí príroda, ktorá sa, či sa nám to páči, či nie, úplne zaobíde bez človeka. Kipling vyobrazuje prírodu nie z pohľadu človeka, ale ako samostatný svet s vlastnými zákonmi, rečou, príbehmi a hrdinami. Nie sú to typické zvieracie postavy z bájok, ktoré majú ľudské vlastnosti, ale samostatné tvory riadiace sa vlastnými pravidlami. Práve toto veľmi živé vyobrazenie prírody s jej obyvateľmi, kde človek, ako inak samozrejme, vystupuje takmer výlučne ako narušiteľ, je hlavnou prednosťou tejto klasiky. Dalo by sa až povedať, že Kniha džunglí je akýmsi manifestom zvrchovanosti prírody.

Samozrejme, kniha má silný dobrodružný aspekt (derie sa mi na jazyk Londonovský), ikeď to zaradenie medzi literatúru pre deti nie celkom sedí. Jednak je to rozprávanie často poriadne drsné a niektoré príbehy sa tomuto zaradeniu vymykajú úplne. Povedzme, že je to dielo, v ktorom sa skrýva niečo pre všetky vekové skupiny. A aj to je vlastnosť, ktorou sa nemôže pýšiť každá kniha.

13 09.12.2020

Bitúnok číslo 5 je v podstate jednoduchý príbeh, ktorý by sa dal zhustiť do pár strán. Niečo ako poviedka Vojak od Dahla. Alebo Vojakov domov od Hemingwaya. Zážitky, ktoré s vami zostanú aj po návrate domov, prenasledujú vás počas dní aj nocí, aj v kľude a teple domova, kde je najhlasnejším zvukom tikot nástenných hodín. Tragédia, ktorá spôsobí rozklad osobnosti.

Jasné, nebol by to Vonnegut, hračička, keby to nespravil inak, po svojom. Pridáva lietajúce taniere, rozpravu o povahe času a vôbec, tých otázok, ktoré z knihy vyvstávajú, je oveľa viac než odpovedí. Nie sú to len Drážďany, zabíjanie, fakt, že neslávne bombardovanie bolo ničivejšie ako zhodenie bomby na Hirošimu (vedeli ste to?). Je to skôr autorova úvaha, prečo sa tak stalo, prečo sa to opakuje, čo zmôže človek vo víre udalostí zmietajúcich svetom. Vojna nieje nič, lež osúdeniahodná, áno, ale čo s tým?

Aj po prečítaní je pre mňa Bitúnok zahalený rúškom tajomstva. Myslím, že je to tým, že ani sám Vonnegut, nepoznal odpovede. A znova sa dostavil ten čudný pocit, ktorý ma prepadá len pri tomto autorovi. Prečítal som knihu plnú vtipu, ale vôbec, vôbec sa mi nechce smiať.

5 08.12.2020

Lovecraft sem, Pickman tam, autori akoby sa predháňali v tom, kto spomenie viac známych mien z kanónu Cthulhu, kto viac napodobí štýl a spôsob, akým rozprával legendárny autor. A to je u mňa problém. Takúto poviedku, ktorá zdarilo priamo a úmyselne varíruje na Lovecraftovské témy, je z času na čas fajn si prečítať. No pokiaľ takéto variácie vypĺňajú drvivú väčšinu knihy, ikeď sú napísané dobre (a to väčšinou sú), to už fajn nieje.

Hlavne pre tento dôvod staviam výber Černá křídla Cthulhu od Joshiho (mám na mysli prvý diel série, ďalšie som zatiaľ nečítal) na vyšší stupienok, pretože ikeď po formálnej stránke je objektívne zrejme horší, texty v ňom sa s Lovecraftovskými témami pohrávajú oveľa uvoľnenejšie a často krát vôbec necitujú. Sú originálnejšie.

Tri poviedky, ktoré považujem z tohto výberu za zďaleka najlepšie (stalkerovská Šachta číslo 247, cyberpunkovo meditačná 24 pohledú na horu Fudži a typicky Ellisonovsky enigmatická Na mramorové desce) Lovecrafta necitujú vôbec, alebo len veľmi okrajovo.

Beriem to však tak, že zostaviť takýto výber bol prosto autorov úmysel a veľa čitateľov presne po tomto (viac diel verne napodobujúc to, čo robil Lovecraft) túžilo. Ja som v trochu inom tábore. Keď Lovecraft, tak originál, keď pocta, tak originálna.

5 04.12.2020

Môj piaty a zrejme na dlhšie posledný výlet na Faerské ostrovy s pánom Heinesenom (viac jeho kníh žiaľ dosiaľ preložených nebolo). A bol to výlet familiárny, oplývajúci všetkým, na čo som bol u autora zvyknutý a prečo som si ho zamiloval. Strany sú spleťou všemožných človečích figúrok, ich osudov a nerestí, ktoré sú im do vienka dané. Román sa odohráva v sedemnástom storočí a veľkú úlohu tu hrá náboženstvo, povery a s tým spojený fanatizmus. Hlavná postava, farár, opisuje svoje podivuhodné strety s týmito postavičkami a svoj večný boj s neresťami, zlom, či hlúposťou. A opisuje ich s humorom a ikeď sa tu často dejú veci temné, ľahký úsmev mi z tváre zmizol málokedy. Ako inak, celé to podfarbuje divoká faerská príroda a šum mora. Dobe je prispôsobený aj archaický jazyk, čo len pridáva na autentickosti.

Neviem, či je to iba tým, že autora už dobre poznám, no zdá sa mi, že na tento román sa predsa len nemôžem pozerať úplne nekriticky. Strany síce plynú ako voda, hluchého miesta tu nenájdete, no chýbala mi výraznejšia nosná dejová línia a posun vo vývoji postáv. Tie sú zväčša dané a nemenia sa. Dobrák zostáva dobrákom, podliak podliakom. Postavy nie sú čiernobiele, to nie, len sa príliš nevyvíjajú. Nenašiel som tu ten punc osudovosti, ktorý som pociťoval v Stratených muzikantoch, či Čiernom kotli.

Celé to však zodpovedá tomu odlahčenejšiemu, humornému tónu a teda to zrejme bol z časti aj zámer. Nemôžem neodporúčať, podobne aj všetky ostatné knihy tohto skvelého, u nás nie príliš známeho autora.

5 26.11.2020

Zachcelo sa mi exotickej, ázijskej poetiky a Spevy starej Číny, nedávno prinesené z knihobúdky, sa priam núkali. Nedostal som tak celkom, čo som chcel, teda aspoň nie v miere, v akej som očakával. Kniha vyšla vo veľmi špecifickom období a preto sa niet čudovať, že inteligencia v zlikvidovanej Európe túžila po niečom čistom, po revitalizacii, návrate k prírode, k zomknutosti. Páni v doslovoch píšu, že práve staré čínske básne sú tým pravým a čínskemu národu s bohatou históriou pripisujú až akúsi nesmrteľnú, enigmatickú podstatu, ktorá by mala byť pre západ, ktorý imperialistické a mocenské chute dohnali takmer k sebazničeniu, príkladom. Nuž, príroda sa tu skloňuje často, no zabudli už spomenúť, že polovica básní je o vojnou utláčaných ľuďoch a v drvivej väčšine sa pije. Pije sa z ľútosti, nešťastia, radosti, aj pri pozorovaní krás prírody sa pije. Objavia sa dokonca aj zmienky o zneužívaní, domácom násilí, či odvrhnutie kláštorného života. Takže tá glorifikácia veľmi nesedí. Ale variácie sú to pekné, niektoré veľmi pekné. Len toho chľastu je tam fakt priveľa.

4 23.11.2020

Jedna z mojich najobľúbenejších kníh z časov čítania rozprávok pred spaním a presne na túto činnosť je ako stvorená. Kratučké rozprávky na rôzne témy a jednoduchý zastrešujúci príbeh o rodine, slušnom správaní a fantázii. Kniha priam nutká k hre, pri ktorej si rodičia s deťmi navzájom na želanie vymýšľajú rozprávky. Treba spomenúť nádherné ilustrácie od Petra Kľúčika, študenta Albína Brunovského. Ilustrácie od týchto pánov robia sami o sebe každú knihu umeleckým dielom.

3 17.11.2020

Pri tých ruských satirických torpédach, či už sa jedná o Bulgakova, Iľfa s Petrovom, či tento jedinečný kúsok od Strugackých, je udivujúce, ako sa to pri tom tempe, množstve informácií a záplave mien, celé nerozsype už po pár kapitolách. A ono to drží, drží to perfektne od začiatku až do konca. Funguje to dokonca na viacerých rovinách. Prosto ako zábavný, fantáziou naprataný príbeh o podivnom ústave vedy a mágie, pocta žánru, aj ako pálčivá kritika, tento krát viac zameraná na západ, než na východ.

Tých myšlienok, ktoré z okolitého textu vystupujú, ani čo by boli písané tučným písmom, je hned niekoľko, no najviac mi uhranula táto výstižná definícia "demokracie". Citujem:

"Bolo to neobyčajné demokratické zriadenie, akýkoľvek nátlak na obyvateľstvo (a toto niekoľko krát so zvláštnym dôrazom zopakoval) neprichádzal do úvahy, všetci boli bohatí a nepoznali nijaké starosti, a ešte aj ten posledný roľník mal prinajmenšom troch otrokov."

12 16.11.2020

Jediný skutočný problém (no zásadný), ktorý Píseň krve má, je jej neoriginálnosť. Kniha akoby bola pozliepaná z pasáží, ktoré už boli veľa krát v iných knihách, ikeď možno nie spracované takto dobre. Pretože Píseň krve je napísaná, premyslená a číta sa naozaj veľmi dobre. Mám nutkanie hodnotiť vyššie, no brzdí ma fakt, že je to len dobre napísaný derivát. Ale pokračovania si prečítam. Schopnosť odvyprávať takýto rozsiahly príbeh od začiatku do konca bez väčšieho zakopnutia je vlastne veľké plus.

4 14.11.2020

Veľmi dobrá, dôležitá kniha a to hneď z niekoľkých dôvodov. Nieje to len akýsi životopis a zamyslenie sa nad Eichmanovými činmi, ale v kocke je tu opísaný vzostup a pád celého fašizmu. Jeho fungovanie, ideológia, dôsledky, kľúčové postavy, zverstvá a v neposlednom rade ozvena, ktorú zanechal v Európe (vedeli ste, že Izrael len niekoľko rokov po vojne predával západnému Nemecku, v ktorého čele sedeli bývalí esesmani, zbrane?).

Aj tu platí, že autor celý svoj život píše jednu knihu. Mňačko sa vracia k motívom z Engelchena, objavujú sa myšlienky z jeho budúcich kníh. Uvažuje nad vinou jednotlivca a vinou národa a to či už sa jedná o národ Nemecký, Slovenský fašistický štát, či prizerajúci sa a nečinný zvyšok sveta. Ako reportér všetko zasadzuje do politických a spoločenských súvislostí a ako spisovateľ to robí veľmi pútavo.

Aj oná socialisticko komunistická propaganda, v knihe pritomná, má v Mňačkovom živote zmysel. Je zaujímavé v rámci jeho kníh sledovať prerod z partizána, na zarytého komunistu, až po triedneho nepriateľa v exile. Odporúčam.

6 12.11.2020

Houellebecq je taký Balzac pre 21. storočie. Podobne, ako jeho slávny krajan analyzuje spoločnosť, ale robí to, pochopiteľne, súčasnou optikou. Pokiaľ Balzac sa zameriava hlavne na materializmus, spoločenský rebríček a morálny úpadok, tak u Houellebecqa je morálka už prakticky neexistujúca, materializmus samozrejmý a cieľom človeka sa stáva hľadanie stratenej podstaty existencie. Obaja autori na vytvorenie zrkadla spoločnosti vytvárajú extrémy, krajne vyhrotené postavy a situácie. Balzac vytvára monštrá bez chrbtovej kosti, Houellebecq monštrá bez duše. Balzac maľuje slovami a do najmenšieho detailu opisuje, Houellebecq sucho konštatuje, vedecky analyzuje. Obaja teda veľmi zdarilo obsahom aj formou charakterizujú svoju dobu, no pokiaľ na ďalšie Balzacove osudné príbehy som zvedavý, u Houellebecqa mám pocit, že jednou knihou povedal všetko, čo chcel a ďalšie mi už nebudú mať čo ponúknuť. A jeden podstatný detail/rozdiel, Houellebecq necháva svoje postavy trpieť často samoúčelne, bezdôvodne. Ale kto vie, možno je v jeho očiach aj to len ďalšou charakteristikou úpadku civilizácie...a literárneho vkusu.

12 29.10.2020

Od prvého stretnutia s Grabinskim som čakal takú staromilskú, priamočiaru záležitosť. O to väčšie prekvapenie sa dostavilio, keď sa z románu vykľul mnohovrstnatý okultný príbeh plný nejednoznačnosti a symboliky. Grabinského síce nazývajú poľský Poe, no oveľa bližšie má k takému Meyrinkovi, či Hoffmanovi (teda aspoň v tomto románe). Tá súzvučnosť je práve v spomínanej symbolike, či prelínaní snov a realít. Kniha mi výborne sadla do ešte doznievajúcej atmosféry nemeckého seriálu Dark.

Je skvelé, že vydavateľstvo Európa tieto staršie veci prekladá a vydáva. Sú medzi nimi skutočné poklady. Na druhú stranu, očividne sa im nedostáva čitateľskej pozornosti, akú by si zaslúžili...

4 28.10.2020

Po prečítaní Čarodejovho učňa som si pospomínal na rôzne slávne fantasy, ktoré som v posledných rokoch čítal, či už šlo o Pána prsteňov, Narniu, Kúzelníka zo Zememoria a opýtal som sa, v čom je táto kniha od nich horšia. Nuž v ničom popravde. Pohltila ma rovnako, často oveľa viac a navyše má ten nezameniteľný tuzemský kolorit a takú tú temnejšiu, pre náš kraj tak typickú, atmosféru. Vlastne, angláni, amíci, a vôbec všetci, ktorí sa ku knihe z akéhokoľvek dôvodu nedostali, ani netušia, o aký poklad popri hltaní všetkých tých Potterov, sklenených a neviem akých trónov, prichádzajú. Možno by stálo za to poobzerať sa po podobných "ľudových" fantasy aj z ostatných kútov sveta.

14 24.10.2020

O človeku, o režime, o slovákoch. Bolo už o tom popísané veľa, ale Balla to robí inak, modernejšie. Krátko, výstižne, úderne, používa fantastické prvky, alegórie, a hlavne, perfektne to drží pokope a autor poslednými vetami jasne potvrdí všetko, čo chcel povedať. Ak by to vyšlo za režimu (čo by sa zrejme nestalo), malo by to kultový status, ako, povedzme, Slobodov Rozum.

2 24.10.2020

Brazílske opus magnum. Veľké dobrodružstvo, opisujúce nebezpečenstvá, krásy krajiny sertao a divoký život banditov, v sebe skrýva faustovský príbeh o hľadaní zmyslu života. A to v strhujúcej literárnej forme, ktorá všetko odkrýva až udivujúco nelineárne, farbisto a mnohovstnato. Čitateľ často netuší, čo ho čaká na ďalšej strane, sleduje rôzne príbehové a myšlienkové toky, riečky, pláva od jednej k druhej, aby všetky nakoniec splynuli do mohutného prúdu. Jedna z tých kníh, ktoré by sa dali čítať znovu a znovu, kde by sa dali vyťahovať jednotlivé pasáže, postavy, udalosti a rozmýšľať o nich, donekonečna diskutovať. Čítajte ľudkovia, čítajte.

8 21.10.2020

Krásny príklad ošemetného, diskutabilného a citlivého fenoménu známeho ako preklad. A ide predovšetkým o preklad poézie. Báseň Havran je v knihe prítomná mimo originálu hneď v piatich prekladoch. Každý je iný, svojský, všetky viac menej vystihujú krásu originálu, no každý to robí trocha inak. Skvelý príklad, ako nemožno niečo prekladať doslovne. Vyvstáva otázka, či preklad niečoho tak jazykovo špecifického, ako je poézia, ktorá sa riadi nielen formou, ale aj zvukom jazyka, môže byť považovaný za rovnocenný originálu. Nech posúdi každý sám.

Zvyšok knihy, nehľadiac na úroveň prekladu (tu sa už možnosť porovnania originálu a viacerých prekladov neponúka), je taká melancholická zmeska opakujúcich sa motívov ako sú smrť, tragická láska a podobne. Rozsahom ani kvalitou sa v mojich očiach s Havranom žiadna z týchto básní ani zďaleka nerovná, ale nutno podotknúť, že na rozdiel od poetiky v próze, ku mne poetika básnická preniká len zriedka a to práve vo forme obsiahlejších a dejovejších balád, ku ktorým sa môže radiť aj prenádherný Havran.

7 30.09.2020

Niesom fanúšikom ročeniek. Autor sa oberá o možnosť zostaviť tematicky užšie zameraný celok, nevraviac o tom že rok je veľmi obmedzený časový rozmer, ikeď ide o "celosvetový" (veľké guľové) výber. Jednotlivé kusy sú samozrejme dobré, až výborné, no nedokážem sa ubrániť pocitu, že mnohé by oveľa lepšie vynikli v tematicky ladených, či autorských výberoch.

Najviac mi uhranula poviedka "Nádoby" od C.J. Cherryh, keďže téma hľadania života vo vesmíre ma zrejme baviť nikdy neprestane a autorka ju pojala z naozaj netradičného uhlu. Téma objaviteľstva a neznáma bola veľmi dobre spracovaná aj v poviedke "Bohové Marsu", pri ktorej som si spomenul na skvelý Solaris od Lema. Ale toho, čo stojí za to je tu určite viac.

5 04.09.2020