smazenaryba komentáře u knih

Tak tejto knihe bolo venované naozaj veľa lásky a úsilia. A nemyslím teraz iba Joshiho, ktorý "zákazkové" Lovecraftove práce vypátral, skompletizoval a doplnil o vyčerpávajúce množstvo poznámok a vysvetliviek, ale aj české Argo, ktoré sa krásne pohralo s vizuálnym a technickým spracovaním.

Kvalitatívne poviedky, azda na pár výnimiek, nedosahujú kvalít Lovecraftových vlastných prác a výber docenia iba čitatelia, ktorí ho majú načítaného a ktorých jeho tvorba baví. A teda hodnotenie patrí knihe hlavne ako výnimočnému produktu autorského a vydavateľského úsilia.

Ak však máte správnu krvnú skupinu, táto infúzia vám bez debaty dodá ďalšiu dávku kozmickej hrôzy, strnulého slohu a hrdinov, ktorí napriek všetkým predpokladom zdravého rozumu a logiky zostupujú do zapovedaných miest a hĺbok, kde ich čaká iba šialenstvo, des a nekončiaca agónia.

6 11.04.2020

Asi nebudem prvý ani posledný keď poviem, že ak by som nepoznal poradie série, prvých cca 200 strán by som si myslel, že som jeden, dva diely preskočil. Nie je jednoduché povedať, či by bol lepší iný vstup (viac vysvetľovania, či popisov), pretože aj ten úvod koniec koncov korešponduje s autorovou hrou, spôsobom, akým rozpráva celý príbeh.

Aká je to teda hra ? Predovšetkým, je to hra o dominanciu, nadvládu, slobodu, či pomstu. Stret mnohých mocností, ktorých spôsob boja a motivácie sú rôznorodé a ďalekosiahle. Erikson v úvode nepredstavuje ani tak postavy, ako skôr figúrky v mocenskej hre a čitateľ postupne získava prehľad o tom, kto s kým a na akej strane stojí.

Keď úvod prehryziete a získate predstavu o rozložení figúrok na šachovnici, začne táto hra baviť. Veľmi baviť. Odkrývajú sa detaily, vysvetlenia, ale aj viac charakterizácie, či emócii. A ako strany ubúdajú a všetci hráči sa približujú k osudovému stretu za múrmi Darúdžistánu, tempo sa začne stupňovať a vôbec, ten do detailov prepracovaný súboj vojvodov, mágov, asasínov, politikov, bohov je strhujúci. Ak som prvých 150 strán čítal týždeň, tak rovnako dlhý čas mi trvalo dočítať zvyšných 400.

Autor má perfektne zmáknutú demonštráciu mágie a rôznych síl, čitateľ veľmi dobre rozoznáva, kto má akú veľkú moc a ak sa na scéne objaví niekto výnimočný, Eriksonovi stačia dve vety na to, aby postava zanechala veľký dojem. Výborne to vidno na stretoch, kde sa opakovane objavuje tá istá postava, konkrétne na vzostupnom rebríčku Coll - Murillo - Lorn - Modrous.

A ak toto patrí medzi tie slabšie knihy v sérii...

8 03.04.2020

"Nikto nieje tak normálny, ako sa v skutočnosti tvári."

Mrazivé posolstvo, ktoré vás prinúti podozrivo poškuľovať aj po tých, ktorých tak dobre poznáte.

Výborná záležitosť, ktorej škodí fakt, že väčšina ľudí má v mysli vleptanú kupeľňovú scénu z ešte slávnejšieho filmového spracovania. Ja hovorím, že pokiaľ si film už do detailov nepamätáte, ba ste ho nevideli, choďte do knihy. Norman Bates má pre vás nachystanú, do čistučka vydrhnutú, izbu číslo šesť.

5 30.03.2020

Moderná a zároveň staromilská rozprávková kniha. Moderná prostredím, staromilská spracovaním a návratom k dobám, keď rozprávky mali schopnosť správnym a jednoduchým spôsobom vštepovať morálne hodnoty. Vynikajúce a to ako v knižnej, tak i vo filmovej podobe.

4 19.03.2020

Kniha azda v niektorých veciach zastarala a niektoré autorove závery sú pochybné, no hlavná myšlienka, dav ako samostatná "bytosť", jeho vlastnosti, správanie a samozrejme jeho ovplyvňovanie, sú a neprestanú byť fascinujúce. Nedávne divadlo s názvom parlamentné voľby, bolo žiarivým príkladom, ako presne popísané javy fungujú a ako účelovo a s účinkom sa tieto znalosti na dav aplikujú.

4 19.03.2020

Ak by toto patrilo medzi povinné čítanie na strednej, som si istý, že k literatúre by si našlo cestu oveľa viac mládeže. Nieže by ma Rolland či Dickens nebavili, ale pri tomto by som chrochtal blahom. A pri tom to nieje púhy dobrodružný príbeh z drsného severu. Serióznych motívov, symbolov, myšlienok je tu mnoho a naviac je to obalené v tom nezabudnuteľnom, vrejúcom živli Londonovej prírody.

13 15.03.2020

Ani román, ani zbierka nadväzujúcich poviedok. Tematicky jednotlivé poviedky síce prepojené sú, no dejovo na seba nie vždy nadväzujú, ba často môžu byť v rozpore. Poviedky dopĺňajú kratučké texty, priam básne, ktoré skôr podfarbujú atmosféru, myšlienky, než dopĺňajú dej.

Kronika je naozaj najvýstižnejšie pomenovanie. Hlavným tmelom knihy ale nie je, ako mnohé recenzie, či komentáre naznačujú, dej a teda osídľovanie Marsu a vytláčanie pôvodného obyvateľstva, ale skôr posolstvo o odcudzení ľudstva sebe samému, o strate morálnych hodnôt, strate zmysluplného cieľa našej civilizácie. Je to teda hlavne myšlienkové prepojenie.

Kým som si toto urovnal v hlave, a začal si knihu užívať, bol som za polovicou. Dovtedy som tápal a podvedome sledoval neexistujúcu dejovú líniu. Preto aj ostatným čitateľom odporúčam, sústreďte sa na jednotlivé texty, nehľadajte konkrétne prepojenia. Myšlienky, ktoré knihu prepájajú, vyplávajú na povrch samé.

Podobne ako v iných autorových poviedkach, z ktorých viaceré by sa dali bez problémov zaradiť do tejto kroniky, je samotné scifi prostredie iba obľúbená autorova kulisa a dôraz na konkrétne technológie a pokrok je tu minimálny. Často krát, hlavne keď ide o marťanskú civilizáciu sa objavujú dokonca silné fantasy elementy.

Formálne je to esenciálny Bradbury. Poetický, hĺbavý, láskavý, nenásilný, silno humánne založený. V mojom osobnom rebríčku autora nebude Marťanská kronika nikdy atakovať najvyššie miesta. Efekt okúzlenia Bradburyho umením a poetikou sa znova dostavil, len v menšej miere ako inokedy.

Ps.: Poviedka o odchode černochov na Mars (Má duše se vznáší ve výši), má pokračovanie v poviedke s názvom Karta se obrátila (zbierka Ilustrovaný muž).

10 14.03.2020

Z počiatku som chcel napísať, ako je to u mňa vo zvyku, pár subjektívnych a objektívnych postrehov, ale tu to nejde.

Táto kniha je ako hnusná, smradľavá žumpa plná sračiek, do ktorej sa čitateľ každou stranou zabára hlbšie a hlbšie.

Kto vie, ako by kniha vyznela, keby obsahovala aj záverečné kapitoly tejto story, ktoré sa udiali v rokoch 2018, resp 2020.

3 12.03.2020

Trochu nešťastne zostavený výber, ktorý ikeď neobsahuje ani jednu slabú poviedku, je štýlovo a námetovo príliš roztrieštený. Bollovu všestrannosť, jemnocit, humor, schopnosť nepriamo, no presne vystihnúť podstatu, by som dokázal lepšie užiť a doceniť vo viac užšie zameranom výbere (výberoch).

Sadla mi predovšetkým Bollova vážnejšia, existencionálna poloha, kde na pár stranách dokáže pomocou pár všedných udalostí preniknúť k jadru témy (povojnové nemecko, detstvo, absurdita a šeď všedného života) citlivejšie a vernejšie ako mnohé ťažkotonážne ságy, ktoré uspávajú spoľahlivejšie ako prášky na predpis.

Uderné boli aj mnohé humorné, satirické texty, často až na hranici fantastiky či magického realizmu. Len ako som spomenul, trochu sa tie vážne (chvíľami až mrazivé) a humorné poviedky pretláčali.

2 08.03.2020

Skvelý nápad, podarený úvod a záver, ale veľmi mdlý stred, ktorý mimo dobrodružných eskapád neponúka výraznejší príbeh. Hodnotím hlavne na základe toho, ako kniha pri čítaní držala pozornosť detí. Najväčšími ťahúňmi boli samozrejme protivné tety, po ich odchode ďalšia podobne zaujímavá postava nenastúpila.

Spoiler. Pekne je to vidno na filmovej verzii, kde práve stred knihy bol mierne prepracovaný a "milované" tety nekončia zalisované v trávniku a objavujú sa znova aj vo finále.

Edit: Po čase pridávam bod. Na rozdiel od iných kníh a rozprávok si Jakuba a ďalšie postavy dievčatá veľmi dobre pamätajú a vždy keď niekde zazrú niečo, čo im knihu pripomína, zvýsknu od radosti. A to sa veľmi počíta.

3 05.03.2020

To vám pápež na mape spravil zvislú čiaru a všetky neobjavené krajiny napravo pridelil Portugalsku a naľavo Španielsku. Ak by náhodou nejaká z nových krajín bola kresťanská, samozrejme zabratá nebude. Haha. Nuž a keď sú vytúžené ostrovy na pravej, portugalskej strane, španieli sa k ním vyberú od západu, aby neporušili bohom stanovenú dohodu. Haha.

Je dobré, že aj napriek hrdinskému, dobrodružnému charakteru životopisu autor nezahmlieva fakty a teda skutočné motivácie stojace za slávnymi výpravami sú v plnej miere predostreté. Čitateľ si tak môže poskladať súvislosti a vytvoriť obrázok o tom, ako vznikli veľké imperiálne mocnosti a že objavné cesty, ktoré treba povedať skutočne stáli za vedeckým aj kultúrnym pokrokom, boli vo väčšine iba maskované vojenské a lúpežnícke výpravy. Nie, že by to bola nejaká novinka, no je dobré si o tom prečítať a pouvažovať sám.

Samotného Magellana Zweig zobrazil ako tvrdého, mlčanlivého, no stále ľudského dobyvateľa. Bolo zaujímavé sledovať, ako významne sa táto ojedinelá kombinácia vlastností podpísala na prekonaní všakovakých prekážok a ako rýchlo výprava takmer skolabovala už hodiny po jeho smrti.

Heroické, čitateľné, výpovedné. Dobré čítanie.

4 21.02.2020

Decentné zavŕšenie histórie budúcnosti, nesúce sa v duchu predchádzajúcich dielov. Otázky sú zodpovedané, zvedavosť zasýtená, príbeh adekvátne a definitívne ukončený.

Je badať, že autor, podobne ako v Temnom lese, sa úprimne (a úporne) snažil prekonať sám seba. Nie úplne sa mu to podarilo. Ako fascinujúca a uveriteľná vízia kniha samozrejme funguje skvelo. No miestami je badať, že autor sa snažil azda až príliš a bombardovanie novými technológiami a šokujúcimi odhaleniami nefungovalo vždy tak dobre, ako v Temnom lese. Ako citeľne nedotiahnutú som vnímal tému šifrovanej správy v podobe rozprávky. Samotná rozprávka bola veľmi zaujímavá, no pri následnom našróbovaní na samotný príbeh som musel silno žmúriť očami.

O sklamaní však nemôže byť reč. Len ten wow efekt, ako v prípade druhého dielu, sa už nekoná.

Azda už len spomeniem, že viac než hlavnú hrdinku (ikeď i tá bola svojim silným humanizmom sympatická) som si obľúbil Luo Tiho, ktorý sa posledným dielom plížil už len ako tieň. Bol pre mňa čínskou obdobou Eliáša Baleyho.

Ps.: Treba vyzdvihnúť skvelé audio verzie a bezchybný a veľmi pútavý prednes pána Horáka.

5 19.02.2020

Pokiaľ v prípade prvého dielu vystavávali isté neduhy, ktoré sú teraz, v porovnaní s druhým o čosi viditeľnejšie, tu už pookrievam úplne a skladám autorovi ďalšiu, ešte hlbšiu poklonu.

Podobne ako citovaný Asimov v prípade zákonov robotiky, Liou Cch'-sin umne stavia svoj svet na fikčných zakonoch, ktoré definujú celé dianie v príbehu. Vychádza z často kladenej otázky Enrica Fermiho "Kde sú všetci?". Autorova odpoveď na Fermiho paradox je pointou celej knihy a je to odpoveď veľmi temná, znepokojivá, no podobne ako ďalšie autorove závery, uveriteľná. Mrazilo ma z nej viac, ako pri mnohých hororoch.

Jednou z hlavných predností autora je správne dávkovanie otázok a odpovedí. Niektoré sa tiahnu naprieč celou knihou, niektoré vyvstávajú postupne, no Cch'sin čitateľa po celý čas drží v očakávaní, jemne šteklí jednu z našich najzakorenejších vlastností - zvedavosť, túžbu po poznaní.

Čitateľom, ktorí váhajú, či po trilógii Vzpomínka na zemi siahnuť kvôli jej proklamovanej komplikovanosť, by som chcel odkázať jednu vec. Je to stále beletria a jej účelom je predovšetkým zabaviť a donútiť čitateľa zamyslieť sa. Nepožaduje, aby ste boli experti na fyziku a vesmírnu sociológiu. Choďte do toho.

15 14.02.2020

Hnidopišstvo stranou. Problém tří teles je dielo na takej úrovni, že nedostatky sú v porovnaní s jeho prednosťami zanedbateľné. Toto presvedčenie je o to jasnejšie, že knihu môžem zrovnať s ešte čerstvým, nedávno prečítaným Proudem času od Crichtona, ktorý je koncepčne v mnohom podobný. K porovnaniu len toľko, že kvalitatívny rozdiel je obrovský a je jasne vidno, kde boli hranice ambícií, vedomostí a vízie autorov.

Liou píše bohato ako Simmons, premyslene ako Asimov, s predstavivosťou ako Herbert. A napriek všetkej tej vedeckosti a komplikovanosť sa skvele číta a čo je najdôležitejšie, všetko dáva zmysel, všetko do seba zapadá, všetko má svoje vysvetlenie. Predkladá otázky, ponúka riešenia, nezabúda na históriu a stavia pred ľudstvo zrkadlo. A napriek tomu, že sa nebojí ukazovať špinu a všemožné negatíva, vie byť aj optimista.

Musím sa zastaviť aj pri skvelej postave vedkyne Jie Wen-tie, ktorá je taktiež dôkazom autorových schopností. Tam, kde iní predkladajú obraz idealizovaného intelektuála (v kladnom, či zápornom zmysle), Liou predstavuje obeť doby, osobnosť nedokonalú, doráňanú, strácajúcu vieru v základné hodnoty a teda aj v samotné ľudstvo.

Ľutujem, že som čítanie odkladal v domienke, že ide o ďalšie nadhodnotené súčasné dielo. Nieje to tak a ja idem hneď na ďalší diel.

Hádam každý autor, aj keď jeho tematický okruh mohol byť odlišný, sa aspoň v myšlienkach zamyslel nad tým, kam to všetko speje. A niektorí, mnohí, tieto myšlienky viac či menej zručne pretavili do románu, či poviedky. Tak vzniklo Orwellove 1984, Zamjatinovo My, Vonnegutova Kolíbka, Boyeovej Kallocain a mnohé iné diela. Hon na lišku je Dahlova odpoveď na túto tému.

Kniha sa dá rozdeliť na dve polovice. Tá prvá si nezadá s Dahlovými rozprávkovými knihami. Humor, fantázia, jedinečné figúrky a scény s až vizuálnym rozmerom (prvú leteckú scénu by som si naozaj prial vidieť na plátne, najlepšie zrežírovanú Burtonom). Tá druhá je čisto zameraná na autorovu predstavu o budúcnosti ľudstva. Mimo nepekných vyhliadok ju tvoria aj veľmi trefné kritiky jednotlivých svetových veľmocí a režimov. Treba podotknúť, že od konca vojny, keď táto kniha vyšla, sa mnoho kľúčových vecí nezmenilo, takže temer všetko je stále podivuhodne vierohodné.

Tá rozpoltenosť knihy mi trocha vadila, no stále je to pohlcujúce čítanie. Otvorene, bez servítky, o ľuďoch. Dôvod, prečo sa na toto svojské dielko veľká časť čitateľskej obce pozerá pomedzi prsty, mi uniká.

5 31.01.2020

Autobiografický výlev mladého Hamsuna. Sála z toho mladíckosť so všetkými kontrastmi, ktoré z toho pramenia. Naivita, strach, drzosť, sny ale aj akási nepoškvrnená čistota a viera v budúcnosť. Stavy zapríčinené hladovaním sú v skutku nepríjemné a živé, celá kniha je vďaka nim veľmi intenzívna a pútavá, miestami až hypnotická.

Slovenský preklad je písaný ešte starou slovenčinou. Kupodivu, vôbec mi to nevadilo, naopak, čítanie malo dobový šmrnc.

2 26.01.2020

"Také dlhé drevené tyče sa už dnes nevyrábajú", povedal geniálny excentrik, ktorý má k dispozícii tie najmodernejšie technológie a takmer neobmedzené finančné zdroje. A taký tento román je. Na jednu stranu sa snaží byť super moderný, je preplnený technológiami a modernými výrazmi a na druhú je hlupučký a plochý. To isté platí aj o postavách. Sú zaujímavé všetkým možným, len nie svojim charakterom. Takmer akoby som čítal román od fantastikou líznutého Dana Browna. Teda snaha ohúriť, šokovať, strhnúť. No keď sa raz dostanete do bodu, že máte načítané a naštudované viac, zistíte, že na tých knihách nič ohurujúce a šokujúce nieje. Azda pár zaujímavých, menej známych faktov, trochu iné zobrazenie stredoveku (pokiaľ sa práve adolescenti z budúcnosti nehrajú na hrdinov, to je horor) či pomerne zaujímavý výklad o kvantovej teórií. Ale to je na to, aby bola kniha dobrá, žalostne málo. Hrubé logické prešľapy už ani nejdem komentovať.

Kedysi dávno som od Crichtona čítal Kongo a Kouli. Mám pocit, že to boli výborné knihy a mal som v pláne si ich v blízkej dobe prečítať znova. Akosi ma prešla chuť.

5 24.01.2020

Strach. Tajomno. Neznámo. Klaustrofóbia. Lemovi nedokonalí hrdinovia sa zmietajú na hranici šialenstva a zdravého rozumu na mieste, ktoré je neuchopiteľné a mlhavé ako sen. Či skôr nočná mora. Čo ma priviedlo k sci-fi, bol práve ten pocit veľkého vesmírneho neznáma. Niečoho, čo je mimo hranice našej schopnosťi porozumieť. Solaris je toho esenciou.

Kelvinove návštevy v knižnici síce slúžia hlavne ako doplnok, vykreslenie pozadia solaristiky, teda skúmania planéty Solaris, ale koniec koncov len umocňujú celkový pocit z neschopnosti pochopiť, neschopnosť ľudstva vymaniť sa z bludného kruhu veľmi obmedzeného vnímania neprebádaných tajomstiev vesmíru. Už teraz viem, že kniha bude u mňa figurovať medzi najlepšími tohto roku.

Čo minulý rok naznačil Návrat z hvězd, Solaris teraz potvrdil. Začínam byť s Lemom veľký kamarát.

16 21.01.2020

Nuž tak. Poslední bitva je adekvátne zakončenie Lewisovho rozprávania o Narnii. Myslím tým, že či už sa vám predchádzajúce diely páčili, alebo nie, posledný diel váš názor nezmení. V rámci série, napriek už veľa krát opakovaným motívom, patrí medzi lepšie diely, no únava z Lewisovho štýlu, a priehľadné biblické paralely mi bránili, aby som si ho viac užil. Za čo si však Lewisa veľmi vážim je fakt, že popri Tolkienovi bol jedným z najdôležitejších spisovateľov, ktorí sa zaslúžili o veľmi plodnú a bohatú tradíciu anglickej, ale aj svetovej fantasy. Príkladom za všetky nech je Neil Gaiman, ktorého práve Narnia priviedla ďalším dielam žánru a eventuálne aj k písaniu.

3 18.01.2020

Naozaj výborné. Plíživá hrôza presne v štýle mnohých Lovecraftových prác, ako napríklad môj obľúbený Prípad Charlesa Dextera Warda. Nejde tu o šokujúce pointy, zvraty, či drsné scény, ale o to pomalé, dekadentné rozprávanie a ťaživú, nepoľavujúcu atmosféru. Kto má tento štýl rád, bude veľmi spokojný. U mňa záujem o Machena razom stúpol.

5 13.01.2020